Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/232/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členov senátu JUDr. Martina Holiča a Mgr. Michala Novotného v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpenej: TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1/ Z. L., nar. XX. T. XXXX, bytom U., ul. I. XXXX/XX, 2/ Y. T., nar. XX. H. XXXX, bytom V., ul. L. W. XXXX/X, o 1.422,05 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 8. marca 2017 č. k. 3C/77/2013-124 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní 1/, 2/ majú voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovaným zaplatiť jej sumu 1.422,05 eur, úrok z omeškania vo výške 10% ročne zo sumy 990,70 eur od 21. decembra 2011 do zaplatenia a žalovaným 1/, 2/ priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 261 ods. 3 písm. d/, § 497 ( č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), § 34, § 39, § 488, § 489, § 517 ods. 1, 2, § 524 ods. 1, 2, § 525 ods. 1, 2, § 526 ods. 1, 2 § 565 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 v znení neskorších predpisov), § 92 ods. 8 ZoB (zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vecne zdôvodnil uzavretou zmluvou o splátkovom úvere č. 252154954 dňa 4. februára 2004 medzi právnou predchodkyňou žalobkyne (Slovenská sporiteľňa a.s., Bratislava) a žalovanou 1/, ktorej súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky (ďalej len „VOP“), ktorou sa veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanej 1/ ako dlžníčke sumu 50.000 Sk, ktorá sa zaviazala splácať úver mesačnými splátkami 1.160 Sk, splatné do 20. dňa v mesiaci. Žalovaná 1/ svoj záväzok splnila čiastočne vo výške 1.837,45 eur. Žalovaný 2/ ručil za záväzok žalovanej 1/ na základe dohody o ručení. Žalobkyňa odôvodňovala svoju aktívnu vecnú legitimáciu zmluvou o postúpení pohľadávok, uzavretej s právnou predchodkyňou Slovenskou sporiteľňou, a.s., Bratislava dňa 20. decembra 2011. Z dôvodu, že postupcom bola banka, ZoB v ustanovení § 92 ods. 8 jej ukladal povinnosť pred postúpením pohľadávky, a to vykonať jednostranný právny úkon voči dlžníkovi pri jeho omeškaní. Uvedeným ustanovením sledoval zákonodarca oprávnenie postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník v omeškaní po stanovenú dobu, napriek písomnej výzve banky žalovanej ako dlžníčke. Ustanovenie malo banku viesť k tomu, aby ako veriteľ dlžníka urobila úkon, smerujúci k ukončeniu záväzkového vzťahu pri nesplácaní úveru. V prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas bola banka oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru po doručení výzvy dlžníkovi za podmienok stanovených v ZoB alebo zmluvu vypovedať, prípadne od nej odstúpiť. Žalobkyňa bola vyzvaná predložiť dôkazy preukazujúce predpoklady postúpenia pohľadávky v zmysle

