Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/173/2016

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek senátu Mgr. Patrície Železníkovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcov: 1/ B.. C. L., narodený XX.X.XXXX, bytom Za E. č. 1, R. 2/ V., spol. s r.o., so sídlom C. rad č. XXX, R., B. : XXXXXXXX, obaja zastúpení C.. Jánom W., advokátom, AK so sídlom N. rad č. 1, R., proti žalovaným: 1/ B.. C. H., narodený X.XX.XXXX, bytom H. č. XX, R., 2/ H. H., narodená XX.X.XXXX, bytom Q. č. XX, R., ako právni nástupcovia po B.. C. H. narodenom XX.XX.XXXX, zomrelým X.X.XXXX, obaja zastúpení A., s.r.o., advokátska kancelária so sídlom G. 2, R., o zaplatenie XX.XXX,XX eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ a žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č. k. 11C/187/2005-1257, zo dňa 11.2.2016, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č. k. 11C/187/2005-1257, zo dňa 11.2.2016 vo výrokoch I., III., a VI., z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č. k. 11C/187/2005-1257, zo dňa 11.2.2016 vo výroku V., p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/ a 2/ majú proti žalobcovi 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaných 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 93.097,64 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne od 28.6.2005 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. Ďalej zaviazal žalovaných 1/ a 2/ na náhradu trov konania žalobcovi 1/ v rozsahu 100% a náhradu trov konania štátu tiež v rozsahu 100%. Žalobu vo vzťahu k žalobcovi 2/ súd prvej inštancie zamietol a žalobcu 2/ zaviazal na náhradu trov konania žalovaným 1/ a 2/ v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 9.5.2005 sa žalobca (v tom čase V., spol. s r.o.) domáhal, aby súd zaviazal žalovaného (v tom čase C. H. narodený XX.XX.XXXX ) na zaplatenie sumy 93.097,63 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 16,50 % ročne od 22.8.2002 do zaplatenia. Žalobou uplatnený nárok odvodzoval žalobca od skutočnosti, že dňa 10.7.2000 podpísal s právnym predchodcom žalovaných zmluvu o nájme nebytových priestorov, pričom predmetom nájmu bol rodinný dom s pozemkom v Bratislave na C. rade č.XXX, ktorý žalovaný ako vlastník prenajal žalobcovi ako nájomcovi. Zmluvné strany sa dohodli na adaptácii tejto stavby, na prestavbe spojenej so zmenou užívania na reštauráciu tak, aby žalobca mohol realizovať svoju podnikateľskú činnosť. Žalobca na vlastné náklady zrealizoval adaptáciu rodinného domu na reštauráciu a listom zo dňa 22.08.2002 si náklady voči žalovanému uplatnil, avšak ten ich odmietol zaplatiť. Pohľadávka žalobcu voči žalovanému predstavuje žalovanú sumu a zahŕňa odmeny dojednané za vypracovanie projektovej dokumentácie, náklady spojené s inžinierskou činnosťou, na výrobu a montáž dverí a okien, na dodávku a zabudovanie

kuchynskej technológie, náklady na stavebné práce, kúpu vzduchotechniky, vyhotovenie interiéru, kúpu stoličiek, brúsenie a lakovanie parkiet, alarm, kľučky, omietky, maľovky, dlažbu, sanitu, svietidiel, na kúpu hasiacich prístrojov. Súd vo veci pod sp. zn. 40Ro/2170/2005 vydal platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný v zákonnej lehote odôvodený odpor.

3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že dňa 17.10.2005 bola súdu doručená žiadosť pôvodného žalobcu na zmenu účastníka konania, nakoľko zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 23.5.2005 previedol pôvodný žalobca pohľadávku s príslušenstvom na Ing. C. L.. Uznesením č. k. 11C/187/2005-226 súd prvej inštancie pripustil, aby na miesto žalobcu vstúpil do konania Ing. C. L. (žalobca 1/). Dňa 30.11.2007 súd vydal opravné uznesenie, ktorým opravil dátum vydania uznesenia, ktorý mal správne znieť 23.12.2005. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3Co/135/2008 dňa 26.9.2008. Dňa 03.9.2010 právny predchodca žalovaných JJ. zomrel, konanie bolo prerušené do skončenia konania o dedičstve. Osvedčením o dedičstve zo dňa 28.11.2011 bola schválená dohoda dedičov, na základe ktorej dedičstvo nadobudli žalovaní 1/ a 2/. Uznesením č. k. 11C/287/2005-693 zo dňa 28.11.2012 súd prvej inštancie na návrh žalobcu 1/ pripustil, aby na žalujúcej strane pristúpila do konania v postavení žalobcu 2/ spoločnosť COLONIAL, spol. s r.o.

4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal skutkovo preukázané, že dňa 10.7.2000 bola uzavretá zmluva o nájme nebytových priestorov. Predmetom zmluvy bol prenájom rodinného domu s pozemkom v Bratislave, vlastník nehnuteľnosti ju prenajímal na účel podnikania v predmete činnosti nájomcu (žalobcu 2/). Predmetom podnikania žalobcu 2/ (pôvodný žalobca) bol veľkoobchod, maloobchod, sprostredkovateľská činnosť, reklamná činnosť a pohostinská činnosť bez ubytovacích zariadení. Zmluvné strany sa dohodli, že nájomca je oprávnený zabezpečiť vypracovanie dokumentácie na náklady nájomcu. Súčasťou zmluvných dojednaní bol aj záväzok prenajímateľa uhradiť nájomcovi po skončení nájmu finančnú sumu vo výške, o ktorú nájomca zvýšil hodnotu prenajatej veci, ak je zhodnotenie neoddeliteľnou súčasťou prenajatej veci. Dňa 12.4.2001 bolo vydané kolaudačné rozhodnutie, ktorým Okresný úrad Bratislava III povolil užívanie zmeny dokončenej stavby, prestavby rodinného domu spojenou so zmenou využitia na reštauráciu. V odôvodnení sa uvádza, že stavebník preukázal vlastníctvo listom vlastníctva a s vlastníkom uzatvoril zmluvu o prenájme rodinného domu. Z projektu stavby, predloženého žalobcom 2/, bolo už z názvu projektu podľa názoru súdu prvej inštancie zrejmé, že išlo o projekt adaptácie rodinného domu na reštauráciou. Žalobca (žalobca 1/ je štatutárnym zástupcom žalobcu 2/ ) vo výpovedi uviedol, že v dobrej viere uzatvoril zmluvu, za účelom prevádzkovania reštaurácie a je nepravdivé tvrdenie žalovaného, že nevedel o prevádzkovaní reštaurácie, pretože súčasťou zmluvy bol aj architektonický náčrt, ktorý hovoril o stavebných úpravách. Pri zmene účelu využitia bolo potrebné stavebné povolenie, kolaudačné a užívacie povolenie. Všetky rozhodnutia boli doručované aj žalovanému (resp. právnemu predchodcovi žalovaných), ako účastníkovi stavebného konania, kde mal možnosť sa k nim vyjadriť. Návrh nájomnej zmluvy vypracoval žalobca 2/ s právnym predchodcom žalovaných 1/ a 2/. Žalobca 2/ uviedol, že ku skončeniu nájomného vzťahu došlo z dôvodu nezaplatenia nájomného, pre druhotnú platobnú neschopnosť.

5. Súd prvej inštancie nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností, ktorý v znaleckom posudku číslo 2/2014 stanovil zhodnotenie nehnuteľnosti, ktoré vykonal žalobca 2/ ku dňu vrátenia nehnuteľnosti. Úlohou znalca bolo posúdiť rozdiel medzi hodnotou nehnuteľnosti pred adaptáciou a po nej a určiť rozsah, v ktorom sa nehnuteľnosť vykonanými investíciami žalobcu zhodnotila oproti pôvodnému stavu. Znalec konštatoval, že adaptáciou predmetnej nehnuteľnosti z rodinného domu na objekt reštaurácie boli stavebnými úpravami dotknuté výlučne prvky krátkodobej životnosti, k zásahom do prvkov dlhodobej životnosti nedošlo vôbec. Na otázku, aby určil zhodnotenie nehnuteľnosti, rozdiel medzi hodnotou nehnuteľnosti pred adaptáciou a po nej, znalec uviedol, že všeobecná hodnota zhodnotenia nehnuteľností ku termínu vrátenia objektu t. j. 1.5.2004 predstavuje sumu 102.000,- eur.

6. Žalovaný v konaní predložil vlastné znalecké posudky. Znaleckým posudkom č. 87/2005, znalec B.. G. I. určila zhodnotenie predmetnej nehnuteľnosti, pričom uviedla, že zhodnotenie nehnuteľnosti, ktoré bolo vykonané rekonštrukčnými prácami, adaptáciou domu na objekt reštaurácie, ku dňu jej vrátenia nájomcom vlastníkovi je 22.955,04 eur. Znaleckým posudkom č. 10/2015, znalec z odboru stavebníctva B.. G.. C. D. stanovila zhodnotenie predmetnej nehnuteľnosti ku dňu jej vrátenia vlastníkovi, pričom uviedla, že zhodnotenie nehnuteľnosti, ktoré bolo vykonané rekonštrukčnými prácami, adaptáciou predmetného domu na objekt reštaurácie, predstavuje sumu 36.000,- eur.

7. Súd prvej inštancie vzhľadom na spornosť tejto otázky sa zaoberal posudzovaním platnosti a účinnosti zmluvy, ktorá bola stranami označená ako zmluva o nájme nebytových priestorov. Žalobca 1/ spočiatku považoval zmluvu za neplatnú, neskôr však uviedol, že v prípade, že by súd vyhodnotil zmluvu za platnú, nároky vyplývajú priamo z dojednanej nájomnej zmluvy. Poukázal na to, že ak by súd posúdil zmluvu za absolútne neplatnú, potom nároky odvodzuje z ústne alebo konkludentne uzatvorenej nájomnej zmluvy v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, pričom zákon nevyžaduje písomnú formu pre platnosť zmluvy o nájme. V takom prípade nároky vyplývajú priamo z ustanovenia § 667 Občianskeho zákonníka ako nárok pri zhodnotení nehnuteľnosti. Za predpokladu, že by súd vyhodnotil zmluvu za absolútne neplatnú pre chýbajúci súhlas obce, podľa žalobcu 1/ by sa jeho nároky posudzovali len podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení, ale nárok by nebol premlčaný. Žalovaní 1/ a 2/ považovali zmluvu za neplatnú. K uvedenej spornej otázke súd prvej inštancie uviedol, že v danom prípade v čase uzatvárania zmluvy išlo o rodinný dom, nie o nebytové priestory. Jednoznačne to vyplýva aj z obsahu zmluvy o nájme, kde je definované v článku 2 bod 1, že predmetom zmluvy je prenájom rodinného domu s pozemkom a teda nejde o zmluvu o nájme nebytových priestorov, tak ako ju účastníci zmluvy označili, ale nájomnú zmluvu uzatvorenú v zmysle Občianskeho zákonníka. Zmluvu o nájme nebytových priestorov možno platne uzatvoriť len vo vzťahu k takému priestoru, ktorý možno označiť za nebytový priestor a ktorý bol za takýto priestor stavebným úradom definovaný. Súd prvej inštancie považoval uzatvorenú zmluvu za platnú, za zmluvu o nájme, ktorej predmetom bol rodinný dom. Poukázal na to, aj právny predchodca žalovaných 1/ a 2/ považoval zmluvu za platnú, o čom svedčí skutočnosť, že podal žalobu na súde prvej inštancie, ktorou sa domáhal zaplatenia nájomného, pričom uvádzal, že účastníci konania uzatvorili zmluvu o nájme, v ktorej bol žalovaný (v tomto konaní žalobca 2/) povinný hradiť nájomné a keďže ho neplatil, bola mu doručená výpoveď. Spor o zaplatenie nájmu sp.zn. 19C/112/2004 bol ukončený schválením zmieru. K námietke žalovaných 1/ a 2/, že zmluva nemohla nadobudnúť účinnosť, nakoľko v zmysle článku 12 ods. 2 zmluvy bolo dojednané, že zmluva nadobúda účinnosť dňom právoplatného rozhodnutia o povolení vkladu do katastra nehnuteľností, súd prvej inštancie uviedol, že zmluva bola platná a účinná, pričom na účinnosť nájomnej zmluvy nie je potrebné povolenie vkladu do katastra.

8. Žalovaní 1/ a 2/ v konaní spochybnili aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu 1/. Súd prvej inštancie mal v konaní preukázané, že zmluvu o nájme s právnym predchodcom žalovaných 1/ a 2/ uzatvárala obchodná spoločnosť K.K.M. spol. s r.o., ktorá sa neskôr premenovala na Colonial spol. s r.o.. V konaní bolo preukázané, že táto spoločnosť postúpila svoju pohľadávku voči pôvodne žalovanému na žalobcu 1/, ktorého súd prvej inštancie považoval v tomto konaní za aktívne legitimovaného. Žalovaní 1/ a 2/ namietali jeho aktívnu legitimáciu s poukazom na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I č.k. 13C/33/2005-143 zo dňa 14.6.2010, ktorým súd určil, že zmluva o postúpení pohľadávky uzatvorená medzi spoločnosťou COLONIAL, spol. s r.o. a Ing. C. L., uzavretá dňa 23.5.2005, týkajúca sa pohľadávky uplatňovanej pred Okresným súdom Bratislava III spisová značka 11C /187/2005, je vo vzťahu k ich právnemu predchodcovi právne neúčinná. Súd prvej inštancie uviedol, že inštitút odporovateľnosti slúži na zabezpečenie ochrany veriteľa, právna neúčinnosť odporovateľného právneho úkonu je hmotnoprávnou stránkou odporovateľnosti, neúčinnosť odporovateľného právneho úkonu je iba voči konkrétnemu veriteľovi, pôsobí na základe právoplatného rozsudku a to ex tunc, vo vzťahu k ostatným osobám zostáva odporovateľný právny úkon účinným. Preto súd prvej inštancie považoval v konaní za aktívne legitimovaného žalobcu 1/ a žalobu žalobcu 2/ vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/ zamietol.

9. Súd prvej inštancie mal preukázané, že právny predchodca žalovaných 1/ a 2/ prenajal žalobcovi 2/ predmetné nehnuteľnosti na dobu neurčitú, pričom toto ustanovenie bolo neskôr zmenené a bola dojednaná doba určitá. Právny predchodca žalovaných 1/ a 2/ písomne súhlasil s tým, že žalobca 2/ má právo robiť stavebné úpravy v nehnuteľnosti (čl. 5 ods. 5 zmluvy). Prílohou zmluvy bolo grafické vyjadrenie stavebných úprav, z ktorých jednoznačne vyplýva, že na prenajatej nehnuteľnosti budú prevedené búracie práce a bude zmenené funkčné využitie rodinného domu. Aj zo stavebného povolenia, ktoré bolo vydané dňa 13.12.2000 a ktoré bolo právnemu predchodcovi žalovaných 1/ a 2/ doručené vyplýva, že stavebné povolenie sa vydáva na zmenu dokončenej stavby - prestavby rodinného domu spojenej so zmenou využitia na reštauráciu. Aj z názvu projektu stavby, adaptácia rodinného domu na reštauráciu, je zjavné, za akým účelom sa vykonáva rekonštrukcia. S predchodca žalovaných 1/ a 2/ vo výpovedi uviedol, že pri návšteve nehnuteľnosti, ktorá už bola upravená na reštauráciu, súhlasil s pokračovaním nájmu, vykonané stavebné zmeny videli, nájom nerušene pokračoval. V konaní bolo preukázané, že právny predchodca žalovaných 1/ a 2/ sa zaviazal po skončení nájmu uhradiť nájomcovi

finančnú sumu, o ktorú nájomca zvýšil hodnotu prenajatej veci, ak zhodnotenie je neoddeliteľnou súčasťou prenajatej veci (čl. článok 4 bod 7 zmluvy). Nárok žalobcu 1/ na zaplatenie finančnej čiastky, o ktorú zvýšil hodnotu nehnuteľnosti, vyplýva z ustanovenia zmluvy, ktorá bola dojednaná slobodne, vážne a ktorá je platná. Súd prvej inštancie mal preukázané, že právny predchodca žalovaných 1/ a 2/, ako prenajímateľ, súhlasil s tým, aby nájomca uskutočnil na predmetnom rodinnom dome zmeny, a že sa zaviazal k náhrade nákladov s takouto zmenou spojených, a to vo výške zvýšenia hodnoty veci. Nárok na zaplatenie vynaložených nákladov vyplýva z ustanovenia § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Aj preto bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie, ktorým znalec určoval zhodnotenie predmetnej nehnuteľnosti, zvýšenie hodnoty prenajatej veci, tak ako sa účastníci zmluvy dohodli. Úlohou znalca bolo stanoviť zhodnotenie predmetnej nehnuteľnosti. Znalec definoval všeobecnú hodnotu ako výslednú objektivizovanú hodnotu nehnuteľnosti, ktorá je znaleckým odhadom najpravdepodobnejšej ceny ku dňu ohodnotenia. Technická hodnota je znalecký odhad východiskovej hodnoty stavby znížený o hodnotu zodpovedajúcu výške opotrebovania. Všeobecná hodnota zhodnotenia nehnuteľnosti je stanovená ako rozdiel všeobecných hodnôt nehnuteľností v posudzovaných termínoch (viď č. l. 5 posudku). V prejednávanom prípade boli posudzovanými termínmi termín zahájenia zhodnocovacích stavebných prác a termín vrátenia nehnuteľnosti prenajímateľovi. Znalec ďalej konštatoval, že pre posúdenie rozsahu zmien je prvoradá otázka definovania rozsahu posúdenia realizovaných zmien prvkov dlhodobej životnosti objektu. Konštatoval, že pri adaptácii predmetnej nehnuteľnosti z rodinného domu na objekt reštaurácie boli stavebnými prácami dotknuté výlučne prvky krátkodobej životnosti, ktoré na životnosť objektu nemajú v konečnom dôsledku rozhodujúci vplyv. K zásahom do prvkov dlhodobej životnosti neprišlo vôbec. V znaleckom posudku vyjadril finančné zhodnotenie stavieb, ktoré predstavuje sumu 102.000 eur. Keďže žalobca 1/ sa domáhal zaplatenia sumy 93.097,64 eur, súd prvej inštancie zaviazal žalovaných 1/ a 2/ k solidárnemu zaplateniu tejto istiny.

10. V rámci dokazovania doložili žalovaní do spisu dva znalecké posudky, ktoré stanovovali všeobecnú cenu zhodnotenia nehnuteľnosti, argumentovali výrazným rozdielom v určení ceny zhodnotenia. Ustanovený znalec sa k tomu vyjadril, uviedol, že Ing. D. použila totožnú metodiku pri vypracovaní znaleckom posudku ako on. Znalec ďalej uviedol, že na to, aby mohol posúdiť rozdiel medzi hodnotou nehnuteľnosti pred adaptáciou a po nej, vyplynula potreba stanoviť východiskovú cenu, technické hodnoty a všeobecné hodnoty pre pôvodný stav a pre nový stav a napokon tieto hodnoty porovnať. Ustanovený znalec vyargumentoval prečo sa jednotlivé posudky líšia.

11. K námietke žalovaných 1/ a 2/, že vydať neoprávnený majetkový prospech, či zaplatiť iné peňažné plnenie možno od dedičov poručiteľa, právneho predchodcu žalovaných 1/ a 2/, požadovať len do výšky nadobudnutého dedičstva, súd prvej inštancie poukázal na judikatúru, v zmysle ktorej súd v konaní začatom na návrh veriteľa proti dedičom o splnenie poručiteľovho dlhu nie je viazaný cenou zistenou v dedičskom konaní po poručiteľovi a otázku ceny zdedeného majetku posudzuje súd samostatne (R 46/1963). V osvedčení o dedičstve bola hodnota predmetných nehnuteľností stanovená podľa zhodného vyhlásenia dedičov na sumu 20.000 eur. V tomto konaní bolo preukázané, že v čase smrti poručiteľa bola jej hodnota podstatne vyššia. Poručiteľ zomrel 3.10.2010. Znaleckým posudkom č. 215/2003 zo dňa 17.9.2003 bola stanovená hodnota nehnuteľností na sumu 133.247,46 eur. Ustanovený znalec stanovil hodnotu predmetných nehnuteľností ku dňu 1.5.2004 sumou 185.104,95 eur. Z toho je zrejmé, že súd nie je viazaný cenou deklarovanou v dedičskom konaní, nakoľko bolo preukázané, že stav dedičstva je pre veriteľa priaznivejší ako stav uvedený v súpise majetku, nakoľko predmetné nehnuteľnosti uvedené v súpise majú vyššiu hodnotu.

12. Na námietku premlčania vznesenú žalovanými 1/ a 2/ súd prvej inštancie neprihliadal, keď mal preukázané, že žalobca 1/ si nárok uplatnil v zákonnej lehote. Súd prvej inštancie za ukončenie nájmu (čl. 4 bod 7 zmluvy) považoval deň, kedy boli predmetné nehnuteľnosti prenajímateľovi vrátené a to 1.5.2004, žaloba bola súdu doručená dňa 9.5.2005, a účastníci konania sa zhodli na tom, že ku faktickému vráteniu nehnuteľnosti došlo v máji až septembri 2004.

13. Pri rozhodovaní o príslušenstve súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že v konaní nebol preukázaný iný dátum výzvy žalobcu 1/ a mal za preukázané, že žalobca 1/ právneho predchodcu žalovaných 1/ a 2/ vyzval doručením žaloby dňa 27.6.2005, preto priznal žalobcovi 1/ úroky z omeškania od 28.6.2005 do zaplatenia v zákonnej výške 6 % zo žalovanej sumy a vo zvyšku žalobu zamietol. Výška takto vyčíslených úrokov z omeškania za obdobie od 28.6.2005 do smrti poručiteľa, t.j. do 3.9.2010 predstavovala 28.985,24 eur. Spolu s istinou je to 122.082,88 eur. Hodnota

predmetných nehnuteľností bola stanovená na sumu 133.247,46 eur, ustanovený znalec stanovil hodnotu predmetných nehnuteľností sumou 185.104,95 eur. Dedičia dlžníka sú povinní zaplatiť úroky z omeškania za dobu do smrti dlžníka len v tom rozsahu, v akom po pripočítaní k dlhu, ktorý na nich prešiel neprevyšujú cenu nadobudnutého dedičstva (v prejednávanom prípade neprevyšujú). Avšak úroky z omeškania za dobu po smrti dlžníka už nie sú sankciou za omeškanie mŕtveho dlžníka, ale za omeškanie dedičov so plnením dlhu, ktorý na nich prešiel. Dedičia dlžníka sú povinní zaplatiť úroky z omeškania bez obmedzenia v zmysle ustanovenia § 470 Občianskeho zákonníka (Najvyšší súd Českej republiky 33Cdo 2409/2009).

14. Ďalšie znalecké dokazovanie, ktorého sa žalovaní 1/ a 2/ domáhali, nakoľko namietali závery znaleckého posudku ustanoveného znalca, súd prvej inštancie zamietol, nakoľko ho považoval za nadbytočné. Sami žalovaní 1/ a 2/ si nechali vypracovať dva znalecké posudku, pričom ustanovený znalec sa v odbornom vyjadrení vysporiadal so všetkými námietkami žalovaných 1/ a 2/ a vysvetlil aj rozdiely v hodnotách, ku ktorým znalci dospeli. Uplatnená kompenzačná námietka sa týkala pohľadávky voči žalobcovi 2/, ktorý v konaní nebol úspešný, preto sa ňou súd prvej inštancie nezaoberal.

15. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania v zmysle § 142 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj OSP) a žalobcovi 1/, ktorý mal neúspech len v pomerne nepatrnej časti, priznal súd prvej inštancie plnú náhradu trov konania. Nakoľko žalobu voči žalobcovi 2/ zamietol, v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 OSP priznal žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. O náhrade trov štátu súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 148 OSP.

16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti výroku II , v nadväznosti na výrok I, týkajúceho sa úrokov z omeškania, podal žalobca 1/ odvolanie a žiadal odvolací súd zmeniť výrok I rozsudku v časti úrokov z omeškania a priznať žalobcovi 1/ úroky z omeškania vo výške 10% ročne od 2.5.2004 z istiny 93.097,63 eur do zaplatenia. Pri výške úrokov z omeškania vychádza žalobca 1/ z dikcie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a s § 563 Občianskeho zákonníka. Žalobca požaduje priznať úroky z omeškania od 2.5.2004, nakoľko má za to, že preukázal skorší dátum, od ktorého si môže uplatniť príslušenstvo. Žalobca 1/ dôvodí, že právny predchodca žalovaných 1/ a 2/ vedel o tom, že má zaplatiť predmetný dlh ešte skôr, než dostal samotný žalobný návrh (platobný rozkaz) v tomto konaní. Žalobca vychádza z línie nastolenej súdom prvej inštancie (o tom, kedy boli nehnuteľnosti reálne odovzdané, resp. ukončený nájom - 1.5.2004, čo vyplýva aj zo zhodného tvrdenia strán) a § 563 OZ, § 667 ods. 1 in fine vrátane judikatúry (napr. NS ČR 26 Cdo 926/2009, NS ČR 29 Cdo 2455/2009), a je toho názoru, že právny predchodca žalovaných 1/ a 2/ sa dostal do omeškania nasledujúci deň od skončenia nájmu - odovzdania nehnuteľnosti, kedy bol povinný zaplatiť úhradu nákladov - investícií - protihodnotu zvýšenia veci. Nie je právnou vadou, že žalobca 1/ poslal výzvu na zaplatenie pred lehotou splatnosti. Podstatné je, že pôvodný žalovaný vedel, že má túto sumu zaplatiť (vrátane vyčíslenia a špecifikácie). Dňom 2.5.2004 však už bol dlžník povinný zaplatiť uvedenú sumu, na ktorú bol opakovanie vyzvaný od 22.8.2002 resp. cestou súdu v priebehu roka 2003 (Uznesenie OS BA III sp. zn. 21NcPO/3/03 zo dňa 28.4.2003 o nariadení predbežného opatrenia). Žalobca 1/ tvrdí, že právny predchodca žalovaných 1/ a 2/ sa dostal do omeškania od 2.5.2004, od a preto žalobca 1/ žiada úroky z omeškania zo žalovanej istiny, v zákonnej výške 10% ročne.

17. Žalobca 2/ podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti výroku V, ktorým mu bola uložená povinnosti nahradiť trovy konania žalovaným 1/ a 2/ vo výške 100%. Odvolanie odôvodňuje tým, že by nemal byť zaviazaný na náhradu trov konania žalovaných 1/ a 2/, pretože v konaní vystupoval ako žalobca a to až do postúpenia pohľadávky. Jeho právny nástupca (Juraj L.) ako žalobca 1/ v tomto konaní bol procesne úspešný (súd mu priznal v plnej výške istinu vrátane trov konania a čiastočne i úroky z omeškania). Žalobca 2/ opätovne vstúpil do konania a neuplatňoval si žalobný nárok samostatne, ale spoločne a nerozdielne (solidárne) spolu s procesne úspešným žalobcom 1/. De facto tak mal i žalobca 2/ procesný úspech, čím možno primerane v danej veci aplikovať § 142 ods. 1 OSP. Ak by si žalobca 2/ uplatňoval sumu samostatne, mal by znášať náhradu trov konania v prípade zamietnutia žalobného nároku, čo však nebol tento prípad. Žalobca 2/ uviedol, že žalovaní 1/ a 2/ nemali zvýšené nároky na náhradu trov konania (napr. súdny poplatok za odpor, odvolanie, preddavky za znalečné, trovy právneho zastúpenia za účasť na pojednávaní ) a nezvýšila ich ani skutočnosť, že žalobca 2 v konaní vystupoval solidárne so žalobcom 1/. Žalobca 2/ taktiež poukazuje na skutočnosť, že postúpenie pohľadávky bolo spôsobené tým, že žalovaní podali na pôvodného žalobcu (v súčasnosti žalobca 2/)

návrh na ex offo výmaz z obchodného registra, čím hrozila strata procesnej spôsobilosti. Z uvedeného dôvodu je možné primerane aplikovať aj § 150 OSP resp. analogicky § 143 OSP. Žalobca 2/ považuje však za spravodlivé, aby nemusel znášať trovy konania žalovaných 1/ a 2/, keďže mal de facto úspech prostredníctvo solidárneho žalobcu 1/. Na základe uvedeného navrhuje žalobca 2/ odvolaciemu súdu nepriznať žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania vo výške 100% vo vzťahu k žalobcovi 2/ (v krajnom prípade navrhuje aspoň znížiť trovy na sumu pod 100%).

18. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti výrokov I, III a VI napadli žalovaní 1/ a 2/ v zákonnej lehote odvolaním s odôvodením, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, keď nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaní 1/ a 2/ v odvolaní namietajú, že žalobcovia 1/ a 2/ opierali žalobný nárok vo výške 93.097,64 eur o nájomnú zmluvu, zatiaľ čo v pôvodnom návrhu na vydanie platobného rozkazu z 5.5.2005 (ďalej aj „pôvodná Žaloba") uviedli, že nájomná zmluva spolu s dodatkom je neplatným právnym úkonom. V pôvodnej žalobe žalobný nárok žalobca 1/ skutkovo vymedzil tým, že si uplatnil zaplatené náklady do prestavby (adaptácie nehnuteľnosti na reštauráciu) tvrdiac, že na základe neplatnej nájomnej zmluvy mu vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Počas konania žalobcovia 1/ a 2/ (potom, ako žalovaní 1/ a 2/ uplatnili námietku premlčania nárokov vyplývajúcich z bezdôvodného obohatenia) svoju argumentáciu účelovo zmenili. V zmysle judikátu Najvyššieho súdu SR (ďalej aj „NS SR") publikovaného pod R 33/2010 išlo o zmenu žaloby, nakoľko žalobcovia 1/ a 2/ požadovali rovnaké plnenie na základe iných skutkových okolností, než ktoré uviedli v pôvodnej žalobe. Súd prvej inštancie sa však touto okolnosťou v konaní nezaoberal, o zmene žaloby nerozhodol, čo malo následne vplyv aj na vykonané znalecké dokazovanie ako aj na premlčanie nároku. Žalovaní 1/ a 2/ ďalej uviedli, že jednou z kľúčových procesných námietok žalovaných1/ a 2/ uplatnenou v tomto konaní bola námietka nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu 1/ s poukazom na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 13C 33/2005 z 14.6.2010. V zmysle uvedeného rozhodnutia zmluva o postúpení pohľadávky, ktorá bola predmetom tohto konania a zmluva o započítaní pohľadávok uzavretých medzi žalobcami 1/ a 2/ boli neúčinnými právnymi úkonmi vo vzťahu k pôvodnému žalovanému . V zmysle judikatúry NS SR sa účinky subjektívnej záväznosti právoplatného rozsudku vzťahujú aj na právnych nástupcov účastníkov konania (teda aj žalovaných 1/ a 2/ ako dedičov po zomretom synovi) a štátne orgány, čím sa vytvára aj prekážka res iudicata. Súd prvej inštancie však na str. 10 rozsudku v tejto súvislosti uviedol, že právna neúčinnosť odporovateľného právneho úkonu je iba voči konkrétnemu veriteľovi, pôsobí na základe právoplatného rozsudku a to ex tunc, pričom vo vzťahu k ostatným osobám zostáva odporovateľný právny úkon účinným. Týmto súd zdôvodnil zamietnutie žaloby voči žalobcovi 2/. Z pohľadu žalovaných 1/ a 2/ sa v súčasnosti vzhľadom na záväzný výrok rozsudku o odporovateľnosti postúpenia pohľadávky v konaní sp. zn. 13C 33/2005 z 14.06.2010 na daný právny úkon hľadí tak, ako by nebol voči žalovaným 1/ a 2/ uskutočnený. To v praxi znamená, že právo uplatňovať nárok, ktorý je predmetom tohto konania, má voči žalovaným 1/ a 2/ zásadne len pôvodný veriteľ /t.j. žalobca 2/. Nesprávne posúdenie tejto otázky súdom prvej inštancie má priamy vplyv aj na ďalší nesprávny záver k uplatnenej kompenzačnej námietke.

19. Žalovaní 1/ a 2/ poukazujú aj na skutočnosť, že výrok I, na základe ktorého majú byť zaviazaní uhradiť žalovanú istinu s príslušenstvom spoločne a nerozdielne, je v rozpore so zákonom. Do hmotnoprávneho ako aj procesného postavenia pôvodného žalovaného v tomto konaní na základe právoplatného Osvedčenia o dedičstve súdu prvej inštancie spis. zn. 30 D 645/2010 z 28.11.2011 vstúpili žalovaní 1/ a 2/ ako zákonní dedičia. V zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka však dedičia zodpovedajú za prípadný dlh poručiteľa pôvodného žalovaného len do výšky ceny nadobudnutého dedičstva. To bolo určené v Osvedčení o dedičstve v celkovej výške 95.191,79 eur. To znamená, že na základe výsledku dedičského konania v danom prípade ide o delenú a nie solidárnu zodpovednosť žalovaných 1/ a 2/ Vzhľadom na tento fakt súd prvej inštancie nemohol žalovaných 1/ a 2/ zaviazať na solidárne plnenie dlhu, nakoľko tým prekročil žalobný návrh. Žalovaní 1/ a 2/ poukazujú na rozhodnutia NS SR sp. zn. 4M Cdo 18/2009 z 22.07.2010 podľa ktorého, „Ak k vyporiadaniu dlhu dohodou medzi dedičmi a veriteľom nedôjde, spôsob, akým zodpovedajú za poručiteľove dlhy, vyplýva priamo z ustanovenia § 470 ods. 2 OZ. Ide o delenú zodpovednosť, podľa ktorej zodpovedajú za dlhy v pomere k hodnote, v akej nadobudli dedičstvo (zodpovednosť má iba ten dedič, ktorý skutočne dedičstvo nadobudol). Pre určenie pomeru, v akom dedič zodpovedá za každý dlh poručiteľa, je preto postačujúce, ak rozhodnutie o dedičstve obsahuje rozdelenie majetkových práv poručiteľa medzi dedičmi a hodnotu

týchto práv.“ Pomerná zodpovednosť viacerých dedičov je delenou zodpovednosťou, a preto veriteľ nemôže uplatniť svoju pohľadávku voči hociktorému z dedičov, ale môže požadovať len jej pomernú časť pripadajúcu na konkrétneho dediča. Súd prvej inštancie sa otázkou delenej zodpovednosti absolútne nezaoberal a rovnako nijako nereagoval na námietku žalovaných, že nie je možné dedičom uložiť uhradiť poručiteľov dlh spoločne a nerozdielne. Súd prvej inštancie nezdôvodnil, prečo sa odklonil od tohto základného princípu dedenia, čím zasiahol do majetkovej sféry žalovaných 1/ a 2/. Na základe výroku I sú totiž žalovaní 1/ a 2/ ako dedičia povinní uhradiť vyššiu sumu, ako na nich pripadá podľa dedičského rozhodnutia a zákona.

20. Žalovaní 1/ a 2/ poukazujú v odvolaní na vadu žalobného petitu, pretože súd prvej inštancie uznesením č. k. 11C 187/05-693 z 28.11.2012, právoplatným dňa 2.1.2013 pripustil zmenu žalobného petitu, ktorým malo byť priznané žalované plnenie obom žalobcom ako veriteľom spoločne a nerozdielne, hoci solidarita v ich vzájomnom vzťahu voči pôvodnému žalovanému ani jeho dedičom nevyplývala zo žiadneho právneho titulu. Od začiatku sporu bolo totiž zrejmé, že potenciálnym hmotnoprávnym nárokom môže disponovať len jeden zo žalobcov 1/ a 2/, nie obaja. Ďalším podstatným nedostatkom rozsudku je, že súd prvej inštancie v ňom vôbec neuvádza pripustený petit zmenenej žaloby vo forme tzv. alternatíva facultas. Tento petit sa stal predmetom žaloby od pripustenia zmeny žalobného petitu. Tento druhý výrok žalobného petitu o vydaní nehnuteľností je forma zloženého petitu, ktorý dáva žalovanému účastníkovi konania, t.j. in concrete žalovaným 1/ a 2/ len možnosť, že namiesto primárne zažalovaného hlavného plnenia môžu žalobcov 1/ a 2/ uspokojiť aj náhradným spôsobom, ktorý si určili samotní žalobcovia 1/ a 2/ podľa vlastnej úvahy. O tejto zmene pôvodnej Žaloby však v rozsudku nie je zmienka. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatuje len pripustenie pristúpenia žalobcu 2/, avšak bez akejkoľvek zmienky o vplyve tejto skutočnosti na pripustený zložený žalobný petit a otázku solidarity. Ak súd prvej inštancie tento návrh zamietol v rámci výroku II, mala sa táto skutočnosť v odôvodnení rozsudku zdôvodniť. Súd tak vyhovel návrhu žalobcu 1/, ale alternatívu facultas mu nepriznal, hoci sa tiež stala predmetom konania. Voči tomuto petitu možno mať oprávnené výhrady (nesprávne vyznačenie z evidencie nehnuteľností, či nemožnosť vydať nehnuteľností do vlastníctva oboch žalobcov, ako to požadujú). Žalovaní 1/ a 2/ namietajú nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie.

21. Žalovaní 1/ a 2/ namietajú aj postup súdu prvej inštancie, ktorý pri určovaní hodnoty nehnuteľností odchýlil od ceny dedičstva zistenej v dedičskom konaní. Súd prvej inštancie uviedol, že predmetné nehnuteľnosti uvedené v súpise majú vyššiu hodnotu oproti stavu deklarovanom v Osvedčení o dedičstve. Odvolával sa pritom na znalecký posudok Ing. K. č. 215/2003 a údaj uvedený v znaleckom posudku č. 2/2014 z 21.2.2014 súdom ustanoveného súdneho znalca - Ing. T., ktorý ohodnotil nehnuteľnosti k 1.5.2004 v rámci riešenia predbežnej otázky. Súd prvej inštancie na jednej strane uviedol, že na základe vyššie uvedených dôkazov majú nehnuteľnosti vyššiu hodnotu, avšak na druhej strane už neuviedol, akú konkrétnu hodnotu mal za preukázanú ku dňu smrti poručiteľa. Ak sa teda súd prvej inštancie chcel odchýliť od ceny dedičstva uvedenej v Osvedčení o dedičstve, na čo podľa názoru žalovaných 1/ a 2/ neboli v súdnom spise dostatočné dôkazy, bolo jeho povinnosťou uviesť, aká bola hodnota celého, dedičmi nadobudnutého majetku po poručiteľovi. Od toho je totiž možné určiť rozsah zodpovednosti žalovaných 1/ a 2/ ako dedičov. Žalovaní 1/ a 2/ považujú za pochybné a nesprávne, ak súd prvej inštancie určil hodnotu nehnuteľností k 3.9.2010 (úmrtie pôvodného žalovaného) na základe znaleckých posudkov, ktoré stanovili hodnotu nehnuteľností k 17.9.2003 a 1.5.2004. Vzhľadom na cenový pohyb a amortizáciu nehnuteľností, ktorý ku dňu smrti poručiteľa uplynul, nie je možné takto objektívne určiť hodnotu nehnuteľností na základe znaleckého ocenenia, ktoré bolo realizované 6-7 rokov pred rozhodným dátumom. Žalovaní 1/ a 2/ poukazujú tiež na rozpor súdu prvej inštancie pri hodnotení znaleckého posudku Ing. K. z roku 2003, kedy na určenie hodnoty dedičstva považuje súd prvej inštancie tento dôkaz za relevantný, avšak na účely stanovenia výšku zhodnotenia nehnuteľnosti už tento istý dôkaz odmieta. Nesprávny postup súdu prvej inštancie podľa názoru žalovaných 1/ a 2/ spočíval aj vtom, že sa zaoberal len znaleckými posudkami, ktoré stanovovali hodnotu nehnuteľností, ktoré boli predmetom sporu. V Osvedčení o dedičstve sa však uvádzajú aj ďalšie nehnuteľnosti, ktorých hodnotu už súd prvej inštancie neskúmal a nemal k ich cene rovnako žiadne podklady. Súd prvej inštancie mal rešpektovať právoplatné Osvedčenie o dedičstve, ktoré sám (hoci v inom konaní) vydal. Pre iné rozhodnutie súdu o cene dedičstva totiž neexistoval v súdnom spise žiadny podklad. V tejto časti preto považujú žalovaní 1/ a 2/ rozhodnutie súdu prvej inštancie za nepreskúmateľné a svojvoľné.

22. Žalovaní 1/ a 2/ v odvolaní poukazujú rovnako aj na skutočnosť, že v časti konania pred súdom prvej inštancie (od roku 2012, kedy začal súd vo veci pojednávať) žalobcovia neboli relevantne právne

zastúpení, nakoľko podľa plnej moci z 21.3.2012 od splnomocniteľa JUDr. C. W., advokáta, ktorý v konaní zastupuje oboch žalobcov, pre Mgr. F. V., by mala byť táto osoba advokátskym koncipientom, avšak podľa zistení žalovaných a dôkazov založených 1/ a 2/ do súdneho spisu na pojednávaní dňa 27.1.2016 Slovenská advokátska komora žiadneho koncipienta pod menom Ľubomír V. nikdy neevidovala, respektíve neeviduje či už v zozname advokátskych koncipientov alebo advokátov. Keďže G.. F. V. podľa potvrdení SAK advokátskym koncipientom ani advokátom nikdy nebol, žalovaní 1/ a 2/ majú za to, že všetky procesné úkony vykonané G.. F. V. voči súdu, vrátane písomných a ústnych vyjadrení, či prednesov, otázok kladeným účastníkom konania, či súdnemu znalcovi, a najmä podaných návrhov na vykonanie dôkazov sú právne neúčinné. To v konečnom dôsledku znamená, že tieto úkony sa nepovažujú za úkony vykonané v mene advokáta pri zastupovaní jeho klientov a súd na ne nemal prihliadať. Ide o zásadnú procesnú vadu, s ktorou sa súd prvej inštancie v rozsudku vôbec nevysporiadal. Táto skutočnosť má pritom za následok, že súd nemôže priznať žalobcovi 1/ odmenu za úkony právnej služby, ktoré realizoval Mgr. V. na základe vyššie uvedenej procesne neplatnej plnej moci.

23. Žalovaní 1/ a 2/ ďalej nesúhlasia s právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorý vyhodnotil nájomnú zmluvu ako platnú, hoci bola uzavretú podľa ustanovenia § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka a to aj napriek výslovnému odkazu na zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s opačným názorom, na ktorý žalovaní 1/ a 2/ počas konania poukazovali (NS ČR sp. zn. 26 Cdo 3714/2008 z 24.11.2009 - že je neplatná podľa § 39 Obč. zák. pre rozpor so zákonom nájomná zmluva, ktorej predmetom sú neskolaudované stavby...) Súd prvej inštancie bol teda povinný vysporiadať sa v rozsudku aj s citovaným právnym názorom. Jeho konštatovanie, že pôvodný žalovaný považoval nájomnú zmluvu za platnú, keď z nej vymáhal nájomné, je bez právneho významu, pretože jedine všeobecný súd je kompetentný posudzovať podmienky platnosti/neplatnosti právneho úkonu. Žalovaní 1/ a 2/ ďalej vytýkajú súdu prvej inštancie, že hoci tento vyhodnotil nájomnú zmluvu ako platný právny úkon, nesprávne sa podľa názoru žalovaných 1/ a 2/ vysporiadal s otázkou nadobudnutia jej účinnosti, keď nebral do úvahy znenie čl. 9 nájomnej zmluvy, v ktorom si zmluvné strany dohodli zriadenie vecného bremena v prospech nájomcu s obsahom a v rozsahu vymedzenom v tomto článku nájomnej zmluvy. V zmysle čl. 9 ods. 9 nájomnej zmluvy mal zápis tohto vecného bremena do katastra nehnuteľností dať vyznačiť žalobca 2/ ako nájomca. Na túto skutočnosť bola následne naviazaná aj účinnosť vzniku nájomného vzťahu, pričom zriadenie vecného bremena tu predstavovalo relatívne samostatný záväzok (hoci obsiahnutý v čl. 9 Nájomnej zmluvy). V každom prípade však išlo o objektívne splniteľnú podmienku (zmluvne zriadené vecné bremeno bolo spôsobilé na zápis do katastra nehnuteľností). Ak si túto povinnosť žalobca nesplnil (správa katastra jeho návrh na povolenie vkladu zamietla), nemožno túto skutočnosť pripisovať na ťarchu druhej zmluvnej strany. Prvý návrh nájomnej zmluvy predložil pôvodnému žalovanému žalobca 2/. Vo všeobecnosti sa v občianskom práve uplatňuje princíp zmluvnej autonómie (slobody vôle alebo zmluvnej voľnosti) a platí predovšetkým to, čo si účastníci zmluvy dohodli, pokiaľ to zákon výslovne nezakazuje alebo pokiaľ z povahy príslušného zákonného ustanovenia nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť. Súd prvej inštancie podľa názoru žalovaných 1/ a 2/ pochybil, keď v rozsudku vôbec nereflektoval na znenie čl. 9 Nájomnej zmluvy, pričom nezohľadnil ani interpretačné pravidlá vyplývajúce z ustálenej judikatúry. Systematickým a logickým výkladom čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 9 Nájomnej zmluvy sa dalo jednoznačne dospieť k záveru, že čl. 12 ods. 2 predstavuje tzv. odkladaciu podmienku účinnosti vzniku nájomného vzťahu založeného Nájomnou zmluvou. Súd prvej inštancie tým podľa názoru žalovaných nerešpektoval základnú zásadu súkromného práva, ktorou je zmluvná voľnosť (autonómia vôle), ktorá požíva ústavnú ochranu (čl. 2 ods. 3 Ústavy SR). Zásadu autonómie vôle možno prelomiť len na základe výslovnej zákonnej úpravy či zmluvného dojednania (Rozsudok NS ČR sp. zn. 26 Cdo 863/2007 z 20.11.2008). Dojednané práva a povinnosti v nájomnej zmluve tak podľa žalovaných 1/ a 2/ v dôsledku nesplnenia dohodnutej odkladacej podmienky nikdy nenadobudli právne účinky a nemôžu byť teda ani právne vynútiteľné. Nadväzne na to akékoľvek plnenia z takejto neúčinnej zmluvy bolo nutné analogicky posúdiť ako plnenia prijaté bez právneho dôvodu podľa ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. S tým úzko súvisí aj správne vysporiadanie sa s otázkou premlčania žalovaného nároku.

24. K otázke stanovenia výšky žalovanej sumy žalovaní 1/ a 2/ namietajú, že žalobca písomnú dohodu o výške investícií do predmetu nájmu s pôvodným žalovaným nemal uzavretú a teda nepreukázal existenciu takej dohody, ktorá by ho oprávňovala vykonávať investície v takej kvalite, rozsahu a cene, v akej si ich uplatnili v žalobnom návrhu. Podľa čl. 4 ods. 7 nájomnej zmluvy, ktorú považoval súd prvej inštancie za platnú a účinnú, bol prenajímateľ povinný nájomcovi po ukončení nájmu uhradiť finančnú

sumu vo výške, o ktorú nájomca zvýšil hodnotu prenajatej veci, ak je zhodnotenie neoddeliteľnou súčasťou prenajatej veci. Nájomca mal nárok len na uplatnenie tých investícií, o ktorých sa zvýšila hodnota veci za kumulatívneho splnenia podmienky, že tieto investície boli vykonané do vecí, ktoré sa stali neoddeliteľnou súčasťou nájmu. Väčšina hnuteľných vecí vnesených do predmetnej nehnuteľnosti sa už v nej nenachádza z dôvodu, že tieto veci si žalobca 1/ osobne odniesol, čo potvrdil vo svojej výpovedi. Rodina žalovaných 1/ a 2/ vykonala na predmetnej nehnuteľnosti stavebné úpravy po nadobudnutí nehnuteľnosti v roku 1998 a práce vykonané na objednávku žalobcu 2/ neboli podľa názoru žalovaných 1/ a 2/ nevyhnutné, a preto by sa z hľadiska posudzovania zhodnotenia nehnuteľnosti ani nemali brať do úvahy. Žalobcovia 1/ a 2/ nepreukázali podľa názoru žalovaných, že všetky uvedené výkony a práce boli skutočne realizované v predmetnom dome v takom rozsahu, ako uvádzali, a že by im pôvodný žalovaný dal ako vlastník súhlas na vykonanie iných stavebných úprav než tých, ktoré sú uvedené v prílohe č. 1 nájomnej zmluvy. Investície vynaložené žalobcom nad dohodnutý rozsah stavebných úprav (drobné dispozičné zmeny spočívajúce vo vybúraní jedného múru a prerobenie WC) neboli oprávnené a nemohli ani zďaleka dosiahnuť žalovanú sumu. Žalovaní dávajú do pozornosti zároveň, že žalobca 1/ v podaní z 26.11.2012 sám konštatoval, že k časti žalobou uplatnených nákladov v celkovej výške 480 723,- Sk (15.957,08 eur) nemá doklady. Napriek tomuto tvrdeniu žalobu v tejto časti však späť nezobral. Žalovaní 1/ a 2/ poukázali na to, že otázka rozsahu a výšky vynaložených investícií bola pre meritum veci kľúčová. Ak aktívne legitimovaný žalobca skutočne uplatnené náklady nevynaložil, nemohol sa ani pričiniť o prípadné zhodnotenie nehnuteľnosti. Súdny znalec sa výškou a účelnosťou jednotlivých v súdnom spise založených dokladov v súdnom znaleckom posudku rovnako nezaoberal, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie na uvedenú obranu reagovať. Konajúci súd ako aj súdny znalec úplne ignorovali dojednanie v čl. 4 ods. 7 nájomnej zmluvy, ktoré výšku zmluvného nároku nájomcu redukovalo len na také zhodnotenie nehnuteľnosti spôsobené vynaloženými investíciami, ktoré sa trvalo a neoddeliteľne stalo súčasťou predmetu nájmu aj po zániku nájomného vzťahu.

25. Žalovaní 1/ a 2/ namietajú, že súd prvej inštancie v rozsudku nesprávne interpretoval ust. § 667 Občianskeho zákonníka v kontexte so skutkovým vymedzením žaloby a právnym posúdením veci, čo malo vplyv aj na procesne nesprávne nariadené znalecké dokazovanie s nesprávnym vecným výsledkom. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie pristúpil k stanoveniu výšky zhodnotenia nehnuteľností napriek tomu, že žalobca 2/ v pôvodnej žalobe žiadal skutkovo nárok na preplatenie všetkých zaplatených investícií. Neujasnenosť toho, čo sa má znalecky skúmať napokon vyplýva aj z rozsudku, kde súd prvej inštancie oba vyššie uvedené nároky nepochopiteľne stotožňuje, keď uvádza, že “Súd považoval za preukázané, že pôvodný žalovaný sa zaviazal k náhrade nákladov s takouto zmenou spojených, a to vo výške zvýšenia hodnoty veci. Nárok na zaplatenie vynaložených nákladov vyplýva z ust.§ 667 Občianskeho zákonníka. Aj preto bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie, ktorým znalec určoval zhodnotenie predmetnej nehnuteľnosti, zvýšenie hodnoty prenajatej veci, tak ako sa účastníci zmluvy dohodli." Toto konštatovanie však nie je presné a nezodpovedá ani realite, ktorá v konaní nastala.

26. Rozsiahla časť odvolania žalovaných 1/a 2/ je zameraná na rozporovanie súdno-znaleckého posudku. Žalovaní 1/ a 2/ uviedli, že znalecké dokazovanie trpelo od začiatku vadou - neúčinný procesný návrh na jeho vykonanie podaný neoprávnenou osobou Mgr. V., namietajú aj to, že súdom špecifikované zadanie „určiť rozdiel medzi hodnotou nehnuteľnosti pred adaptáciou a po nej, určiť rozsah, v ktorom sa nehnuteľnosť vykonanými investíciami navrhovateľa zhodnotila oproti pôvodnému stavu /pred 10.7.2000/“ bolo nejasné, čo spôsobilo, že súdny znalec nie celkom pochopil zadanie (interpretoval si ho zle), čo malo za následok nielen nezodpovedanie časti zadania (otázka č. 2), ale najmä zvolenie nesprávneho postupu pri zodpovedaní otázky č. 1. S určením výšky zhodnotenia súdom, ktorý sa oprel len o závery súdneho znalca uvedené v súdnom znaleckom posudku a jeho názory a zdôvodnenia, sa nemožno podľa názoru žalovaných 1/ a 2/ stotožniť. Závery súdu prvej inštancie i súdneho znalca sú nejednoznačné, vnútorne rozporné, nepreskúmateľné i vecne nesprávne a v niektorých častiach sú dokonca neobjektívne až tendenčné. Žalovaní 1/ a 2/ poukazujú na skutočnosť, že sám súdny znalec vo svojej výpovedi na pojednávaní 25.11.2015 potvrdil nesprávnosť svojho postupu, nepochopenie (otázka č. 1) a nezodpovedanie celého zadania a vyvolal ďalšie pochybnosti a otázky, ktoré zostali aj v rozsudku nezodpovedané. Súdny znalec totiž sám priznal, že na poskytnutie odpovede minimálne k otázke č. 2 zadania nebol vôbec kompetentný. Súdny znalec podľa vlastných slov nedisponoval na vypracovanie časti zadania dostatočnými vedomosťami potrebnými z relevantného odvetvia, ale napriek tejto skutočnosti posudok vypracoval. Odpoveď súdneho znalca na otázku č. 2 zadania, ktorá je uvedená na str. 112 súdneho znaleckého posudku nemožno vzhľadom na súdom

položenú otázku považovať za relevantnú odpoveď. Išlo o kľúčovú otázku vyplývajúcu zo zadania, ktorá mala bližšie objasniť, špecifikovať i verifikovať správnosť odpovede na otázku č. 1 zadania. Tento nedostatok odbornosti považujú žalovaní 1/ a 2/ za vážne pochybenie pri vykonávaní znaleckej činnosti súdnym znalcom.

27. Vo vzťahu k záveru vyplývajúcemu zo súdneho znaleckého posudku, že výška zhodnotenia nehnuteľnosti v čase narastá napriek opotrebeniu užívaním, žalovaní 1/a 2/ argumentujú, že nárast technických a všeobecných hodnôt nehnuteľností vo výpočte súdneho znalca je zapríčinený rastom cien na stavebnom a realitnom trhu, pričom vyplýva predovšetkým z polohy nehnuteľnosti. Pri posudzovaní zhodnotenia nehnuteľnosti v dôsledku vynaložených investícií teda nemôže byť pričítané na prospech nájomcu, že hodnota nehnuteľnosti narástla v dôsledku nárastu cien s využitím polohovej diferenciácie. Tento názor vyplýva aj z ustálenej judikatúry NS SR. Žalovaní 1/ a 2/ poukazujú na skutočnosť, že v spornej veci súdny znalec pri výpočte zhodnotenia nehnuteľnosti, aplikujúc vyhlášku č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v platnom znení (ďalej len „Vyhláška"), vychádzal aj z uvedených faktorov ako vplyv trhu (rast cien), poloha nehnuteľnosti, infraštruktúra atď., čo je neprípustné. Už samotná definícia Všeobecnej hodnoty v Prílohe č. 3 Vyhlášky („výsledná objektivizovaná hodnotu nehnuteľností a stavieb, ktorá je znaleckým odhadom ich najpravdepodobnejšej ceny ku dňu ohodnotenia, ktorú by tieto mali dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom predaji, keď kupujúci aj predávajúci budú konať s patričnou informovanosťou i opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou") vylučuje aplikáciu Vyhlášky na určenie zhodnotenia nehnuteľnosti nájomcom pri skončení nájmu (nie jej poctivom predaji), čo sú úplne odlišné pojmy, resp. kategórie. Súdny znalec dospel k nesprávnym záverom, ktoré napokon vytvorili vecne nesprávny podklad pre rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej. Súd prvej inštancie uvedený nedostatok súdneho znalca nijako nekorigoval, iba sa s jeho nesprávnymi a dôvodne spochybnenými závermi v rozsudku bez ďalšieho stotožnil. Práve nevysporiadanie sa s citovanou judikátúrou NS SR (uvedená aj v záverečnej reči) možno považovať za neprípustný odklon od ustálenej súdnej praxe, čo zakladá aj arbitrárnosť rozsudku.

28. Žalovaní 1/ a 2/ považujú súdny znalecký posudok za neprehľadný a nepreskúmateľný, z dôvodu použitia nejednoznačne zadefinovaných termínov a veľkého množstva číselných výsledkov, pričom v závere posudok odkazuje na 6 rôznych výsledných hodnôt, z hľadiska aplikácie rôznych metód výpočtu. Uvedený prístup znalca je pritom v rozpore so samotnou Vyhláškou, v zmysle ktorej môžu byť použité aj viaceré metódy súčasne, pričom výber vhodnej metódy vykoná znalec a v závere bude po zdôvodnení uvedená len jedna hodnota určená vybranou metódou, ktorá najvhodnejšie vystihuje jej definíciu. Zásadný vplyv na výsledky súdneho znaleckého posudku mala tiež skutočnosť, že výsledná hodnota zhodnotenia bola stanovená ako rozdiel hodnôt dvoch rôznych stavieb - rodinného domu a reštaurácie (hotela). Zo stavebnotechnického hľadiska sa jedná o jeden a ten istý stavebný objekt, ktorý bol stavebnými úpravami zmodernizovaný a ktorého účel využívania bol zmenený. Z nerovnakého zatriedenia stavebného objektu však vyplýva neporovnateľný cenový rozdiel. Výpočet technickej hodnoty, ktorá bola následne použitá ako základ pre stanovenie všeobecnej hodnoty, je úplne odlišný pri rodinných domoch a pri prevádzkových stavbách. Došlo tak ku skreslenej výške vypočítaného technického zhodnotenia stavby a to v neprospech žalovaných 1/ a 2/. Ako vyplýva zo súdneho znaleckého posudku (str. 4 a str. 112) stavebné zmeny vykonané žalobcom 2/ mali len charakter drobných dispozičných zmien a tieto nemali výrazný vplyv na zmenu konštrukčného a materiálneho vyhotovenia stavby. Aj po vydaní kolaudačného rozhodnutia k nehnuteľnosti z 12.4.2001 (právoplatného dňa 2.5.2001) išlo stále zo stavebnotechnického hľadiska o rodinný dom, ktorého účel využitia bol len zmenený na reštauráciu. Z tohto dôvodu nebolo podľa žalovaných 1/ a 2/, opierajúcich sa o závery iných znalcov, možné pre účely spracovania súdneho znaleckého posudku uplatniť kategorizáciu rodinného domu ako hotelovej budovy.

29. Žalovaní 1/ a 2/ poukazujú na podľa nich absurdný záver súdneho znalca, ktorý v rekapitulácii zhodnotenia nehnuteľnosti (na str. 111 súdneho znaleckého posudku) uvádza, že „všeobecná hodnota zhodnotenia nehnuteľnosti" je k termínu 2.5.2001 = 78.900,-eur a k termínu 1.5.2004 je 102.000,- eur. Zhodnotenie za tri roky užívania, napriek odpočítaniu opotrebenia užívaním, tak podľa znalca stúplo o takmer 30 % len samotným užívaním nehnuteľnosti, čo je podľa názoru žalovaných absolútne nereálne. Užívaním sa totiž akákoľvek hnuteľná či nehnuteľná vec logicky opotrebúva (amortizuje), tzn. že jej hodnota nestúpa, ako konštatuje súdny znalec, ale naopak klesá. Uvedený záver je teda v rozpore s týmto základným princípom logického uvažovania. Výsledkom aplikácie súdnym znalcom použitého

výpočtu je potom absurdný záver, že napriek tomu, že žalobca 2/ ako nájomca po kolaudácii užíval nehnuteľnosť 3 roky, jej hodnota sa mala v dôsledku vykonaných investícií v rokoch 2000 a 2001 zvýšiť. Tento záver je iracionálny a nelogický, pretože plynutím času a užívaním nehnuteľnosti by mala hodnota investície logicky klesať. Z rozsudku nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie považoval za relevantnú zo 6 uvedených hodnôt práve tú najvyššiu v sume 102.000,- eur. Priklonenie sa k tejto hodnote súd prvej inštancie nezdôvodnil.

30. V konaní žalovaní 1/ a 2/ predložili znalecké posudky, ktoré stanovovali hodnotu nehnuteľností v roku 1998, tzn. pred adaptáciou nehnuteľnosti nájomcom v zmysle nájomnej zmluvy a dva posudky z roku 2003, tzn. relatívne krátko po tejto adaptácii a krátko pred dňom, ku ktorému mal súdny znalec vypočítať zhodnotenie nehnuteľnosti (1.5.2004). Relevantný je znalecký posudok Ing. K., ktorý bol vyhotovený na objednávku vtedajšieho právneho zástupcu žalobcu 2/ v tomto konaní a jeho účelom bolo zistenie reálnej trhovej hodnoty všetkých nehnuteľností (tj. domu i pozemkov). Znalecký posudok 215/2003 Ing. K. stanovil všeobecnú hodnotu predmetnej nehnuteľnosti ako reštaurácie na sumu 77.314,- eur, čo sa matematicky približuje všeobecnej hodnote zhodnotenia nehnuteľnosti stanovenej v súdnom znaleckom posudku k termínu po adaptácii (t.j. k 2.5.2001), ktorú súdny znalec stanovil v sume 78.900,- eur. Z pohľadu žalovaných 1/ a 2/ je vylúčené a nereálne, aby tá istá nehnuteľnosť, ktorá mala v septembri 2003 podľa znaleckého posudku ako celok (po vykonaní všetkých žalobcom uplatňovaných investícií) všeobecnú (t.j. trhovú) hodnotu 77.314,- eur, bola o niekoľko mesiacov neskôr (k 1.5.2004) len investíciami žalobcu vykonanými ešte v rokoch 2000 - 2001 zhodnotená o sumu 102.000,-eur. Ide o sumu zhodnotenia, ktorá ešte o jednu tretinu prevyšuje jej všeobecnú trhovú hodnotu 8 mesiacov predtým, najmä ak sa v nej aj podľa súdneho znalca nevykonali žiadne zásahy do prvkov dlhodobej životnosti stavby. Súd prvej inštancie pritom očividne považoval všeobecnú hodnotu nehnuteľností v roku 2003 určenú B.. K. za relevantnú, nakoľko na ňu poukázal aj v súvislosti s určením hodnoty dedičstva k 3.9.2010. Žalovaní 1/ a 2/ poukázali tiež na skutočnosť, že žalobcovia 1/ a 2/ tvrdili, že za skutočne vykonané stavebné práce, ktoré údajne realizoval žalobca 2/, zaplatili sumu 1.342.259 Sk = 44.555,- eur Podľa žalovaných 1/ a 2/ je nereálne, aby zhodnotenie nehnuteľnosti vypočítané súdnym znalcom dosiahlo takmer dvojnásobok sumy, ktorá bola údajne žalobcom 2/ preinvestovaná, a to najmä s poukazom na skutočnosť, že adaptáciou nehnuteľnosti boli dotknuté len prvky krátkodobej životnosti a teda išlo len o drobné dispozičné úpravy objektu.

31. Žalovaný 1/ a 2/ v odvolaní vytýkajú súdu prvej inštancie, že bližšie nešpecifikoval, ktoré listinné dôkazy v konaní vykonal. Vzhľadom na fakt, že v konaní bolo predložených súdu značné množstvo listinných dôkazov zo strany oboch sporových strán, bolo povinnosťou súdu, či už priebežne na jednotlivých pojednávaniach alebo potom naraz všetky tieto listinné dôkazy vykonať spôsobom uvedeným v ustanovení § 129 ods. 1 OSP. Ich odvolacou námietkou je aj nevykonanie dokazovania kontrolným znaleckým posudkom. Návrh žalovaných 1/ a 2/ na vykonanie tohto dôkazu súd prvej inštancie zamietol na pojednávaní dňa 25.11.2015. Pokiaľ ide o zdôvodnenie nevykonania navrhovaného dôkazu, toto je v rozsudku strohé. Súd prvej inštancie svoj postup zdôvodnil len tým, že ho považuje za nadbytočný, nakoľko súdny znalec sa so všetkými vznesenými námietkami žalovaných 1/ a 2/ vysporiadal a vysvetlil rozdiely v hodnotách, ku ktorým ostatní znalci dospeli. S týmto žalovaní 1/ a 2/ nesúhlasia. Okrem uvedeného poukazujú na fakt, že v rozsudku absentujú akékoľvek úvahy súdu prvej inštancie vo vzťahu k vykonanému znaleckému dokazovaniu. Súd prvej inštancie sa oprel len o závery súdneho znalca, avšak bez toho, aby sa konkrétne vysporiadal s ostatnými dôkazmi a námietkami, ktoré svedčili v neprospech argumentácie súdneho znalca. NS SR v súvislosti s významom znaleckého posudku uviedol, že i znalecký posudok musí súd podrobiť hodnoteniu. Posudok preto musí v sebe spojovať vysokú odbornosť so zrozumiteľnosťou slovného vyjadrenia záverov a postupu, akým k nemu dospel, aby súd, prípadne iný orgán, pre ktorý je posudok určený, bol schopný pochopiť jeho dôkazný význam, aj keď sám nemá odborné vedomosti. Ak sa uvedené zásady nedodržia, prestáva byť rozsudok, či iné rozhodnutie, výsledkom rozhodovania súdu (sudcu), ale ide o „znalecké rozhodnutie", kde súd len deklaruje za svoj záver niekoho iného" (NS SR sp. zn. 1M Obdo V 11/2008 z 28.10.2010).

32. Žalovaní 1/ a 2/ namietajú, že v rozsudku absentujú vlastné (nie znalcove) úvahy a názory súdu prvej inštancie a hodnotenie všetkých vykonaných dôkazov, ako aj dôkazy, ktoré boli vykonané a tie, ktoré nevykonal, pričom svoje rozhodnutie v tomto smere nezdôvodnil, navzájom odporujúce dôkazy nezhodnotil a svoje stanovisko oprel len o súdny znalecký posudok. Tieto procesné vady (pochybenia pri dokazovaní a nezdôvodnenie nevykonania dôkazov) majú za následok podľa názoru žalovaných 1/

a 2/ nedodržanie kritérií stanovených v ustanovení § 132 a § 157 ods. 2 OSP, z čoho plynie nielen vecnú nesprávnosť, ale do veľkej miery aj nepreskúmateľnosť rozsudku.

33. Žalovaní 1/ a 2/ odvolaciemu súdu navrhli, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, aby na základe odvolania napadnuté výroky rozsudku zmenil tak, že žalobu žalobcu 1/ v napadnutej časti zamietne a že žalobcovi 1/ uloží povinnosť nahradiť žalovaným 1/ a 2/ trovy konania vo výške 100% vrátane trov odvolacieho konania.

34. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že odvolania vo veci boli podané počas platnosti Občianskeho súdneho poriadku. Dňom 1. júla 2016 bol Občiansky súdny poriadok zrušený a nahradil ho zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok. Podľa § 470 odsek 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. To znamená, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem ( § 470 odsek 1 ), rešpektuje ale procesný účinok odvolania do 30.6.2016, pretože právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku zostávajú zachované.

35. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 . Vec prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť respektíve zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 1/ a 2/ je dôvodné, odvolanie žalobcu 2/ dôvodné nie je. Dôsledky dôvodnosti odvolania žalovaných1/ a 2/ majú vplyv aj na odvolanie žalobcu 1/ vo vzťahu k výroku rozsudku o príslušenstve priznanej istiny.

36. Odvolací súd vychádzal z ustálenia skutkového stavu súdenej veci súdom prvej inštancie z ktorého vyplýva, že zmluva o nájme nehnuteľnosti rodinného domu s pozemkom v Bratislave na ulici Jaskov rad 193 bola uzavretá písomne 10.7.2000. Od tohto dňa podľa tejto zmluvy bol žalobca 2/ ako nájomca oprávnený túto nehnuteľnosť užívať. Nehnuteľnosť mu prenajal právny predchodca žalovaných 1/ a 2/ , ktorý sa v zmysle článku 4 bod 7 zaviazal po skončení nájmu zaplatiť žalovanému 2/ (nájomcovi) sumu vo výške, o ktorú nájomca zvýšil hodnotu prenajatej nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie správne tento predmetný zmluvný vzťah posúdil podľa ustanovení § 633 a nasledujúce Občianskeho zákonníka, pretože aj keď jej zmluvné strany v úvode prehlásili, že ju uzatvárajú podľa zákona č. 116/1990 Zb. o nájme nebytových priestorov, predmet nájmu nebol podľa kolaudačného rozhodnutia alebo rozhodnutím stavebného úradu určený ako nebytový priestor, preto ustanovenia zákona č. 116/1990 Zb. na predmetnú nájomnú zmluvu nemajú dopad. Žalobca 2/ vzhľadom na v článku 2 bod 3 nájomnej zmluvy popísaný účel nájmu, ktorým bola jeho podnikateľská činnosť konkretizovaná ako veľkoobchod, maloobchod, sprostredkovateľská činnosť, reklamná činnosť a pohostinská činnosť bez ubytovacích zariadení predmet nájmu neužíval, ale podrobil ho najprv stavebnej úprave so zmenou využitia na reštauráciu, ktorá bola povolená príslušným stavebným úradom rozhodnutím zn. 00/167171/-150/151- IMA zo dňa 13.12.2000. Táto zmena využitia stavby na reštauráciu bola povolená kolaudačným rozhodnutím stavebného úradu zn. 01/05416-150/151-IMA. Preto neobstojí názor žalovaných 1/ a 2/, že predmetná nájomná zmluva je neplatná pre rozpor s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, pre nedostatok kolaudačného rozhodnutia , respektíve povolenia užívať stavbu na určený účel, ktorý názor opreli o rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej aj NS ČR) sp. zn. 26 Cdo 3714/2008 zo dňa 24.11.2009. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že citované rozhodnutie NS SR rieši primárne otázku či nebytový priestor, ktorý ešte nebol kolaudačným rozhodnutím kvalifikovaný (určený) ako nebytový priestor je, môže byť, predmetom nájomnej zmluvy v zmysle § 1 zákona č. 116/1990 Zb., respektíve, že je neplatná taká zmluva, ktorej predmetom sú neskolaudované priestory. Predmet nájmu podľa prejednávanej nájomnej zmluvy však vadou nedostatku povolenia užívania stavby k určenému účelu netrpel. Neopodstatnená je aj námietka žalovaných 1/ a 2/, že predmetná nájomná zmluva nenadobudla vzhľadom na jej článok 12 bod 2, ktorý znie ...táto zmluva nadobúda účinnosť dňom právoplatného rozhodnutia o povolení vkladu do katastra nehnuteľností ..., právne účinky a preto v zmluve dohodnuté práva a povinností nemôžu byť právne vynutiteľné. V konaní, ako to skonštatoval súd prvej inštancie nebolo sporným, že kataster nehnuteľností predmetný návrh na vklad zamietol. Účinnosť právneho úkonu (zmluva je dvojstranný právny úkon) znamená možnosť domáhať sa práv alebo povinností z neho vyplývajúcich, teda správať sa tak, ako to z právneho úkonu vyplýva. Pri nájomnej zmluve treba účinnosťou nájomnej zmluvy rozumieť možnosť vstúpiť do prenajatého priestoru a užívať

ho v súlade s dohodnutými podmienkami, čomu korešpondujú povinnosti, napríklad platenie nájomného. Účinnosť zmluvy teda umožňuje konať tak, aby sa dosiahol samotný účinok zmluvy, teda aby nastali tie právne následky, ktoré sú ňou sledované. Zo skutkového deja v danej veci vyplynulo, že zmluvné strany sa správali spôsobom, ktorým nájomný vzťah reálne naplnili. Žalobca 2/ predmet nájmu užíval a právny predchodca žalovaných 1/ a 2/ prijímal platby nájomného respektíve, ich zaplatenia sa súdnou cestou aj úspešne domohol. Predmetné dojednanie je výrazom vôle zmluvných strán. Zákon (§ 47 Občianskeho zákonníka) účinnosť zmluvy o nájme nespája s rozhodnutím príslušného orgánu. Súd prvej inštancie správne na túto podmienku zmluvy neprihliadol, keď ju vyhodnotil ako podmienku nemožnú. Nájomné právo vzniká uzavretím platnej zmluvy, s ktorou sú spojené záväzkovo právne účinky zmluvy a ktoré sú oddelené od účinkov vyvolaných vkladom zmluvy do katastra. Účinky vkladu do katastra nehnuteľností, ktoré sú s vkladom spojené, môžu nastať, až po účinnosti zmluvy, pretože vklad práva do katastra nehnuteľností sa uskutočňuje len na základe účinnej zmluvy. To znamená, že predmetom vkladu môže byť len platná a už účinná zmluva a dôsledkom vkladu sú vecnoprávne účinky zmluvy už účinnej zmluvy. Preto je základnou podmienkou podania návrhu na vklad práva príslušnému Okresnému úradu - katastrálnemu odboru a rozhodovania o povolení vkladu platná a účinná zmluva. Zmluvné strany nemôžu zmeniť časovú následnosť záväzkovo právnych a vecných právnych účinkov zmluvy a pokiaľ do zmluvy vnesú podmienku, že účinnosť nastáva vkladom práva do katastra nehnuteľností, ide o podmienku nemožnú na ktorú nie je možné v zmysle § 36 odsek 1 Občianskeho zákonníka prihliadnuť. Súd prvej inštancie vzhľadom na žalovaný nárok, ktorý je predmetom tohto sporu (finančná protihodnota toho, o čo sa zvýšila prenajatá nehnuteľnosť), správne na túto podmienku zmluvy vyjadrenú v článku 12 bod 2 neprihliadol, keď ju vyhodnotil ako podmienku nemožnú.

37. Nedôvodná je aj námietka žalovaných 1/ a 2/ , ktorou rozporovali aktívnu legitimáciu žalobcu v 1/ pre toto konanie, keď tvrdili, že vzhľadom na to, že postúpenie žalovanej pohľadávky z osoby obchodnej spoločnosti COLONIAL spol. s. r.o.( žalobca 2/) na osobu žalobcu 1/ je voči ním právne neúčinné môže si uplatňovať nárok, ktorý je predmetom tohto konania len pôvodný veriteľ. Rozsudkom č. k. 13C/33/2005

- 143 zo dňa 14.7.2010, právoplatný dňa 7.7.2010 určil Okresný súd Bratislava I, že zmluva o postúpení pohľadávky medzi postupcom v osobe žalobcu 2/ a postupníkom v osobe žalobcu 1/ je voči právnemu predchodcovi žalovaných 1/a 2/ právne neúčinná. Odvolací súd poukazuje na to, že právnym následkom spojeným s úspešným odporovaním právnemu úkonu nie je strata postavenia žalobcu 1/ ako veriteľa žalovanej pohľadávky, ktorú nadobudol úkonom postúpenia pohľadávky, ale to, že žalovaní 1/ a 2/ môžu požadovať uspokojenie ich pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z majetku žalobcu v 2. Ten, kto od dlžníka nadobudne vlastníctvo k veci, nestráca ho ani v prípade, ak veriteľ právnemu úkonu dlžníka úspešne odporoval (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 26/97, R(SR) 88/2001). Rozhodnutie súdu, ktorým bolo vyhovené žalobe na určenie, že právny úkon dlžníka je voči veriteľovi neúčinný, predstavuje podklad na to, že veriteľ sa na základe exekučného titulu vydaného proti dlžníkovi môže domáhať exekúcie postihnutím toho, čo odporovaným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi, ale voči osobe, v ktorej prospech bol právny úkon urobený.

38. Podľa § 667 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka zmeny na veci je nájomca oprávnený vykonávať len so súhlasom prenajímateľa. Úhradu nákladov s tým spojených môže nájomca požadovať len v prípade, že sa na to prenajímateľ zaviazal. Ak zmluva neurčuje inak, je oprávnený požadovať úhradu nákladov až po ukončení nájmu po odpočítaní znehodnotenia zmien, ku ktorému v medziobdobí došlo v dôsledku užívania veci. Ak prenajímateľ dal súhlas so zmenou, ale nezaviazal sa na úhradu nákladov, môže nájomca požadovať po skončení nájmu protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci.

39. V ustanovení § 667 odsek 1 Občianskeho zákonníka je upravené špeciálne právo nájomcu na vysporiadanie investícii vložených do prenajatej veci so súhlasom prenajímateľa; vznik tohto práva je viazaný na zánik nájmu a toto právo sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej, trojročnej dobe podľa § 101 OZ. Z dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie vyplynulo, že nájomný vzťah trval od uzavretia zmluvy o nájme od 10.7.2000 do jeho ukončenia, ktorého právnym základom mala byť výpoveď právneho predchodcu žalovaných 1/ a 2/ (prenajímateľa) zo dňa 26.2.2002. Podľa článku 8 nájomnej zmluvy mala potom šesťmesačná výpovedná lehota začať plynúť od 1. 3. 2002 a skončiť 31.8.2002. Súd prvej inštancie ustálil skončenie nájomného vzťahu dňom 1.5.2004, ako dňom odovzdania predmetu nájmu, ktorý deň medzi stranami sporu nebol sporný. Z uvedeného potom vyplýva, že ak si žalobca právo na zaplatenie náhrady nákladov hodnoty toho čo vložil do prenajatej nehnuteľnosti uplatnil dňa 9.5.2005, urobil tak pred uplynutím všeobecnej trojročnej doby a súd prvej inštancie správne skonštatoval, že nárok premlčaný nie je. Námietka žalovaných 1/ a 2/ o premlčaní žalovaného práva preto vo vzťahu

k žalobcovi 1/. Odvolacia námietka žalovaných 1/ a 2/ o premlčaní práva žalobcu 2/ je vzhľadom na rozsah odvolania ( výroky rozsudku súdu prvej inštancie I, III, VI ) bezpredmetná. Odvolací súd k tejto námietke však udáva, že pokiaľ si súdený nárok uplatnil aj žalobca 2/, urobil tak po uplynutí premlčacej doby. Žalovaný 2/, obchodná spoločnosť COLONIAL spol. s r.o., pôvodne dňom 9.5.2005 začala síce toto súdne konanie, ale tým, že žalovanú pohľadávku postúpila na žalobcu 1 a súd prvej inštancie právoplatne rozhodol o zámene subjektov na strane žalobcu z tohto dôvodu, prestala byť obchodná spoločnosť COLONIAL spol. s r. o. účastníkom súdneho sporu. Plynutie premlčacej doby, jej spočívanie uplatnením žalovaného nároku na súde a jej uplynutie má samostatné účinky voči žalujúcemu v 1. rade, ktorý sa žalobcom stal od 9. 5. 2005 a samostatné účinky voči žalujúcemu v 2. rade, ktorým sa opätovne stala obchodná spoločnosť V. spol. s r.o. a to vstupom do konania dňa 27.11.2012 ( č. l. 691). Keďže žalobca 2/ zažaloval nárok na úhradu vynaložených investícii až dňom 27.11.2012 urobil tak po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Na uplynutie premlčacej doby nemá vplyv skutočnosť, že v konaní už raz ako žalujúca strana vystupoval, pretože práva a povinnosti z tohto účastníctva v súdnom spore previedol zámenou účastníkov na osobu žalobcu 1 a opätovným vstupom do konania ich už nemohol znova získať. 40. V posudzovanej veci bol žalovaný nárok v žalobe odôvodnený vyporiadaním nákladov na úpravu (adaptáciu) prenajatého priestoru v súlade s účelom nájmu, vykonanej po dohode s prenajímateľom. Žalobcovia 1/ a 2/ tvrdili, že v súvislosti s touto úpravou bola do priestoru investovaná suma 93 097,64 eur (2 804 659,60 Sk), s tým, že prenajímateľ túto sumu odmieta vyporiadať. Na pojednávaní dňa 22. 3. 2012 žalobcovia 1/ a 2/ doplnil označenie nároku poukázaním na dohodu s prenajímateľom, právnym predchodcom žalovaných 1/ a / 2 vyjadrenú v článku 4 zmluvy o nájme, podľa ktorého sa prenajímateľ zaviazal po skončení nájmu uhradiť nájomcovi finančnú sumu vo výške, o ktorú nájomca zvýšil hodnotu prenajatej veci ak je zhodnotenie neoddeliteľnou súčasťou prenajatej veci. Počas konania argumentoval v prípade neplatnosti zmluvy o nájme aj možnosťou jej ústneho a konkludentného dojednania s podmienkami podľa predmetnej zmluvy. Tým žalujúca strana pre účely konania k uplatnenému nároku uviedla rozhodujúce skutočnosti, pre určenie predmetu konania. Pokiaľ žalujúca strana pôvodne vyporiadanie investícii do nehnuteľnosti žiadala ako bezdôvodné obohatenie, keď zmluvu o nájme právne hodnotila ako neplatnú a počas konania túto argumentáciu zmenila, keď tvrdila, že zmluva o nájme je platná, súd prvej inštancie procesne nepochybil, ako to namietajú žalovaní 1/ a 2/ ak predmetnú zmenu argumentácie žalobcov 1/ a 2/ nevyhodnotil ako zmenu žaloby. O zmenu žaloby totiž nejde ak žalobca na základe toho istého skutkového deja zmení len jeho právnu kvalifikáciu (plnenie z neplatnej zmluvy na plnenie z platnej zmluvy) . Posúdenie skutkového deja po právnej stránke je úlohou súdu a žalujúca strana nemusí svoj nárok právne kvalifikovať. Ak súd dospeje k názoru, že zmluva o nájme, ktorá je základom záväzkového vzťahu medzi stranami sporu je platná, nemôže súd nárok žalobcu posúdiť z právnych noriem upravujúcich neplatný nájomný vzťah. 41. 41. V prípade vykonania zmien na predmete nájmu má nájomca po skončení nájmu zákonom vymedzené nároky upravené v ustanovení § 677 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia, ak nájomca vykoná zmeny na predmete nájmu so súhlasom prenajímateľa a prenajímateľ sa zaviazal na úhradu nákladov s tým spojených, je nájomca oprávnený žiadať náklady na tieto zmeny po skončení nájmu, po odpočítaní opotrebenia, ku ktorému v medzi období došlo v dôsledku užívania predmetu nájmu. Súd prvej inštancie mal preukázané, že prenajímateľ, právny predchodca žalovaných 1/ a 2/ dal nájomcovi, ktorým bol žalobca 2/ súhlas na vykonanie stavebných úprav s čím sa stotožňuje aj odvolací súd a odkazuje na vyhodnotenie dokazovania k tomuto záveru na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Ustanovenie § 667 Občianskeho zákonníka je ustanovením dispozitívneho charakteru, pripúšťa teda odchylné dojednania. V článku 4 odsek 7 prejednávanej nájomnej zmluvy sa prenajímateľ zaviazal po skončení nájmu uhradiť nájomcovi finančnú sumu vo výške, o ktorú nájomca zvýšil hodnotu prenajatej veci ak je zhodnotenie neoddeliteľnou súčasťou prenajatej veci. Z uvedeného vyplýva, že nájomcovi, alebo jeho právnemu nástupcovi nevzniklo právo na úhradu nákladov spojených so zmenou predmetu nájmu, ale na zaplatenie protihodnoty toho, o čo sa v dôsledku zmeny predmetu nájmu zvýšila jeho hodnota ak je toto zhodnotenie neoddeliteľnou súčasťou prenajatého domu. Zhodnotenie nehnuteľnosti nemožno stotožňovať s výškou nákladov vynaložených na zmenu predmetu nájmu. Zmenou na predmete nájmu totiž nemusí vždy dôjsť k jeho zhodnoteniu, preto sa dá ponímať aj ako zlepšenie parametrov predmetu nájmu. Stanovenie zhodnotenia a jeho výška, pokiaľ sa zmluvné strany na nich nedohodnú je vecou odborného posúdenia. Je potrebné teda zodpovedať otázky či sa zmenami na predmete nájmu vec zhodnotila, čo predstavuje toto zhodnotenie a aká je jeho výška. Súd prvej inštancie za účelom ustálenia výšky zhodnotenia prenajatej nehnuteľnosti nariadil znalecké dokazovanie. Znalec Ing. A. T., znalec z odboru stavebníctvo, odhad hodnoty nehnuteľností vypracoval záver v ktorom vyčíslil 6 hodnôt zhodnotenia, pričom všeobecnú hodnotu zhodnotenia nehnuteľnosti určil

sumou 102 000,-eur. Žalovaná strana v konaní predložila viaceré znalecké posudky. Rovnakú metódu výpočtu zhodnotenia nehnuteľnosti (rozdiel všeobecných hodnôt) použila v jednom z nich aj znalkyňa Ing. G.. C. D., ktorá zhodnotenie vyčíslila sumou 36 000,- eur. Aj keď tento znalecký posudok bol urobený na súkromnú objednávku žalovaných 1/ a 2/, odvolací súd poukazuje na to, že ho vypracovala súdna znalkyňa z rovnakého odboru ako súdny znalec Ing. A. T. a bol preto vzhľadom na takmer trojnásobný rozdiel vo vyčíslení predmetného zhodnotenia opodstatnený návrh žalovaných 1/ a 2/ na odstránenie rozporov medzi posudkami, kontrolným znaleckým posudkom. B.. A. T. síce predniesol obhajobu záverov svojho znaleckého posudku na pojednávaní avšak vzhľadom na rovnakú odbornú kvalifikáciu B.. G.. C. D., ktorá mala znalecký posudok Ing. A. T. k dispozícii pre ustálenie jej odborného záveru k veci, dá sa predpokladať, že by aj ona zotrvala na svojom závere. Súd prvej inštancie v odôvodnení nevysvetlil prečo práve záver znaleckého posudku B.. A. T. považoval za relevantný, poukázal len na argumentáciu znalca, prečo sa posudky líšia. Z toho však nevyplýva, prečo bol pre súd prvej inštancie rozhodujúci odborný záver B.. A. T.. Za daného stavu nevykonanie kontrolného znaleckého posudku navrhnutého žalovanými 1/ a 2/ viedlo k nedostatočnému zisteniu rozhodujúcich skutočností v danej veci.

42. Súd prvej inštancie správne ustálil, že v konaní v ktorom poručiteľov veriteľ uplatňuje proti poručiteľovým dedičom pohľadávku, ktorú mal voči poručiteľovi, nie je súd viazaný záverom vykonaným v konaní o dedičstve o čistej výške dedičstva a správne sa zameral aj na zistenie rozsahu a hodnoty poručiteľovho majetku. Je však povinnosťou súdu, pokiaľ sa odchýli od záveru z dedičského konania, zdôvodniť z akej hodnoty poručiteľovho majetku, hlavne z akej jeho výšky vychádzal, zdôvodniť jej konkrétne vyčíslenie a na základe toho riešiť otázku, v akom rozsahu zodpovedá konkrétny dedič poručiteľa podľa § 470 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie tento postup v napadnutom rozsudku nedodržal, pretože len poukázal na dve rôzne ceny spornej nehnuteľnosti, vyčíslené nie k času smrti poručiteľa. Dôkazné bremeno o vyššej cene dedičstva ako bola určená čistá hodnota dedičstva v dedičskom konaní zaťažuje veriteľa. Súd prvej inštancie pochybil, aj keď uložil povinnosť žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť žalobcovi 1/ priznanú istinu spoločne a nerozdielne. Podľa § 470 odsek 1 Občianskeho zákonníka dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že dedič zodpovedá za poručiteľove dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudol k celému dedičstvu, teda dedičia nie sú voči veriteľovi poručiteľovi solidárne zodpovední.

43. Vzhľadom na vyššie uvedené ( body 41 a 42 ), preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch napadnutých odvolaním žalovaných 1/ a 2/, konkrétne výrok, ktorým bolo vyhovené žalobe žalobcu 1/ vrátane súvisiaceho výroku o príslušenstve žalovanej istiny, ktorý žalobca 1/ napadol v danej veci odvolaním ako aj súvisiaceho výroku o trovách konania ( výroky I., III., a VI) postupom podľa § 389 odsek 1 písmeno c/ CSP, zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

44. K odvolacej námietke žalovaných 1/ a 2/ o procesnom nedostatku zastúpenia žalobcov 1/ a 2/ odvolací súd udáva, že aj táto námietka je dôvodná. Žalovaní 1/ a 2 /na pojednávaní dňa 27.1.2016 predložili súdu prvej inštancie potvrdenie Slovenskej advokátskej komory zo dňa 16.6.2015 s jeho aktualizáciou (č. l. 1242 - 1245) o tom, že G.. F. V., ktorý zastupoval právneho zástupcu žalobcov 1/ a 2/, advokáta C.. C. W. na pojednávaniach v súdenej veci, nie je zapísaný v zozname advokátskych koncipientov Slovenskej advokátskej komory. G.. F. V. predniesol, že je jeho odborným zamestnancom ( č. l. 1249). Podľa § 65 odsek 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení zákona č. 335/2012 Z. z. s účinnosťou od 1. 1.2013 advokát je oprávnený odborných a iných zamestnancov poveriť vykonaním jednotlivých úkonov právnych služieb, ktoré robia samostatne; odborný zamestnanec nie je oprávnený zastupovať klienta pred súdom, prokuratúrou alebo orgánom verejnej správy. Súd prvej inštancie preto postupoval nesprávne keď pripustil na pojednávaniach zastúpenie advokáta žalobcov 1 a 2 osobou jeho zamestnanca. Podľa názoru odvolacieho súdu však predmetné procesné pochybenie súdu prvej inštancie nemalo dopad na vecné rozhodnutie o veci samej, keďže Ing. C. L. ako žalobca 1 a zároveň štatutárny zástupca žalobcu 2 sa pojednávaní osobne zúčastňoval, s prednesmi G.. F. V. sa stotožnil a teda tieto prednesy a návrhy treba ponímať aj ako úkony vykonané ním osobne. Predmetná okolnosť je relevantná predovšetkým vo vzťahu k náhrade trov konania v prípade úspechu žalobcu 1 v konaní.

45. V ďalšom konaní, ktoré bude súd prvej inštancie viesť s riadne zastúpeným žalobcom 1/, bude úlohou súdu prvej inštancie doplnenie dokazovania v zmysle procesných podmienok dokazovania a znášania trov dôkazu daných Civilným sporovým poriadkom v ustanoveniach § 206 a nasledujúce

a § 253 o kontrolný znalecký posudok k zodpovedaniu odborných otázok, spojených s ustálením zhodnotenia prenajatej nehnuteľnosti a to aj podľa otázok strany sporu, ktorá dôkaz žiada. Pokiaľ súd prvej inštancie následne dospeje k záveru o dôvodnosti nároku žalobcu 1/ vysporiada sa s otázkou ceny zdedeného majetku žalovanými 1/ a 2/ po pôvodne žalovanom ich právnom predchodcovi, samotné vyčíslenie riadne zdôvodní a ustáli u každého zo žalovaných 1/ a 2/ podiel toho, čo z dedičstva nadobudli k celému dedičstvu a podľa toho ich podiel zodpovednosti na v konaní ustálenom dlhu ich právneho predchodcu voči žalobcovi 1/ a následne rozhodne aj o príslušenstve priznanej istiny s ohľadom na ustálenie jej splatnosti. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude aj vysporiadanie kompenzačnej námietky žalovaných 1/ a 2/ vyslovenej v ich písomnom podaní z 27.1.2013 ( č. l. 1247 - 1254) a v rozhodnutí ktorým súdenú vec meritórne ukončí, po vykonaní dokazovania procesne určeným spôsobom vyriešiť celý žalobný petit, ktorý do konania pripustil uznesením č. k. 11C/187/2005 - 693 zo dňa 28.11.2012. V rozhodnutí, ktorým konanie končí rozhodne súd prvej inštancie podľa § 396 odsek 3 i o náhrade trov celého konania.

46. Žalobca 2/ napadol odvolaním výrok V. predmetného rozsudku, ktorým mu bola uložená povinnosť nahradiť žalovaným 1 a 2 trovy konania vo výške 100% . Tvrdí, že súd prvej inštancie nerozhodol správne keď ho ako neúspešnú stranu konania zaviazal k tejto povinnosti, pretože v súdnom spore vystupoval v solidárnom postavení so žalobcom 1 a úspech žalobcu 1 je teda aj jeho úspechom.

47. Podľa § 142 odsek 1 OSP platného do 30. 6. 2016 súd prizná účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

48. Obdobnú úpravu ako bolo ustanovenie § 150 odsek 1 OSP má aj Civilný sporový poriadok v ustanovení § 257, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

49. Citované ustanovenie § 150 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok konania. To znamená, že účastník, ktorý mal v sporovom konaní plný úspech, má právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov konania. Odvolací súd poukazuje na to, že bolo povinnosťou žalobcu 2/ ustáliť si v predmetnej veci otázku jeho aktívnej legitimácie a prijať rozhodnutie o vstupe do konania s vedomím dôsledkov aj procesného neúspechu. Žalobcovia 1/ a 2/ sa v súdenej veci definovali ako solidárni veritelia, k čomu odvolací súd udáva, že solidárna pohľadávka nie je nedielnym záväzkom a preto solidárne procesné postavenie strany sporu nie je nerozlučné . Len pri nerozlučnom procesnom postavení nemôže byť procesný úspech alebo neúspech účastníkov na jednej strane sporu rozdielny. V danej veci žalobcovia 1/ a 2/ vystupovali v postavení samostatného procesného spoločenstva a súd prvej inštancie správne hodnotil výsledok sporu samostatne voči každému účastníkovi konania. Žalovaní 1/ a 2/ dosiahli voči žalobcovi 2/ plný úspech a rozhodnutie súdu prvej inštancie v otázke posúdenia nároku na náhradu trov konania medzi žalovanými 1/ a 2/ a žalobcom 2/ na ktorý súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 142 odsek 1 OSP platného do 30. 6. 2016 je vecne správne. Žalobca 2/ poukázal v danej veci na možnosť aplikácie ustanovenia § 150 odsek 1 OSP účinného do 30.6. 2016 , podľa ktorého ak sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. To, že žalobca 2/ uplatňoval v konaní nárok solidárne so žalobcom 1 však nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval v otázke rozhodnutia o náhrade trov konania použitie citovaného § 150 odsek 1 OSP platného do 30.6.2016. Týmto dôvodom nie je ani dobrovoľný vstup žalobcu 2 / už do začatého súdneho konania ako reakcia na procesnú obranu žalovaných 1/ a 2/, ktorí vzniesli námietku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu 1/ a ani argument žalobcu 2 //o postúpení žalovanej pohľadávky na žalobcu 1/ pre správanie žalovaných 1 a 2/, ktorý podali návrh na výmaz jeho osoby z obchodného registra. Z odvolania žalobcu 2 / nevyplýva, že tento návrh žalovaných 1/ a 2/ bol návrhom šikanóznym a svojvoľným. Žalobca 2/ si musel byť vedomý, že postúpením pohľadávky stratí práva veriteľa k postúpenej pohľadávke vrátane straty práva vymáhať ju súdnou cestou.

50. Žalobca 2/ argumentoval aj tým, že súd prvej inštancie v opačnom výklade mohol použiť aj ustanovenie § 143 Občianskeho súdneho poriadku platného do 30. 6. 2016 podľa ktorého, odporca, ktorý nemal úspech v konaní vo veci, má právo na náhradu trov konania proti navrhovateľovi, ak svojím

správaním nedal príčinu na podanie návrhu na začatie konania. Predmetné ustanovenie trovy konania rieši z pohľadu procesného zavinenia súdneho konania . Odvolací súd k tejto argumentácii žalobcu 2/ udáva, že zváženie rozhodnutia stať sa žalujúcou stranou súdneho sporu, ako aj zváženie šancí na úspech v spore je vecou subjektu, ktorý chce takto postupovať a nebolo by v danej veci spravodlivé, pokiaľ by vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania nebola aplikovaná zásada zodpovednosti za výsledok sporu. Preto odvolací súd výrok o náhrade trov prvoinštančného konania medzi žalobcom 2/ a žalovanými 1/ a 2/ postupom podľa § 387 odsek 1 potvrdil.

51. O náhrade trov odvolacieho konania medzi žalobcom 2 a žalovanými 1/ a 2/ odvolací súd rozhodol podľa § 255 odsek 1 v spojení s § 262 odsek 1 CSP. Žalovaným 1/ a 2/, ktorí mali v odvolacom konaní plný úspech, priznal odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

52. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 .

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podia odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podia druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podia predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 .

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 .

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 .

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 .

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .