Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/265/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudcov JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Aleny Mikovej v spor žalobcu G. P., nar. X.XX.XXXX, bývajúceho v R. Č.. XXX, zastúpeného Advokátkou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Kuzmányho č. 29, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO 35 807 598, o určenie neplatnosti dohôd o zrážkach zo mzdy a vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice-okolie č.k., 7C/645/2015-980 zo dňa 23.2.2017 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice - okolie rozsudkom uvedeným v záhlaví určil, že dohody o zrážkach zo mzdy a iných príjmov tvoriace súčasť Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru pod bodom 05, prislúchajúcich k Zmluve o úvere č. 901300567 zo dňa 20.4.2011 a prislúchajúca k zmluve o úvere č. 901300644 zo dňa 21.6.2011, sú neplatné. Žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 4.493,99 eur spolu s 5,05% úrokom z omeškania ročne zo sumy 4.045,51 eur od 6.6.2015 do zaplatenia a s 5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 448,48 eur od 1.6.2016 až do zaplatenia, všetko to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania v celom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie rozhodol o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že dohoda o zrážkach zo mzdy a iných príjmov, tvoriaca súčasť Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, bod 5, prislúchajúcich k Zmluve č. 901300567 a k Zmluve č. 901300644, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným sú neplatné. Žiadal zároveň žalovaného zaplatiť 4.045,51 eur s príslušenstvom a uplatnil si náhradu trov konania. Mal za to, že uvedené dohody o zrážkach zo mzdy sa priečia dobrým mravom, a preto ide o neplatný právny úkon, ale aj o neprijateľné zmluvné podmienky v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, lebo neboli individuálne dojednané a žalovaný si nesplnil svoju povinnosť upozorniť spotrebiteľa na dôsledky, plynúce z uzatvorenia takýchto dohôd. Zároveň žiadal vrátenie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že prostredníctvom dobrovoľných dražieb a vykonaných zrážok žalobca uhradil na zmluvu o úvere č. 901300567 s poskytnutou istinou úveru 800,- eur preplatok vo výške 2.270,54 eur a na zmluvu o úvere č. 901300644, kde bola poskytnutá istina 350,- eur, preplatok 1.774,97 eur. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu s tým, že obe zmluvy nie je možné považovať za zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ale je potrebné ich posudzovať podľa Obchodného zákonníka, keďže zmluvné strany sa dohodli podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky právne vzťahy sa budú spravovať práve týmto zákonníkom a samotný žalobca prehlásil, že finančné prostriedky budú poskytnuté na výkon jeho zamestnania. Popri uzatváraných zmluvách boli uzatvorené aj popísané

dohody o zrážkach zo mzdy na osobitnej listine, a preto bol žalobca pri uzatváraní zmluvy oboznámený so všetkými jej súčasťami, na znak čoho dané listiny aj podpísal. Bol poučený o ich následkoch a svoje tvrdenie, že nevedel o následkoch, doposiaľ súdu nepreukázal. Inštitút zrážok zo mzdy upravuje aj ust. § 551 Občianskeho zákonníka a predstavuje legitímny prostriedok, slúžiaci veriteľovi na zabezpečenie jeho dlhu.

3. Súd vo veci vykonal dokazovanie, vec právne posúdil podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 551 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, ale aj podľa Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých zmluvných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Zdôraznil, že súdna kontrola štandardných zmlúv je postavená na absolútnej neplatnosti neprijateľných klauzúl a rozhodujúce teda je, že problémová zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve je objektívne spôsobilá poškodiť spotrebiteľa. Je nesporné, že úver je odplatným právnym úkonom, pričom ekonomickým cieľom finančného úveru je poskytnutie finančných prostriedkov spravidla za odplatu formou úrokov na určitú dobu a za účelom ich ekonomického využitia podľa predstáv dlžníka alebo na dohodnutý účel. Aj komisia na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík predávajúcich pri Ministerstve spravodlivosti SR zo dňa 21.1.2011 pod č. 8636/2010-110.98, 113, 179, v bode 9 dospela k záveru, že dohoda o zrážkach zo mzdy, uzatvorená podľa § 551 Občianskeho zákonníka je zmluvnou podmienkou, spôsobujúcou hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a je v rozpore s ust.§ 53 Občianskeho zákonníka, keďže spotrebiteľ je už v čase vzniku právneho vzťahu nútený uzatvoriť dohodu o zrážkach zo mzdy. Výkon zrážok zo mzdy je pritom súkromným procesom, ktorý nepodlieha nijakej autorizácii a verifikácii primeranosti a spotrebiteľ môže byť vystavený neprimeranému konaniu zo strany dodávateľa. Z uvedeného dôvodu ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku.

4. Nárok žalobcu súd posúdil aj v zmysle ustanovení § 53 ods. 1,5,6 Občianskeho zákonníka a uviedol, že z výsluchu žalobcu vyplynulo, že pred uzavretím úverovej zmluvy nebol osobitne oboznámený zo strany žalovaného o forme zabezpečovacieho inštitútu, ani o jeho následkoch. Dá sa preto usudzovať, že zo strany žalobcu išlo o nedostatok vôle konajúcej osoby spotrebiteľa vstúpiť do dohody o zrážkach zo mzdy so žalovaným. V tejto súvislosti poukázal aj na uznesenie NS SR zo dňa 16.1.2013 č.k. 6Ncdo/9/2012, kde bolo poukazované práve na rešpektovanie princípu neznalosť zákona neospravedlňuje v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa. Potreba vyžadovať v najvyššej možnej miere jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu, kde jednoznačne platí prednosť a dôležitosť princípu ochrany spotrebiteľa. V danom prípade bola v dohode o zrážkach zo mzdy zakomponovaná do spoločných ustanovení, ktoré sú uvedené podstatne menším písmom, než ostatné ustanovenia zmluvy o úvere a naviac v texte sa odkazuje aj na Občiansky zákonník bez konkrétneho ustanovenia čísla zákona. Žalovaný pri dodržaní elementárnych zásad poctivého obchodného styku mal ponúknuť žalobcovi dôslednejšie vysvetlenie aj riziká vyplývajúce z úverového vzťahu. Vzhľadom na tieto dôvody aj s poukazom na ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa javí tento právny úkon ako neplatný a súd mal za to, že uvedený postup žalovaného sa dá kvalifikovať ako nekalá praktika, ktorá v zmysle citovaných ustanovení Smernice Rady 93/13/EHS, ako aj § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nemôže požívať právnu ochranu. Preto zrážky zo mzdy, ktoré sa vykonávali na základe uvedenej dohody žalobca nemal možnosť priamo zastaviť a jeho zamestnávateľ bol povinný podľa zákona zrážky vykonávať bez ohľadu na existenciu sporu.

5. Súd zistil, že na základe zmluvy o úvere zo dňa 20.4.2011 napriek tomu, že úver predstavoval čiastku 800 € dlžná suma bola uvedená vo výške 4.694,91 €, z čoho žalobca uhradil 3.461,02 € a tiež pri zmluve zo dňa 21.6.2011, kde bol poskytnutý úver 350 € dlžná suma podľa vyčíslenia žalovaného činila 2.461,60 € a splatených žalobcom bolo 2.182,97 €. Na základe týchto zistení súd prvej inštancie dospel k záveru, že spotrebiteľovi je nevyhnutné poskytnúť ochranu, najmä keď existuje nebezpečenstvo, že v procese zrážok zo mzdy na základe dohody o zrážkach zo mzdy sa bude pokračovať napriek tomu, že ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok a to bez súdnej kontroly. Preto uzavrel, že dohody o zrážkach zo mzdy, ktoré boli súčasťou predmetných úverových zmlúv sú neplatné.

6. Súd prvej inštancie následne posudzoval aj zmluvy o úvere uzavreté medzi sporovými stranami, a to podľa ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. a/-d/, § 9 ods. 1,2, ods. 3, ods.4,5,6,7,8, § 11 ods. 1 písm. a/, b/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmlúv a dospel k záveru, že uzavreté úverové zmluvy sú spotrebiteľskými zmluvami a neriadia sa režimom Obchodného zákonníka, ako to tvrdí žalovaný. Aj v prípade, že úver je absolútnym obchodom a naň majú dopadať ustanovenia

Obchodného zákonníka, bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy, v predmetných veciach ide o spotrebiteľské zmluvy, ktoré sú regulované osobitnou právnou úpravou zákona o spotrebiteľských úveroch a nepochybne aj ochrannými ustanoveniami Občianskeho zákonníka.

7. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že u týchto spotrebiteľských zmlúv absentujú náležitosti v zmysle § 9 zákona č. 129/2010 Z.z., a preto sú v zmysle § 11 tohto zákona bezúročné a bez poplatkov. Následne súd vyčíslil, koľko žalobca uhradil na účet jednotlivých zmlúv o úvere, viac ako mu bolo poskytnuté, pričom spolu išlo o čiastku 4.493,99 €. Túto sumu súd aj zaviazal žalovaného žalobcovi uhradiť podľa ust. § 451 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, ako bezdôvodné obohatenie. Za použitia ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 vl.nar. 87/95 Z.z. priznal žalobcovi aj úroky z omeškania v zákonnej výške.

8. O trovách konania rozhodol podľa § 255, § 262 ods. 2 a priznal náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci žalobcovi s tým, že o výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením.

9. V zákonnej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania. V prvom rade namietal nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré nespĺňa zákonom stanovené podmienky, čím bolo porušené právo žalovaného na spravodlivý proces. Ďalej poukázal na prekážku res iudicata, ktorá je neodstrániteľnou prekážkou konania, pretože existuje rozhodnutie vo veci samej, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. v Bratislave sp.zn. Sr 04062/12 a Sr č. 02739/13, ktoré rozsudky nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť. Súd teda nemohol vo veci konať a rozhodnúť, ale mal konanie zastaviť pre neodstrániteľnú prekážku konania. Poukázal pritom na rozhodovaciu prax všeobecných súdov Slovenskej republiky, ale i Českej republiky. Poňatie rozhodcovského rozsudku ako res iudicata podporil aj rozhodnutiami ESD - C - 2/08, ako aj rozhodnutie vo veci Asturcom, ktoré je akceptovateľná v medzinárodnom meradle. Z rozhodcovského rozsudku je jasné, že rozhodcovský súd posúdil zmluvu ako platný a odplatný právny úkon a na jeho základe priznal žalovanému voči žalobcovi plnenie a z hľadiska res iudicata je prípadná nesprávnosť rozhodcovského rozsudku irelevantná a aj v takomto prípade naďalej právoplatné rozhodnutie existuje. K zmluvám o úvere uviedol, že sporné zmluvy nemožno považovať za zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože úver bol poskytnutý žalovanému ako dlžníkovi na účely zamestnania, a tak je dlžník vyňatý spod statusu spotrebiteľa. Naďalej tvrdil, že zmluvy je potrebné posudzovať v zmysle Obchodného zákonníka, pričom v čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinný žiaden všeobecne záväzný predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda iba vychádzať z ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, pričom dôkazné bremeno pri otázke primeranosti odplaty znáša žalobca a nie žalovaný. Pokiaľ sa žalobca dovoláva údajov bánk, koná v priamom rozpore s týmto ustanovením, pretože ako merítko je požadovaná odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu, ale nie len bankami, ale aj inými účastníkmi finančného trhu. O nebankových subjektoch nemožno obvyklú výšku bankového úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami, pretože nesú podstatne vyššie podnikateľské riziko ako banky. Napokon, výška úrokov nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere, uzavretej podľa Obchodného zákonníka. Ide len o fakultatívny prvok, ktorý si môžu strany dohodnúť a rovnako nie je podstatnou náležitosťou ani RPMN, na ktoré poukazuje žalobca. Opätovne dával do pozornosti odvolaciemu súdu, že žalobca vstúpil do právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon zamestnania a nie na svoju súkromnú potrebu. Z definície spotrebiteľa jasne vyplýva, že z hľadiska určenia jeho statusu je rozhodujúce na aký účel bol spotrebiteľský úver poskytnutý a nie na aký účel boli poskytnuté peňažné prostriedky dlžníkom následne použité. Úver bol poskytnutý na základe vyhlásenia, že ide o úver na účel zamestnania, a preto nemôže ísť o spotrebiteľský úver. Čo sa týka dohôd ohľadom zrážok zo mzdy, tieto boli platne uzavreté v zmysle § 551 Občianskeho zákonníka a v súlade s právnymi predpismi na základe dobrovoľnosti. Dohoda predstavuje samostatný dokument, ktorý predstavuje len jeden zo zabezpečovacích inštitútov, ktorým si veriteľ zabezpečuje, že jeho pohľadávka bude splnená. Možnosť veriteľa zabezpečiť svoju pohľadávku, ktorá má spotrebiteľský alebo iný charakter, nie je vylúčená. Dohoda predstavuje samostatný dokument, čo je v súlade aj so zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Práve nezrealizovaním zrážok zo mzdy by žalobcovi vznikla závažnejšia ujma ako realizovaním tejto dohody. Nerealizovaním zrážok zo mzdy by bol záväzok

