Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10CoPr-10-2017.pdf
PDF · 87.81 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoPr/10/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu Mgr. A. D., nar. X.X.XXXX, bytom X. C. S. XXX, právne zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom Bachyncom, so sídlom S. XXX, proti žalovanému Základná škola s materskou školou Habovka, so sídlom Habovka, E. P. Bárdoša 235/50, IČO: 37 810 103, právne zastúpenému JANČI & Partners, s.r.o., so sídlom Liptovský Mikuláš, Garbiarska 695, o určenie, že okamžité zrušenie pracovného pomeru zo dňa 23.2.2016 je neplatné, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, č. k. 10Cpr/2/2016-119 zo dňa 14. júna 2017 takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .
Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru žalobcu dané mu žalovaným listom zo dňa 23.2.2016 je neplatné. Vychádzal z toho, že k zraneniu, ktoré utrpel žiak B. S., došlo na hodine telesnej a športovej výchovy po tom, čo menovaný v zápale hry obral o loptu žalobcu. Žalobca reagoval úchytom žiaka do miesta krku (pričom došlo k zraneniu - širšiemu krvácajúcemu škrabancu) a jeho hodením o zem. Konštatoval, že B. S. pokračoval v hre a po skončení hodiny odišiel spolu s ostatnými žiakmi domov; lekársku pomoc nevyhľadal a vznik zranenia oznámil až po dvoch dňoch. 2. Okresný súd mal nadväzne za to, že konanie žalobcu, ku ktorému došlo v zápale hry, nemožno jednak hodnotiť ako porušenie jeho povinnosti vyplývajúcej mu z pracovného poriadku žalovaného a jednak ako konanie zakladajúce závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré podmieňuje okamžité skončenie pracovného pomeru. Článok 10 písmeno e/ dotknutého pracovného poriadku sankcionuje tam vymedzené porušenia pracovných povinností, ktoré majú charakter hrubého neprístojného správania sa zamestnanca voči žiakom, medzi ktoré radí aj napadnutie. Okresný súd zopakoval, že správanie žalobcu vzhľadom na okolnosti (pri hre, v ktorej sa pokračovalo; nevyhľadanie lekárskej pomoci a navyše riešenie až po dvoch dňoch po vzniku zranenia) nie je napadnutím, použitím telesného trestu a „ani rozsahom takej intenzity“, že by sa mohlo jednať o závažné porušenie pracovnej disciplíny. Doplnil, že reakcia žalobcu ako vyučujúceho učiteľa nebola adekvátna (úchyt žiaka pod krk a hodenie o zem), ale uvedené - aj v spojitosti s predošlými žalobcovi danými upozorneniami na menej závažné porušenia pracovnej disciplíny - mohlo založiť dôvod „len“ pre skončenie pracovného pomeru výpoveďou. Keďže žalobca podal posudzovanú žalobu v zákonom stanovenej dvojmesačnej prekluzívnej lehote, okresný súd - vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti - určil neplatnosť namietaného okamžitého skončenia pracovného pomeru.
3. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že v spore úspešnému žalobcovi priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100%.
4. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že žaloba bude zamietnutá. Mal za to, že v danom prípade sa jednoznačne jedná o formu telesného trestu, resp. o formu neprípustného fyzického napadnutia. Zdôrazňoval, že existuje celý rad presvedčivých dôvodov na zákaz telesných trestov detí (porušovanie práva dieťaťa na rešpektovanie jeho fyzickej integrity a ľudskej dôstojnosti; možnosť spôsobenia deťom vážnej fyzickej aj psychickej ujmy; učenie detí, že násilie je prijateľnou stratégiou na riešenie konfliktov atď.). Používanie všetkých foriem telesných trestov a sankcií vo výchove a vzdelávaní je zakázané tiež v rámci základných princípov výchovy a vzdelávania - § 3 písm. r/ zákona č. 245/2008 Z.z., s čím sa okresný súd v odôvodnení vôbec nevyporiadal. 5. Odvolateľ poukazoval na nedôslednosti pri posúdení intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobcom: žalobca bol preukázateľne niekoľkokrát v minulosti riešený pre porušenie pracovnej disciplíny (aj inšpekčnými orgánmi); funkcia pedagóga je vo výchovnom procese osobitne významná; k napadnutiu
- k porušeniu pracovnej disciplíny - došlo bezprostredne v rámci vyučovania; išlo o zavinené konanie. Rozhodne namietal bagatelizovanie hodnotenia správania žalobcu; napríklad v spojitosti s nevyhľadaním lekárskeho ošetrenia žiakom B. S.. Akcentoval skutočnosť, že ide o konanie pedagóga voči žiakovi počas vyučovacieho procesu. Doplnil, že okresný súd v rámci poukazu na možnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou opomenul uviesť, či takúto eventualitu konštatoval z titulu, že sú tu dôvody, pre ktoré možno skončiť pracovný pomer okamžite, alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny; čo taktiež predstavuje vadu napadnutého rozhodnutia.
6. Žalobca žiadal rozsudok okresného súdu potvrdiť. Opakovane poukazoval na výnimočnosť skončenia pracovného pomeru jeho okamžitým zrušením, ktorá nastáva len, ak ide o konanie hodnotené takou mierou intenzity neželaného správania, ako keby išlo o odsúdenie pre úmyselný trestný čin. Tvrdil, že štatutárna zástupkyňa žalovaného je voči nemu zaujatá. Domnieval sa, že „už písomné vyhotovenie rozhodnutia o okamžitom zrušení pracovného pomeru je neplatné“ , lebo v ňom nie je uvedené meno žiaka. Žalobca uviedol, že išlo o situáciu počas športového zápolenia a jeho konanie ani nebolo posudzované v priestupkovom alebo trestnom konaní.
7. V následnej reakcii žalovaný zotrval na svojom odvolaní. Opätovne konštatoval, že dotknuté konanie žalobcu je absolútne nezlučiteľné s pracovnou náplňou a poslaním pedagóga. Uviedol, že názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v inej veci, na ktorý v priebehu konania opakovane odkazuje protistrana, nemožno paušalizovať a zovšeobecňovať. V prípade jeho paušálneho akceptovania by napríklad nebolo možné okamžite skončiť pracovný pomer pre dlhodobú neospravedlnenú absenciu zamestnanca (tá totiž nepredstavuje úmyselný trestný čin); čo je jednoznačne v rozpore s dlhodobou judikatúrou. 8. Žalovaný dával do pozornosti i fakt, že zástupcovia zamestnancov (odbory) prejednali žiadosť zamestnávateľa o okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu tak, že sa k nej nevyjadrili; iba ju zobrali na vedomie. Zdôrazňoval, že na pravidelných mesačných poradách pedagogických zamestnancov boli títo opakovane upozorňovaní, že nesmú používať žiadne fyzické a telesné tresty, ktoré pravidlo zaviedol sám žalobca v období, keď bol riaditeľom školy a štátna školská inšpekcia (v danom čase) vyhodnotila ako oprávnené sťažnosti žiakov na používanie telesných trestov. Dodal, že konanie žalobcu, ktorý podložil žiakovi nohu a hodil ho o zem, je taktiež porušením pravidiel bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.
9. Rovnako žalobca zotrval na svojom prvotnom vyjadrení v rámci odvolacieho konania. Uviedol, že „spadnutie“ žalobcu i žiaka počas futbalovej hry nemalo za následok jej prerušenie. Išlo teda o konanie v zápale hry, a nie o úmyselné konanie. Podľa žalobcu protistrana prekrúca prejednanie okamžitého skončenia pracovného pomeru zástupcami zamestnancov; zo súvisiacej zápisnice je dostatočne zrejmý ich nesúhlasný postoj.
10. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) rozsudok okresného súdu podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietol.
