Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-358-2017.pdf
PDF · 119.33 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/358/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobkyne R. C., B.. I., Y.. XX.X.XXXX, bytom V. X, N., zastúpenej JUDr. Simonou Marcinovou, advokátkou, so sídlom Námestie slobody 13, Michalovce, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o zaplatenie 2.848,00 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku č.k. 19Csp 143/2016-79 zo 14.8.2017 Okresného súdu Michalovce
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
P r i z n á v a žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Michalovce ako súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 19Csp 143/2016-79 zo dňa 14.8.2017 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.848 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok) a priznal žalobkyni ako strane plne úspešnej v konaní náhradu trov konania, ktoré je povinný žalobkyni nahradiť žalovaný (II. výrok). Rozhodol tak o žalobe doručenej súdu 28.10.2016, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovaného zaplatenia 2.848 € a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 10.6.2014 uzatvorila so žalovaným zmluvu o revolvingovom úvere, na základe ktorej jej mal byť poskytnutý úver vo výške 11.904 €. Tento úver však poskytnutý nebol, namiesto toho žalovaný poukázal žalobkyni iba sumu 3.600 €. Zo zmluvy vyplýva, že žalobkyňa je povinná uhradiť žalovanému odmenu v sume 8.304 €, ktorá je splatná ku dňu poskytnutia úveru a zrejme z tohto dôvodu žalovaný žalobkyni neposkytol dojednaný úver vo výške 11.904 €, ale po odpočítaní zmluvnej odmeny jej poskytol iba sumu 3.600 €. V zmluve absentuje akékoľvek uvedenie úrokovej sadzby, ako aj ročná percentuálna miera nákladov. Žalobkyňa uhradila žalovanému 26 splátok po 248 €, t.j. spolu uhradila sumu 6.448 €. V zmluve je žalobkyňa identifikovaná rodným číslom a zároveň identifikačným číslom podnikania, keďže v čase uzatvorenia zmluvy vykonávala v Rakúsku opatrovateľskú službu. V zmluve je uvedené, že peňažné prostriedky boli poskytnuté dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti, avšak žalovaný pri uzatváraní zmluvy použil nekalú obchodnú praktiku, ktorá je voči žalobkyni ako spotrebiteľke neprijateľná, keď zámerne uviedol v zmluve aj identifikačné číslo žalobkyne s cieľom, aby nebola považovaná za spotrebiteľku. Žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a úver slúžil výlučne na jej osobnú spotrebu. Zo spisu nevyplýva, že by žalobkyňa uzatvárala zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a takýto vzťah preto možno považovať za vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Zároveň žalobkyňa má za to, že zmluva je absolútne neplatná, nakoľko neobsahuje obligatórne náležitosti zmluvy, zároveň neobsahuje náležitosti stanovené Zákonom o spotrebiteľských úveroch a naopak obsahuje viacero neprijateľných
podmienok. Z uvedeného dôvodu, pokiaľ by zmluvu nebolo možné považovať za absolútne neplatnú, je nevyhnutné ju považovať za bezúročnú a bez poplatkov. S poukazom na uvedené, čiastka, ktorú žalovaná uhradila nad poskytnutú sumu 3.600 €, je nevyhnutné považovať za bezdôvodné obohatenie. Podľa žalobkyne zmluva neobsahuje rozpis výšky počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom a rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, zároveň odmenu považuje žalobkyňa za neprimerane vysokú, odporujúcu dobrým mravom, čoho následok je absolútna neplatnosť dojednania o úrokoch, resp. dojednanie o odplate. Súd prvej inštancie zohľadnil aj stanovisko žalovaného, ktorý so žalobou nesúhlasil, namietajúc neexistenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Ďalej namietal, že nie je možné považovať predmetný vzťah za vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom, nakoľko žalobkyňa uzatvárala zmluvu ako podnikateľský subjekt konajúci pod obchodným menom a zmluva obsahuje označenie zahraničného registra, do ktorého bola žalobkyňa ako podnikateľka zapísaná. Ako účel čerpania úveru bol uvedený prevádzkový účel a k žiadosti boli pripojené daňové priznania za rok 2012, 2013 a živnostenský list. Uvedenie rodného čísla žalovaný považuje iba za identifikátor. K námietke žalobkyne o neprimeranej výške zmluvnej odmeny a rozpor s dobrými mravmi podľa žalovaného žalobkyňa neuviedla žiadne podporné skutočnosti, na akom základe by mala byť zmluvná odmena neprimerane vysokou, pričom žalovaný poukázal na zmluvnú voľnosť strán obchodnoprávnych vzťahov. Poukázal na to, že strany si dohodli úrok v podobe zmluvnej odmeny-fixnej sadzby a má za to, že nedošlo k bezdôvodnému obohateniu.
2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 497, § 499, § 502 ods. 1 Obch. zák. spolu s § 9 ods. 2 písm. j/, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a § 451 ods. 1, 2 Obč. zák. Konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že uzavreli dňa 10.6.2014 úverovú zmluvu. Zásadný rozpor bol v otázke, či zmluva o úvere zo dňa 10.6.2014 je zmluvou obchodnou uzavretou medzi dvomi podnikateľmi, alebo je zmluvou spotrebiteľskou. Táto otázka má zásadný význam pre posúdenie náležitostí a obsahu zmluvy a s tým spojené aj právne účinky nedodržania ustanovení zákona pri jednotlivých druhoch zmlúv. Žalobkyňa tvrdila, že aj keď je v zmluve označená ako podnikateľka-živnostníčka podnikajúca v Rakúsku ako opatrovateľka, úver nebrala na výkon povolania, ale bol použitý pre jej osobné potreby, čo preukazovala výpisom zo svojho osobného účtu. Uviedla, že poskytovala údaje ako podnikateľka, pretože jej bolo vysvetlené, že skôr dostane úver, ak ho bude žiadať ako podnikateľka. Na druhej strane žalovaný tvrdil, že všetky právne úkony pred podpisom zmluvy, počas podpisu zmluvy i následné správanie sa žalovanej svedčia o tom, že zmluvu uzatvárala ako podnikateľka a pre účely výkonu svojho povolania. Súd prvej inštancie zohľadniac okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy ako aj na postavenie a odbornosť účastníkov záväzkového vzťahu dospel k záveru, že aj keď úkony žalobkyne formálne vykazujú znaky konania podnikateľa, zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou . Konštatoval, že niet sporu o tom, že žalobkyňa je na všetkých dokladoch k úverovej zmluve i v nej samotnej označená ako živnostníčka a že účelom úveru je výkon jej podnikateľskej činnosti. V zmluve síce nie je uvedené akej, ale v žiadosti o úver je podnikanie jasne definované - a to „opatrovateľka“. Žalovaný je právnickou osobou podnikajúcou aj v oblasti poskytovania úverov. Poskytovateľ úverov je povinný pri výkone svojej činnosti postupovať s odbornou starostlivosťou, v opačnom prípade môže ovplyvniť ekonomické správanie sa subjektov, ktorým poskytuje úver. Žalobkyňa v čase uzavretia zmluvy v roku 2014 podnikala ako opatrovateľka, podľa záznamov už od roku 2009. Opatrovateľská služba znamená osobnú starostlivosť o tie fyzické osoby, ktoré ju potrebujú pre svoje znevýhodnenie v akomkoľvek smere. Nejde teda o povolanie, ktoré vyžaduje zásadné materiálne zabezpečenie a vybavenie spojené s vysokými nákladmi. Žalobkyňa nebola ani začínajúcou živnostníčkou. Zo žiadosti o úver ani z úverovej zmluvy nevyplýva, že by si žalovaný tieto informácie akýmkoľvek spôsobom overoval. Súd preto uveril tvrdeniu žalobkyne, že ako podnikateľka sa označila na popud finančného agenta žalovaného s cieľom „ľahšie“ získať úver. Nič na tom nemení ani argumentácia žalovaného o tom, že nedáva zmysel, aby žalobkyňa uzatvárala aj ďalšiu úverovú zmluvu ako podnikateľka, pretože aj v prípade druhej úverovej zmluvy je možné argumetovať tak, ako je súdom vyššie uvedené. Keďže išlo o uzavretie druhej úverovej v krátkom časovom rozpätí troch mesiacov, obsah zmluvy je identický až na zmenu vo výške úveru a jej odmeny, preto je pravdepodobné, že mechanizmus jej uzavretia bol taký istý, ako v prípade prvej úverovej zmluvy. Súd dôvodil, že súdna prax ustálila, že tvrdený charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, spôsobom nevzbudzujúcim dôvodné pochybnosti. V opačnom prípade je potrebné uplatniť výklad v súlade s § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Bezpečným preukázaním charakteru zmluvy nie
je všeobecný údaj o tom, pod akým číslom je fyzická osoba zapísaná v živnostenskom registri, pretože takýto údaj neposkytuje odpoveď na otázku, akú konkrétnu súvislosť s podnikateľskou činnosťou uzatvorenie zmluvy o úvere má. Predložená zmluva je jednoznačne zmluvou formulárovou, o čom svedčí aj druhá predložená zmluva. Jej obsah nenasvedčuje tomu, že by uzatvoreniu zmluvy predchádzali rokovania typické pre uzatváranie zmlúv medzi podnikateľmi a v rámci ich podnikateľskej činnosti. Nie je možné preto jednoznačne uzavrieť, že žalobkyňa skutočne uzatvárala zmluvu o úvere pre potreby svojho podnikania. Súdu ďalej doplnil, že ak by aj pristúpil na argumentáciu žalovaného o tom, že v prípade záväzkového vzťahu strán sporu nejde o zmluvu spotrebiteľskú, zmluva je neplatná pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť (§37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podstatnými náležitosťami zmluvy je teda okrem iného uvedenie výšky úveru, ak sú dohodnuté úroky tak aj uvedenie výšky úrokov z úveru a prípadne výšku odplaty za poskytnutie úveru, ak je dohodnutá. Ani jedna z uvedených náležitostí zmluvy nie je v zmluve vyjadrená jasne, zrozumiteľne a určito. Podľa textu zmluvy sa žalobkyni poskytol úver vo výške 11 904,00 Eur, čo nezodpovedá skutočnému plneniu. Podľa výpisu z účtu žalobkyni bol poskytnutý iba úver vo výške 3600,00 Eur. Rozdiel predstavuje 8 304,00 Eur, čo sa rovná dohodnutej zmluvnej odmene za poskytnutý úver. Z uvedeného dôvodu je spochybnený aj účel poskytnutého úveru, pretože účelom malo byť poskytnutie sumy 11 904,00 Eur na výkon podnikateľskej činnosti, v skutočnosti sa suma 8304,00 Eur použila na vyplatenie odmeny žalovanému, teda časť úveru bola poskytnutá na zaplatenie odmeny pre žalovaného a nie na výkon povolania žalobkyne. Podľa textu zmluvy podpisom zmluvy dlžník žiada o poskytnutie úveru v dohodnutej výške, vyplatenie v dohodnutej výške a dohodnutým spôsobom. Dohodnutá výška úveru bola 11 904,00 Eur, vyplatená však bola iba sume 3600,00 Eur. Formulácia zmluvy je preto zmätočná a zavádzajúca. Zmätočné a zavádzajúce sú aj údaje vyplnené v žiadosti o úver, podľa ktorej sú údaje o požadovanom úvere: „poskytnutá čiastka k výplate 3600,00 Eur a nominálna hodnota úveru 11 904,00 Eur“. Súdu nebolo jasné, aký je rozdiel medzi čiastkou úveru k výplate a jeho nominálnou hodnotou uvedenou v zmluve. Nominálna hodnota peňazí (teda aj úveru) zodpovedá menovitej hodnote, teda hodnote meny. Ak je úver k výplate uvedený 3600,00 Eur, jeho nominálna hodnota je 3600,00 Eur, pretože ide o vyjadrenie hodnoty peňazí a nie cenných papierov, či akcií, preto jeho nominálna hodnota nemôže byť 11904,00 Eur. Ďalej podľa textu zmluvy sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť veriteľovi zmluvnú odmenu, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru v sume 8304,00 Eur splatné ku dňu poskytnutia úveru. Aj táto formulácia zmluvy nezodpovedá zákonu. Obchodný zákonník pri poskytnutí úveru jasne rozlišuje úroky z úveru a odplatu za poskytnutie úveru. Ide teda o dva samostatné právne tituly a nie o jeden, ako to v zmluve zhrnul žalovaný. V zmluve preto absentuje uvedenie výšky úrokov z poskytnutého úveru. Ak žalovaný odmenou rozumel úrok úveru, tento je zákonom limitovaný v ustanovení § 502, na ktorý sa sám odvoláva. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. Z tejto zákonnej formulácie jasne vyplýva, že dohodnuté úroky z úveru sa môžu platiť iba v najvyššej prípustnej výške, nie v akejkoľvek dohodnutej výške. Aj v obchodných vzťahoch je výška úrokov limitovaná buď obvyklými úrokmi požadovanými bankami alebo zásadami poctivého obchodného styku. Podľa rozhodnutia NS SR 6 M Obdo 5/2009 prípustnosť výšky úrokovej sadzby závisí od okolností, za akých boli úroky dohodnuté, najmä od dôvodov, ktoré účastníkov viedli k dohode, od charakteru záväzku povinnej strany a hroziacich dôsledkov ich nesplnenia i od záväzkov, ktoré na seba vzala druhá strana zmluvného vzťahu. Ak výška dohodnutých úrokov podstatnou mierou prevyšuje hornú hranicu úrokovej sadzby, ktorú poskytovali banky v čase dohody účastníkov a nevyžadovali si to okolnosti súvisiace so záväzkom povinnej strany, resp. hroziace dôsledky nesplnenia záväzku, potom by takáto dohoda bola v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a právu z takejto dohody nemožno priznať ochranu. Ako jediný relevantný údaj v konaní súd prvej inštancie vyhodnotil výpis z účtu, ktorý preukazuje, že žalobkyni bol poskytnutý úver 3600,00 Eur a túto sumu je povinná žalobkyňa žalovanému vrátiť. V ostatných častiach je zmluva neplatná pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť, preto na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie nad sumu poskytnutého úveru. Súd bol však toho názoru, že v prípade strán sporu bola uzavretá zmluva o úvere ako zmluva spotrebiteľská, ktorá neobsahuje náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. Neobsahuje najmä výšku ročnej percentuálnej miery nákladov. Táto samotná skutočnosť postačuje, aby sa úver podľa § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. považoval za bezúročný a bez poplatkov, preto má veriteľ právo iba na vrátenie poskytnutej sumy úveru vo výške 3600,00 Eur, všetko nad sumu 3600,00 Eur je potrebné na strane žalovaného považovať
za bezdôvodné obohatenie, pretože prijal plnenie bez právneho dôvodu. Žalobkyňa podľa vlastného vyjadrenia uhradila žalovanému sumu 6448,00 Eur, čo žalovaný nerozporoval. Rozdiel medzi plnením žalobkyne a úverom tak predstavuje sumu 2848,00 Eur (6448 - 3600), ktorú je povinný žalovaný žalobkyni ako bezdôvodné obohatenie vydať. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že ich priznal žalovanej ako strane plne úspešnej v konaní.
3. Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, eventuálne, aby rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne. Ako základnú skutočnosť žalovaný napadol závery o spotrebiteľskom charaktere predmetného vzťahu, pričom zdôraznil, že žalobkyňa požiadala o úver na podnikateľský účel (na prevádzkový účel) a v konaní nepreukázala opak. Tvrdenie žalobkyne o tom, že účel čerpala na úhradu záväzkov spojených s bytom a nedoplatkami na energie nebol preukázaný. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-464/01 vo veci K. S. c/a Bay WaAG, v zmysle ktorého, ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa. Zároveň podľa žalovaného súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam vo vzťahu k zmluvnej odmene keďže zákonná úprava zmluvy o úvere v Obchodnom zákonníku nevyžaduje v zmluve vôbec uvádzať úroky a rovnako výška úrokov nie je dôvodom pre záver o neplatnosti úverovej zmluvy.
4. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.
5. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto rozsudok vrátane výroku o trovách konania potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny . 6. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní pred termínom vyhlásenia na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 CSP).
7. Žalovaný podal odvolanie z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP , pretože konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, zároveň súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci .
8. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, t.j. vadami konania podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP sú iné vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok rozhodnutia, s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP .
9. Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/ CSP nie sú dané , pretože odvolací súd pri preskúmaní rozhodnutia súdu a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo dospel k záveru, že postupu prvoinštančného súdu v konaní ani jeho rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o existencii vád týkajúcich sa procesných podmienok, zároveň nezistil žiadne procesné vady , v dôsledku ktorých by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ani iné vady konania, ani iné vady ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
10. Odvolací súd bral zreteľ aj na to, že rozhodnutie súdu musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie, musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkové pochody musia byť v odôvodnení dostatočne vysvetlené nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta na dohady a domnienky. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku (§ 220 ods.2 CSP) je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydávaniu
obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozsudku predovšetkým je preukázať správnosť rozsudku a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom, prípadne o mimoriadnom opravnom prostriedku, t. j. musí byť preskúmateľné. Súd rozhodujúci o uplatnenom nároku sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho závery musia byť dostatočne vysvetlené.
11. Odvolaním napadnutý rozsudok uvedené náležitosti má. Odôvodnenie preskúmavaného rozsudku, je dostatočné, pretože sa v ňom jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom súd vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné a právne významné. Stranám sporu ozrejmil svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov, zo skutkových zistení vyvodil právne závery takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby strany sporu nemuseli hľadať odpovede na nastolenú problematiku v rovine dohadov a tak, aby sa s prijatými závermi bolo možné stotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú. Z týchto dôvodov odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je obhájiteľné a rozsudok je preskúmateľný.
12. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§ 191 ods 1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim zust. § 192,193 a 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.
13. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.
14. Nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, keďže súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 191 ods 1,2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Zároveň súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania, preto nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP
15. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie na ktoré odkazuje a dopĺňa nasledovné:
16.Odvolací súd poukazuje na to, že postavenie konkrétnej osoby , ako spotrebiteľa sa v súdnej praxi vykladá v rámci určitej zmluvy vychádzajúc z povahy a účelu zmluvy , ako aj okolností jej uzavretia, a nie s ohľadom na subjektívnu situáciu tejto osoby, pričom jednu a tú istú osobu možno považovať pri určitých plneniach za spotrebiteľa a pri iných plneniach za podnikateľa .Osobitná úprava stanovená na ochranu
spotrebiteľa ako slabšej strany sa uplatní len na zmluvy uzavreté jednotlivcom mimo a nezávisle od obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti alebo účelu s jediným cieľom uspokojiť vlastnú súkromnú spotrebu, pričom takáto ochrana nie je odôvodnená v prípade zmluvy uzavretej na účel obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Je vecou príslušného súdu v konkrétnom prípade na základe dôkazných prostriedkov( ktoré mu boli na tento účel predložené) rozhodnúť aký charakter má tá ktorá konkrétna zmluva, pričom musí posúdiť nielen obsah, povahu a účel zmluvy, ale aj objektívne okolnosti, ktoré sprevádzali jej uzatvorenie. Pokiaľ ide o otázku, či je nevyhnutné, aby mal druhý účastník zmluvy, ktorý nie je domnelým spotrebiteľom vedomosť o účele plnenia, kvôli ktorému došlo k uzatvoreniu tejto zmluvy, ako aj o podmienkach, za ktorých bola uzatvorená, sa rovnako súd musí prednostne opierať o dôkazné prostriedky, ktoré objektívne vyplývajú zo spisu. Všetky svoje úvahy potom musí jasne a zrozumiteľne vysvetliť v odôvodnení rozhodnutia.