žalobcu voči žalovanému vyšší, ako keby sa pravidelne zrážky zo mzdy vykonávali. Dohoda o zrážkach zo mzdy pritom spĺňa základné náležitosti, má písomnú formu, má súhlas dlžníka s dohodou, ale aj uvedenie rozsahu vykonávaných zrážok. Poukázal aj na ust. § 53 ods. 7 Občianskeho zákonníka s argumentáciou, že ak zákonodarca v tom istom zákone zakáže použitie jedného zabezpečovacieho prostriedku v spotrebiteľských vzťahoch a o ostatných mlčí, použitím výkladu a contrario je zrejmé, že ostatné zabezpečovacie prostriedky sú v spotrebiteľských vzťahoch právne povolené a to vrátane dohody o zrážkach zo mzdy. Taký istý záver platí aj v prípade zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších predpisov, pokiaľ by bolo možné považovať žalobcu za spotrebiteľa, čo však žalovaný rázne popiera. Ani v Smernici Rady 2008/48/ES na nijakom mieste sa neprípustnosť dohody o zrážkach zo mzdy za účelom zabezpečovania zmluvy o úvere nespomína. Naopak smernica výslovne uvádza, ktoré úvery a spôsoby ich zabezpečenia nie sú prípustné, ale dohoda o zrážkach zo mzdy medzi nimi uvedená nie je. Nie je preto žiaden zákonný dôvod na to, aby dohoda o zrážkach zo mzdy ako zabezpečovací inštitút nemohla byť so spotrebiteľmi uzatváraná. Keďže nenastala zo zmlúv o úvere ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon, razantne odmieta žalovaný, že by z jeho strany došlo aj k bezdôvodnému obohateniu.

