Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15T-1-2018.pdf
PDF · 101.25 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
NM-15T/1/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jána Odnogu a členov senátu U. Ž. W. A. O., v trestnej veci obžalovaného A. G., E.. X.X.XXXX K. J., pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. b), ods. 4 písm. b) s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní dňa 22.6.2018 takto
rozhodol:
Obžalovaný: A. G., E.. X.X.XXXX K. J., trvale bytom G. XXX, t.č. v ÚVV Ilava,
j e v i n n ý, ž e
dňa 01.01.2018 v čase okolo 02:00 hodine na parkovisku medzi autobusovou stanicou a OD Lidl v Novom Meste nad Váhom odcudzil osobné motorové vozidlo zn. Škoda Felícia Combi, zelenej farby, r.v.1996, VIN:J., EČV: E. tým spôsobom, že murársku šnúrku, ktorú si vopred zadovážil, pretiahol cez tesnenie ľavých predných dverí, pričom následne potiahol murársku šnúrku smerom hore, a následne odišiel do obce Hrachovište, čím tak spôsobil poškodenému B. F., škodu vo výške 400,- Eur, hoci bol rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 2T 157/16 zo dňa 12.12.2017, právoplatného dňa 13.12.2017 odsúdený za zločin krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 212 odsek 1, odsek 4 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno e) Trestného zákona,
t e d a
prisvojil si cudziu vec tým, že sa jej zmocnil a spôsobil tak malú škodu, hoci bol za taký čin v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch odsúdený a čin spáchal závažnejším spôsobom konania, vlámaním,
č í m s p á c h a l
zločin krádeže podľa § 212 odsek 1, odsek 3 písmeno b), odsek 4 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno e) Trestného zákona.
Z a t o s a o d s u d z u j e :
Podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3, ods. 5 Trestného zákona, § 36 písm. l), n) Trestného zákona, s použitím § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam na trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky a 4 (štyri) mesiace.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona obžalovaného pre výkon trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku je obžalovaný povinný uhradiť poškodenému B. F., E.. XX.X.XXXX, trvale bytom Č. Č.. XXX náhradu škody vo výške 400 €.
odôvodnenie:
Prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom podal dňa 23.5.2018 na tunajšom súde obžalobu sp. zn. Pv 118/18/3304 zo dňa 21.5.2018 na obžalovaného A. G., E.. X.X.XXXX K. J., pre zločin krádeže podľa § 212 odsek 1, odsek 3 písmeno b), odsek 4 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno e) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na skutkovom základe ako je uvedené vo výroku o vine tohto rozsudku.
Obžalovaný na hlavnom pojednávaní konanom dňa 22.6.2018 na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom po poučení o možnosti urobiť vyhlásenie podľa § 257 ods. 1, ods. 4 a o následkoch v rozsahu ods. 5 až 8 Trestného poriadku vyhlásil podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Následne preto samosudca postupoval podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku a obžalovanému kládol otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/ a h/ Trestného poriadku, na ktoré obžalovaný odpovedal : c) či rozumie, čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, odpoveď obžalovaného : áno d) či bol ako obvinený poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, či mu bola daná možnosť na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť o spôsobe obhajoby, odpoveď obžalovaného : áno f) či rozumie právnej kvalifikácii skutku ako trestného činu odpoveď obžalovaného : áno g) či bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za trestné činy jemu kladené za vinu, odpoveď obžalovaného : áno h) či sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchaný skutok, ktorý sa kvalifikuje ako trestný čin, odpoveď obžalovaného : áno
Nakoľko obžalovaný odpovedal na všetky uvedené otázky „áno“ a súd nemal pochybnosti o pravdivosti jeho priznania, po zistení stanoviska prokurátora vyhlásenie obžalovaného o vine podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku prijal a zároveň podľa § 257 ods. 8 Trestného poriadku rozhodol, že dokazovanie o skutku v rozsahu priznanej viny nevykoná a vykoná iba dokazovanie súvisiace s výrokom o treste, náhrade škody a ochranného opatrenia. Na základe uvedeného, súd potom obžalovaného uznal za vinného zo spáchania zločinu krádeže podľa § 212 odsek 1, odsek 3 písmeno b), odsek 4 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno e) Trestného zákona.
Z toho dôvodu súd na hlavnom pojednávaní vykonal na základe návrhov procesných strán dokazovanie a v súlade s ustanovením § 269 prečítal, resp. oboznámil odpis z registra priestupkov, odborné vyjadrenie, osvedčenie o evidencii vozidla, správu o povesti, správu sociálnej poisťovne, výpis z evidencie priestupkov a správu ÚVTOS a ÚVV Ilava.
Podľa § 278 ods. 2 Trestného poriadku súd ďalej pri svojom rozhodovaní prihliadal len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opieral sa o dôkazy na hlavnom pojednávaní vykonané. Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku hodnotil dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Podľa § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.
Podľa § 36 písm. l) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že sa páchateľ priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval.
Podľa § 36 písm. n) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom.
Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona, pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.
Podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona ak prevažuje pomer poľahčujúcich okolností, znižuje sa horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.
Podľa § 38 ods. 5 Trestného zákona pri opätovnom spáchaní zločinu sa zvyšuje dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu; v takom prípade sa ustanovenie odseku 4 nepoužije.
Podľa § 38 ods. 8 Trestného zákona zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby podľa odsekov 3 až 6 sa vykoná iba v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby; základom na zníženie alebo zvýšenie trestnej sadzby je rozdiel medzi hornou a dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby sa nepoužije v prípadoch, keď v osobitnej časti zákona je ustanovený iba trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov alebo doživotie.
Podľa § 39 ods. 2 písm. d) Trestného zákona súd môže znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa v konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu.
Podľa § 39 ods. 4 Trestného zákona v konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu môže súd uložiť trest odňatia slobody znížený o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby a v prípade trestných činov uvedených v odseku 3 písm. a) trest odňatia slobody nie kratší ako dvadsať rokov.
V súvislosti s rozhodovaním o treste je vždy potrebné zohľadniť základné pravidlá pre ukladanie trestu uvádzané v § 34 Trestného zákona. Toto ustanovenie v odseku 1 zakotvuje účel trestu, podľa ktorého trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest je pritom jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším členom spoločnosti - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Ochrana spoločnosti sa tak uskutočňuje dvoma základnými prvkami, a to prvkom donútenia (represie) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Ďalšou nevyhnutnou zásadou pri ukladaní trestu je aj zásada proporcionálnosti (úmernosti) trestu, z ktorej vyplýva, že trest musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu. Úmernosť trestu okrem iného určuje aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd
vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Možnosť nápravy páchateľa konkretizuje jeho osobu vo všetkých zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie prognózy budúceho vývoja správania sa páchateľa na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností a ich spojitostí so spáchaným trestným činom, vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Z hľadiska posúdenia možnosti nápravy páchateľa má veľký význam celkový spôsob jeho života a jeho správanie pred spáchaním trestného činu a jeho postoj k spáchanému trestnému činu (Rt 23/1967). Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Pri ukladaní trestu pritom treba vždy vychádzať zo spojenia a vzájomnej vyváženosti dvoch princípov, a to z princípu zákonnosti trestu a z princípu individualizácie trestu. V intenciách vyššie uvádzaných základných zásad pre ukladanie trestu súd pri prihliadnutí na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť nápravy uložil obžalovaného ako druh trestu trest odňatia slobody a to pod dolnú hranicu zvýšenej trestnej sadzby vo výmere 4 roky a 4 mesiace. Z odpisu z registra trestov súd zistil, že obžalovaný bol doposiaľ 2 krát súdne trestaný, prvý krát rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 20.12.2016, právoplatným toho istého dňa, sp. zn. 1T/132/2016 za zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a prečin neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku elektronických peňazí alebo inej platobnej karty spáchaných spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona podmienečne na 1 rok so skúšobnou dobou na 2 roky a druhý krát rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 12.12.2017, právoplatným dňa 13.12.2017, sp. zn. 2T/157/2016 pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona spáchaného spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona podmienečne na 1 rok a 6 mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní 2 roky do 14.12.2019. Z výpisu z evidencie priestupov vyplýva, že obžalovaný bol 4 krát postihnutý za priestupok a to za prechod cez dráhu mimo určeného priestoru priechodu, za neuposlúchnutie výzvy verejného činiteľa pri výkone jeho právomoci, porušenie pravidiel cestnej premávky a odcudzenie 4ks elektrónov, pričom vo všetkých prípadoch bola obžalovanému uložená pokuta. Obec Hrachovište obžalovaného hodnotí v podstate neutrálne, nebol predvolávaný ani trestaný na komisii verejného poriadku, do verejnoprospešných prác sa nezapája. So správy sociálnej poisťovne vyplýva, že obžalovaný od 22.7.2015 pracoval u viacerých zamestnávateľov zväčša na dohody o pracovnej činnosti, vykonaní práce a od 22.6.2017 do 7.7.2017 ako zamestnanec s pravidelným príjmom. Počas dlhšej doby nebol evidovaný ako zamestnanec od 9.11.2015 do 24.6.2016. Pri obligatórnom skúmaní pomeru a miery závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností súd u obžalovaného zistil dve poľahčujúce okolnosti a to podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, že sa obžalovaný priznal a svoj čin úprimne oľutoval a ďalej podľa § 36 písm. n) Trestného zákona, že napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti v konaní pred súdom príslušnému orgánu a to v štádiu súdneho konania súdu, keďže obžalovaný svojím vyhlásením o vine na hlavnom pojednávaní v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku v podstate odbremenil súd od dokazovania jeho viny, ktorou skutočnosťou napomáhal súdu pri objasňovaní trestnej činnosti (viď tiež stanovisko Najvyššieho súdu SR č. 44 uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. 5/2017). Zároveň u obžalovaného súd nezistil žiadne priťažujúce okolnosti, resp. priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona nebolo možné použiť z dôvodu, že už bola okolnosťou, ktorá podmienila zvýšenie zákonom ustanovenej dolnej hranice trestnej sadzby o jednu polovicu, teda predchádzajúce spáchanie zločinu obžalovaným. Obžalovaného súd odsúdil za zločin krádeže podľa § 212 odsek 1, odsek 3 písmeno b), odsek 4 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno e) Trestného zákona, preto mu ukladal trest podľa odseku 4, kde je základná trestná sadzba v rozmedzí od 3 do 10 rokov. Vzhľadom na to, že obžalovaný sa opätovne dopustil spáchania zločinu, do úvahy pripadal obligatórne (keďže sa nejednalo o uloženie zvýšeného úhrnného alebo súhrnného trestu podľa § 38 ods. 7 Trestného zákona) postup podľa § 38 ods. 5 Trestného zákona vo vzťahu k odsúdeniu za predchádzajúci zločin, na ktoré odsúdenie možno prihliadať, pretože nie je zahladené ani nebolo zrušené. Z uvedeného dôvodu sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby v zmysle § 38 ods. 5 a postupom podľa § 38 ods. 8 Trestného zákona zvyšovala o jednu polovicu, preto by prichádzal do úvahy trest v rozmedzí od 6 rokov a 6 mesiacov až 10 rokov. Vzhľadom k tomu, že v prípade obžalovaného prevažoval pomer poľahčujúcich okolností nad priťažujúcimi, znižovala sa zákonom ustanovená horná hranica trestnej sadzby o jednu tretinu, z toho dôvodu, konečné rozmedzie trestnej sadzby po úprave predstavovalo trestnú sadzbu 6 rokov a 6
mesiacov až 7 rokov a 8 mesiacov. Súd pritom dodáva, že postup pri ktorom dôjde súčasne k zvýšeniu zákonom ustanovenej dolnej hranice trestnej sadzby podľa § 38 ods. 5 Trestného zákona a zároveň k zníženiu zákonom ustanovenej hornej hranice trestnej sadzby podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona nie je vylúčený. Súd pri konečnom rozhodovaní o výške trestu odňatia slobody, ktorý druh trest musel súd obligatórne v prípade obžalovaného za spáchaný zločin ukladať v zmysle § 34 ods. 6 Trestného zákona, prihliadol aj na samotný postoj obžalovaného k spáchanému trestnému činu, teda, že sa k spáchaniu priznal, trestný čin oľutoval a na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie, že je vinný. To bol jeden z dôvodov, prečo podľa názoru súdu pripadal do úvahy postup analogicky podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam v zmysle stanoviska Najvyššie súdu SR uverejneného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov č. 5/2017, z ktorého dôvodu súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody pod zákonom určenú zvýšenú dolnú hranicu trestnej sadzby, keďže obžalovaný neodvolateľne prijal všetky právne účinky uznania viny. Súd pri rozhodovaní neopomenul ani to, že obžalovaný už bol 2 krát súdne trestaný za zločin, z toho jeden krát za druhovo rovnakú trestnú činnosť, a že spáchania tohto skutku sa dopustil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia predchádzajúceho trestu a to iba približne tri týždne od právoplatného odsúdenia predchádzajúcim rozsudkom. Súd v kontexte úvah o spravodlivosti, úmernosti a individualizácie trestu v prípade jeho uloženia u obžalovaného dospel k záveru, že účinky individuálnej ako aj generálnej prevencie trestu možno dosiahnuť len jeho uložením pod zákonom ustanovenú zvýšenú dolnú hranicu trestnej sadzby. Len taký trest možno považovať za spravodlivý a primeraný spáchanej trestnej činnosti a osoby obžalovaného. Pri obžalovanom súd považuje za potrebné poukázať na to, že obžalovaný sa predchádzajúcich odsúdení dopustil ešte ako mladistvý a aj tento trestný čin spáchal ako 18 ročný, teda ako osoba blízka veku mladistvého, okrem toho súd prihliadol aj na to, že obžalovaný nebol doposiaľ vo výkone trestu odňatia slobody, ktorá skutočnosť môže mať významný vplyv na prognózu jeho budúceho vývoja v správaní sa (hoci v súčasnosti je vo väzbe) a môže významne prispieť k postoju obžalovaného k páchaniu ďalšej trestnej činnosti po prepustení. U obžalovaného naviac možno vidieť aj skorú snahu o zaradenie sa do pracovnej činnosti, keď podľa evidencie sociálnej poisťovne obžalovaný začal pracovať, hoci nie súvisle, ale už od 16-teho roku života, čo u obžalovaného signalizuje možnosť návyku na pracovnú činnosť v budúcnosti, po prepustení z výkonu trestu a zaradenia sa do spoločnosti. Preto trest odňatia slobody znížený o jednu tretinu pod zvýšenú dolnú hranicu trestnej sadzby, teda minimálny trest aký súd mohol uložiť postupom podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona sa vzhľadom na to, že ide o prvý nepodmienečný trest u obžalovaného javí súdu ako súladný zo zásadou primeranosti trestu ako aj s princípom individualizácie trestu. Takýto trest zároveň plní funkciu tak generálnej ako aj individuálnej prevencie. Uloženie ešte nižšieho trestu postupom podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona by podľa názoru súdu už nesplnilo účel trestu, jeho ciele a nápravu obžalovaného, predsa len obžalovaného súd odsúdil v tomto konaní už za tretí zločin. Pretože obžalovaný nebol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním tohto trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, súd obžalovaného podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona pre výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd uložil obžalovaného povinnosť uhradiť poškodenému B. F., E.. XX.X.XXXX, J. I. Č. Č.. XXX náhradu škody vo výške 400 €, ktorú výšku škody za ukradnuté motorové vozidlo obžalovaný nespochybňoval, a ktorá zároveň vyplývala aj z odborného vyjadrenia spoločnosti R&R AUTOBAZÁR, s.r.o., NIVA 305, Čachtice, IČO: 36348503 zo dňa 22.1.2018.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia prostredníctvom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom na Krajský súd v Trenčíne. Právo podať odvolanie neprináleží tomu, kto sa tohto práva už výslovne vzdal. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.
Odvolanie môže podať prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku a to v neprospech i v prospech obžalovaného.
Odvolanie môže podať obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka.
Odvolanie môžu podať v prospech obžalovaného okrem obžalovaného a prokurátora i príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh (pre nesprávnosť výroku, ktorý sa týka obžalovaného). Prokurátor môže tak urobiť i proti vôli obžalovaného.
Odvolanie môžu podať zákonný zástupca obžalovaného, opatrovník obžalovaného a obhajca obžalovaného pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to v jeho prospech. Ak je obžalovaný pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môže i proti vôli obžalovaného za neho v jeho prospech odvolanie podať aj jeho zákonný zástupca alebo jeho obhajca.
Odvolanie môže podať štátny orgán starostlivosti o deti a mládež pre nesprávnosť výroku, ktorý sa týka mladistvého obžalovaného, a t len v jeho prospech, a to aj proti jeho vôli.
Odvolanie môže podať poškodený, ktorý si uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, a to v neprospech obžalovaného. Ak je poškodeným právnická osoba, odvolanie môže podať len osoba oprávnená konať za právnickú osobu.
Odvolanie môže podať zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci.
Osoba oprávnená podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.