17. V zmysle existujúcej judikatúry k posúdeniu charakteru zmlúv, či ich je možné považovať za spotrebiteľské , nie je rozhodujúcim iba formálne postavenie zmluvných strán, ale aj skutočný účel jednania. Spotrebiteľom je v prvom rade osoba, ktorá koná mimo profesijných či obchodných aktivít, a preto spotrebiteľom bude ten, kto koná za účelom osobnej potreby v zmysle spotreby svojej a iných osôb, napr. detí, manžela, rodiny (ESD, C-269/95 vo veci Benincasa c/a Dentalkit SRL), zároveň (tak ako na to správne poukazoval žalovaný) pokiaľ dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa takáto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa, preto je nevyhnutné v tom- ktorom prípade dôsledne skúmať všetky relevantné skutočnosti, t.j. okrem obsahu zmluvy skúmať aj účel konania osoby, ktorá uzatvára zmluvu a nie je možné vychádzať iba z formálneho označenia uvedeného v zmluve, ktorú v zásade pripravuje veriteľ alebo osoba, ktorá zaňho koná.
18. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, pričom tento nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, spôsobom nevzbudzujúcim dôvodné pochybnosti. V opačnom prípade je potrebné uplatniť výklad v súlade s § 54 ods.2 OZ, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
19. Bezpečným preukázaním nie je údaj v zmluve „o poskytnutí úveru na výkon podnikania “ či „na prevádzkové účely“, ani uvedenie identifikačného čísla, resp. čísla pod ktorým je osoba zapísaná v živnostenskom registri. Takéto údaje nepreukazujú konkrétnu súvislosť uzavretia zmluvy o úvere s podnikateľskou činnosťou.
20. V danom prípade žalovaný dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy neuniesol, pretože nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov (t.j. ani dôkazov na popretie tvrdenia žalobkyne o spotrebiteľskom charaktere zmluvy) a naopak v konaní vyšli najavo skutočnosti, ktoré údaj obsiahnutý v zmluve vyvracajú.
21. Správne preto súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch a správne uzavrel, že predmetná zmluva neobsahuje náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 preto sa úver podľa § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ako správne sa javia aj úvahy súdu prvej inštancie o neurčitosti zmluvných dojednaní a absencii podstatných náležitostí predmetnej zmluvy.
22. V dôsledku uvedeného súd správne uzavrel, že má veriteľ(žalovaný) právo iba na vrátenie poskytnutej sumy úveru vo výške 3600,00 Eur, všetko nad sumu 3600,00 Eur je potrebné na strane žalovaného považovať za bezdôvodné obohatenie (plnenie bez právneho dôvodu). Nakoľko žalobkyňa uhradila žalovanému sumu 6448,00 Eur (čo žalovaný nerozporoval) rozdiel medzi plnením žalobkyne a úverom v sume 2848,00 Eur (6448 - 3600) je žalovaný povinný vydať žalobkyni.
23. Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku v ktorých sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami potrebnými pre rozhodnutie o uplatnenom nároku, vrátane všetkých tvrdení a námietok účastníkov konania (teda aj námietok žalovaného, na ktoré opakovane poukazuje aj v odvolaní). Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a odkazuje naň.
25. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že postupu prvoinštančného súdu v konaní, ani jeho rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z odvolacích dôvodov a napadnutý rozsudok preto vrátane výroku o trovách konania ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu potvrdil.
26. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods.1 CSP v spojení s § 255 ods.1 CSP. Žalovaný v odvolacom konaní nebol úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nárok na náhradu trov odvolacieho konania vznikol úspešnej žalobkyni s tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods.2 CSP).
27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).