Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Cpr/2/2013

Zmenené rozhodnutím 11CoPr/2/2023
„Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobcu: A. B. C., s miestom podnikania D. XXX, E., IČO: 37 089 641, zastúpeného: ADVOKÁTI Müller & Dikoš, s.r.o., so sídlom Tolstého 1201/20, 010 01 Žilina, IČO: 36 864 455, proti žalovanému: B. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/XX, H., v konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 10Cpr/2/2013-616 zo dňa 26.06.2018, takto rozhodol: Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania mení tak, že žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Vo zvyšku sa nedotýka. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania a dovolacieho konania v rozsahu 100 %."
+ 1 ďalšie rozhodnutie nižšie

Rozhodnutie

Okresný súd Námestovo, samosudkyňou JUDr. Gabrielou Kyseľovou, v právnej veci žalobcu: Milan Jurkovec POMAS, so miestom podnikania SNP 227/31, 028 01 Trstená, IČO: 37 089 641, právne zastúpený ADVOKÁTI Müller & Dikoš, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Závodská cesta 3911/24, 010 01 Žilina, IČO: 36 864 455, proti žalovanému: D. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/XX, XXX XX Q., právne zastúpený JUDr. Michaela Pagáčiková, advokátska kancelária so sídlom Radlinského 47, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 42 221 200, v konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, takto

rozhodol:

I. Súd u r č u j e, že okamžité skončenie pracovného pomeru listom zo dňa 16.10.2013 je neplatné.

II. Žalobcovi sa nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobou podanou na súd dňa 16.12.2003 sa žalobca proti žalovanému domáha určenie, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané listom žalovaného zo dňa 16.10.2013 je neplatné. Odôvodnil ju tým, že strany sporu na základe písomnej pracovnej zmluvy zo dňa 08.11.2007 založili pracovný pomer, ktorý vznikol dňom nástupu do práce 08.11.2007. Bol dohodnutý druh práce - pomocný montážny robotník, pracovný pomer bol dohodnutý na neurčitý čas s minimálnou mesačnou mzdou. Dňa 30.09.2013 doručil žalovaný žalobcovi výpoveď zo dňa 25.09.2013 bez skutkového vymedzenia dôvodu výpovede s odkazom na ustanovenie § 67 Zákonníka práce. Následne dňa 18.10.2013 žalovaný doručil žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 16.10.2013 s odkazom na ustanovenie § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, v dôsledku ktorého chcel zrušiť výpoveď doručenú žalobcovi. Žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 16.10.2013 uviedol, že so žalobcom okamžite končí pracovný pomer z dôvodu nevyplatenia mzdy za mesiac august 2013 ani do 15 dní po uplynutí jej splatnosti. Poukázal na to, že mzda za mesiac august 2013 bola splatná k 30.09.2013 a nebola mu vyplatená ani pripísaná na účet do 15 dní po uplynutí jej splatnosti. Žalobca toto okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné, nakoľko v zmysle ustanovenia § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce žalovanému nevzniklo právo okamžite skončiť pracovný pomer so žalobcom. Mzda za mesiac august 2013 splatná k 30.09.2013 bola vyplatená žalovanému riadne a včas v hotovosti. Okolnosť vyplatenia mzdy za mesiac august 2013 má preukazovať potvrdenie Všeobecnej zdravotnej poisťovne, že ku dňu 08.11.2013 vo vzťahu k žalobcovi neeviduje žiadnu pohľadávku na poistnom na verejné zdravotné poistenie, potvrdením Sociálnej poisťovne, že voči žalobcovi ako platiteľovi poistného ku dňu 08.11.2013 neeviduje pohľadávky z titulu nedoplatkov na poistnom na sociálne poistenie, príspevkoch na starobné dôchodkové sporenie a nedoplatkov na sankciách a ďalej čestnými vyhláseniami zamestnancov žalobcu zo dňa 04.11.2013, v ktorých prehlasujú, že im je výplata vyplácaná pravidelne každý mesiac (ide o zamestnancov I. E., E. J., R. R., E. G. a W. D.). Zo strany žalobcu nedošlo k porušeniu jeho povinnosti vyplatiť žalovanému mzdu za mesiac august 2013 riadne a včas, a preto žalovaný nemohol podľa ustanovenia § 69 ods.1 písm. b) Zákonníka práce so žalobcom skončiť pracovný pomer okamžite. Okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, a preto žalobcovi

nevznikol ani nárok na náhradu mzdy podľa ustanovenia § 69 ods. 4 Zákonníka práce. Žalobca považuje za platné skončenie pracovného pomeru formou výpovede žalovaného, ktorú doručil žalobcovi 30.09.2013.