10. K uvedenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu potvrdiť a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania. V súvislosti s namietanou prekážkou res iudicata pre právoplatný rozhodcovský rozsudok poukázal na to, že rozhodcovská doložka v znení ako je formulovaná vo všeobecných obchodných podmienkach žalovaného pri poskytnutí úveru predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, a teda absolútne neplatný právny úkon, čo spôsobuje, že rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe je ničotný a ide o tzv. paakt. Tento názor bol vyslovený už viacerými súdmi v exekučných veciach a uvedené potvrdil aj Ústavný súd SR uznesením I ÚS/25/2014-11, ale poukázal aj na rozhodovaciu prax všeobecných súdov. K posúdeniu zmluvy o úvere žalobca uviedol, že takmer každý odsek zmluvy je nápadne až krajne nevyvážený v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa, ako je tomu v stovkách ďalších úverových vzťahoch, ktorý uzatvára žalovaný s tým, že úverovú zmluvu a jej znenie nemohol žalobca nijako ovplyvniť, pretože bola vopred naformulovaná v znení bez možnosti pripomienkovania a bola žalobcovi daná na podpis. Žalobca ustanoveniam zmluvy o úvere bez príslušného vzdelania a prípadných skúseností nemohol rozumieť a vyčítať z nej všetky pre neho plynúce následky. Tvrdenie žalovaného o tom, že žalobcovi boli poskytnuté finančné prostriedky na účel výkonu žalobcovho zamestnania je zavádzajúce a účelové, pretože je bežnou praxou žalovaného pri uzatváraní obdobných úverových zmlúv, snaha označiť povinného ako podnikateľský subjekt, ak to nie je možné, teda v prípade ak povinný nemá žiadne podnikateľské oprávnenie účelovo zaškrtnúť políčko určujúce účel použitia finančných prostriedkov za účelom zamestnania, resp. povolania, aby došlo k vylúčeniu aplikácie právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa. V tejto súvislosti taktiež poukázal na známe rozhodnutia všeobecných súdov (napr. Krajský súd Banská Bystrica, sp.zn. 4CoE/100/2013 a nasl.). Pokiaľ ide o osobitný podpis žalobcu, ktorý má vyjadriť jeho súhlas so žalovaným, k uvedeným účelom použitia finančných prostriedkov je potrebné povedať, že žalobca ako spotrebiteľ absolútne nemá, ani nemôže mať vedomosť o tom, čo zaškrtnutie daného políčka znamená a čo môže spôsobiť. V mnohých prípadoch súdy pri posudzovaní týchto zmlúv, posúdili obdobné úverové vzťahy ako spotrebiteľské a tak nevyhnutne aplikovali ustanovenia právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa. Zároveň poukázal na ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Poukázal aj na náležitosti spotrebiteľských úverových zmlúv, ktoré vyžaduje zákon č. 129/2010 Z.z. s tým, že tento zákon absenciu náležitostí sankcionuje tým, že zmluva je považovaná za bezúročnú a bez poplatkov. K dohode o zrážkach zo mzdy žalobca uviedol, že žalovaný mu pri uzatváraní zmluvy predložil spolu so zmluvou o úvere aj mnohé dokumenty, medzi ktorými práve bola aj dohoda o zrážkach zo mzdy, pričom z konania žalovaného vyplývalo, že všetky tieto dokumenty sú súčasťou samotnej zmluvy o úvere a bez podpísania niektorého z nich, nebolo by možné zmluvu o úvere platne uzavrieť. Samotné zabezpečenie záväzku žalobcu ako dlžníka dohodou o zrážkach zo mzdy bez vyplnenia dlžnej sumy a určenia presných pravidiel pre jej určenie predstavuje neprijateľnú a neprimeranú požiadavku poskytovateľa úveru. V tejto súvislosti tiež poukázal na známu a bohatú rozhodovaciu prax všeobecných súdov Slovenskej republiky. Nesúhlasil taktiež s argumentáciou žalovaného, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Podľa jeho názoru spĺňa všetky parametre riadne a dostatočne odôvodneného rozhodnutia, pretože súd sa dostatočne vysporiadal i s rozhodujúcimi argumentmi žalovaného vzneseného v konaní. Napadnuté rozhodnutie preto nevykazuje znaky arbitrárnosti, či svojvôle a na základe uvedeného žalobca považuje tvrdenia žalovaného o nepreskúmateľnosti rozhodnutia za nepodstatné. V súvislosti s

bezdôvodným obohatením zdôraznil, že ak by sa aj súd nestotožnil s argumentáciou žalobcu o nutnosti aplikácie a zákona o spotrebiteľských úveroch na predmetný zmluvnú vzťah, tak postavenie žalobcu ako spotrebiteľa preukázateľne vyplýva z ustanovení Občianskeho zákonníka a teda uplatnený nárok zodpovedajúci bezdôvodnému obohateniu by bol aj v takomto prípade odôvodnený s poukazom na rozpor odplaty s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Žalovaný teda nemal nárok na prijatie odplaty od žalobcu, napriek tomu však od neho prijal plnenie nad rámec poskytnutého úveru.

11. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 01. 07. 2016, ďalej len "CSP") prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 380 ods. 1,2 CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

12. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 21. 6. 2018 o 10.30 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 206/II.p., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo riadne zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach.

13. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

14. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný vo svojom odvolaní poukazuje na tie isté skutočnosti, ako vo svojich vyjadreniach k žalobnému návrhu a svoju obranu zakladá opätovne na tých istých právnych argumentoch, s ktorými sa okresný súd v odôvodnení rozsudku náležite vysporiadal. Správne, podrobné a presvedčivé súd dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 . Odvolací súd sa plne stotožňuje so všetkými dôvodmi neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy konštatovaných prvoinštančným súdom v odôvodnení rozsudku. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že je potrebné vziať na zreteľ ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa nekalých podmienkach v spotrebiteľských veciach ohľadom povinnosti vnútroštátneho súdu preskúmať aj bez návrhu nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, že je významným prvkom ochrany spotrebiteľa v práve EÚ a že ak by vnútroštátne právo umožnilo veriteľovi obísť takéto preskúmavanie prostredníctvom uzavretia dohody o zrážkach zo mzdy, išlo by o pozbavenie Smernice 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, jej užitočného účinku (Effet Kutilén). Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o uplatnenom nároku.

15. Aj podľa názoru odvolacieho súdu tak pri dohode o zrážkach zo mzdy ako aj rozhodcovskej doložke v znení, ako je formulovaná vo všeobecných obchodných podmienkach žalovaného, ide o zmluvnú podmienku neprijateľnú, uzavretú v rozpore s ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s právom Európskej únie (Smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách), i ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ, ktorú zákon sankcionuje neplatnosťou, a preto žalobca ako spotrebiteľ ňou nie je viazaný (§ 39, § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Rozsudok rozhodcovského súdu, vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky (a teda neplatnej rozhodcovskej doložky) nezakladá prekážku rozhodnutej veci. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 27/2011 zo dňa 29.1.2015 vyslovil názor, že v občianskom súdnom konaní môže súd pristúpiť k riešeniu platnosti rozhodcovskej doložky, či rozhodcovský rozsudok zakladá pre občianske konanie prekážku res iudicata, pričom iba platná rozhodcovská doložka zakladá oprávnenie rozhodcovského súdu vec medzi dodávateľom a spotrebiteľom prejednať a rozhodnúť.

16. V súvislosti s argumentáciou žalovaného ohľadne účelu poskytnutia úveru odvolací súd jednoznačne uveril žalobcovi, že na púhe označenie štvorčeka krížikom pri drobnom písme bez riadneho poučenia nemohol adekvátne reagovať a ani mu pripisovať význam. Žalobca vzal úver na spotrebný účel, nepotreboval ho na výkon zamestnania a nemožno akceptovať tvrdenie žalovaného, že len označením krížika na žalobcu sa nevzťahuje zákon o spotrebiteľských úveroch.

17. K odvolacím námietkam žalovaného možno doplniť, že v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka zákonodarca vymedzil všeobecnú zásadu, podľa ktorej spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). To neplatí iba v prípade, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa však nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah (§ 53 ods. 2 . Podľa § 53 ods. 5 neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Uvedené zásady sa vzťahujú aj na vedľajšie zmluvné ustanovenia formulárovej povahy (záložné zmluvy, dohody o ručení, dohody o zrážkach zo mzdy, rozhodcovské zmluvy a pod.). Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na konštantnú judikatúru Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudky Oceáno Group Editorial a Salvat Editores C- 240/98 až C-244/98, Elisa Maria Mostaza Claro C- 168/05, Pannon GSM Zrt. C- 243/08 a vec Asturcom C- 40/08 a ďalšie), v ktorej sa zdôrazňuje, že systém ochrany zavedený Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica“) vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené (navrhnuté) vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah, a vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán článok 6 ods. 1 smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza systém ochrany zavedený smernicou, pritom odôvodňujú povinnosť vnútroštátneho súdu ex offo (z úradnej moci) posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, a taktiež povinnosť súdu zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak jej ďalšia existencia je možná bez nekalých podmienok (čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS).

18. Je preto nesporné, že aj v posudzovanej veci prislúchalo súdu posúdiť, či dohodu o zrážkach zo mzdy možno kvalifikovať ako neprijateľnú (nekalú) zmluvnú podmienku v úverových zmluvách uzavretých medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom, ktorý pri uzavretí zmluvy aj podľa názoru odvolacieho súdu nepochybne mal postavenie spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka a § 2 písm. a/ zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na všetky zákonné kritériá súd prvej inštancie správne považoval úverové zmluvy uzavreté medzi účastníkmi dňa 20.4.2011 a 21.6.2011 za zmluvy spotrebiteľské (o spotrebiteľskom úvere), a uplatnený nárok v právnom vzťahu založenom touto zmluvou správne posúdil podľa relevantných právnych noriem v oblasti spotrebiteľského práva.

19. Dohoda o zrážkach zo mzdy, ktorá má zabezpečovať uspokojenie pohľadávok žalovaného z uzavretých zmlúv o spotrebiteľskom úvere, poskytuje žalovanému ako veriteľovi priamo právny priestor pre postihnutie majetku žalobcu, a to vymáhaním okrem (nad rámec) dlžnej sumy istiny úveru a zákonných nárokov (príslušenstva) - aj tých plnení v jeho prospech, ktoré sa zakladajú na prípadných neprijateľných podmienkach uvedených v spotrebiteľskej zmluve, čím reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech práv žalobkyne ako spotrebiteľky. Inštitút dohody o zrážkach zo mzdy ako zabezpečovací prostriedok upravený v § 551 Občianskeho zákonníka sa totiž od ostatných zabezpečovacích prostriedkov líši tým, že uspokojenie pohľadávky veriteľa nielen zabezpečuje, ale súčasne ide o prostriedok splácania veriteľovej pohľadávky. Účinnosť dohody nastáva okamihom jej predloženia platiteľovi mzdy dlžníka (jeho zamestnávateľovi), keď na jej základe sa pohľadávka veriteľa postupne uspokojuje vykonávanými zrážkami zo mzdy dlžníka, ktoré zamestnávateľ pravidelne vypláca veriteľovi, a to až do úplného zaplatenia veriteľovej pohľadávky, pričom nie je vylúčené, že takto by platiteľ mzdy dlžníka mohol realizovať (zraziť z jeho mzdy) aj neprípustné plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Výška vymáhanej pohľadávky (vrátane jej príslušenstva) je totiž založená iba na subjektívnej predstave veriteľa, a nie na objektívnom (komplexnom) posúdení a vyhodnotení obsahu spotrebiteľskej zmluvy a prípadnej nekalej povahy zmluvných podmienok v nej obsiahnutých po (ex offo) preskúmaní súdom, v súlade so zákonnými požiadavkami ochrany spotrebiteľa stanovenými vnútroštátnymi zákonmi a Smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. So zreteľom na uvedené neobstojí obrana žalovaného a jeho námietky uvedené v odvolaní, že súd prvej inštancie

nesprávne vyhodnotil dohodu o zrážkach zo mzdy k úverovým zmluvám uzavretým medzi sporovými stranami ako neprijateľnú, a tým aj absolútne neplatnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka.

20. Vzhľadom na to, že zmluvy o úvere je potrebné považovať za bezúročné a bez poplatkov pre chýbajúce obsahové náležitosti, všetky žalobcom vrátené peňažné prostriedky nad rámec poskytnutého úveru tvoria u žalovaného bezdôvodné obohatenie, ktoré ho správne súd prvej inštancie zaviazal vydať.

21. Keďže žalovaným uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci neboli preukázané, odvolanie nemožno považovať za opodstatnené, a preto odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku o veci samej(§ 387 ods. 1, 2 , ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto má nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému. O výške priznaných trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 .

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .