Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Cob-142-2022.pdf
PDF · 137.22 KB
Case nature
Area
Subarea
1Cob/142/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Markovej a členiek senátu JUDr. Renáty Šiškovej a JUDr. Antónie Bednarčík v právnej veci žalobcu: Regotrans, spol. s r.o., so sídlom Pluhová 2, 831 03 Bratislava, IČO: 00 685 780, právne zastúpeného: Advokátska kancelária STOKLASA & STOKLASOVÁ s.r.o., so sídlom Farská 25, 949 01 Nitra, IČO: 36 856 282, proti žalovanému: EUBIRAC a.s., so sídlom Podunajská 23, 821 06 Bratislava, IČO: 35 683 066, právne zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK s.r.o., so sídlom Štefánikova 7, 949 01 Nitra, IČO: 36 868 876, o zaplatenie 15.915,06 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/145/2020-154 zo dňa 09.06.2022, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/145/2020-154 zo dňa 09.06.2022 p o t v r d z u j e .
II. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava II ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 15.915,06 EUR spolu so 14% ročným úrokom z omeškania od 11.06.2018 do zaplatenia a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a výrokom II. priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Súd prvej inštancie tak rozhodol s poukazom na ustanovenia § 261 ods. 1, § 263 ods.1, 2, § 323 ods. 1, 2, § 407 ods. 3, § 536 ods. 1, § 537 ods. 1, 2, § 548 ods. 1, § 369 ods. 1, 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj „Obchodný zákonníka alebo ObZ“) a § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 25.05.2020, sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 15.915,06 EUR s príslušenstvom z dôvodu, že dňa 01.03.2018 uzatvoril so žalovaným zmluvu o dielo č. IngPF/357/2018, na základe ktorej vykonal pre žalovaného dodávku diela v rozsahu dohodnutom v zmluve na stavbe Stravovacia prevádzka v ÚVTOS a ÚVV Leopoldov. Cenu diela žalobca vyfakturoval faktúrou č. 1810159 zo dňa 11.05.2018 v sume 20.915,06 EUR, splatnou 10.06.2018. Žalovaný z faktúry dňa 07.06.2019 uhradil sumu 5.000,- EUR. Podaním doručeným súdu prvej inštancie 10.06.2020 žalobca upravil podanú žalobu tak, že si uplatnil úrok z omeškania vo výške 14% p.a. zo sumy 15.915,06 EUR od 11.06.2018 do zaplatenia.
3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k podanej žalobe (odpor voči platobnému rozkazu), uviedol, že nárok žalobcu popiera v celom rozsahu, nakoľko žalobca nepreukázal, že by práce ukončil, odovzdal a dielo uviedol do prevádzky, ako bolo uvedené v podmienkach zmluvy. Okrem priložených faktúr žalobca nepreukázal vykonané práce a dodávky. Zmluvné strany sa zaviazali, aby podkladom fakturácie boli aj predmetné podklady za vykonané práce. Zhotoviteľ má nárok na zaplatenie diela po jeho dokončení a odovzdaní objednávateľovi. Žalobcom predložený súpis prác je podľa žalovaného podpísaný neznámou osobou s priezviskom A. a to ku dňu 15.05.2018. Oprávnenými osobami v zmysle zmluvy však boli p. A., p. B. a p. C.. Žalobcom predložený dôkaz je tak bezvýznamný. Žalobca vo svojej faktúre uvádza ako dátum dodania služby 30.04.2018, čo je viac ako dva týždne pred podpisom súpisu prác. Považoval preto za nelogické, aby bola služba žalobcu dodaná skôr, ako ich reálne dodanie na stavbe, ktoré sa v tomto prípade preukazuje súpisom vykonaných prác. Žalobca sa okrem iného v čl. II bod 2 a v čl. III. zmluvy o dielo zaviazal k ukončeniu predmetných prác odskúšaním a uvedením do prevádzky a zaškolením obsluhy do 30.04.2018. Žalobca nepreukázal splnenie tejto zmluvnej podmienky. Preto ani z tohto dôvodu nevznikol žalobcovi nárok na zaplatenie ceny diela. Žalobca by mal v zmysle zmluvy nárok na vyplatenie prác až na základe vecného odsúhlasenia. Toto však nemôže nahrádzať ani prípadná čiastková úhrada. Žalovaný popieral, že by došlo k čiastočnej úhrade. Záväzok nemôže byť uznaný, ak to nebolo skutočnou vôľou dlžníka.
4. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že na pojednávaniach dňa 10.03.2022 a 09.06.2022 právny zástupca žalobcu doplnil, že strany si dohodli mesačnú čiastkovú fakturáciu na základe vecného odsúhlaseného plnenia. Žalovaný sám žiadal žalobcu o trpezlivosť pri uhrádzaní záväzkov. Poukázal na § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého platí, že kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti dochádza. Žalovaný nepreukázal, že by si strany dohodli zaplatenie diela až po jeho ukončení, o tom, že žalovaný mal zaplatiť žalobcovi po častiach vykonaných prác, svedčí nielen tvrdenie žalobcu, ale aj správanie žalovaného, ktorý skoršie faktúry aj zaplatil. Právny zástupca žalovaného dodal, že žalobca je povinný preukázať vykonanie prác zmluvne dohodnutým spôsobom. Podľa čl. 4 bod 2 a 6 zmluvy o dielo, žalobca má nárok na vyplatenie na základe vecného odsúhlasenia. Toto nemôže nahrádzať ani prípadná čiastková úhrada, pokiaľ žalobca nepreukáže reálne vykonanie prác. Žalobca dielo doposiaľ nedodal, ani neukončil. Zmluva medzi stranami vymedzila presné platobné podmienky, s ktorými obe strany súhlasili a bez výhrad ich rešpektovali. Investorom diela bolo Generálne riaditeľstvo ZVJS, ktoré doposiaľ žalovanému svoje záväzky neuhradilo a žalovaný v tomto smere vedie aj súdny spor.
5. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania ustálil skutkový stav veci tým spôsobom, že dňa 01.03.2018 uzatvorili žalobca ako zhotoviteľ a žalovaný ako objednávateľ zmluvu o dielo č. IngPF/357/2018, predmetom ktorej boli zmluvne identifikované práce na Stravovacej prevádzke ÚVTOS a ÚVV Leopoldov. V zmysle čl. III bol termín ukončenia a zaškolenie obsluhy stanovený na 30.04.2018. Podľa čl. IV bod 2 platobné podmienky, bola dohodnutá mesačná čiastková fakturácia na základe vecne odsúhlaseného plnenia. Podľa čl. IV bod 3 končená fakturácia bude vykonaná ku dňu po prevzatí prác podľa predmetu tejto zmluvy, v ktorej budú odpočítané čiastkové fakturácie, alebo preddavok. Splatnosť faktúry je 14 dní. Podľa čl. IV bod 4 zmluvy, ak objednávateľ bude v omeškaní s platením faktúry zhotoviteľa, zaväzuje sa, že zhotoviteľovi zaplatí za každý deň omeškania začínajúc prvým dňom úrok z omeškania vo výške 0,05% z fakturovanej ceny. Úhrada bude uskutočnená na základe faktúry zhotoviteľa. Podľa čl. IV bod 6 zmluvy, zmluvné strany sa dohodli na odplate objednávateľa zhotoviteľovi za vykonané práce a dodávky podľa predmetu zmluvy, celkom: 39.400,- EUR. Podľa čl. VI bod 6 zmluvy, objednávateľ zmocňuje pre styk so zhotoviteľom pracovníkov: p. A., p. B., p. C.. Dňa 11.05.2018 vystavil žalobca ako dodávateľ pre žalovaného ako odberateľa faktúru č. 1810159, splatnú 10.06.2018, ktorou žalobca fakturoval práce a dodávky vykonané v období 04/2018, na základe priloženého súpisu vykonaných prác a dodávok v sume 20.915,06 EUR. Zo súpisu vykonaných prác a dodávok 04/2018 vyplýva položkovitý rozpis prác, ktoré žalobca pre žalovaného na diele v rozhodnom období vykonal, spolu s určením dodaného množstva a jednotkovej ceny, spolu v sume 20.915,06 EUR. Uvedený protokol bol podpísaný p. A. dňa 15.05.2018. Žalobca dňa 15.06.2018 vystavil žalovanému faktúru č. 1810226, splatnú 15.07.2018, ktorou žalovanému fakturoval práce na diele za obdobie 05/2018, podľa priloženého súpisu vykonaných prác, v celkovej sume 8.041,14 EUR. Súpis prác bol podpísaný p. C.. Z výpisu z účtu žalobcu vyplýva, že žalovaný túto faktúru dňa 27.12.2018 uhradil v plnej výške. Uvedené vyplýva aj z ďalšieho výpisu z účtu, ktorý žalobca do konania predložil zo dňa 31.12.2018. Listom zo dňa 20.02.2019 žalovaný informoval žalobcu, že vzhľadom na prebiehajúci obchodný a technický spor medzi ich spoločnosťou a objednávateľom diela, žiada o trpezlivosť v uhradení žalobcových oprávnených
záväzkov voči žalovanému. Žalovaný uviedol, že situáciu dorieši v mesiaci marec a následne obratom uhradí oprávnené záväzky. Upomienkou z 11.06.2019 a pokusom o zmier z 22.11.2019 žalobca vyzval žalovaného na úhradu zostávajúcej dlžnej sumy z vystavenej faktúry a to 15.915,06 EUR. Z výpisu z účtu žalobcu zo dňa 08.11.2021 vyplýva, že žalovaný uhradil dňa 07.06.2019 sumu 5.000,- EUR. V časti „účel platby“ bolo uvedené číslo 1810159, čo zodpovedá číslu faktúry, z ktorej vyplývajúci nárok je predmetom tohto konania. Uvedené vyplýva aj z ďalšieho výpisu z účtu, ktorý žalobca do konania predložil zo dňa 31.12.2018.
6. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov A., D. a Stopku ako to navrhoval žalobca, nakoľko vykonanie týchto dôkazov nepovažoval za podstatné pre ustálenie skutkového stavu, ako ho zistil z ostatných predložených dôkazov. Obdobne súd prvej inštancie nepovažoval za relevantné a ani hospodárne vykonať dokazovanie vyžiadaním výpisu žalovaného z účtu za mesiac 12/2018 a výpis za mesiac 06/2019, nakoľko vykonanie uvedených dôkazov by nemalo vplyv na ustálenie skutkového stavu.
7. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej ustálil, že medzi stranami došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo, čo nebolo ani sporné. Obdobne súd prvej inštancie nepovažoval za spornú platnosť a záväznosť danej zmluvy pre sporové strany, ako ani obsah práv a povinností, na ktorých sa zmluvné strany medzi sebou dohodli. Za sporné medzi stranami sporu považoval, či žalobca má nárok na zaplatenie žalovanej sumy vyplývajúcej z vystavenej faktúry, keď žalovaný namietal, že žalobca dielo neukončil a riadne neodovzdal a tiež nedodržal zmluvné podmienky pri fakturácii vykonaných prác. Zároveň bolo sporné, či suma 5.000,- EUR, ktorú žalovaný žalobcovi uhradil, bola čiastkovou úhradou vystavenej predmetnej faktúry alebo nie a tiež či takúto úhradu možno považovať za uznanie zvyšku záväzku. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že podstatou zmluvy o dielo je záväzok zhotoviteľa vykonať pre objednávateľa určité dielo, a to buď na základe objednávky alebo uzatvorenej zmluvy, ktorému zodpovedá záväzok objednávateľa zaplatiť zhotoviteľovi cenu za jeho vykonanie. Spôsob vykonania diela a jeho úhrady je v zmysle zákona upravený len fakultatívnym spôsobom a úprava je ponechaná plne v rukách zmluvných strán, ktoré tak môžu v uzatváranej zmluve lepšie zohľadniť osobitosti zhotovovania konkrétneho diela. Spôsob vykonávania diela, ako aj úhrady ceny diela upravené v Obchodnom zákonníku sa preto aplikujú len vtedy, ak si zmluvné strany neupravia tieto otázky osobitným spôsobom v zmluve. V danom prípade si strany sporu v zmluve o dielo č. IngPF/357/2018 osobitným spôsobom upravili platobné podmienky diela. Určili síce, že termín ukončenia diela je 30.04.2018 a týmto dňom mal žalobca ukončiť práce odskúšaním a uvedením do prevádzky, ako aj zaškolením obsluhy, pričom celková cena predstavovala sumu 39.400,- EUR, avšak zmluva vo svojich ustanoveniach rozlišovala medzi odovzdaním celého zhotovovaného diela, ktorej zodpovedala konečná fakturácia a konečná cena za dielo, a medzi čiastkovými prácami na diele, ktoré bol žalovaný povinný uhrádzať na základe mesačnej čiastkovej fakturácie na základe vecne odsúhlaseného plnenia. Preto podľa názoru súdu prvej inštancie neobstojí argumentácia žalovaného, že žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na úhradu faktúry, keďže dielo nedokončil a riadne ho do 30.04.2018 neodovzdal, pričom ani nevykonal odskúšanie diela a zaškolenie obsluhy, nakoľko tieto podmienky sa nevzťahovali na čiastkové práce, ktoré žalobca pre žalovaného vykonával a na mesačnej báze fakturoval. Podmienky, ktoré žalovaný uvádzal sa týkali ukončenia a odovzdania diela ako celku, pričom z vykonaného dokazovania považoval súd prvej inštancie za preukázané, že faktúra č. 1810159 nie je konečnou fakturáciou ako ju predpokladá čl. IV bod 3 zmluvy, ale je len mesačnou čiastkovou fakturáciou prác vykonaných v období 04/2018, podľa čl. IV bod 2 zmluvy.
8. Pokiaľ ide o dodržanie podmienok mesačnej čiastkovej fakturácie, súd prvej inštancie bol názoru, že žalobca bol oprávnený fakturovať čiastkové práce na základe vecného odsúhlaseného plnenia. Z obsahu zmluvy konajúci súd zistil, že zmluva nešpecifikuje, čo je potrebné rozumieť pod vecným odsúhlaseným plnením a či má takýto súhlas byť daný vopred pred realizáciou čiastkových prác alebo po ich realizácii a už vôbec nedefinuje akú formu má takýto súhlas mať a či je ho možné stotožňovať so súpisom vykonaných prác. Rovnako zmluva nehovorí, kto je oprávnenou osobou tento súhlas zhotoviteľovi dať. Podľa názoru súdu prvej inštancie preto nemôže obstáť argumentácia žalovaného, že súpis prác za obdobie 04/2018, ktorý bol podpísaný p. A. bol podpísaný neoprávnenou osobou, nakoľko zmluva neurčovala, kto je osobou oprávnenou na podpísanie takéhoto dokumentu a najmä ani nestanovovala, že takýto dokument musí byť vôbec podpísaný. Súd prvej inštancie zohľadnil, že v čl. VI bod 6 sú určené osoby, splnomocnené pre styk so zhotoviteľom, avšak splnomocnenie pre styk automaticky neznamená, že iba tam uvedené osoby sú oprávnené na podpis súpisu vykonaných prác, navyše, ak
zmluva sama o potrebe podpisu súpisu vykonaných prác vôbec nehovorí. Súd prvej inštancie preto považoval za dostatočným spôsobom preukázanú opodstatnenosť a oprávnenosť vystavenej čiastkovej faktúry č. 1810159, nakoľko žalobca dodržal všetky zmluvné povinnosti, ktoré zmluva predpokladala pre mesačnú čiastkovú fakturáciu čiastkových prác. Žalobca vystavil faktúru za čiastkové práce v mesiaci 04/2018, pričom vykonané práce špecifikoval v súpise vykonaných prác a dodávok 04/2018, ktoré tvorili prílohu tejto faktúry. Žalovaný v konaní nespochybnil, že takúto faktúru žalobca vystavil a žalovanému ju doručil a nespochybnil ani súpis vykonaných prác, ktoré žalobca fakturoval. Žalovaný v tejto súvislosti spochybnil len osobu, ktorá pripojený súpis prác podpísala, čo však pre konajúci súd nebolo pre posúdenie opodstatnenosti nároku žalobcu vyplývajúceho z vystavenej faktúry relevantné.
9. Pokiaľ ide o výšku uplatneného nároku, súd prvej inštancie poukázal na faktúru č. 1810159 vystavenú na sumu 20.915,06 EUR, ktorú žalovaný uhradil v časti 5.000,- EUR. Žalovaný síce v konaní poprel, že by uvedená úhrada bola vykonaná za účelom čiastkovej úhrady vystavenej faktúry a že jej nemožno priznať účinky uznania zvyšku záväzku, avšak súd prvej inštancie z listinných dôkazov (najmä z výpisu z účtu žalobcu, či z listu, ktorý žalovaný adresoval žalobcovi) mal za preukázané, že platbu vo výške 5.000,- EUR, ktorú vykonal žalovaný v prospech žalobcu, možno priradiť k čiastkovej úhrade faktúry č. 1810159, čo jasne vyplýva zo správania žalovaného v danom období, keď najskôr dňa 20.02.2019 požiadal žalobcu listom o trpezlivosť pri úhrade oprávnených záväzkov žalobcu voči žalovanému, aby následne dňa 07.06.2019 pristúpil k čiastkovej úhrade danej faktúry a tiež z údajov týkajúcich sa danej platby, keď žalovaný sám pri platbe ako variabilný symbol uviedol číslo faktúry 1810159. V kontexte uvedeného správania žalovaného v danom období súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný svojim plnením uznal zvyšok záväzku voči žalobcovi, pričom tvrdenia žalovaného, že daná platba sa netýkala vystavenej faktúry považoval za čisto účelové, nakoľko žalovaný nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukázal iný účel vykonanej platby. Čiastočným plnením záväzku nastala vyvrátiteľná domnienka trvania zvyšku záväzku v dobe jeho uznania, čo malo za následok, že v konaní v ktorom sa veriteľ pohľadávky - žalobca domáha splnenia zvyšku záväzku, spočíva dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku na dlžníkovi - žalovanom. Žalovaný i keď bol povinný preukázať neexistenciu záväzku, v konaní pred súdom prvej inštancie dôkazné bremeno neuniesol. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR v obdobných veciach a to rozsudok sp.zn. 32Odo 1160/2003 z 26. augusta 2004, rozsudok sp.zn. 32Odo 453/2004 z 9. decembra 2004, rozsudok sp.zn. 32Odo 1323/2004 z 21. júna 2004, uznesenie sp.zn. 32Odo 1178/2006 zo 17. júla 2006. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie zaviazal žalovaného k zaplateniu žalovanej sumy 15.915,06 EUR. Keďže sa žalovaný so splnením svojej povinnosti voči žalobcovi dostal do omeškania, súd prvej inštancie žalobcovi priznal i úrok z omeškania vo výške 14% ročne zo sumy 15.915,06 EUR od 11.06.2018 do zaplatenia. O nároku na náhradu trov konania rozhodol následne v súlade s § 255 ods. 1 CSP, podľa pomeru úspechu žalobcu vo veci.
10. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie v celom rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP. Nestotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie, že žalovaný nespochybnil faktúru vystavenú žalobcom a tiež súpis vykonaných prác. Žalovaný bol názoru, že v konaní pred súdom prvej inštancie spochybnil správnosť fakturácie s poukazom na podmienky dojednané priamo v zmluve o dielo. Súd prvej inštancie síce správne uviedol, že zmluvná úprava má prednosť pred úpravou záväzkových vzťahov v Obchodnom zákonníku, avšak rovnako platí, že práva a povinnosti zmluvnými stranami neupravené v zmluve sa budú riadiť Obchodným zákonníkom. Zmluvné strany si osobitným spôsobom upravili platobné podmienky, keď v čl. IV bod 6 zmluvy o dielo sa dohodli na odplate za vykonané práce a dodávky. Podľa čl. IV bod 2 a 6 zmluvy o dielo vzniká žalobcovi nárok na vyplatenie vykonaných prác až na základe vecného odsúhlasenia, pričom žalobca v konaní nepredložil žiaden relevantný dôkaz o vykonaní prác. Žalovaný vychádzajúc z bežnej obchodnej praxe namietal, že pri fakturácii musia byť predložené viaceré doklady, z ktorých fakturácia vychádza (súpis vykonaných prác a dodávok, zisťovacie protokoly o vykonaných stavebných prácach, protokoly o odovzdaní a prevzatí prác). Žalovaný ďalej poukázal na čl. II a III. zmluvy o dielo, v ktorom sa žalobca okrem iného zaviazal k ukončeniu predmetných prác odskúšaním a uvedením diela do prevádzky a zaškolením obsluhy do 30.04.2018, čo však žalobca nepreukázal. Splnenie podmienky stanovenej v čl. IV bod 2 zmluvy o dielo pritom považoval žalovaný za nevyhnutné pre vznik oprávnenia žalobcu vystaviť faktúru za čiastkové práce, a to s poukazom na § 554 ObZ. Rovnako tak podmienky stanovené v čl. II. a III. zmluvy o dielo považoval z pohľadu § 554 ObZ za nevyhnutné pre riadne ukončenie a odovzdanie diela. Samotná faktúra je len účtovným dokladom, ktorý nie je potvrdením o vykonaných prácach. Žalobca síce predložil súpis prác, avšak tento bol podpísaný neznámou osobou
s priezviskom A. a to ku dňu 15.05.2018. Žalovaný sa nestotožnil so závermi súdu, že jeho argumentácia ohľadom podpísania súpisu prác neoprávnenou osobou neobstojí, z dôvodu že zmluva v tomto smere neurčovala kto je osobou oprávnenou na podpísanie takéhoto dokumentu. Rovnako sa nestotožnil ani s názorom súdu prvej inštancie, že „len“ spochybnenie osoby, ktorá žalobcom predložený súpis prác podpísala, nebolo pre posúdenie opodstatnenosti nároku žalobcu vyplývajúceho z vystavenej čiastkovej faktúry relevantné. Poukázal opätovne na čl. VI. bod 6 zmluvy o dielo, z ktorého jasne vyplýva, že si zmluvné strany vyslovene vymienili, že oprávnenými osobami pre predmetnú stavbu za žalovaného sú p. A., E. A. B. a p. F. C.. Na žalobcom predloženom súpise však absentoval podpis ktorejkoľvek, v zmluve uvedenej oprávnenej osoby žalovaného. Súd prvej inštancie tak ignoroval zásadnú argumentáciu žalovaného, že v zmysle zmluvy o dielo, neboli práce prevzaté žalovaným. Závery súdu prvej inštancie by neobstáli ani v prípade absencie zmluvnej úpravy, kedy by nastúpil striktný režim Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého právnická osoba koná štatutárnym orgánom, alebo za ňu koná zástupca. Žalobca pritom nepreukázal, že osoba označená na súpise prác bola splnomocnená na potvrdenie vykonania prác a na ich prevzatie. Keďže súd prvej inštancie nesprávne odvodil a prijal záver o splnení zmluvných podmienok bez opory v zmluvných dojednaniach, resp. v planých právnych predpisoch, rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení veci a nedostatočne zistenom skutkovom stave, čo napĺňa odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa zároveň žalovanému javilo z uvádzaných dôvodov ako svojvoľné, prijaté bez opory v práve, čo spôsobuje jeho arbitrárnosť. Súd prvej inštancie zaťažil konanie chybou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
11. Žalovaný nesúhlasil ani so skutkovými zisteniami a právnym posúdením úhrady žalovaného vo výške 5.000,- EUR, ktorú súd prvej inštancie vyhodnotil ako uznanie zvyšku záväzku. Zdôraznil, že záväzok nemôže byť uznaný, ak to nebolo skutočnou vôľou dlžníka. Ustanovenie § 407 ods. 3 ObZ spája s čiastočným plnením záväzku vznik vyvrátiteľnej domnienky trvania zvyšku záväzku v dobe jeho uznania za splnenia určitých podmienok. Čiastočné plnenie nemusí byť uznaním záväzku vždy. Musí byť poskytnuté za takých okolností, že možno v konkrétnom prípade usudzovať na to, že jeho poskytnutím dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Ustanovenie § 407 ods. 3 OBZ neukladá dlžníkovi, či a kedy má prejaviť, či inak vyjadriť voči veriteľovi svoj nesúhlas s výškou celkovej pohľadávky. Pokiaľ teda dlžník neoznámi veriteľovi svoj nesúhlas s výškou celkovej pohľadávky, nemožno z takejto skutočnosti vyvodiť, že dlžník uznáva aj zvyšok dlhu, resp. záväzku voči veriteľovi (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 28. apríla 2011, č.k. 23Cdo 1336/2010-141). Žalovaný poukázal na žalobcom predložený listinný dôkaz „list žalovaného zo dňa 20.02.2019“, z ktorého obsahu vyplýva, že zo strany žalovaného budú uhradené len prípadné oprávnené záväzky žalobcu. Žalovaný na žiadnom mieste v liste neuviedol záväzok, ktorý je predmetom tejto žaloby. Aj s ohľadom na podaný odpor žalovaného možno preto nepochybne dospieť k záverom, že žalovaný považuje nárok žalobcu za neoprávnený. Rovnako tak skutočnosť, že zo strany žalovaného nedošlo k úhrade žalovanej faktúry nasvedčuje tomu, že nárok žalobcu z nej vyplývajúci považuje za neoprávnený. Žalovaný síce v priebehu konania popieral, že by z jeho strany došlo k čiastočnej úhrade faktúry, nakoľko žalobca v konaní nepredložil riadne potvrdenie banky o údajnej čiastočnej úhrade, avšak v kontexte správania žalovaného v danom období, na ktoré súd v napadnutom rozsudku poukázal, (keď dňa 20.02.2019 žalobcovi oznámil, že po doriešení situácie obratom uhradí prípadne oprávnené záväzky, a následne mal uhradiť dňa 07.06.2019 vo výške 5.000,- EUR) je zrejmé, že žalovaný nemal v úmysle uhradiť zvyšok dlhu, resp. tento nepovažoval za oprávnený.
12. Žalovaný v ďalšom poukázal na skutočnosť, že vyjadrenie žalobcu zo dňa 26.04.2022 bolo žalovanému doručené až na pojednávaní dňa 09.06.2022, v dôsledku čoho sa s ním žalovaný nemal ani možnosť vopred oboznámiť. Žalovaný na pojednávaní požiadal súd o poskytnutie krátkej lehoty na vyjadrenie, čomu súd prvej inštancie bez ďalšieho nevyhovel, tento dôkaz vykonal a vo veci rozhodol. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku pritom vyplýva, že predmetné vyjadrenie súd v konečnom dôsledku zohľadnil aj vo svojom rozhodnutí. Žalovaný v tomto smere konštatoval, že nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčastí práva na spravodlivý proces a možno ho kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že nemožno akceptovať ani argument, že príliš striktný výklad daného pravidla by sa mohol priečiť zásade hospodárnosti konania a že by neprimerane zaťažil fungovanie ústavného súdu. V tejto konkrétnej súvislosti právo na kontradiktórnosť konania nevyžaduje nič iné, len aby sa účastníci mohli oboznámiť so všetkými predloženými vyjadreniami a vyjadriť sa k nim v lehote minimálne 5 dní (pozri R 8/2016). Ide o jednoduchý administratívny úkon, ktorý konanie predĺži maximálne o
niekoľko týždňov (pozri BENET Praha, spol. s r. o., proti Českej republike, rozsudok z 24.02.2011, § 141). Súd prvej inštancie vyššie uvedeným postupom, keď na pojednávaní dňa 09.06.2022 vykonal neskoro žalobcom predložený dôkaz, konal tiež v značnom rozpore so zásadou koncentrácie konania podľa Civilného sporového poriadku. Poukazujúc na § 153 ods. 1 CSP súd prvej inštancie zaťažil konanie chybou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie o veci, a tiež z tohto dôvodu nemôže jeho rozhodnutie obstáť. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie vyššie uvedeným nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Záverom žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, aby zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že žalobu zamietne.
13. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril písomným podaním zo dňa 16.09.2022, v ktorom uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za správny a odvolanie za nedôvodné, keď súd prvej inštancie vo veci vykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Žalovaný v odvolaní neprináša žiadne nové skutkové tvrdenia, či právnu argumentáciu, než bola uvedená v prvoinštančnom konaní. Poukázal na rozhodnutia ústavného súdu, v zmysle ktorých všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, čo napadnutý rozsudok spĺňa. Súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal predovšetkým s otázkou právneho režimu zmluvného vzťahu strán sporu a obsahu práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy, s otázkou významu a účelu platby žalovaného vo výške 5.000,- EUR, významu faktúry č. 1810226 zo dňa 15.06.2018 na sumu 8.041,14 EUR, prílohou ktorej bol aj súpis vykonaných prác a dodávok 05/2018, ktorý nadväzuje na práce a dodávky realizované v predchádzajúcom mesiaci 04/2018 a ktoré prevzal za žalovaného F. C., s otázkou významu súpisov vykonaných prác a dodávok za mesiac 4/2018 a za mesiac 5/2018 a významu listu žalovaného zo dňa 20.02.2019. Žalobca v konaní predložil dôkaz o vecnom odsúhlasení prác a dodávok v kontexte čl. IV bod 2 zmluvy o dielo. Žalovaný síce odkazoval na znenie § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka, avšak pozabudol na § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého je objednávateľ povinný zaplatiť cenu v čase dojednanom v zmluve. Argumentácia o bežnej obchodnej praxi nemá oporu či už v zmluve, alebo v zákonných ustanoveniach. Strany si v čl. IV bod 2 zmluvy o dielo dohodli, že plnenie bude fakturované priebežne, za každý kalendárny mesiac. To, že dielo bolo v mesiaci 4/2018 vykonané v rozsahu uplatneného nároku, žalobca preukázal akceptáciou faktúry č. 1810159 zo strany žalovaného, predložením súpisu prác za daný mesiac, predložením nasledujúcej faktúry za ďalší mesiac spolu so súpisom prác, ktorá bola v celosti uhradená. Poukázal na body 32., 33. napadnutého rozsudku s tým, že zmluva neupravovala podmienku existencie písomného protokolu o odovzdaní a prevzatí prác a dodávok a táto ani nebola podmienkou pre vznik nároku na zaplatenie ceny diela. V zmysle § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka vznikol žalobcovi nárok na cenu vykonaním diela. Ak by žalovaný neprevzal od žalobcu práce a dodávky za mesiac 4/2018, neprevzal by ani nadväzujúce dodávky a práce za mesiac 5/2018, v dôsledku čoho by nevykonal plnú úhradu. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil účelovú procesnú obranu žalovaného, ktorý paušálne spochybňoval všetko bez toho, aby akokoľvek vysvetlil ním spochybnený súpis prác a dodávok za mesiac 5/2018, účel hrady 5.000,- EUR s variabilným symbolom príslušnej faktúry a účel úhrady 8.041,14 EUR. Žalovaný bol v konaní pasívny, neprodukoval žiadne dôkazy. Žalovaný by rovnako nemal dôvod zasielať žalobcovi list, v ktorom žiada o trpezlivosť v uhradení žalobcových oprávnených záväzkov voči žalovanému, ak by voči žalobcovi nemal žiadne záväzky po lehote splatnosti. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s otázkou uznania dlhu aj s poukazom na rozhodovaciu prax súdov. Žalobca preto navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
14. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na svojich argumentoch uvádzaných v odvolaní a uviedol, že bolo povinnosťou žalobcu vystaviť faktúry až na základe vecného odsúhlasenia (žalovaný nesprávne uvádza „odôvodnenia“ - pozn. odvolacieho súdu). Na uvedenom nič nemení ani odkaz žalobcu na § 548 ods. 1 ObZ, keďže aj z jeho znenia vyplýva povinnosť objednávateľa zaplatiť cenu až po vykonaní diela, ak zo zmluvy alebo zákona nevyplýva niečo iné. Z listinných dôkazov však neboli potvrdené žiadne skutočnosti, ktoré by dosvedčovali pravdivosť žalobcom tvrdených faktov. Žalovaný opätovne spochybnil podpis pána A. a v ostatnom zopakoval a odkázal na dôvody uvádzané v odvolaní.
15. Žalobca v odvolacej duplike zo dňa 17.10.2022 odkázal na závery súdu prvej inštancie uvedené v rozsudku, ako i na svoje vyjadrenie k odvolaniu, pričom mal za to, že súd prvej inštancie zistil
rozhodujúce skutočnosti, svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, preto nie je odôvodnený postup na jeho zrušenie.
16. Ďalšie vyjadrenia strán neboli doručené.
17. Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP, po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého po vyhodnotení dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku.
18. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
19. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
20. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku a s konaním pred súdom prvej inštancie, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s obsahom odvolania žalovaného a s obsahom vyjadrenia žalobcu k odvolaniu, odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku, s ktorého odôvodnením sa odvolací súd plne stotožňuje a konštatuje súladnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktoré viedli k zaväzujúcemu výroku a zároveň konštatuje, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí dôsledne vysporiadal so všetkými skutočnosťami vyplývajúcimi z tvrdení sporových strán a z vykonaného dokazovania, ktoré mali podstatný význam pre rozhodnutie v danom spore.
21. Za rešpektovania zásady viazanosti odvolacími dôvodmi vyplývajúcej z ustanovenia § 380 CSP sa odvolací súd zaoberal odvolacími dôvodmi žalovaného, v nadväznosti na čo odvolací súd konštatuje, že sa v prvom rade zaoberal odvolacou námietkou žalovaného týkajúcou sa nesprávnych skutkových zistení a právneho posúdenia otázky uznania záväzku žalovaného, nakoľko uvedenú otázku považoval za podstatnú i pre ďalšie posúdenie či už dôvodnosti odvolacej argumentácie žalovaného, alebo napádaných záverov súdu prvej inštancie. Žalovaný v odvolaní v zásade nereflektoval na dôvody a závery súdu prvej inštancie obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku (podopreté aj súdom prvej inštancie citovanou judikatúrou súdov) a ustálené vo vzťahu ku skutkovému a právnemu posudzovaniu žalobného nároku v nadväznosti na procesnú útok žalobcu, v rámci ktorého bolo produkované tvrdenie o uznaní záväzku nielen čiastočnou úhradou faktúry č. 1810159, ale i listom žalovaného zo dňa 20.02.2019, ktorým požiadal žalobcu o trpezlivosť pri úhrade oprávnených záväzkov žalobcu voči žalovanému. Žalovaný v odvolaní poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, v zmysle ktorého zákon neukladá dlžníkovi, či a kedy má prejaviť svoj nesúhlas s výškou celkovej pohľadávky, preto podľa žalovaného postačovalo, aby svoj nesúhlas vyjadril až v konaní pred súdom prvej inštancie. Rovnako bol názoru, že z listu žalovaného zo dňa 20.02.2019 vyplýva iba, že budú uhradené len oprávnené záväzky, avšak na žiadnom mieste v liste nie je uvedený záväzok, ktorý je predmetom žaloby. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na závery súdu prvej inštancie a je totožného názoru, že žalovaný tým, že svoj dlh voči žalobcovi čiastočne plnil, týmto čiastočným plnením, práve s odkazom na list žalovaného zo dňa 20.02.2019 a odkazom na následné správanie žalovaného, ktorý pohľadávku žalobcu nijakým spôsobom do začatia konania nespochybňoval, možno usudzovať, že uznáva svoj záväzok aj čo do jeho zvyšku. Z listu žalovaného zo dňa 20.02.2019 nespochybniteľne vyplýva, že z dôvodu neevidencie úhrad pohľadávok žalovaného od inej spoločnosti (objednávateľa diela), žalovaný žiadal žalobcu o trpezlivosť v uhradení oprávnených záväzkov voči jeho spoločnosti. Slovné spojenie oprávnených záväzkov nie je možné vykladať spôsobom ako to prezentuje žalovaný, že zvyšnú časť nezaplatenej faktúry č. 1810159 a znej vyplývajúci záväzok žalovaného, už nie je možné považovať za oprávnený záväzok, resp. pohľadávku žalobcu. Z obsahu spisu vyplýva, že pohľadávka žalobcu vo výške 15.915,06 EUR bola jedinou nezaplatenou čiastkou, ktorú zo Zmluvy o dielo žalobca požadoval
zaplatiť (viď pokus o zmier, upomienka č. 2), pričom žalovaný vo svojej odpovedi na urgencie žalobcu jasne uviedol, že uhradí žalobcove pohľadávky, ktoré sú, resp. ktoré už považoval za oprávnené a to až potom, ako mu budú zaplatené jeho pohľadávky voči objednávateľovi diela. Z uvedeného prejavu vôle je jednoznačne zrejmé, že žalovaný uznal oprávnenosť pohľadávky žalobcu a túto mienil i uhradiť. K úhrade pohľadávky z faktúry č. 1810159 nakoniec i došlo, avšak len do výšky 5.000,- EUR bez uvedenia dôvodu, t.j. bez spochybnenia predchádzajúceho uznávajúceho stanoviska žalovaného. Zo správania sa žalovaného je tak zrejmé, že došlo k uznaniu aj zvyšku pohľadávky žalobcu, ktorá je predmetom konania, tak ako predpokladá znenie § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Odvolací súd je zároveň názoru, že žalovaný v priebehu konania na súde prvej inštancie nepreukázal, že by jeho záväzok voči žalobcovi po čiastočnej úhrade neexistoval, prípadne zanikol. Rovnako odvolací súd nesúhlasí s názorom žalovaného, že by akékoľvek vyjadrenie nesúhlasu so zvyškom fakturovaného nároku žalobcu v ktorýkoľvek čas malo vyvracať domnienku uznania zvyšku dlhu. Takého konanie považuje odvolací súd za zjavne účelové najmä za situácie, kedy do času podania žaloby žalovaný žiadnym spôsobom nevyjadrí nesúhlas s nárokom žalobcu, práve naopak, robí kroky k tomu, aby získal čas (bez sankčných následkov) k úhrade dôvodných nárokov veriteľa, ktoré sám považuje za oprávnené. Preto bol odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie názoru, že nárok žalobcu na doplatenie ceny diela vo výške 15.915,06 EUR je dôvodný. Z uvedených dôvodov sa následne všetky ostatné odvolacie námietky žalovaného javia ako neopodstatnené. Napriek uvedenému odvolací súd nad rámec uvádza, že ani ostatné odvolacie dôvody žalovaného neboli dôvodné.
22. Žalovaný opakovane poukazoval na zmluvné dojednania upravujúce platobné podmienky (čl. IV bod a 6 Zmluvy o dielo), v zmysle ktorých vznikol žalobcovi nárok na vyplatenie odmeny za vykonané práce až na základe vecného odsúhlasenia. Bol presvedčený, že žalobca nepredložil žiaden relevantný dôkaz o vykonaní prác, poukazujúc pritom na bežnú obchodnú prax, kedy je nevyhnutné pri fakturácii predložiť aj iné doklady, ako napr. súpis vykonaných prác, zisťovacie protokoly o vykonaných stavebných prácach, protokoly o odovzdaní a prevzatí prác. Zároveň bol názoru, že v zmysle čl. II. a III. sa žalobca zaviazal k ukončeniu prác odskúšaním a uvedením diela do prevádzky a zaškolením obsluhy do 30.04.2018, čo v konaní nepreukázal. V prvom rade je nevyhnutné uviesť, že súd prvej inštancie sa s totožnými námietkami žalovaného riadne, zrozumiteľne, správne a dostatočne presvedčivo vysporiadal v bodoch 31. - 34. odôvodnenia rozsudku, kde správne odlíšil platobné podmienky stanovené pri dokončení a odovzdaní celého zhotoveného diela a platobné podmienky stanovené pre čiastkové (mesačné) práce dokončené na diele, ktoré sa viazali len na splnenie podmienky vecného odsúhlasenia plnenia. Žalovaný preto bezdôvodne poukazuje na podmienky stanovené v čl. II. a III., ktoré sa viažu k riadnemu ukončeniu a odovzdania diela ako celku, čo vyplýva z textu uvedených článkov, kedy termín ukončenia plnenia v zmysle zmluvy o dielo bol 30.04.2018, do termínu ktorého malo dôjsť aj k zaškoleniu obsluhy a k odskúšaniu a uvedeniu diela ako celku do prevádzky. Zároveň námietka nedodržania uvedených predpokladov pre konečnú – celkovú fakturáciu sa javí byť ako zjavne účelová, keď žalobca preukázal, že žalovaný uhradil i faktúru č. 1810226 za práce vykonané následne. Na uvedenom nič nemení ani odkaz žalovaného na dikciu ustanovenia § 554 Obchodného zákonníka, nakoľko skutočnosť, že žalobca dielo v žalovanej časti ukončil a odovzdal žalovanému, vyplýva nielen z čiastočnej úhrady faktúry č. 1810159, ale i následnej úhrady na to nadväzujúc dodaných prác na diele, resp. z podpísaného súpisu vykonaných prác. Rovnako žalovaný nepreukázal, že by predloženie akýchkoľvek iných dokladov vyplývalo či už z ustanovení Zmluvy o dielo, zo zákona, alebo zo zaužívanej obchodnej praxe zavedenej medzi stranami sporu.
23. Žalovaný nesúhlasil ani s právnymi závermi súdu prvej inštancie, že predložený súpis prác preukazuje vykonanie v ňom uvedených prác, keďže súpis bol podpísaný neznámou osobou a nie osobou na to v zmysle Zmluvy o dielo určenou, resp. štatutárnym orgánom žalovaného. Odvolací súd sa i v tejto časti stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie vysloveným vo vzťahu k záveru, že Zmluva o dielo nešpecifikuje, ktoré osoby sú oprávnené na podpis súpisu vykonaných prác, keďže ustanovenia Zmluvy o dielo (čl. VI ods. 6, 7) hovoria o osobách splnomocnených na styk so zhotoviteľom, resp. objednávateľom, avšak nevylučujú možnosť prevzatia prác, resp. možnosť podpisu súpisu vykonaných prác aj inou oprávnenou osobou, napr. osobou poverenou pri prevádzkovaní podniku určitou činnosťou (§ 15 ObZ). Žalovaný zároveň samotné dodanie sporných prác vôbec nespochybnil. V neposlednom rade nemožno opomenúť správny záver súdu prvej inštancie, že samotná Zmluva o dielo, ako podmienku úhrady čiastočnej fakturácie neurčuje podpis súpisu vykonaných prác, uvádza len vecné odsúhlasenie, ktoré možno vyvodiť práve zo správania žalovaného, ktorý vecné dodanie v spore nenamietal. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že i samotná čiastočná úhrada faktúry č. 1810159
dostatočne preukazuje, že žalovaný vecne odsúhlasil čiastočné (fakturované) plnenie žalobcu, inak by predmetnú faktúru logicky neuhradil ani z časti.
24. V súvislosti s procesnými nedostatkami žalovaný v odvolaní vytýkal a poukazoval na porušenie zásady rovnosti účastníkov konania a tým porušenie práva na spravodlivý proces, kedy mu bola odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu, že mu nebola poskytnutá dostatočná lehota na oboznámenie sa s podaním žalobcu zo dňa 26.04.2022. Odvolací súd si v nadväznosti na uvádzaný odvolací dôvod vypočul zvukový záznam z pojednávania konaného dňa 09.06.2022, pričom zistil, že odvolacia námietka je bez právnej relevancie. Z priebehu pojednávania je zrejmé, že právny zástupca žalobcu obsah podania v celom rozsahu predniesol na pojednávaní, súd prvej inštancie obsah podania žalobcu zo dňa 26.04.2022 spolu s obsahom priloženého listinného dôkazu rovnako oboznámil, pričom poskytol k nahliadnutiu právnemu zástupcovi žalovaného i výpis z účtu žalobcu, kde bola zelenou farbou zvýraznená jedna platba na faktúru č. 1910226. Súd prvej inštancie tak predložený dôkaz riadne v súlade s § 188 ods. 1 v spojení s § 204 CSP vykonal a taktiež poskytol žalovanému možnosť oboznámiť sa s uvedeným podaním, vyjadriť sa k nemu, v dôsledku čoho nemožno prijať záver o nerovnom zaobchádzaní súdu so stranami sporu, resp. že by žalovanému bola odňatá možnosť konať pred súdom, resp. že by mu postupom súdu prvej inštancie bola odopretá možnosť realizácie tých práv, ktoré mu Civilný sporový poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov priznáva a to v takom rozsahu, že by bolo porušené právo žalovaného na spravodlivý proces. Zároveň žalovaný v odvolaní ani len nespomína, akým spôsobom by prípadné porušenie daného procesného práva malo vplyv na prijatie (iného) rozhodnutia súdu prvej inštancie.
25. Rovnako je bez akejkoľvek relevancie aj odvolacia námietka žalovaného, ktorou vytýka súdu prvej inštancie, že konal v rozpore so zásadou koncentrácie konania podľa CSP, keď prihliadal v rámci sudcovskej koncentrácie konania na oneskorene predložený dôkaz. Irelevantnosť tejto odvolacej námietky je daná samotným obsahom ustanovenia § 153 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého nepochybne vyplýva, že súdu je daná možnosť na oneskorene predložené dôkazy neprihliadať, nie však povinnosť, ako v odvolaní prezentuje žalovaný. Nemožno tak konštatovať, že by súd prvej inštancie zaťažil konanie vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, resp. že by nesprávne procesne postupoval.
26. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že žalovaný v odvolaní žiadnou relevantnou odvolacou argumentáciou nespochybnil správnosť záverov súdu prvej inštancie premietnutých do výrokovej časti napadnutého rozsudku. V odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného súdneho procesu a správnym smerom, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery a napokon aj vec správne rozhodol po právnej stránke. Rozsudok je presvedčivým spôsobom odôvodnený, súd prvej inštancie v ňom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a zároveň náležitým a zrozumiteľným spôsobom uviedol, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil.
27. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%, keďže žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný.
28. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).