2. O podanej žalobe prvostupňový súd rozhodol rozsudkom zo dňa 29.01.2015, č.k. 10Cpr/2/2013-141 tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. Rozhodnutie tunajšieho súdu bolo zrušené uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11CoPr/2/2015 zo dňa 09.11.2015 s tým, že úlohou prvostupňového súdu bolo dokazovaním odstrániť rozpory opätovným výsluchom účastníkov konania (strán sporu) a svedkov, prípadne využiť možnosť konfrontácie jednotlivých svedkov a účastníkov konania, doplniť dokazovanie predložením potvrdení o ubytovaní a ďalších nákladov, ktoré v priebehu roku 2013 platil žalovaný za zamestnávateľa a výpisov z bankového účtu, kde mala byť posielaná mzda a ďalšie mzdové nároky. Na podklade doplneného dokazovania bolo potrebné ustáliť správnu výšku mzdy a mzdových nárokov a nákladov súvisiacich s úhradou ubytovania v zahraničí. Súd preto doplnil dokazovanie v smere naznačenom krajským súdom.

3. Žalobca v účastníckej výpovedi zotrval na podanej žalobe poukazujúc na to, že dňa 30.09.2013 žalovaný doručil žalobcovi výpoveď z 25.09.2013 bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu len odkazom na ustanovenie § 67 ZP, ktorú jedine považuje za platnú. Následne dňa 18.10.2013 doručil žalovaný žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 16.10.2013 s odkazom na ustanovenie § 69 ods. 1 písm. b) ZP, ktorú považuje za neplatnú. Žalovanému bola mzda za mesiac august 2013 riadne a včas vyplatená, a preto okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. V priebehu trvania pracovného pomeru boli žalovanému poukazované platby na úhrady, ktoré potreboval. 4. Žalovaný v účastníckej výpovedi vyslovil nesúhlas so žalobou, pretože za obdobie mesiaca august 2013 mu mzda (t.j. dohodnutá minimálna mzda a daňové bonusy na deti, vrátane diét) vyplatená nebola a dokonca mu nebola vyplatená mzda ani za obdobie mesiaca jún, júl 2013. Nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu, že mu mzda bola vyplatená načas a v hotovosti, pretože počas celej doby trvania pracovného pomeru mu bola mzda vyplatená vždy na účet, nebol dôvod na to, aby mu mzda mala byť vyplatená v hotovosti. Vklad, ktorý bol poukázaný žalobcom na účet žalovaného dňa 03.09.2013 vo výške 2600 (čl.61) pokrýval práve poplatok za ubytovanie, keďže 11.09.2013 žalovaný zaplatil (podľa dokladu čl. 74) za ubytovanie sumu 1500 € spoločnosti Company places, ktorá zabezpečovala ubytovanie v Belgicku. Tiež poukázal na to, že boli situácie, kedy bol v dlhšom termínovom čase mimo SR a premiestňoval sa z krajín Rakúsko, Švajčiarsko, Francúzsko a Belgicko (čo malo byť zrejmé aj z výpisu z 26.8.2013) a v tabuľke nebol zohľadnený tento nárok rozdielnou sumou, ale bo priznaný len 45 €. Žalobca prostredníctvom pani G. mu ubytovanie v tom čase hľadali na internete. Ubytovanie hradil tak, že s managerom ubytovania bol dohodnutý tak, že keď mu zamestnávateľ pošle finančné prostriedky ubytovanie uhradí a aj uhradil. Potvrdil to, že v čase, keď neboli v autách GPS systémy, sa ručne vypisoval cestovný výkaz - kniha jázd, ktorý sa odovzdával na firmu.

5. Súd vykonal dokazovanie (doplnil dokazovanie v smere naznačenom krajským súdom) výsluchom strán sporu, výsluchom svedkov H. H., E. G., S. B., oboznámil sa s obsahom listín tvoriacich súčasť spisu a zistil, že nie je dôvodná.

6. Nebolo sporným, že medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovaným ako zamestnancom bola dňa 08.11.2007 uzavretá pracovná zmluva, ktorá založila pracovný pomer na dobu neurčitú. V nej bol dohodnutý druh práce - pomocný montážny robotník, pričom miesto výkonu práce bolo dohodnuté mesto Trstená a ďalej „podľa potrieb žalobcu“ ako zamestnávateľa. Z obsahu pracovnej zmluvy ďalej vyplynulo, že medzi stranami sporu bola dohodnutá minimálna mzda s výplatným termínom do 31. dňa nasledujúceho mesiaca (t.j. v súlade s ustanoveniami § 129 ods. 1 k poslednému dňu v mesiaci). Žalovaný listom zo dňa 25.09.2013 dal žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru ku dňu 30.11.2013, pričom podľa nepopretých tvrdení žalobcu, výpoveď bola doručená 30.09.2013. Následne listom zo dňa 16.10.2013 žalovaný ako zamestnanec okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom, kde ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uviedol „nevyplatenie mzdy za mesiac august 2013 a to ani do 15 dní po uplynutí jej splatnosti, pričom mzda bola splatná k 30.09.2013 a nebola vyplatená ani do 15 dní po uplynutí jej splatnosti.

7. Práve uvedená okolnosť - nevyplatenie mzdy za mesiac august 2013 (a ostatných mzdových nárokov) bola najspornejšou časťou konania a vzhľadom na predmet sporu aj podstatnou okolnosť pre posúdenie predmetnej veci.

8. Mzda - ohľadom mzdy súd zistil jednak z obsahu pracovnej zmluvy a napokon aj z výplatných pások žalovaného (čl. 361-363), že za obdobie od 08/2012 do 12/2012 patrila žalobcovi dohodnutá minimálna mzda v celkovej sume 1 837,50 Eur (5 x 367,50) a za obdobie od 01/2013 do 08/2013 (čl. 364 - 371) v sume 3014,32 € (7 x 376,60 + 1 x 378,12), spolu 4851,82 Eur. Z obsahu pracovnej zmluvy ďalej vyplýva, že mzda bola splatná vždy k 31. dňu nasledujúceho mesiaca, teda aj k poslednému dňu v mesiaci, ktorý má 30 dní. Mzda za mesiac august 2013 bola splatná k 30.09.2013, ktorá podľa tvrdení žalovaného nebola zaplatená ani do 15 dní od jej splatnosti - do 15.10.2013.

9. Pokiaľ ide o mzdu súd dokazovaním zistil, že mzda nebola poukazovaná v hotovosti, ale na účet žalovaného (a aj jeho manželky), keďže podľa výpovede svedkyne E. G. a D. T. bola „taká dohoda“ a napokon vyplýva to aj z výpisov z účtov. Výplatu mzdy v hotovosti ako tvrdil žalobca a aj v inej výpovedi svedkyňa E. G. je nepravdivá. Ohľadom mzdy súd ďalej zistil, že žalobca poukazoval žalovanému na jeho účet sumu finančných prostriedkov bez ich bližšej špecifikácie, t.j. bez toho, aby bolo bližšie špecifikované aká časť z poukázanej sumy je mzdou a aká slúži na úhradu nákladov, ktoré žalovanému v súvislosti s prácou v zahraničí vznikli. Uvedený spôsob poukazovania mzdy počas celej doby trvania pracovného pomeru vyplýva nielen z výpisov z účtu žalovaného a jeho výpovede, ale uvedenú okolnosť potvrdila to aj svedkyňa E. G., ktorá vo výpovedi dňa 24.05.2016 potvrdila, že „u nich to fungovalo tak, že sa vkladal nejaký balík peňazí, o ktorý žalovaný požiadal a on veľmi dobre vedel, že z tých peňazí si má zobrať mzdu a diéty“. Je teda zrejmé, že žalobcom vložená suma finančných prostriedkov slúžila nielen na pokrytie mzdy, ale aj na náhradu nákladov na ubytovanie a ostatné výdavky.

10. Súd ďalej z nepopretých tvrdení žalovaného zistil, že žalobca v roku 2013 (dňa 16.01.2013) vyplatil mzdu za mesiac 10/2012, keďže takto bola platba žalobcom identifikovaná a pripísaná na účet žalovaného (slovom „október“), keď ešte predtým dňa 20.11.2012 bola na účet žalovaného zasielaná platba identifikovaná ako mzda na 09/2012. Z uvedeného vyplýva, že v roku 2013 bola vyplatená splatná mzda za obdobie od 10/2012 - 12/2012, ktorú súd započítal na prislúchajúci mzdový nárok žalovaného (aj spolu so mzdou splatnou za obdobie roku 01/2013 do 08/2013). V tejto súvislosti súd okrem iného zistil, že mzda nebola vyplácaná včas, v tomto smere tvrdenia žalovaného potvrdila aj svedkyňa E. G. (v jej skoršej výpovedi) a svedok H. H. a táto skutočnosť napokon vyplýva aj z výpisu z účtu formou identifikácie „október“ dňa 16.01.2013, ktorú sám žalobca označil ako výplata mzdy za mesiac 10/2012. V neposlednom rade táto skutočnosť vyplýva aj z e-mailovej komunikácie medzi E. G. a žalovaným.

11. Zhrnúc vyššie uvedené skutkové zistenia vo vzťah ku mzde má súd za to, že žalobca mal uhradiť žalovanému na mzde (a daňovom bonuse), ktorá mala byť vyplatené v roku 2013 za obdobie od 10/2012

- 12/2012 a od 01/2013 do 08/2013 celkom sumu 4116,82 € (1102,50 € + 3014,32 €). Ide o dohodnutú minimálnu mzdu podľa pracovnej zmluvy deklarovanú výplatnými páskami (361-372) a mzdovým listom žalovaného za dané obdobie, keď mzda za 08/2013, ktorá bola dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru bola splatná do 30.09.2018.

12. Ubytovanie - v súvislosti s nákladmi na ubytovanie, ktoré mal uhradiť žalovaný z poverenia žalobcu (aj za ostatných zamestnancov pracujúcich v jeho skupine) je potrebné uviesť, že v priebehu konania žalobca a žalovaný urobili nespornou výšku nákladov, ktoré mal uhradiť žalovaný na ubytovanie 34 202,42 Eur. Súd zistil, že žalovaný v súvislosti s ubytovaním v zahraničí vykonal nasledovné úhrady;

13. Rok 2013 - do 09/2013 sumu 18 466,66 Eur (1699,92 + 2500 + 2500 + 1531,48 + 1432,98 + 2299,82 + 2438,20 + 2438,20 + + 62 + 64 + 1500 - svedčia o tom výpisu z účtu na čl. l. 102-113 + 78 - 86 + 256 až 290) s tým, že 1500 € uhradil žalovaný 10.09.2013, ale podstatným bol súhrn úhrad na ubytovanie vynaložených do 08/2013, ktoré mali byť vyrovnané do 30.09.2013, t.j. rozhodná pre posúdenie veci je výška nákladov 16 966,66 Eur.

14. Rok 2012 - od 04/2012 do 12/2012 sumu 25 784,85 Eur - 10 838,54 € (za obdobie od 04/2012 do 09/2012) = 14 946,31 Eur (2340 + 2340 + 2350 + 1210 + 98,54 + 2500 + 2391,31 + 2074 + 2143 + 2500 + 2500 + 1210 + 2128 - dôkazom čoho sú výpisy z účtu na čl. 256).

15. Na ubytovanie za obdobie od 09/2012 do 08/2013 uhradil žalovaný celkom sumu 31 912,97 Eur = (16 966,66 + 14 946,31), ktorá bola rozhodná pre posúdenie nároku. Hoc žalobca urobil nespornou sumu 34 202,42 Eur táto bola uhradená len za určité, iné vymedzenie obdobie, čo ale pre objektívne

posúdenie nároku - od 10/2012, za ktoré boli splatné a vyplatené nároky v roku 2013, bolo irelevantným. Právne relevantným by sa uvedená suma (a súd zistil, že v inej, oveľa vyššej výške, stala až vtedy, ak by posudzoval nárok na mzdu za obdobie celého roku 2012.

16. Vo vzťahu k ubytovaniu, konkrétne v sume 720 Eur, ktorá bola uhradená z účtu žalovaného dňa 02.07.2013, ktorý výdavok žalovaný započítal na ním vykonanú úhradu za ubytovanie súd uvádza, že k tejto platbe pod rovnakým variabilným symbolom bola žalovaným dňa 02.07.2013 uhradená aj suma 80 €, teda spolu 800 €. Žalobca časť z tejto platby (v rozsahu v akom ju započítal žalovaný) v sume 720 Eur neuznával z dôvodu, že platba bola uskutočnená v meste Trstená a nie v zahraničí, z ktorého dôvodu nemohlo ísť o platbu za ubytovanie. Keďže vo vzťahu k tejto sume nebol súdu predložený relevantný doklad, ktorý by verifikoval pravdivosť tvrdení žalovaného v tom smere, že skutočne išlo o sumu vynaloženú na ubytovanie a neverifikovali ju ani faktúry za ubytovanie (z tohto obdobia bola predložená faktúra na sumu 1996,06 Eur (čl.439), súd túto platbu do celkových nákladov vynaložených žalovaným za ubytovanie nezapočítal.

17. Súd len pre úplnosť uvádza, že ani nedokazoval okolnosť, že žalovaný pracoval pre žalobcu v zahraničí, keďže táto okolnosť ani sporná nebola a vyplýva z výsluchu svedkov a strán sporu, teda to, že žalovaný vykonával pre žalobcu prácu mimo dohodnutého miesta výkonu práce - v zahraničí, na ktorú bol vyslaný, prevažne v Belgicku. Vznikli mu preto nepochybne aj iné, s pracovným pomerom súvisiace náklady podľa 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách.

18. A preto v tejto súvislosti sa stali nespornými aj žalovaným uhradené náklady za mýto, ktoré žalovaný za žalobcu zaplatil v zahraničí v priebehu roku 2012 - 2013, a ktorých výška vyplýva jednak z výpisov z účtu žalovaného tým, že boli z tohto účtu zrazené (vyplatené). Sumu mýta uhradenú žalovaných v rozsahu 347,51 Eur urobil žalobca nesporným.

19. Kontrolou výpisov z účtov súd zistil, že žalovaný na mýto vykonal oveľa viac úhrad. Tieto platby sú vo výpisoch definované okrem „uznaných“ ako „I. I.“ alebo „C. H., pričom v niektorých dňoch došlo k ich započítaniu na celkovú platbu mýta a na druhej strane niektoré z nich započítané neboli medzi náklady žalovaného, hoc ich úhrada z účtu vyplývala. Súd kontrolou účtov žalovaného zistil, že ním uhradené náklady na mýto a iné výdavky predstavovali za rok 2012 a 2013 celkom sumu 469,30 Eur. V priebehu konania žalovaný tvrdil, že pri zahraničných pracovných cestách kupoval aj materiál pre zamestnancov žalobcu, čo deklaroval aj výpismi z účtu v roku 2013. Išlo o platby v nákupnom centre Hornabach Baumarkt Li vo výške 69,51 Eur alebo Jugenherberge Luzer vo výške 301,76 + a vo výške 16,06 = 387,33 Eur (čl. 286). Tieto platby žalobca napokon urobil aj nespornými (viď viaceré tabuľky, v ktorých boli zohľadnené ako súčasť mýta a v rámci neho definované ako „iné platby“ alebo boli započítané na úhradu za ubytovanie). 20. Mýto - uhradené žalovaným v celkovej výške 461,19 Eur.

21. Za obdobie od 09/2012 = 33,29 € (2,15 + 2,17 + 3,87 + 2,19 + 2,19 + 3,93 + 2,20 + 2,20 + 3,97 + 2,22 + 2,22 + 3,98 - viď čl.275 výpis z účtu).

22. Za obdobie od 01-10/2013 = 436,01 € z toho 8,11 € (za obdobie 09-10/2013), teda do 30.08.2013 v sume 427,90 Eur = 2,17 + 2,17 + 3,91 + 2,16 + 2,16 + 3,89 + 2,15 + 2,15 + 3,86 + 2,08 + 2,08 + 3,71 + 301,76, + 16,06 + 69,51 + 2,12 + 2,12 + 3,84 + 2,14 + 2,14 + 3,83 (čl. 290 - 323).

23. Odpracované dni - pokiaľ ide o rozsah (množstvo) odpracovaných dní v zahraničí (Belgicko prípadne Švajčiarsko) súd pri ich ustálení vychádzal zo mzdového listu, ktorý považoval za jediný jemu predložený hodnoverný doklad, svedčiaci o rozsahu skutočne odpracovaných dní, resp. množstva odpracovaných hodín v danom mesiaci. Iný počet odpracovaných dní ako ten, ktorý je uvedený v mzdovom liste ani nemôže brať do úvahy, keďže protokoly, ktoré mali byť tiež podkladom k vyčísleniu mzdy boli predloženého len za 2 mesiace - august a september 2013 (čl.71 a 75) a nie aj za iné relevantné obdobie. Rozsah hodín „z protokolu“ sa nevyhnutne musel odzrkadliť v mzdovom liste, keďže na základe neho sa vypočítala mzda (ako tvrdili svedkyňa G., ktorá podľa výpovede svedkyne T. ich aj spracovala a tiež žalovaný), ktorý potom svedčí o reálnom množstve dní a hodín ktorý zamestnanec v danom mesiaci odpracoval z určeného fondu pracovného času. Zahraničnú pracovnú cestu definuje v § 2 ods. 2 zákon č 273/2002 Z. z. o cestovných náhradách - ďalej len „zákon č. 273/2002 Z.z.“ tak, že zahraničná pracovná cesta podľa tohto zákona je čas pracovnej cesty (odsek 1) v zahraničí vrátane výkonu práce v zahraničí

do skončenia tejto cesty, teda čas od nástupu žalovaného ako zamestnanca na cestu v zahraničí na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty v zahraničí. Vychádzajúc z ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c) tohto zákona patrí zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu stravné (okrem cestovných výdavkov a výdavkov za ubytovanie podľa ich špecifikácie vyššie s odkazom na § 4 ods. 1 písm. a) a b) tohto zákona). Toto stravné patrí za čas strávený cestou v zahraničí a nie aj na území Slovenskej republiky. Žalovaný strávili na ceste zo Slovenska smerom na Poľsko, resp. na Rakúsko pri ceste do zahraničia 0,5 dňa a pri návrate späť na územie Slovenskej republiky 0,5 dňa, čo vyplýva z výpisov z knihy jázd prostredníctvom GPS systému (celková cesta tam a späť trvala prevažne 3 dní). Preto, pri absencii iného relevantného dokladu, z ktorého by súd presne zistil rozsah hodín a trvanie každej jednotlivej zahraničnej pracovnej cesty a aj prekročenie hranice v tom-ktorom štáte, od rozsahu dní uvedených v mzdovom liste odpočítal 1 deň za cestu na Slovensku (0,5 + 0,5), za ktorú nepatrí náhrada ako pri zahraničnej pracovnej ceste, čo podľa názoru súdu dáva jedine objektívny celkový čas za mesačné obdobie, ktorý mohol zamestnanec stráviť pri zahraničnej pracovnej ceste, kým prekročil hranicu Slovenskej republiky.

24. Výšku sadzby stravného pri zahraničných pracovných cestách upravuje pre rok 2012 upravuje opatrenie MF SR č. 472/2011 Z.z., ktorý s účinnosťou od 01.01.2012 určilo výšku stravného v Belgicku vo výške 45 € a vo Švajčiarsku vo výške 80 švajčiarskych frankov (CHF). Na rok 2013 výšku základnej sadzby stravného upravuje opatrenie MF SR č. 401/2012 Z. z. účinné od 01.01.2013, ktorý pre zahraničnú pracovnú cestu v Belgicku určuje sumu 45 € a vo Švajčiarsku rovnako 80 CHF.

25. Rok 2013 - v tomto roku žalovaný odpracoval za obdobie od 01/2013 do 08/2013 celkom 174 dní - 10 dní (1 deň cesty v SR na každý mesiac) = 164 dní. Za tento rok patrí žalovanému náhrada vo výške 45 Eur, pričom v období od 11.07.2013 do 15.07.2013 = 5 dní sa žalovaný nachádzal vo Švajčiarsku (viď vyššie vykonané úhrady mýta a ostatných nákladov vo Švajčiarsku v meste Luzer), za ktoré obdobie mu patrí stravné 80 CHF/1,2414 deň. Žalovanému na stravnom za rok 2013 patrí suma 7501,50 Eur = 159 dní x 45 € (7155) + 5 x 80 CHF (346,35).

26. Rok 2012 - v tomto roku počet odpracovaných dní objektívne preukazujú cestovné príkazy (čl. 374 a nasl.), z ktorých je zrejmý skutočný rozsah odpracovaných dní - 09/2012 - 30 dní (Belgicko), 10/2012

- 25 dní (Belgicko), 11/2012 - 26 dní (Belgicko), 12/2012 - 15 dní (Belgicko), relevantné sú odpracované dni za mesiace 10/2012 - 12/2012 v rozsahu 66 dní (25 + 26 + 15 = 66). Keďže všetky dni tejto cesty boli vykonané v Belgicku patrí za ne náhrada stravného vo výške 2970 Eur = 45 x 66). Spolu za dané obdobie (10/2012 a 08/2013) patrí žalovanému 10 471 Eur (7501,50 + 2970).

27. V tomto roku (2012) súd vychádzal z cestovných príkazov, keďže v tomto období sa cesty nezaznamenávali prostredníctvom GPS systému. V podstate forma záznamu pracovných ciest ani spochybňovaná nebola a potvrdil ju aj žalovaný (výpoveď zo dňa 24.05.2016).

28. Tu je potrebné uviesť, že súd nemohol vychádzať z tabuľky, ktorú mala vypracovať svedkyňa T. (čl.205), keďže vo vzťahu k nej zistil nezrovnalosti, keď napríklad v mesiaci júl 2013 je uvedený rozsah v počte odpracovaných hodín „0“ (t.j. nie je uvedený počet dní), počas ktorých mal byť žalovaný mimo dohodnutého miesta výkonu práce, pričom ale z výpisu z účtu žalovaného súd zistil, že tento v období od 09.07.2013 uhrádzal mýto v smere Poľsko a Nemecko, pričom dňa 11.07.2013 bolo zaplatené ubytovanie a následne dňa 15.07.2013 vykonal úhrady na nákup tzv. iných potrieb v Hornbach Baumarkt v Luzern vo Švajčiarsku. Okrem toho uvedený rozsah hodín podľa tabuľky má vychádzať z GPS, o ktorom platí nižšie uvedené zistenie.

29. Vo vzťahu k GPS systému súd zistil, že hoci žalovaný mal používať vozidlo s týmto systémom, čo on ani nepopieral, výpis z knihy jázd zaznamenaných prostredníctvom GPS na vozidle Q. XXXAX nesúhlasí s úhradami, ktoré vykonal žalovaný. V tomto smere bola námietka strany žalovaného prostredníctvom jeho právneho zástupcu dôvodná. Ako príklad je možno uviesť, že v mesiaci január mal žalovaný pracovať v Belgicku v období od 07.01.2013 do 19.01.2013, čo sa sčasti prikrýva, keďže v medziobdobí - dňa 16.01.2013 bol na účet žalovaného zaslaný vklad (na úhradu za ubytovanie) v sume 3000 €, avšak úhrada za ubytovanie podľa výpisu z účtu sa vykonala dňa 21.01.2013, kedy podľa GPS sa už žalovaný mal nachádzať od 19.01.2013 v Trstenej na Slovensku. Obdobne mesiac 07/2018, kedy mal žalovaný podľa výpisu z účtu uhradiť mýtny poplatok 2,58 € na Autostrad 54, pričom podľa GPS sa mal nachádzať na Slovenku. Rovnako dňa 15.07.2013 žalovaný nakupoval pracovné potreby v meste

Luzer (69,51 €) a Meggen (16,06 €) vo Švajčiarsku, pričom podľa GPS sa mal nachádzať na Slovensku. Z uvedeného vyplýva, že výpis z knihy jázd nie z vozidla, ktoré používal/mal používať žalovaný (zrejme z iného vozidla, ktoré používala druhá skupina pod vedením E. T..)

30. Vklady - žalobca vykonal vklady na účet žalovaného (a aj jeho manželky) peňažné prostriedky za rok 2013 + 2012 = 51 750 Eur.

31. Rok 09/2012 = 18 665 Eur + 2188 Eur = 20 853 Eur (2400 € + 2074 € + 1310 € + 2143 € + 2500 € + 2513 € + 2385 € + 3340 €) a ešte podľa potvrdenia banky o vklade žalobcu, čo je tiež zrejmé z výpisov z účtov žalovaného v sume 614 € (11.09.2012 - čl. 259 + 353 p.v.), suma 1000 € (11.09.2012 čl.262 + 354 p.v.) a suma 574 € (02.11.2012 - čl. 268 + 356).

32. Pokiaľ ide o sumu 2188 Eur táto bola preukázaná podľa výpisov z účtu žalovaného, na ktorý boli finančné prostriedky skutočne aj pripísané - teda vklad bol preukázaný jednak podľa potvrdenia o vklade a aj podľa výpisov z účtu žalovaného, ktoré žalovaný vo výške 2188 € nezahrnul do vkladov (výpisy z účtu čl. 257 - 276 a potvrdenie o vklade čl. 341 a nasl.)

33. Ďalej je potrebné uviesť, že žalobca v prospech účtu žalovaného vykonal vklady aj za obdobie od 09.01.2012 do 13.12.2012 v sume 41 382 €, čo deklaroval pokladničnými dokladmi o vklade v hotovosti (v sume 1100 € + 2500 € + 3000 € + 1 500 € + 1500 € + 969 € + 2500 € + 1840 € + 2500 € + 1300 € + 1300 € + 2582 € + 4680 € + 400 € + 800 € + 3514 € + 2350 € + 1280 € + 1610 € + 1197 € + 1210 € + 20 € + 1730 € = 41 382 €. Relevantným pre posúdenie oprávnenosti nároku vyplatenia mzdy za 08/2013 sú však splatné nároky za obdobie 10/2012, ktoré mali byť vyplatené v roku 2013. Preto túto sumu súd nemohol zohľadniť a započítať, keďže nemal výdavky a všetky mzdové nároky za celé toto obdobie deklarované. Až preukázaním všetkých oprávnených nárokov a nákladov z roku 2012 a porovnaním vkladov by bolo možné dospieť k objektívnemu výsledku. Nie je možné započítať vklady bez toho, aby boli za toto obdobie zohľadnené aj výdavky (a tieto boli súdu deklarované od obdobia 09/2012 - 12/2012). Odhliadnuc ale od uvedeného, ako už súd konštatoval podstatným boli mzdové a ďalšie nároky splatné v roku 2013 a tie ako bolo preukázané, mali byť od obdobia 10/2012, keďže za obdobie do 09/2012 boli/mali byť vyplatené 20.11.2012.

34. Rok 2013 - 30 897 Eur v tomto roku boli vykonané vklady v sume 3000 € + 1857 € + 1400 € + 1200 € + 100 € + 1510 € (dňa 5.2.2013) + dňa 15.02.2013 suma 3 200 € + dňa 22.02.2013 suma 840 € (identifikovaná ako platba za ubytovanie) + 04.03.2013 suma 1970 € + dňa 12.03.2013 suma 1484 € + dňa 19.03.2013 suma 1500 € + dňa 09.04.2013 suma 2500 € + dňa 17.04.2013 suma 2680 € + dňa 02.05.2013 suma 500 € + dňa 19.06.2013 suma 1712 € + dňa 02.07.2013 suma 180 € + dňa 09.07.2013 suma 725 € za ubytovanie + dňa 16.07.2013 suma 1702 € + dňa 24.07.2013 dňa 814 € + 16.08.2013 dňa 1 500 € + 30.08.2013 sumu 523 € na ubytovanie + 2 600 € dňa 03.09.2013 + 24.09.2013 suma 330 € + 25.11.2013 suma 19,85 € (čl. 121 + 140 + 357-358). Vklady v roku 2013 boli v celkovej sume 33 846,85, z toho do 30.08.2013 v sume 30 897 € a od 09/2012 v sume 2949,85 € (33 846,85 € - 2949,85 € = 30 897 Eur. Táto suma je relevantná pre posúdenie nároku - splatnosti mzdy za 08/2013.

35. Len pre úplnosť súd uvádza, že v tomto roku nebola zo strany žalovaného pri vkladoch zohľadnená suma 100 €, ktorú sumu súd musel započítať na vklady žalobcu vykonané v prospech účtu žalovaného, keďže táto platba vyplýva nielen z výpisu z účtu žalovaného ale aj vkladového lístka žalobcu (čl.358). Tiež suma vo výške 734,58 € (čl.322) je na účte žalovaného definovaná ako vklad, žalovaný ju nezapočítal medzi vklady, ktoré uskutočnil žalobca, pričom k tejto platbe neboli zo strany žalobcu predložené vkladové lístky, resp. iný doklad o vklade, preto uvedenú sumu do celkových vkladov žalobcu v prospech účtu žalovaného súd nezapočítal.

36. Zhrnúc vyššie uvedené skutkové zistenia za súčasného právneho posúdenie veci podľa § 34, § 70 a § 118 zákona č. 311/2001 Z. z. - ďalej len „ZP“ v spojení s opatrením MF SR č. 472/2011 Z. z. a č. 401/2012 Z. z. súd zistil, že žalovanému za obdobie od 10/2012 do 08/2013 patrila na mzde s odkazom na § 118 a náhradách podľa zákona č. 283/2002 Z.z. suma 46 961,98 Eur (4 116,82 Eur + 31 912,97 Eur + 461,19 Eur + 10 471 Eur). Žalobca vykonal za toto obdobie úhrady (vklady) v celkovej výške 51 750 Eur. Z uvedeného vyplýva, že uhradil všetky súdu deklarované a preukázané nároky žalovaného z pracovného pomeru, teda aj za obdobie 08/2013. Z uvedeného vyplýva, že dôvod

pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného ako zamestnanca nebol daný. Preto súd určil, že jeho okamžité skončenie pracovného pomeru dané listom zo 16.10.2013 je neplatné.

37. Ako už súd na mnohých miestach vyššie uviedol pre správne posúdenie veci, teda toho do akej výšky vznikli žalovanému mzdové nároky (mzda a náhrady pri pracovnej ceste) pri porovnaní s vkladmi uskutočnenými žalobcom na pokrytie týchto pracovno-právnych nárokov bolo potrebné zohľadniť nielen transakcie vykonané medzi žalobcom a žalovaným a žalovaným a tretími osobami (ubytovateľmi) v období roku 2013, ale aj za obdobie roku 10/2012. Je to preto, že tieto boli vyplácané v roku 2013. Keďže žalovaný skončil pracovný pomer z dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru pre ich nevyplatenie za obdobie 08/2013, ktorých splatnosť bola do 30.09.2013 súd posudzoval len toto relevantné obdobie.

38. Súdu sa javí za potrebné uviesť, že medzi žalobcom a žalovaným neprebiehal štandardný pracovno- právny vzťah pokiaľ ide o k úhrady na mzdu a iné nároky súvisiace so zahraničnou pracovnou cestou, čo v podstate sťažovala objektívne posúdenie veci. Súd mohol rozhodnúť len na základe podkladov mu predložených a vzájomne porovnaných a nemohol vychádzať zo stranami ponúknutými tabuľkami, keďže každá jedna z nich vychádza z iného obdobia a zahŕňa výdavky/náklady za rozdielne obdobie. Len výdavky a úhradu za rovnaké a relevantné obdobie dávajú objektívny obraz o pracovnoprávny nárok žalovaného a to, či ich žalobca ako zamestnávateľ podľa uhradil. Strany sporu predkladali v priebehu konania doklady nie ucelene, ale za rôzne niekedy na seba nenadväzujúce obdobia, nehovoriac o tom, že žalobca ani na výzvu súdu žiadané doklady nepredložil, z dokladov vyplývajúce sumy rôzne započítavali. V tomto smere súdu chýbali podstatné skutkové tvrdenia - teda v akých časových intervaloch (aké obdobie) a v akom štáte a v dôsledku toho, aké nároky žalovanému prislúchajú. Súd nemôže sám vyhľadávať a vyšetrovať to, či vôbec žalovaný vykonal pracovnú cestu, cez aké územie štátu a kedy (a v akom období) sa tak stalo, čo by v podstate znamenalo preskúmanie celého účtovníctva žalobcu týkajúceho sa mzdových nárok žalovaného. Až na podklade podstatných skutkových tvrdení môže súd nariadiť žiadané dokazovanie. V tomto smere ani znalecké preskúmanie účastníctva žalobcu z pohľadu, či je vedené správe neprispeje k objasneniu veci.

39. Všetky tieto dôvody sa potom premietli do rozhodnutia súdu o nároku na náhradu trov konania, o ktorých súd rozhodol tak, že podľa § 257 ich žalobcovi nepriznal. Súd vzhliadol výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa nielen v charakteru sporu, ale aj v tom, že žalovaný sa skutočne dostával do dôkaznej núdze pokiaľ ide o predkladanie časového obdobia, počas ktorého prekračoval územie Slovenskej republiky, aby podľa pokynov žalobcu ako zamestnávateľa nastúpil na pracovnú cestu mimo miesta dohodnutého výkonu práce (na zahraničnú pracovnú cestu), aké náklady tam hradil, keďže tieto skutočnosti z pred niekoľkých rokov si mohol len veľmi ťažko pamäť a naviac doklady ako vyplynulo z vykonaného dokazovania bol povinný odovzdávať a odovzdal žalobcovi ako zamestnávateľovi pre výpočet mzdy a s tým súvisiacich nárokov. Žalobca zostával naopak v tomto smere pasívny majúc vedomosť o tom, že v tomto smere zaťažuje dôkazné bremeno žalovaného. Relevantné doklady - cestovné príkazy a výpisy z GPS mohol predložiť oveľa skôr, keďže bolo zrejmé, že od začiatku ide o sporné nároky. Tieto predložil až po niekoľko násobnom pojednávaní a po zrušení prvostupňového rozhodnutia. Pritom zistenie minimálnej mzdy podľa mzdových listov a pracovnej zmluvy a vykonané pracovné cesty a poskytnuté zálohy na ne boli relevantnými. Aj preto uvedené malo určitý vplyv na zaťaženie tohto konania jeho neprimeranou dĺžkou. Zo všetkých uvádzaných dôvodov súd preto nárok na náhradu trov konania žalobcovi, ktorý bol v spore úspešný, nepriznal s odkazom na § 257 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde (§ 362 ods. 1 a 2 .

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) - § 363 CSP.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 .

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa § 38 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.