Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Co-261-2017.pdf
PDF · 94.63 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/261/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobkyne: Wüstenrot poisťovňa, a.s., IČO: 31 383 408, Karadžičova 17, Bratislava, zastúpenej: Mgr. Miroslav Vilím, advokát, Bratislava, proti žalovanej: X. Z., nar. XX. U. XXXX, S. XX, W., o 87,49 € s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 3 Csp 106/2016-38 zo 7. augusta 2017 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni 87,49 € s 5 % ročným úrokom z omeškania od 17. augusta 2014 do zaplatenia. II. Žalobkyni priznáva voči žalovanej nárok na náhradu 100 % trov celého konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom č. k. 3 Csp 106/2016-38 zo 7. augusta 2017 súd prvej inštancie I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovanej zaplatenia 87,49 € s 5 % ročným úrokom z omeškania od 17. augusta 2014 z titulu poistného na základe poistnej zmluvy č. 110/117098-1 a II. žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania.
2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:
3.1 Žalovaná 31. januára 2013 ako poistník podpísala návrh poistnej zmluvy týkajúci životného poistenia pre zdravie a dôchodok, ktorý bol predložený žalobkyni. Prvá platba poistného mala byť 1. februára 2013 a začiatok poistenia 14. marca 2013. Po prijatí zmluvy žalobkyňa vydala poistku č. 110/117098-1 so začiatkom poistenia 1. júna 2013, pričom mesačné poistné malo byť 25 €. Súčasťou zmluvy sa stali všeobecné poistné podmienky pre investičné životné poistenie pre zdravie a dôchodok. Podľa čl. 9 týchto v. p. p. je poistník povinný platiť poistné za dohodnuté poistné obdobie, a to v prvý deň príslušného poistného obdobia (čl. 14). Omeškané poistné je poistník povinný zaplatiť do jedného mesiaca od doručenia výzvy žalobkyne, inak poistenie zanikne uplynutím tejto lehoty (čl. 14).
3.2 Počas trvania poistenia žalovaná zaplatila 275 €, pričom naposledy tak urobila 23. apríla 2014. Listom z 8. júla 2014 žalobkyňa vyzvala žalovanú, aby v lehote jedného mesiaca plynúcej od piateho dňa po prevzatí výzvy uhradila omeškané poistné za obdobie od 1. mája d 1. augusta 2014 v sume 75 €, s upozornením na dôsledky podľa § 801 ods. 2 Obč. zák. Výzva bola doručovaná poštovým podnikom. Poistenie podľa oznámenia žalobkyne zaniklo 16. augusta 2014.
4. Právne súd prvej inštancie uzavrel, že medzi žalobkyňou a žalovanou vznikla poistná zmluva podľa § 796 Obč. zák., z ktorej bola žalovaná povinná platiť poistné. Zo žiadneho dôkazu však nevyplynulo, kedy poistná zmluva zanikla, podľa § 801 ods. 1 a 2 Obč. zák. však mohlo zaniknúť poistenie. Žalobkyňa svoje právo zakladala na tomto ustanovení. Súd posúdil poistnú zmluvu ako zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52
Obč. zák., v dôsledku čoho považoval podľa § 294 C. s. p. za neprípustné, aby došlo k zmene žaloby v tom zmysle, že by žalobkyňa žiadala priznať žalovaný nárok z iných skutočností než boli uvedené v žalobe. Povinnosťou žalobkyne bolo preukázať, že jej vznikla pohľadávka na zaplatenie poistného podľa § 803 ods. 1 Obč. zák. Žalobkyňa neuniesla svoje dôkazné bremeno, pretože nedokázala, kedy bola výzva na zaplatenie poistného vyhotovená a podľa § 801 ods. 2 Obč. zák. doručená do dispozičnej sféry žalovanej. Preto nebolo možné zistiť, kedy presne poistenie zaniklo. Súd musí mať túto skutočnosť preukázanú, aby nedošlo k bezdôvodnému obohateniu žalobkyne na úrok žalovanej. Pretože žalobkyňa svoje dôkazné bremeno neuniesla, súd žalobu zamietol.
5. Žalobkyňa sa včas podaným odvolaním domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa žalobe celkom vyhovie, eventuálne jeho zrušenia. Namietol, že žalobca v čase podania žaloby nedisponoval dôkazom o doručení výzvy na zaplatenie poistného. Žalovaná však toto tvrdenie nerozporovala, navyše žalobca uplatňuje nárok na poistné za trvanie poistnej zmluvy. Ak by zánik poistenia nebol preukázaný, poistenie by trvalo naďalej a nárok na poistné by zostal zachovaný. Takéto tvrdenie žalovaného by teda bolo len na prospech žalobcu. Zo strany žalobcu nedošlo k zmene žaloby, pretože po celý čas tvrdil, že poistenie zaniklo podľa § 801 ods. 2 Obč. zák.
6. Žalovaná sa k odvolaniu doručenému jej podľa § 111 ods. 3 C. s. p. k 16. novembru 2017 nevyjadrila.
7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.
8. Predovšetkým treba dať za pravdu žalobkyni, že súd prvej inštancie celkom nedôvodne videl v podaní žalobcu došlom 13. januára 2017 (č. l. 18) zmenu žaloby. Zmenou žaloby podľa § 140 ods. 1 a 2 C. s. p. je buď zmena alebo rozšírenie uplatňovaného práva alebo podstatná zmena skutkových tvrdení. V prerokúvanej veci žalobca v žalobe predniesol, že poistenie v dôsledku výzvy zaniklo 16. augusta 2014, pretože žalovaná poistné napriek tejto výzve nezaplatila. Totožné skutkové tvrdenie predniesol aj v uvedenom podaní doručenom 13. januára 2017, v ktorom len doplnil, že ním uplatnený nárok nie je viazaný na zánik poistnej zmluvy. Žalobca v tomto podaní nijakým spôsobom nemenil uplatňované právo, pretože tak v žalobe, ako aj v tomto podaní žiadal zaplatenie dlžného poistného za to isté obdobie (1. máj až 16. august 2014), a nemenil ani žiadne skutkové tvrdenie uvedené v žalobe. Preto nemohlo ísť vôbec o zmenu žaloby podľa § 140 ods. 1 a 2 C. s. p., takže nebol vôbec dôvod uvažovať nad aplikáciou § 294 C. s. p., ktorý v spotrebiteľskom spore zakazuje zmenu žaloby. Okrem toho by bol postup súdu prvej inštancie aj nesprávny, pretože ak by išlo o zmenu žaloby, potom mal súd prvej inštancie samostatným uznesením takúto zmenu nepripustiť pre rozpor s § 294 C. s. p., nielen túto neprípustnosť skonštatovať v odôvodnení rozsudku. Pretože však o žiadnu zmenu žaloby nešlo, nebol na vydanie takéhoto samostatného uznesenia ani dôvod, takže jeho nevydanie nepredstavuje procesnú chybu v konaní súdu prvej inštancie.
9. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav reprodukovaný v odsekoch 3.1 a 3.2 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z nesporných skutočností (§ 151 a § 186 ods. 3 C. s. p.) a z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. Odvolací súd sa však nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie na to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie doručenia výzvy na zaplatenie poistného.
10. Pojem dôkazného bremena platný C. s. p. nedefinuje, len z čl. 8 základných princípov C. s. p. možno vyvodiť, že stranu zaťažuje bremeno podoprieť svoje tvrdenie dôkazmi. Dôkazným bremenom je procesné bremeno, na základe ktorého možno v prípade, že skutkový stav nie je možné dostatočne zistiť (non liquet), rozdeliť dôsledky tohto nedostatočného zistenia medzi jednotlivé sporové strany. Vo všeobecnosti teda platí, že každá zo strán je povinná tvrdiť a v prípade sporu dokázať existenciu znakov skutkovej podstaty (hypotézy) tej právnej normy, ktorej právny následok (hypotéza) je v jej prospech. Vo všeobecnosti je teda žalobca povinný tvrdiť a dokázať skutočnosti, ktoré napĺňajú znaky skutkovej podstaty právnej normy, ktorá jeho nárok zakladá, a žalovaný je povinný tvrdiť a dokazovať skutočnosti, ktoré napĺňajú znaky skutkovej podstaty právnej normy, ktorá žalovaný nárok oslabuje alebo celkom
ruší. Pokiaľ strana toto bremeno neunesie a súd si na základe hodnotenia dôkazov nevytvorí dostatočné presvedčenie o skutočnostiach, ktoré napĺňajú znaky skutkovej podstaty danej normy, bude to mať rovnaké účinky, ako keby strana túto skutočnosť nedokázala vôbec. Žalobca potom v zásade nie je povinný dokazovať také skutočnosti, ktoré napĺňajú znaky skutkovej podstaty právnej normy, ktorá jeho nárok oslabuje alebo ruší. Neunesenie dôkazného bremena by totiž v tomto prípade malo celkom opačný význam než je jeho zmysel - ak by žalobca takéto dôkazné bremeno neuniesol, malo by to stále za následok trvanie jeho nároku a dôvodnosť jeho žaloby.
11. V spotrebiteľských sporoch, akým je aj prerokúvaná vec (porov. § 290 C. s. p.), je všeobecné pravidlo čl. 8 základných princípov C. s. p. doplnené ustanovením § 295 C. s. p., podľa ktorého súd môže obstarať a vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Toto ustanovenie je lex specialis k § 185 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého súd zásadne len rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Z citovaného § 295 C. s. p. však vyplýva len možnosť súdu vykonať dôkazy nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, ak ich nenavrhol spotrebiteľ. Z povahy veci teda môže ísť len o také dôkazy, ktoré by mal navrhnúť spotrebiteľ, čo v spojení s čl. 8 základných princípov C. s. p. znamená, že by malo ísť o dôkazy, ktorými by mal spotreboiteľ podoprieť svoje tvrdenia. Inak povedané, súd podľa § 295 C. s. p. môže vykonať len také dôkazy, ktorými sa podporujú tvrdenia spotrebiteľa, teda ktoré sú na jeho prospech. Zároveň však z citovaného ustanovenia nevyplýva žiadne pravidlo o redistribúcii dôkazného bremena v prípade takýchto skutočností. Z § 295 C. s. p. nemožno dospieť k záveru, že navrhnutie a obstaranie takýchto dôkazov možno preniesť na protistranu spotrebiteľa. Takisto z neho nemožno dospieť k záveru, že ak sa súdu takýto dôkaz nepodarí obstarať alebo vykonať, má to ísť automaticky na ťarchu protistrany spotrebiteľa. Toto ustanovenie má totiž len umožniť súdu úplne a spoľahlivo zistiť skutkový stav v spotrebiteľských sporoch, nie však zaťažovať dodávateľa dôkazným bremenom, ktoré by inak malo ťažiť spotrebiteľa. Súd teda môže vykonať dôkazy uvedené v § 295 C. s. p., ak také dôkazy existujú a ak ich vie obstarať; ak neexistujú, nemôže túto skutočnosť hodnotiť ako neunesenie dôkazného bremena zo strany protistrany spotrebiteľa.
12. Okrem toho je dôvodná námietka žalobkyne, že aj v spotrebiteľských sporoch sa podľa § 300 C. s. p. podporne použijú všeobecné ustanovenia o konaní. Medzi takéto ustanovenia patrí aj § 151 C. s. p. o popretí skutkových tvrdení strany. Podľa § 151 ods. 1 C: s. p. potom platí, že skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Použiteľnosť tohto ustanovenia nie je obmedzená ani ustanovením § 295 C. s. p. Z neho totiž vyplýva len možnosť súdu prvej inštancie vykonať dôkaz nevyhnutný na rozhodnutie vo veci, aj keď ho spotrebiteľ nenavrhol. Nevyplýva z neho, že by súd mohol namiesto spotrebiteľa uplatňovať iné prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, napríklad, že by za spotrebiteľa mohol popierať skutkové tvrdenia protistrany. Podľa dôvodovej správy k dnešnému § 295 C. s. p. (porov. Národná rada Slovenskej republiky, VI. volebné obdobie, tlač 1333) je jeho účelom nahradiť nedostatok dôkaznej aktivity spotrebiteľa, nie nedostatok jeho procesnej aktivity vôbec. Preto súd môže bez návrhu nariadiť dôkaz na preukázanie tvrdení spotrebiteľa, nemôže však považovať tvrdenia žalobcu za sporné, ak ich sám spotrebiteľ nepoprel. Nepopreté skutkové tvrdenia sa potom považujú za nesporné a ako také sa považujú za „zhodné tvrdenia“ strán v zmysle § 186 ods. 2 C. s. p., z ktorých je povinný pri rozhodovaní vychádzať, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Súd teda môže neprihliadnuť na nesporné skutkové tvrdenia strán len za predpokladu, že má dôvodná pochybnosti o ich pravdivosti. Pojem „dôvodná pochybnosť o pravdivosti“ vyjadruje, že takáto pochybnosť musí byť kvalifikovaná. Nestačí teda obyčajná pochybnosť, ale pochybnosť „dôvodná“. Dôvodne možno pochybovať o pravdivosti zhodného tvrdenia strán vtedy, ak sú v zjavnom rozpore s obsahom dôkazu, ktorý súd považuje za bezchybný, alebo ak zjavne odporujú všeobecne známym skutočnostiam (vrátane všeobecných skúseností) alebo skutočnostiam známym súdu z úradnej činnosti (porov. § 186 ods. 1 C. s. p.). Svoju pochybnosť a jej dôvody je súd povinný náležitým spôsobom vysvetliť v rozhodnutí, ktoré je na tejto pochybnosti založená. Ak však takáto dôvodná pochybnosť neexistuje, je súd podľa cit. § 186 ods. 2 C. s. p. povinný z nesporných tvrdení strán vychádzať bez toho, aby ich podrobnejšie preskúmaval.
13. V prerokúvanej veci žalobkyňa v žalobe predniesla, že poistenie v dôsledku výzvy zaniklo 16. augusta 2014, pretože žalovaná poistné napriek tejto výzve nezaplatila. Žalovaná mohla podľa § 151 ods. 1 C. s. p. poprieť, že uvedené oznámenie dostala, čo by postačovalo na účinné popretie (nejde o skutočnosť, ktorá sa týka jej vnímania alebo konania v zmysle § 151 ods. 2 C. s. p.), a žalovaný by bol povinný podoprieť toto svoje tvrdenie dôkazmi. Žalovaná toto skutkové tvrdenie (ktoré v sebe obsahuje tvrdenie, že výzva na zaplatenie poistného jej bola doručená 16. júla 2014) nijakých spôsobom účinne nepoprela
v súlade s § 151 C. s. p., v dôsledku čoho toto skutkové tvrdenie bolo treba považovať za nesporné a pri rozhodovaní z neho mal súd prvej inštancie vychádzať (§ 186 ods. 2 C. s. p.). Aby súd mohol na toto nesporné tvrdenie neprihliadať, musel by mať o ňom dôvodné pochybnosti podľa § 186 ods. 2 C. s. p., ktoré by mohli vzniknúť napríklad vykonaním dôkazov podľa § 295 C. s. p. Súd však nemohol na toto skutkové tvrdenie neprihliadať len preto, lebo žalobca nepredložil na jeho preukázanie dôkazy, ak navyše skutkové tvrdenie o zániku poistenia nie je ani znakom skutkovej podstaty právnej normy, z ktorej žalobca odvodzuje svoj nárok (k tomu pozri ďalej). V prerokúvanej veci tak nebol žiaden dôvod nevychádzať z nesporného skutkového tvrdenia žalobkyne, že k zániku poistenia došlo 16. augusta 2014, kedy márne uplynula jednomesačná lehota po doručení výzvy na zaplatenie poistného žalobkyni (počítaná od piateho dňa po prevzatí). Takéto skutkové tvrdenie je navyše v súlade so všeobecnou skúsenosťou, že zásielka datovaná 8. júlom 2014 môže byť podaná na pošte približne 9. júla 2014 a dôjsť žalovanej približne 11. júla 2014, takže piaty deň od prevzatia pripadne na 16. júl 2014.
14. Súd prvej inštancie okrem toho aj vec nesprávne právne posúdil, keď nesprávne interpretoval ustanovenie § 803 ods. 1 v spojení s § 801 ods. 2 Obč. zák. V tejto súvislosti súd prvej inštancie pomerne umelo rozlišuje medzi zánikom poistenia a poistnej zmluvy, čo je delenie, ktoré v prerokúvanej veci nemá žiaden význam. Poistenie je súhrnné označenie práv a povinnosti založených a vyplývajúcich z poistnej zmluvy, podobne ako napr. nájom je označením súhrnu práv a povinností vznikajúcich z nájomnej zmluvy. Ak zákon hovorí o skončení nájmu (§ 676 a nasl. Obč. zák.), znamená to, že zanikajú práva a povinnosti z nájomnej zmluvy. Podobne zánik poistenia označuje zánik práv a povinností z poistnej zmluvy, preto odlišovať ešte osobitne „zánik poistnej zmluvy“ nemá žiaden ďalší právny význam. Súd prvej inštancie navyše § 803 ods. 1 Obč. zák. interpretoval ako samostatnú právnu normu, na základe ktorej vzniká nárok na poistné pri zániku poistenia. Taký záver však nezodpovedá systematike Občianskeho zákonníka. Podľa § 796 ods. 1 Obč. zák. totiž povinnosť platiť poistné vzniká na základe poistnej zmluvy. Predpokladom vzniku nároku na poistné je tak existencia platnej poistnej zmluvy, z ktorej takýto nárok poisťovateľovi vyplýva. Povinnosťou žalobcu je teda dokázať skutočnosti napĺňajúce znaky skutkovej podstaty normy § 796 ods. 1 Obč. zák., teda existenciu prejavov vôle, v ktorých možno vidieť vznik poistnej zmluvy a dohodu o určitej výške poistného. Normou zakladajúcou nárok na poistné teda nie je ustanovenie § 803 ods. 1 v spojení s § 801 ods. 2 Obč. zák., ako ho interpretoval súd prvej inštancie. Toto ustanovenie len upresňuje § 796 Obč. zák. v tom zmysle, že nárok na poistné patrí vždy do zániku poistenia, teda (inak povedané) že zánikom poistenia (teda zánikom práv a povinností z poistnej zmluvy) nezaniká už vzniknutý nárok na poistné do skončenia poistenia. Ako už bolo uvedené, normou zakladajúcou nárok na poistné je už § 796 ods. 1 Obč. zák. Žalobca teda nie je povinný dokázať naplnenie znakov skutkovej podstaty § 801 ods. 2 Obč. zák., teda nie je povinný dokázať okamih zániku poistenia.
15. Žalobca v prerokúvanej veci svoj nárok odvodzuje z poistnej zmluvy, z ktorej žalovanému podľa § 796 ods. 1 Obč. zák. a čl. 9 ods. 1 všeobecných poistných podmienok vznikala povinnosť platiť dohodnuté minimálne bežné poistné za dohodnutú lehotu (poistné obdobie) jedného mesiaca (tzv. lehotné poistné) 25 €. Poistenie sa začalo 1. júna 2013, takže poistné obdobie trvalo vždy od 1. do posledného dňa kalendárneho mesiaca. Podľa § 796 ods. 2 Obč. zák. bolo teda poistné splatné prvým dňom každého kalendárneho mesiaca. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že žalovaný nezaplatil poistné za obdobie od 1. mája 2014. V dôsledku toho poistenie podľa § 801 ods. 2 Obč. zák. zaniklo uplynutím jedného mesiaca od doručenia výzvy na zaplatenie dlžného poistného, čo sa podľa zisteného skutkového stavu v prerokúvanej veci stalo 16. augusta 2014. Podľa § 803 ods. 1 Obč. zák. má poistiteľ právo na poistné za dobu do zániku poistenia. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že poistné za mesačné poistné obdobie bolo 25 €. Poistné nebolo zaplatené za obdobie 1. mája do 16. augusta 2014, teda za tri a 16/31-ín poistného obdobia. Žalobkyňa má teda nárok na (3 x 25 + 16/31 x 25 =) 87,90 €, teda viac než ním uplatnených 87,49 €. Nárok na úrok z omeškania vznikol žalobkyni už od okamihu splatnosti jednotlivých splátok podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 1. februára 2013, žalobca si ho však uplatňuje až od zániku poistenia.
16. Súd prvej inštancie preto nerozhodol správne, keď žalobu zamietol a nárok na poistné jej nepriznal. Odvolací súd tak podľa § 388 C. s. p. tento vecne nesprávny rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel (výrok I).
17. Zmenou napadnutého rozsudku vznikla podľa § 369 ods. 2 C. s. p. odvolaciemu súdu povinnosť rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Pretože žalobkyňa
bola vo výsledku plne úspešná, odvolací súd jej podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 369 ods. 1 C. s. p. priznal nárok na náhradu všetkých trov konania (výrok IV).
18. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.