ZoB, konkrétne písomnú výzvu banky po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Žalobkyňa na svoju obranu uvádzala, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky a sú s tým spojené sankcie pre banku určené v ZoB, nie však neplatnosť zmluvy o postúpení. Žalobkyni bola dňa 20. decembra 2011 postúpená pohľadávka z ukončenej zmluvy, pretože konečná splatnosť úveru nastala dňa 20. januára 2009. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná 1/ sa síce dostala do omeškania s platením splátok úveru, avšak pokiaľ bolo dohodnuté plnenie v splátkach, stali sa splatnými iba jednotlivé splátky, nie celý dlh. Pri plnení v splátkach môže byť dohodou účastníkov alebo rozhodnutím určené, že ak dlžník niektorú splátku nezaplatí, veriteľovi prislúcha právo žiadať o zaplatenie celej pohľadávky (tzv. strata lehôt). Banka takéto právo ako veriteľ nenadobudla, keďže ustanovenie § 565 O. z. premietla iba do VOP. Podmienky ukončenia zmluvného vzťahu so žalovanou 1/ odstúpením alebo výpoveďou boli taktiež obsiahnuté len vo VOP. Zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil). Išlo preto o typovú zmluvu. Úmysel žalovanej ani nesmeroval k prijatiu podmienky, že sa vzťah bude spravovať VOP a Obchodným zákonníkom. Žalovaná 1/ iba prehlásila, že sa oboznámila s VOP a nepodnikajúca v tejto oblasti ako banka, nemožno predpokladať, že jej VOP boli známe, ktoré boli naviac bez podpisu žalovanej 1/ (§ 40 ods. 3 O. z.) a nestali sa teda súčasťou úverovej zmluvy. V konaní nebola preukázaná dohoda medzi veriteľom a dlžníkom (bankou a žalovanou 1/), o výhode žalovanej splácať dlh v splátkach pri vzniku práva veriteľa požadovať v prípade straty lehôt zaplatenie celého dlh naraz a dosiahnuť tak zročnosť celého dlhu. Banka pri postúpení celej pohľadávky konala v rozpore s dotknutým ustanovením, pretože ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatný celý úver. V konaní nebola preukázaná predpokladaná dohoda veriteľa a dlžníka o práve požadovať zaplatenie celého dlhu jednorazovo. Žiadny zo spôsobov ukončenia zmluvy o úvere a dosiahnutie splatnosti celej pohľadávky, v konaní žalobkyňou preukázaný nebol. Žalobkyňa bola povinná preukázať, že pred postúpením pohľadávky banka dlžníčku písomne vyzvala na splnenie záväzku a ona napriek tomu zostala v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie tejto skutočnosti malo za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/381/2016). V konaní uvedená výzva preukázaná nebola. Predloženie oznámenia o postúpení pohľadávky (spolu s podacím hárkom), nie je preukázaním takejto výzvy, ktorej nepreukázanie je porušením povinnosti v zmysle § 92 ods. 8 ZoB. Zmena v osobe veriteľa zo zmluvy o úvere so žalovanou je v rozpore so zákonom, pretože prevodom na nebankový subjekt, došlo k zhoršeniu postavenia žalovanej ako klienta banky, garantovaného ZoB. Nie je v záujme žalovaného, aby banka postupovala pohľadávku na tretí subjekt, nepodliehajúci dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska. Oznámenie o postúpení pohľadávky by bolo právne významné, len ak by pred postúpením pohľadávky banky boli splnené zákonom stanovené podmienky. Žalobkyňa neuniesla bremeno tvrdenia, že sa stala veriteľom predmetnej peňažnej pohľadávky a preto jej nepatrí ani jej príslušenstvo. Žaloba bola zamietnutá. Uznanie dlhu je zabezpečovacím prostriedkom záväzku a nevzniká ním nový záväzok. Žalobkyňa dala podpísať žalovanej vopred pripravené formulárové znenie vyhlásenia o uznaní záväzku - dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku 25. júna 2012. Žalobkyňa postupovala výlučne vo vlastnom záujme, s cieľom, aby sa nepovažoval záväzok za premlčaný a takéto konanie dodávateľa je v rozpore s dobrými mravmi. Úmyslom veriteľa bolo zabezpečiť si právne postavenie na úkor nevedomosti žalovanej ako spotrebiteľa. Takéto konanie bolo možné považovať za nekalú obchodnú praktiku a predmetný úkon bol vyhodnotený v zmysle § 39 O. z. ako neplatný. Uznanie dlhu žalovanou 1/ súd prvej inštancie vyhodnotil ako neplatný právny úkon (§ 39 O. z.) z dôvodu, že odporuje zákonu. Žalovaná uznala záväzok voči osobe, ktorá jej veriteľom nebola a jej uznanie nemá adresáta ani kauzu. Žalobkyňa dala podpísať žalovanej vopred pripravené formulárové znenie vyhlásenia o uznaní záväzku. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd prvej inštancie ustanovením § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP. Z dôvodu, že žalovaní 1/, 2/ boli v konaní plne úspešní, vznikol im nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v konaní neúspešnej. Náhrada trov konania bola preto žalovaným 1/, 2/ voči žalobkyni priznaná.

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, navrhujúc jeho zmenu vyhovením žalobe, alternatívne zrušením a vrátením veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konečná splatnosť úveru nastala podľa zmluvy o splátkovom úvere dňa 20. januára 2009, pričom zmluva o

postúpení pohľadávok bola uzavretá dňa 20. decembra 2011. V čase postúpenia pohľadávky bola už predmetná pohľadávka v celom rozsahu splatná. Nie je preto zrejmé, z akého dôvodu sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku v mnohých bodoch venoval vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Napadnuté rozhodnutie tak vôbec nerešpektuje skutkový stav veci a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces a práva na súdnu a inú právnu ochranu. Na podporu svojej argumentácie žalobkyňa poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 1ObdoV/10/2012, sp. zn. 4Cdo 90/2013. Ústavne konformným výkladom ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. je treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore i prípad, keď právne závery zo skutkových zistení žiadnej možnej interpretácie nevyplývajú. Relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať, bez toho, aby prejudiciálne skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 4Obo 210/01). Dlžník sa tak nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Uvedený právny názor bol vyjadrený aj v označených rozhodnutiach krajských súdov Slovenskej republiky (rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/228/2016, 8Co/564/2015, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/387/2015 a Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/133/2013). Ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobkyne ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia ustanovenia je zrejmé, že jeho účelom je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Z ustanovenia § 4 ods. 6 ZoSÚ vyplýva, že veriteľ môže postúpiť pohľadávku, ak to pripúšťa osobitný predpis, ktorý zákonodarca definoval odkazom na ustanovenie § 524 O. z.. Ak by zákonodarca mienil v ustanovení § 92 ods. 8 ZoB upraviť podmienky, potrebné na platné postúpenie pohľadávky, premietol by to do uvedenej poznámky pod čiarou. Norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 ZoB nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 ZoB. V uvedenej súvislosti poukázala žalobkyňa na názor publikovaný v Súkromnom práve č. 1/2015 (účelom § 92 ZoB je úprava výnimiek z bankového tajomstva). Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 ZoB nie je podmienkou platného postúpenia pohľadávky. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo ZoB. Žalovaní boli ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1428 dní, teda súčet všetkých omeškaní presiahol jeden rok. Vzhľadom k dikcii ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB, žalobkyňa zastáva názor, že postupca by konal v súlade s uvedeným ustanovením (neporušil by bankové tajomstvo), ak by písomnú výzvu žalovaným nezasielal. Žalobkyňa poukázala aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12Co/223/2015. Ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením i len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahne jeden rok, môže postúpiť takúto pohľadávku inej banke aj bez súhlasu klienta. Otázka postúpenia nesplatnej časti peňažného záväzku nebola v konaní právne relevantná, keďže v súdenom prípade bola na žalobkyňu zo strany postupcu postúpená splatná pohľadávka. Je absurdné, ak pod pojmom „pohľadávka zodpovedajúca nesplácanému dlhu“ sa rozumejú, v prípade vracania poskytnutých peňažných prostriedkov zo zmluvy o úvere v splátkach, len tie mesačné splátky úveru, ktoré sa stali už splatnými. Pohľadávka zodpovedajúca nesplatenému dlhu predstavuje zostatok peňažného dlhu žalovanej 1/, ktorý vznikol poskytnutím peňažných prostriedkov v jej prospech, t. j. takú pohľadávku tvoria nielen nezaplatené a splatné splátky úveru, ale aj nezaplatené a doposiaľ nesplatné splátky úveru. Z ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Ak by zákonodarca mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok, ktorý je už splatný, potom by druhá veta ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná. Žalobkyňa sa nestotožnila ani so záverom súdu, že v konaní nebola preukázaná dohoda veriteľa a dlžníka, z ktorej by vyplývalo, že dal dlžník súhlas k postúpeniu pohľadávky, poukazujúc na bod 19.16 VOP, podľa ktorého klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky. Banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojím klientom môže zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchýlne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje, alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Ustanovenie § 89 ods. 1 ZoB pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení ZoB, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov. Zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona, a to v bode 19.16 VOP. Žalobkyňa opäť na podporu svojej argumentácie poukázala na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/76/2016, 9Co/145/2015, 11Co/206/2015, 11Co/11/2015. Záver súdu o neplatnosti VOP s odôvodnením, že

úmysel spotrebiteľa nesmeroval k prijatiu podmienky, že sa vzťah bude spravovať VOP, z čoho sa dá usudzovať nedostatok slobodnej, určitej a vážnej vôle žalovanej 1/, je nepreskúmateľný, nepreukázaný a nemá oporu ani v zákone, v skutkovom či právnom stave veci. Z hľadiska argumentácie nedostatku slobodnej vôle bolo potrebné sa v napadnutom rozhodnutí náležite vysporiadať s tým, ako z vykonaného dokazovania vyplynulo pôsobenie donútenia na žalovanú 1/ pri uzatváraní zmluvy. Ak súd označil právny úkon za neplatný pre nedostatok vážnej vôle, mal sa tiež vysporiadať s tým, ako žalovaná strana uniesla dôkazné bremeno ohľadom skutkovej okolnosti, že adresát právneho úkonu mohol pochopiť, že chýba vážnosť ako základná náležitosť vôle. Žalobkyňa zastáva názor, že pohľadávky banky voči svojím klientom nemožno považovať za druh pohľadávok, ktoré v zmysle § 525 O. z. nemožno postúpiť. Nedochádza nimi k zmene v ich obsahu, ako ani k zhoršeniu postavenia dlžníka a preto tento druh pohľadávok nespadá pod okruh výnimiek (§ 525 ods. 1 O. z.) zo všeobecnej zásady, že predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky môže byť akákoľvek pohľadávka. Postúpením pohľadávky na inú osobu dochádza len k zmene v osobe veriteľa. Žalobkyňa označila rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19C/34/2012, podporujúce uvedený záver. Závery súdu prvej inštancie o rozpore s dobrými mravmi a nedostatku vôle žalovaného, sú bez náležitého preskúmania vôle účastníkov dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku. Žalovaná mala možnosť si dohodu prečítať, porozumieť jej obsahu a ak mala záujem uzatvoriť dohodu s príslušným obsahom, vyslovila s ňou svoj súhlas svojím podpisom. Ochrana spotrebiteľa má tiež svoje medze a nemožno ju chápať ako ochranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo 1201/2009). Účelom ochrany spotrebiteľa nemôže byť zbavenie ho zodpovednosti za záväzkové vzťahy, do ktorých vstupuje. Žalobkyňa preukázala predloženými oznámeniami o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok, svoju aktívnu legitimáciu.

3. Žalovaní 1/, 2/ sa k odvolaniu nevyjadrili.

4. Odvolací súd podľa § 34 (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 , proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 , preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 , postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

5. Podľa § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 92 ods. 8 veta prvá ZoB (v znení účinnom do 31. augusta 2012) ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to i osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len postupník), aj bez súhlasu klienta.

7. Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov upravuje vzťahy súvisiace s podnikaním bánk na území Slovenskej republiky s cieľom bezpečného fungovania bankového systému (§ 1). V ustanovení § 2 ods. 1 tento zákon definuje banku ako právnickú osobu so sídlom na území Slovenskej republiky založenú ako akciovú spoločnosť, ktorá má bankové povolenie (je osobitnou úverovou inštitúciou). Ustanovenie § 92 ods. 8 tohto zákona preto obsahuje osobitnú úpravu postúpenia pohľadávky, písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, avšak predmetom postúpenia môže byť peňažný záväzok klienta voči banke, s ktorým je nepretržite v omeškaní po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, pričom sa tiež vyžaduje existencia písomnej výzvy na úhradu peňažného záväzku adresovaná klientovi.

8. Špeciálna úprava postúpenia pohľadávky vychádza z osobitného postavenia bánk, ktoré disponujú bankovým povolením. Keďže cieľom zákona je právna úprava pri zabezpečení fungovania celkového bankového systému, bolo žiadúce stanoviť pevné pravidlá pri postupovaní pohľadávok bánk na iné subjekty, ktoré nie sú bankami, aby nedošlo k obchádzaniu zákona o bankách (napr. s postúpením nesplatných pohľadávok bánk súvisí ich ďalšia správa, pritom poskytovanie úveru bánk a ich správa je špecifickou osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou).

9. Ustanovením § 92 ods. 8 ZoB zákonodarca sledoval sprísnenie postúpenia (cesie) bankovej pohľadávky zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú službu. Zákonom stanovené podmienky postúpenia, akými sú postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná výzva, aspoň 90-dňová lehota trvania omeškania, umožňujúce postúpiť bankovú pohľadávku, nepodporujú záver, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky bola ochrana bankového tajomstva. Striktné podmienky postúpenia pohľadávky vo svojom súhrne opodstatňujú záver o zákaze postúpenia bankovej pohľadávky so súčasným stanovením výnimiek z tohto zákazu a neumožňujú odklon od pravidiel cesie bankovej pohľadávky v neprospech spotrebiteľa (uvedené už odznelo v rozhodnutiach Krajského súdu v Prešove). Bolo by v rozpore s účelom ZoB a viedlo by k neúnosnému právnemu stavu, ak by banky postupovali „živý“ úver na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle ZoB pod dohľad Národnej banky Slovenska.

10. Odvolací súd sa preto nestotožnil s námietkou žalobkyne v odvolaní, že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobkyne ako postupníka pohľadávky, keďže jeho účelom bola podľa názoru žalobkyne úprava výnimiek z bankového tajomstva. Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky v spotrebiteľských veciach, sa takéto postúpenie dostáva do rozporu s dikciou zákona s priamym dopadom na platnosť právneho úkonu. Akceptujúc odvolaciu argumentáciu žalobkyne, spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou by sa ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom. Uvedené by bolo v rozpore s požiadavkou náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách. Banka nepochybne má právo postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu. Pre takýto postup banky je ale nevyhnutné, aby postupovala v súlade so zákonom, vrátane ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/177/2014).

11. Súd prvej inštancie sa preto dôvodne zaoberal aplikáciou ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB na daný prípad, keďže spôsobilým predmetom postúpenia môže byť, v prípade bankovej pohľadávky, iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy, napriek ktorej bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/119/2013). Súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že nepreukázanie zákonom stanovených predpokladov cesie bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 ZoB, malo za následok nepreukázanie vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne (postupníka). Podľa platného právneho poriadku nie je daná viazanosť už vydanými skoršími rozhodnutiami súdu prvej a druhej inštancie.

12. Postúpenie pohľadávky bánk právna úprava výslovne viaže na záväzky, s ktorými je klient banky v omeškaní, ktoré nastáva po splatnosti dlhu. Preto východiskovým predpokladom postúpenia je splatnosť pohľadávky banky voči klientovi. Banka môže postúpiť iba pohľadávku zodpovedajúcu peňažnému záväzku, s ktorou je klient v omeškaní (§ 92 ods. 8 ZoB), inak by boli postupované „živé“ úvery na nebankové subjekty, hoci poskytovanie a správa bankového úveru podliehajú osobitnej úprave ZoB.

13. V posudzovanej veci však bola splatnosť postupovanej pohľadávky banky preukázaná samotnou zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 4. februára 2004, obsahujúca konečnú splatnosť úveru 20. januára 2009. Vzhľadom na dátum uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky 20. decembra 2011, súd prvej inštancie nesprávne konštatoval nepreukázanie zákonom stanoveného predpokladu splatnosti predmetnej pohľadávky (vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úvere bolo bez právneho významu na preukázanie splatnosti pohľadávky banky). Uvedený záver však nemal vplyv na konečné rozhodnutie odvolacieho súdu.

14. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, že žalovaná bola písomne vyzvaná na splnenie svojho záväzku z predmetnej zmluvy pred postúpením pohľadávky (ktorej cieľom je, ako je vyššie uvedené, aby v primeranom čase vykonala nápravu a zotrvala vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednala finančnú službu). Listinný dôkaz predložený žalobkyňou obsahujúci oznámenie právnej predchodkyne žalobkyne o postúpení pohľadávky žalobkyni (vyhotovené po uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávky) nepredstavuje jednostranný právny úkon veriteľa adresovaný dlžníkovi, obsahujúci písomnú výzvu na zaplatenie dlhu pred postúpením a preto nie je spôsobilý nahradiť túto

zákonom stanovenú podmienku. Poukaz žalobkyne na oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky bol tak bez právneho významu na splnenie zákonom stanovených predpokladov pre postúpenie (bankovú cesiu), ktoré mali byť v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB naplnené pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky.

15. Nebolo preto preukázané naplnenie zákonom stanovených predpokladov bankovej cesie podľa § 92 ods. 8 ZoB.

16. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, ktoré viedli k potvrdeniu napadnutého rozhodnutia, odvolací súd sa ďalšími námietkami uvádzanými žalobkyňou v odvolacom konaní nezaoberal, keďže neboli spôsobilé ovplyvniť jeho rozhodnutie.

17. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania úspešných žalovaných 1/, 2/, ktorým podľa ustanovenia § 255 ods. 1 vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovaným 1/, 2/ bol preto dôvodne priznaný nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

18. Z dôvodu, že žalovaní 1/, 2/ boli úspešní aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262, § 255 ods. 1 im vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaní 1/, 2/ majú preto voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

19. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.