Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (7)Rozsudok_18Co-27-2018.pdf
PDF · 106.46 KB
Case nature
Area
Subarea
18Co/27/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Diany Vlčkovej v právnej veci žalobkyne: M. A., H.. XX.XX.XXXX, C. A. Č.. XX, korešpondenčná adresa: E. XX, XXX XX D., zast. JUDr. Jaroslavou Oravcovou, advokátkou, AK Dobrianskeho 1651, 093 01 Vranov nad Topľou, proti žalovanému: Endepro spol, s.r.o. v likvidácii, Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 35 805 731, zast. RR Legal Corp., s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Humenské nám. 4, 851 07 Bratislava, IČO: 46 789 634, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 526,13 eur a 199,69 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 7Csp/126/2016-167 zo dňa 28.08.2017 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Priznáva žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 725, 82 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 526,13 eur od 23.11.2016 do zaplatenia a zo sumy 199,69 eur od 23.11.2016 do zaplatenia a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovaným boli uzatvorené zmluvy o spotrebiteľskom úvere dňa 17.07.2015 a 30.11.2015, na základe ktorých bol žalobkyni reálne poskytnutý úver vo výške 700 a 400 eur a táto v prospech žalovaného realizovala úhrady v sume 599,69 eur a 1 226,13 eur. Uzatvorené úverové zmluvy sú zmluvami o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z., keďže žalovaný je právnickou osobou, ktorý v rámci predmetu svojho podnikania poskytuje spotrebiteľský úver a žalobkyňa je spotrebiteľom, keďže je FO, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Podľa citovaného zákona obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je okrem iného aj údaj o dobe trvania zmluvy, termíne konečnej splatnosti úveru, RPMN, výške, počte a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. a), f), j), k). V súlade s ustanovením § 11 ods. 1 zákona absencia vyššie uvedených údajov síce nespôsobuje neplatnosť uzavretej zmluvy, avšak poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Zároveň bol súd prvej inštancie toho názoru, že zmluvy o predmetných spotrebiteľských úveroch neobsahujú údaj podľa § 9 ods. 2 písm. a), t.j. o druhu spotrebiteľského úveru. Uvedený údaj totižto nie je súčasťou uzatvorených spotrebiteľských zmlúv, ale súčasťou vysvetlenia plnenia tejto zmluvy v príslušnom režime uvedených na samostatných hárkoch, ktoré však nie sú opatrené podpismi žiadnej zo zmluvných strán. V súlade s rozsudkom Súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci C-42/2015 poukázal na to, že zmluva o úvere, ktorá patrí do pôsobnosti Smernice 2008/48, a ktorá je vypracovaná písomne, musí byť podpísaná
zmluvnými stranami, pričom táto požiadavka sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy uvedené v čl. 10 bodu 2 Smernice.
3. V prejednávanej veci zároveň absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru, ktorý musí byť uvedený presne označením konkrétneho dňa, mesiaca a roku. Taktiež predmetné zmluvy o spotrebiteľskom úvere obsahujú iba výšky splátok úveru bez rozlíšenia, či ide o splátky istiny, úrokov a iných poplatkov. Na podporu svojej argumentácie poukázal na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov SR. Pokiaľ ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere zo dňa 17.07.2015, v zmluve je uvedená RPMN vo výške 63,97 %, pričom podľa prepočtu má byť správne uvedená sadzba 125, 81 % a v zmluve zo dňa 30.11.2015 je uvedená RPMN 61,43 %, pričom podľa prepočtu má byť správne uvedená sadzba 120,29 %. Súd pri tomto výpočte vychádzal z výšky úveru, výšky splátky úveru a poplatku za garantovanú službu. Pre úplnosť dodal, že zmluvy o úvere v časti dojednanej výšky ročnej úrokovej sadzby sú neplatné pre rozpor s dobrými mravmi. Vychádzal zo štatistických údajov zverejnených na webovej stránke Národnej banky Slovenska, kde boli uvedené priemerné úrokové sadzby bánk pri zmluvách uzatvorených v júli a novembri roku 2015 v rozsahu 10,29 % až 10,34 % ročne. Výška úrokovej sadzby dohodnutá medzi stranami bola 24,30 % a 23,32 %, teda v rozsahu 2,3 a 2,25 násobku priemernej úrokovej sadzby úverov poskytovaných bankami v rovnakom období. Žalobkyňa okrem splátok úveru sa zaviazala uhrádzať aj platby zo zmlúv o poskytnutí služby Komfort, pričom odmena z uvedených zmlúv predstavovala 394,38 eur, čo je 56,34 % zo sumy poskytnutého úveru vo výške 700 eur a sumu 225,36 eur, čo je 56,34 % zo sumy poskytnutého úveru vo výške 400 eur. Bol toho názoru, že predmetné zmluvy boli len umelo vytvorené žalovaným ako zmluvy samostatné, aj keď sú nadväzujúce na príslušnú úverovú zmluvu. V skutočnosti je preto potrebné ich vnímať ako súčasť úverovej zmluvy, pretože predstavuje len spôsob splácania formou osobných výberov splátok za službu, ktorá bola viazaná na samotný poskytnutý úver. Jedná sa iba o doplnkovú službu, ktorá má byť poskytovaná zo strany žalovaného a to v priamej súvislosti s poskytnutým úverom. Výška danej odmeny sa odvíja od výšky úveru a to vedie k záveru, že žalovaný takýmto spôsobom sa snaží opticky vyvolať dojem pomerne nízkej úrokovej sadzby, hoci v podstate aj spomínaná odmena odvíjajúca sa od výšky úveru plnila účel úroku. Dôležité je, že ide o plnenie za doplnkovú službu, ktorou žalovaný prostredníctvom svojich zástupcov hotovostne inkasuje splátky spotrebiteľského úveru a z materiálneho hľadiska preto ide o platbu spojenú s poskytnutím úveru a predstavuje poplatok. Problémom a dôvodom neprijateľnosti poplatku je jeho netransparentnosť a neprimeraná výška výrazne presahujúca náklady žalovaného na uvedenú doplnkovú službu. Ak by bol poplatok zahrnutý v RPMN, jej celková výška by bola omnoho vyššia ako bolo uvedené. Uvedený poplatok sa totiž svojím obsahom približuje súčtu úrokov a administratívneho poplatku, pričom v niektorých prípadoch aj tento súčet prevyšuje. Ide o typickú formulárovú zmluvu, ktorú uzatvoril dodávateľ so spotrebiteľom a teda sa jednoznačne jedná o zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú sa aplikujú už príslušné ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti bol súd prvej inštancie toho názoru, že aj keby nevyhodnotil zmluvu o poskytnutí služby Komfort ako absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi, tak zmluvnú podmienku, na základe ktorej žalobkyni mala vzniknúť povinnosť za poskytnutú službu žalovanému zaplatiť odmenu by považoval za neprijateľnú a teda neplatnú a to vzhľadom na jej výšku vo vzťahu k výške samotného úveru. Žalovanému tak vznikol na základe zmlúv o úvere nárok iba na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré z jeho strany boli žalobkyni reálne poskytnuté. Keďže žalobkyňa v prospech žalovaného realizovala úhrady v sume vyššej, aká bola výška poskytnutých úverových prostriedkov, vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie vo výške 526,13 eur zo zmluvy zo dňa 17.07.2015 a vo výške 199,69 eur zo zmluvy zo dňa 30.11.2015 spolu s príslušným úrokom z omeškania. O nároku na náhradu trov konania rozhodol postupom podľa § 255 ods. 1 CSP.
4. Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť, eventuálne zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
5. V dôvodoch odvolania uviedol, že súd prvej inštancie nerešpektoval viazanosť žalobným návrhom a napriek zamietnutiu zmeny žaloby posudzoval neprijateľnosť zmluvných podmienok. Odôvodnenie napadnutého rozsudku na viacerých miestach celkom opomína, že súčasťou právneho poriadku je právo Európskej únie, pričom súd prvej inštancie v skutočnosti neskúmal možnosť použitia priameho, či nepriameho účinku Smernice 208/48. Neumožnil žalovanému produkovať dôkazy na jeho obranu a vyjadriť sa k dôkazom zabezpečeným okresným súdom, porušil zásadu bezprostrednosti a ústnosti, keďže napadnutý rozsudok založil na skutkových zisteniach, ktoré nemajú pôvod vo vykonanom dokazovaní. Tieto sa týkali skutkových zistení administratívneho poplatku, ako aj zahrnutia poplatku za garantovanú službu do správnosti výpočtu RPMN. Žalovaný považuje napadnutý rozsudok za arbitrárny
pre absenciu odôvodnenia, prečo zmluvy o poskytnutí služby Komfort považuje za súčasť zmlúv o spotrebiteľskom úvere, prečo porovnával súladnosť úrokov s dobrými mravmi vzhľadom na ustanovenie § 53 ods. 6 OZ; s akými údajmi porovnal výšku celkovej odmeny a ako sa vyporiadal s argumentáciou žalovaného. Konanie má aj inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď súd prvej inštancie prihliadol na prostriedky procesného útoku, ktoré boli uplatnené až pri zmene žaloby. Ďalej poukázal na nesprávne skutkové zistenia s uvedením, že pri určení hodnoty RPMN nemohol pripočítať poplatok za garantovanú službu jednotlivým splátkam, pretože v nich už je tento poplatok obsiahnutý ako súčasť celkových nákladov a nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie o absencii obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podľa § 9 ods. 2 písm. a), f) a k) zákona č. 129/2010 Z.z. Ďalej poukázal na to, že vo vzťahu k zmluve o poskytnutí služby Komfort nebol vykonaný dôkaz, že sú súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a že sa odmena odvíja od výšky úveru. Taktiež považuje za nepravdivé tvrdenie o nespornosti výšky úhrad. Úhrady sa totižto týkali nielen zmlúv o spotrebiteľskom úvere, ale aj zmluvy o poskytnutí služby Komfort, pričom žalobkyňa sa predmetnou žalobou domáhala iba vydania bezdôvodného obohatenia za zmluvy o spotrebiteľskom úvere a nie zo zmluvy o poskytnutí služby komfort. Ďalej poukázal na nesprávne právne posúdenie súdu prvej inštancie a to priameho a nepriameho účinku čl. 10 ods. 2 písm. c) Smernice 2008/48, § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z., údajnej absencie uvedenia druhu spotrebiteľského úroku, nesúladu úrokovej sadzby v zmluvách o spotrebiteľskom úvere s dobrými mravmi, spôsobu určenia RPMN, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú bezúročné a bez poplatkov, a že zmluvy o poskytnutí služby Komfort sú neplatné. Vo vzťahu k zmluvám o poskytnutí služby komfort uviedol, že tieto neboli predmetom konania, že uvedené zmluvy boli uzatvorené na báze dobrovoľnosti, zmluva o spotrebiteľskom úvere je úplne nezávislá od skutočnosti, či dôjde, alebo nedôjde k uzatvoreniu zmluvy o poskytnutí služby Komfort, a k ich uzatvoreniu dochádza vždy až po uzavretí príslušnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ide o samostatne uzavretú inominátnu spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu ustanovenia o predmete, ako aj cene plnenia, ktoré sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne. Zmluvy o poskytnutí služby Komfort strany sporu ako zmluvné strany osobitne podpísali, pričom ich uzatvorenie nebolo podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru. Žalobkyňa žiadala rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
6. Krajský súd v Prešove preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379-381 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného dôvodné nie je.
7. Vo veci bol v dostatočnom rozsahu zistený skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje.
8. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 17.07.2015 bola medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníkom uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 700 eur s uvedením celkových nákladov tvorených súčtom úroku 24,30 % vo výške 108,74 eur a poplatku za garantovanú službu sumou 113,88 eur. Ďalej bola uvedená hodnota RPMN 63,97 %, odplata podľa § 53 ods. 6 OZ 222,62 eur, celková čiastka, ktorú je povinný zákazník zaplatiť 922,62 eur, priemerná hodnota RPMN 37,67 % s uvedením výšky splátok 15,38 eur, ako aj ich počtu 60 týždenných splátok. Termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je 7. deň 60-teho týždňa po dni uzavretia zmluvy. Vo veci spojenej na spoločné konanie pôvodne vedenej pod sp. zn. 7Csp/127/2016 sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej dňa 30.11.2015 s uvedením výšky úveru 400 eur, úroku 23,32 % vo výške 59,49 eur, poplatku za garantovanú službu 63,24 eur, RPMN 61,43 %, odplaty 122,73 eur, celkovej čiastky 522,73 eur, priemernej hodnoty RPMN 29,89 %, ako aj výšky splátok 8,72 eur a ich počtu 60 týždňových splátok. V rovnaký deň medzi sporovými stranami došlo k uzatvoreniu zmluvy o poskytnutí služby Komfort s uvedením odmeny za hotovostný výber splátok úveru pri zmluve o úvere č. XXXXXXXX vo výške 394,38 eur a pri zmluve č. XXXXXXXXX vo výške 225, 36 eur.
9. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že uzatvorené zmluvy o úvere sú zmluvami spotrebiteľskými, ako aj dôvodnosť aplikácie zákona č. 129/2010 Z.z. Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona 129/2010 Z.z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom a rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účel jeho splatenia.
10. Súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, pokiaľ dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti, ktorý predpokladá ust. § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. videl v absencii náležitostí uvedených v ust. § 9 ods. 2 písm. k/ citovaného zákona, nakoľko sa jedná o predpoklady použité na výpočet RPMN. K údaju o RPMN odvolací súd zdôrazňuje, že ide o jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť a je teda najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti, či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN sa musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet, a teda nestačí len uvedenie jeho výšky. Zákonodarca jasne určil, že nepostačuje uvedenie len výšky RPMN, ale v zmluve je potrebné uviesť aj predpoklady použité pre jej výpočet. Odvolací súd preto zastáva názor, že týmito predpokladmi je uvedenie výšky úveru, výšky splátky, jej intervalu, počtu splátok, uvedenie výšky úrokovej sadzby a prípadných poplatkov. Je nepochybné, že v predmetnej úverovej zmluve tento údaj chýba, a preto je potrebné aj z uvedeného dôvodu považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. Odvolací súd rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C - 42/15, v zmysle ktorého článok 10 ods. 1 a 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS v spojení s čl. 3 písm. m/ tejto Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 uvedenej Smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovo-právnom vzťahu. Žalobca tvrdí, že niektoré náležitosti nie sú uvedené v zmluve, ale vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy, odkazujú na ďalší dokument, a to Sadzobník poplatkov, a tieto je banka, ako je uvedené vo všeobecných obchodných podmienkach, oprávnená zmeniť z dôvodov tam uvedených. V tomto smere odvolací súd pripomína závery Ústavného súdu ČR vo veci pod sp. zn. I. ÚS 3512/11, z ktorých vyplýva, že obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel od obchodných zmlúv majú slúžiť predovšetkým tomu, aby sa do každej zmluvy neprepisovali dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Nemajú však slúžiť k tomu, aby do nich často v neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a u ktorých sa predpokladá, že najskôr uniknú pozornosti spotrebiteľa. Pokiaľ tak dodávateľ urobí, nekoná v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu.
11. Explicitne presné ustanovenie, akým je § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z., cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm. k/ § 9 ods. 2 citovaného zákona a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase vydania napadnutého rozsudku platný a účinný.
12. Odvolateľ poukazuje na závery Súdneho dvora, podľa ktorého čl. 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s čl. 22 ods. 1 Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.
13. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva únie aplikovať priamo, bezprostredne na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, na otázku priameho účinku Smerníc v spore medzi jednotlivcami, v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie Smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také, sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo Smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie Smernice.
14. V neposlednom rade si však musíme uvedomiť, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo EÚ a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade s vyššie uvedeným,
Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice a v žiadnom prípade sa nemohol a ani nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z.z.
15. Ďalej podľa názoru odvolateľa v zmluvách o úvere je uvedený termín konečnej splatnosti a to tak, že úver sa poskytuje na dobu 60-tich týždňov a že termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je 7. deň 60-teho týždňa po dni uzavretia zmluvy o úvere. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v zmluvách o úvere absentuje obligatórna náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ zákonodarca ako podstatnú náležitosť predpisuje konečnú splatnosť úveru a s jeho neuvedením spojil tak závažný dôsledok, akým je bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru je zrejmé, že táto musí byť uvedená jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. V danom prípade je síce v zmluvách o úvere uvedené, že úver sa poskytuje na dobu 60-tich týždňov a že termín splatnosti poslednej splátky, a teda konečnej splatnosti úveru je 7. deň 60-teho týždňa po dni uzatvorenia zmluvy o úvere, avšak podľa názoru odvolacieho súdu takéto určenie nie je dostatočne určité a zrozumiteľné a to aj s poukazom na ďalšie zmluvné dojednanie. Pri režime plnenia zmluvy je uvedené, že prvá splátka je splatná do 7 dní odo dňa pripísania celej čiastky úveru na účet určený zákazníkom alebo na účet predplatenej karty. Pre účely tejto zmluvy sa má pritom za to, že suma pôžičky bude pripísaná 7. kalendárny deň od podpisu zmluvy a splatnosť každej ďalšej splátky nastane 7. kalendárny deň po splatnosti splátky predchádzajúcej. Ak teda v zmluve je na jednej strane uvedené, že úver je dohodnutý na dobu 60 týždňov a na druhej strane je tiež uvedené, že prvá splátka je splatná do 7 dní od pripísania celej čiastky na účet určený zákazníkom alebo predplatenej karty najneskôr do 7 kalendárnych dní od podpisu zmluvy je nepochybné, že ide o zmluvné dojednanie, v ktorom nie je zrozumiteľne a určito vyjadrený nielen dátum splatnosti splátok úveru, ale aj termín konečnej splatnosti úveru z dôvodu nemožnosti zistenia, kedy sa má začať úver splácať a kedy je jeho konečná splatnosť. Podľa názoru odvolacieho súdu termín konečnej splatnosti úveru nemožno nahrádzať matematickým výpočtom osobitne pri početných týždenných splátkach ako to bolo v prípade daných zmlúv o úvere. Spotrebiteľ musí mať jasno už pri uzatvorení zmluvy akú dlhú dobu a dokedy bude úver splácať. Konečná splatnosť by preto mala byť uvedená minimálne konkrétnym mesiacom a rokom pokiaľ termín splatnosti splátok zo zmluvy má byť jasný a transparentný.
16. Na základe uvedených skutočností preto už aj pre absenciu vyššie uvedených obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. možno vyvodiť jednoznačný právny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverov poskytnutých žalovaným žalobkyni na základe predmetných zmlúv o spotrebiteľskom úvere.
17. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany sporu bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (uznesenie ÚS SR z 23.06.2004 pod sp. zn. III ÚS 209/2004, rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997 - sťažnosť č. 21522/93, zbierka rozsudkov a rozhodnutí 197-III). Odvolací súd so zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci vo vzťahu k bezúročnosti a bezpoplatovosti predmetných spotrebiteľských úverov, a teda nemali vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX vyplýva, že žalobkyňa mala žalovanému zaplatiť istinu úveru vo výške 700 eur, úrok vo výške 108,74 eur a poplatok za garantovanú službu 113,88 eur. Pri zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX mala zaplatiť istinu vo výške 400 eur, úrok 59,49 eur a poplatok za garantovanú službu 63,24 eur. Z predloženej evidencie platieb potvrdenej obchodným zástupcom žalovaného vyplýva, že pri zmluve č. XXXXXXXXX žalobkyňa poukázala v prospech žalovaného úhrady 599,69 eur a pri zmluve č. XXXXXXXXX vo výške 1 226,13 eur. Zo samotnej evidencie platieb vypracovanej žalovaným k obom zmluvám o poskytnutí spotrebiteľského úveru podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že aj žalovaný poplatok za garantovanú službu považoval za súčasť úverového vzťahu, keď pri celkovej dlžnej sume uvádzal súčet celkových nákladov úveru podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere a poplatku za garantovanú službu podľa zmluvy o poskytnutí služby Komfort. Aj z obsahu spisu vyplýva, že zmluva o poskytnutí služby Komfort priamo súvisí s úverom na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, keďže v zmysle bodu 1.1 sa poskytovateľ zaväzuje zákazníkovi za odmenu podľa ods. 1.2 počas platnosti zmluvy pravidelne poskytovať službu a to informovať zákazníka o prevedení sumy úveru na základe predmetných zmlúv o spotrebiteľskom úvere, preberať od zákazníka peňažné sumy určené na úhrady splátok spotrebiteľského úveru a informovať ho o prijatí úhrady splátky spotrebiteľského úveru s označením identifikačného č. zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru. Z obsahu uvedených zmlúv teda nesporne vyplýva, že ide o poplatok
súvisiaci s poskytnutým úverom a preto odvolací súd námietku odvolateľa, že zmluva o poskytnutí služby Komfort nie je predmetom konania považuje za nedôvodnú.
18. Na základe vyššie uvedených skutočností preto súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o výške bezdôvodného obohatenia z predmetných zmlúv o spotrebiteľskom úvere vo výške 199,69 eur zodpovedajúcej rozdielu výšky realizovaných úhrad podľa predloženej evidencie platieb v sume 599,69 eur a sume poskytnutého úveru vo výške 400 eur podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX a vo výške 526,13 eur zodpovedajúcej rozdielu sume poskytnutých úhrad vo výške 1 226,13 eur podľa predloženej evidencie platieb a sumy úveru 700 eur podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX.
19. Na základe uvedeného preto odvolací súd na základe uvedených skutočností rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1,2 CSP ako vecne správny potvrdil.
20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol postupom podľa § 396 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a úspešnej žalobkyni voči neúspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo rozsahu 100 %.
21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).