Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_11Co-422-2017.pdf
PDF · 101.15 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/422/2017
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu Y. E., nar. XX.X.XXXX, bytom P. B., Z. XX, zast. JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom, so sídlom Hlohovec, Železničná 4/A, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35792752, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, o zaplatenie 2.091,29 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku 5Csp/44/2017-73 z 23.6.2017 Okresného súdu Rožňava
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 2.091,29 € s prísl. do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal, aby žalovaný bol zaviazaný zaplatiť mu 2.091,29 € a trovy konania na tom skutkovom základe, že so žalovaným uzavrel dňa 6.2.2012 zmluvu o revolvingovom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru v celkovej výške úveru 1.500 €, s výškou úrokovej sadzby 70,01 % ročne, s RPMN 68,60 %, výškou mesačnej splátky 80,37 €, počtom mesačných splátok 42, pri celkovej čiastke splatnej dlžníkom (žalobcom, pozn. odvolacieho súdu) 3.375,54 €, pričom táto zmluva podľa žalobcu nie je v súlade s právnou ochranou spotrebiteľa a so zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v zmluve je nejasným a nezrozumiteľným spôsobom uvedená RPMN, pretože v bode 5. je uvedená iná RPMN ako v bode 6. a výška RPMN nezodpovedá skutočnej výške RPMN vypočítanej vzhľadom na výšku úveru, poplatok, počet, výšku splátok a celkové náklady spojené s úverom. Úverová zmluva ako aj dohoda o poskytnutí úveru uzavretá súčasne s úverovou zmluvou, sú zmluvami formulárovými, ktorých obsah žalobca ako spotrebiteľ nemohol ovplyvniť. Žalovaný v zmluve neuviedol spôsob započítania splátky úveru na istinu, úroky a poplatky, čo spôsobuje, že úver je bezúročný a bez poplatkov, okrem toho zmluva nemá ani ďalšie náležitosti, pretože v nej nie je dojednaná konečná splatnosť úveru. Výška úrokovej sadzby uvedená v predmetnej zmluve nezodpovedá výške priemernej úrokovej miery z úverov peňažných ústavov v čase uzavretia predmetnej zmluvy a dohodnutá výška úrokovej sadzby takmer 6-násobne prevyšuje mieru úrokov obchodných bánk v čase uzavretia zmluvy, preto ide o neplatný právny úkon. Z tohto dôvodu mal povinnosť platiť úver len do výšky skutočnej istiny, ktorá sa rovná sume skutočne poskytnutého úveru 1.284,25 €. Pretože žalovanému zaplatil sumu 3.375,54 €, domáha sa rozdielu, teda toho, o čo zaplatil viac teda 2.091,29 € z titulu bezdôvodného obohatenia.
3. Žalovaný popieral tvrdenia uvedené v žalobe a žiadal žalobu zamietnuť a okrem iného vzniesol aj námietku premlčania.
4. Súd po právnom posúdení veci podľa § 52 ods. 1-3, § 53 ods. 1, 2, 4, , § 451, Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 9 ods. 1-14 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, čl. 6 bod 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS a vykonanom dokazovaní uzavrel, že medzi stranami uzavretá zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov, pretože je v rozpore s ust. § 9 ods. 2 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z., nakoľko neobsahuje všetky náležitosti vyžadované citovaným ustanovením, keď neustanovuje adresu veriteľa na podanie reklamácie a sťažnosti, neobsahuje dobu trvania zmluvy, keď v nej nie je uvedený začiatok splácania úveru ani dátum splatenia. V zmluve sú uvedené len splátky, ale nie je uvedené, čo splátky zahŕňajú a čo sa do jednotlivých splátok započítava, nie je uvedený spôsob započítania splátok úveru na istinu, úroky a poplatky tak, ako to vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch. Súd dôvodil, že medzi stranami bola uzavretá aj dohoda o poskytnutí služby, v zmysle ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi možnosť požiadať o odklad splátok za odplatu vo výške 215,75 €, pričom zo zmluvy nie je zrejmé, či aj táto odplata bola zahrnutá do výšky splátok a kedy mal dlžník túto odplatu zaplatiť, naviac aj táto odplata za poskytnutie služby mala byť zahrnutá do RPMN - takto by RPMN predstavovala 78,60 % oproti RPMN uvádzanej v zmluve 68,60 %. V zmluve je uvedená vyššia úrokovaná sadzba, ako bola v čase uzavretia zmluvy, čo nezodpovedá výške priemernej úrokovej sadzby z úverov v peňažných ústavoch, keď podľa tabuľky Národnej banky Slovenska priemerná úroková sadzba v čase uzavretia zmluvy bola 11,95 % a v zmluve bola uvedená úroková sadzba vo výške 70,91 % ročne, čo takmer šesťnásobne prevyšuje mieru z úverov obchodných bánk v čase uzavretia predmetnej zmluvy, ide teda o rozpor s dobrými mravmi.
5. Žalobca mal preto žalovanému zaplatiť len poskytnutý úver vo výške 1.284,25 € a pretože mu zaplatil sumu 3.375,54 €, teda o 2.091,29 € viac, zaviazal súd žalovaného na zaplatenie tejto sumy žalobcovi z titulu bezdôvodného obohatenia spolu s úrokmi z omeškania.
6. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP.
7. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/ a h/ CSP, t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok a žalobu zamietol alebo aby ho zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Vytýkal súdu, že rozhodol predčasne, pretože sa nevysporiadal s uplatnenou námietkou premlčania. Poukázal na nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť záveru súdu o tom, že suma 2.091,29 € je bezdôvodným obohatením, ktoré má vydať žalobcovi, pretože rozsudok neobsahuje žiadne skutkové ani právne závery o tom, že žalovaná suma je bezdôvodným obohatením a ak ním (skutočne) má byť, v zmysle ktorej zo štyroch skutkových podstát upravených v § 451 OZ. Namietal závery súdu o nedostatku náležitostí zmluvy tak, ako to uviedol súd v odôvodnení. V súvislosti so záverom súdu, že zmluva neobsahuje „dobu trvania“ zmluvy poukázal na čl. 9 zmluvných dojednaní podľa ktorého zmluva je uzavretá na dobu neurčitú. Rovnako nie je správny záver súdu, že v zmluve absentuje údaj o adrese veriteľa pre podanie reklamácie, lebo táto adresa je uvedená priamo na úvodnej strane pri označení veriteľa a aj v čl. 12. Na tieto skutočnosti odvolateľ poukazoval už počas konania na súde prvej inštancie, avšak tento ich bez vysvetlenia nevzal do úvahy. K argumentu súdu, že zmluva neobsahuje čo jednotlivé splátky zahŕňajú, čo sa do jednotlivých splátok započítava, nie je v nej uvedený spôsob započítania splátok úveru na istinu, úroky a poplatky tak, ako to vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch, uviedol, že zmluva je plne v súlade so zákonom č. 129/2010 Z.z., pretože obsahuje údaj splatnosti splátky v príslušnom mesiaci, počet splátok a výšku splátky. Poukazujúc na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-42/15 argumentoval, že nie je možné tento rozsudok odmietať a nerešpektovať pri požiadavke na uplatnenie nepriameho účinku únijného práva, tiež zdôraznil, že žiadny zákon nevyžadoval, aby zmluva určovala, aká časť splátky pripadá na úhradu istiny, úrokov a iných poplatkov. Tvrdil, že zákonná úprava vyžaduje uvádzanie spôsobu započítania platieb len v prípade, ak ide o úver/jednotlivé nesplatené zostatky s rôznymi úrokovými sadzbami, čo nie je daný prípad, kde má úver jednu úrokovú sadzbu, ktorá je fixná a aj revolving má pevnú a fixnú úrokovú sadzbu. Vyčítal súdu, že nesprávne a bez opory v právnej úprave uviedol, že odplata za poskytnutie služby podľa dohody o poskytnutí služby mala byť zahrnutá do RPMN, v rozsudku chýba akékoľvek ustanovenie, o ktoré súd tento záver opiera. Ak ním malo byť ustanovenie uvedené v bode 45 odôvodnenia, poukázal na to, že citované znenie ustanovenia (§ 2 písm. g/ a h/ zákona o spotrebiteľských úveroch) je účinné od 23.12.2015 a predmetná zmluva o revolvingovom úvere bola uzavretá 6.2.2012. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica 43CoR/5/2016 a mal za to, že záver súdu o nesprávnej RPMN nie je dôvodný a správny. Napadol aj
závery súdu ohľadne úrokov a ich výšky argumentujúc, že základná regulácia úrokov vyplýva z ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorá má prednosť pred Občianskym zákonníkom, pretože ide o osobitný druh regulácie záväzku platiť úroky v prípade, ak sú úroky dohodnuté vo výške vyššej než je prípustné na základe alebo podľa zákona a ide o lex specialis pred všeobecnou úpravou občianskeho práva. Tento právny názor potvrdila aj Národná banka Slovenska prostredníctvom stanoviska útvaru dohľadu nad finančným trhom, vo svojom oznámení č. 1/2015 k použitiu Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských obchodných vzťahoch. Súd prvej inštancie postupoval nesprávne a dospel k nesprávnemu právnemu záveru o neplatnosti uzavretej úverovej zmluvy. Nie je možné dospieť k záveru o neplatnosti celej úverovej zmluvy, ale len k záveru, že by dlžník z úverovej zmluvy bol povinný platiť úroky vo výške najviac prípustnej podľa alebo na základe zákona.
8. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že odvolaním napadnutý rozsudok je vecne správny a navrhol ho potvrdiť. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že zmluva je objektívne v rozpore so zákonom o spotrebiteľských úveroch a že zákonná sankcia za takéto porušenie je bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy. Právna úprava pritom neobsahuje žiadne výnimky, teda ak nastane ktorékoľvek z porušení zákona, pre ktoré je stanovená sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti, potom sa táto zákonná sankcia musí uplatniť bez výnimky. Žalovaný sa len snaží prostredníctvom svojich argumentov zľahčiť tieto porušenia zákona alebo vysvetliť, prečo k takému porušeniu došlo. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.
9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako včas podané oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a zistil, že nie sú dané dôvody na potvrdenie (§ 387 CSP) ani na zmenu (§ 388 CSP) rozsudku , preto rozsudok v napadnutom výroku zrušil s poukazom na ust. § 389 ods. 1 písm. b/ a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
10. Z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.
11. Žalovaný vymedzením odvolacích dôvodov proti napadnutému rozsudku učinil predmetom odvolacieho prieskumu tiež správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania práva žalovaného na riadne odôvodnenie rozhodnutia (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP).
12. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania, majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). S tým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania, v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu SR R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania podľa ust. § 420 písm. f/ CSP; do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (por. Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (§ 420 písm. f/ CSP) teda nemožno
považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 84/2017 zo dňa 25.10.2017).
13. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
14. Vo všeobecnosti odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Zákon preto určuje konkrétne požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.
15. V danom prípade treba dať za pravdu odvolateľovi, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie absolútne postráda riešenie otázky žalovaným vznesenej námietky premlčania napriek tomu, že v bode 19. odôvodnenia súd konštatoval, že žalovaný „vzniesol námietku premlčania z pohľadu uplynutia subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej lehoty v zmysle ust. § 107 ods. 1 OZ“. Pri vznesenej námietke premlčania súd z dôvodu hospodárnosti musí prednostne vyriešiť, či námietka premlčania je dôvodná alebo nie a svoj právny názor musí riadne, presvedčivo a logicky vyargumentovať. Nepostačuje, že súd bez vyriešenia a zdôvodnenia tejto otázky riadne koná vo veci samej a rozhodne o nej, majúc za to (pravdepodobne), že námietka premlčania nie je dôvodná. Aj keby uplatnený nárok nebol podľa názoru súdu premlčaný, súd nemôže túto skutočnosť bez náležitého odôvodnenia v rozsudku obísť. V prejednávanej veci možno teda konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vôbec neobsahovalo posúdenie vznesenej námietky premlčania a tento nedostatok odôvodnenia možno bezpochyby považovať za už zmienenú celkom ojedinelú situáciu (extrém) pri odôvodňovaní rozhodnutia a nie iba nespokojnosť odvolateľa so zdôvodnením. Pre tento nedostatok je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľným, čo zakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a tým dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.
16. Úlohou súdu prvej inštancie bude riadne sa zaoberať vznesenou námietkou premlčania, zistiť, kedy začala plynúť subjektívna a kedy objektívna doba (§ 107 OZ) a kedy tieto mali uplynúť, resp. či skutočne uplynuli. Pre potrebu posúdenia plynutia premlčacej doby (jej počítania a dĺžky) pri nároku uplatnenému z titulu bezdôvodného obohatenia odvolací súd dáva do pozornosti napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 3 Cdo 169/2017 z 10.1.2018 alebo sp. zn. 3 Cdo 169/2017. Pokiaľ ide o otázku právnej úpravy premlčania, vzhľadom na to, že ide o spotrebiteľský vzťah, nesporne sa otázka premlčania v prejednávanej veci riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ako je to judikované vo viacerých rozhodnutiach NS SR (napr. sp. zn. 5 M Cdo 20/2009 z 22.1.2011, 3 M Cdo 14/2014 z 21.4.2015, 8 M Cdo 13/2014 z 28.5.2015, 4 M Cdo 17/2014 z 26.11.2015, uznesenie Ústavného súdu SR z 19.6. 2013 sp. zn. I. ÚS 402/2013). Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie dôvody žalovaného tvrdiaceho (v rozpore s názorom súdu vyslovenom v rozsudku), že zmluva obsahuje všetky náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z.z., odvolací súd zastáva názor, že posúdenie zmluvy ako bezúročnej a bezpoplatkovej je zatiaľ predčasné. Bude úlohou súdu prvej inštancie zabezpečiť si, vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu, skutkový podklad pre zistenie úplnosti obsahových náležitostí predmetnej zmluvy podľa zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase jej uzavretia, pričom pri právnom posudzovaní tejto otázky, vzhľadom na súdom prvej inštancie vytýkaný nedostatok tiež obsahovej náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k/ uvedeného zákona (údaj
o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), súd prvej inštancie vyjde z potreby interpretácie tohto ustanovenia v tom zmysle, že nevyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky, a že pokiaľ predmetné ustanovenie hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne k splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky (por. uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018). Záverom odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že odôvodnenie rozhodnutia postráda akúkoľvek zmienku o priznaných úrokoch z omeškania, teda nie je z neho zrejmé, z akého dôvodu priznal úroky z omeškania vo výške 5 % ročne odo dňa 2.12.2016 a najmä z ktorého konkrétneho zákonom (OZ) uvádzaného dôvodu podľa názoru súdu bezdôvodné obohatenie vzniklo (plnenie bez právneho dôvodu, plnenie z neplatného právneho úkonu, plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol a pod.).
17. Rozsudok súdu prvej inštancie je z dôvodov vyššie uvedených nepreskúmateľný, predčasný, preto ho odvolací súd zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP) a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, v ktorom bude jeho úlohou odstrániť nedostatky doterajšieho rozhodovania ako aj vysporiadať sa so všetkými právnymi a skutkovými tvrdeniami a relevantnou argumentáciou sporových strán a opätovne o žalobe rozhodnúť, pričom nové rozhodnutie súd riadne odôvodní v súlade s § 220 ods. 2 CSP tak, aby bolo zrozumiteľné, presvedčivé a preskúmateľné a bude reagovať a vyporiada sa tiež so skutočnosťami, ktoré žalovaný uviedol v podanom odvolaní.
18. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania.
19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).