Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_22Co-22-2018.pdf
PDF · 110.48 KB
Case nature
Area
Subarea
22Co/22/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Petra Straku v spore žalobcov v 1. rade B. S., nar. XX. X. XXXX, Q. C. J. X, v 2. rade Q. S., nar. XX. X. XXXX, Q. C. J. X, v 3. rade M. S., nar. XX. XX. XXXX, Q. C. J. X, vo 4. rade X. S., nar. XX. X. XXXX, Q. C. J. X, v 5. rade U. A., nar. XX. X. XXXX, Q. C. J. X, v 6. rade B. N., nar. XX. X. XXXX, I. C. J. XXX/X a v 7. rade K. I., nar. XX. X. XXXX, Q. C. J. X, žalobcovia v 1. - 7. rade zastúpení JUDr. Katarínou Leškovou, advokátkou, Plzenská 2, Prešov proti žalovaným v 1. rade Všeobecná úverová banka, a.s., Mlynské nivy 1, Bratislava, IČO: 31320155, v 2. rade Dražobná spoločnosť, a.s., Gunduličova 3, Bratislava, IČO: 35849703, zastúpený: advokátska kancelária STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s.r.o., Vlčkova 18, Bratislava, IČO: 36 795 038, v 3. rade B. A., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom O. XX/X, Q. C. J., o zdržanie sa výkonu záložného práva, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 6C/178/2015-162 zo dňa 19.10.2017, jednomyseľne takto
rozhodol:
I. Mení sa rozsudok nasledovne:
1. V napadnutom zamietavom výroku o žalobe žalobcov v 1. a 2. rade v časti proti žalovanému v 1. rade tak, že ukladá žalovanému v 1. rade zdržať sa výkonu záložného práva podľa čl. VIII. Zmluvy o zriadení záložného práva, reg. č. XXXXXXXXX/XX-XXX/XXX uzavretej medzi žalobcami v 3. až 7. rade a žalovaným v 1. rade dňa 15.12.2006 k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. 2397, vedenom Okresným úradom Snina, katastrálny odbor pre okres Snina, obec Dlhé nad Cirochou, kat. územie Dlhé nad Cirochou a to bytu č. X, na 2. poschodí bytového domu, súp. č. X v Q. C. J., ktorý je postavený na parcele C-KN XXXX/X spolu s podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, vo výške 7487/44922, bytu č. X, na 1. poschodí bytového domu súp. č. X v Q. nad J., ktorý je postavený na parcele C-KN XXXX/X spolu s podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, vo výške 7487/44922, bytu č. X, na X. poschodí bytového domu súp. č. X. v Q. C. J., ktorý je postavený na parcele C-KN XXXX/X spolu s podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, vo výške 7487/44922, bytu č. X na prízemí bytového domu súp. č. X v Q. C. J., ktorý je postavený na parcele C-KN XXXX/X spolu s podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, vo výške 7487/44922.
2. Priznáva sa žalobcom v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 1. rade v plnom rozsahu, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.
3. Nárok na náhradu trov konania žalovaným v 2. a 3. rade sa voči žalobcom v 3. - 7. rade nepriznáva.
II. Priznáva sa žalobcom v 1. - 7. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v 1. rade v plnom rozsahu, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.
III. Náhrada trov odvolacieho konania sa žalovaným v 2. a 3. rade vo vzťahu k žalobcom v 1. - 7. rade nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Humenné (ďalej len súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom vyslovil: „Žalobu žalobcov v 1. a 2. rade vo vzťahu k žalovaným v 1. až 3. rade z a m i e t a. P r i k a z u j e žalovanému v 1. rade zdržať sa výkonu záložného práva podľa čl. VIII. Zmluvy o zriadení záložného práva, reg. č. XXXXXXXXX/XX-XXX/XXX uzavretej medzi žalobcami v 3. až 7. rade a žalovaným v 1. rade dňa 15.12.2006 k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom Snina, katastrálny odbor pre okres O., obec Q. nad J., kat. územie Q. nad J. a to bytu č. X, na X. poschodí bytového domu, súp. č. X v Q. nad J., ktorý je postavený na parcele C-KN XXXX/X spolu s podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, vo výške 7487/44922, bytu č. 4, na X. poschodí bytového domu súp. č. X v Q. nad J., ktorý je postavený na parcele C-KN XXXX/X spolu s podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, vo výške 7487/44922, bytu č. X, na X. poschodí bytového domu súp. č. X v Q., ktorý je postavený na parcele C-KN XXXX/X spolu s podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, vo výške 7487/44922, bytu č. X. na prízemí bytového domu súp. č. X v Q., ktorý je postavený na parcele C-KN XXXX/X spolu s podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, vo výške 7487/44922. Žalobu žalobcov v 3. až 7. rade voči žalovaným v 2. a 3. rade z a m i e t a . P r i z n á v a žalovanému v 1. rade vo vzťahu k žalobcom v 1. a 2. rade, právo na náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že zaplatením trov jedným z týchto žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. P r i z n á v a žalobcom v 3. a 7. rade vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, náhradu trov konania v celom rozsahu. P r i z n á v a žalovaným v 2. a 3. rade právo na náhradu trov konania, vo vzťahu k žalobcom v 1. a 7. rade v celom rozsahu s tým, že zaplatením trov konania jedným zo žalobcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalobcov.“.
2. Spor právne posúdil podľa ust. § 52 ods. 2, § 100 ods. 1 a 2, § 101 ods. 1, § 110 ods. 1, § 151j ods. 1, § 558 Občianskeho zákonníka, § 16 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z.
3. V odôvodnení uviedol, že zmluvou o poskytnutí flexihypotéky žalovaný v 1. rade poskytol žalobcom v 1. a 2. rade finančné prostriedky vo výške 16.596,95 eur na údržbu nehnuteľnosti s lehotou splatnosti 20 rokov. Záväzok žalovaných v 1. a 2. rade z tejto zmluvy o poskytnutí flexihypotéky, bol zabezpečený záložným právom zriadeným v prospech žalovaného v 1. rade, a to zmluvou o zriadení záložného práva, uzatvorenou medzi žalovaným v 1. rade a žalobcami v 3. - 7. rade, kde predmetom zálohu boli byty vo vlastníctve žalobcov v 3. - 7. rade. Žalobcovia v 1. a 2. rade sa dostali do omeškania so splácaním svojho záväzku a preto žalovaný v 1. rade listom zo dňa 02. 04. 2009 vyzval žalobcov v 1. a 2. rade na predčasné splatenie celého zostatku úveru s príslušenstvom. Žalobcovia v 1. a 2. rade podpísali listinu pod názvom „Uznanie záväzku“ zo dňa 12. 11. 2012. Žalovaný v 1. rade pristúpil k výkonu svojho záložného práva formou dobrovoľnej dražby založených nehnuteľností, a to prostredníctvom spoločnosti žalovaného v 2. rade. Tento po nariadení predbežného opatrenia súdom upustil od výkonu dražby. Súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu vyhodnotil zmluvný vzťah medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalovaným v 1. rade zo zmluvy o hypotekárnom úvere a rovnako aj záložnú zmluvu, ktorá je akcesorickým záväzkom, uzatvorenú medzi žalobcami v 3. - 7. rade a žalovanou v 1. rade, t.j. obe zmluvy ako spotrebiteľské zmluvy, uzavreté 15. 12. 2006, teda za účinnosti Občianskeho zákonníka. V danej veci žalovaný v 1. rade úver zosplatnil listom zo dňa 02. 04. 2009, teda súd prvej inštancie mal za to, že týmto dňom sa stala splatná pohľadávka žalovaného v 1. rade. Po prvýkrát sa mohlo právo zo zmluvy o poskytnutí flexihypotéky uplatniť dňa 3. 4. 2009. Týmto dňom začala plynúť premlčacia doba, pričom jej posledný deň pripadol na deň 3. 4. 2012. Teda podľa názoru súdu, žalobcovia v 1. a 2. rade dňa 12. 11. 2012 uznali už premlčanú pohľadávku žalovaného v 1. rade, pričom o tejto skutočnosti neboli informovaní a ani poučení, teda o tejto skutočnosti nemali žiadnu vedomosť, čo bolo preukázané nielen vyjadreniami žalobcov v 1. a 2. rade, ale aj samotným textom listiny pod názvom „Uznanie záväzku“. V zmysle ustanovenia §558 Občianskeho zákonníka takého uznanie nemá právny následok. Po preskúmaní Uznania záväzku, ako aj z vyjadrení žalobcov, súd prvej inštancie zistil, že toto bolo pripravené formou predtlače a žalobcovia si osobitne nevyjednali ich podmienky a nemali možnosť ich obsah podstatným spôsobom ovplyvniť. Navyše z listu žalovaného v 2. rade zo dňa 19. 10. 2012 pod názvom „Návrh a kalkulácia splátkového kalendára“ vyplýva, že podmienkou
pre schválenie splátkového kalendára je podpísanie uznania dlhu. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcov v 3. - 7. rade vo vzťahu k žalovanému v 1. rade. Súd ustálil, že ide o spotrebiteľský právny vzťah, teda použijú sa právne predpisy, ktoré sú výhodnejšie pre spotrebiteľa, t.j. súd má za to, že nároky žalovaného v 1. rade zo Zmluvy o poskytnutí flexihypotéky, sú premlčané. Súd nemohol prihliadnuť na listinu „Uznanie dlhu“, pretože táto neobsahovala ustanovenie o tom, že by žalobcovia v 1. a 2. rade uznávali premlčaný záväzok. Z výsluchu žalobcu v 1. rade jednoznačne vyplynulo, že nevedel, čo podpisuje, boli mu predložené na podpis viaceré listiny, medzi ktorými bolo aj uznanie dlhu a túto listinu podpísal len preto, že chcel dosiahnuť splátky. Rovnako žalobkyňa v 2. rade, ktorá dlhodobo pracuje v zahraničí, nevedela, že uznáva premlčaný záväzok. Teda čo sa týka premlčania, súd mal za to, že nároky žalovaného v 1. rade zo Zmluvy o poskytnutí flexihypotéky, sú premlčané. Záložná zmluva je akcesorickým záväzkom, teda jej premlčanie sa posudzuje podľa hlavného záväzku. Súd mal za to, že došlo k premlčaniu tak hlavného záväzku, ako aj záväzku, ktorý zabezpečoval hlavný záväzok. Preto súd žalobe žalobcov v 3. - 7. rade vo vzťahu k žalovanému v 1. rade vyhovel. Súd žalobu žalobcov v 1. a 2. rade vo vzťahu k žalovaným v 1. - 3. rade zamietol z dôvodu, že žaloba sa týka záložného práva, zriadeného na byty č. 6, 4, 5 a 2 Zmluvou, ktorá bola uzatvorená medzi vlastníkmi týchto bytov (žalobcami v 3. - 7. rade) a žalovaným v 1. rade. Žalobcovia v 1. a 2. rade nie sú vlastníkmi týchto bytov, preto neboli ani účastníkmi zmluvného vzťahu o zriadení záložného práva, a teda nemajú aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore. Preto súd žalobu žalobcov v 1. a 2. rade vo vzťahu k žalovaným v 1. - 3. rade zamietol. Ďalej súd žalobu žalobcov v 3. - 7. rade zamietol vo vzťahu k žalovaným v 2. a 3. rade, pretože žalovaný v 2. rade nemal v spore pasívnu vecnú legitimáciu, pretože nebol účastníkom ani zmluvy o poskytnutí hypotekárneho úveru a ani zmluvy o zriadení záložného práva. V čase rozhodovania o žalobe žalobcov žalovaný v 2. rade ani žiadnu dražbu nevykonával, pretože od tejto upustil. Podľa názoru súdu postačí, ak bude uložená povinnosť žalovanému v 1. rade zdržať sa výkonu záložného práva, pretože ak by súd aj zakázal tento výkon záložného práva žalovanému v 2. rade, nič by nebránilo žalovanému v 1. rade osloviť akúkoľvek inú dražobnú spoločnosť. Teda pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade v spore súd žalobu voči nemu zamietol. Rovnako pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie v spore súd žalobu zamietol aj voči žalovanému v 3. rade. Tento je vlastníkom jedného z bytov, teda bol jedným z účastníkov zmluvy o zriadení záložného práva ako záložca. Záložné právo zo zmluvy o záložnom práve však môže realizovať len záložný veriteľ a nie záložca s tým, že u neho neexistuje ani dôvod, aby sám na seba navrhol výkon záložného práva. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa § 255 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ako „CSP“).
4. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia. Namietali, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobcovia v l. a 2. rade namietajú konštatovanie prvoinštančného súdu v bode 32 napadnutého rozsudku o tom, že keďže nie sú vlastníkmi predmetných bytov, a teda neboli ani účastníkmi zmluvného vzťahu o zriadení záložného práva, tak nemajú aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore Žalobcovia v 1. a 2. rade poukazujú na skutočnosť, že boli účastníkmi hlavného záväzkového vzťahu - úverovej zmluvy, ku ktorej zmluva o záložnom práve je akcesorickou zmluvou. Záložná zmluva sama o sebe by bez existencie úverovej zmluvy nemala žiadny význam. V tej súvislosti poukázali na skutočnosť, že základnou otázkou, ktorú súd v priebehu súdneho konania skúmal, bolo premlčanie pohľadávky z úverového vzťahu. Navyše, v čl. IV. žaloby žalobcovia poukaovali na neprijateľné podmienky v zmluve o poskytnutí flexihypotéky, ktorej účastníkmi sú výlučne žalobcovia v l. a 2. rade a žiadajú súd o ex offo kontrolu prijateľnosti a platnosti vymenovaných zmluvných podmienok. Poukázali na skutočnosť, že súd v tejto veci vydal predbežné opatrenie č. k.: 6C/178/2015-36 zo dňa 1.7.20-15, ktoré je právoplatné a ktorým súd vyhovel podaniu žalobcov v 1. až 7. rade a nijako nevytkol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcov v 1. a 2. rade, naopak, týmto predbežným opatrením ju uznal. Okrem vyššie uvedených dôvodov žalobcovia v l. a 2. rade poukazujú aj na skutočnosť, že v byte č. 6, ktorý patrí žalobcom v 3. a 4. rade, majú obaja stále evidovaný trvalý pobyt a pri ich pobyte na Slovensku tam bývajú (najmä žalobca v l. rade). Hroziacou dražbou tak bolo dotknuté aj ich právo na obydlie. Navrhli, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe žalobcov v 1. a 2. rade voči žalovanému v 1. rade vyhovie a prizná im nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 1. rade. Žalobcovia v 3. až 7. rade namietali výrok rozsudku, ktorým ich súd zaviazal na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovaným v 2. a 3. rade. Žalobcovia v 3. až 7. rade žiadali súd, aby aplikoval ust. § 257 CSP a z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznal žalovaným v 2. a 3. rade náhradu trov konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajú v zlej sociálnej situácii týchto žalobcov. S výnimkou žalobkyne v 5. rade tu ide o starobných dôchodcov s nízkymi dôchodkami, žalobca v 3. rade je ťažko zdravotne postihnutý. Žalobkyňa v 5. rade síce
pracuje, avšak vzhľadom na postoj žalovaného v 3. rade, ktorý je dlhodobo na neznámom mieste je samoživiteľkou rodiny. Navyše, žalobcovia v 3. až 7. rade svojim správaním hrozbu dražby nezavinili. Preto navrhli, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovaným v 2. a 3. rade neprizná nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v 3. až 7. rade.
5. Žalovaní sa k odvolaniu písomne nevyjadrili.
6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je dôvodné.
7. Odvolací súd pre úplnosť poukazuje vo vzťahu k žalovanému v 1. rade na skutočnosť, podľa ktorej záložné právo Občiansky zákonník upravuje v ustanovení § 151a a nasl.
8. Záložné právo v zmysle ustanovenia § 151a Občianskeho zákonníka slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva ( ďalej len „ záloh“), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená.
9. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť aj predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona, čo vyplýva z ustanovenia § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka. Týmto osobitným zákonom je zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách. Tento právny predpis umožňuje veriteľovi dosiahnuť uspokojenie pohľadávky siahnutím na majetok záložcu bez predchádzajúceho odobrenia súdom, či iným nezávislým tribunálom. V podstate ide o exekúciu majetku s tým rozdielom, že ju nevykonáva súd, ale spravidla podnikatelia. Pri takomto mimosúdnom výkone záložného práva otázku, či pohľadávka existuje a v akej výške, posudzujú podnikatelia majúci na takomto výkone vlastný finančný záujem. Aplikačná prax pritom potvrdzuje až chaotickú ochranu dlžníkov, neuveriteľne nízku právnu osvetu záložných dlžníkov a na strane druhej veľmi sporadickú reflexiu záložných veriteľov na princíp proporcionality. Práve záložné právo má značný podiel na novom fenoméne v súkromnom práve s názvom predátorský výkon práva. Najobvyklejšia argumentácia záložných veriteľov pri obhajobe výkonu záložného práva je o tom, že dlžník si neplní záväzky a tak je daný dôvod záložné právo vykonať a výška pohľadávky po jej splatnosti nie je v tomto smere rozhodujúca. Hoci Súdny dvor Európskej únie vo veci Kušionová c/a Smart Capital (C-34/13) nedeklaroval rozpor Slovenskej právnej úpravy mimosúdneho výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby s Únijným právom, pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcov sú dôležité dôvody tohto rozhodnutia. Súdny dvor Európskej únie v bodoch 63, 64 a 65 uvedeného rozhodnutia konštatoval, že strata rodinného obydlia môže vážne ohroziť nielen práva spotrebiteľa, ale aj uviesť rodinu dotknutého spotrebiteľa do osobitne citlivej situácie. V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že strata bývania je jedným z najvážnejších zásahov do práva na rešpektovanie obydlia a každý, komu takýto vážny zásah hrozí, musí mať v podstate možnosť predložiť primeranosť takého opatrenia na súdne preskúmanie. V práve Únie predstavuje právo na obydlie základné právo zaručené článkom 7 Charty, ktoré musí vnútroštátny súd zohľadniť pri vykonávaní smernice 93/13.
10. V prejednávanej veci dochádza ku konfliktu dvoch práv, a to práva žalovaného v 1. rade požadovať od žalobcov v 1. a 2. rade ako dlžníkov a žalobcov v 3. až 7. rade ako záložcov splnenie dlhu s právom žalobcov na obydlie. Je preto povinnosťou súdov tento konflikt práv vyriešiť. Pre jeho vyriešenie je nevyhnutné posúdenie primeranosti výkonu záložného práva.
11. Výkon záložného práva ako každý iný výkon práva musí byť v súlade so zásadou dobrých mravov uplatňovanou v spoločnosti. Platí totiž ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
12. Pojem dobré mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť.
Vo všeobecnosti však možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom.
13. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t. j. k právnym normám ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jedinom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého dopredu vymedzeného okruhu okolností. Pri posudzovaní, či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce skutočnosti.
14. V danom prípade ako to vyplýva z obsahu spisu súd prvej inštancie žalobe žalobcov v 3. - 7. rade vo vzťahu k žalovanému v 1. rade vyhovel, nakoľko ustálil, že sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, a teda je potrebné aplikovať právne predpisy, ktoré sú výhodnejšie pre spotrebiteľa. S ohľadom na uvedené, súd prvej inštancie ustálil, že nároky žalovaného v 1. rade zo Zmluvy o poskytnutí flexihypotéky, sú v súlade s príslušnými ust. Občianskeho zákonníka premlčané, keďže nemohol prihliadnuť na listinu „Uznanie dlhu“, nakoľko táto neobsahovala ustanovenie o tom, že by žalobcovia v 1. a 2. rade uznávali premlčaný záväzok.
15. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý ustálil, že záložná zmluva je akcesorickým záväzkom, teda jej premlčanie sa posudzuje podľa hlavného záväzku. Súd prvej inštancie mal za to, že došlo k premlčaniu tak hlavného záväzku, ako aj záväzku, ktorý zabezpečoval hlavný záväzok.
16. Súd prvej inštancie tak správne ustálil, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú účastníkmi hlavného záväzkového vzťahu - úverovej zmluvy, ku ktorej zmluva o záložnom práve je akcesorickou zmluvou, no už nemožno súhlasiť s jeho záverom o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcov v 1. a 2. rade. Odvolací súd má za to, že len samotná skutočnosť, že žalobcovia v 1. a 2. rade nie sú vlastníkmi založených bytov, a teda neboli ani účastníkmi zmluvného vzťahu o zriadení záložného práva nespôsobuje nedostatok ich aktívnej vecnej legitimácie v tomto spore.
17. Odvolací súd zdôrazňuje už viackrát opakovanú skutočnosť, a to, že zmluva o záložnom práve je akcesorickou zmluvou k úverovej zmluve, ktorá predstavuje hlavný záväzkový vzťah. Z uvedeného je tak zrejmé, že záložná zmluva sama o sebe by bez existencie úverovej zmluvy (hlavného záväzkového vzťahu) nemala žiadny význam. Odvolací súd tak v zmysle vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že žaloba žalobcov v 1. a 2. rade je vo vzťahu k žalovanému v 1. rade dôvodná a je potrebné jej vyhovieť. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že súd prvej inštancie v tejto veci vydal predbežné opatrenie č. k. 6C/178/2015-36 zo dňa 01.07.20-15, ktoré je právoplatné a ktorým súd vyhovel podaniu žalobcov v 1. až 7. rade a nijako nevytkol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcov v 1. a 2. rade, ale práve naopak, týmto predbežným opatrením ju uznal.
18. V kontexte uvedeného tak odvolací súd postupom podľa ust. § 388 CSP zmenil rozsudok v jeho napadnutej časti tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
19. Nakoľko odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti v prospech žalobcov v 1. a 2. rade, ktorí tak boli v celom konaní úspešní, postupom podľa ust. § 396 ods. 2 CSP zmenil aj súvisiaci výrok o trovách konania žalobcov v 1. a 2. rade tak, že úspešným žalobcom v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 1. rade v plnom rozsahu s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p.
20. Odvolací súd zmenil aj napadnutý výrok o trovách konania žalovaných v 2. a 3. rade tak, že nárok na náhradu trov konania žalovaným v 2. a 3. rade voči žalobcom v 3. - 7. rade nepriznal.
21. Súd prvej inštancie sa vo svojom odôvodnení vôbec nevysporiadal s možnosťou použitia ustanovenia § 257 CSP. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že pre aplikáciu tohto ustanovenia nie je nutné, aby sa strana jeho použitia dovolávala a odôvodňovala potrebu jeho aplikácie. Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania ex offo skúma, či nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa.
22. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Ide o zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania, by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj účastníkov v konaní. Z uvedeného výkladu § 150 O.s.p. (teraz § 257 C.s.p.) vyplýva, že pri aplikácii tohto zákonného ustanovenia možno prihliadať i na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 M Cdo 2/2008, zo dňa 25. februára 2009).
23. Účelom ustanovenia uvedeného v § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolútneho práva. Jeho aplikácia je možná za splnenia zákonných podmienok. Do úvahy prichádza z dôvodu sociálnych aspektov, kedy sa zohľadňujú osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán v konaní a prípadne iné okolnosti. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní (§ 255 CSP) a aplikácia § 257 CSP prichádza do úvahy vtedy, ak sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov, ale súd dôjde k názoru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Rozhodnutie o trovách konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. Viď rozhodnutia ÚS SR č. k. II. ÚS 563/2011-18 a NS SR sp. zn. 2MCdo/17/2009.
24. Zákon explicitne nevypočítava, ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Judikatúra považuje za nepostačujúci na aplikáciu § 257 CSP (150 O.s.p.) len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku (porov. R 34/1982, R 23/1989).
25. Odvolací súd má preukázané, že žalobcovia, okrem žalobkyne v 5. rade, sú starobní dôchodcovia, ktorých jediný príjem predstavuje starobný dôchodok. Žalobca v 3. rade je navyše ťažko zdravotne postihnutý. Je pravdou, že žalobkyňa v 5. rade pracuje, no odvolací súd zohľadnil jej ťaživú životnú situáciu, ktorá po odchode žalovaného v 3. rade sa stala samoživiteľkou rodiny. Navyše, žalovaný v 3. rade sa zdržiava na neznámom mieste, tak je nereálne očakávať od žalobkyne v 5. rade, že si bude môcť uplatňovať voči nemu akékoľvek nároky.
26. S ohľadom na uvedené tak odvolací súd v prejednávanom prípade ustálil, že je potrebné o trovách žalovaných v 2. a 3. rade vo vzťahu k žalobcom v 3. 7. rade rozhodnúť aplikovaním § 257 CSP v zmysle ich odvolania.
27. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 dos. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalobcom odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalovanému v 1. rade. V odvolacom konaní boli úspešní aj žalovaný v 2. a 3. rade, no v priebehu odvolacieho konania im žiadne preukázateľné trovy nevznikli, a preto im odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.
28. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).