Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (20)Rozsudok_13C-290-2013.pdf
PDF · 121.63 KB
Case nature
Area
Subarea
13C/290/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: S. J., R..: XX.XX.XXXX, D. O. XXX/XX, XXX XX J., zastúpeného JUDr. Alexandrom Farkašovským, advokátom, Pri jazdiarni 1, 040 01 Košice, proti žalovanému: S. D.Š., R..: XX.X.XXXX, D. XXX XX A. XXX, zastúpenému JUDr. Gabrielou Polaščákovou, nar. 16.10.1973, Červenica 64, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu 4.11.2013 sa žalobca domáhal, aby súd vydal rozsudok, ktorým by rozhodol o určení, že pozemky parcelné číslo XXX, orná pôda o výmere 911 m2, parcelné číslo XXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 63 m2, a parcelné číslo XXX orná pôda o výmere 145 m2, zapísané na LV č. XXX C. J. Ú. A., V. A., V. N., Správa katastra N., patria do dedičstva po nebohom O. J., R.. XX.X.XXXX, R. D. A. XXX, U. XX.XX.XXXX O. R. H. J., W.. W., R.. X.X.XXXX, R. D. A. XXX, zomretej dňa 15.2.2003, a o povinnosti žalovaného nahradiť mu trovy konania.
2. Žalobu odôvodnil tým, že predchádzajúcou žalobou vedenou na tunajšom súde pod sp. zn. 28C/50/2010 sa domáhal určenia, že notárska zápisnica N141/00, NZ276/00 zo dňa 31.7.2000, ktorou bolo osvedčené vlastnícke právo k vyššie označeným nehnuteľnostiam, v celosti v prospech S. D., je neplatná, a určenia, že predmetné nehnuteľnosti - parcely č. XXX, XXX O. XXX, vytvorené geometrickým plánom č. X/XXXX U. XX.XX.XXXX, z pôvodnej parcely XXX/X (XXX/XX) sú vo výlučnom vlastníctve žalobcu s tým, že neskôr bola táto žaloba zmenená na určenie vlastníckeho práva žalobcu k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam (pozn. súdu: podľa pripojeného rozsudku z tejto veci bola zmenená na určenie podielového spoluvlastníctva žalobcu a H. J., každého v podiele 1/2). Žalobca viedol, že dôvodom podania žaloby bola skutočnosť, že k uvedeným nehnuteľnostiam bolo v katastri nehnuteľností zapísané vlastnícke právo na základe napadnutého osvedčenia notárky vydaného v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 293/1992 Zb., a on (žalobca) namietal, že na vydanie takéhoto osvedčenia neboli v žiadnom prípade splnené zákonné podmienky, nakoľko: (ad 1.) pozemky, ktorých vlastnícke právo bolo osvedčené žalovanému, neboli neevidovanými pozemkami neznámych vlastníkov, vlastnícke právo k nim bolo podľa žalobcu jednoznačne evidované v prospech rodičov žalobcov v 1. a 2. rade. Žalobca uviedol, že zákon č. 293/1992 Zb. (ktorého účelom bolo upraviť podmienky a postup pri zápise neevidovaných vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam) sa (preto) v žiadnom prípade nevzťahoval na tieto pozemky s tým, že tieto pozemky nadobudli rodičia žalobcov V. J., R.. XX.X.XXX, U. XX.XX.XXXX, O. H. J.X., W.. W., R.. X.X.XXXX, U. XX.X.XXXX, na základe Výmeru o vlastníctve pôdy XXXX/XX (pozn. súdu: podľa tohto výmeru, z hľadiska jeho
určitosti, mali byť pritom v zmysle jeho bodu I. a II. prídelcom do vlastníctva pridelené pôdohospodárske nehnuteľnosti označené v prídelovom pláne s tým, že pozemnoknižné označenie a presná výmera mali byť určené v prídelovej listine, avšak prídelový plán a ani prídelová listina v konaní predložené neboli), pričom následnými geometrickými plánmi z rokov 1972 a 2000 bola pôvodná parcela, ktorú nadobudli rodičia žalobcov, rozdelená na viaceré parcely vrátane sporných pozemkov. Podľa žalobcu „potvrdzuje to aj výpis zo ZRPS spracovaný X.. K. K. zo dňa 4.12.1998 (pozn. súdu: týkajúci sa však iba parcely Č.. XXX/XX - viď č.l. 10, ktorá podľa listu Správy Katastra