Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/3/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského v spore žalobkyne T. Š.S., A.. XX.XX.XXXX, W. J.. X. XXXX/XX, XXX XX M., právne zastúpená JUDr. Štefanom Strakom, advokátom so sídlom Krmanova 1, 040 01 Košice, proti žalovanej Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o zaplatenie 6.337,29 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne aj žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 21C 127/2016-93 zo dňa 13. júna 2017, takto jednohlasne

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni sumu 3657,73 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1157,73 eur od 11.04.2016 do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 15,42 %.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 2, § 3 odsek 1, § 4 odsek 1 a 2, § 5 odsek 1, § 6, § 15 odsek 1 a 2, § 16 odsek 1, § 17, § 18 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov; § 11, § 13 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“).

3. Mal za preukázané, že voči žalobkyni bolo vyšetrovateľom PZ dňa 30.11.2012 vznesené obvinenie za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1, odsek 2 písm. a/ Trestného zákona, spáchaného formou spolupáchateľstva. Proti tomuto uzneseniu podala žalobkyňa sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry M. uznesením XPv XXX/XX-XX zo dňa 13.03.2013 zamietol. Následne na žalobkyňu podal prokurátor okresnej prokuratúry dňa 07.11.2013 na Okresný súd Humenné obžalobu. Po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní vyhlásil Okresný súd Humenné dňa 14.10.2014 rozsudok, ktorým žalobkyňu oslobodil spod obžaloby dôvodiac, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bola obžalovaná stíhaná. Prvoinštančný súd mal zato, že ak bola obžalovaná oslobodená spod obžaloby, tak ako tomu bolo v predmetnej veci, má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení

obvinenia po splnení ďalších podmienok vyžadovaných zákonom č. 514/2003 Z.z. i napriek tomu, že k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia nedošlo. Mal za preukázané, že žalobkyňa pred uplatnením svojho práva na náhradu škody na súde žiadosťou zo dňa 06.10.2015 požiadala žalovanú v zastúpení Generálnou prokuratúrou SR o predbežné prerokovanie nároku. Pokiaľ ide o samotnú škodu tak žalobkyňa si uplatnil škodu pozostávajúcu z trov jej právneho zastúpenia v trestnom konaní. Žalobkyňa súdu preukázala úhradu sumy 1337,29 Eur ako trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní, o čom svedčí predložený výpis z účtu právneho zástupcu žalobcu, avšak súd z pripojeného trestného spisu skúmal účelnosť vynaložených výdavkov a žalobkyni priznal náhradu škody v sume 1.157,73 Eur. Vykonaným dokazovaním mal tiež za preukázané, že trestné stíhanie vedené proti žalobkyni malo negatívny vplyv na reputáciu a vnímanie žalobkyne v spoločnosti, problémy psychického charakteru ako aj problémy v manželstve, čím jej vznikla nemajetková ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním, ktorú spôsobila žalovaná svojim protiprávnym konaním. Vzhľadom na okolnosti prípadu, intenzitu zásahu do osobnosti a sféry súkromia žalobkyne bol toho názoru, že primeraná výška nemajetkovej ujmy je v sume 2.500 Eur a preto v prevyšujúcej sume žalobu zamietol.

4. Proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že žalovanú zaviaže na zaplatenie sumy 6.147,73 Eur s príslušenstvom. Nesúhlasí s konštatovaním súdu, že požadovaný výška nemajetkovej ujmy v sume 5.000 Eur nie je primeraná. Uviedla, že záver súdu o tom, že bola nezamestnaná aj pred dňom 30.11.2012, kedy bolo voči nej vznesené obvinenie je nesprávny. Trauma z incidentu so svokrou, ktorý sa stal XX.XX.XXXX a následne nedôvodné vznesenie obvinenie a nepriaznivý ohlas v spoločnosti, ktorý tento incident vyvolal prinútil žalobkyňu obmedziť spoločenské kontakty, zmeniť zamestnanie a pre nemožnosť nájsť si zamestnanie primerané jej vzdelaniu sa následne registrovať na Úrad práce. Nesúhlasí so záver súdu o tom, že žalobkyňa nepreukázala, aby sa v rozhodnom období uchádzala o prácu. Pri nezamestnanosti vyše 17 %, ktorá bola v okrese M. v r. XXXX a XXXX je nepochybne súdu zrejmé, že bolo veľmi ťažké nájsť si prácu v oblasti stravovania, v ktorej má žalobkyňa vzdelanie.

5. Proti vyhovujúcej časti rozsudku podala včas odvolanie žalovaná. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý výrok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že podmienka nezákonnosti rozhodnutia je splnená vtedy, ak toto právoplatné rozhodnutie bolo skutočne ako nezákonné zrušené alebo zmenené príslušným nadriadeným orgánom. Za nesprávny úradný postup a za nezákonné rozhodnutie nemôže byť automaticky považované každé začatie trestného stíhania, resp. každé vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného, resp. obžalovaného, bez posúdenia a zohľadnenia osobitosti každej jednej trestnej veci. V prejednávanej trestnej veci vedenej na Okresnom súde Humenné boli v čase vydania uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia orgánmi činnými v trestnom konaní voči žalobkyni splnené všetky zákonné predpoklady na takýto postup. Vydaním uznesenia o vznesení obvinenia nedošlo k porušeniu základných zásad trestného konania.

6. K odvolaniu žalovanej podala vyjadrenie žalobkyňa. Uviedla, že otázka, či uzneseniu o vznesení obvinenia je nezákonným rozhodnutím v prípade ak bol páchateľ spod obžaloby obvinený, bola posudzovaná v judikatúre všeobecných súdov, Najvyššieho súdu ako aj Ústavného súdu. Rozhodnutia uvádzané žalovanou vôbec nesúvisia s meritom prejednávanej veci v rámci tohto konania.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne ani žalovanej nie je opodstatnené.

8. Podľa názoru odvolacieho súdu sa vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

9. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako aj k odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza nasledovné:

10. Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ v P. zo dňa 30.11.2012 bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie voči žalobkyni, že prečin ublíženia na zdraví podľa ustanovenia § 156 odsek 1 a 2 písm. a/ Trestného zákona. Dňa 14.12.2012 podala žalobkyňa proti tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry M. sp. zn. R. zo dňa 13.03.2013 zamietnutá ako nedôvodná. Okresný súd Humenné rozsudkom sp. zn. 3T/106/2013-386 zo dňa 14.10.2014 rozhodol tak, že žalobkyňu oslobodil spod obžaloby nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bola stíhaná. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.01.2015.

11. V konaní ďalej nebolo sporné, že listom zo dňa 06.10.2015 žalobca požiadal žalovanú na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

12. Podľa ustanovenia § 3 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa odseku 2, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

13. Podľa ustanovenia § 5 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

14. Podľa ustanovenia § 6 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa odseku 2, právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

15. Odvolacia námietka žalovanej spočívala v tom, že začatie trestného stíhania v danom prípade, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obžalovanej nemôže byť automaticky považované za nesprávny úradný postup a za nezákonné rozhodnutie.

16. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na Rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 30. marca 2011 sp. zn. 3Cdo 194/2010, v zmysle ktorého cit.:

„V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona sa ustálilo medziiným na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov, podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby (viď bližšie R 70/1994). Na podstate týchto právnych záverov, ku ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., zotrváva súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z.z..

Zákon č. 514/3003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania.

Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu (§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.).“

17. V prejednávanej veci je významné tiež Uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 18. augusta 2010 sp. zn. 4M Cdo 15/2009, v zmysle ktorého cit.:

„Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle cit. ustanovenia § 6 ods. 1 veta prvá uvedeného zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami možno dospieť k záveru, že pokiaľ cit. ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je umiestnené vo štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie (teda zahrnutie trov konania, ktoré vznikli i v konaní, v ktorom bola vec postúpená inému orgánu do náhrady škody) aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska výkladu teleologického vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia.“

18. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (Porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23. februára 1990 sp.zn. 1 Cz 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993 sp.zn. 1 Cdo 53/93 publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.

19. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené postúpením veci inému orgánu treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 odsek 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je

povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takej situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. (Taktiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 183/2009 zo dňa 30.11.2009)

20. Z Trestného poriadku vyplýva, že policajt vydá uznesenie o vznesení obvinenia ak je dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba. Predmetným uznesením sa spolu rozhodlo o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, pričom konanie nebolo skončené odsudzujúcim rozsudkom, ale oslobodením spod obžaloby. Z dikcie zákona č. 514/2003 Z.z. ako aj zo súdnej judikatúry jednoznačne vyplýva, že predmetné uznesenie je nezákonným rozhodnutím.

21. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa ako poškodená splnila podmienky na úspešné uplatňovanie nároku na náhradu škody. Proti nezákonnému rozhodnutiu podala riadny opravný prostriedok (sťažnosť zo dňa 14.12.2012). Po zrušení nezákonného rozhodnutia žalobkyňa následne podala žiadosť o predbežné prerokovanie nároku o náhradu škody u žalovanej.

22. V tomto konaní súd prvej inštancie správne aplikoval na daný prípad zákon č. 514/2003 Z.z. a správne posudzoval zodpovednosť štátu ako zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Je nepochybné, že v trestnom konaní, v ktorom mala žalobkyňa postavenie obžalovanej bol daný dôvod na obhajobu, a preto sa žalobkyňa dala zastúpiť advokátom v trestnom konaní na základe plnomocenstva. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa si splnila svoju povinnosť vo vzťahu k obhajcovi a vyfakturované náklady na obhajobu mu uhradila. V súvislosti s úhradou trov obhajoby, tým na strane žalobkyne došlo k zmenšeniu majetku. Na strane žalobkyne teda vznikla škoda, ktorá bola v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Z uvedeného vyplýva, že žaloba žalobkyne na náhradu škody je dôvodná, a preto správne postupoval súd prvej inštancie, ak žalobe v tejto časti vyhovel.

23. Podľa ustanovenia § 17 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa odseku 2, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa odseku 3, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

24. Vznik zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy vtedy, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ musí preukázať existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, ako majetkovej sféry poškodeného a môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne. Zákon pri určení výšky nemajetkovej ujmy neustanovuje žiadne kritériá, a tým ponecháva voľnú úvahu súdu, aby s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti významné pre určenie výšky náhrady s tým, že musia vychádzať zo skutkového stavu na základe vykonaného dokazovania.

25. Súd prvej inštancie vykonal v priebehu súdneho konania dokazovanie, ktorým bolo preukázané, že samotné konštatovanie porušenia práva žalobkyne nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu jej spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Vzhľadom na výsluch samotnej žalobkyne ako aj navrhnutých svedkov má odvolací súd za to, že vedenie trestného stíhania mohlo narušiť reputáciu

žalobkyne vzhľadom na veľkosť mesta v ktorom žije a pracuje. Uvedená skutočnosť bola tiež spôsobilá na zhoršenie psychického stavu žalobkyne a s tým súvisiacemu zhoršeniu rodinných vzťahov.

26. Čo sa týka výšky priznanej nemajetkovej ujmy, podľa názoru odvolacieho súdu je výška priznaná prvoinštančným súdom primeraná. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom odôvodnil, a preto nemožno mať v tejto časti odôvodnenia pochybnosti jeho o preskúmateľnosti.

27. Žalobkyňa v podanom odvolaní uvádza, že v dôsledku trestného stíhania stratila prácu a následne sa nemohla zamestnať. Z potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny M. vyplýva, že žalobkyňa bola nezamestnaná v období od 09.09.194 do 12.12.1995, od 01.05.2012 do 11.04.2013, pričom aj v deň vystavenia tohto potvrdenia (03.09.2015) jej nezamestnanosť trvala. Z uvedeného potvrdenia teda vyplýva, že žalobkyňa už v čase začatia trestného stíhania (XX.XX.XXXX) bola skoro pol roka nezamestnaná. Treba tiež prisvedčiť súdu prvej inštancie v tom smere, že žalobkyňa nijakým spôsobom nepreukázala, žeby sa v rozhodnom období aktívne uchádzala o prácu. Dôkazné bremeno bolo v tomto smere na žalobkyni, pričom súd nie je povinný navrhovať žalobkyni dôkazy, ktoré má na preukázanie svojich tvrdení predložiť.

28. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol právne dôvody, pre ktoré časti žaloby nevyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 08.06.2006, I. ÚS 188/06)

29. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva, nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. (Pozri rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04)

30. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie žalobkyne ako aj žalovanej za nedôvodné a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdzuje ako vecne správny (§ 387 C.s.p.).

31. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 odsek 1 C.s.p. v spojení s § 255 odsek 1 C.s.p. tak že v odvolacom konaní nebola plne úspešná ani jedna zo strán konania, a preto stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).