Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/126/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a členov senátu JUDr. Jozefa Turzu a JUDr. Jána Burika, v spore žalobcu BENCONT COLLECTION, a. s., Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava proti žalovanému M. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. O. XXX, o zaplatenie 1.572,23 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok, č. k. 2Csp/100/2017-80 zo dňa 29. januára 2018, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1) Napadnutým rozsudkom súd žalobu zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. 2) Na základe vykonaného dokazovania súd ustálil, že uvedený spor je spotrebiteľským sporom a zmluva uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je svojou povahou zmluvou spotrebiteľskou, ktorá je svojím charakterom zmluvou typovou uzatvorenou na predtlačenom formulári, ktorý vopred spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, obsahujúcou zmluvné podmienky, ktoré tak isto boli súčasťou uzatvorenej zmluvy a ktorých obsah takisto spotrebiteľ ovplyvniť nemohol. S poukazom ku skutočnosti, že žalovaný ako spotrebiteľ vzniesol námietku premlčania, súd skôr, než pristúpil k vecnému preskúmaniu nároku žalobcu, zisťoval, či vznesená námietka premlčania je dôvodná alebo nie. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že právny predchodca žalobcu listom zo dňa 07.08.2014 vyhlásil predčasnú splatnosť úveru k 07.08.2014, týmto dňom teda nastala splatnosť dlhu a dňom nasledujúcim sa teda prvýkrát mohol obrátiť veriteľ so svojím nárokom na súd. Z prezenčnej pečiatky, ktorou je opatrené elektronické podanie, ktoré bolo doručené tunajšiemu súdu dňa 22.08.2017, vyplýva, že žalobca podal žalobu na tunajší súd 22.08.2017. Žaloba bola podaná po uplynutí trojročnej všeobecnej premlčacej doby, a preto súdu neostalo nič iné, ako na základe vznesenej námietky premlčania žalobu ako nedôvodnú v celom zamietnuť. Aj keď právny predchodca žalobcu vo výzve na úhradu dlžnej sumy zo dňa 07.08.2014 stanovil žalovanému lehotu na plnenie 10 kalendárnych dní, bola to lehota, ktorá bola poskytnutá na základe dobrej vôle právneho predchodcu žalobcu, pričom objektívne prvý raz sa právo mohlo uplatniť v deň, kedy bola vyhlásená predčasná splatnosť úveru, teda 07.08.2014, resp. dňom nasledujúcim po tomto dni, teda 08.08.2014. I z priloženej doručenky v spise je zrejmé, že žalovanému bola táto výzva doručená 11.08.2014, teda týmto dňom sa tak isto dozvedel o tom, že dlh je predčasne splatný a uplynutím tohto dňa mohol tak isto žalovaný dobrovoľne v prospech žalobcu plniť. Objektívne však právo mohlo byť vykonané prvý raz 08.08.2014. Nakoľko žaloba bola podaná po uplynutí tejto lehoty, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP.

3) Proti rozsudku podal odvolanie žalobca a navrhol, aby súd rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie alternatívne jeho návrhu vyhovel. Poukázal na to, že predčasná splatnosť nastala dňa 07.08.2014, žalovaný si zásielku prebral dňa 11.08.2014 a vo výzve na plnenie mu bola daná 10- dňová paričná lehota, ktorá uplynula 21.08.2014, t. j. žalobca mohol prvýkrát uplatniť svoje právo dňa 22.08.2014. Nárok žalobcu tak nemôže byť premlčaný. Ďalej namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. S poukazom na rozhodnutia ÚS SR, ÚS ČR a NS SR mal za to, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces. Mal za to, že súd nemohol aplikovať ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka na daný prípad, nakoľko bolo účinné od 01.04.2015. Zároveň poukázal na limity ochrany spotrebiteľa.

4) Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

5) Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 , preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 a bez nariadenia pojednávania (§ 385 odvolaním napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

6) Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 387 ods. 2 , keď ani zo strany odvolateľa neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia. 7) Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalobkyňou v odvolaní namietaných skutočností, je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne, zdôvodnené a zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobca sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožnil, neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré sú na túto časť rozhodnutia kladené. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel. 8) Takisto nebolo možné konštatovať porušenie práva na spravodlivý súdny proces, nakoľko súd prvej inštancie konal v zákonom stanovených hraniciach a dbal na to, aby mohli strany konania uplatňovať svoje procesné práva. Odvolateľ ani konkrétne nepopísal, akým konaním mal súd prvej inštancie porušiť právo na spravodlivý súdny proces.