nehnuteľností zo dňa 3.12.2009 predloženého žalobcom - viď č.l. 11 - bola v minulosti rozparcelovaná na stavebné pozemky pridelené jednotlivým občanom, avšak parcely P. XXX, XXX O. XXX si žalovaný osvedčil z pôvodnej parcely XXX/X N. XXX, ktorej vlastníkom bol Čsl. štát). (ad 2.) vlastníctvo k neevidovaným pozemkom bolo možné v zmysle zákona č. 293/1992 Zb. osvedčiť iba držiteľovi nehnuteľnosti, pričom podľa žalobcu je nepochybné, že takúto možnosť zákon priznával iba oprávnenému držiteľovi. Žalobca uviedol, že základným predpokladom držby je dobromyseľnosť držiteľa, že mu vec patrí, a že žalovaný (ani jeho právni predchodcovia) jednoznačne nemohol byť oprávneným držiteľom predmetných nehnuteľností. Podľa žalobcu žalovaný musel vedieť, že jeho rodičom bol pridelený na výstavbu rodinného domčeka pozemok o výmere 720 m2, a preto musel byť nedobromyseľný, ak si ohradil a reálne užíval pozemok o oveľa väčšej výmere. Žalovaný podľa žalobcu neoznačil žiadny právny úkon, na základe ktorého by mu boli odovzdané sporné nehnuteľnosti do držby ani neuviedol žiaden dôvod, na základe ktorého by bolo možné uvažovať o jeho dobromyseľnosti ohľadne držby týchto pozemkov.
3. Žalobca uviedol, že predmetné nehnuteľnosti, ktoré boli podľa neho súčasťou role č. XX pridelenej v roku 1948 rodičom žalobcu, podľa neho nebolo možné prejednať v konaní o dedičstve, pretože v čase keď zomrel otec žalobcu (28.12.1989), boli pozemky údajne evidované vo vlastníctve štátu, a v momente smrti matky žalobcu ako ďalšej vlastníčky, ktorej vlastníctvo dokazuje výmer o vlastníctve pôdy XXXX/ XX (XX.X.XXXX), už boli sporné pozemky evidované v katastri nehnuteľností v prospech žalovaného, a to na základe spomínanej notárskej zápisnice. Žalobca dodal, že súd napokon podanú žalobu zamietol, s tým, že dôvodom zamietnutia žaloby bol záver súdu, že žalobca nemá aktívnu (legitimáciu) na podanie určovacej žaloby, pretože parcely, ktoré boli predmetom tohto konania, neboli predmetom dedičského konania po právnych predchodcoch žalobcov. Žalobca uviedol, že z uvedeného dôvodu je nútený v záujme dosiahnutia ochrany svojho vlastníckeho práva podať žalobu o určenie, že tieto pozemky patria do dedičstva po označených poručiteľoch, pričom skutočnosť, že žalobca je oprávneným dedičom po uvedených poručiteľoch, a teda má naliehavý právny záujem na vydaní takéhoto určovacieho rozsudku a svedčí mu aktívna procesná legitimácia na podanie takejto žaloby, vyplýva z priložených osvedčení o dedičstve po nebohých právnych predchodcoch žalobcu (pozn. súdu: podľa ktorých pritom v nich uvedené aktíva dedil spolu so sestrou H. J.).
4. Žalovaný sa k žalobe pôvodne nevyjadril, hoci mu to súd pri príprave pojednávania uznesením uložil, a žaloba s prílohami mu bola doručené ešte dňa 4.12.2013.
5. Počas konania, po úkonoch súdu pri príprave pojednávania a vytýčení jeho termínu, žalobca písomným podaním zo dňa 25.11.2015 navrhol, aby súd pripustil H. J. vstúpenie do konania na stranu žalobcu. Súhlas H. J. s jej vstupom do konania na jeho strane však žalobca ani na základe výzvy súdu (zo dňa 2.12.2015) nepredložil, a ani H. J. na výzvu súdu (z toho istého dňa 2.12.2015), aby oznámila či súhlasí so svojim vstupom do konania na strane žalobcu, nijako nereagovala (o čom bol žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu informovaný na pojednávaní 12.1.2016). Na základe toho súd o tomto návrhu rozhodol uznesením č.k. 13C/290/2013 - 103 zo dňa 11.4.2018 tak, že tento návrh žalobcu (pripustiť jej pristúpenie do konania ako ďalšieho subjektu na strane žalobcu) zamietol.
6. Písomným podaním zo dňa 26.11.2015 žalobca súdu tiež oznámil, že v konaní o určenie vlastníckeho práva k označeným pozemkom vedenom pod sp. zn. 28C/50/2010 (v ktorom súd jeho žalobu rozsudkom zamietol a Krajský súd v Prešove rozsudkom pod sp. zn. 2Co/113/2012 na základe jeho odvolania tento rozsudok potvrdil), podal dovolanie, v ktorom žiadal zrušiť oba rozsudky a vrátiť vec na ďalšie konanie s tým, že konanie o dovolaní, rozhodnutie Najvyššieho súdu a následné vyriešenie otázky určenia vlastníckeho práva v tejto skôr začatej veci môže mať podľa neho významný vplyv na rozhodnutie vo veci samej v tomto konaní, a navrhol preto, aby súd toto konanie prerušil do právoplatného skončenia konania na Najvyššom súde SR o jeho dovolaní. Na pojednávaní dňa 12.1.2016 (pri jeho odročení na základe žiadosti žalobcu za účelom doplnenia ďalších návrhov z jeho strany) bolo žalobcovi uložené,
aby v lehote 10 dní oznámil aké procesné návrhy v tejto veci robí, a či trvá na návrhu na prerušenie konania, resp. aj na návrhu vo veci samej. Žalobca však na to nereagoval a žiadne ďalšie procesné návrhy ani vyjadrenia nepredložil, a keďže súdu bolo zo skutočností známych mu z jeho činnosti zo súdneho registra napokon zrejmé, že NS SR už medzičasom dovolanie odmietol, návrhom žalobcu na prerušene konania do právoplatného skončenia konania na Najvyššom súde SR o jeho dovolaní sa ďalej ani osobitne nezaoberal.
7. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktoré bola strana žalobcu (prostredníctvom jeho vtedajšieho právneho zástupcu) v súlade s ust. § 178 ods. 1 CSP riadne a včas predvolaná a v predvolaní poučená o následku nedostavenia sa, vrátane možnosti odročenia pojednávania len z dôležitých dôvodov.
8. Výzvou zo dňa 16.4.2018 súd stranu žalobcu zároveň vyzval, aby v zmysle ust. § 150 ods. 2 CSP v lehote 10 dní doplnili všetky rozhodujúce skutočnosti, z ktorých odvodzujú vlastnícke právo nebohých O. J.X. O. H. J. k nehnuteľnostiam vymedzeným parcelou č. XXX, XXX O. XXX C.. J..Ú.. A., W.. N. XXX/X (XXX/XX), z ktorej mali byť podľa žaloby vytvorené, keďže takého vymedzenie pridelenej nehnuteľnosti (parcela XXX/X XXX/XX) z výmeru o vlastníctve pôdy XXXX/XX nevyplýva. Žalobca na túto výzvu nereagoval.
9. Písomným podaním zo dňa 15.6.2018 urobeným v elektronickej podobe a doručeným súdu elektronicky (e-mailom) dňa 18.6.2018 nový právny zástupca žalobcu (advokát) súdu oznámil, že dňa 7.6.2018 prevzal právne zastúpenie žalobcu, avšak vzhľadom k tomu, že je bohužiaľ dlhodobo PN (s pridruženými onkologickými ochoreniami), žiada súd o odročenie vytýčeného pojednávania na iný termín s tým, že jeho klient nesúhlasí, aby prebehlo pojednávanie bez jeho (advokátovej) prítomnosti. K tejto žiadosti priložil plnomocenstvo od žalobcu zo dňa 7.6.2018 a potvrdenie o svojej dočasnej pracovnej neschopnosti zo dňa 5.6.2018 (s diagnózou O. XX).
10. Podľa Čl. 3 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „CSP“) výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu podľa odseku 1.
11. Podľa Čl. 5 CSP zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní.
12. Upovedomením zo dňa 18.6.2018, zaslaným právnemu zástupcovi žalobcu bez zbytočného odkladu (obratom) v ten istý deň ako bola súdu doručená jeho žiadosť o odročenie pojednávania, súd právnemu zástupcovi žalobcu oznámil, a to na elektronickú (e-mailovú) adresu právneho zástupcu žalobcu a aj telefonicky (teda na oba kontaktné údaje uvedené v zmysle ust. § 183 ods. 4 CSP na tento účel v jeho žiadosti o odročenie), že ním uvedený dôvod na odročenie pojednávania nie je dôležitý (vzhľadom na to, že o svojej práceneschopnosti podľa potvrdenia lekáta zo dňa 5.6.2018 vedel už v čase prevzatia právneho zastúpenia žalobcu v tejto veci 7.6.2018 - prevzatého podľa jeho oznámenia a predloženého plnomocenstva dňa 7.6.2018, a zároveň v zmysle ust. § 183 ods. 2 CSP neuviedol a nepreukázal žiadne dôvody, pre ktoré by strana, ktorú zastupuje, odôvodnene trvala na osobnom zastúpení práve týmto advokátom - ním, a pre ktoré by tak od neho vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nebolo možné spravodlivo žiadať, aby sa dal zastúpiť iným advokátom).
13. Na pojednávanie sa následne žiadny zástupca žalobcu nedostavil, hoci jeho strana bola na toto pojednávanie, tak ako je uvedené vyššie (viď bod 7. tohto odôvodnenia a ust. § 80 ods. 3 CSP) riadne a včas predvolaná a v predvolaní na pojednávanie bola poučená o následku nedostavenia sa, vrátane možnosti odročenia pojednávania len z dôležitých dôvodov, a preto súd v zmysle ust. § 180 CSP vec prejednal v jeho neprítomnosti.
14. Súd sa oboznámil so žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku a obrany, ktoré strany sporu počas konania uplatnili, a vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinnými dôkazmi, ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (a preto ich na pojednávaní osobitne nečítal, viď § 204 CSP). Žalovaný na pojednávaní uviedol, že žalovaný nárok neuznáva a žalobu navrhol zamietnuť.
Poukázal primárne na nedostatky procesného charakteru s tým, že je potrebná účasť všetkých dedičov v prípade, ak sa jedná o konanie o určenie dedičského práva. Poukázal tiež na to, že predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je preukázanie vlastníckeho práva, ktoré v danom prípade preukázané nebolo, a to jednak vzhľadom na chýbajúcu identifikáciu, že sporné pozemky zodpovedajú práve prideleným pozemkom, a rovnako tak preto, že žalobca neosvedčil, že jeho právni predchodcovia boli vlastníkmi sporných nehnuteľností, keď sám vo svojich tvrdeniach uvádza, že tieto pozemky boli v predchádzajúcom období vo vlastníctve štátu.
15. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci súd osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné než vyššie uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami uvedené a ani zákonom stanoveným procesným postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli. V tejto súvislosti s eventuálnymi úvahami o ďalšom zisťovaní skutkového stavu nad rámec stranami dodaných skutkových tvrdení na vyšetrovacom princípe (v rozpore so zásadou prejednacou), pre zlé skúsenosti s právnym povedomím niektorých strán sporu, súd už len pre úplnosť pripomína, že v konaní je viazaný žalobným návrhom, vrátane tvrdení rozhodujúcich skutočností, ktoré ho vymedzujú, a dôkazov označených na ich preukázanie, a preto iný skutkový stav resp. okolnosti, než tie ktoré strany konania vymedzili včas (§ 153 a 154 CSP) uplatnenými prostriedkami procesného útoku a obrany, teda také ktoré žiadna zo strán určite a nezrozumiteľne netvrdila, predmetom konania a posudzovania (a teda ani zisťovania a dokazovania) neboli a ani byť nemohli (§ 216 ods. 1 CSP a § 185 ods. 2 CSP). To samozrejme platí aj na prípadné ďalšie neprípustne oneskorené dodatočné dopĺňanie ďalších podstatných skutočností (§ 153 ods. 1 CSP), ktoré by v zmysle ust. § 140 ods. 2 CSP bolo zmenou žaloby, možnou len so súhlasom súdu a spravidla len vtedy, ak by sa tým doterajšie výsledky konania (§ 143 ods. 2 CSP) podstatne nezmenili (a v odvolacom konaní dokonca absolútne neprípustnou, § 371 CSP).
16. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ... Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle § 129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania), za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“ spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide
o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia v sporovom procese táto literatúra ďalej tiež uvádza, že „v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).
17. Podľa § 131 CSP žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva.
18. Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností (povinnosť tvrdenia), označenie dôkazov na ich preukázanie (dôkazná povinnosť) a žalobný návrh.
19. Podľa § 216 ods. 1 CSP súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu.
20. Podľa § 137 CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo
21. Podľa § 228 ods. 1 CSP výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak.
22. Podľa § 78 ods. 1 CSP, nútené spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom osobitný predpis vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu. Podľa § 78 ods. 2 CSP, súd žalobu zamietne, ak nie je splnená podmienka účasti všetkých subjektov podľa odseku 1.
23. V návrhovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca v žalobe uviesť označenie strán, pravdivo a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom je súd viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo, voči komu a prečo žaluje, a za výber a formuláciu procesných prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP.
24. V danom prípade sa žalobca domáha určenia, že označené nehnuteľnosti patria do dedičstva po jeho rodičoch. Je nepochybné, že ide o tzv. určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c) CSP, t.j. aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je. Takáto formulácia žalobného návrhu (vzhľadom na „rezervované práva dedičov“ súvisiace s ešte neprejednaným dedičstvom) je totiž vyjadrením riešenia otázky aktuálneho právneho stavu vlastníckeho práva a toho, že poručitelia boli v čase smrti vlastníkmi veci. „Formuláciu petitu na určenie, či tu právo je alebo nie je, je potrebné vykonať tak, aby bolo zrejmé, že súd má určiť aktuálny právny stav (v prítomnom čase). Nie je prípustné určovať práva v minulosti, ak tieto už zanikli. Platí, že rozsudok určuje (ne)existenciu práva ku dňu jeho vyhlásenia (§ 217). Uvedené platí aj pri žalobách dedičov, ktorými žiadajú určenie, že určitá vec patrí do dedičstva. V praxi sa okrem formulácie petitu v znení „súd určuje, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi“ používa aj formulácia „súd určuje, že poručiteľ bol vlastníkom veci ku dňu smrti“. Mohlo by sa zdať, že sa tu určuje právo podľa právneho stavu v minulosti. V skutočnosti to tak nie je. Obe uvedené formulácie petitu je potrebné vykladať po obsahovej stránke tak, že aktuálny stav (v čase vyhlásenia rozsudku) je ten, že vec ešte nebola ako dedičstvo prejednaná a stále môže (má byť) ako dedičstvo prejednaná.“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 499).
25. V tejto súvislosti pritom súd, už len pre úplnosť pochopenia procesných súvislosti, poukazuje tiež na to, že v určovacom konaní súd nemôže nahrádzať dedičské konanie, ktoré má svoj osobitný postup a môže sa dotýkať aj práv iných osôb (potenciálnych dedičov). Dokonca ani „jediný dedič sa nemôže s
úspechom domáhať žalobou podľa § 80 písm. c) OSP určenia, že je vlastníkom (spoluvlastníkom) veci patriacej do dedičstva, pokiaľ táto nebola predmetom konania o dedičstve a ohľadom ktorej mu nebolo potvrdené nadobudnutie dedičstva. Nemožno teda obchádzať zákonný postup pri prejednaní dedičstva a určovacím výrokom vyhovieť žalobe podľa § 80 písm. c) OSP uplatňujúcej, že dedič je vlastníkom veci patriacej do dedičstva a v konaní o dedičstve doposiaľ neprejednanej, pretože takouto deklaráciou súdu by sa legalizovalo nadobudnutie dedičstva bez prejednania a rozhodnutia príslušného súdu v konaní o dedičstve, čo nie je prípustné.“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.4.2011, sp. zn. 30 Cdo 3368/2010, dostupné na www.nsoud.cz).
26. Predmetné konanie (o právach poručiteľov), ktoré sa týka ich pozostalosti, sa teda vo svojej podstate dotýka (rezervovaných) práv a oprávnení všetkých dedičov týchto poručiteľov k ich pozostalosti, a preto, podobne ako napríklad pri zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, musia byť účastníkom tohto konania všetci dedičia (tzv. nútené procesné spoločenstvo podľa § 78 ods. 1 CSP). Je tomu tak preto, aby jednak neboli ukrátení na svojich právach, a mohli sa k veci vyjadriť, a najmä preto, aby rozsudok mohol byť pre nich záväzný a mal vôbec význam (rozsudok zaväzuje len strany konania - § 228 ods. 1 CSP). Z povahy veci je teda z hľadiska vecnej legitimácie nevyhnutné, aby v konaní vystupovalo spoločenstvo, inak musí byť žaloba zamietnutá. „V konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, možno považovať za ustálený záver, že až do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci sú všetci dedičia považovaní za jej vlastníkov, pričom v danom určovacom spore, títo majú postavenie tzv. nútených procesných spoločníkov (§ 78 ods. 1 CSP). Konania o takejto žalobe sa tak musia zúčastniť (ako žalobcovia alebo ako žalovaní) všetci dedičia, inak je daný nedostatok vecnej legitimácie.“(uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/94/2018).
27. V danom prípade pritom počas konania vyšlo najavo (zo žalobcom predložených osvedčení o dedičstve z dedičských konaní po jeho právnych predchodcoch), že ďalšou dedičkou je, resp. bola aj pani H. J., ktorá však nie je stranou v tomto konaní. Pri určení práva, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi (že bol ku dňu smrti jej vlastníkom), však, tak ako bolo uvedené vyššie, musia byť účastníkom takého konania všetci jeho dedičia, a preto pokiaľ nevystupujú (nechcú vystupovať) na strane žalobcu, mali by vystupovať na strane druhej. V tomto prípade však tomu tak nebolo, na konaní sa, či už ako žalobkyňa alebo ako žalovaná táto ďalšia dedička nezúčastnila, a preto súd žalobu s poukazom na ust. § 78 ods. 2 CSP zamietol.
28. Okrem toho, v súvislosti s formuláciou žalobného návrhu (ktorým je súd viazaný), je otázny aj naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko tento môže byť iba na takom určení, ktoré je právne významné, určité a vykonateľné, a vytvárajúce tak pevný základ právneho vzťahu, čo v danom prípade taktiež splnené nebolo. V danom prípade sa totiž žalobca domáha určenia, že označené nehnuteľnosti patria do dedičstva po dvoch označených osobách (jeho rodičoch), dedičstvo a dedičské konanie po nich však netvorí jeden celok, ale dve samostatné podstaty (dedičstvo po otcovi a dedičstvo po matke), no zo žalobného návrhu, tak ako bol formulovaný, nevyplýva určité vyjadrenie toho aký konkrétny (spolu)vlastnícky podiel z označených nehnuteľností by mal patriť do dedičstva po jeho otcovi, a aký spoluvlastnícky podiel do dedičstva po jeho matke. Na takomto neurčitom požadovanom určení však nemôže byť ani naliehavý právny záujem, a žaloba preto aj z tohto pohľadu prípustná nie je.
29. A napokon, aj keď si súd uvedomuje, že ak dospel k záveru, že žaloba nie je procesne prípustná, nemožno sa zaoberať žalobou vo veci samej, v súvislosti s potenciálnou vecnou legitimáciou žalobcu a jeho sestry, odvodzovanou eventuálne v budúcnosti z dedičstva po ich právnych predchodcoch, považuje súd za vhodné poukázať aj na to (vzhľadom na počet, rozsah a vývoj sporov medzi stranami, v snahe aby sa možno aspoň trochu vyjasnili vzťahy medzi nimi - bez záväzného resp. konečného posudzovania tejto veci vzhľadom na procesné zamietnutie žaloby z dôvodu uvedeného v bode 27. tohto odôvodnenia), že vlastnícke právo poručiteľov žalobcu k sporným nehnuteľnostiam bolo v konaní preukazované iba rozhodnutím správneho orgánu - predloženého výmeru o vlastníctve pôdy, z ktorého však ich vlastnícke právo priamo práve k sporným nehnuteľnostiam (ich identita a čo i len čiastočná zhoda s nehnuteľnosťami uvedenými vo výmere) ani nevyplýva.
30. V tejto súvislosti súd predom uvádza, že sa plne stotožňuje s právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v rozsudku 4Cdo/57/2006 zo dňa 29.3.2007, podľa ktorého „mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu. Nadobudnutie vlastníctva právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu patrí medzi tzv. originárne
spôsoby nadobudnutia vlastníctva. ... Takéto (pozn. súdu: v tomto prípade išlo o rozhodnutie pozemkového úradu) právoplatné rozhodnutie štátneho orgánu, ktoré konštituuje vlastníctvo, má nutne ako každý originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva za následok absolútny zánik vlastníctva predchádzajúceho vlastníka a vylučuje ho, pokiaľ však takéto rozhodnutie štátneho orgánu nebolo zákonným spôsobom zrušené.“ Najvyšší súd SR v tejto veci ďalej uzavrel, že „výrok právoplatného rozhodnutia pozemkového úradu, ktorým bolo žalobcom priznané vlastnícke právo k pozemku v k.ú. Q. zapísanému v pozemkovej knihe vo vložke č. XXX ako parcely č. XXX pasienok vo výmere 4.517 m2 je dostatočne určitý a spôsobilý byť predmetom zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti v prospech žalobcov. Označením pozemku údajmi z evidencie v pozemkovej knihe bol totiž pozemok dostatočne identifikovaný takým spôsobom, že je možné jeho reálne vymedzenie ako časti zemského povrchu, ku ktorej bolo žalobcom priznané vlastnícke právo.“
31. Z uvedeného vyplýva, že súd v tomto konaní nie je oprávnený preskúmavať rozhodnutia správnych orgánov a je nimi viazaný, a pokiaľ sú tieto vydané v medziach ich právomoci a sú dostatočne určité, upravujú a preukazujú práva a povinnosti z nich vyplývajúce, a nemožno ich žiadnym spôsobom modifikovať. Výrok rozhodnutia štátneho orgánu je pritom z hľadiska ustálenej judikatúry súdov najdôležitejšou časťou rozhodnutia a preto musí byť jasný, presný a určitý tak, aby z jeho formulácie bolo bez pochýb zrejmé rozhodnutie štátneho orgánu. V danom prípade však tomuto tak nie je.
32. Zo samotného žalobcom predloženého výmeru o vlastníctve pôdy totiž záver o vlastníckom práve O. J. O. K. H. k sporným parcelám nijako nevyplýva. Podľa článku I. tohto výmeru nehnuteľnosti v ňom uvedené boli totiž identifikované ich označením v prídelovom pláne (ktorý v konaní predložený nebol), a podľa článku II. ich pozemnoknižné označenie a presná výmera mali byť určené v prídelovej listine, ktorá v tomto konaní taktiež predložená nebola. Na základe uvedeného sa tak javí, že označenie pridelených nehnuteľností vo výmere je bez prídelového plánu a prídelovej listiny neurčité a neumožňuje posúdiť, či zahŕňa aj sporné pozemky. Identita a určitosť vlastníckeho práva rodičov žalobcu vo vzťahu k sporným pozemkom tak z predloženého rozhodnutia štátneho orgánu nie je zrejmá. Nehnuteľnosti v ňom nie sú dostatočne identifikované takým spôsobom, aby bolo možné ich reálne vymedzenie ako časti zemského povrchu, ku ktorej bolo prídelcovi priznané vlastnícke právo. Tento pozemok z výroku rozhodnutia Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy nemožno z tohto výmeru dostatočne individualizovať, a teda ani posúdiť či zahŕňa aj sporné pozemky.
33. Ani uvedené poznámky k hmotnoprávnym dôvodom žaloby však nič nemenia na tom, že žalobu bolo potrebné zamietnuť a aj bola zamietnutá už z dôvodov jej neprípustnosti uvedených v bode 27. a 28. tohto odôvodnenia, a preto sa týmito skutočnosťami súd ďalej ani nezaoberal.
34. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
35. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
36. Žalovaný bol v konaní procesne úspešný v celom rozsahu, a preto by mal súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznať jej podľa § 255 ods. 1 CSP plnú náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal súdny úradník). Keďže však žalovanej strane v doterajšom konaní podľa obsahu súdneho spisu doposiaľ žiadne konkrétne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva (trovy konania) nevznikli, a neúspešný žalobca na náhradu trov konania nemá právo, súd náhradu trov konania stranám nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.