11. Okresný súd jednoznačne ustálil skutkový stav týkajúci sa konania žalobcu - „...keď žiak B. S. sa snažil žalobcu ako učiteľa hrajúceho v protimužstve obrať o loptu, ktorú mu vypichol spod nôh, čoho dôsledkom žalobca spadol aj vzhľadom na to, že povrch bol posypaný snehom. Následne žalobca vstal a podložil žiakovi zozadu nohu a hodil ho o zem...“ (bod 9. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Takéto skutkové zistenie - pokiaľ ide o popis konania žalobcu - zodpovedá vymedzeniu skutku v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 23.2.2016; rovnako zodpovedá obsahu videozáznamu zo dňa 26.1.2016 (osobitne jeho sekvencii medzi časovým intervalom 12:19:00 až 12:19:20). 12. Námietku žalobcu o údajnej neurčitosti popisu skutku v písomnosti o okamžitom skončení pracovného pomeru (najmä preto, že napadnutý žiak nebol označený menom) ako nedôvodnú náležite vyhodnotil už okresný súd (bližšie bod 6. odôvodnenia jeho rozsudku). Dotknuté hodnotenie rešpektuje i dlhodobú súdnu prax - napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/33/2003, publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 36/2003. Krajský súd len dopĺňa, že skutok v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 23.2.2016 je individualizovaný časom, miestom, bezprostredným konaním žalobcu, ako i jeho následkom v takej miere, že nie je možné jeho zamenenie s iným konaním. Napokon i samotnému žalobcovi je presne zrejmé, o ktoré konkrétne konanie sa jedná. 13. Východiskovo krajský súd - doslova „bez možnosti akejkoľvek polemiky“ - konštatuje, že situácia, kedy učiteľ použije fyzické násilie voči žiakovi a tohto hodí o zem, je zavineným porušením pracovnej disciplíny pedagogického pracovníka. Nadväzne z hľadiska predmetu sporu je určujúce, či dotknuté konanie bude právne posúdené ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, pre ktoré môže zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce (ďalej len ZP), alebo pôjde „iba“ o menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré odôvodňuje skončenie pracovného pomeru výpoveďou v zmysle § 63 ods. 1 písm. e/ ZP.
14. Okresný súd prikročil k druhému variantu, keď akcentoval okolnosti bezprostredne sa netýkajúce konania žalobcu („v hre sa pokračovalo; nikto z mužstva zraneniu nevenoval pozornosť; po skončení hodiny žiak B. S. odišiel spolu s ostatnými žiakmi domov; po hre nevyhľadal lekársku pomoc“...). Krajský súd sa s dotknutým prístupom nestotožnil, keďže rozhodujúcim pre vyhodnotenie konania žalobcu je prioritne bezprostredne toto konanie samotné a zároveň relevantnými nie sú okolnosti týkajúce sa priebehu hry na hodine telesnej a športovej výchovy, či správanie žiaka/žiakov, ale súvislosti viažuce sa k postaveniu a osobe žalobcu.
15. Predovšetkým krajský súd považuje v konečnom dôsledku za nepodstatný fakt, že k posudzovanému skutku došlo v rámci futbalového zápasu na vyučovacej hodine. Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že sa nejednalo o „pád žiaka“ pri vzájomnom súboji v zápale hry; ako sa opakovane - aj v rámci odvolacieho konania - snaží situáciu neprimerane zľahčovať žalobca. Naopak, z videozáznamu z dotknutej vyučovacej hodiny je zrejmé, že medzi športovým súbojom žiaka a žalobcu (ako hráčov súperiacich futbalových tímov) a následným uchopením žiaka žalobcom za krk, podložením mu nohy a jeho hodením o zem došlo k „predelu“ pôvodného skutkového deja a posudzované konanie žalobcu je konaním samostatným. Prioritne je však nutné zdôrazniť, že aj v prípade, ak učiteľ sa rozhodne zapojiť do hry žiakov počas vyučovania, nestáva sa len „obyčajným ďalším hráčom“, ale naďalej je vyučujúcim so všetkými jeho povinnosťami; okrem iného aj s povinnosťou zákazu použitia všetkých foriem telesných trestov a sankcií vo výchove a vzdelávaní v zmysle § 3 písm. r/ zák. č. 245/2008 Z.z. 16. Za daných okolností je nutné konanie žalobcu vyhodnotiť ako fyzické napadnutie žiaka. Skutočnosť, kedy žiak napadnutie (vrátane spôsobeného zranenia) ohlásil, je z hľadiska bezprostredného konania žalobcu - fyzického ataku žiaka zo strany učiteľa - významné len v súvislosti so včasnosťou postupu zamestnávateľa (žalovaného) pri vyvodzovaní pracovnoprávnych konzekvencií. Je pritom nepochybné, že lehota v zmysle § 68 ods. 2 ZP na ukončenie pracovného pomeru jeho okamžitým skončením bola dodržaná.
17. Ako už bolo uvedené, vo výchove a vzdelávaní sú neakceptovateľné akékoľvek formy telesných trestov a sankcií, pričom eventuálne spôsobenie následku aj vo forme ujmy na zdraví nie je z hľadiska rešpektovania tohto základného princípu vzdelávacieho procesu relevantné. Žalobca pri napadnutí žiaka B. S. zneužil jednak svoju fyzickú dominanciu (útok dospelého muža v dobrej fyzickej kondícii na dieťa/ chlapca, hoci aj v pubertálnom veku) a jednak (skôr v zmysle až najmä) zneužil postavenie nadriadenosti a podriadenosti, ktoré je súčasťou vzťahu učiteľ a žiak vo vzdelávacom procese. 18. Napadnutie dieťaťa, ktoré sa nemôže brániť, dospelou osobu; navyše osobou, ktorá má dieťa vzdelávať a vychovávať, je absolútne neprijateľné. Výnimočnosť, vyžadovanú § 68 ods. 1 ZP dotvára aj to, že žalobca konal úmyselne - po páde v súboji so žiakom sa postavil a po krátkej chvíli uchopil žiaka v
oblasti krku, podložil mu nohu a hodil ho o zem. Takéto konanie, ak nie je aj konaním v priamom úmysle, tak jednoznačne spĺňa charakteristiku úmyslu nepriameho. Uzrozumenie o spôsobení porušenia alebo ohrozenia chráneného záujmu - nepoužívanie fyzických trestov, resp. sankcií vo výchove a vzdelávaní
- na strane žalobcu je nepochybné.
19. V rozoberanom zmysle je potrebné vnímať i porovnanie, ktorého sa opakovane dovoláva žalobca vo vzťahu k „prvej“ skutkovej podstate okamžitého skončenia pracovného pomeru, t.j. k právoplatnému odsúdeniu zamestnanca za úmyselný trestný čin. Výklad (minimálne) naznačovaný žalobcom smeruje vo svojich dôsledkoch až k tomu, že len v prípade právoplatného odsúdenia za úmyselný trestný čin alebo konania, ktoré spĺňa všetky takéto znaky, je prípustné okamžite skončiť pracovný pomer. Nenáležitú paušalizáciu daného nazerania na inštitút okamžitého skončenia pracovného pomeru správne namieta žalovaný, keď poukazuje napr. na neospravedlnené absencie v práci, ktoré nemajú trestnoprávny rozmer a sú dlhodobo akceptovateľným dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru; obdobne uvedené platí vo vzťahu k požívaniu alkoholických nápojov v pracovnej dobe. Navyše, konanie žalobcu vykazuje znaky protiprávneho správania až na hrane limitov definujúcich trestné, resp. administratívnoprávne/priestupkové previnenie.
20. Na základe konštatovaných úvah, východísk a záverov krajský súd zmenil napadnutý rozsudok a žalobu žalobcu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zamietol. Následne v dôsledku zmeny meritórneho rozhodnutia rozhodoval v zmysle § 396 ods. 2 CSP o nároku na náhradu trov celého (prvoinštančného i odvolacieho) konania. S poukazom na zamietnutie žaloby sa v spore plne úspešnou stranou stal žalovaný, z ktorého titulu má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP (čiastočne v spojení s § 396 ods. 1 CSP) nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
21. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.