Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3Co-240-2017.pdf
PDF · 85.43 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/240/2017
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Feťkovej a sudcov JUDr. Ladislava Duditša a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., so sídlom v Bratislave, Košická 56, IČO: 35 838 825, zastúpeného Jakubčák, advokátska kancelária s.r.o., so sídlom v Bratislave, Michalská 14, IČO: 47 255 706, proti žalovaným: 1/ V. D., N.. XX.XX.XXXX, A. M. K., W. Č.É. Ľ. XX, X/ D. D., N.. XX.XX.XXXX, A. W. Č. Ľ. XX, X/ V. V., N.. XX.XX.XXXX, A. K. - F. S., zastúpených JUDr. Tomášom Čverčkom, advokátom so sídlom v Košiciach, Čajakova 5, o zaplatenie 2.975,89 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 10.02.2017 pod sp. zn. 25C/30/2013-391
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o trovách konania.
II. P r i z n á v a žalovaným v 1. až 3. rade plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví žalovaných zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 78,34 eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 22.12.2010 do zaplatenia do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Druhým výrokom konanie v časti 110,16 eur s príslušenstvom zastavil. Tretím výrokom žalovaným v 1/ až 3/ rade priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 95%.
2. O uplatnenom nároku súd prvej inštancie rozhodol podľa § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 303, § 306 ods. 1, § 311 ods. 1, § 497, § 502 ods. 1, § 504, § 517 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Na základe zisteného skutkového stavu, keďže žalovaní uznali pred súdom nárok žalobcu na zaplatenie istiny vo výške 78,34 eur s príslušenstvom pohľadávky a právny zástupca žalobcu navrhol rozhodnúť rozsudkom na základe uznania, súd prvej inštancie podľa § 282 CSP rozhodol rozsudkom pre uznanie nároku a zaviazal žalovaných v 1/ až 3/ rade na zaplatenie sumy vo výške 78,34 eur s 9% ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 22.12.2010 do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. O zastavení konania v časti 110,26 eur rozhodol podľa § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1 CSP. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a uviedol, že žalobca si v konaní uplatnil nárok na zaplatenie sumy 2.975,89 EUR, súd mu priznal sumu 78,34 EUR. Žalobca tak bol v konaní v prevažnej miere, percentuálne vyjadrenej na 97,37 % neúspešný a úspešný v pomere 2,63 %. Z uvedeného dôvodu vznikol žalovaným nárok na pomernú náhradu trov konania vo výške 95 % (97,37
- 2,63 %, po zaokrúhlení 95 %).
3. Proti rozsudku, čo do výroku o náhrade trov konania (III. výrok) podal žalobca odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca v odvolaní citoval § 142 ods. 1 a § 251 CSP a uviedol, že z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva preukázanosť, odôvodnenosť, účelnosť a vynaloženie , ktorých náhradu súd prvej inštancie žalovaným v 1/ až 3/ rade priznal. S poukázaním na § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa uviedol, že pokiaľ bolo dôvodom späťvzatia zo strany žalobcu, či obsahom námietky žalovaných v 1/ až 3/ rade premlčanie uplatňovaného nároku, rozhodnutie súdu by bez ohľadu na toto muselo byť rovnaké, nakoľko súd prvej inštancie by použitím ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa prijal rovnaký záver. Má za to, že z konania a napadnutého rozsudku nevyplýva účelnosť trov potrebných na bránenie práva žalovaných v 1/ až 3/ rade a poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo 201/2014, 2Cdo 241/2009, na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní III. ÚS 300/06 zo dňa 04.01.2007 a ďalšie krajských súdov. Žalobca sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie a jeho rozhodnutie považuje za odporujúce rozhodnutiu Najvyššieho súdu v konaní 4MCdo 3/2012 a uvedený odklon súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nezdôvodnil napriek tomu ,že tak mal učiniť. Má za to, že pokiaľ súd prvej inštancie priznal žalovanému v 1/ až 3/ rade náhradu trov konania v rozsahu 95% a toto svoje rozhodnutie neodôvodnil, nakoľko sa účelnosťou trov konania žalovaných nezaoberal, rozhodol vecne nesprávne a žalobcovi tak odňal možnosť konať pred súdom, resp. nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. S poukazom na uvedené skutočnosti žiadal rozsudok v napadnutej časti (III. výrok) zmeniť tak, že žalobcovi voči žalovaným v 1/ až 3/ rade prizná nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu alebo alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
4. Žalovaní v 1/ až 3/ rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že v podanom vyčíslení trov konania podrobne vyúčtovali trovy právneho zastúpenia, ktoré vznikli žalovaným v konaní, teda úkony prevzatia zastúpenia, porád s advokáta s klientmi, písomné podania na súd a účasť na pojednávaniach. V danom prípade sa jedná o preukázateľné, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky zo strany žalovaných, z dôvodu, že bez týchto úkonov by nemali v danej veci značný pomer úspechu. Ďalej uviedol, že v konaní bolo sporné tvrdenie žalobcu, že sa pred všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka prednostne aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka, čo v danom prípade predstavovalo rozdiel v dĺžke premlčacej doby, keďže podľa Občianskeho zákonníka je táto doba 3 ročná, zatiaľ čo podľa Obchodného zákonníka je premlčacia doba 4 ročná. Jednalo sa teda o právne posúdenie sporu, ktoré bolo kľúčové pre rozhodnutie vo veci samej. Bez právneho zastúpenia žalovaných by sa neprihliadlo na prednostnú aplikáciu Občianskeho zákonníka a tým pádom by nebola vznesená námietka premlčania, ako v podaní zo dňa 21.05.2014, kde žalovaní vzniesli námietku premlčania a uviedli, na ktoré nároky sa premlčanie vzťahuje. Žalovaní majú za to, že na základe sporu medzi stranami, o aplikáciu ktorého zákonníka prednostne pôjde, súd nemohol bez návrhu žalovaných prihliadať na premlčanie. V ďalšom s poukázaním na uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 1Obo 121/2007 zo dňa 29.05.2008 uviedol, že v predmetnom konaní žalobca zobral späť žalobu po tom, čo žalovaní vzniesli námietku premlčania jednotlivých splátok úveru, ktoré boli povinní platiť od 10.01.2005 do 10.12.2009. Žalobu v časti vo výške 110,26 eur ako aj v časti úroku z omeškania vo výške 9% z istiny od 22.12.2010 od zaplatenia zobral čiastočne späť. Žalovaná strana súhlasila s rozsudkom pre uznanie nároku vo výške 78,34 eur s príslušenstvom čo do základu a výšky a na základe uvedeného sa žalovaní domnievajú, že súd prvej inštancie rozhodol o výške trov konania správne, teda podľa pomeru úspechu vo veci, ktorý náležite opísal v bode 19. a 21. rozsudku. Vzhľadom k uvedenému navrhli žalovaní v 1/ až 3/ rade rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
5. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, preskúmal napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalovaným v 1/ až 3/ rade priznal náhradu trov konania a konanie mu predchádzajúce podľa § 379 v spojení s § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 385 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
6. Žalobca podaným odvolaním namietal priznanie náhrady trov konania žalovaným v 1/ až 3/ rade z dôvodu neúčelnosti a neodôvodnenosť vzniknutých trov konania.
7. V predmetnej veci súd prvej inštancie rozhodol o tom, že žalovaní sú povinní uhradiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu vo výške 78,34 eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 22.12.2010 do zaplatenia do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Druhým výrokom konanie v časti 110,16 eur s príslušenstvom zastavil. O uplatnenom nároku tak rozhodol, nakoľko žalovaní uznali pred súdom nárok žalobcu na zaplatenie istiny vo výške 78,34 eur s príslušenstvom pohľadávky. Zároveň z obsahu súdneho spisu zistil, že súd prvej inštancie uznesením č.k. 25C/30/2013-320 zo dňa 03.03.2016 konanie v časti 2.787,39 eur ako aj v časti úroku vo výške 12,10% z istiny 2.916,12 eur od 22.12.2010 do zaplatenia ako aj úroku z omeškania vo výške 9% z istiny 2.013,68 eur od 22.12.2010 do zaplatenia zastavil. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.04.2016. Z obsahu uznesenia vyplýva, že žalobca zobral žalobu v uvedenej časti späť v dôsledku vznesenej námietky premlčania žalovanými v 1/ až 3/ rade.
8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého výroku (III. výrok) ako aj konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku, ktorým priznal žalovaným v 1/ až 3/ rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 95%, je vecne správne a dôvody takéhoto rozhodnutia, uvádzané súdom prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia, majú oporu vo vykonanom dokazovaní a námietky uvádzané žalobcom v podanom odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.
9. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez nároku súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa ods. 2 ustanovenia o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
10. V zmysle ustanovenia § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
11. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, je povinnosťou súdu skúmať pri rozhodovaní o náhrade trov konania procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch stranách. Ak zobral žalobca svoju žalobu späť bez uvedenia dôvodu alebo bez toho, aby išlo o reakciu na správanie sa žalovaného, nemožno pričítať procesné zavinenie žalovanému, preto trovy konania znáša žalobca. V tomto prípade žalobca zobral čiastočne žalobu späť v dôsledku námietky premlčania zo strany žalovaných. Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade procesné zavinenie, že konanie bolo v časti zastavené, spočíva v správaní žalobcu, ktorý zobral žalobu v časti späť. Žalovaným v dôsledku uvedeného nemožno pričítať vinu na zastavení konania, a preto majú žalovaní v 1/ až 3/ rade právo na náhradu účelne vynaložených trov konania.
12. Z celkového žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie sumy 2.975,89 eur, súd prvej inštancie priznal žalobcovi právo na zaplatenie sumy 78,34 eur, z čoho vyplýva, že žalobca bol v konaní úspešný v rozsahu 2,63% a neúspešný v rozsahu 97,37 %. Z uvedeného bez ďalšieho vyplýva, že žalovaní, ktorým prináleží úspech v konaní v rozsahu rozdielu pomeru úspechu žalovaných a úspechu žalobcu (97,37%
- 2,63%, t.j. po zaokrúhlení 95%) majú právo na náhradu trov konania v rozsahu 95%.
13. Odvolací súd považuje námietku žalobcu ohľadne neúčelnosti trov za neopodstatnenú, nakoľko ako to vyplýva z obsahu samotných podaní a priebehu pojednávaní, v ktorých žalovaní boli zastúpení advokátom, obrana v konaní priniesla žalovaným prevažný sporový úspech.
14. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v III. výroku podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne.
15. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1CSP a žalovaným v 1/ až 3/ rade ako úspešnej strane sporu priznal proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).