Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_26Co-216-2017.pdf
PDF · 107.92 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/216/2017
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobcu: A. D., nar. XX. F. XXXX, H. XXXX/ XX, C., proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, Pribinova 25, Bratislava, zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Bratislava, o určenie neprijateľných zmluvných podmienok a určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 10 Csp 20/2016-62 z 5. júna 2017 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom č. k. 10 Csp 20/2016-62 súd prvej inštancie I. určil, že dohoda o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) v zmluve o revolvingovom úvere č. 8500079419 z 12. septembra 2014 a v zmluve o revolvingovom úvere č. 8500079424 z 12. septembra 2014, ustanovenie článku 8 bod 8.1 oboch zmlúv o revolvingovom úvere a rozhodcovské zmluvy v nich obsiahnuté sú neplatné, II. určil, že obe zmluvy o revolvingovom úvere sú bezúročné a bez poplatkov, III. priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania.
2. Vyšiel zo zistenia, že 12. septembra 2014 bola medzi stranami uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 8500079424, na základe ktorej žalovaný ako veriteľ poskytol žalobkyni ako dlžníčke spotrebiteľský úver vo výške 1.500 € tak, že jej vyplatil 1.350 €, pričom poplatok 1.350 € jej bol hneď strhnutý a nevyplatený. Úver mala žalobkyňa splatiť v 42 splátkach po 47,43 €, celková čiastka úveru bola 2.145,06 €, RPMN bola 26,17 %, priemerná RPMN 18,08 % a ročná úroková sadzba bola 18,08 %. Prvá splátka bola splatná 14. októbra 2014, posledná 14. marca 2018. Rovnako 12. septembra 2014 bola medzi stranami uzavretá ďalšia zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 8500079419 s rovnakými parametrami. Súčasťou oboch zmlúv sa podľa ich čl. 7 stali zmluvné dojednania, ktoré nie sú podpísané. V ods. 8.1 oboch zmlúv je ustanovené, že v prípade omeškania dlžníka s úhradou mesačnej splátky alebo jej časti je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,04 % dlžnej sumy za každý deň omeškania (t. j. 14,6 % ročne). Podmienky úveru boli dlžníkovi oznámené na osobitnej listine, podľa ktorej zo splátky 47,43 € ide mesačne na istinu 35,71 € a na úrok 11,72 €, pričom splátky sú splatné k 14. dňu v mesiaci. Takisto na osobitnej listine je uzavretá dohoda o zrážkach zo mzdy, podľa ktorej ju dlžník mohol odmietnuť tým, že ju nepodpíše. Dôsledkom je, že žalovaný ju mohol predložiť zamestnávateľovi na vykonávanie zrážok zo mzdy vo výške uvedenej v jej čl. V (na 47,43 €). Ďalej bola na osobitnej listiny podpísaná rozhodcovská zmluva č. 8500079424, podľa ktorej mali byť akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky riešené cestou príslušného súdu alebo niektorým z viacerých stálych rozhodcovských súdov.
3. Z týchto zistení súd prvej inštancie uzavrel, že uzavretím dohody o zrážkach zo mzdy veriteľ vstupuje do právneho vzťahu s platiteľom mzdy okamihom predloženia dohody, ktorým sa určuje aj poradie zrážok. Ďalej účelom zákona č. 106/2014 Z. z. bolo zavedenie tzv. najvyššej prípustnej odplaty
ustanovenej vykonávacím predpisom, teda dvojnásobok priemernej RPMN bánk (§ 1a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.). Súd prvej inštancie mal preukázaný naliehavý právny záujem žalobkyne na žiadanom určení, pretože žalovaný reálne vykonáva realizáciu zabezpečovacieho prostriedku - zrážok zo mzdy, čím zasahuje do majetkovej sféry žalobkyne. V zmluve č. 8500079424 dosiahli pri reálne poskytnutom úvere 1.350 € celková náklady 58,67 %. Dvojnásobok priemernej RPMN bánk predstavuje 44,06 %, teda odplata žalobcu je v rozpore so zákonom. Ďalej tiež podstatné náležitosti boli na samostatnej listine, ktorá nebola žalobkyňou ani podpísaná. Takáto protizákonná odplata bola predmetom dohody o zrážkach zo mzdy, ktorá je tiež pre rozpor so zákonom neplatná. Žalovaný sa jej uzavretím snažil predísť súdnemu alebo rozhodcovskému konaniu. Žalovaný nepreukázal, že aj pri jej neuzatvorení by žalobkyni bol poskytnutý úver. Súd preto považoval úver za bezúročný a bez poplatkov a dohodu za neplatnú. Rozhodcovská zmluvy nebola so žalobkyňou individuálne dohodnutá. Zmluvná pokuta podľa ods. 8.1 (0,04 % dlžnej čiastky denne) je neprijateľná pre nepomer sankcie k prijatému plneniu.
4. Včas podaným odvolaním sa žalovaný domáha zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Proti výroku I namietol, že úver možno poskytnúť akokoľvek s výnimkou hotovosti. Nie je preto vylúčené poskytnúť ho na úhradu iných záväzkov dlžníka voči veriteľovi, takže aj tieto prostriedky treba považovať za celkovú výšku spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. Odplata dohodnutá v zmluve č. 8500079424 neodporuje zákonu, preto neobstojí ani záver o neplatnosti dohody o zrážky zo mzdy. Zmluve č. 8500079419 sa súd prvej inštancie vôbec nevenoval. Neplatnosť ods. 8.1 súd prvej inštancie vyslovil napriek § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 3a nar. vlády č. 87/1995 Z. z., ktoré ustanovujú najvyššiu výšku sankcií pre prípad omeškania. V prerokúvanej veci mohla byť výška sankcií 15,15 %, zmluvná pokuta 0,04 % denne predstavuje len 14,6 % ročne, čiže menej. Súd pritom jej neprijateľnosť nijako nezdôvodnil. Rozhodnutie je arbitrárne aj čo do neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, pretože z odôvodnenia nevyplýva, prečo má byť rozhodcovská doložka neplatná len preto, že nebola individuálne dojednaná. Vo vzťahu k výroku II neobsahuje napadnutý rozsudok žiadne skutkové a právne odôvodnenie, v dôsledku čoho je nepreskúmateľný.
5. Žalovaná sa k odvolaniu doručenému 22. augusta 2017 nevyjadrila.
6. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd po zistení, že odvolanie je podané včas a oprávnenou osobou proti rozsudku (§ 355 ods. 1 C. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.
7. Podľa § 220 ods. 2 C. s. p. má súd v odôvodnení rozsudku uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za dokázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Súd dbá aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Náležitosti odôvodnenia podľa citovaného ustanovenia sú zárukou toho, aby bolo rešpektované právo strán na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasti práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (porov. ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR). Žalovaný oprávnene vytýka napadnutému rozsudku, že týmto náležitostiam vôbec nevyhovuje.
8. Žalobkyňa sa v prerokúvanej veci domáhala viacerých samostatných výrokov. Jednak žiadala určiť neplatnosť dohody o zrážkach zo mzdy č. 8500079419 a č. 8500079424, ktoré tvoria súčasť príslušných zmlúv o revolvingovom úvere, ďalej neplatnosť ods. 8.1 oboch zmlúv o revolvingovom úvere č. 8500079419 a 8500079424, ďalej neplatnosť rozhodcovských zmlúv č. 8500079419 a č. 8500079419, ktoré tvoria tiež neoddeliteľnú súčasť príslušných zmlúv o revolvingovom úvere. Konečne žiadala určiť, že úver vyplývajúce zo zmlúv o revolvingovom úvere č. 8500079419 a č. 8500079424 sú pre absenciu zákonných náležitostí bez úrokov a poplatkov. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozsudku týmito výrokmi síce zaoberal, ale jeho odôvodnenie k jednotlivým bodom je miestami kusé, miestami nesystematické, keď spája navzájom nesúvisiace otázky. Len zriedkavo pritom súd prvej inštancie postupuje pri právnych záveroch v súlade s § 220 ods. 2 C. s. p., takže nie je vôbec zrejmé, z akých konkrétnych noriem sú jeho právne závery odvodené. Súd prvej inštancie právne normy cituje len na jednom mieste rozsudku, no v ďalšom texte s nimi vôbec nepracuje.
9. Hneď na úvod treba uviesť, že otázky platnosti jednotlivých súčastí zmluvy na strane jednej a otázka bezúročnosti úveru spolu čiastočne súvisia a čiastočne nesúvisia. Zo samotnej bezúročnosti úveru totiž podľa odvolacieho súdu nemožno automaticky vyvodiť neplatnosť všetkých zabezpečovacích inštitútov. Úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípadoch uvedených v § 11 zákona č. 129/2010 Z. z., v ktorom sú presne normované predpoklady takéhoto záveru. Samotný právny následok (úver bezúročný a bez poplatkov) znamená v podstate čiastočnú neplatnosť zmluvy úvere v časti úrokov a poplatkov, takže veriteľ na ne nemá nárok. Táto čiastočná neplatnosť sa však netýka nároku na istinu, ktorá veriteľovi v takom prípade patrí nie titulom bezdôvodného obohatenia, ale na základe zmluvy, ktorá v tejto časti zostáva platná. Sama okolnosť, že úver je bezúročný a bez poplatkov, tak ešte neznamená, že je neplatná zmluva o spotrebiteľskom úvere ako celok, takže v súlade s akcesoritou zabezpečovacích prostriedkov by boli neplatné aj tieto. Naopak, tieto zabezpečovacie prostriedky sú platné (pokiaľ sa ich netýka samostatný dôvod neplatnosti), pretože je platná aj samotná zmluva v zostávajúcom rozsahu, teda v časti nároku na istinu. Tieto zabezpečovacie inštitúty potom zabezpečujú zvyšok pohľadávky veriteľa v tom rozsahu, v akom existuje v dôsledku čiastočnej neplatnosti (v dôsledku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru). To isté platí aj pre rozhodcovskú zmluvu, pre ktorú navyše podľa § 5 zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom k 12. septembru 2014 platil aj tzv. princíp separácie rozhodcovskej doložky, čo znamenalo, že neplatnosť samotnej zmluvy, ku ktorej bola rozhodcovská doložka pripojená, nemala sama osebe za následok neplatnosť aj tejto rozhodcovskej doložky.
10. S odvolateľom treba súhlasiť v tom, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozsudku vôbec nevenoval posudzovaniu zmluvy č. 8500079419, ale len zmluvy č. 8500079424. Obe zmluvy sú však čo do svojich podmienok úplne totožné, preto závery týkajúce sa jednej sa rovnako týkajú druhej. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však možno len s ťažkosťou identifikovať dôvod, kvôli ktorému bol vlastne úver poskytnutý na základe oboch zmlúv vyhlásený za bezúročný a bez poplatkov. Z ods. 22 rozsudku sa zdá, že týmto dôvodom má byť rozpor odplaty podľa zmluvy s § 1a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Z tohto odseku odôvodnenia však nemožno vôbec zistiť, akým spôsobom sa súd prvej inštancie dopočítal k výške odplaty, keď v tomto ustanovení výška odplaty ani nie je uvedená. Nie je zrejmé, či za odplatu súd prvej inštancie považuje celkové náklady spotrebiteľa uvedené v predošlom odseku 58,76 %. Spôsob výpočtu odplaty je podrobne vymedzený v § 1 cit. nariadenia vlády. Podstatné však v tejto súvislosti je, že podľa § 1 ods. 2 cit. nar. sa odplata vyjadruje v percentách zo sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov za rok. Z tohto hľadiska teda neobstojí náznak súdu prvej inštancie v ods. 21 jeho rozsudku, že odplata sa má počítať zo sumy skutočne poskytnutých peňažných prostriedkov. V nadväznosti na to potom v rozsudku celkom chýba aplikácia podrobných pravidiel § 1 ods. 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. na jednotlivé plnenia dohodnuté v zmluvách o revolvingových úveroch.
11. V tejto súvislosti však nemožno dať celkom za pravdu odvolateľovi v jeho výklade § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom k 12. septembru 2014. Týmto zákonom bola do právneho poriadku Slovenskej republiky implementovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa musia vnútroštátne ustanovenia v čo najväčšej miere vykladať a uplatňovať v súlade so smernicami. Vnútroštátne súdy teda musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje (porov. z posledného obdobia napr. rozsudok SD EÚ z 25. apríla 2013 vo veci C-81/12, Asociaţia ACCEPT proti Consiliul Naţional pentru Combaterea Discriminării, ods. 71). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové metódy, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (porov. z posledného obdobia rozsudok SD EÚ z 24. januára 2012 vo veci C-282/10, Maribel Dominguez proti Centre informatique du Centre Ouest Atlantique a Préfet de la région Centre, ods. 27). Z citovaných zásad tak pre súdy Slovenskej republiky vyplýva povinnosť, aby pri výklade § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. v čo najväčšej možnej miere vzali do úvahy znenie a účel tých ustanovení smernice, na ktorých implementáciu bolo toto ustanovenie do nášho právneho poriadku zavedené, aby zaručili tejto smernici úplnú účinnosť. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedené na účel implementácie čl. 10 ods. 2 písm. d) smernice 2008/48/ES. Tieto ustanovenia smernice boli predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ, ktorý vo svojom rozsudku z 21. apríla 2016 vo veci C-377/14, Kurt Georg Radlinger a Helena Radlingerová proti Finway, a.s., vyslovil, že čl. 10 ods. 2 písm. d) smernice 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere sa má vykladať „v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii
spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené“. Preto sú súdy Slovenskej republiky povinné vykladať ustanovenie § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. tak, aby zaručili plnú účinnosť čl. 10 ods. 2 písm. d) smernice 2008/48/ES. Z toho vyplýva, že citované ust. zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno vykladať tak, ako to robí žalovaný vo svojom odvolaní. Ak podľa obsahu oboch zmlúv o revolvingovom úvere č. 8500079419 a 8500079424 bola síce dohodnutá výška úveru 1.500 €, z nich 150 € sa však započítalo na poplatok za poskytnutie úveru, potom síce pri výpočte odplaty možno vychádzať zo sumy 1.500 €, ale podľa § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. musí byť v zmluve uvedená aj celková výška úveru, ktorá sa dlžníkovi poskytne, teda znížená o všetky úroky a poplatky bez ohľadu na to, či sú splatné pri poskytnutí úveru alebo neskôr. Súd prvej inštancie však podľa obsahu svojho rozsudku túto náležitosť zmluvy vôbec nevyhodnocoval.
12. Záver súdu prvej inštancie o neplatnosti dohôd o zrážkach zo mzdy neobstojí už z dôvodov uvedených vyššie. Aj keď by obe zmluvy o revolvingovom úvere (presnejšie: úvery nimi poskytnuté, porov. znenie § 11 zák. č. 129/2010 Z. z.) mohli byť považované za bezúročné a bez poplatkov, znamenalo by to len ich čiastočnú neplatnosť čo do úroku a poplatkov, nie však ich neplatnosť úplnú (aj čo do istiny). Preto by stále existovali platné záväzky žalobkyne (na vrátenie istiny z uvedených zmlúv), ktoré by bolo možné platne zabezpečiť dohodou o zrážkach zo mzdy. Pokiaľ ide o posudzovanie dohôd o zrážkach zo mzdy, súd prvej inštancie predovšetkým správne posudzoval predpoklady jej uzavretia podľa § 5a ods. 1 písm. a) zákona č. 250/2007 Z. z., podľa ktorého je zabezpečenie záväzkov zo spotrebiteľskej zmluvy dohodou o zrážkach zo mzdy prípustné, len ak bola uzavretá vo forme osobitnej listiny, spotrebiteľ bol poučený o dôsledkoch jej uzavretia a mal možnosť ju odmietnuť. Pri výklade tohto ustanovenia a vôbec inštitútu dohôd o zrážkach zo mzdy v spotrebiteľských vzťahoch však treba mať na zreteli, že dohoda o zrážkach zo mzdy predstavuje v podstate jediný prostriedok zabezpečenia záväzku veriteľa - žalovaného. To koniec koncov akceptoval aj zákonodarca úpravou § 9 ods. 13 zákona č. 129/2010 Z. z. (hoci v znení účinnom od 23. decembra 2015, teda po uzavretí zmlúv v prerokúvanej veci), kde sa výslovne dovoľuje podmieniť uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretím dohody o zrážkach zo mzdy. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (Národná rada Slovenskej republiky, VI. volebné obdobie, pozmeňujúci a doplňujúci návrh k tlači 1684, bod 8) výslovne uvádzala, že bez takéhoto ustanovenia by poskytovanie určitých produktov nebolo možné. Podľa názoru súdu preto aj požiadavku § 5a ods. 1 písm. a) zákona č. 250/2007 Z. z., podľa ktorého „spotrebiteľ musí mať možnosť dohodu o zrážkach zo mzdy odmietnuť“, možno vykladať len tak, že spotrebiteľ musí mať možnosť ju odmietnuť právne, t. j. táto dohoda nemôže byť spojená do jedného právneho úkonu tak, aby jeho uzavretím spotrebiteľ automaticky súhlasil aj s dohodou o zrážkach zo mzdy. Nevylučuje však ekonomickú podmienenosť oboch zmlúv, t. j. nevylučuje, aby v dôsledku odmietnutia uzavretia dohody o zrážkach zo mzdy veriteľ odmietol dlžníkovi poskytnúť úver. Takéto podmienenie sám zákonodarca nepovažuje za problematické, ako o tom svedčí jasné znenie cit. ustanovenia § 9 ods. 13 zákona č. 129/2010 Z. z. Súd prvej inštancie však svoj záver o neplatnosti tejto dohody založil v podstate len na tom, že žalovaný nepreukázal, že jej uzavretie nebolo podmienkou poskytnutia úveru. Také preukazovanie je však celkom proti zmyslu zabezpečenia, pretože je len ťažko predpokladateľné, že by veriteľ najskôr poskytol úver a až následne by „dúfal“, že dlžník mu poskytne určité zabezpečenie. Naopak, logický postup je celkom opačný. Preto zjednodušený záver súdu prvej inštancie nemôže obstáť.
13. Rovnako zjednodušený a vo výsledku nepreskúmateľný je záver súdu prvej inštancie o neplatnosti dohôd o zrážkach zo mzdy a rozhodcovských zmlúv, pretože tieto neboli individuálne dojednané. Súd prvej inštancie tu zrejme mal namysli to, že tieto dohody kvalifikoval ako neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách podľa § 53 Obč. zák. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zakazujú v spotrebiteľských zmluvách ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. To neplatí, ak boli tieto podmienky individuálne vyjednané. Z citovaných ustanovení je teda zrejmé, že sama okolnosť, že dohoda nebola individuálne vyjednaná, neznamená automaticky, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Ustanovenie § 53 ods. 1 Obč. zák. totiž nevymedzuje neprijateľnú podmienku ako individuálne nedojednané ustanovenie, ale ako ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach. Toto kvalifikované kritérium vychádza z toho, že v podstate každej (aj synalagmatickej) zmluve je imanentný určitý nerovnovážny prvok, keďže takmer žiadna zmluva sa neuzatvára v stave absolútnej (objektívnej) vyváženosti. Každá zo strán pri vstupe do zmluvy očakáva určité výhody a za to je ochotná akceptovať určité riziká či nevýhody, resp. ústupky v prospech druhej strany. Podstatná je tu jej vlastná úvaha o
tom, ktoré ústupky sú pre ňu akceptovateľné z hľadiska výhod, ktoré zmluvou získa, a nemôže byť úlohou ani ambíciou súdu nastoľovať absolútnu (objektívnu) vyváženosť zmlúv podľa predstáv daného sudcu. Zásah súdu musí prísť až vtedy, keď je nerovnováha „značná“. Súd prvej inštancie však v prerokúvanej veci vôbec neskúmal a neodôvodnil, prečo dohoda o zrážkach zo mzdy a rozhodcovská zmluva spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v zmysle § 53 ods. 1 Obč. zák.
14. Pokiaľ ide o samotnú dohodu o zrážkach zo mzdy, súd prvej inštancie musí uvážiť, že veriteľ, ktorý poskytuje dlžníkovi peňažné prostriedky, má oprávnený a odôvodnený záujem na tom, aby svoj nárok zabezpečil. Veriteľ nesleduje sociálnu pomoc dlžníkovi, ale sleduje vlastný zisk tým, že dlžníkovi dočasne poskytne prostriedky, očakáva ich vrátenie a primerané zhodnotenie (kde hranicou je, samozrejme, zákon a dobré mravy). Naopak, dlžník úverom získava výhodu disponibilných prostriedkov, ktoré môže spotrebovať ihneď, namiesto postupného sporenia a spotreby v budúcnosti. Takto získaná výhoda kompenzuje záväzok dlžníka vrátiť sumu vyššiu než požičanú a tiež strpieť zabezpečenie veriteľa pre prípad, že dlžník nebude schopný svoj záväzok splniť. Takisto bude súd prvej inštancie musieť uvážiť, že Súdny dvor EÚ už v rozsudku vo veci C-34/13, Kušionová proti SMART Capital vyslovil v podstate záver, že sama skutočnosť, že presadzovanie nárokov zo zmluvy je možné aj bez ingerencie súdu (teda mimosúdne, priamo), nie je v rozpore so smernicou 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, za predpokladu, že existuje možnosť predbežne obmedziť takýto výkon (ak sa dohoda o zrážkach zo mzdy využíva na uspokojenie pohľadávok založených na neprijateľných podmienkach) a že existuje účinná následná súdna kontrola. Rovnaké závery sú použiteľné aj v prerokúvanej veci - predbežnú kontrolu uplatňovania práva veriteľa z dohody o zrážkach zo mzdy možno docieliť cestou predbežného opatrenia a následnú súdnu kontrolu neobmedzuje žiadna právna norma. Súd prvej inštancie teda bude musieť presvedčivo vysvetliť, prečo podľa neho dohoda o zrážkach zo mzdy napĺňa definičný znak neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 1 Obč. zák.
15. Vo vzťahu k rozhodcovskej zmluve sa musí súd prvej inštancie predovšetkým zaoberať otázkou, či táto rozhodcovská zmluva je platná podľa predpisov účinných v čase jej uzavretia. Podľa prechodného ustanovenia § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. sa rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia. Ak rozhodcovská zmluva bola v čase svojho uzavretia (z akéhokoľvek dôvodu) neplatná, zostáva neplatná aj za účinnosti nových predpisov a jej neplatnosť sa nekonvaliduje. Vzhľadom na uvedené prechodné ustanovenie je teda potrebné posúdiť platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinného do 31. decembra 2014. Podľa ustanovenia § 12 ods. 6 zákona č. 244/2002 Z. z. v cit. znení zmluvné strany sa môžu dohodnúť, že svoj spor predložia na rozhodnutie určitému stálemu rozhodcovskému súdu. Podľa názoru súdu je formulácia uvedeného ustanovenia jednoznačná v tom zmysle, že vyžaduje podrobenie sa určitému, teda jednému konkrétnemu stálemu rozhodcovskému súdu (porov. v tomto smere rozdielnu formuláciu cit. ustanovenia v znení účinnom od 1. januára 2015). Naopak v rozpore s citovaným ustanovením je taká rozhodcovská zmluva, ktorá podriaďuje strany dvom či viacerým rozhodcovským súdom, pričom voľba konkrétneho je prenechaná na vôľu jednej strany. V takom prípade tak totiž v skutočnosti medzi stranami nejde o rozhodcovskú zmluvu v zmysle citovaných ustanovení, ale len o akúsi „predbežnú dohodu“ na možnom rozhodcovskom konaní, ktorej konkretizácia patrí jednej zmluvnej strane. Rozhodcovské konanie podľa zákona č. 244/2002 Z. z. v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy bolo totiž založené na principiálnej rovnosti oboch jeho strán (§ 17 zákona č. 244/2002 Z. z.), ktorá sa prejavuje okrem iného v ich (principiálne) rovnakom vplyve na zloženie rozhodovacieho telesa (rozhodcov, porov. § 8 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.). Pripustením takej rozhodcovskej zmluvy, v zmysle ktorej by si jeden z účastníkov mohol vybrať spomedzi viacerých v nej uvedených stálych rozhodcovských súdov (teda pripustenie akejsi „opcie na stály rozhodcovský súd“), by sa podľa názoru súdu dával tomuto účastníkovi nadmerný vplyv na priebeh rozhodcovského konania a staval by druhú stranu do podstatne nevýhodnejšej pozície. Týmito materiálnymi dôvodmi neplatnosti sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal, hoci tieto logicky musia predchádzať skúmaniu toho, či rozhodcovská zmluva (ani nie doložka!) je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 Obč. zák.
16. Vo vzťahu k neprijateľnosti zmluvných pokút dohodnutých v ods. 8.1 oboch zmlúv o revolvingovom úvere napadnutý rozsudok takisto neobsahuje žiadne dôvody, kvôli ktorým bola 0,04 % denná zmluvná pokuta vyhodnotená ako neprimeraná. Súd prvej inštancie len stroho konštatuje, že táto výška je neprimeraná, nijako však nevysvetľuje, podľa akých kritérií k tomuto záveru dospel. Zrejme tu mal tiež namysli ustanovenie § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neprijateľnou
podmienkou v spotrebiteľskej zmluve (teda neplatným ustanovením, § 53 ods. 5) aj ustanovenie, podľa ktorého má spotrebiteľ platiť aj neprimerane vysokú sumu ako sankciu za porušenie svojho záväzku. Podľa § 53 ods. 10 Obč. zák. sa má neprijateľnosť podmienok hodnotiť so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy. Preto je potrebné hodnotiť zmluvné pokuty ustanovené v ods. 8.1 oboch zmlúv o revolvingovom úvere aj z týchto hľadísk. Podľa judikatúry k analogickému problému primeranosti zmluvnej pokuty na účely § 301 Obchodného zákonníka by sa súd pri úvahách o primeranosti zmluvnej pokuty mal zaoberať všetkými relevantnými okolnosťami prípadu. Súd by sa mal zamerať nielen na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, ale aj na iné skutočnosti (napr. hospodársku pozíciu zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy, spôsob zapracovania zmluvnej pokuty do zmluvy, reciprocitu zmluvnej pokuty, druh zavinenia dlžníka, ako aj na skutočnosť, či došlo k vzniku škody alebo nie a pod., porov. rozsudok NS SR sp. zn. 3 Obdo 283/98, uzn. NS SR sp. zn. 2 Obdo 39/2010). Osobitne je potrebné zohľadniť jej funkciu prevenčnú a uhradzovaciu (rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 172/2007). Ustanovenia § 544 a nasl., ale ani § 53 ods. 4 písm. k) Obč. zák. pritom v tomto smere nevyžadujú, aby výška zmluvná pokuta presne zodpovedala len výške škody, ktorá veriteľovi vznikne porušením záväzku dlžníka; nemožno preto samo osebe vylúčiť, že zmluvná pokuta môže byť vyššia (v tom spočíva jej prevenčná funkcia). Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. k) Obč. zák. (a aj § 545a) zakazujú len neprimerane vysokú sankciu, resp. zmluvnú pokutu. Okrem toho sa súd musí vyrovnať aj s odvolateľom citovaným ustanovením § 53b ods. 1 Obč. zák. v spojení s § 3a ods. 1 nar. vlády č. 87/1995 Z. z., ktoré výslovne ustanovujú strop na sankcie spotrebiteľa spojené s omeškaním.
17. Súd prvej inštancie preto v ďalšom konaní opätovne dôkladne posúdi nároky uplatnené žalobkyňou, pričom bude viazaný vyššie uvedených právnymi názormi vyjadrenými v tomto uznesení (§ 391 ods. 2 C. s. p.), a rozhodne o nich. Svoje závery potom v novom rozsudku odôvodní spôsobom súladným s § 220 ods. 2 C. s. p. Zároveň rozhodne aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).
18. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné dovolanie (§ 419 a 420 C. s. p. a contrario).