Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19C/177/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Zuzanou Stolárovou v spore žalobcu: E. M., nar. XX.X.XXXX, bytom v O., H. 9, právne zastúpený advokátom JUDr. Mikulášom Buzgóm, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovaným v 1. rade: X. P., nar. XX.X.XXXX, bytom v O., W. XX, právne zastúpená advokátom JUDr. Jánom Kicom, so sídlom v Košiciach, Alžbetina 15, v 2. rade: C. P., nar. XX.X.XXXX, bytom v O., W. XX, v konaní o vypratanie bytu a o protinávrhu žalovaných o určenie povinnosti zabezpečiť im náhradný byt, takto

rozhodol:

I. Žalovaná v 1. rade spolu s členmi jej domácnosti j e p o v i n n á vypratať byt č. XX v O., nachádzajúci sa na W. ulici č. XXX/XX, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Vzájomný návrh žalovanej v 1. rade z a m i e t a .

III. Konanie voči žalovanému v 2. rade v celom rozsahu z a s t a v u j e .

IV. Žalobca m á voči žalovanej v 1. rade p r á v o na náhradu trov konania súdu prvej inštancie v celom rozsahu.

V. Žalobcovi vo vzťahu k žalovanému v 2. rade náhradu trov konania súdu prvej inštancie n e p r i z n á v a .

VI. Žalovanej v 1. rade vo vzťahu k žalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

VII. Žalovanému v 2. rade vo vzťahu k žalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou došlou súdu dňa 19.7.2012 domáhal voči žalovaným (pôvodne tiež proti B. F. ako žalovanému v 3. rade) vypratania bytu č. XX v O. na ulici W. č. XXX/XX.

2. Nárok v žalobe odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom bytu č. XX na W. ulici XX v O., ktorý je zapísaný na LV č. XXXXX Správy katastra Košice, pričom vlastníctvo k predmetnému bytu nadobudol na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej s SBD III v Košiciach, ktorej vklad bol povolený dňa 22.6.2011. Pred kúpou bytu bol nájomcom a užívateľom tohto bytu, ktorý neskôr odkúpil do svojho výlučného vlastníctva. V čase nájomného vzťahu k SBD so žalovanou a členmi jej domácnosti nemal uzatvorený žiaden nájomný vzťah oprávňujúci žalovanú a členov jej domácnosti predmetný byt užívať. Po nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetnému bytu medzi žalovanou a členmi jej domácnosti a medzičasom s

členmi domácnosti jej syna a medzi ním nevznikol nájom upravený písomne a ani konkludentne a predmetný byt žalovaná s ďalšími osobami užíva bez právneho dôvodu. Žalovaná nerešpektuje jeho vlastnícke právo k bytu, dokonca svojim správaním spôsobila nedoplatok na nájomnom. Po nadobudnutí vlastníckeho práva prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyzval žalovanú k vysťahovaniu sa z bytu a súčasne sa dozvedel, že v uvedenom byte žije tiež manželka syna žalovaného B. F., ktorý sa medzičasom oženil, pričom nikto k takémuto postupu nežiadal o jeho súhlas. Žalovaná nerešpektuje jeho vlastnícke právo k bytu a nedostatok zmluvného vzťahu nahradzuje záujmom o kúpu predmetného bytu a vyvodzuje vznik nájomného vzťahu. Z dôvodu, že žalobca kategoricky vznik takéhoto vzťahu popiera, pričom súčasne po vklade vlastníckeho práva vyzval žalovanú na opustenie bytu, avšak bezúspešne, na základe toho podal predmetnú žalobu.

3. Žalovaní žiadali žalobu zamietnuť. V priebehu konania vo svojom protinávrhu žiadali povinnosť vypratania bytu podmieniť povinnosťou žalobcu zabezpečiť im náhradný byt.

4. Z listinného dokladu - čiastočný výpis z LV č. XXXXX pre kat. územie C., obec O. - T. M. s dátumom vyhotovenia 28.9.2011 (vytvorené cez katastrálny portál) a tiež zo žalobného návrhu súd zistil, že žalobca je výlučným vlastníkom bytu č. XX bytového domu W. XX, X. poschodie s tým, že ako titul nadobudnutia je uvedené Rozhodnutie o povolení vkladu zmluvy o prevode bytu do vlastníctva V 4201/11 zo dňa 22.06.2011 - 1415/11.

5. Žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 22.01.2013 uviedol, že v čase, kedy bol užívateľom predmetného bytu, niekedy v roku 1986 sa cez pána U. F. - otca žalovanej v 1. rade zoznámil so žalovanou, s ktorou začal žiť a bývať v predmetnom byte, pričom išlo o spolužitie asi na dobu pol roka. Žalovaná sa pritom do predmetného bytu nasťahovala a bývala tam aj so svojim dieťaťom - B. F. (pôvodne žalovaným v 3. rade, pozn. súdu). Asi po tejto dobe 6 mesiacov sa rozišli s tým, že žalobca v predmetnom byte prestal bývať, začal bývať u svojej novej družky, s ktorou žije aj v súčasnosti a napriek tomu, že so žalovanou sa rozišiel, dovolil jej v predmetnom byte aj s dieťaťom bývať. Na výslovnú otázku právneho zástupcu žalovaných, aby uviedol, akú dohodu so žalovanou uzavrel v roku 1987, kedy sa odsťahoval z predmetného bytu, pokiaľ ide o možnosť zostať bývať v byte zo strany žalovanej, uviedol: „Žiadnu dohodu sme neuzavreli. Jednoducho sme sa rozišli, ja som odišiel z tohto bytu a nechal som ju bývať iba kvôli tomu, že jej otec mi poskytol peňažnú čiastku na zaplatenie členského vkladu, tak ako som to už uviedol.“ Súčasne nepoprel, že otec žalovanej - U. F. mu poskytol v súvislosti s predmetným bytom peňažnú čiastku na úhradu členského podielu vo výške 20.500 Sk, ktorej prevzatie písomne potvrdil na sumu 22.000 Sk.

6. Žalovaná v 1. rade vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 22.1.2013 uviedla, že pokiaľ začala v predmetnom byte bývať spolu so žalobcom, tiež so svojim synom a po tom, čo jej otec dal žalobcovi peniaze na zaplatenie členského vkladu, nadobudla presvedčenie o tom, že sa stáva členkou bytového družstva a že jej otcom takto poskytnuté peniaze boli určené na vyplatenie členského vkladu ich oboch. Po tom, čo sa žalobca z predmetného bytu odsťahoval, ústne sa dohodli na tom, že v predmetnom byte zostane bývať a v presvedčení o tom, že je tiež členkou družstva mala za to, že je oprávnená predmetný byt užívať. Na základe toho a súčasne preto, že mala prihlásený trvalý pobyt na predmetnej adrese, prihlásila sa vo vzťahu k predmetnému bytu na odber elektriny, plynu a uhrádzala družstvu v súvislosti s užívaním bytu všetky platby. Medzičasom sa vydala za žalovaného v 2. rade, ktorý začal v predmetnom byte spolu s ňou a jej synom bývať, pričom až niekedy v roku 2010 zistila, že nie je členkou družstva. Podotkla tiež, že žalobca ju neustále utvrdzoval v tom, že prevedie na ňu členské práva a povinnosti vo vzťahu k predmetnému bytu, neskôr vlastnícke právo k bytu.

7. Žalovaný v 2. rade vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 28.2.2014 uviedol, že so žalovanou v 1. rade sa oženil v roku 1992, odkedy začal s ňou bývať v predmetnom byte, pričom už na začiatku tohto manželstva sa od nej dozvedel, že žalovaná je tiež členkou družstva a mal tiež poznatok o tom, že žalobca v súvislosti s odovzdaním peňažnej čiastky 22.000 Kčs z 8.10.1986 mal žalovanú prihlásiť na družstve. Bol presvedčený o tom, že žalobca ich vodil za nos, pretože aj v súvislosti s dlžobami na byte im bolo zo strany žalobcu sľubované, že na nich prevedie členské práva a povinnosti k predmetnému bytu. Na otázku súdu, aby uviedol, či po tom, čo žalobca sa stal vlastníkom predmetného bytu, prebehlo nejaké jednanie medzi nimi a žalobcom o tom, v akej výške majú platiť nájom, akým spôsobom, v akej lehote a komu majú platiť a podobne uviedol, že o ničom takom nejednali a v tej súvislosti sa ani nestretli a že v podstate všetko fungovalo tak ako dovtedy, t.z. že žalobca odovzdával

šeky na platenie za byt konkrétne pánovi U. F. ako otcovi žalovanej v 2. rade. Na základe toho potom oni robili úhrady za byt priamo na družstve.

8. B. F. pôvodne ako žalovaný v 3. rade vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 28. 2.2014 uviedol, že žalovaná v 1. rade je jeho matka a žalovaný v 2. rade je jeho otčim. Uviedol, že od začiatku ich žalobca uviedol do omylu, resp. predtým ešte jeho matku a že neustále sa snažili dohodnúť so žalobcom v súvislosti s predmetným bytom. K žiadnej dohode však nedošlo, pretože zo strany žalobcu išlo iba o sľuby a po tom, čo v roku 2011 vznikla dlžoba na byte, kedy žalobca prišiel k ním domov, navrhol im, že pokiaľ všetky dlžoby vyplatia, tak im prevedie členské práva. Napriek tomu, že oni dlžoby vyplatili, zo strany žalobcu zostalo iba pri sľuboch. Na základe toho mal za to, že žalobca celú ich rodinu podviedol, pretože klamal a zavádzal ich.

9. Svedok U. F. vo svojej svedeckej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 28.02.2014 uviedol, že žalovaná je jeho dcérou a žalovaný v 3. rade je jeho vnukom s tým, že na začiatku, keď dcéra ešte bývala u neho a v tej dobe bola slobodnou mamičkou, pričom jej syn mohol mať 3 roky a chcela sa presťahovať do Košíc, s manželkou sa dohodol, že jej pomôže kúpiť si byt v Košiciach, na základe čoho zistil od svojho kolegu, terajšieho žalobcu, že tento má k dispozícii byt, ktorý môže predať za 22.000 Kčs. O tejto dohode spísali tiež potvrdenie, súčasne došlo k odovzdaniu peňazí a byt sa mal prepísať na jeho dcéru do týždňa. Napriek tomu sa nič nestalo, nič sa nezmenilo a v roku 2011, keď prišla dlžoba v súvislosti s bytom, osobne sa stretol so žalobcom, pričom pri stretnutí ktorom mu žalobca povedal, že pokiaľ žalovaní vyplatia dlžobu, on na nich prepíše byt. Žalovaní dlžobu vyplatili, avšak v konečnom dôsledku žalobca na žalovaných, resp. jeho dcéru žiaden byt neprepísal. Na otázku súdu, aby uviedol, či má vedomosť o tom, že by žalobca niekedy vyzýval žalovaných, že majú vypratať byt uviedol: „Áno, aj sa nám vyhrážal, alebo teda žalovaným sa vyhrážal, že pokiaľ sa nevysťahujú, tak na nich pošle nejakých chlapov“. Na doplňujúcu otázku, aby časovo upresnil túto skutočnosť uviedol: „Mohlo to byť niekedy po tom, čo nadobudol byt do vlastníctva.“

10. Z písomného vyjadrenia Stavebného bytového družstva III Košice z 13.5.2014 súd zistil, že dňa 28.08.1986 Uznesením predstavenstva č. 4/43/86/IV bol žalobcovi ako členovi družstva pridelený predmetný byt. V Zápisnici o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 29.08.1986 bola spolu so žalobcom evidovaná v tom čase aj jeho družka - žalovaná v 1. rade a dňom 1.9.1986 bol predmetný byt odovzdaný žalobcovi do užívania s tým, že nakoľko žalovaná nebola jeho manželkou, nevzniklo jej ani spoločné členstvo v družstve, ani spoločný nájom bytu. Okrem toho počas trvania nájomného vzťahu družstvo nedala žalobcovi súhlas na to, aby predmetný družstevný byt dal do podnájmu inej osobe. V dôsledku neplatenia nájomného podľa zálohového predpisu riadne a včas vznikol žalobcovi k 30.6.2010 dlh v celkovej výške 1.378,27 Eur, na základe čoho mu bola dňa 23.7.2010 zaslaná doporučenou zásielkou výpoveď nájmu družstevného bytu vrátená ako zásielka neprevzatá v odbernej lehote s tým, že žalobca sa dňa 31.01.2011 osobne dostavil na družstvo, prevzal predmetnú nedoručenú zásielku ako aj ďalšie následné nedoručené zásielky, uviedol novú korešpondenčnú adresu, pričom z uvedeného vyplynulo, že žalobca sa v čase doručovania výpovede nájmu nezdržiaval v mieste doručovania, a preto výpoveď nájmu bytu bola neúčinná. Dňa 31.1.2011 žalobca podpísal nájomnú zmluvu, ktorou boli nahradené Rozhodnutie o pridelení družstevného bytu zo dňa 29.08.1986 a Zápisnica o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 29.8.1986. Dňa 18.04.2011 žalobca podpísal Zmluvu o prevode vlastníctva družstevného bytu, na základe ktorej sa po povolení vkladu s účinnosťou od 26.5.2011 stal vlastníkom predmetného bytu. Listom zo dňa 17.2.2014 žalovaná žiadala o pridelenie členstva bytu z dôvodu, že ho trvale so svojou rodinou od roku 1986 užíva a má tam trvalý pobyt. Predstavenstvo družstva Uznesením č. 3/31/2/2014 zo dňa 27.2.2014 jej žiadosti nevyhovelo s odôvodnením, že k danému bytu družstvo eviduje ako vlastníka s členským číslom 2692 pána E. M. a žiadateľku neeviduje ani ako nájomníčku ani ako vlastníčku bytu alebo nebytového priestoru v správe družstva. Na základe opakovanej žiadosti žalovanej o prijatie za člena družstva zo dňa 31.3.2014 predstavenstvo družstva Uznesením č. 3/33/4/2014 zo dňa 24.4.2014 tejto žiadosti nevyhovelo s odôvodnením, že vlastníkom predmetného bytu je pán E. M. s tým, že s účinnosťou od 1.9.2008 predstavenstvo družstva zrušilo poradovník na prideľovanie družstevných bytov, nedisponuje voľnými družstevnými bytmi, ani neplánuje investičnú výstavbu nájomných bytov.

11. Stavebné bytové družstvo III Košice k svojmu písomnému vyjadreniu z 13.5.2014 priložilo ako listinné doklady: Rozhodnutie o pridelení družstevného bytu z 29.8.1986, Zápisnicu o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu z 29.8.1986, výpoveď nájmu družstevného bytu z 22.7.2010, fotokópie poštových zásielok,

Výzvu na zaplatenie dlhu a odovzdanie bytu z 8.12.2010, zo 17.1.2011, Nájomnú zmluvu uzavretú medzi Stavebným bytovým družstvom III Košice a E. M. zo dňa 31.1.2011, Zmluvu o prevode vlastníctva družstevného bytu uzavretú medzi Stavebným bytovým družstvom III Košice a E. M. zo dňa 19.4.2011, Rozhodnutie Správy katastra Košice - číslo vkladu V 4201/11 z 22.6.2011 o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností - nehnuteľnosti v katastrálnom území C. na LV XXXXX, byt č. XX, číslo vchodu XX, X. poschodie, súpisné číslo stavby XXX na pozemku registra C KN XXXX a spoluvlastnícky podiel o veľkosti 2314/100000 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu v prospech E. M., nar. XX.X.XXXX v podiele 1/1 na základe Zmluvy o prevode vlastníctva bytu uzavretej medzi Stavebným bytovým družstvom III Košice a E. M., nar. XX.X.XXXX s tým, že vklad bol povolený dňa 22.6.2011 a právne účinky vkladu nastali dňa 26.5.2011, list vo veci žiadosti o pridelenie členstva v SBD Košice III zo 17.2.2014, odpoveď družstva z 10.3.2014 na predmetnú žiadosť, list vo veci žiadosti o prijatie za člena SBD III z 30.3.2014, jeho dodatok zo 16.4.2014, list vo veci odpovede na predmetnú žiadosť z 28.4.2014, s ktorými dokladmi sa súd a tiež účastníci konania a ich právny zástupcovia oboznámili na pojednávaní predpísaným spôsobom.

12. Z listinného dokladu - žiadosť o pridelenie členstva v SBD Košice III (č. l. 129 spisu) vyplýva, že žalovaná v 1. rade požiadala listom zo 17.2.2014 Stavebné bytové družstvo III v Košiciach o pridelenie členstva s SBD Košice III s odôvodnením, že užíva so svojou rodinou byt na W. XX/X, číslo bytu XX od roku 1986, kde má aj trvalý pobyt.

13. Z listinného dokladu - Výpis uznesenia predstavenstva z 27.2.2014 č. 3/31/2/2014, bod č. 1 (č. l. 130 spisu) vyplýva, že predmetnej žiadosti Stavebné bytové družstvo III Košice družstvo nevyhovelo s odôvodnením, že družstvo eviduje ako vlastníka predmetného bytu, súčasne člena družstva pána E. M., pričom žiadateľka nie je vlastníkom ani nájomcom bytu alebo nebytového priestoru v správe družstva, a preto nemá právny nárok, aby jej žiadosti o prijatie za člena SBD Košice družstvo vyhovelo.

14. Z listinného dokladu - Žiadosť o prijatie za člena SBD III (č. l. 131 spisu) vyplýva, že žalovaná listom z 30.3.2014 požiadala SBD III v Košiciach o prijatie za člena družstva s odôvodnením, že dôvodom žiadosti je riešenie jej bytovej situácie v budúcnosti s tým, že vyplatenie zápisného a základného členského vkladu zrealizuje po výzve.

15. Z listinného dokladu - Dodatok k žiadosti z 31.3.2014 (č. l. 132 spisu) vyplýva, že žalovaná dňa 16.4.2014 adresovala SBD III Košice predmetný dodatok k žiadosti o prijatie za člena SBD III Košice, pričom doplnila dôvody svojej žiadosti tak, že žije v manželstve s C. P. v byte na W. XX, ktorý je vo vlastníctve E. M. pričom z manželstva pochádza syn B. F. a syn H. P., a že vlastník bytu toho času žiada, aby predmetný byt vypratali, preto za účelom vyriešenia ich bytovej otázky veľmi súrne potrebujú pomoc družstva.

16. Z listinného dokladu - Výpis uznesenia predstavenstva z 24.4.2014 č. 3/33/4/2014, bod č. 1 (č. l. 133 spisu) vyplýva, že Stavebné bytové družstvo III Košice nevyhovelo žalovanej, pokiaľ ide o žiadosť o prijatie za člena družstva, a to z identických dôvodov ako v predchádzajúcom rozhodnutí, keď družstvo navyše žalovanej uviedlo, že s účinnosťou od 1.9.2008 predstavenstvo družstva zrušilo poradovník na prideľovanie družstevných bytov, družstvo nedisponuje voľnými družstevnými bytmi a ani neplánuje investičnú výstavbu nájomných bytov s tým, že žiadateľka nemá právny nárok, aby predstavenstvo družstva jej žiadosti o prijatie za člena SBD III Košice vyhovelo.

17. Právny zástupca žalovaných vo svojom prednese na pojednávaní konanom dňa 22.1.2013 zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že pokiaľ medzi žalobcom a žalovanou vznikol na začiatku vzťah druha a družky, ani skutočnosť, že tento bol ukončený, nemal za následok zánik určitých práv a nárokov žalovanej vo vzťahu k predmetnému bytu, pretože v tomto prípade by sa malo postupovať analogicky tak, ako je to v prípade rozvodu manželov.

18. Právny zástupca žalovaných písomným podaním zo 07.6.2013 uviedol, že žaloba bola podaná predčasne, pretože žalobca mal najprv ukončiť užívateľský vzťah k bytu žalovanými, ktorý bol založený nepomenovanou zmluvou v roku 1986, a ktorý trvá doposiaľ, pričom žaloba rešpektuje tento stav ako vlastník bytu od 22.6.2011, kedy nadobudol predmetný byt do vlastníctva. Žalovaní sa pritom považujú za oprávnených držiteľov bytu v dobrej viere, že byt patrí žalovanej v 1. rade, pričom svoje presvedčenie opierajú o výpoveď z nájmu, ktorá bola daná žalobcovi ako aj o ústne tvrdenie žalobcu o tom, že žalovaná

byt užíva a patrí jej. Okrem toho poplatky za služby spojené s užívaním bytu žalovaná platila vo svojom mene, vynakladala investície súvisiace s údržbou bytu, byt investíciami zhodnocovala atď., a preto so zreteľom na všetky tieto okolnosti od roku 1986 do podania žaloby sa žalovaní v dobrej viere považovali za oprávnených držiteľov bytu, a to počas celej doby držby. Predmetným návrhom - vzájomným návrhom sa žalovaní voči žalobcovi domáhali zaplatenia bezdôvodného obohatenia vo výške 20.000 Eur spočívajúcom vo výške zhodnotenia bytu účelne vynaloženými investíciami s príslušenstvom, po druhé zaplatenia hodnoty členských práv a povinností vo výške 130,127 Eur s príslušenstvom a po tretie určenia povinnosti zabezpečiť pre žalovaných náhradný byt. Súčasne si uplatnili náhradu trov konania.

19. Na pojednávaní konanom dňa 28.2.2014 súd vzájomný návrh žalovaných v časti o zaplatenie sumy 20.000 Eur s príslušenstvom a v časti o zaplatenie sumy 130,27 Eur s príslušenstvom vylúčil na samostatné konania.

20. Právny zástupca žalobcu k predmetnému vzájomnému návrhu vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 23.9.2013 uviedol, že žalovaná chce presvedčiť súd o správnosti svojej právnej a skutkovej argumentácie, keď do zápisnice o pojednávaní zo dňa 22.1.2013 uviedla, že od roku 1985 vstúpila do užívania predmetného bytu, pričom po dobu 25 rokov do roku 2010 sa domnievala, že je členkou bytového družstva a mala za to, že bol zaplatený členský vklad za oboch účastníkov a z toho plynie jej presvedčenie, že dôvodne užíva predmetný byt. Vo vzájomnom návrhu žalovaní vyčítajú žalobcovi procesný postup, že najprv žalobca mal so žalovanou ukončiť užívateľský vzťah žalovanej k bytu, ktorý bol založený nepomenovanou zmluvou v roku 1986, a ktorý trvá doposiaľ. Okrem toho, že lavírovanie v tvrdeniach svedčí o nestabilite aj právneho názoru, postráda tiež skutkovú úprimnosť. Žalovaná aj v minulosti chcela získať byt, na pridelenie ktorého nespĺňala predpoklady ani v zmysle stanov pre člena SBD a toto vedela. Pokiaľ snaha získať byt viedla žalovaná k nadviazaniu známosti so žalobcom, ide o správanie sa, ktoré nemôže mať za následok žalovanou chcené právne účinky. Preto žalovaná aj po odchode žalobcu z domácnosti si musela byť vedomá, že zostáva v byte, na ktorý nárok nespĺňala z dôvodu, že žalovaná nebola družkou žalobcu, nemohla sa stať ani legálnou užívateľkou predmetného bytu. Sporadický sexuálny styk so žalovanou urobil z nej družku a ich vzťah druha a družku. Stanovy a postupy SBD neumožňovali, aby žalobca s ňou uzavrel podnájomnú zmluvu, nakoľko takýto postup nebol možný. Žalovaná si protiprávne vynucuje právnu ochranu svojho stavu, ale musí si byť vedomá toho, že na rozdiel od argumentácie právneho zástupcu jej v zmysle žiadnej analógie nevzniklo členstvo v SBD a v dôsledku toho akceptovateľný titul na užívanie predmetného bytu nakoľko do prevodu vlastníctva žalobca nemohol uzavrieť so žalovanou žiaden nájomný vzťah, preto tento stav nie je možné považovať za konkludentný nájomný vzťah, z dôvodu ktorého je potrebné najprv ukončiť nájomný vzťah a až potom je možné požadovať vypratanie. Pokiaľ by bol byt vo vlastníctve SBD, takýto vlastník by žalovanú bez akýchkoľvek ťažkostí z bytu dal vypratať, pričom ako vlastník žalobca tak mohol prvý krát učiniť po nadobudnutí vlastníctva dňa 22.6.2011. Z týchto dôvodov považoval vzájomný návrh za nedôvodný a žiadal ho zamietnuť.

21. Právny zástupca žalovaných na pojednávaní konanom dňa 24.10.2014 predložil do spisu listinný doklad - plnomocenstvo udelené žalobcom ako splnomocniteľom pre žalovanú ako splnomocnenca dňa 23.4.2012, ktorým dokladom mienil preukázať, že užívací vzťah pretrvával naďalej do dnešného dňa, keďže plná moc preukazuje, že vlastník súhlasil s ďalším trvaním nájomnej zmluvy a keď užívací vzťah považoval za založený nepomenovanou zmluvou. Upresnil, že tvrdená nájomná zmluva mala vzniknúť ešte v roku 1986 po tom, čo sa žalovaná nasťahovala do predmetného bytu.

22. Z predmetnej plnej moci vyplýva nasledovný text: „Splnomocniteľ týmto, v zmysle ust. § 31 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení, splnomocňuje splnomocnenca na nižšie uvedené právne úkony pred správcom“... „a to na informovanie sa o stave nedoplatkov týkajúcich sa bytu, na platenie, resp. úhradu zálohových platieb na služby spojené s užívaním bytu, na platenie nedoplatkov z ročného vyúčtovania. Toto plnomocenstvo sa nevzťahuje na prevod členstva a prevod vlastníctva vyššie uvedeného bytu“.

23. Žalobca k predloženému dokladu uviedol, že plnú moc vystavil žalovanej z jediného dôvodu a to, že pokiaľ by na byte boli určité nedoplatky, pričom žalovaná často krát tvrdila, že nevie za aké obdobie alebo za čo konkrétne, udelil jej plnú moc za účelom získania informácií v tomto smere priamo od správcu. Za žiadnym iným účelom táto plná moc jej vystavená nebola. Z tohto dôvodu do plnej moci bolo doplnené, že

toto plnomocenstvo sa nevzťahuje napríklad na prevod členstva a prevod vlastníctva vyššie uvedeného bytu.

24. Žalovaná v 1. rade k predmetnému listinnému dokladu uviedla, že ona predmetnú plnú moc brala ako súhlas na ďalšie užívanie bytu, aby mohla tento byt ďalej užívať, a aby zaň mohla ďalej platiť.

25. O predmetnej žalobe bolo rozhodnuté rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 24.10.2014 tak, že: I. Žalovaní v 1. až 3. rade spolu s členmi ich domácnosti sú povinní vypratať byt č. XX na ulici W. XXX/ XX v O. v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Protinávrh žalovaných o určenie povinnosti zabezpečiť im náhradný byt zo strany žalobcu zamieta. III. Žalovaní v 1. až 3. rade sú povinní nahradiť žalobcovi trovy konania spolu vo výške 505,81 EUR, z čoho suma 406,31 EUR predstavuje trovy právneho zastúpenia a suma 99,50 EUR predstavuje iné trovy, a to na účet právneho zástupcu žalobcu, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením čo i len jedného zo žalovaných v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných zaniká. 26. Uvedený rozsudok bol v celom rozsahu na základe podaného odvolania žalovaných zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14.9.2016 sp. zn. 2Co/104/2015. Z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd ako správne vyhodnotil posúdenie súdu prvej inštancie spornej skutočnosti, t.j. že žalovaným nevznikol nájomný vzťah k predmetnému bytu, že byt užívali len na základe súhlasu žalobcu ako nájomníka, a že po získaní bytu do vlastníctva taktiež nevznikol žalovaným k tomuto bytu nájomný pomer, pretože nebol v konaní preukázaný žiaden spôsob vzniku takéhoto vzťahu; naopak bolo preukázané, že po tom, čo sa žalobca stal vlastníkom bytu, žalovaných vyzýval na jeho vypratanie a skutočnosť, že žalovaní hradili platby za užívanie bytu družstvu nesvedčí o nájomnom pomere, či už s družstvom, alebo neskôr so žalobcom (bod 12. odôvodnenia). V ďalšom poukázal na to, že základnou podmienkou úspechu všetkých žalôb vo veciach vlastníckych je preukázanie vlastníckeho práva žalobcu, čo v tomto smere žalobca preukázal. Z úspešného preukázania vlastníctva ešte nevyplýva, že nárok žalobcu na požadovanú ochranu ju opodstatnený. Žalovaný totiž môže mať právo na užívanie veci, právo na zasahovanie do vlastníctva žalobcu, ktoré prevažuje nad vlastníckym právom žalobcu a spôsobí, že žaloba na ochranu vlastníckeho práva nebude mať úspech. Tiež poukázal na to, že nemožno ponechať bez povšimnutia, že minimálne žalovaná v 1. rade nebývala v predmetnom byte so žalovaným v 3. rade svojvoľne, ale za súhlasu žalobcu, evidentne preto aspoň konkludentná dohoda o užívaní bytu medzi sporovými stranami je veľmi pravdepodobná, a že nemožno prehliadnuť tiež to, že hodnota členského podielu žalobcu bola zaplatená z peňažných prostriedkov žalovanej v 1. rade, ktoré jej poskytol jej otec a táto skutočnosť v konaní nebola sporná. Preto, aj s prihliadnutím na ust. § 3 OZ, vzhľadom na okolnosti prípadu, by bolo vypratanie bytu bez akejkoľvek úvahy o možnom poskytnutí bytovej náhrady žalovaným, ktorí byt obývali nerušene od roku 1986 až do roku 2011, kedy žalobca byt odkúpil do vlastníctva, za neprimerane tvrdé. Mal teda za to, že v súlade s ochranou súkromia a obydlia a ochranou vlastníctva a výkonu týchto práv, ktoré musia byť vždy v súlade s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka, je potrebné posudzovať otázku prípadného práva žalovaných na bytovú náhradu v prípade, že budú nútený predmetný byt vypratať. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu SR z 10.7.2001 sp. zn. I. ÚS 13/00. Úlohou súdu prvej inštancie tak bude doplniť dokazovanie ohľadne skutočného pobytu žalovaného v 3. rade a následne posúdiť jeho pasívnu vecnú legitimáciu v spore, opätovne vypočuť žalobcu a žalovaných, prípadne na ich návrh vykonať iné dôkazy a posúdiť dohodu sporových strán ohľadne začiatku užívania bytu, jeho priebehu a vo veci rozhodnúť v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu prezentovanom v tomto uznesení a svoje rozhodnutie presvedčivo odôvodniť a rozhodnúť aj o trovách konania.

27. Po vydaní zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 24.2.2017 uviedol, že otázku prípadného konkludentného vzniku nájomného vzťahu medzi stranami sporu treba posudzovať aj kontexte s určitými rozhodnutiami s tým, že túto otázku riešil vo svojom uznesení aj Ústavný súd SR pod sp. zn. III. ÚS/304/2010 a mal za to, že stanoviská z tohto rozhodnutia sú použiteľné aj pre daný prípad. Poukázal na záver spomínaného rozhodnutia, podľa ktorého pre vznik nájomného vzťahu konkludentným spôsobom musí byť splnená podmienka, že o takomto spôsobe vzniku musí mať vedomosť jednak jedna zmluvná strana a jednak druhá zmluvná strana, pričom žalobca od začiatku popiera, že by z jeho strany malo dôjsť k dojednaniu nájomného vzťahu konkludentným spôsobom, na základe čoho táto podmienka splnená nie je. Tiež mal za to, že založenie nájomného vzťahu konkludentným spôsobom by bolo v rozpore aj so Stanovami družstva podotknúc, že žalobca v danom prípade nežiadal od žalovaných žiadnu odplatu za tvrdený nájom a od žalovanej ani žiadnu odplatu nedostával. Ide teda o dôvody, pre ktoré nemohlo dôjsť k založeniu

nájomného vzťahu, a to ani len konkludentným spôsobom. Tiež poukázal na rozhodnutie NS SR 5Cdo/213/2008, ktorý sa k danej problematike vyjadroval, pričom vyšpecifikoval, čo je konkludentnosť a aj v danom prípade Najvyšší súd SR hovorí o tom, že ku konkludentnému spôsobom založenia nájomného vzťahu nemožno prihliadať, resp. o ňom hovoriť, ak je v rozpore s právom. K užívaciemu stavu žalovaného v 3. rade tvrdil, že minimálne do júna 2016 žalovaný v 3. rade predmetný byt užíval a k aktuálnemu užívaciemu stavu potvrdil tvrdenie protistrany o tom, že žalovaný v 3. rade predmetný byt aktuálne neužíva. Súčasne poukázal na LV č. XXX kat. územie E., z ktorého vyplýva, že žalovaný v 3. rade je zapísaný ako výlučný vlastník domu na parcele č. XXX súp. č. XX na základe titulu nadobudnutia V 1976/2016 z 2.6.2016 - kúpna zmluva a súčasne vo vzťahu k žalovaným v 1. a v 2. rade predložil výpis z LV č. XX, kat. územie Q. W., z ktorého vyplýva, že žalovaní sú zapísaní ako bezpodieloví spoluvlastníci k rodinnému domu súp. č. XX parc. XXX.

28. Právny zástupca žalovaných na pojednávaní konanom dňa 24.2.2017 poukázal na to, že pokiaľ by súd vo vzťahu k žalovaným mienil vyhovieť predmetnej žalobe, žalovaným hrozí, že prídu o byt a skončia na ulici a okrem toho ešte budú musieť platiť trovy konania. Naďalej mal za to, že 8.10.1986 medzi stranami sporu došlo k dohode o prevode členských práv a povinností a dôkazom toho je potvrdenie o prevzatí sumy 22.000 Sk, pričom dohoda bola uzatvorená slobodne a vážne, súčasne v prítomnosti jedného svedka. Súčasne tiež mal za to, že v danom prípade došlo k založeniu nájomného vzťahu konkludentným spôsobom.

29. Z listinného dokladu - výpis LV č. XX kat. územie Q. W. (č. l. 199 spisu) vyplýva, že vo vzťahu k rodinnému domu súp. č. XX na parcele č. XXX sú zapísaní ako bezpodieloví spoluvlastníci (spoluvlastnícky podiel 1/1) žalovaná v 1. rade a žalovaný v 2. rade titulom nadobudnutia: Kúpna zmluva V 6151/2007.

30. Z listinného dokladu - výpis LV č. XXX kat. územie E. (č. l. 198 spisu) vyplýva, že vo vzťahu k rodinnému domu súp. č. XX na parcele č. XXX je zapísaný ako výlučný vlastník B. F. (pôvodne žalovaný v 3. rade) titulom nadobudnutia: Kúpna zmluva V 1976/2016.

31. Z listinného dokladu - 4. strana zápisnice o výsluchu obvineného zo dňa 3.5.2016 (č. l. 203 a nasl.) vyplýva, že sudca Okresného súdu Košice I vo veci 6Tp/8/2016 dňa 3.5.2016 zakázal žalovanému v 2. rade priblížiť sa ku žalovanej v 1. rade na vzdialenosť 5 metrov.

30. Po doplnení dokazovania a zistení skutkového stavu, podľa ktorého B. F. predmetný byt neužíva, žalobca zobral žalobu voči tejto osobe späť, na základe čoho súd Uznesením zo dňa 18.7.2017 konanie voči žalovanému v 3. rade zastavil.

31. V zmysle pokynu Krajského súdu v Košiciach súd opätovne vypočul žalobcu, ktorý vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 5.5.2017 uviedol, že po tom, čo mu bol pridelený na základe žiadosti vstupu do členstva predmetný byt a zaplatil vstupný vklad, predmetný byt mu bol pridelený asi 28.8.1986. Nakoľko pracoval s otcom žalovanej, teda sa z tohto dôvodu poznali, pričom zháňal pre svoju dcéru (žalovanú v 1. rade) bývanie, zoznámil ich a so žalovanou sa dali dokopy. Otcovi žalovanej v 1. rade vysvetlil, že nemá hotovosť na doplatenie zbytku, na základe čoho mu otec žalovanej poskytol peniaze a zrejme k 1.9.1986 prevzal byt, prihlásil žalovanú do predmetného bytu, do ktorého sa spolu nasťahovali. Po nejakej dobe sa nezhodli, žalovaná ho vymkla, nemohol sa dostať do bytu, preto sa odsťahoval k rodičom a neskôr k svojej družke, s ktorou žije už 35 rokov. Z bytu sa z tohto dôvodu odhlásil, a keďže v byte zostala bývať žalovaná v 1. rade, platila v jeho mene nájom, neskôr záležitosť na bytovom družstve neriešil, až po tom, čo ho bytové družstvo vyzývalo, že je neplatičom. Dlžoba na predmetnom byte sa opakovala, a preto bytové družstvo prišlo s tým, že nech vyrieši celú situáciu, na základe čoho, keďže bol členom bytového družstva, predmetný byt odkúpil. Na otázku, aby uviedol, či uzatvoril nejakú dohodu o nájme so žalovanou na predmetný byt uviedol, že nie; na otázku, či sa so žalovanými niekedy bavil na tému nájmu predmetného bytu uviedol, že nie; na otázku prečo sa obaja nasťahovali do predmetného bytu uviedol, že z dôvodu, že sa so žalovanou dali dokopy a žalovaná nemala kde bývať a mala decko, tak sa naskytla príležitosť začať bývať v predmetnom byte a z toho dôvodu si ju tam nasťahoval. Žalobca k splnomocneniu z 23.4.2017 uviedol, že hoci predmetným plnomocenstvom splnomocnil žalovanú na priame platby vo vzťahu k predmetnému bytu, súčasne plnomocenstvo nebolo udelené za účelom manipulácie s bytom.

32. Súd pristúpil k zopakovaniu výsluchu žalovanej v 1. rade na pojednávaní konanom dňa 5.5.2017, ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že žalobca v predchádzajúcej výpovedi uviedol veľa klamstiev. Uviedla, že v roku 1984 sa jej narodil syn a v tej dobe bývala so synom u svojich rodičov, čiže mala kde bývať. Neskôr chcela nastúpiť do zamestnania a z dôvodu, že dieťa bolo ešte malé, výhodnejšie jej bolo bývať priamo v Košiciach, pričom žalobca v tej dobe pracoval s jej otcom na železnici. Jej otec žalobcu oslovil, resp. aj ostatných kolegov, že zháňa byt, či by mu nejakým spôsobom nevedeli pomôcť, na základe čoho žalobca sa jej otcovi ponúkol s tým, že má dostať byt, ale treba ho ešte vyplatiť a nemá peniaze, na základe čoho sa s otcom dohodli, že byt bude pre ňu a otec vyplatí žalobcu; o tom je aj doklad, ktorý je podpísaný žalobcom, jej otcom a ňou, pričom ide o doklad o tom, že 22 tisíc žalobca prevzal s tým, že po čase na ňu prevedie členské práva. Na základe toho sa nasťahovala do predmetného bytu aj so svojim synom, avšak žalobca tam nikdy ani nebýval a tvrdila, že žalobca nikdy vo vzťahu k predmetnému bytu nemal trvalý pobyt. Naopak, ona so súhlasom žalobcu si dala zapísať trvalý pobyt vo vzťahu k predmetnému bytu aj pokiaľ ide o jej syna. V príslušnej zápisnici o pridelení bytu bola zapísaná z dôvodu, že žalobca jej predsa prisľúbil do budúcna, že na ňu prevedie členské práva k predmetnému bytu. Družstvo ju nikdy nevyzývalo, aby vysťahovala predmetný byt a poprela, že by bola medzi ňou a žalobcom akákoľvek dohoda o tom, že bude platiť v jeho mene platby za byt. Ona za byt platila od začiatku vo svojom mene a z tohto dôvodu sa prihlásila tiež na odber elektriny a plynu. V roku 1992 sa vydala, rok na to sa jej narodil mladší syn a všetci štyria boli riadne prihlásení v družstve. V roku 2010 nastal problém, pretože na nájomnom vznikol nedoplatok, na základe čoho bytové družstvo dalo žalobcovi výpoveď z nájmu a v konečnom dôsledku predmetný nedoplatok vyplatili oni a nie žalobca, a to opätovne pod sľubom, že žalobca prevedie na nich členské práva a povinnosti. Následne žalobca sa stal vlastníkom predmetného bytu a začal ich posielať z bytu preč. K plnej moci z 23.4.2012 uviedla, že podľa tejto plnej moci mala platiť za byt a v zmysle nej mohla v predmetnom byte bývať.

33. V súlade s ust. § 195 ods. 3 a § 196 ods. 3 CSP súd uložil žalovanému v 2. rade a svedkovi B. (pôvodne žalovaný v 3. rade), aby sa vyjadrili k otázkam prípadného vzniku nájomného vzťahu k predmetnému bytu, a to najmä: 1) Či medzi stranami sporu bola uzatvorená nájomná zmluva v písomnej forme (ak áno, medzi kým a kedy)? 2) Či medzi stranami sporu bola uzatvorená nájomná zmluva v ústnej forme (ak áno, medzi kým, kedy a s akým obsahom)? 3) Či medzi stranami sporu bola uzatvorená nájomná zmluva konkludentne; ak áno, z akých konkrétnych okolností vyvodzujú tento záver?

34. Žalovaný v 2. rade vo svojej písomnej výpovedi uviedol, že nemá vedomosť o tom, či medzi stranami sporu ohľadne predmetného bytu bola uzatvorená akákoľvek písomná nájomná zmluva, pretože všetky veci riešila manželka, s ktorou je už medzičasom rozvedený a pokiaľ by aj písomná zmluva prípadne existovala, dokumenty má žalovaná. Tiež sa nevedel vyjadriť, či medzi stranami sporu bola uzatvorená akákoľvek ústna nájomná zmluva opätovne s poukazom na to, že všetky veci riešila manželka, s ktorou je už rozvedený. Mal vedomosť iba o tom, že veci so žalobcom ohľadne bytu boli vysporiadané ešte otcom žalovanej. K otázke, či k vzniku nájomnému vzťahu došlo konkludentným spôsobom uviedol, že nie, čo je to konkludentne a preto sa k tomuto spôsobu vzniku nájomného vzťahu vyjadriť nevedel.

35. Svedok B. F. (pôvodne žalovaný v 3. rade) vo svojej písomnej výpovedi uviedol, že k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu, nemá žiaden nárok, nebýva tam približne od roku 2010, nehnuteľnosť neužíva, nechodí tam a nemá od nej kľúče, a preto žaloba voči nemu je bezpredmetná. K otázke vzniku nájomného vzťahu uviedol, že nemá o tom žiadne informácie.

36. Na pojednávaní konanom dňa 11.5.2018 žalovaný v 2. rade uviedol, že predmetný byt aktuálne neužíva, pričom vysvetlil, že od 19.1.2016 bol vzatý do vyšetrovacej väzby, na základe čoho z tohto dôvodu predmetný byt prestal užívať, avšak neskôr aj v súvislosti s tým, že vo vzťahu k nemu bol vydaný zákaz priblížiť sa k žalovanej v 1. rade, vysťahoval sa z predmetného bytu, predmetný byt neužíva a nemá v ňom ani žiadne svoje osobné veci. Súčasne žalovaný v 2. rade uviedol, že netrvá na vzájomnom návrhu vo vzťahu k žalobcovi. Vzhľadom na zmenu užívacieho stavu zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 11.5.2018 zobral žalobu späť voči žalovanému v 2. rade po predchádzajúcom súhlase žalovaného v 2. rad a súčasne žalovaný v 2. rade zobral svoj vzájomný návrh vo vzťahu k žalobcovi späť po predchádzajúcom súhlase žalobcu.

37. Na pojednávaní konanom dňa 11.5.2018 súd vyjadril sporné a nesporné skutkové okolnosti a tiež vyjadril svoje predbežné právne posúdenie nárok

38. Medzi stranami sporu v konečnom dôsledku nebola sporným otázka užívacieho stavu predmetného bytu, pokiaľ ide o žalovanú v 1. rade.

39. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 20.6.2018 k otázke bytovej náhrady upriamil pozornosť na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 141/2008, z ktorého záveru vyplýva, že nepriznanie bytovej náhrady nie je v rozpore s ust. § 3 OZ, pokiaľ osoba, ohľadne ktorej uvažujeme o bytovej náhrade, je spoluvlastníkom alebo vlastníkom bytovej jednotky spôsobilej na bývanie. Tiež poukázal na to, že v predmetnom náleze sa Ústavný súd SR zaoberá tiež správaním toho subjektu, vo vzťahu ku ktorému sa uvažuje o bytovej náhrade, prečo vzhľadom na určitý čas, ktorý ubehol, nie je činný za účelom sám si zabezpečiť bytovú náhradu. V tejto súvislosti vo vzťahu k predmetnému konaniu poukázal na to, že žalovaní v 1. a v 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi rodinného domu s tým, že do dnešného dňa ani žalovaná v 1. rade, ani jej právny zástupca neuviedli, že by predmetný rodinný dom nebol užívania schopný. Navyše poukázal na písomné podanie zástupcu ešte vtedajšieho žalovaného v 3. rade - na jeho odvolanie voči zastavujúcemu uzneseniu, v ktorom uviedol: „Na tomto pojednávaní súd sa oboznámil s informáciou na č. l. 86, že vediem samostatnú domácnosť v Q.. Žalovaná v 1. rade na pojednávaní dňa 5.5.2017 vypovedala, že od roku 2007 bývam v Q. W.. Teda v čase podania žaloby dňa 19.7.2012 som v predmetnom byte nebýval. Žalobca to vedel, ale asi pomýlil si ma s H..“

40. Právny zástupca žalovanej v 1. rade k otázke bytovej náhrady uviedol, že žalobca cieľavedome nehovorí o technickom stave rodinného domu, pričom tvrdil, že technický stav predmetného rodinného domu neumožňuje žalovaným trvalé celoročné užívanie, o čom svedčí 1/ to, že hoci B. F. určitú dobu býval v predmetnom rodinnom dome v Q. W., z tohto rodinného domu odišiel a išiel bývať do E. a 2/ žalovaný v 2. rade do predmetného rodinného domu nešiel bývať, ale išiel bývať do E. do podnájmu, a to napriek zlým vzťahom s jeho bývalým svokrom, pričom kľudne mohol bývať v Q. W..

41. Žalovaná v 1. rade na dotaz súdu upresnila, že pokiaľ ide o skutkové tvrdenia uvedené v spomínanom odvolaní, B. F., pokiaľ uvádzal, že viedol v Q. W. samostatnú domácnosť a tiež tam býval, mal na mysli rodinný dom, ktorý je v bezpodielovom spoluvlastníctve jej a žalovaného v 2. rade, pričom súčasne upresnila, že B. F. v predmetnom rodinnom dome v Q. W. býval asi rok, potom z tohto domu odišiel, neskôr sa vrátil, avšak akú dlhú dobu býval v predmetnom rodinnom dome v Q. W. ten druhý raz uviesť nevedela. K rodinnému domu v Q. W. uviedla, že tento rodinný dom zakúpila ešte so svojim vtedajším manželom s odôvodnením, že vždy vyrastala na dedine, takže dom kúpila kvôli záhrade s tým, že v súčasnosti rodinný dom nikto neobýva. Potvrdila, že do rodinného domu chodí, keď má voľný čas, avšak vyjadrila názor, že rodinný dom nie je celoročne užívania schopným, konkrétne tam nie je pitná voda, pretože dom nie je napojený na verejný vodovod. Aktuálne rodinný dom nie je vysporiadaný v súvislosti s rozvodom manželstva so žalovaným v 2. rade.

42. Právny zástupca žalobcu s tvrdením protistrany ohľadne zlého technického stavu rodinného domu v Q. W. a ohľadne tvrdenia protistrany o tom, že rodinný dom neumožňuje trvalé celoročné užívanie nesúhlasil a rozporoval ho. Rozporné stanovisko opieral najmä o fotografiu, na ktorej je odfotený rodinný dom a tiež o stanovisko právneho zástupcu žalovaného v 3. rade vyjadrené v podanom odvolaní voči trovám konania v súvislosti so zastavením konania voči B. F..

43. Zástupca žalobcu vo svojej záverečnej reči uviedol nasledovné: „Vážený súd, Vaše rozhodnutie pôvodné v tejto veci ma predurčuje k tomu, aby som bol troška kratší než obvykle a uvádzam. Žalobca svojou žalobou, ktorú podal na tunajšom súde, uplatnil vlastne svoje právo ako vlastník, keď sa domáha vydania veci, t.j. bytu, keďže v tomto byte sa neoprávnene zdržiava toho času pani žalovaná. Vaše rozhodnutie je v tejto veci z 24.10.2014, preto sa nemienim zaoberať skutočnosťami, ktoré pôvodne boli podstatné, alebo bolo potrebné ich uviesť, a preto už len priamo poukazujem na to, čo je z dôkazného stavu zrejmé. Do spisu bola predložená Zápisnica o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 29.8.1986. Považujem túto zápisnicu za podstatnú, pretože ju predkladala pani žalovaná, ju mala k dispozícii celý čas. Podľa všetkého, aj z ďalších zápisníc to vyplýva, že bola to písomnosť, ktorá v októbri 1986 bola súčasťou nejakého písomného potvrdenia. Ja z tohto, z tejto zápisnice uzatváram len, alebo zisťujem, že vlastníkom družstevného bytu je SBD Košice III, členom družstva je žalobca E. M. a pod bodom 4 je vedená družka X. F.. To je informácia, ktorú som si ja z tejto zápisnice osvojil. Pravdaže,

keďže ju mala k dispozícii pani žalovaná, z tohto mohla sa dozvedieť veci súvisiace s dočasným užívaním tohto bytu. To znamená, či mohla tam sama, resp. mohol niekto vo vzťahu k družstevnému bytu, niekomu tento družstevný byt dať do užívania ako nájomcovi. Z ustanovenia tiež článku, ktorý je tuná v tomto obsiahnutý je zrejmé, že nie. Z ďalšieho ustanovenia je zas zrejmé, že je potrebný súhlas predstavenstva k prevodu členských práv. Čiže bez toho osoba, ktorá nie je členom SBD nezískava členské správa, nemôže získavať právo k bytu, ktorý je, alebo ktorý patrí členovi. Toto sú skutočnosti, ktoré v rámci oboznámenia sa s listinou, ktorú mala k dispozícii, mohla sa oboznámiť. Napriek tomu tento stav 25 rokov pretrvával v doterajšom stave. Tu by som si dovolil jednu poznámku k tomu, ktorú uvediem len preto, že použil ju aj krajský súd v tom spomínanom náleze, proste v rozhodnutí Ústavného súdu a výslovne sa tuná uvádza, že ten, kto sa stavia k ochrane svojich práv s neospravedlniteľnou ľahostajnosťou, alebo nevedomosťou, nemôže s úspechom požadovať ochranu tých svojich práv ihneď na Ústavnom súde. Čiže niečo podobného. Toto je moje vyjadrenie. Ja nepoužívam vlastné slová, len používam, alebo používam argumentáciu, ku ktorej dospel vo svojom odôvodnení rozhodnutia krajský súd. 23 rokov trpený stav, že sa očakáva niečo, že sa očakáva prevod členských práv. Z tohto dôvodu ja osobne si myslím, že Vaše rozhodnutie, ktoré bolo pôvodne o vyprataní bez náhradného bytu bolo správne, pardón bez bytovej náhrady a k rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorý dospel k určitým záverom uvádzam nasledovné. Na strane 6 krajský súd uvádza, že konkludentná dohoda medzi účastníkmi je veľmi pravdepodobná. K tomu sa vyjadrím neskôr, ale tu zároveň uvádza aj tú skutočnosť, že je potrebné prihliadnuť na to, že hodnota členského podielu žalobcu bola zaplatená z peňažných prostriedkov žalovanej v 1. rade, ktoré jej poskytol jej otec. Nuž. K tomuto dospel nejakým zázračným spôsobom krajský súd, lebo, a to je kdesi o kritike odôvodnenia svojho rozhodnutia, proste rozhodnutia krajského súdu, kedy zápisnica o odovzdaní bytu je z 29.8.1986 a pri troške zalistovania si v stanovách, resp. v právnych predpisoch týkajúcich sa vzniku práva nároku na pridelenie bytu, predpokladom pridelenia, proste rozhodnutia a k spísaniu zápisnice o odovzdaní a prevzatí bytu bolo, že tento členský podiel bol zaplatený. Čiže, tým som chcel povedať, že 29. augusta 1986 musel byť členský podiel, keď bol 22 tisíc, musel byť zaplatený. Bez toho nemohol člen dostať pridelený a nemohol mu byť odovzdaný konkrétny byt. To je nezmysel. Z tohto dôvodu to tvrdím, lebo zas z vykonaného dokazovania je zrejmé, že až 8.10.1986 dochádza k odovzdaniu týchto peňazí podľa potvrdenia, ktoré bolo predložené v tomto konaní, ktoré peniaze mal predložiť, vlastne mal dať pán F.. Čiže z tohto dôvodu poukazujem na túto skutočnosť, že to ako dôvod nejakého zohľadnenia čohosi predsa nemôže byť, je to nezmysel, dôkazne nie je ničím podopretý. Ba dokonca tvrdím a namietam, že k takémuto niečomu mohlo dôjsť, keďže tomu bránili právne konzekvencie platné v zmysle stanov a v zmysle zákona v roku 1986. Tie isté dôvody vlastne bránili tomu, aby sa mohla pani žalovaná považovať za zákonnú užívateľku tohto bytu po tom, čo v marci 1987 pán M., v zmysle svojho tvrdenia, z bytu odchádza po tom, čo zostal vymknutý. Čiže tým jeho právom, kým jej právo bolo odvodzované od jeho práva ako člena družstva, toto platilo do doby, kým on tento byt neopustil. On tento byt opúšťa vlastne v tom marci 1987, preto ďalšie zotrvanie aj v zmysle toho, o čom sa mohla poučiť žalovaná v zmysle tejto zápisnice, už ďalší pobyt bol nie legálny. Skutočnosť, že prečo dostala poverenie, alebo potvrdenie za účelom prihlásenia sa, alebo za účelom spisovania inkasa, alebo odberov, to už je vec dneska správcu, vtedy SBD. K potrebe vyjadriť sa, alebo že by sa mal súd zaoberať skutočnosťou, či nedošlo ku konkludentnému prejavu a takto konkludentne nevznikol nájomný vzťah tvrdím nasledovné. Z podaného odvolania proti Vášmu pôvodnému rozhodnutiu je zrejmé, že žalovaná chcela družstevný byt nie nájom, preto zo zásady nemala záujem žiaden nájomný vzťah s nikým uzatvárať a nie s pánom M.. A pokiaľ kdesi aj v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5Cdo 213/2008, to som tak našiel v súvislosti s riešením otázky konkludentného, resp. prejavu vôle konaním a nájomnej zmluvy medzi účastníkmi. Myslím si, že toto rozhodnutie je použiteľné z pohľadu toho podobného rozboru, čo všetko musí obsahovať písomná nájomná zmluva s tým, že konkludentne prejavený nájomný vzťah obdobne musí tiež dať odpoveď na to, že kto, medzi kým vzniká nejaký nájomný vzťah, vo vzťahu k čomu, na akú dobu a za akú náhradu. To z ničoho nevyplýva. Nikto z účastníkov o tom nič nehovoril, preto ja som o tom presvedčený, že táto pozornosť odvolacieho súdu zrejme nie je podložená žiadnym dôkazom, a preto je zbytočná. K takémuto záveru totiž nebolo možné dospieť a hovorím najmä preto, že zmysel, spôsob čoho sa aj toho času domáhala, treba sa pozrieť do odvolania, ktoré podal pán Dr. Kic, ktorý tvrdí, platí dohoda z 8.10.1986, ktorý nevypovedal pán M., ani do doby kým získal byt do vlastníctva, ani potom čo sa stal vlastníkom tohto bytu. Nuž proste z tohto je zrejmé, že tento prejav smeruje k niečomu inému, a preto ja si myslím, že toto usmernenie, ktoré dal krajský súd, nie je aktuálne, nie je možné ho zohľadniť. No samozrejmá vec, vtedy by to prichádzalo do úvahy odmietnuť, proste zamietnuť žalobu ako nedôvodnú. Aj keď, v odvolaní sú také náznaky všelijakých vlastností, alebo nesprávnosti postupu pri takto podanej žalobe uvádzané. K otázke toho použitia ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, či je to v súlade s týmto ustanovením nepriznať

bytovú náhradu pani žalovanej, teraz už len fakt stručne, odkazujem na to rozhodnutie Ústavného súdu, ktorým si osvojil postup krajského súdu, ktorý podľa neho náležitým spôsobom sa vyporiadal s právnymi otázkami a správne dal účastníkom vysvetlenie, prečo neprichádza do úvahy pri existencii vlastníctva, spoluvlastníctva, bezpodielového spoluvlastníctva, prečo neprichádza do úvahy náhradný byt. Z tohto dôvodu si myslím, že je toto rozhodnutie použiteľné. Pokiaľ v predchádzajúcom som predkladal ten list vlastníctva, tak list vlastníctva pojednáva o tom, že na tejto parcele, ktorá má patričnú výmeru je dom so súpisným číslom, čiže tento dom bol kedysi, kýmsi kolaudovaný. Podľa písomného vyjadrenia, t.j. podľa odvolania z roku 2017 písaného Dr. Kicom mal B. F. v tomto dome bývať v rokoch 2007 až neskôr, resp. v odvolaní zase ďalšie obdobie je uvádzané s tým, že keď od roku 2007 mal bývať v tomto dome, z toho vyplynul ten môj výrok, že dočasnosť je vlastne od roku 2007 do roku 2017, po dobu trvania 10 rokov. Čiže to je desaťročné obdobie. Samozrejmá vec je, treba spomenúť aj to z tohto rozhodnutia Ústavného súdu, bolo to rozhodovanie síce o služobnom byte, ale kde vytýka Ústavný súd účastníkovi, čo robil počas doby 4 rokov, keď sa nestaral o to, že pre prípad, že to rozhodnutie súdu, ktoré nepozná, že bude musieť trebárs sa podrobiť tomuto rozhodnutiu, potrebuje začať bývať v tom svojom rodinnom dome, v ktorom je nejakým spôsobom vlastník, resp. spoluvlastník. Ani nemienim uvádzať, lebo neviem čo bude potom nasledovať. Tak. Čiže z tohto dôvodu ja mám za to, je možné rozhodnúť o povinnosti vypratať tento byt. Je možné rozhodnúť bez toho, aby bolo treba rozhodovať o bytovej náhrade, nakoľko mám za to, že žiadna iná dohoda, ktorá by k inému postupu predurčovala vzájomný vzťah týchto dvoch účastníkov v minulosti alebo v tomto konaní, preukázaná nebola. Preto je možné takto rozhodnúť. Navrhujem tak rozhodnúť. Navrhujem rozhodnúť o náhrade trov konania.“

44. Zástupca žalobcu vo svojej záverečnej reči uviedol nasledovné: „K účelovému zahmlievaniu a vytrhávaniu podstaty z kontextu veci iba pár konkrétnych poznámok by som uviedol. Za prvé k užívaciemu vzťahu bytu. Bez akýchkoľvek emócií a bez akýchkoľvek podrazov dovoľujem si tvrdiť, že súd pre spravodlivé a zákonné rozhodnutie o veci by mal brať v úvahu listinné dôkazy, ktoré jednoznačne preukazujú, že žalobca užívacie právo družstevného bytu nadobudol v rozpore so stanovami bytového družstva. Predovšetkým pred SBD III zamlčal, alebo neuviedol dôležité údaje o osobnom stave. Napr. neuviedol, že mal pridelený byt, a že nebol ženatý. Rovnako prevod vlastníctva bytu bol v rozpore so zákonom o bytoch. Mal predsa výpoveď z nájmu právoplatnú, mal výzvu na vypratanie bytu. Družstevný byt neužíval. Konkrétne aj predseda SBD III 13.5.2014 uvádza, že M. bol osobne na bytovom družstve 31. januára 2011 a uviedol, že byt neužíva, ale byt užíva žalovaná v 1. rade s dvomi deťmi B. a H.. Sú uvedené aj mená. Ďalej navrhujem, aby súd bral v úvahu aj okolnosti, ktoré boli v priebehu konania preukázané. Je to predovšetkým uznesenie Okresnej prokuratúry Košice - okolie, ktorým bol M. uznaný vinným zo spáchania podvodu voči žalovanej v 1. rade. Ďalej je tu prítomnosť konkludentnej dohody o užívaní bytu v prospech žalovanej v 1. rade. Jej existenciu potvrdzuje, alebo jej vznik je možné odvodiť od prevzatia dohody o prevzatí bytu a prevzatím kľúčov. M. osobne odovzdal kľúče od bytu žalovanej v 1. rade. 22.1.2013 M. na pojednávaní vypovedal, že po úhrade členského podielu z akejsi vďačnosti dovolil som žalovanej aj s dieťaťom bývať v tomto družstevnom byte. O výške nájmu nehovorili. Túto dohodu, právoplatnosť tejto dohody spečaťuje plnomocenstvo zo dňa 23.4.2012, ktorým M. splnomocňuje žalovanú v 1. rade na priamu platbu za služby spojené s užívaním bytu pre bytové družstvo na dobu neurčitú. Pokiaľ tu tvrdí právny zástupca, že žil so žalovanou ako s družkou, tak v podaní z 26.9.2013 popiera spolužitie s ňou a žiada, aby odporkyňa predložila potvrdenie a výpis z evidencie druh - družka, ktorý vraj za socializmu bol vedený. No k bytovej náhrade sme hovorili, o tom sa ani nejdem zmieňovať. Na záver by som chcel povedať, že navrhujem žalobu zamietnuť ako nedôvodnú a predčasne podanú. Žalobca, keď chcel riešiť užívací vzťah založený pred 25 rokmi, mal najprv dať výpoveď z tohto vzťahu. Až potom mohol riešiť to, čo teraz sa dožaduje. Preto navrhujem žalobu zamietnuť a žalovanej priznať náhradu trov konania. Vyhovenie žalobe zrejme by bolo v rozpore s dobrými mravmi, zaužívanými zvyklosťami ako aj so súdnou praxou. Ďakujem.“

45. Podľa ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

46. Podľa ust. § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

47. Podľa ust. § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka, prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť.

48. Podľa ust. § 685 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo bez určenia doby užívania; nájomná zmluva spravidla obsahuje aj opis príslušenstva a opis stavu bytu. Nájom bytu je chránený; ak nedôjde k dohode, možno ho vypovedať len z dôvodov ustanovených v zákone. Nájomnú zmluvu o nájme družstevného bytu možno uzavrieť za podmienok upravených v stanovách bytového družstva.

49. Podľa ust. § 686 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nájomná zmluva musí obsahovať označenie predmetu a rozsahu užívania, výšku nájomného a výšku úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu alebo spôsob ich výpočtu. Mala by tiež obsahovať aj opis príslušenstva a opis stavu bytu. Ak sa nájomná zmluva neuzavrela písomne, vyhotoví sa o jej obsahu zápisnica.

50. Podľa ust. § 700 ods. 3 Občianskeho zákonníka, pri družstevnom byte môže spoločný nájom vzniknúť len medzi manželmi.

51. Podľa ust. § 712a ods. 1 až 9 Občianskeho zákonníka, (1) Ak sa nájomný pomer skončil z dôvodov podľa § 711 ods. 1 písm. a), e) alebo písm. f) alebo z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. b) nájomcovi, ktorý prestal vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný, z dôvodu na strane zamestnávateľa 5f) alebo z dôvodu, za ktorý zamestnávateľ zodpovedá podľa osobitných predpisov, 5g) nájomca má právo na náhradný byt, ktorý je veľkosťou obytnej plochy, vybavením, umiestnením a výškou nájomného primeraný bytu, ktorý má vypratať, a to s prihliadnutím na jeho životné a pracovné potreby. Nájomca má tiež právo na úhradu nevyhnutných výdavkov spojených so sťahovaním. V iných prípadoch skončenia vykonávania práce, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný, nemá nájomca, ktorému bola daná výpoveď z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. b), právo na bytovú náhradu. (2) Ak sa nájomný pomer skončil z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. c), nájomca nemá právo na bytovú náhradu. Ak sa nájomný pomer skončil z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. c) a ide o dôvod hodný osobitného zreteľa, má nájomca právo na prístrešie. (3) Ak sa nájomný pomer skončil z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. d) nájomcovi, ktorý preukáže, že je v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, nájomca má právo len na náhradné ubytovanie. V iných prípadoch skončenia nájomného pomeru z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. d) nájomca nemá právo na bytovú náhradu; ak ide o dôvod hodný osobitného zreteľa, má nájomca právo na prístrešie. (4) Ak sa nájomný pomer skončil z dôvodov uvedených v odseku 3 nájomcovi, ktorý sa stará o maloleté dieťa alebo o bezvládnu osobu, ktorí sú členmi jeho domácnosti, a ak to pomery prenajímateľa umožňujú, poskytne sa mu namiesto náhradného ubytovania náhradný byt. Náhradný byt môže mať horšiu kvalitu a menšiu obytnú plochu, ako má byt, ktorý má nájomca vypratať. Náhradný byt mu možno poskytnúť aj mimo obce, v ktorej sa nachádza ním vypratávaný byt. Vzdialenosť náhradného bytu musí však umožniť dennú dochádzku do práce. (5) Ak sa nájomný pomer skončil opätovne z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. d) nájomcovi, ktorý preukáže, že je v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, poskytne sa nájomcovi namiesto náhradného bytu alebo náhradného ubytovania iba prístrešie. (6) Ak sa nájomný pomer skončil z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. g), nájomca nemá právo na bytovú náhradu. (7) Ak ide o prípady podľa § 705 ods. 2 prvej vety, stačí rozvedenému manželovi, ktorý je povinný byt vypratať, poskytnúť náhradné ubytovanie; súd však z dôvodov hodných osobitného zreteľa môže rozhodnúť, že rozvedený manžel má právo na náhradný byt. (8) Ak ide o prípady podľa § 705 ods. 1 a 2 druhej vety môže súd, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa, rozhodnúť, že rozvedený manžel má právo len na náhradné ubytovanie alebo na prístrešie. Ak sa rozvedený manžel za trvania manželstva alebo po rozvode manželstva voči druhému manželovi alebo voči blízkej osobe, ktorá s ním býva spoločne v byte, dopúšťal alebo dopúšťa fyzického násilia alebo psychického násilia, súd rozhodne, že bytová náhrada mu nepatrí. (9) Pri zániku nájmu dohodnutého na určitý čas nemá nájomca právo na bytovú náhradu. Osobitný zákon môže ustanoviť, kedy aj v týchto prípadoch má nájomca právo na bytovú náhradu. 5h).

52. Podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

53. Predmetom sporu je nárok žalobcu na vypratanie bytu v žalobe bližšie identifikovaného ( ďalej len predmetný byt ) a súčasne vzájomný návrh žalovaných o povinnosť žalobcu zabezpečiť žalovaným náhradný byt za zisteného skutkového stavu, podľa ktorého žalobca ešte v roku 1986 nadobudol k predmetnému bytu, pôvodne družstevnému, právo osobného užívania a súčasne v tej dobe začala v predmetnom byte spolu so žalobcom bývať žalovaná v 1. rade spolu so synom- pôvodne žalovaným v 3. rade, pričom medzi žalobcom a žalovanou sa vytvoril partnerský vzťah, ktorý trval asi šesť mesiacov, po uplynutí ktorého sa žalobca z bytu odsťahoval k novej priateľke a žalovanej spolu s dieťaťom dovolil v byte naďalej bývať. K 1.1.1992 sa právo osobného užívania k bytu žalobcu pretransformovalo zo zákona na právo nájmu. K zhodnoteniu skutkového stavu súdom v tej časti, v ktorej žalobca začal predmetný byt užívať spolu so žalovanou v 1. rade a tiež jej malým synom, pričom medzi nimi vznikol partnerský vzťah s tým, že tento trval asi pol roka, súd poukazuje na to, že jednak takýmto spôsobom vypovedal žalobca, jednak žalovaná v 1. rade ešte pri svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 22.1.2013 potvrdila predchádzajúcu výpoveď žalobcu o tom, že v roku 1985 začali spolu bývať aj s jej synom a na otázku právneho zástupcu žalobcu, aby uviedla, či bola nahlásiť po tom, čo sa rozišla so žalobcom a už s ním nebola vo vzťahu druh a družka, na družstve, že tento družobný vzťah zanikol a na doplňujúcu otázku, či mala vedomosť o tom, že v zápisnici o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu je uvedený družobný vzťah, žalovaná uviedla: „Poznatok o zápise družobného vzťahu v zápisnici som mala vedomosť a nahlásiť som skončenie tohto vzťahu na družstvo nešla. “ Taktiež právny zástupca žalovaných založil úvodný prednes na prvom pojednávaní v predmetnej veci na tvrdení, že žalobca a žalovaná v 1. rade mali vzťah druha a družky. Až v priebehu konania žalovaná v 1. rade ( na pojednávaní konanom dňa 5.5.2017 ) začala tvrdiť, že žalobca v predmetnom byte nikdy nebýval, teda v predmetnom byte nikdy nebýval ani s ňou a s jej synom a že jej vzťah k žalobcovi nikdy nebol intímneho charakteru. Súd preto zmenu v skutkovom tvrdení žalovanej v 1. rade v tejto časti považuje za účelovú a neprihliadol na ňu (tiež s poukazom na ust. § 186 ods. 2 .

54. Išlo teda o byt, ku ktorému už trval platný nájomný vzťah (predtým užívací v zmysle platnej právnej úpravy), t.j. svedčiaci žalobcovi, preto žalovanej v 1. rade a ani inej tretej osobe nemohol vzniknúť ďalší nájom k bytu a to ani konkludentne; súčasne nie je pochybné, že jej nevznikol ani podnájomný vzťah a ani spoločný nájom, pretože so žalobcom nikdy neuzavrela manželstvo. Žalovanej nemohlo vzniknúť ani právo bývať, ktorý inštitút pozná Občiansky zákonník v súvislosti s ust. § 712c, § 714 Občianskeho zákonníka, pričom podľa názoru súdu žalovanej v 1. rade a žalovanému v 3. rade vzniklo v období šiestich mesiacov, po ktorú dobu tvorili spolu so žalobcom spoločnú domácnosť z tohto dôvodu právo užívať predmetný byt (v súčasnosti § 688 OZ; vtedy platný občiansky zákonník síce neobsahoval takéto konkrétne ustanovenie napriek tomu z podstaty inštitútu domácnosti takéto právo nepochybne prislúchalo osobám tvoriacim domácnosť). Zánikom spoločnej domácnosti, t.j. potom, čo sa žalobca odsťahoval z bytu ku svojej novej priateľke, zaniklo žalovanej a jej synovi toto právo a možno konštatovať, že žalovaná zostala v predmetnom byte bývať iba na základe toho, že tak žalobca, ako aj družstvo ako vtedajší vlastník nepodnikli voči nej a voči jej členom rodiny žiadne právne kroky (na vypratanie bytu). To znamená, že žalovaná v 1. rade, jej syn - žalovaný v 3. rade a neskôr tiež žalovaný v 2. rade užívali predmetný byt bez právneho titulu.

55. K vyššie uvedenému právnemu zhodnoteniu súd navyše poukazuje na právny záver odvolacieho súdu vyjadrený v bode 12. odôvodnenia zrušujúceho uznesenia (viď tiež bod 27. odôvodnenia rozsudku).

56. Z uvedeného vyplýva, že o vzniku nájomného vzťahu by bolo možné uvažovať iba v súvislosti s tým, že žalobca sa stal vlastníkom predmetného bytu s právnymi účinkami vkladu od 26.5.2011. Podľa názoru súdu prevedeným dokazovaním však nebol preukázaný vznik tohto nájomného vzťahu medzi stranami sporu, či už na základe písomnej nájomnej zmluvy alebo na základe ústne dojednanej nájomnej zmluvy. V tejto súvislosti súd totiž vychádza predovšetkým z výpovedí strán sporu, keď ani jeden z nich netvrdil, že bol dojednaný nájomný vzťah - písomne alebo ústnou formou (to, že nájomný a ani žiadny obdobný vzťah nemohol vzniknúť ani v roku 1986 potom, čo sa žalovaná do bytu nasťahovala, tak ako sa žalovaná mylne domnieva, súd už zdôvodnil v predchádzajúcom odseku). Neexistenciu písomnej

nájomnej zmluvy a ani ústnej nájomnej zmluvy potvrdil vo svojom právnom názore tiež odvolací súd v bode 12. a 13. odôvodnenia zrušujúceho uznesenia (viď tiež bod 27. odôvodnenia rozsudku).

57. V súlade s právnymi závermi odvolacieho súdu v predmetnej veci súd sa v ďalšom zaoberal opätovným posúdením, či medzi stranami sporu nevznikol nájomný vzťah konkludentným spôsobom. Z judikatúry slovenských súdov vyplýva, že pre vznik nájomného vzťahu konkludentným spôsobom sa vyžaduje konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu nájomnej zmluvy k bytu ako na strane prenajímateľa, tak na strane nájomcu, pričom iba zo samotnej nečinnosti alebo mlčania, resp. iba zo samotného faktického užívania bytu, či z platenia úhrady za toto užívanie nemožno bez ďalšieho vyvodiť záver o uzatvorení nájomnej zmluvy konkludentným spôsobom.

58. Založenie nájomného pomeru konkludentným spôsobom riešil napr. vo svojom rozsudku Najvyšší súd SR zo dňa zo dňa 24.2.2010, sp. zn. 5Cdo/213/2008, z ktorého odôvodnenia súd cituje nasledovné: „V danom prípade odvolací súd dospel k správnemu právnemu záveru o tom, že medzi navrhovateľom a odporkyňou nedošlo k vzniku nájomného vzťahu k predmetnému bytu. Vyriešenie otázky existencie tohto nájomného vzťahu odvolací súd správne posudzoval z dôvodu, že jej vyriešenie bolo základným predpokladom rozhodovania o žalobe na vypratanie bytu a o vzájomnom návrhu odporkyne na určenie nájomcu bytu. Vzhľadom k tej skutočnosti, že odporkyňa nepredložila písomnú formu nájomnej zmluvy, skúmal, či k vzniku nájmu bytu neprišlo iným spôsobom (konkludentným), nevzbudzujúcim pochybnosti, že k uzavretiu nájomnej zmluvy došlo. Dospel k správnemu právnemu záveru spočívajúcemu v tom, že k vzniku nájmu sporného bytu nedošlo a preto ani odporkyni netrvá nájomný pomer. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na tú skutočnosť, že prejavy vôle smerujúce k uzavretiu nájomnej zmluvy museli byť urobené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť o tom, čo chceli účastníci konania prejaviť (§ 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom preto nevyhnutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme bytu ako na strane prenajímateľa, tak aj na strane nájomcu. V tomto smere iba samotné presvedčenie odporkyne o tom, že sa k nej navrhovateľ správal ako k nájomníčke v kontexte s vyjadrením navrhovateľa a vykonaným dokazovaním vyplývajúcim z obsahu spisu neumožňuje záver o zhodne prejavenej vôli prenajímateľa a žalobkyne. Dovolací súd sa stotožňuje s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý dospel k záveru o tom, že nedošlo k vzniku práva nájmu predmetného bytu a v podrobnostiach odkazuje na dôvody, obsiahnuté v podrobnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu.“

59. Obdobným spôsobom vznik nájomného pomeru konkludentným spôsobom riešil vo svojom rozsudku Najvyšší súd SR zo dňa 31.1.2008, sp. zn. 5Cdo/266/2007, z ktorého súd vyberá: „Vzhľadom k tej skutočnosti, že neexistuje písomná forma nájomnej zmluvy, ktorá skutočnosť však sama osebe v zmysle § 686 ods. 1 Občianskeho zákonníka nespôsobuje jej neplatnosť a tým nezabraňuje vzniku nájmu bytu, odvolací súd správne skúmal, či k jeho vzniku neprišlo konkludentným spôsobom. Dospel k správnemu právnemu záveru spočívajúcemu v tom, že k vzniku nájmu sporného bytu nedošlo ani konkludentným spôsobom. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na tú skutočnosť, že hoci nedostatok písomnej formy nájomnej zmluvy nespôsobuje jej neplatnosť, prejavy vôle smerujúce k uzavretiu nájomnej zmluvy museli byť urobené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť o tom, čo chceli účastníci konania prejaviť (§ 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom preto nevyhnutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme bytu ako na strane prenajímateľa, tak aj na strane nájomcu (nájomcov). Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu, ktorý dospel k záveru o tom, že neboli splnené podmienky pre vznik práva nájmu predmetného bytu konkludentne podľa ustanovenia § 686 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Platenie nájomného navrhovateľmi 1/, 2/ samo osebe ešte neznamená, že došlo k vzniku nájmu bytu.“ 60. Z uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 16.2.2016, sp. zn. 1Co/86/2016 súd uvádza tento právny záver: „Za konkludentný prejav nemožno však bez ďalšieho považovať opomenutie vo forme mlčania, či inej nečinnosti; neplatí preto bez ďalšieho, že „kto mlčí, súhlasí“. V tejto súvislosti nemožno stratiť zo zreteľa ani zásadu, zakotvenú v ust. § 44 ods. 1 vety druhej Občianskeho zákonníka, t.j. zásadu, že mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu (na uzavretie zmluvy). Záver o uzatvorení nájomnej zmluvy konkludentným spôsobom teda nutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu nájomnej zmluvy k predmetnému bytu ako na strane prenajímateľa, tak i na strane nájomcu. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu prvého stupňa v tom, aby v prejednávanej veci bolo preukázané, že vôľa žalovaného k uzavretiu takej zmluvy

smerovala. Listiny, ktorými boli v prejednávanej veci vykonané dôkazy nepostačujú pre záver o vzniku nájomného vzťahu konkludentne. Za konkludentný prejav vôle na strane žalovaného nemožno usúdiť z toho ako vyvodil súd prvého stupňa, že žalobca písomne požiadal Miestny úrad mestskej časti Košice - X. dňa 10.12.2003 o prechod nájmu k bytu a jeho odporučenie Bytovému podniku mesta Košice, bytovej komisii, ako správcovi bytu uzavrieť so žalobcom nájomnú zmluvu, že žalobca uhrádzal úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu na základe mesačných zálohových predpisov zasielaných žalovaným, ako aj vyúčtovania plnení spojených s užívaním za byt je tomu tak preto, že samotné prijímanie plnenia žalovaným a okolnosť, že žalovaný nevyzval žalobcu na vypratanie predmetného bytu, nemožno považovať za konkludentný prejav vôle na strane prenajímateľa, teda z jeho mlčania, resp. z faktického užívania bytu žalobcom, či z platenia úhrady za toto užívanie nemožno vyvodiť záver o uzatvorení nájomnej zmluvy konkludentným spôsobom. Na konkludentné uzatvorenie nájomnej zmluvy nemožno usudzovať len na základe zistení, že žalovaný ako vlastník bytu proti žalobcovi v ňom bývajúcom nezasahoval, ale prijímal od neho plnenia zodpovedajúce nájomnému a úhradám za služby s užívaním bytu spojené. Prejav vôle smerujúci k uzatvoreniu nájomnej zmluvy musí byť urobený spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, teda musel by byť preukázaný úmysel žalovaného byt do nájmu žalobcovi prenechať, rovnako ako dohoda účastníkov o predmete a rozsahu užívania, výške nájomného a úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu alebo spôsob ich výpočtu. Ani samotná okolnosť, že žalovaný vypovedal žalobcovi nájom bytu (objektívna skutočnosť nezodpovedajúca a teda omyl vlastníka žalovanému pričítateľný) nespĺňa požiadavku kladenú na konkludentné uzatvorenie nájomnej zmluvy. Za konkludentný prejav vôle však nemožno pokladať ako bolo uvedené ani mlčanie potencionálnych účastníkov tohto vzťahu prípadne dlhodobé užívanie bytu a pod., platenie nájomného a úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu, prípadne okolnosť, že v evidenčných listoch bol žalobca vedený ako nájomca bytu.“

61. Súd pri zhodnotení otázky prípadného vzniku nájomnej zmluvy konkludentným spôsobom poukazuje na relevantné skutkové tvrdenia strán sporu, príp. ich právnych zástupcov, tiež svedkov, tak ako boli uvedené priebežne počas celého súdneho konania s tým, že ani z doplneného dokazovania, kedy súd opätovne vypočul žalobcu a žalovanú v 1. rade, a vo vzťahu k žalovanému v 2. rade a pôvodnému žalovanému v 3. rade realizoval výsluch v súlade s ust. § 195 ods. 3 a § 196 ods. 3 nevyplýva, že by ktorákoľvek z vypočutých osôb uviedla takú okolnosť, z ktorej by bolo možné urobiť právny záver o konkludentnom vzniku nájomného vzťahu. Súd z vykonaného dokazovania zistil nasledovné:

- žalobca jednak vo svojej žalobe tvrdil, že nájomný vzťah nevznikol ani len konkludentne (splnená povinnosť tvrdenia od začiatku konania),

- žalobca vo svojej prvej výpovedi na otázku PZ žalovaných, aby uviedol, keď sa v roku 1987 odsťahoval z predmetného bytu, akú dohodu so žalovanou uzavrel, pokiaľ išlo o možnosť bývať v byte, uviedol: „ Žiadnu dohodu sme neuzavreli. Jednoducho sme sa rozišli, ja som odišiel z tohto bytu a nechal som ju bývať iba kvôli tomu, že jej otec mi poskytol peňažnú čiastku na zaplatenie členského vkladu.” ,

- žalobca nevypovedal odlišným spôsobom ani po zrušujúcom uznesení, kedy vo svojej výpovedi v podstate iba zopakoval to, o čom už mal súd vedomosť, a to, že do predmetného bytu sa so žalovanou a jej deckom nasťahoval preto, lebo sa dali dokopy, žalovaná nemala kde bývať, mala decko a naskytla sa príležitosť začať bývať v predmetnom byte, tak si ju tam nasťahoval (str. 4 zápisnice z pojednávania zo dňa 5.5.2017). Súčasne na otázku, či sa niekedy bavili so žalovanou na tému nájmu predmetného bytu odpovedal negatívne. Súd pre upresnenie uvádza, že žalobca, pokiaľ uviedol, že žalovaná nemala kde bývať, mal na mysli, že nemala kde bývať v Košiciach, kde bolo miesto jej pracoviska, na ktoré plánovala nastúpiť,

- žalovaná v 1. rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu na začiatku konania založila svoju obranu na existencii družobného vzťahu medzi ňou a žalobcom v čase, kedy sa žalobca stal výlučným členom a nájomcom predmetného bytu, na základe čoho podľa neho vzniklo žalovanej právo užívať predmetný byt ( prednes zástupcu žalovanej na pojednávaní konanom dňa 22.1.12013 ).

- žalovaná v 1. rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu neskôr založila svoju obranu na existencii nepomenovanej zmluvy z 29.8.1986, z ktorej žalovanej podľa neho mal vzniknúť právny vzťah k predmetnému bytu podobný nájmu,

- žalovaná v 1. rade vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 22.1.2013 potvrdila, že potom, čo v roku 1985 začala so žalobcom a svojim malým synom bývať v predmetnom byte a jej otec dal peniaze žalobcovi na úhradu členského podielu, pri ktorom odovzdávaní bola prítomná, bola v tom, že sa stala členkou bytového družstva a že vyplatené peniaze sú na vyplatenie členského podielu ich oboch, čiže nej a žalobcu. Potom, čo sa žalobca odsťahoval z bytu, dohodli sa, že zostane v predmetnom byte bývať;

bola v tom, že ako tiež členka družstva zostane v tomto byte a naďalej ho bude užívať. Až niekedy v roku 2010 zistila, že nie je členkou družstva a žalobca za ňou prišiel s ponukou vyrovnania dlžoby na byte, na základe čoho by na ňu previedol predmetný byt,

- žalovaná v 1. rade po zrušujúcom uznesení vo svojej výpovedi začala popierať, žeby žalobca v predmetnom byte vôbec býval a poprela, žeby medzi nimi bol vzťah intímneho charakteru, teda tieto doposiaľ nesporné skutkové okolnosti začala popierať- súd na tieto skutkové tvrdenia žalovanej neprihliadol ( viď zdôvodnenie v bode 53. odôvodnenia rozsudku ). Tvrdila, že právo užívať predmetný byt jej vznikol na základe dohody medzi žalobcom a ňou, keďže sa dohodli, že žalobca na ňu prevedie členské práva a povinnosti k bytu.

- na pojednávaní konanom dňa 12.4.2013 na otázku, aby žalobca a žalovaná v 1. rade uviedli, ako to bolo s prípadnou dohodou o tom, či žalovaná bude platiť nájom, v akej výške a podobne a či sa vôbec o tom dohadovali, žalobca a žalovaná zhodne uviedli, že nikdy o tom nepadla žiadna debata,

- právny zástupca žalovaných uviedol, že žalovaní sa považujú za oprávnených držiteľov bytu v dobrej viere, že byt patrí X. P. ( vzájomný návrh žalovaných zo 7.6.2013 - č.l. 69 ),

- žalovaný v 2. rade vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 28.2.2014 uviedol, že v roku 1992 sa oženil so žalovanou a odvtedy začal s ňou bývať v predmetnom byte, pričom bol v tom, že jeho manželka je členkou družstva a že byt užívajú oprávnene. Žalovaný ich celý čas viedol za nos a sľuboval, že na žalovanú prevedie členské práva a povinnosti, avšak zostalo iba pri sľuboch. Na otázku, či potom, keď sa žalobca stal vlastníkom bytu, prebehlo nejaké jednanie medzi žalobcom a žalovanými o tom, v akej výške majú platiť nájom, akým spôsobom, komu a pod., uviedol, že o ničom takom sa nebavili a v podstate všetko sa platilo tak, ako dovtedy,

- žalovaný v 2. rade po zrušujúcom uznesení postupom podľa ust. § 195 ods. 3 na súdom formulované otázky (viď bod 33. odôvodnenia rozsudku) uviedol, že nemá vedomosť o tom, či medzi stranami sporu bola uzatvorená nájomná zmluva písomne alebo ústne, keďže všetky veci riešila žalovaná ako jeho vtedajšia manželka, s ktorou je už rozvedený a nevie čo je to konkludentne, preto sa nevie vyjadriť, či bola uzatvorená nájomná zmluva konkludentne. Vedel iba to, že dlhodobo a v dobrej viere užívali s manželkou a deťmi predmetný byt, pri užívaní ktorého ich nikto nerušil a o konaní, resp. spore sa dozvedel od manželky, pričom mal za to, že byt je ich,

- B. ešte ako žalovaný v 3. rade vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 28.2.2014 uviedol, že žalobca ich po celý čas klamal, podviedol celú rodinu, keď im stále sľuboval, že prevedenie na nich členské práva; jeho mama s otčimom sa snažili so žalobcom dohodnúť, pokiaľ ide o definitívne vyriešenie bytovej otázky,

- B. po zrušujúcom uznesení postupom podľa ust. § 196 ods. 3 na súdom formulované otázky (viď bod 33. odôvodnenia rozsudku) uviedol, že o vzniku nájomnej zmluvy, či už písomne, ústne alebo konkludentne nevie a nemám o tom žiadne informácie; k predmetu sporu nemá žiadny nárok, nebýva tam približne od roku 2010,

- svedok U. F. vo svojej svedeckej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 28.02.2014 uviedol, že žalovaná je jeho dcérou a žalovaný v 3. rade je jeho vnukom s tým, že na začiatku, keď dcéra ešte bývala u neho a v tej dobe bola slobodnou mamičkou, pričom jej syn mohol mať 3 roky a chcela sa presťahovať do Košíc, s manželkou sa dohodol, že jej pomôže kúpiť si byt v Košiciach, na základe čoho zistil od svojho kolegu, terajšieho žalobcu, že tento má k dispozícii byt, ktorý môže predať za 22.000 Kčs; o tejto dohode spísali tiež potvrdenie, súčasne došlo k odovzdaniu peňazí a byt sa mal prepísať na jeho dcéru do týždňa. Napriek tomu sa nič nestalo a nič sa nezmenilo ani po vyplatení dlžoby, hoci žalobca im sľuboval, že na nich prepíše byt. Na otázku súdu, aby uviedol, či má vedomosť o tom, že by žalobca niekedy vyzýval žalovaných, že majú vypratať byt uviedol: „Áno, aj sa nám vyhrážal, alebo teda žalovaným sa vyhrážal, že pokiaľ sa nevysťahujú, tak na nich pošle nejakých chlapov“. Na doplňujúcu otázku, aby časovo upresnil túto skutočnosť uviedol: „Mohlo to byť niekedy po tom, čo nadobudol byt do vlastníctva.“

62. Z uvedeného vyplýva, že ani jedna zo strán sporu, ani B. F. a ani ďalší svedok U. F. netvrdili, žeby medzi žalobcom a žalovanými, resp. žalovanou malo dôjsť k uzatvoreniu nájomného vzťahu konkludentne, ani neuviedli žiadnu takú konkrétnu okolnosť, ktorá by tento záver odôvodňovala, pričom dôkazom o založení nájomného vzťahu konkludentným spôsobom nie je ani žalovanou predložený listinný doklad - Plnomocenstvo z 23.4.2012, pretože jednak z názvu, jednak z obsahu tohto dokladu jednoznačne vyplýva, že predmetný doklad nie je ničím iným než splnomocnením v súvislosti so získavaním informácií o platbách, príp. nedoplatkoch na predmetnom byte. Navyše súd poukazuje na to, že z listinných dokladov, o ktorých sa súd zmieňuje v bodoch 12. až 16. odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalovaná v roku 2014 opakovane požiadala bytové družstvo o pridelenie členstva v SBD Košice

III s odôvodnením, že predmetný byt užíva aj so svojou rodinou od roku 1986 a tiež s odôvodnením, že potrebuje do budúcnosti vyriešiť svoju bytovú situáciu, podľa názoru súdu teda s vedomím, že vo vzťahu k bytu jej nesvedčí právo nájmu. Žalobca uzatvorenie nájomného vzťahu so žalovanými popiera od začiatku; žalovanú nechal v predmetnom byte bývať s jej malým synom potom, čo sa z neho asi po pol ročnom spolužití so žalovanou vysťahoval, pričom v tej dobe, ani pri vôli oboch, nemohol žalovanej vzniknúť nájom k družstevnému bytu, ktorý už svedčil žalobcovi (predtým užívacie právo žalobcu, ktoré sa neskôr prestransformovalo na nájomné právo žalobcu) a ani spoločný nájom, pretože žalobca a žalovaná nikdy neboli manželmi a takýto stav pretrval aj potom, čo sa žalobca stal vlastníkom predmetného bytu s tým, že začal žalovaných vyzývať na vypratanie bytu. Žalovaná odvodzuje svoje právo k predmetnému bytu okolnosťou spadajúcou ešte do roku 1986, kedy jej otec pod sľubom žalobcu "predať" byt žalovanej (v tom čase možno hovoriť iba o prevode členských práv a povinností, pozn. súdu), požičal žalobcovi na vyplatenie členského vkladu sumu 22.000 Kčs, vrátenie ktorej pôžičky bolo predmetom súdneho konania pod sp. zn. 19C/101/2014, tak ako je súdu známe z jeho úradnej činnosti, v ktorom konaní mal súd za preukázané, že peňažné prostriedky neposkytla žalobcovi žalovaná v 1. rade, ale išlo o pôžičku zo strany U., tak ako vyplýva z rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. 19C/101/2014 zo dňa 22.5.2015, ktorý v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31.3.2017, sp.zn. 6Co/407/2015 nadobudol právoplatnosť dňa 17.3.2017. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení poukázal pri možnom zhodnotení vzniku nájomného vzťahu medzi stranami sporu konkludentným spôsobom na nespornú skutočnosť, podľa ktorej hodnota členského podielu žalobcu bola zaplatená z peňažných prostriedkov žalovanej v 1. rade (bod 14. odôvodnenia predmetného uznesenia odvolacieho súdu), súd prvej inštancie na uvedenú "nespornú skutočnosť" nemohol z uvedených dôvodov prihliadať. Žalovaná mala teda za to, že sa stala členkou družstva a že jej patrí z tohto dôvodu právo užívať predmetný byt a v tejto súvislosti právny zástupca žalovanej odvodzoval jej právo k bytu z nepomenovanej zmluvy, ktorá podľa neho bola medzi žalobcom a žalovanou uzatvorená dňa 8.10.1986 a ktorá súvisí so spomínanou okolnosťou prevzatia sumy 22.000 Kčs od U. F.. To znamená, že už z tejto samotnej základnej argumentácie protistrany vyplýva, že „titul“, z ktorého žalovaná odvodzuje svoje právo k predmetnému bytu je nezlučiteľný so založením nájomného vzťahu na jej strane konkludentným spôsobom. Z vykonaného dokazovania má súd preukázané, že na strane žalovanej nebola nikdy prejavená vôľa založiť so žalobcom nájomný pomer, a to ani konkludentne, pretože vôľa žalovanej vždy smerovala k tomu, aby žalobca na ňu previedol členské práva a povinnosti (t.j. pre ktorý prípad by vznikol nájomný pomer medzi ňou a bytovým družstvom), a neskôr, aby žalobca na ňu previedol vlastnícke právo. Navyše, na strane žalobcu absentuje vôľa založiť nájomný pomer so žalovanou; ani prípadná skutočnosť, že žalobca sľuboval žalovanej, že na ňu prevedie členské práva a povinnosti k bytu a neskôr, že na ňu prevedie byt potom, čo stal vlastníkom predmetného bytu, neodôvodňujú záver o konkludentnom založení nájomného vzťahu medzi nimi.

63. Na základe uvedeného právneho zhodnotenia je potrebné konštatovať, že žalovaná predmetný byt, ktorý vlastnícky patrí žalobcovi, užíva bez právneho dôvodu, a z tohto dôvodu je povinná ho vypratať. Súd preto vyhovel žalobe o vypratanie predmetného bytu vo vzťahu k žalovanej v 1. rade a súčasne vzhľadom na dispozitívne úkony žalobcu a žalovaného v 2. rade, súd konanie vo vzťahu ku žalovanému v 2. rade v celom rozsahu zastavil.

64. V súlade so závermi odvolacieho súdu vo svojom zrušujúcom uznesení, súd sa v ďalšom zaoberal odôvodnenosťou vzájomného návrhu žalovanej, t.j. posúdením, či v danom prípade neprichádza do úvahy povinnosť žalobcu zabezpečiť žalovanej bytovú náhradu.

65. Aj keď užívanie predmetného bytu žalovanou bez právneho dôvodu zo zákona neposkytuje žalovanej právo na bytovú náhradu, a to v žiadnej podobe (ust. § 712a a contrario), súd sa v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu zaoberal posúdením, či v prejednávanom prípade neposkytnutie bytovej náhrady nie je v rozpore s ust. § 3 Občianskeho zákonníka. Z teórie práva vyplýva, že dobré mravy možno definovať ako všeobecne platné normy morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Požiadavku zachovávať dobré mravy zdôrazňuje ust. § 3 ods. 1 tak, že výkon práv a povinností nesmie byť contra bonos mores. Zmyslom tohto ustanovenia je zamedziť výkonu práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, avšak odporuje dobrým mravom; následkom je neposkytnutie ochrany práva.

66. V prejednávanom prípade bolo potrebné posúdiť vzťah primeranosti medzi poskytnutím ochrany vlastníkovi (právo vlastniť majetok zaručený v čl. 20 ústavy) na strane jednej a záujmom a ochranou vypratávaného subjektu, ktorý do vlastníckeho práva zasahuje (právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromia a rodinného života, ktoré zahrňuje tiež právo na obydlie, podľa čl. 19 ods. 2 ústavy) na strane druhej. V kontexte s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, či Európskeho súdu pre ľudské práva, je právo na obydlie základným právom, ale ani jeho ochranu nemožno považovať za bezhraničnú, preto úlohou súdu je v prípade žaloby o vypratanie bytu ako vlastníckej žaloby, potrebné zaoberať sa tiež rozhodujúcimi okolnosťami odôvodňujúcimi prípadné právo žalovanej na bytovú náhradu. V kontexte uvedeného súd právne uzatvára, že pokiaľ vypratávanému subjektu svedčí vlastnícke, prípadne spoluvlastnícke právo k inej nehnuteľnosti zabezpečujúcej výkon práva na obydlie, povinnosť vypratať byt zasahujúcim subjektom do vlastníckeho práva iného bez právneho dôvodu, bez stanovenej povinnosti zabezpečiť bytovú náhradu, nie je v rozpore s dobrými mravmi. V konaní bolo nespornou skutočnosťou, že žalovaná v 1. rade je bezpodielovou spoluvlastníčkou rodinného domu súp. č. XX na parcele XXX v Q. zapísaného na LV č. XX, kat. územie Q. W.. Žalovaná sa v súvislosti s týmto spoluvlastníctvom bránila a tvrdila, že dom nie je užívateľný celoročne, pričom žalobca jej uvedené skutkové tvrdenie rozporoval. Žalovaná však svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázala, ani nenavrhla k tejto skutkovej okolnosti vykonať žiaden dôkaz, pričom súd upriamuje pozornosť na to, že:

- súd sa prvý krát dozvedel o existencii bezpodielového vlastníctva žalovaných v 1. a v 2. rade k rodinnému domu v Q. W. až na pojednávaní konanom dňa 24.2.2017, hoci ide o nadobudnutie vlastníctva ešte z roku 2007 (!), pričom túto okolnosť uviedol a zdokladoval zástupca žalobcu,

- súd na pojednávaní konanom dňa 11.5.2018 vyjadril pri svojom predbežnom právnom posúdení o.i., že aplikácia ust. § 3 za zisteného skutkového stavu, podľa ktorého žalovaná v 1. rade a žalovaný v 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi domu už od roku 2007, nie je na mieste,

- žalovaná v 1. rade prvý krát uviedla, že rodinný dom nie je užívania schopným celoročne až na pojednávaní konanom dňa 20.6.2018 s odôvodnením, že tam nie je pitná voda, pretože na dom nie je napojený verejný vodovod; tiež uviedla, že do domu chodí vždy, keď má voľný čas,

- B. býval určitú dobu v predmetnom rodinnom dome v Q. W. a na otázku danú žalovanej v 1. rade na pojednávaní konanom dňa 20.6.2018, ako dlho v predmetnom dome B. F. býval, žalovaná v 1. rade uviedla: „Možno rok. Potom odišiel. Potom zase sa vrátil a ten druhý raz, keď sa vrátil, ja neviem, ako dlho tam býval.“,

- zástupca žalovanej na pojednávaní konanom dňa 20.6.2018 tvrdil, že technický stav predmetného rodinného domu neumožňuje jeho trvalé celoročné užívanie, o čom má svedčiť to, že 1/ B. F. síce určitú dobu býval v predmetnom rodinnom dome v Q. W., z neho odišiel a išiel bývať do E. a 2/ žalovaný v 2. rade nešiel bývať do predmetného rodinného domu, ale do podnájmu do E. a to napriek zlým vzťahom s bývalým svokrom, čiže do susedstva so žalovaným v 3. rade, pričom v Q. W. kľudne mohol bývať. 67. Z uvedeného vyplýva, že v konaní nebolo sporným, že predmetný rodinný dom užíval a býval v ňom B. F., a to prvý krát jeden rok a aj neskôr, t.j. opätovne po nejakom čase ešte nejakú bližšie nezistenú dobu, na základe čoho iba ťažko uveriť tvrdeniu žalovanej a jej zástupcu o tom, že predmetný dom nie je celoročne užívania schopným. Skutočnosť, že B. F. z predmetného domu v Q. W. išiel bývať do E. nie je dôkazom tvrdenia, že technický stav domu neumožňuje jeho celoročné užívanie, navyše za nespornej okolnosti, podľa ktorej sa v roku 2016 B. F. stal vlastníkom domu v E., takže je pochopiteľné, že išiel bývať do „vlastného“. Navyše ako protirečivá sa súdu javí argumentácia zástupcu žalovanej vyjadrená na pojednávaní konanom dňa 20.6.2018, ktorou mienil preukázať, že o tom, že technický stav predmetného rodinného domu neumožňuje jeho celoročné užívanie svedčí tiež to, že žalovaný v 2. rade nešiel bývať do domu, ale do podnájmu do E., pričom v Q. W. mohol kľudne bývať; k tomu súd naviac poukazuje na tú okolnosť, že pokiaľ žalovaná chodí do domu vždy, pokiaľ má voľný čas a súčasne žalovaný v 2. rade má od 3.5.2016 súdny zákaz priblížiť sa ku žalovanej na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov, je iba logické, že žalovaný v 2. rade z tohto dôvodu nebýva v predmetnom dome. 68. Súd má teda za to, že existencia bezpodielového spoluvlastníckeho práva žalovanej v 1. rade k rodinnému domu v Q. W. predstavuje skutkovú okolnosť, pre ktorú povinnosť žalovanej vypratať predmetný byt bez povinnosti žalobcu zabezpečiť jej bytovú náhradu nie je v rozpore s dobrými mravmi podľa ust. § 3 OZ. Na základe uvedeného súd vzájomný návrh žalovanej zamietol ako nedôvodný. 69. Výrok o náhrade trov konania súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o žalobcu a žalovanú v 1. rade, sa opiera o ust. § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1 s tým, že nakoľko žalobca mal v konaní plný úspech, súd mu priznal náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania v jej peňažnom vyjadrení bude rozhodnuté po právoplatnosti predmetného rozhodnutia samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 .

70. Výrok o náhrade trov konania súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o žalobcu a žalovaného v 2. rade, sa opiera o ust. § 256 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1 s tým, že nakoľko žalovaný v 2. rade

v priebehu konania dobrovoľne vypratal predmetný byt, procesne zavinil zastavenie konania; preto by náhrada trov patrila v celom rozsahu žalobcovi. Žalobca si však náhradu trov konania voči žalovanému v 2. rade neuplatnil (prednes na pojednávaní konanom dňa 8.6.2018), preto mu ich súd voči žalovanému v 2. rade nepriznal.

71. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1, ods. 3 v spojení s ust. § 255 ods. 1 tak, že súd priznal samostatným výrokom v odvolacom konaní úspešnej žalovanej v 1. rade a úspešnému žalovanému v 2. rade vo vzťahu ku žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania v jej peňažnom vyjadrení bude rozhodnuté po právoplatnosti predmetného rozhodnutia samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.