9) Pokiaľ mal odvolateľ za to, že nie je možné aplikovať na daný prípad ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s týmto názorom sa odvolací súd nestotožnil. Slovenská súdna prax v súčasnej dobe zastáva názor, že právna úprava chrániaca spotrebiteľa odôvodňuje aplikáciu ustanovenia (v duálnom režime, tak podľa Obchodného, ako aj Občianskeho zákonníka), ktoré by mohlo byť pre spotrebiteľa (v určitej konkrétnej situácii) výhodnejšie. Teda v prípade, ak je ustanovenie Občianskeho zákonníka pre spotrebiteľa prijateľnejším, súd aplikuje toto ustanovenie. V uvedenom kontexte zákonodarca reagoval novelizáciou ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (posledná veta). Podľa tohto ustanovenia sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, pričom sa toto ustanovenie vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou (rozhodnutie NS SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014, či rozhodnutie NS SR z 26. novembra 2015, sp. zn. 4 MCdo 17/2014).

10) Čo sa týka samotného plynutia premlčacej doby podľa § 103 Občianskeho zákonníka, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. S poukazom na citované ustanovenie súd prvej inštancie správne ustálil začiatok plynutia premlčacej doby, pričom si nie je možné započítať ďalšiu lehotu určenú na plnenie dlhu dlžníkovi (10 dní) tak ako na to poukázal žalobca. Podľa § 101

Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je 3- ročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty v občiansko-právnych vzťahoch, aby v primeraných dobách uplatnili svoje nároky práva a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené plniť svoje povinnosti. 3-ročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Za tento deň sa všeobecne považuje deň, keď sa právo mohlo po prvý raz uplatniť na súde, teda len čo mohla byť dôvodne podaná žaloba na súd. Ide o objektívnu možnosť vykonať právo bez zreteľa na to, či oprávnená osoba (veriteľ) by mohla právo subjektívne vykonať alebo nie, t. j. či oprávnený subjektívne vedel alebo nevedel o svojom práve. Ak nebola doba splnenia dlhu dohodnutá alebo inak ustanovená, začína premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom po vzniku dlhu. Ak doba plnenia nie je určená zákonom, rozhodnutím alebo zmluvou, splatnosť vyvolá veriteľ tým, že dlžníka požiada o plnenie (v tomto prípade splatnosť vyhlásil 07.08.2014), pričom platí, že ak má veriteľ možnosť sám vyvolať splatnosť dlhu, má právo aj vykonať svoje právo vyplývajúce zo záväzku. Pre účely premlčania je preto významný prvý objektívny okamih, kedy tak môže urobiť a požiadať o plnenie. Rozhodujúcim je preto bezpochyby deň bezprostredne nasledujúci po dni, v ktorom dlh vznikol (po vyhlásení splatnosti dlhu 07.08.2014 a nasledujúci deň). Nemožno sa teda stotožniť s tvrdením žalobcu, že splatnosť dlhu nastala až po uplynutí lehoty, ktorú sám stanovil na plnenie dlhu dlžníkovi, pretože by tak sám určoval stanovením nejakej lehoty začatie plynutia premlčacej doby. Ako už bolo však vyššie uvedené, jedná sa o objektívne daný okamih (keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz). V opačnom prípade by mohlo dôjsť k tomu, že samotný veriteľ môže ovplyvniť začatie plynutia premlčacej doby. 11) Žaloba bola teda správne zamietnutá na základe dôvodne vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného (teda nešlo o aplikáciu ust. § 5b zákona o spotrebiteľských úveroch ako uvádzal žalobca v odvolaní). Aj odvolací súd bol toho názoru, že v prípade, ak splatnosť úveru nastala 07.08.2014, mohol žalobca uplatniť prvýkrát svoj nárok na súde dňa 08.08.2014. Skutočnosť, že dal žalovanému 10-dňovú lehotu na plnenie, neposúva začatie plynutia premlčania. Ak by súd pristúpil na argumentáciu žalobcu, mohol by veriteľ takouto paričnou lehotou oddialiť začiatok plynutia premlčania nielen o dni, ale aj týždne, mesiace, či roky. Takýto výklad je v spoločnosti postavenej na princípe právnej istoty neprijateľný.

12) O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, nakoľko žalovaný, aj keď ostal v odvolacom konaní nečinný, mal v ňom úspech, preto by mal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Vzhľadom na jeho nečinnosť v odvolacom konaní mu súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (návrh nepodal a zo spisu mu trovy nevyplývajú).

13) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .