Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/61/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava,Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843 proti žalovaným 1/ W. J., nar. XX.XX.XXXX, štátnej občianke A. republiky, bytom E. B. a 2/ E. J., nar. XX.XX.XXXX, štátnemu občanovi A. republiky, bytom E. B., do XX.XX.XXXX za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom Bratislava, Šafárikovo nám. 7, IČO: 42 362 962, zastúpeného Podhorský & Partners, s.r.o., so sídlom Bratislava, Zámocká 36, o zaplatenie 5.165,30 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 11C/117/2014-143 zo dňa 16. mája 2017, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1/ a 2/ sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

III. VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom Bratislava, Šafárikovo nám. 7, IČO 42 362 962 m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %, ktorú náhradu trov konania j e žalobca p o v i n n ý menovanému občianskemu združeniu zaplatiť k rukám jeho zástupcu Podhorský & Partners, s. r. o. v sume aká bude vyčíslená rozhodnutím súdu prvej inštancie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu proti žalovaným 1/ a 2/zamietol /výrok I./, žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznal /výrok II./ a občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % /výrok III./. Na odôvodnenie tohto rozhodnutia súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou voči žalovaným 1/ a 2/ domáhal zaplatenia sumy 5.165,30 eur spolu s úrokom z omeškania z dlžných splátok vyčíslený za obdobie od 21.02.2011 do 03.11.2012 v sume vo výške 118,11 eur, úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 5.165,30 eur od 04.11.2012 do zaplatenia, čo odôvodnil tým, že na základe zmluvy, ktorú uzavreli dňa 08.01.2007 žalovaní ako spoludlžníci so Slovenskou sporiteľňou, a.s., poskytla Slovenská sporiteľňa, a.s. žalovaným úver v sume 4979,08 eur (150.000,- Sk), ktorý sa žalovaní podľa dohodnutých podmienok nesplatili. Pôvodný veriteľ pohľadávku zo zmluvy voči žalovaným postúpil žalobcovi na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012. Súd vykonal vo veci dokazovanie, z ktorého zistil, že žalovaní 1/, 2/ ako dlžníci uzavreli dňa 08.01.2007 so Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako veriteľom zmluvu o splátkovom úvere č. 274169153 na základe ktorej sa Slovenská sporiteľňa, a.s. zaviazala poskytnúť dlžníkom spotrebný bezúčelový úver vo výške 4.979,09 eur (150.000,- Sk) a dlžníci sa zaviazali úver vrátiť veriteľovi pri premenlivej úrokovej sadzbe vo výške 12% ročne (v deň uzatvorenia zmluvy) v pravidelných 119 mesačných splátkach po 73,79 eur (2.223,- Sk), zročných vždy do 20. dňa v mesiaci, pričom prvá splátka bola zročná dňa 20.01.2007, posledná splátka bola zročná dňa 20.11.2016. Ročná percentuálna miera nákladov bola vo výške 13,80%. Súčasťou zmluvy sú všeobecné obchodné podmienky veriteľa. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012 prejavili Slovenská sporiteľňa, a.s. ako postupca a žalobca ako postupník vôľu postúpiť pohľadávku voči žalovaným, ktorá je predmetom tohto konania, na žalobcu. Podľa Prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok, postupca na žalobcu postúpil pohľadávku zo zmluvy o úvere č. 274169153 vo výške 7.312,24 eur. Listom zo dňa 15.10.2012 právny predchodca žalobcu oznámil písomne žalovaným 1/ a 2/ postúpenie pohľadávky teda, že SLSP, a.s. postúpila na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012 pohľadávku voči nim vo výške 7.312,24 eur s príslušenstvom žalobcovi s tým, že od okamihu doručenia tohto oznámenia je možné tento záväzok uhradiť výlučne plnením žalobcovi. Na výzvu súdu žalobca predložil oznámenia SLSP, a.s. adresované žalovaným 1/ a 2/, o postúpení pohľadávky. Ďalej predložil výzvu k úhrade a oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 15.10.2012 adresované žalovaným 1/,2/, ktorými ich vyzval na okamžité uhradenie dlžnej čiastky celkom v sume 7.488,05 eur najneskôr do 30.10.2012. Uvedené bolo podľa podacieho hárku odoslané žalovanej 1/ dňa 16.10.2012 a žalovanému 2/ dňa 15.10.2012. Ďalej predložil list SLSP, a.s. označený ako výzva zo dňa 12.12.2008 v ktorom SLSP, a.s. oznámila jednému zo spoludlžníkov, žalovanej 1/, že splácanie pohľadávky je v omeškaní ku dňu 30.11.2008 vo výške 293,04 eur a vyzvala ju na zaplatenie dlhu v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Doklad o doručení uvedeného resp. odoslaní žalovanej 1/ predložený súdu nebol. Uvedené skutočnosti súd posúdil podľa § 497 Obchodného zákonníka, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov /ďalej len "zákon č. 258/2001 Z.z."/, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1 a 2, § 524 ods. 1 a 2, § 525 ods. 1, § 526 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1, § 91 ods. 1, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Uviedol, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že dňa 08.01.2007 bola medzi právnym predchodcom žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalovanými 1/, 2/uzavretá zmluva o spotrebnom bezúčelovom splátkovom úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Uvedená zmluva o splátkovom úvere je zároveň spotrebiteľskou zmluvou podľa § 2písm. b) a 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Pred vyhodnotením oprávnenosti uplatneného nároku sa súd ako prvotnou otázkou zaoberal tým, či žalobca je aktívne vecne legitimovaný domáhať sa zaplatenia peňažnej pohľadávky proti žalovaným na základe predmetnej zmluvy o úvere. Žalobca odvodzoval svoju aktívnu legitimáciu na podanie žaloby od zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorú uzavrel so Slovenskou sporiteľňou, a.s., na základe ktorej Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ (postupca) postúpila svoju pohľadávku voči žalovaným ako dlžníkom na žalobcu (postupníka). V danom prípade sa jedná o zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorá vznikla banke ako veriteľovi voči žalovaným ako dlžníkom zo zmluvy o splátkovom úvere, ktorú súd vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú. Vzhľadom na skutočnosť, že postupcom bola banka, postupníkom bol žalobca, ktorý nemá postavenie banky a nemá povolenie na vykonávanie bankovej činnosti a dlžníkom bol klientom banky, vzťahujú sa na postúpenie pohľadávky nielen ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 524 a nasl.), ale aj ustanovenia zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (§ 92 ods. 8). Pre platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorou sa postupuje pohľadávka z nezosplatneného úveru z banky na tretí subjekt, je v zmysle tohto zákona vyžadované splnenie ďalších predpokladov, pričom nesplnenie čo i len jedného z nich spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy v časti postúpenia predmetnej pohľadávky. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej "postúpenie" je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Žalobca argumentoval, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Tento záver konštatoval Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4Obo 210/01. Súdna prax sa však už odklonila od tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, čo vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo 49/2008 zo dňa 14.5.2008 ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 76/2007 zo dňa 28.1.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo, a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca, a nemožno vyvodiť ani to, že dlžník by mohol namietať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky len vtedy, ak by postupca postúpenie pohľadávky dlžníkovi neoznámil, ale postupník by postúpenie pohľadávky dlžníkovi preukázal; na takéto rozlišovanie v postavení dlžníka nemožno nájsť oporu v ustanovení § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka. K správnosti týchto záverov obsiahnutých v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 76/2007 zo dňa 28.1.2009 sa priklonil aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 3.7.2012. Bolo preukázané, že medzi pôvodným veriteľom SLSP, a.s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom bola dňa 27.09.2012 uzavretá zmluva o postúpení pohľadávok, z prílohy ktorej vyplýva, že predmetom postúpenia mala byť aj pohľadávka voči žalovaným na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 08.01.2007. Ustanovenie § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka priznáva veriteľovi právo postúpiť svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka písomnou zmluvou inému subjektu. Postúpením pohľadávky dochádza k zmene v osobe veriteľa, novým veriteľom sa stane postupník, ktorý nadobúda pohľadávku s príslušenstvom a právami s ňou spojenými. Stanovená obligatórna písomná forma zmluvy o postúpení pohľadávok bola v danom prípade splnená. Keďže pôvodný veriteľ SLSP, a.s. je bankou, zákonodarcom sú stanovené ďalšie podmienky, ktoré musia byť splnené, aby mohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky banky na inú osobu. V zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách môže banka postúpiť pohľadávku voči klientovi aj bez súhlasu klienta aj osobe, ktorá nemusí byť bankou vtedy, ak klient, teda dlžník je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, ak predtým banka písomne vyzve klienta na úhradu omeškaných splátok pohľadávky. Tieto predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Písomnú výzvu banky dlžníkovi na splnenie dlhu ako nevyhnutnú podmienku platnosti postúpenia pohľadávky banky na tretiu osobu vyhodnotil aj Krajský súd v Prešove v uznesení č.k. 6Co/119/2013-135 zo dňa 29.5.2014, Krajský súd v Trenčíne v rozsudku č.k. 5Co/460/2015-138 zo dňa 13.1.2016, ktoré súdy zároveň konštatovali, že banka môže postúpiť na tretiu osobu len splatnú pohľadávku. Vedľajší účastník na strane žalovaných (do 30.06.2016) namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu práve s poukazom na citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Žalobca na priamu výzvu nepredložil súdu výzvu banky ako pôvodného veriteľa na splnenie dlhu adresovanú žalovaným, ani nepredložil akýkoľvek dôkaz o tom, že táto listina bola doručená žalovaným 1/ a 2/, resp. že by im bola (s poukazom na čl. 10 VOP, ktoré boli súčasťou zmluvy o splátkovom úvere) čo i len odoslaná (napr. doručenka, podací lístok, výpis z poštovej knihy, podací hárok a podobne), resp. zaslaná elektronickými médiami. Bolo pritom v záujme veriteľa, aby kvalifikovanú výzvu zasielal dlžníkom takým spôsobom, aby to bolo preukázateľné, a aby doklad o odoslaní (poštový podací lístok), resp. o doručení výzvy (doručenku) dlžníkom uschovával pre prípad jeho potreby v budúcnosti. Pokiaľ ide o žalobcov výklad § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z., toto zákonné ustanovenie hovorí o tom, že ak bola doručená písomná výzva banky na úhradu dlžnej sumy, napriek ktorej však za obdobie dlhšie ako 90 kalendárnych dní túto dlžnú sumu dlžník neuhradí, môže banka pohľadávku postúpiť inej osobe, ktorá nie je bankou aj bez jeho súhlasu. Veta druhá hovorí o tom, že banka takéto právo nemôže uplatniť, ak by jej klient pred postúpením uhradil omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva. Banka však aj v prípade, že klient uhradí omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva, môže pohľadávku postúpiť v prípade, ak súčet všetkých omeškaní so splnením, čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke, alebo pobočke zahraničnej banky, presiahol jeden rok. Inými slovami povedané, banka musí najskôr klienta vyzvať na úhradu peňažného záväzku, s ktorým je v omeškaní, ak po tejto výzve dlhšie ako 90 kalendárnych dní klient neuhradí peňažný záväzok môže banka postúpiť pohľadávku aj na tretiu osobu, ktorá nie je bankou. V prípade, ak by aj po uplynutí 90 dní klient svoj peňažný záväzok, s ktorým je v omeškaní, uhradil, takto banka postupovať nemôže, ak však po uplynutí 90 dní klient svoj omeškaný peňažný záväzok uhradí, ale ide o peňažný záväzok, s ktorým je v omeškaní dlhšie ako 1 rok, môže banka aj napriek tejto úhrade pohľadávku postúpiť. Vo všetkých prípadoch však platí, že musí tomuto predchádzať písomná výzva na úhradu. Keďže žalobca nepreukázal, že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovaných na splnenie peňažného záväzku, že túto výzvu odoslal, a doručil, (s poukazom na čl. 10 VOP, ktoré boli súčasťou zmluvy o splátkovom úvere), že by bola čo i len odoslaná (napr. doručenka, podací lístok, výpis z poštovej knihy, podací hárok a podobne), resp. zaslaná elektronickými médiami. a vedľajší účastník na strane žalovaných (do 30.06.2016) z tohto dôvodu namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012 je v časti postúpenia pohľadávky voči žalovaným absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Na uvedenom závere nezmení nič ani bod 19.16 VOP SLSP, a.s. , keďže na uvedené nemožno prihliadať ako na individuálne dojednanú zmluvnú podmienku so spotrebiteľom, keďže sa nachádza vo vopred naformulovaných všeobecných obchodných podmienkach veriteľa, ktoré spotrebiteľ - dlžník určite žiadnym spôsobom neovplyvňoval ani nedojednával. Tieto sú vopred dané veriteľom, dokonca ich veriteľ môže kedykoľvek zmeniť a žiaden súhlas s ich novším znením od dlžníkov nevyžaduje. Uvedené vyplýva z vyššie uvedených ustanovení zákonov na ochranu spotrebiteľa. Toto ustanovenie VOP preto nemožno považovať za vopred daný súhlas dlžníka s postúpením pohľadávky žiadaný v zmysle § 92 ods. 8 zák. o bankách. Naviac takéto znenie VOP je v rozpore s § 53 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka a ustanoveniami zákona na ochranu spotrebiteľa (značná nerovnováha v právach a povinnostiach veriteľa v neprospech spotrebiteľa - dlžníka). Dlžník ako spotrebiteľ nebol bez predchádzajúceho písomného súhlasu oprávnený postúpiť svoju pohľadávku a naopak právny predchodca žalobcu ako veriteľ bol na takéto konanie oprávnený. Táto podmienka vytvára hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami dvoch zmluvných strán. Výrazným spôsobom obmedzuje oprávnenie spotrebiteľa nakladať s pohľadávkou, ktorá potencionálne môže vzniknúť proti veriteľovi a nestanovuje žiadne podmienky, za ktorých môže veriteľ súhlas s postúpením pohľadávky odoprieť a ponecháva tak rozhodnutie na svojvôľu veriteľa. Navyše § 525 ods.1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom - postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom - postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods.1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods.8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. Keďže žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie súd pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu návrh v celom rozsahu zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania strán sporu súd odôvodnil podľa § 255 ods.1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /ďalej len CSP/ s tým, že žalovaní boli v konaní úspešní, preto by im patrila náhrada trov konania. Nakoľko si náhradu trov konania neuplatnili, zo spisu nevyplýva, že by im v konaní nejaké trovy vznikli, súd im náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie o náhrade trov vedľajšieho účastníka na strane žalovaných do 30.06.2016 súd odôvodnil podľa §257 a § 259 CSP. Nakoľko žalovaní na strane ktorých vystupoval, mali v konaní úspech súd mu priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Poukázal na to, že v spore opakovane tvrdil, že žalovaní boli zo strany jeho právneho predchodcu vyzvaní na úhradu omeškaných splátok a zároveň boli v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Tieto skutkové tvrdenia neboli protistranou rozporované a preto ich bolo potrebné v zmysle § 151 ods. 1 považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia, ktoré nie je potrebné preukazovať ďalšími dôkazmi. Týmto bolo preukázané, že pri postúpení pohľadávky voči žalovaným nedošlo k porušeniu § 92 ods. 8 zákona o bankách a súd prvej inštancie mal z toho pri rozhodnutí vychádzať. Ďalej žalobca poukázal na to, že v spore predložil relevantné oznámenie právneho predchodcu o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá jeho aktívnu legitimáciu a konajúci súd mal z neho vychádzať. Namietal tiež, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Žalobca ďalej namietal, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. Okrem toho omeškanie žalovaného s plnením jeho dlhu v čase postúpenia pohľadávky trvalo už po dobu 1274 dní a zo znenia ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách podľa žalobcu vyplýva, že v takýchto prípadoch sa výzva banky dlžníkovi pred postúpením pohľadávky nevyžaduje. Poukázal aj na to, že žalovaní dali v zmysle bodu 19.16 všeobecných obchodných podmienok výslovný súhlas, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky. Nakoniec žalobca namietal aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým občianskemu združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov súd proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v pomere 100 % úspechu vo veci. Poukázal na ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení s § 60 CSP, podľa ktorých možno priznať náhradu trov konania len strane sporu a tou je žalobca a žalovaný. Tieto ustanovenia sa použijú podľa § 470 ods. 1 aj na toto konanie, ktoré začalo ešte za účinnosti O.s.p.. Keďže menované občianske združenie nebolo stranou sporu, nemá nárok na náhradu trov konania. Žalobca z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie alebo aby ho zrušil a vec vrátil v tejto časti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaní 1/ a 2/ nevyjadrili. 4. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrilo občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV. Ten sa vyjadril k odvolaniu žalobcu tak v časti týkajúcej sa merita veci ako aj v časti týkajúcej sa náhrady jeho trov konania pred súdom prvej inštancie. S prihliadnutím na skutočnosť, že postavenie menovaného občianskeho združenia ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaných v spore s účinnosťou nového procesného predpisu - /od 01.07.2016/ zaniklo, vzal odvolací súd do úvahy len vyjadrenie menovaného občianskeho združenia v časti týkajúcej sa náhrady jeho trov konania pred súdom prvej inštancie, keď táto sa priamo dotýka jeho práva, o ktorom rozhodol súd prvej inštancie a ktoré je predmetom odvolacieho konania. 5. Menované občianske združenie na odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej namietal priznanie nároku na náhradu trov konania tomuto občianskemu združeniu pred súdom prvej inštancie uviedlo, že do konania vstúpilo ako vedľajší účastník na strane žalovaných a aj keď sa neskôr zmenil procesný kódex, tak v zmysle § 470 ods. 2 účinky vstupu zostali zachované. Keďže žalovaní boli, s ohľadom na zamietnutie žaloby žalobcu, v spore úspešní, je nutné považovať za úspešné v konaní aj ich občianske združenie, nakoľko vystupovali v postavení vedľajšieho účastníka na strane žalovaných. Má tak nárok na náhradu trov konania, ktoré v spore účelne vynaložil a ich nepriznanie by znamenalo porušenie princípu rovnosti zbraní v občianskom súdnom konaní. Navrhlo preto rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku, ktorým mu bol priznaný nárok na náhradu trov konania ako vecne správny potvrdiť. 6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 370 a § 380 ods. 1 v rozsahu a z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP. 7. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva nasledovné: 8. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok medzi žalobcom a Slovenskou sporiteľňou, a.s. /27.09.2012/ (ďalej len "zákon o bankách") ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku, zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku, postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. 9. Prvoinštančný súd založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky proti žalovaným z pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s., keď predložená zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná pre rozpor s citovaným ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, keď banky pred postúpením pohľadávky voči žalovaným na žalobcu žalovaných nevyzvala na úhradu jeho dlhu. 10. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu žalobcu ním uplatnené právo resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existenciou tvrdeného práva na strane žalobcu alebo pasívnej /existencia tvrdenej povinnosti/ na strane žalovaného je imanentnou súčasťou súdneho sporu / viď. rozsudok Najvyššie súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009/ a preto nepostačuje, aby súdu žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi. Odvolací súd nerozporuje, že podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení. V tomto prípade sa však preukázania platnej zmluvy o postúpení pohľadávky, resp. preukázania splnenie zákonných podmienok, za ktorých splnenia možno pohľadávku banky platne previesť nedožaduje dlžník

- žalovaný ale konajúci súd za účelom overenie žalobcom tvrdenej aktívnej vecnej legitimácie. Ak by konajúci súd aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu neoveroval, išlo o zjavný exces v postupe konajúceho súdu, ktorý by nezodpovedal otázku existencie aktívnej vecnej legitimácie, k zodpovedanie ktorej je súd ex offo viazaný, čo by protirečilo obsahu základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd /nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS 266/2014 zo 16. decembra 2014/. 