Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_21Csr-1-2018.pdf
PDF · 163.26 KB
Case nature
Area
Subarea
21Csr/1/2018
Rozhodnutie
Okresný súd Liptovský Mikuláš sudcom JUDr. Danielom Marciánom v spore žalobcu Z. M., nar. XX. X. XXXX, s trvalým pobytom N. O. XXX/X, L. M., zastúpeného JUDr. Ladislavom Riedlom, advokátom, so sídlom Konštantínova 3308/6, Prešov proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35792752, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto
rozhodol:
I. Zrušuje rozhodcovský rozsudok Slovenského arbitrážneho súdu, zriadeného Asociáciou slovenských arbitrážnych súdov, záujmového združenia právnických osôb, so sídlom Krížna 56, Bratislava, vydaný rozhodcom Mgr. Branislavom Bušom, v právnej veci žalobcu PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., IČO: 35792752, so sídlom Pribinova 25, Bratislava proti žalovanému Z. M., nar. XX. X. XXXX, s trvalým pobytom N. O. XXX/X, L. M., o zaplatenie 2.452,23 eur s príslušenstvom, vedenej pod sp. zn. 223/11/16, z 27. 10. 2017.
II. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o konkrétnej výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
odôvodnenie:
Žalobou doručenou na tunajší súd 30. 1. 2018 v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu (a následne doplnenej v listinnej podobe podaním doručeným na tunajší súd 1. 2. 2018) sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zrušil rozsudok Slovenského arbitrážneho súdu, zriadeného Asociáciou slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o., so sídlom Krížna 56, Bratislava vo veci vedenej pod sp. zn.: 223/11/16, z 27. 10. 2017. Uvedený žalobný návrh odôvodnil nasledovnými skutkovými a právnymi tvrdeniami. Slovenský arbitrážny súd, zriadený Asociáciou slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o., so sídlom Krížna 56, Bratislava vo veci vedenej na rozhodcovskom súde pod sp. zn.: 223/11/16 vydal 27. 10. 2017 rozhodcovský rozsudok, ktorým zaviazal žalobcu na zaplatenie sumy 2.452,32 eur, zmluvnej pokuty vo výške 0,04% denne, úroku z omeškania vo výške 0,4% ročne, náhrady mimosúdnych nákladov vo výške 131,80 eur a trov rozhodcovského konania vo výške 296 eur. Žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku podal žalobca z dôvodov uvedených v § 45 ods. 1 písm. e), g), i), j), k) a l) zákona č. 335/2014 Z.z. Žalobca v prvom rade napadol právomoc tohto rozhodcovského súdu na prejednanie sporu iniciovaného žalovaným, pretože nebolo preukázané, že rozhodcovský súd, ktorý vo veci rozhodoval je nástupníckym súdom rozhodcovského súdu, ktorého pôvodným zriaďovateľom bol Slovak arbitration court, s.r.o., so sídlom Krížna 56, Bratislava, IČO: 44130481, a ktorý je uvedený v rozhodcovskej zmluve. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný postupovať podľa § 73 ods. 8 zákona č. 335/2014 Z.z., a teda dať žalobcovi na výber rozhodcovský súd s poučením o možnosti odmietnutia. Ďalej žalobca poukázal na to, že uzavretie rozhodcovskej zmluvy nebolo možné odmietnuť bez toho, aby bol žalobcovi poskytnutý, v úver. Žalobca so žalovaným uzavrel 18. 3. 2014 zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500043234, ktorej predmetom bolo poskytnutie sumy 1.200 eur žalobcovi, ktoré žalobca žalovanému vrátil. Žalobca zaplatil žalovanému celkovo sumu 1.634,88
eur, teda poskytnutú sumu vo výške 1.200 eur preplatil o 434,88 eur. Z uvedeného vyplýva, že časť finančných prostriedkov zaplatil žalobca žalovanému bez právneho dôvodu. Žalobca totiž považuje úver zo zmluvy o revolvingovom úvere za bezúročný a bez poplatkov, pretože zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, § 9 ods. 2 písm. f), teda termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, § 9 ods. 2 písm. j), teda uvedenie všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN, a § 9 ods. 2 písm. k) teda výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov zákona, ktorých absencia má za následok v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. právny záver, že tento spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca ďalej uviedol, že rozhodcovi trvalo rok, kým vydal rozsudok, pričom vyjadril presvedčenie, že všeobecný súd by to zvládol (aj s ústnym pojednávaním) rýchlejšie, čím rozhodcovské konanie stratilo svoj význam. Rozhodca navyše nepoznal ustanovenie § 28 ods. 10 zákona č. 335/2014 Z.z., podľa ktorého, ak stály rozhodcovský súd nerozhodne o žalobe do 90 dní od jej podania, oznámi účastníkom spotrebiteľského rozhodcovského konania dôvody, pre ktoré doposiaľ vo veci nerozhodol, a predpokladaný čas v ktorom rozhodne. Uvedeným ustanovením sa totiž rozhodca vôbec nespravoval. Žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote podľa § 46 ods. 1 zákona 335/2014 Z.z. Na preukázanie uvedených skutkových tvrdení žalobca navrhol vykonať ako dôkazy napadnutý rozhodcovský rozsudok z 27. 10. 2017, ktorý priložil k žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku.
V elektronickom podaní s autorizáciou podľa osobitného predpisu doručenou na tunajší súd 12. 3. 2018 sa žalovaný vyjadril k žalobe nasledovným spôsobom. Žalovaný odmietol tvrdenie žalobcu, že Slovenský arbitrážny súd, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok nemal právomoc na konanie z dôvodu, že nie je nástupníckym súdom rozhodcovského súdu uvedeného v rozhodcovskej zmluve, ktorého zriaďovateľom bol Slovak arbitration court, s.r.o., pričom poukázal na to, že Slovenský arbitrážny súd, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok naopak je právnym nástupcom Slovenského arbitrážneho súdu zriadeného spoločnosťou Slovak arbitration court, s.r.o., ktorá skutočnosť má vyplývať jednak z oznámenia o zriadení, štatútu, rokovacieho poriadku a pravidiel pre trovy rozhodcovského konania zverejnených v Obchodnom vestníku č. 14/2015 z 22. 1. 2015, ako aj z registra záujmových združení právnických osôb, teda aj označil dôkazy na preukázanie týchto skutkových tvrdení. Pokiaľ ide o argument žalobcu, podľa ktorého uzavretie rozhodcovskej zmluvy nebolo možné odmietnuť bez toho, aby bol žalobcovi v takom prípade poskytnutý úver, žalovaný uviedol, že rozhodcovská zmluva je samostatne právnym úkonom, ktorého existencia nebola podmienkou uzavretia úverovej zmluvy. Ide o samostatnú zmluvu a listinu, ktorá nie je súčasťou inej zmluvy, ktorá vznikla nezávisle od uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere, a ktorá nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože nezakladá výlučnú príslušnosť rozhodcovského súdu na konanie. Z bodu 2. tejto rozhodcovskej zmluvy výslovne vyplýva, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmluvy o revolvingovom úvere, a súčasne, že dlžník nie je povinný prijať návrh danej rozhodcovskej zmluvy. Z bodu 7. tejto rozhodcovskej zmluvy navyše vyplýva, že dlžník môže odstúpiť od rozhodcovskej zmluvy, a to v lehote 14-tich kalendárnych dní od jej uzavretia. Uplatnením tohto práva tak môže dlžník bez ohľadu na veriteľa dosiahnuť zánik rozhodcovskej zmluvy bez toho, aby to malo vplyv na trvanie uzavretej zmluvy o revolvingovom úvere. Ako dôkaz o týchto skutkových tvrdeniach žalobca označil a priložil rozhodcovskú zmluvu č. 8500043234. Žalovaný takisto nesúhlasil s dôvodnosťou žaloby založenej na nedodržaní obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. uvedených žalobcom v žalobe, a to jednak v súvislosti s absenciou údaja o termíne konečnej splatnosti úveru v zmluve, absenciou údaja o adrese predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, absenciou údaja o predpokladoch použitých pre výpočet RPMN a takisto absenciou členenia splátky úveru na zložky istina, úrok a iné poplatky, ktoré skutočnosti vo svojom vyjadrení k žalobe žalovaný aj podrobne odôvodnil. Osobitne k poslednej uvedenej obsahovej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, teda k absencii povinného rozčlenia splátky úveru na zložky istinu, úrok a iné poplatky podľa § 9 ods. 2 k) zákona č. 129/2010 Z.z. žalovaný uviedol, že z textu uvedeného ustanovenia vyplýva, že uvádzanie spôsobu započítavania splátky na úver, istinu a úroky prichádza do úvahy len v prípade, ak sa splátky priraďujú k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, o taký typ úveru však v zmluvnom vzťahu medzi sporovými stranami nešlo. Vo vzťahu k danému ustanoveniu poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu vyslovenú v náleze III. ÚS 341/07, podľa ktorého nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy
by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Existujú pritom štyri základné výkladové metódy - jazyková, logická, systematická a teologická. Výklad právnej normy nemôže byť založený len na jednom spôsobe výkladu, a už vôbec nie iba na jazykovom výklade. Poukázal ďalej na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 6MCdo 22/2010, podľa ktorého je neakceptovateľným momentom aplikácie práva taká je jeho realizácia, ktorá vychádza výlučne z rigorózneho jazykového výkladu dotknutých ustanovení. Jazykový výklad je len počiatočným spôsobom prístup k aplikácii právnej normy, je len východiskom pre objasnenie si jeho obsahu a účelu, k čomu ostatne slúži celý rad ďalších postupov ako je výklad logický, systematický, výklad ratione legis a podobne. Súd teda nie je absolútne viazaný iba doslovným znením zákonných ustanovení, ale môže, a v niektorých prípadoch musí, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne komformnom právnom poriadku ako významovom celku, tento predpis využiť tak, aby závery jeho výkladu boli vo všeobecnosti akceptovateľné a objektívne realizovateľné. Jazykový doslovný výklad právnej normy podávaný žalobcom odporuje v prvom rade systematickému výkladu. Podstata systematického výkladu spočíva v tom, aký význam má obsah určitého ustanovenia pri zohľadnení iných zákonných ustanovení. V súvislosti s výkladom § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., je prvým takýmto ustanovením, ktoré treba zohľadniť ustanovenie § 9 ods. 5, podľa ktorého znenia má spotrebiteľ právo požadovať tzv. amortizačnú tabuľku obsahujúcu rozpis splátok a členenie splátky. Ak by zmluva mala obsahovať obligatórnu náležitosť - rozpísanie splátky, potom nemá žiadny zmysel právo spotrebiteľa požadovať amortizačnú tabuľku podľa § 9 ods. 5 zákona č. 129/2010 Z.z. keďže dané údaje by už mal obsiahnuté priamo v zmluve. Pri zachovaní princípu racionality je preto na mieste tvrdiť, že zákonodarca neuvažoval nad tým, aby právo na amortizačnú tabuľku konštruoval duplicitne. Uvádzaná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona 129/2010 Z.z. platí pre všetky úvery. Pri úvere s maximálnou povolenou dobou splácania 8 rokov (96 splátok) by tak išlo o 192 číselných údajov, ktorých výpovedná hodnota pre spotrebiteľa by bola nulová, resp. pri úvere, pri ktorom spotrebiteľ spláca v splátkach len úrok, a istinu uhrádza napr. ku konkrétnemu dátumu, by nemalo zmysel uvádzať rozpis splátky, ak je zo zmluvy je zrejmé, že splátkou sa splácal len úrok (istina sa neamortizuje.) Napriek tomu by pri jazykovom výklade právnej normy muselo byť uvádzané, že istina v splátke je 0 eur. Tzv. rozčlenenie splátky je teda založené na nesprávnom výklade zákona. Znenie zákona č. 129/2010 Z.z. je síce nepresný prevzatím smernice 2008/48/ES, to však súd nezbavuje povinnosti pri výklade vnútroštátnej normy prihliadať na základe nepriameho účinku na také ustanovenia únijného práva, ktoré sú do príslušnej vnútroštátnej normy prevzaté. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ sa vyvodzuje a na všeobecne uznáva princíp nepriameho účinku smernice spočívajúci v tom, že pochybenie štátu pri implementácii smernice sa rieši tzv. súladným (eurokonformným) výkladom, čo bolo zohľadnené pri iniciovaní novelizácie zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorá bola schválená 12. 10. 2017, a v zmysle ktorej sa § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z. v časti „a termíny splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov“ nahrádza slovným spojením „frekvencia splátok“. Žalovaný ďalej poukázal na názor G. K. A. ako inštitúcie dohľadu nad ochranou finančného spotrebiteľa, ktorý bol prijatý po prijatí rozsudku C-42/15, v zmysle ktorého nemožno podľa smernice 2008/48 žiadať presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, čo fakticky predstavuje požiadavku na rozpis splátok po častiach (istina, úrok, poplatky.) Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu smerujúcu k uplatneniu námietky prieťahov v konaní, žalovaný uviedol, že uvedené tvrdenie nemá oporu v žiadnej relevantnej okolnosti, je objektívne nepreukázateľné, a ako také samé o sebe nepreukazuje, že si stály rozhodcovský súd svoju povinnosť voči stranám nesplnil.
Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k žalobe napriek písomnej výzve súdu v určenej lehote nijako nevyjadril.
Na pojednávaní konanom na tunajšom súde 26. 6. 2018 sa žalovaný nezúčastnil, pričom svoju neúčasť ospravedlnil, a vyslovil súhlas s konaním v jeho neprítomnosti, teda nepožiadal o odročenie pojednávania. Prítomný žalobca na pojednávaní v podstate len zopakoval obsah svojej žaloby, pričom po predbežnom právnom posúdení súdu poukázal na to, že v zmysle bodu 7. rozhodcovskej zmluvy síce žalobca mal ako spotrebiteľ právo odstúpiť od uzavretej rozhodcovskej zmluvy do 14-tich dní od jej uzavretia aj bez uvedenia dôvodu, avšak vyslovil pochybnosť, či vzhľadom na proces uzatvárania rozhodcovskej zmluvy bolo schválenie rozhodcovskej zmluvy zo strany žalovaného odoslané žalobcovi v takej lehote, aby stihol využiť 14 dňovú lehotu od uzavretia zmluvy na odstúpenie od rozhodcovskej zmluvy. Jednoznačné stanovisko k týmto skutkovým okolnostiam však žalobca na pojednávaní neodkázal dať, nakoľko ako sám uviedol v súvislosti s týmto prípadom takú vedomosť nemá, pretože to nezisťoval.
Súd zisťoval skutkový stav vykonávaním dokazovania prostredníctvom všetkých listinných dôkazov predložených žalobcom a žalovaným. Zo (žalobcom označeného a pripojeného) rozhodcovského rozsudku Slovenského arbitrážneho súdu, zriadeného Asociáciou slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o., so sídlom Krížna 56, Bratislava, vydaného rozhodcom Mgr. Branislavom Bušom, v právnej veci žalobcu PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. proti žalovanému Z. M., o zaplatenie 2.452,32 eur s príslušenstvom, z 27. 10. 2017, súd zistil, že tento rozhodcovský súd si založil právomoc na základe rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným 18. 3. 2014, ktorá vec bola následne vedená na rozhodcovskom súde pod sp. zn.: 223/11/16. Uvedeným rozhodcovským rozsudkom bol žalobca zaviazaný zaplatiť žalovanému sumu 2.452,32 eur, zmluvnú pokutu vo výške 0,04 % denne, a úrok z omeškania vo výške 0,4 % ročne zo sumy 68,12 eur od 2. 8. 2015 do 10. 8. 2015, so sumy 68,12 eur od 2. 5. 2016 do zaplatenia, zo sumy 68,12 od 2. 6. 2016 do zaplatenia, zo sumy 68,12 eur od 2. 7. 2016 do zaplatenia, zo sumy 68,12 eur od 2. 8. 2016 do zaplatenia, zo sumy 2.179,84 eur od 18. 8. 2016 do zaplatenia tak, že tento úrok z omeškania a táto zmluvná pokuta spolu neprevýšia sumu 1.200 eur, a odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom celková suma tohto úroku z omeškania a tejto zmluvnej pokuty dosiahne sumu 1.200 eur len 5% ročný úrok z omeškania zo sumy 2.452,32 eur do zaplatenia, náhradu nákladov spojených s mimosúdnym uplatnením pohľadávky vo výške 131,80 eur, trovy rozhodcovského konania vo výške poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 32,40 eur, a trovy právneho zastúpenia vo výške 263,60 eur. Z odôvodnenia tohto rozsudku pritom zjavne vyplýva, že suma 2. 452,23 eur, na ktorej zaplatenie bol žalobca zaviazaný v uvedenom rozsudku v prospech žalovaného v sebe zahŕňala aj (zmluvné) úroky (pre účely tohto rozhodnutia však nie je rozhodujúce v akom rozsahu - pozn. súdu.)
Zo (žalovaným označeného a predloženého) listinného dôkazu - rozhodcovskej zmluvy č. 8500043234 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným 18. 3. 2014 (podpisom žalovaného) vyplynulo (z jej bodu 5.) dojednanie, podľa ktorého akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy o revolvingovom úvere, s porušením, ukončením, či neplatnosťou zmluvy o revolvingovom úvere budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom konaní pred niektorým z nasledujúcich stálych rozhodcovských súdov podľa rokovacieho a poplatkového poriadku týchto stálych rozhodcovských súdov :
- Rozhodcovský súd v Bratislave, so sídlom Venturská 14, Bratislava, zriadený spoločnosťou Sdružení rozhodců, a. s., IČ:63496658, so sídlom v Českej republike, Brno, Příkop 8, zapísaná v obchodnom registri vedenom Krajským súdom v Brne, spisová značka B 5825,
- Slovenský arbitrážny súd zriadený Slovak arbitration court, s. r o., IČO: 44130481, so sídlom Krížna 56, Bratislava, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I,
- Victoria rozhodcovský súd v Žiline, zriadený spoločnosťou Victoria legal arbiter, s. r. o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, Žilina, IČO: 44826460, zapísaný v Obchodnom registri Okresného súdu Žilina, a
- Rozhodcovský súdny dvor zriadení pri spoločnosti Arbitration Tribunal, s. r. o., so sídlom Pribinova 30, Bratislava, IČO: 44455453.
Výber medzi podaním žaloby na príslušný všeobecný súd alebo na rozhodcovský súd, ktorý bude oprávnený vec prejednať a rozhodnúť spočíva na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh.
Z bodu 2. uvedenej rozhodcovskej zmluvy vyplynulo, že veriteľ vyhlasuje, že uzatvorenie tejto rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmluvy o revolvingovom úvere medzi veriteľom a dlžníkom. Dlžník nie je povinný prijať návrh tejto rozhodcovskej zmluvy zo strany veriteľa, pričom vyhlasuje, že o tejto skutočnosti bol zo strany veriteľa jasne a zrozumiteľne informovaný.
Z bodu 7. uvedenej rozhodcovskej zmluvy vyplynulo, že dlžník je oprávnený od tejto zmluvy odstúpiť aj bez uvedenia dôvodu do štrnástich kalendárnych dní od uzavretia tejto zmluvy. Oznámenie o odstúpení od zmluvy je dlžník povinný vykonať v písomnej forme. Lehota na odstúpenie od zmluvy sa považuje za dodržanú, ak je oznámenie o odstúpení od zmluvy zaslané na adresu sídla veriteľa najneskôr v posledný deň lehoty.
Žiadna zo zmluvných strán nenavrhla ako dôkaz vykonať, a teda ani nepredložila ako listinný dôkaz k svojim písomným podaniam, zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 8500043234 z 18. 3. 2014 uzavretú medzi žalobcom a žalovaným, ktorú obidve strany sporu vo svojich písomných podaniach opakovane spomínajú (žalobca uviedol, že touto zmluvou už nedisponuje), avšak zo zhodných skutkových tvrdení žalobcu a žalovaného podľa § 186 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o ktorých nemá súd dôvod pochybovať, a vo vzťahu ku ktorým tak nie je nutné vykonávať dokazovanie, vyplynulo, že táto zmluva o revolvingovom úvere podliehala režimu zákona č. 129/2010 Z.z., teda mal tým za to, že sa strany sporu zhodli na tom, že v danom prípade ide o spotrebiteľský úver podľa uvedeného zákona, a teda že z hľadiska obsahu tejto zmluvy nejde o žiaden z prípadov (skutkových okolností) podľa § 1 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z., kedy by daný úver nebolo možné považovať za spotrebiteľský úver podľa tohto zákona. Takisto zo zhodných tvrdení strany sporu, o ktorých súd nemal pochybnosti, ktoré sa podľa § 186 ods. 2 CSP nedokazujú, vyplynulo, že zmluva neobsahovala rozčlenenie štruktúry splátky na istinu, úroky a poplatky, s uvedením ich termínov splatnosti.
Ďalej zo zhodných skutkových tvrdení strán sporu, o ktorých súd nemal pochybnosti vyplynulo, že žalobca so žalovaným uzatvoril 18. 3. 2014 zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500043234, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru žalovaným v prospech žalobcu vo výške 1.200 eur, ktorý úver bol aj v tejto výške poskytnutý, pričom podľa tejto zmluvy bol povinný žalobca vrátiť žalovanému okrem poskytnutej sumy úveru vo výške 1.200 eur aj (zmluvné) úroky (ich rozsah nie je pre potreby tohto rozhodnutia podstatný - pozn. súdu.)
Skutkové tvrdenie žalobcu o tom, že žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku bola podaná v zákonom stanovenej lehoty podľa § 46 ods. 1 ZOSRK žalovaný nepoprel, preto sa v zmysle § 151 ods. 1 CSP toto skutkové tvrdenie žalobcu považuje za nesporné, a teda vo vzťahu k nemu takisto nie je potrebné vykonávať dokazovanie.
Takto zistený skutkový stav (z vykonaného dokazovania, a na základe zhodných a nesporných skutkových tvrdení strán sporu) súd podrobil svojmu právnemu posúdeniu, pričom aplikoval nasledovné hmotnoprávne ustanovenia.
Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. (účinného v čase uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere, teda 18. 3. 2014, ďalej len „ZSÚ“) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/ >18) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20130610.html> musí obsahovať túto náležitosť - výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
Podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZSÚ poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20130610.html>, r) <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20130610.html> a y) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2010/129/20130610.html>.
Podľa § 45 ods. 1 písm. i) zákon č. 335/14 o spotrebiteľskom a rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinného v čase začatia rozhodcovského konania, teda 3. 11. 2016, ďalej len „ZSRK“) účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou proti druhému účastníkovi na súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku, ak stály rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa,17) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2014/335/20160701.html> a toto porušenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu.
Podľa § 45 ods. 1 písm. e) ZSRK účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou proti druhému účastníkovi na súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku, ak spotrebiteľská rozhodcovská zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 3 <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2014/335/20160701.html> alebo je tu iný dôvod neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb., v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a rozhodcovskej zmluvy, teda 18. 3. 2014, ďalej len „OZ“) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Podľa § 53 ods. 3 OZ ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 52 ods. 1 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 3 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Žalobca podal žalobcu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zákonom stanovenej trojmesačnej lehote podľa § 46 ZSRK určenej na jej podanie plynúcej od doručenia rozhodcovského rozsudku žalobcovi ako účastníkovi spotrebiteľského rozhodcovského konania.
Žalobca ako účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania, ktorý podal žalobcu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, je podľa § 45 ZSRK aktívne vecne legitimovaný v tomto súdnom konaní, a žalovaný ako druhý účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania, je pasívne vecne legitimovaný v tomto súdnom konaní.
Súd v prvom rade skúmal, či rozhodcovská zmluva, na základe ktorej si rozhodcovský súd založil svoju právomoc, je platný právny úkon. Pri posudzovaní tejto rozhodcovskej zmluvy súd v súlade s § 73 ods. 3 ZSRK vychádzal z právnych predpisov účinných v čase jej uzatvorenia. Rozhodcovská zmluva, ktorá bola uzatvorená 18. 3. 2014 medzi žalobcom a žalovaným, je spotrebiteľskou zmluvou uzavretou podľa § 52 ods. 1 OZ, pretože bola uzatvorená medzi žalovaným ako dodávateľom podľa § 52 ods. 3 OZ, teda ako osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a žalobcom ako spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 OZ, teda ako fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, v rámci ktorej rozhodcovskej zmluvy (spotrebiteľskej zmluvy) súd zistil existenciu neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 1 OZ v spojení s § 53 ods. 4 písm. r) OZ. Neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky je daná tým, že takéto dojednanie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a súčasne je v rozpore s § 53 ods. 4 písm. r) OZ, nakoľko len zdanlivo umožňuje (spotrebiteľovi) výber medzi všeobecným súdom a rozhodcovským súdom, pretože pokiaľ by si veriteľ (žalovaný) uplatnil práva na rozhodcovskom súde (čo sa aj stalo), bol by dlžník (žalobca) povinný podriadiť sa rozhodcovskému súdu, bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd, čo by sťažilo prístup dlžníka ako spotrebiteľa k spravodlivosti, a teda by vyžadovala od spotrebiteľa, aby riešil spor výlučne v rozhodcovskom konaní (čo sa aj stalo.) Súčasne toto dojednanie nebolo individuálnym dojednaním, pretože hoci bolo pripravené na samostatnej listine, a hoci sa s ním mal možnosť žalovaný ako spotrebiteľ oboznámiť vopred, nijako (reálne) nemohol ovplyvniť jeho obsah,
čím sa podľa § 53 ods. 2 OZ takéto zmluvné ustanovenie nepovažuje za individuálne dojednané. Súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na ust. § 53 ods. 3 OZ, podľa ktorého zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa považujú za individuálne nedojednané, ak dodávateľ nepreukáže opak. Boli tak splnené podmienky pre vyhlásenie daného zmluvného dojednania (rozhodcovskej doložky, resp. rozhodcovskej zmluvy) za neprijateľnú podmienku s následkom podľa § 53 ods. 5, teda s následkom neplatnosti takéhoto zmluvného dojednania (rozhodcovskej zmluvy.) Skúmanie tejto neprijateľnej zmluvnej podmienky musel uskutočniť súd aj bez návrhu (ex offo), pretože neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách je súd podľa únijného práva povinný skúmať ex offo, teda hoci to žalobca v žalobe výslovne nenavrhoval. Keďže rozhodcovská zmluva bola neplatná, je daný dôvod podľa § 45 ods. 1 písm. e) ZSRK na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Žalobca nakoniec poukázal aj na tento právny dôvod zrušenia, keď na prvej strane žaloby citoval uvedené ust. § 45 ods. 1 písm. e) ZSRK, a preto súd vyhovel žalobe na zrušenie napadnutého rozhodcovského aj z tohto právneho dôvodu.
Takisto zmluva o revolvingovom úvere z 18. 3. 2014 predstavuje spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 OZ, nakoľko bola uzavretá medzi žalovaným ako dodávateľom podľa § 52 ods. 3 OZ, teda ako osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a žalobcom ako spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 OZ, teda ako fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, a keďže v obsahu tejto zmluvy absentovala obligátna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., a to rozčlenenie splátky na istinu, úrok, poplatky, ktorá skutočnosť má podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZSÚ za následok záver o tom, že spotrebiteľský úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, z čoho zase vyplýva, že ak rozhodcovský súd v napadnutom rozhodcovskom rozsudku zaviazal žalobcu na úhradu (aj) úrokov (nie je rozhodné v akej výške), vznikol tým dôvod na vyhovenie žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku aj podľa § 43 ods. 1 písm. i) ZSRK, pretože tým rozhodcovský súd v uvedenom rozhodcovskom rozsudku rozhodol v rozpore so zákonom č. 129/2010 Z.z., keďže priznal žalovanému proti žalobcovi aj úroky, na ktoré nemal nárok. Ako už bolo uvedené, pre účely thto rozhodnutia, je irelevantné, v akej sume rozhodcovský súd priznal tieto (zmluvné) úroky stačilo, že tieto úroky boli (v určitej výške) priznané, čím je naplnený dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 43 ods. 1 písm. i) ZSRK, pretože na zrušenie rozhodcovského rozsudku postačuje, že rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa aj len čiastočne.
Vzhľadom na ust. § 220 ods. 3 Civilného sporového poriadku (CSP), ako čl. 2 ods. 2 CSP, keďže sa vo vzťahu k tomuto dôvodu (pre zrušenie rozhodcovského rozsudku) tunajší súd odkláňal od (novo) ustálenej rozhodovacej praxe založenej (podľa vedomostí tunajšieho súdu v súčasnosti minimálne) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3Cdo/146/2017, z 22. 2. 2018, ktoré uznesenie zjavne reagovalo na legislatívnu úpravu zákona č. 129/2010 účinnú od 1. 5. 2018, ktorá úprava zase súvisela s rozsudkom Su´dneho dvora EÚ z 9. 11. 2016, vo veci C - 42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová, a v zmysle ktorého uznesenia najvyššieho súdu eurokonformým výkladom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 19/2010 Z.z, ktorý je v danom prípade potrebný, je podľa najvyššieho súdu správny len taký záver, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne na istinu, úrok a poplatky), a v ktorom sa tiež uvádza, že pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“, či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu možné dospieť iba k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje, a ktoré uznesenie najvyššieho súdu bolo v rozpore s dovtedajšou ustálenou súdnou praxou okresných a krajských súdov, bol tunajší súd, aby neporušil vyššie uvedené ustanovenia CSP dôkladne odôvodniť tento odklon od (novo) ustálenej súdnej praxe tejto jednej z najvyšších súdnych autorít v Slovenskej republiky.
V tejto súvislosti sa tunajší súd (v ďalej uvedenom rozsahu) plne stotožňuje s názorom právnej vedy vysloveným v článku: „Právna analýza uznesenia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3Cdo 146/2017“, autor: Anton Pavúk, na webovej stránke : H..G..A., ktorého obsah týmto preberá do odôvodnenia svojho rozhodnutia, a osvojuje si ho ako svoje vlastné odôvodnenie odklonu od najvyšším súdom (novo) ustálenej súdnej praxe, a to nasledovným spôsobom.
Smernica, ako súčasť únijného práva má jednak priamy účinok, v zmysle ktorého smernica zaväzuje jednotlivé štáty na transpozíciu obsahu smernice do vnútroštátneho práva, a jednak nepriamy účinok, ktorý sa prejavuje v potrebe eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, teda výkladu vnútroštátneho ustanovenia v súlade so smernicou. Vychádzajúc z obsahu rozsudku Súdneho dvora EÚ z 24. 1. 2012 vo veci C-282/2010 Dominquez, ktorého predmetom bolo posúdenie otázky, ako má postupovať vnútroštátny súd pri výklade vnútroštátneho právneho predpisu, ktorý sa odchýlil od európskej smernice, hoci samotná smernica nepovoľovala odklon od takéhoto svojho článku, a v ktorom Súdny dvor EÚ vyslovil, že je neprípustný taký eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, ktorým by nedošlo k zohľadneniu vnútroštátneho práva ako celku, a k uplatneniu všetkých výkladových metód, ktoré toto právo uznáva, dospel tunajší súd k záveru, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn.: 3Cdo/146/2017, z 22. 2. 2018 takto nepostupoval, keďže zvolil len jednu výkladovú metódu vnútroštátneho poriadku, v ktorej našiel možnosť vykladať vnútroštátne právo eurokonformne (jednalo sa o teleologický výklad, teda výklad z účelu predpisu), pričom aj túto výkladovú metódu použil nesprávne, a ostatnými výkladovými metódami sa ani nezaoberal. Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia pri uplatnenom teologickom výklade založil svoje rozhodnutie výlučne na posúdení toho, čo bolo účelom zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe k návrhu zákona č. 129/2010 Z.z., a síce, že týmto účelom bolo transponovať smernicu v plnom rozsahu, a od tejto sa neodkláňať. Ďalej dodal, že zámerom zákonodarcu nebolo, aby novopríjmané ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice, ktorú skutočnosť musí vziať vnútroštátny súd pri aplikácii ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. na zreteľ. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. podľa najvyššieho súdu v žiadnom prípade nevyplývalo, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v smernici, teda to, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súbor, ktorý zahŕňa istinu, úroky a iné poplatky. Z účelu transponovaného predpisu, uvedeného v dôvodovej správe k zákonu č. 129/2010 Z.z. (na ktorý poukazoval najvyšší súd) však možno zistiť len to, či bolo alebo nebolo úmyslom zákonodarcu sa od smernice odchýliť. Ak sa však aj dospeje k záveru, že úmyslom zákonodarcu nebolo odchýliť sa od smernice, ešte stále nie je vyriešená otázka, či smernica bola v skutočnosti implementovaná do zákona č. 129/2010 Z.z. (či už chybne alebo neúplne/nedostatočne) alebo nie, keďže mohlo dôjsť aj k vadnej implementácii (omylom.) Skutočnosť, či odchýlenie sa od smernice bol alebo nebol úmysel zákonodarcu, nie je však pre posúdenie prípustnosti nepriameho účinku smernice (eurokonformného výkladu zákona) relevantná. Relevantná je len otázka, či smernica v skutočnosti bola alebo nebolo vadne implementovaná (či už chybne alebo neúplne/nedostatočne.) V tomto konkrétnom prípade však bola smernica implementovaná vadne, a to z dvoch dôvodov: 1.) vzhľadom na odlišné jazykové vyjadrenie požiadavky smernice a predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., pričom toto odchylné jazykové vyjadrenie v zákone č. 129/2010 Z.z. celkom zjavne pochádza z pôvodnej právnej úpravy spotrebiteľských úverov (zákon č. 258/2001 Z.z.), a 2.) v dôvodovej správe k novele zákona č. 129/2010 Z.z., a to k zákonu č. 279/2017 Z.z., ktorou novelou zákonodarca zosúladil (s účinnosťou od 1. 5. 2018) sporné ustanovenie so smernicou, zákonodarca výslovne uvádza, že ak by ponechal predmetné ustanovenie v zákone č. 129/2010 Z.z., Slovenská republika by išla nad rámec podmienok stanovených smernicou, čo najvyšší súd vo svojom uznesení už opomenul, spomenúť. Tiež treba vziať do úvahy, že predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. nebolo po prvýkrát zakomponované do nášho právneho poriadku zákonom č. 129/2010 Z.z., tak ako to nesprávne uvádza najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, a teda dané ustanovenie je potrebné podrobiť aj výkladu historickému (ku ktorému najvyšší súd nepristúpil.) Prvýkrát totiž bola v právnom poriadku Slovenskej republiky otázka uvedenia členenia splátok spotrebiteľského úveru zakotvená v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. - o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého platilo, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä: „sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je možné treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť“. Práve v tomto prípade bolo uvedené sporné ustanovenie použité v slovenskej legislatíve po prvýkrát, z tohto dôvodu je v tomto právnom predpise potrebné nájsť odpoveď na to, aký bol skutočný úmysel zákonodarcu pri použití týchto slov, a v tomto kontexte je potrebné skúmať, či existuje vnútroštátna výkladová metóda, ktorá členenie splátok nepožaduje. Vyjadrením slov „sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, ktoré boli po prvýkrát použité v roku 2001, pričom smernica 2008/48/ES, ktorú vykladal aj Súdny dvor EÚ, bola prijatá až v roku 2008, mal zákonodarca jednoznačne na mysli rozčlenenie jednotlivých položiek, čo vyplýva z jazykového (gramatického, verbálneho) výkladu ako aj logického výkladu zákona, pričom uvedené bolo potvrdené
v mnohopočetnej a ustálenej judikatúre, ktorá bola aj v prípade výkladu zákona č. 258/2001 Z.z., teda nielen zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý transponoval smernicu 208/48/ES, potvrdená aj samotným najvyšším súdom. Vyššie uvedená povinnosť rozčlenenia jednotlivých platieb je podporená tiež vetou za bodkočiarkou, kde zákonodarca uviedol dodatočnú povinnosť pre veriteľa, a to povinnosť uviesť aj súčet týchto platieb, ak je to možné (čo pri bežnom spotrebiteľskom úvere je bezproblémovo možné). Na prvý pohľad sa môže zdať, že uvedením vety za bodkočiarkou nie je jasné, či mal zákonodarca na mysli súčet náležitostí splátky, alebo či mal na mysli uvedenie tzv. celkovej čiastky spojenej so spotrebiteľským úverom (teda výška úveru plus celkové náklady), za predpokladu, že toto uvedenie je možné. Výklad, že zákonodarca mal na mysli uvedenie tzv. celkovej čiastky je potrebné celkom jednoznačne odmietnuť, a to z dôvodu uvedeného nižšie. Zákon č. 258/2001 Z.z. vo svojom ustanovení § 2 písm. c) definoval, čo sa rozumie pod pojmom celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. Následne ustanovením § 2 písm. d) definoval, čo sa rozumie pod pojmom ročná percentuálna miera nákladov, ktorou tento zákon rozumel sadzbu, ktorá sa aplikuje na výpočet podľa prílohy tohto zákona z hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru. Následne, v ustanovení § 4 ods. 2 písm. g) zákonodarca ustanovil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ak teda zákonodarca požadoval exaktné uvedenie RPMN (neuvedenie ktorej bolo v danom právnom vzťahu jedinou podmienkou pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru), ktoré muselo vychádzať z dvoch exaktných údajov (a to výška spotrebiteľského úveru a celkové náklady), výklad, ktorým by zákonodarca požadoval uvedenie takejto celkovej čiastky (teda súčtu týchto dvoch exaktných hodnôt), len za predpokladu, že je to možné, by bol nelogický a protirečiaci tomu, aby v zmluve bolo uvedené exaktné a presné RPMN. V takom prípade by totiž zákonodarca požadoval uvedenie presného RPMN tiež len za predpokladu, že toto uvedenie je možné. Vyššie uvedená požiadavka na členenie splátok vyplýva tiež z dôvodovej správy, v zmysle ktorej ustanovenie stanovuje povinné náležitosti zmluvy o úvere nad rámec všeobecných náležitostí, ktorými je ročná percentuálna miera nákladov, frekvencia, počet termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, výpočet celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom. Navyše je potrebné poukázať na skutočnosť, že zákon č. 258/2001 Z.z. prevzal smernicu Rady 87/102/EHS z 22. 12. 1986 - o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru v znení smernice Rady 90/88/EHS z 22. 2. 1990 a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. 2. 1998. V zmysle článku 15 tejto smernice: „táto smernica nezamedzuje členským štátom, aby udržiavali a prijímali prísnejšie ustanovenia k ochrane spotrebiteľov, konzistentné s ich záväzkami, ktoré vyplývajú zo zmluvy“. Uvedené potvrdil aj zákonodarca v dôvodovej správe k návrhu tohto zákona, keď uviedol že prijatím predmetného návrhu zákona bude zabezpečená požiadavka na zosúladenie nášho práva s právom Európskej únie v oblasti spotrebiteľských úverov konkrétne so smernicou 87/102/EEC zo dňa 12. 2. 1987 a doplňujúcim smernicami 90/88/EEC a 98/7/EC. Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. bolo následne zákonom č. 568/2007 Z.z. novelizované, a to tak, že legislatívno-technicky bola predmetná záležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere presunutá z písmena a) do písmena i), v zmysle ktorého platilo, že „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať: výšku, počet, termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Zákonodarca teda pôvodné ustanovenia § 4 ods. 2 a) zákona č. 258/2001 Z.z. novelizoval tak, že za i) legislatívno-technicky upravil dané ustanovenie, a to tak, že slovo „sumu“ nahradil slovom „výšku“, a vypustil požiadavku „uviesť aj súčet týchto platieb (ak je to možné) s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť“. Z dôvodovej správy (všeobecná časť) k uvedenému zákonu vyplýva, že cieľom navrhovanej úpravy je okrem iného posilniť postavenie spotrebiteľa pre uzatváranie spotrebiteľských zmlúv. Z dôvodovej správy (osobitná časť) k uvedenému zákonu vyplýva, že nakoľko cieľom novely zákona je najmä zvyšovanie informovanosti spotrebiteľov, bolo potrebné zlúčiť, zmeniť a doplniť § 4 ods. 2 a 3, ktoré upravujú náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľ musí byť informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúcemu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Je zrejmé, že uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok spotrebiteľského úveru, vypustil len požiadavku na uvedenie súčtu týchto platieb a jeho cieľom nebolo zníženie ochrany spotrebiteľa, naopak jeho posilnenie. Najbližšia novelizácia predmetného ustanovenia prišla v dôsledku zrušenia zákona č. 258/2001 Z.z., a to prijatím zákona č. 229/2010 Z.z., ktorý implementoval okrem iného smernicu 2008/48. Ustanovenie o náležitostiach zmlúv o spotrebiteľskom úvere, pôvodne vyjadrené v ustanovení § 4 zákona č. 258/2001 Z.z., bolo presunuté do ustanovenia § 9 zákona č. 129/2010 Z.z., v zmysle ktorého písmena l) ods. 2 platilo, že „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Následne slovenský zákonodarca pristúpil 12. 10. 2017 k novelizácii (okrem iného) predmetného ustanovenia zákona o členení splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, keď prijal zákon č. 279/2010 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 1. 5. 2018. Predmetnou novelou zákonodarca novelizoval zákon, a to tak, že zosúladil zákon so smernicou, keď zmenil zákonnú požiadavku na obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, že v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a frekvenciu splátok, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Z vyššie uvedeného historického výkladu, ako aj ostatných výkladov uvedených nižšie je zrejmé, že zákonodarca slovami „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ mal na mysli členenie splátok spotrebiteľského úveru, a slovami „frekvencia splátok“ mal na mysli uvedenie len samotnej celkovej výšky splátky bez jednotlivého členenia. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ platí, že rozsah a medze nepriameho účinku smerníc je vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Spolupôsobenie týchto dvoch právnych poriadkov sa prejavuje tak, že vnútroštátne ustanovenie je možné vykonávať eurokonformne, len za použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód (a všeobecných právnych zásad, najmä zásady právnej istoty a zákazu retroaktivity.) Použitím každej vnútroštátnej výkladovej metódy vrátane výkladu teleologického (súd nemá na mysli vytrhnuté skúmanie len dôvodovej správy zákona č. 129/2010 Z.z., ale skúmanie tiež dôvodovej správy č. 279/2010 Z.z., kde teleologickým výkladom dospejeme k záveru, že zákon išiel nad rámec smernice a dôvodovej správy zákona č. 258/2001 Z.z., kde bola táto norma použitá po prvýkrát, a berúc tiež do úvahy skutočnosť, že skúmanie len dôvodovej správy zákona č. 129/2010 Z.z. nevylučuje možnosť neúmyselnej chybnej transpozície), dospeli k záveru že slová „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ je nevyhnutné vykladať tak, že tieto požadujú členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov. Prebiť vnútroštátne právo nepriamym účinkom smerníc nie je možné, nakoľko eurokonformný výklad má limity vo vnútroštátnom práve. Takisto z jazykového (gramatického, verbálneho) výkladu zákona vyplýva výklad členenia splátok na splátky istiny, úrokov a poplatkov. Použitím logického výkladu daného ustanovenia zákona je potrebné prijať záver, že zákonodarca takisto požadoval členenie splátok na splátky istiny, úrokov a splátky iných poplatkov, pretože zákonodarca nepoužil rovnakú terminológiu ako smernica, ale v zákone špecifikoval splátky na splátky úrokov, istiny a poplatkov. Logicky teda chcel povedať niečo iné ako smernica. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ ďalej platí, že rozsah medze nepriameho účinku smerníc je vyjadrený aj zásadou, že nesmú byť porušené všeobecné právne zásady, najmä zásada právnej istoty (a zákaz retroaktivity). Uznesenie najvyššieho súdu vnáša do výkladu právnych vzťahov medzi spotrebiteľom a dodávateľom výraznú právnu neistotu, vyššie uvedený záver sa opiera o skutočnosť, že slová „výšku (resp. sumu), počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ je potrebné v právnych vzťahoch do 1. 10. 2001 (nadobudnutie účinnosti zákona č. 258/2001 Z.z.) do 11. 6. 2010 (nadobudnutie účinnosti § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.) vykladať tak, že členenie splátok zákon vyžaduje, čo je potvrdené okrem skutočnosti, že zákon č. 258/2001 Z.z. neimplementoval smernicu, a teda nie je ho možné vykladať v súlade s danou smernicou roku 2008, a teda sa na neho ani nevzťahuje rozsudok C-42/15, aj masívnou legislatívou všeobecných súdov vrátane najvyššieho súdu. Tie isté slová, bez zmeny vnútroštátneho zákona alebo smernice, je potrebné podľa názoru najvyššieho súdu od 9. 11. 2016 (prijatie rozsudku Súdneho dvora EÚ) do 1. 5. 2018 (nadobudnutie účinnosti zákona č. 279/2017 Z.z., ktorým sa novelizoval zákon č. 129/2010 Z.z.) vykladať tak, že zákon členenie splátok nepožaduje. A zmenený text zákona, a to slová „výšku, počet, frekvenciu splátok“ je zase potrebné vykladať od 1. 5. 2018 rovnako ako predošlý text zákona, a to slová „výšku (resp. sumu), počet a termíny splátok, istiny, úroku a iných poplatkov“. Takýto chaos zakladá výraznú právnu neistotu. Naopak, ak by sa rovnaké slová vykladali rovnako (t.j. do 1. 5. 2018 sa vyžaduje členenie splátok, a od 1. 5. 2018 sa takéto členenie nevyžaduje v dôsledku zmeny legislatívy), zásada právnej istoty by bola zachovaná. Ak teda od roku 2001 do roku 2018 nedošlo k zmene vnútroštátnej právnej normy, pričom od roku 2018 (prijatie smernice 2008/48/ES) boli vnútroštátne súdy povinné ex offo brať do úvahy eurokonformný výklad, a tieto dospeli k záveru, že je potrebné tieto splátky členiť, len samotný výklad smernice (nie zákona) Súdnym dvorom EÚ nemôže mať za následok celkom opačný výklad, nakoľko dôvera občanov vo vnútroštátne právo a postup súdov je tak výrazne narušená, o to viac v kontexte toho, že zákonodarca pristúpil na zosúladenie zákonnej normy s právom EÚ k jej novelizácii. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ ďalej platí, že rozsah a medzi nepriameho účinku smerníc je vyjadrený nielen právom EÚ, ako aj právom
vnútroštátnym a zásadou právnej istoty, ale aj zákazom retroaktivity. Ak zákonodarca zmenil zákon na zabezpečenie súladu so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, pričom „vypustenie náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, bolo nevyhnutné z dôvodu záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ z 9. 11. 2016 vo veci C-42/15 HomeCredit Slovakia, a. s. vs. Klára Bíróová, a ak by sme predmetné ustanovenie ponechali v zákone č. 129/2010 Z.z., Slovenská republika by šla nad rámec podmienok stanovených smernicou“, je jednoznačné, že eurokonformné vykonanie zákona v znení pred jeho novelizáciou účinnou od 1. 5. 2018 a prijatou práve v kontexte rozsudku C-42/15 porušuje zákaz retroaktivity. Na základe uvedeného tak jednoznačne vyplýva záver, že v smernici 2008/48/ES nie je možné priznať nepriamy účinok.
Uvedená právna argumentácia tunajšieho súdu odôvodňujúca odklon od súdnej praxe (novo) založenej (vyššie uvedeným) uznesením najvyššieho súdu je tiež súčasne odpoveďou na právnu argumentáciu žalovaného vo vzťahu k otázke vyplývajúcej z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch.
V súvislosti s vysporiadavaním sa s právnou argumentáciou žalovaného (v tomto smere) tunajší súd (osobitne) dodáva, že nesúhlasí s právnym názorom vysloveným žalovaným, podľa ktorého ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. vyžaduje uvádzanie spôsobu započítavania splátky na úver, istinu a úroky len v prípade, ak sa splátky priraďujú k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, so žalovaného poukazom na to, že o takýto typ úveru v uvedenom zmluvnom vzťahu medzi sporovými stranami nejde, pretože podľa názoru tunajšieho súdu uvedený dodatok za slovným spojením „v prípade“, predstavuje len ďalšiu alternatívu nijako nesúvisiacu so slovnými spojeniami predtým uvedenými.
Súd sa však stotožňuje s právnym argumentom žalovaného, že nie je možné uplatňovať len jednu výkladovú metódu, teda ani (len) jazykový (doslovný) výklad právnej normy (ako už vyplýva z vyššie uvedenej právnej argumentácie tunajšieho súdu, v súvislosti s odklonom od uznesenia najvyššieho súdu), čo však nič nemení na vyššie uvádzaných argumentoch tunajšieho súdu.
Vo vzťahu k žalovaným namietanej duplicite požadovania rozpisu splátky na istinu, úroky a poplatky (amortizácie dlhu), ktorá má vyplývať zo zákona 129/2010 Z.z. (v súvislosti s § 9 ods. 2 písm. k) a súčasne § 9 ods. 5 zákona č. 129/2010 Z.z.), uvedený právny argument súd nepovažuje za spôsobilý narušiť vyššie uvedenú argumentáciu o povinnosti uviesť rozčlenenie splátky na istinu, úroky a poplatky v znení samotnej zmluvy pod následkom, že v prípade porušenia ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) bude úver od počiatku považovaný za bezúročný a bez poplatkov, pretože aj (prípadné) pochybenie v tom, že by určitú povinnosť vyjadroval zákonodarca duplicitne ešte nie je možné vykladať tak ako to urobil žalovaný, a teda rozhodnúť sa, že vzhľadom na duplicitu nebude dodržiavať to (žalovaným vybrané) ustanovenie, ktoré mu prikazuje zabezpečiť rozpis splátok pod následkami bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.
Pokiaľ ide o ďalšie argumenty žalovaného spočívajúce v poukaze na to, že pri určitých typoch úveru by takýto rozpis splátky v zmluve mal pre spotrebiteľa nulovú výpovednú hodnotu, súd takisto nepovažuje za spôsobilé narušiť vyššie uvedenú právnu argumentáciu súdu. Pri aplikácii všeobecného pravidla obsiahnutého v právnej norme môžu vždy môžu nastať určité (výnimočné) prípady, kedy sa bude javiť dodržiavanie tohto pravidla ako zbytočné a nezmyselné, čo však ešte neznamená, že sa adresát právnej normy môže rozhodnúť, že toto pravidlo nebude dodržiavať, resp. si vysvetlí, že je preto myslené úplne inak.
Vzhľadom na to, že ani jedna zo zmluvných strán nenavrhla a ani nepredložila ako dôkaz zmluvu o revolvingovom úvere z 18. 3. 2014, súd nemohol posúdiť existenciu ďalších (žalobcom uvádzaných) dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktoré by mohli mať za následok záver, že úver je bezúročný a bez poplatkov (namietaná absencia údaja o adrese predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, absencia údaja o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a absencia uvedenia všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN.) Žalobca na pojednávaní uviedol, že zmluvu už k dispozícii nemá (čo ho samozrejme neospravedlňuje, avšak znemožňuje súdu od neho túto zmluvu získať, a vykonať dokazovanie ex offo.) Súd má teda podľa únijného práva povinnosť ex offo obstarať dôkazy, ktoré sú v prospech spotrebiteľa, a skúmať v spotrebiteľských zmluvách ex offo všetky neprijateľné podmienky, avšak pre účely ochrany spotrebiteľa
a teda dosiahnutie účelu sledovaného žalobou, teda zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku postačovali aj vyššie uvedené dva dôvody pre zrušenie rozhodcovského rozsudku, preto bolo by v rozpore so zásadou hospodárnosti a rýchlosti konania, a vlastne aj proti záujmom samotného spotrebiteľa, keby súd z tohto dôvodu odročoval pojednávanie a odkladal svoje rozhodnutie za účelom zabezpečenia si predmetnej spotrebiteľskej zmluvy od žalovaného, resp. rozhodcovského súdu.
Ďalej súd považuje za potrebné vysporiadať sa s právnym argumentom žalobcu, pokiaľ ide o otázku neplatnosti rozhodcovskej zmluvy z dôvodu, že uzavretie rozhodcovskej zmluvy nebolo možné odmietnuť bez toho, aby bol žalobcovi poskytnutý úver v zmysle zmluvy o revolvingovom úvere. V tomto smere sa súd stotožnil s právnym názorom žalovaného, že v zmysle bodu 7. rozhodcovskej zmluvy mohol žalobca v prípade, ak by mal obavu, že žalovaný s ním odmietne uzavrieť zmluvu o revolvingovom úvere, v prípade ak s ním neuzavrie rozhodcovskú zmluvu, v lehote 14 dní od uzavretia rozhodcovskej zmluvy aj bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu vypovedať túto rozhodcovskú zmluvu, bez dopadu na trvanie zmluvy o revolvingovom úvere. Ničím nepodložený argument žalobcu o možných časových súvislostiach procesu uzatvárania rozhodcovskej zmluvy neboli preukázané, resp. ani samotný žalobca si v tomto skutkovom tvrdení nebol istý, či to v danom prípade tak skutočne bolo.
Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa absencie právomoci rozhodcovského súdu, v zmysle ktorej rozhodcovský súd, ktorý vydal napadnutý rozhodcovský rozsudok nie je právnym nástupcom rozhodcovského súdu, ktorý je uvedený ako jeden z troch možných rozhodcovských súdov v rámci rozhodcovskej zmluvy, súd uvádza, že ani táto námietka žalobcu nebola dôvodná, pretože z výpisu z registra záujmových združení právnických osôb súd zistil, že spoločnosť Slovak arbitration court, s.ro. bola jedným z troch zakladateľov Asociácie Slovenských arbitrážnych súdov, ktorá zriadila Slovenský arbitrážny súd, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok, teda zriaďovateľ rozhodcovského súdu uvedeného v rozhodcovskej zmluve bol členom (zriaďovateľom) rozhodcovského súdu, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok, a teda nesúhlasil so žalobcom, že postup podľa § 73 ods. 8 ZSRK bol na mieste.
Takisto považoval za irelevantnú námietku žalobcu poukazujúcu na prieťahy v rozhodovaní rozhodcovského súdu a porušení povinnosti rozhodcu podľa § 28 ods. 10 ZSRK, oznámiť účastníkom konania dôvody pre ktoré nerozhodol v lehote 90 dní od podania žaloby, a predpokladaný čas, v ktorom rozhodne, pretože aj v prípade preukázania takéhoto procesného pochybenia rozhodcu by uvedené nemalo vplyv na rozhodnutie tunajšieho súdu.
Pokiaľ ide o rozhodnutie o náhradu trov konania, tak vzhľadom na to, že v žalobe bolo v plnom rozsahu vyhovené, bol plne úspešnou stranou žalobca a preto má v zmysle § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu, preto súd v zmysle § 262 ods. 1 CSP rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku dva tohto rozsudku, pričom súčasne v zmysle § 262 ods. 2 CSP vyslovil, že o konkrétnej výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá príslušný súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.