11. Odvolací súd ďalej v zhode s názorom súdu prvej inštancie uvádza, že žalobca v spore nepreukázal splnenie podmienok § 92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky. Žalobca síce v spore predložil výzvu Slovenskej sporiteľne, a.s. adresovanú žalovanej 1/ zo dňa 12.12.2008 na úhradu omeškaných splátok úveru, avšak nijako nepreukázal, že táto výzva banky bola žalovanej 1/ doručená, alebo aspoň zaslaná. Samotná výzva banky dlžníkovi nepostačuje pre splnenie podmienok postúpenia bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a je potrebné, aby táto výzva bola dlžníkovi doručená, alebo aby banka vykonala aspoň pokus o jej doručenie dlžníkovi. Len vtedy, ak bola výzva dlžníkovi doručená alebo ak sa pri neúspešnom doručovaní aspoň dostala do sféry dispozície dlžníka, možno hovoriť o výzve banky, ktorá spĺňa podmienky § 92 ods. 8 zákona o bankách. V tomto spore teda žalobca nepreukázal existenciu výzvy banky dlžníkovi podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a možno preto súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou mal žalobca pohľadávku proti žalovaným nadobudnúť, je pre rozpor s § 92 ods. 8 zákona o bankách neplatná a žalobca tak nemá aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore. 12. Nemožno prisvedčiť názoru žalobcu, že s ohľadom na omeškanie žalovaných s plnením ich dlhu, ktoré omeškanie trvalo viac ako jeden rok v čase postúpenia pohľadávky, zákon o bankách už výzvu banky dlžníkovi pred postúpením pohľadávky nevyžaduje. Z citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách takýto záver nemožno vyvodiť. Dovetok v znení "to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok" je pripojený k druhej vete citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu klienta, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to (t.j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou a omeškaným peňažným záväzkom). Ak by časť druhej vety začínajúca sa slovami "to neplatí, ak ..." mala predstavovať výnimku aj z prvej vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by legislatívno-technicky musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam sa (táto výnimka) vzťahuje. 13. V tomto spore teda žalobca aj podľa názoru odvolacieho súdu nepreukázal existenciu výzvy banky dlžníkovi podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a možno preto súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou mal žalobca pohľadávku proti žalovaným nadobudnúť, je pre rozpor s § 92 ods. 8 zákona o bankách neplatná a žalobca tak nemá aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore. 14. Pokiaľ ide o odvolacie tvrdenie žalobcu, že žalovaní dali v zmysle bodu 19.16 všeobecných obchodných podmienok výslovný súhlas, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, tak ohľadne platnosti tohto zmluvného dojednania sa dostatočne vyjadril v napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie, Odvolací súd sa s ním plne stotožňuje, že takéto ustanovenie zmluvy je nutné hodnotiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a z tohto dôvodu je neplatná /§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka/. 15. Za rovnako bezdôvodnú musí odvolací súd označiť aj odvolaciu námietku žalobcu ohľadne jeho nerozporovaných skutkových tvrdení /že žalovaní boli zo strany jeho právneho predchodcu vyzvaní na úhradu omeškaných splátok a zároveň boli v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní/, ktoré bolo potrebné v zmysle § 151 ods. 1 považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia a pri rozhodovaní z nich vychádzať. Odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že tvrdenia žalobcu rozporovalo z občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV ešte v čase, kedy malo v spore postavenie vedľajšieho účastníka na strane žalovaných. V písomnom podaní , ktoré bolo súdu prvej inštancie doručené dňa 29.02.2016 namietalo platnosť postúpenia pohľadávky voči žalovaným na žalobcu pre porušenie § 92 ods. 8 zákona o bankách s tým, že žalobca nepreukázal výzvu banky adresovanú žalovaným ako dlžníkom , ktorá výzva je nevyhnutným predpokladom pre platné postúpenie bankovej pohľadávky na tretiu osobu. Podľa odvolacieho súd je nepochybné, že týmto spôsobom došlo k rozporovaniu skutkových tvrdení žalobcu o platnom postúpení pohľadávky voči žalovaným na jeho osobu a bolo preto povinnosťou žalobcu v spore platnosť postúpenia pohľadávky preukázať. K tomuto však, ako bolo už vyššie uvedené, nedošlo. 16. Čo sa týka žalobcom napadnutého výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % úspechu vo veci, aj tu odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. 17. Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, ktoré v tomto spore vystupovalo do 30.06.2016 v postavení vedľajšieho účastníka na strane žalovaných, dňom 01.07.2016 / zrušením Občianskeho súdneho poriadku a účinnosťou nového procesného kódexu - Civilného sporového poriadku/ stratilo zmenou právnej úpravy svoje procesné postavenie vedľajšieho účastníka v spore. Na druhej strane ale platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom 01.07.2016, kedy sa stal účinným Civilný sporový poriadok, zostávajú zachované /§ 470 ods. 2 CSP/. Podľa odvolacieho súdu medzi účinky oprávneného vstupu vedľajšieho účastníka do občianskeho súdneho konania v období do 30.06.2016 môžeme zaradiť aj vznik práva vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania v prípade úspechu účastníka konania, na ktorého strane v spore vedľajší účastník vystupoval. Ak potom nejakej osobe v postavení vedľajšieho účastníka vznikli trovy konania, je potrebné pri meritórnom skončení sporu s ohľadom na jeho výsledok skúmať, či táto osoba nemá právo na ich náhradu, a to bez ohľadu na skutočnosť, že medzičasom už postavenie tejto osoby ako vedľajšieho účastníka v spore zaniklo. 18. Súd prvej inštancie preto správne pri meritórnom rozhodnutí vo veci rozhodol aj o náhrade trov konania občianskeho združenia Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, ktoré v spore vystupovalo do 30.06.2016 ako vedľajší účastník na strane žalovaných a do uvedeného dňa mu vznikli trovy konania. 19. Nesprávnosťou rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorá však nemá vplyv na jeho vecnú správnosť, je skutočnosť, že súd prvej inštancie priznal menovanému občianskemu združeniu nárok na náhradu trov konania bez ďalšieho podľa § 257 a § 259 CSP. Prvé z uvedených ustanovení pojednáva o možnosti súdu výnimočne nepriznať náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa a druhé o práve na náhradu trov konania osoby, ktorej pri dokazovaní vznikne povinnosť, ktorá je spojená s výdavkami. Už z obsahu týchto ustanovení /ktorých aplikáciu súd prvej inštancie nijako nezdôvodnil/ je zrejmé, že nie sú bez ďalšieho pri rozhodovaní o náhrade trov konania iného subjektu sporu vhodné. Odvolací súd sa domnieva, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania osoby, ktorá mala do 30.06.2016 v spore postavenie vedľajšieho účastníka, je potrebné rozhodnúť podľa čl. 4 ods. 1 v spojení s § 255 CSP. V zmysle čl. 4 ods. 1 ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. Keďže nemá výslovné ustanovenie o náhrade trov konania vedľajších účastníkov, je potrebné vychádzať z toho, že podľa ustálenej súdnej praxe úspech, resp. neúspech účastníkov konania bolo možné z hľadiska náhrady trov konania pričítať aj vedľajšiemu účastníkovi vystupujúcemu v spore na ich strane. Ak teda v spore úspešná strana má právo na náhradu trov konania, má toto právo aj vedľajší účastník, ktorý v spore na jej strane vystupoval. Z tohto pohľadu je potom potrebné právo vedľajšieho účastníka, resp. osoby, ktorá mala toto postavenie v spore do 30.06.2016, posúdiť podľa ustanovení upravujúcich právo na náhradu trov konania strany sporu, teda podľa § 255 CSP, ktorý stanovuje, že súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

20. Keďže bola žaloba žalobcu celkom zamietnutá, boli v spore úspešné žalovaní 1/ a 2/, ktorí tak majú proti žalobcovi právo na náhradu trov konania podľa § 255 /hoci im ho súd prvej inštancie nepriznal po zistení, že im žiadne trovy konania nevznikli/ a zároveň má rovnaké právo proti žalobcovi podľa čl. 4 ods. 1 v spojení s § 255 aj občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, ktoré v spore na strane žalovaných vystupovalo do 30.06.2016 ako vedľajší účastník. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania tohto občianskeho združenia je tak vecne správne. 21. Z týchto dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil. 22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešným žalovaným 1/ a 2/ odvolací súd nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania pretože im žiadne trovy odvolacieho konania preukázane nevznikli. V zmysle čl. 4 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 však nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, ktoré bolo v úspešné v odvolacom konaní ohľadne žalobcom napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie o jeho nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie. Povinnosť k náhrade trov odvolacieho konania menovanému občianskemu združeniu odvolací súd uložil žalobcovi k rukám advokáta občianskeho združenia v zmysle § 263 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .