Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/18/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobkyne : N.. I. T. V.Á. L.., B..: XX.XX.XXXX, X. T. U. X, XXX XX L., právne zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, v konaní o určenie úveru za bezúročný a bez poplatkov a určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. XXCsp/XX/XXXX-XX zo dňa 17.10.2017 jednohlasne takto

rozhodol:

Mení rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamieta.

Priznáva žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v I. výroku určil, že úver zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX, zo dňa 27.02.2009, je bezúročný a bez poplatkov a v II. výroku určil, že zmluvná podmienka v Zmluve o úvere č. XXXXXXX, zo dňa 27.02.2009, uvedená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru - bod 13.) o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3, zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, je neprijateľná. V III. výroku rozhodol o nároku na náhradu trov konania a vyslovil, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázaný skutkový stav, že medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníkom bola dňa 27.02.2009 pod č. XXXXXXX uzatvorená zmluva o úvere, na základe ktorej sa žalovaný ako veriteľ zaviazal poskytnúť žalobkyni úver v sume 3.500,- Eur, pričom dlžník sa zaviazal zaplatiť veriteľovi sumu 6.528,- Eur, t. j. istinu zvýšenú o poplatok 3.028,- Eur, t. j. celkovo zaplatiť čiastku 6.528,- Eur. V zmluve je uvedené, že suma 6.528,- eur bude zaplatená v 12 splátkach po 544- eur. V zmluve bolo uvedené aj tzv. IČO dlžníka, v tomto konaní žalobcu, rovnako tak bolo v zmluve zaškrtnuté políčko na výkon „podnikania“. Žalobca z úveru reálne splatil 226 eur, čo nebolo sporné. Na základe právneho posúdenia zisteného skutkového stavu sa súd prvej inštancie predovšetkým vysporiadal s tvrdením žalovaného, že žalobca nemá status spotrebiteľa a že sa nejedná o spotrebiteľskú zmluvu. Tá je upravená v § 52 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Podľa právneho názoru súdu prvej inštancie je nepochybné, že úverová zmluva uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou s poukazom na § 52 a násl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v znení účinnom od 1.1.2008. Súd prvej inštancie taktiež skúmal, či nedošlo k nekalej obchodnej praktike pri nanucovaní účelu úveru ,,na podnikanie“ spotrebiteľom (porov. najnovšie rozhodnutie ÚS ČR vo veci I. ÚS 1930/11 o porušení práva na spravodlivý proces, ak sa povinnému (dlžníkovi) nepriznajú práva len kvôli držbe živnostenského

listu). Navyše mal za to, že účel poskytnutých finančných prostriedkov nevyplýva ani z obsahu zmluvy. Je v záujme veriteľa pri uzatváraní zmluvy, ktorá nemá byť považovaná za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, špecifikovať účel zmluvy priamo v zmluve tak, aby bol jasný a zrozumiteľný. Napokon uviedol, že ako to vyplýva z výpovede obchodnej zástupkyne žalovaného v konaní pred Okresným súdom Nitra, živnostníkom, ľuďom s IČO-m, bolo vpisované do zmluvy, že finančné prostriedky sú poskytované na výkon podnikania, inak by úver nedostal. Žalobkyňa teda nepochybne neuzatvárala úverovú zmluvu ako podnikateľ, ale ako fyzická osoba a ani pri jej plnení nekonala v rámci obchodnej či inej podnikateľskej činnosti. Preto s poukazom na § 52 ods. 4 má bez akýchkoľvek pochybností status spotrebiteľa.

3. Vo vzťahu k spornému poplatku súd prvej inštancie uviedol, že súd v danom prípade neskúmal sporný administratívny poplatok z pohľadu primeranosti jeho výšky, ale skúmal jeho charakter v intenciách posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, teda či spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zo zmluvy pritom nevyplýva, za čo vlastne sa tento poplatok platí, preto absentuje požiadavka jeho určitosti. Spotrebiteľ tak platí za niečo, čo po materiálnej stránke mu nie je dodané. Pri spotrebiteľských úveroch je pritom nevyhnutné, aby dohodnutými poplatkami sa platilo za skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. V tejto súvislosti súd poukázal aj na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe sp. zn. AZ17U 192/2010 zo dňa 3.5.2010, v ktorom sa konštatuje záver, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru sú neprijateľné, pričom dodal, že tento záver si osvojil aj Krajský súd v Prešove napr. v rozsudku sp. zn. XXCo XXX/XXXX. Súdu prvej inštancie bolo z jeho činnosti známe, že v úverových zmluvách žalovaného sa výška administratívneho poplatku odvíja od výšky úveru. V tomto spore pri úvere 3.500,- Eur činil poplatok 3.028,- Eur. Poplatok, ktorý má pokryť náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere však nemôže byť ovplyvnený výškou úveru a to vedie k záveru o tom, že žalovaný týmto pomerne sofistikovaným spôsobom sa snažil opticky vyvolať dojem nižšej úrokovej sadzby, aj keď v skutočnosti administratívny poplatok odvíjajúci sa od výšky úveru vo svojej podstate predstavuje úrok. Poplatok 3.028,- Eur predstavuje 86,50 % z úveru. Splatnosť úveru pritom bola dohodnutá na dvanásť splátok, teda jeden rok, to znamená, že v skutočnosti úroková sadzba by predstavovala takmer 90 % p.a., čo by takmer násobne prevýšilo priemernú úrokovú sadzbu obdobných úverov v bankách. Išlo by nepochybne o úrok v rozpore s dobrými mravmi, čo by spôsobovalo neplatnosť zo zákona s poukazom na § 39 a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zrejme to bolo motívom pre žalovaného vyhnúť sa takémuto posúdeniu cez stanovenie administratívneho poplatku. Spotrebiteľ by teda mal platiť administratívny poplatok za dodané skutočné plnenie, musí byť preto predmet administratívneho poplatku určitý a musí byť v primeranej výške. Ak tieto atribúty nie sú splnené, spôsobuje to značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a teda ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Nejedná sa totiž o prípad vylúčenia súdnej kontroly v zmysle § 53 ods. 1 vety druhej, keďže administratívny poplatok nepredstavuje hlavný predmet plnenia úverovej zmluvy (hlavný predmet je poskytnutie úveru za úrok ako to vyplýva z § 497 Obchodného zákonníka), navyše nebol individuálne dojednaný (jeho výšku stanovil žalovaný bez možnosti ovplyvnenia žalobkyňou). Zo súdnej kontroly by bola vylúčená sporná dohoda, ak by bola individuálne dojednaná. Tento názor je však spochybnený už tým, že ide o formulárovú dohodu. Súd preto dospel k záveru, že sporná zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná. Súd pritom zdôrazil, že platí prezumpcia práve o tom, že neprijateľná zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná, ako to vyplýva z § 53 ods. 3 OZ. Dôkazné bremeno o opaku je na žalovanom, ktorý však toto dôkazné bremeno neuniesol. Súd prvej inštancie preto konštatoval neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky vo výroku tohto rozsudku.

4. Pre posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru súd prvej inštancie uviedol, že bolo potrebné vyhodnotiť úverovú zmluvu podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vychádzal pri tom z citovaných ustanovení § 2 písm a), b), § 4 ods. 2, 3 vyššie uvedeného zákona a rozhodol, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov.

5. Súd prvej inštancie sa tiež zaoberal naliehavým právnym záujmom na určení neprijateľnej zmluvnej podmienky. Vychádzajúc z ustanovení zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa ako potrebné konštatoval, že v každom prípade je daný naliehavý právny záujem žalobkyne ako spotrebiteľa na určení neprijateľnej zmluvnej podmienky, a to bez toho, aby žalobkyňa musela tento naliehavý právny záujem na určení osobitným spôsobom preukazovať, pretože tento vyplýva priamo z vyššie uvedených zákonných ustanovení, najmä z citovaného § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. ( porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 18.12.2013, sp. zn. XCo/XXX/ XXXX). Následne sa súd prvej inštancie musel zaoberať aj námietkou žalovaného vo vzťahu k prekážke

res iudicata t. j. o nedostatku podmienky konania právoplatne rozsúdenej veci. Ak by totiž žalovaným citovaný rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe platnej rozhodcovskej zmluvy, vznesená námietka (v prípade právoplatnosti rozhodcovského rozsudku) by bola dôvodná. Súd však prijal záver o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy. V čase uzavretia úverovej zmluvy už bolo v Občianskom zákonníku zakomponované aj ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r), podľa ktorého za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Potrebné bolo podľa súdu predovšetkým posúdiť, či rozhodcovskú doložku vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (bod 18) možno považovať za individuálne dohodnutú. V tejto súvislosti poukázal na právne závery prijaté Najvyšším súdom SR v rozhodnutiach XMcdo X/XXXX a XCdo X/XXXX. Rozhodnutie XCdo X/ XXXX obsahuje taktiež záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne vyjednaná a že spôsobuje nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka bola totiž dohodnutá už podpisom poistnej zmluvy a bez ohľadu na to, že účastníci podpísali (taktiež formou predtlačeného formuláru) osobitné zmluvné dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku. Súd prvej inštancie mal teda za to, že ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah (čo je aj tento prípad) nemôže ísť o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku. Podľa spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.9.2010 aj zmluvná podmienka, podľa ktorej má spotrebiteľ možnosť výberu medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto podmienky podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa a spotrebiteľ by sa mu musel podrobiť, predstavuje zmluvnú podmienku, ktorá nebola individuálne vyjednaná. Podľa súdu aj v takomto prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Možnosť iniciovania sporu spotrebiteľom možno považovať skôr za teoretickú, ktorá nič nemení na tom, že pokiaľ dodávateľ si vyberie rozhodcovský súd, spotrebiteľ by sa mu musel podrobiť. V tejto súvislosti možno znovu poukázať na závery už citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 6Mcdo 9/2012. Navyše však je potrebné sa stotožniť aj s ďalším jeho záverom o tom, že princíp „ignoratia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) ustupuje dôležitejšiemu princípu a to ochrane spotrebiteľa. Je potrebné si uvedomiť, že z pohľadu spotrebiteľa je rovnocenné, či riešenie jeho sporov na rozhodcovskom konaní mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojim konaním. Spotrebiteľ má byť totiž chránený pred oboma. Ďalší dôvod neplatnosti rozhodcovskej doložky videl súd prvej inštancie aj v tom, že rozhodcovský súd si vybral sám žalovaný. V tejto súvislosti poukázal na záver Ústavného súdu ČR sp. zn. IV.ÚS 2735/11 zo dňa 3.4.2012. Podľa neho právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd sa primerane vzťahuje aj na rozhodcovské konanie. Ak sa výber rozhodcu neurčil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto rozhodovania.

6. Súd prvej inštancie teda dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, čoho dôsledkom je nedostatok právomoci rozhodcovského súdu na prejednanie žaloby žalovaného, čo spôsobuje materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku a teda jeho nezáväznosť. Právna teória takéto rozhodnutia označuje ako ničotné, tzv. paakty, z právneho hľadiska sú považované za neexistujúce (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6Cdo 3/2013). Preto prekážka res iudicata v danom prípade nie je daná a námietka žalovaného v tomto smere je nedôvodná.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 C.s.p.. podľa ktorého strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti strane, ktorá vo veci úspech nemala, preto súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca bol v konaní plne úspešný, preto má voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný majúc za to, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 365 ods. 1 písm. d), f), h) C.s.p. tým, že súd prvej inštancie rozsudok nedostatočne odôvodnil najmä tým, že sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného a iba nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu, čím odňal žalovanému možnosť konať pred súdom. Súd prvej inštancie dospel tiež na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobcom predložená Zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ani spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobca vstúpil do právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon podnikania,

a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Žalovaný ďalej poukázal, že žalobcove prehlásenie je v predmetnej zmluve vlastnoručne podpísané žalobcom. Nie je preto možné aplikovať na zmluvu o úvere ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, keďže o spotrebiteľa v tomto prípade nejde. Zmluvy sa posudzujú podľa Obchodného zákonníka, nakoľko boli uzatvorené medzi dvomi podnikateľskými subjektmi. Z vyššie uvedeného je možné posudzovať vzťah ako obchodnoprávny a nie ako spotrebiteľský, nakoľko ide o zmluvný záväzok medzi dvomi podnikateľskými subjektmi. Žalovaný poukázal, že disponuje vlastnoručne podpísaním prehlásením dlžníka, že finančné prostriedky sú poskytnuté na účel podnikania, a teda dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalobcu a ten relevantnými dôkazmi nevyvrátil tvrdenia žalovaného, ale len účelovo svojím vyjadrením tvrdí, že jedná o spotrebiteľsky vzťah. Avšak takéto tvrdenia považujeme za účelové a nedôvodné, ktoré nenachádzajú žiadnu oporu v zákonoch alebo dôkazných prostriedkoch, pričom žalovaný predložil dostatočný dôkazný prostriedok a to vlastnoručne podpísanie prehlásenie žalobcu a žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno a súd sa len na základe kritických vyjadrení žalobcu sa priklonil k jeho tvrdeniam. Žalovaný poukazuje na prostriedky procesného útoku, ktoré jasne preukázal a to prehlásenie žalobcu, pričom žalobca ako prostriedok procesného obrany žiadnym relevantným spôsobom nevyvrátil opak, pričom v tomto prípade je potrebné vychádzať z ustanovenie § 151 ods. 1 C.s.p.. Dôležité teda je, na aký účel bol úver poskytnutý a nie na aký účel žalobca finančné prostriedky naozaj použil. Žalovaný je povinný preukázať, na aký účel boli peňažné prostriedky poskytnuté. Úver si dlžník vzdal za účelom podnikania, čím bol vyňatý spod pozitívneho vymedzenia pojmu spotrebiteľ. V prípade postavenia žalovaného treba akcentovať aj jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalobcom vstupoval. Napriek tomu, že súd odcitoval zákonné ustanovenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z., neuviedol ani jediné tvrdenie na podporu svojho rozhodnutia, z akého dôvodu posúdil zmluvu ako spotrebiteľskú, napriek tomu, že dlžník sa jasne zaviazal, že ide o úver vzatý za účelom podnikania. Opätovne poukázal na prekážku už rozhodnutej veci. Rozhodcovská doložka bola dohodnutá ako nevýhradná. Žalobca má právo kedykoľvej sa rozhodnúť, na ktorom súde uplatní svoje právo. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a uplatnil si náhradu trov konania, ktoré mu vznikli, vrátane trov odvolacieho konania.

9. Žalobkyňa sa k žalovaným podanému odvolaniu nevyjadrila.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), prejednal odvolanie podané žalovaným v zmysle ustanovení § 378 a nasl. C.s.p. bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie (§ 385 ods. 1 a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 C.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.).

11. Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.).

12. Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

13. Podľa § 388 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie ale ani na jeho zrušenie.

14. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že sporové strany uzavreli 27.02.2009 úverovú zmluvu pod č. XXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančných prostriedkov v sume 3.500,- Eur za poplatok 3.028,- Eur s tým, že celkovú čiastku vo výške 6.528,- Eur zaplatí žalobkyňa žalovanému v 12-tich splátkach po 544,- Eur. V predmetnej zmluve je uvedené IČO dlžníka, v tomto konaní žalobkyne a rovnako tak bolo v zmluve zaškrtnuté políčko na výkon „podnikania“. Týmito okolnosťami sa súd prvej inštancie bližšie nezaoberal a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol len to, podľa

právneho názoru súdu prvej inštancie je nepochybné, že úverová zmluva uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou s poukazom na § 52 a násl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v znení účinnom od 01.01.2008. Súd prvej inštancie taktiež skúmal, či nedošlo k nekalej obchodnej praktike pri nanucovaní účelu úveru ,,na podnikanie“ spotrebiteľom (porov. najnovšie rozhodnutie ÚS ČR vo veci I. ÚS 1930/11 o porušení práva na spravodlivý proces, ak sa povinnému (dlžníkovi) nepriznajú práva len kvôli držbe živnostenského listu). Navyše mal za to, že účel poskytnutých finančných prostriedkov nevyplýva ani z obsahu zmluvy. Napokon vychádzajúc len z výpovede obchodnej zástupkyne žalovaného v konaní pred Okresným súdom Nitra konštatoval, že žalobkyňa teda nepochybne neuzatvárala úverovú zmluvu ako podnikateľ, ale ako fyzická osoba a ani pri jej plnení nekonala v rámci obchodnej či inej podnikateľskej činnosti. Preto s poukazom na § 52 ods. 4 má bez akýchkoľvek pochybností status spotrebiteľa.

15. S takýmto záverom súdu prvej inštancie nemožno súhlasiť, pretože tento nie je podložený žiadnym dokazovaním a rozsudok bol vo veci vynesený bez vypočutia sporových strán. Na pojednávaní, ktoré bolo vo veci nariadené dňa 17.10.2017 sa žalobkyňa nezúčastnila, súd prvej inštancie ju nevypočul a dôsledne obsah zmluvy, najmä za účelom zistenia účelu poskytnutého úveru nekonfrontoval so sporovým stranami, t.j. v danom prípade predovšetkým so žalobkyňou.

16. Táto okolnosť je však právne významná, pretože ako správne poukazuje žalovaný vo svojom odvolaní, podľa zákona č. 258/2001 Z.z. spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej je ponúkaný, alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Odvolací súd sa stotožňuje s odvolacou námietkou žalovaného, že žalobkyňa v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno a súd sa len na základe kritických vyjadrení žalobkyne priklonil k jeho tvrdeniam.

17. V prejednávanej veci súd konštatuje, že žalobkyňa okrem svojho tvrdenia uvádzaného v žalobe, že finančné prostriedky nepoužila na účely podnikania, nepredložila súdu žiaden dôkaz, z ktorého by čo len nepriamo vyplývalo, že zmluva nebola uzatvorená na účel, ktorý je v nej uvedený. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že žalobkyňa takého svoje strohé tvrdenie o nesprávne uvedenom účele poskytnutia finančných prostriedkov odôvodňovala poukazom na žalovaným využívanú nekalú obchodnú praktiku ohľadne označovania účelu poskytnutého úveru. V danom prípade bolo teda dôkazné bremeno jednoznačne na žalobkyni, ktorá bola povinná v konaní preukazovať, že uzatvorená zmluva o úvere sa netýkala jej podnikania. Žalobkyňa bola však v konaní pasívna a okrem všeobecného tvrdenia, že je známe, že žalovaný postupuje spôsobom, ktorým ona tvrdí, neponúkla súdu žiaden dôkaz, po vykonaní ktorého by súd mohol dospieť k záveru, že tvrdenie žalobkyne o nekalej obchodnej praktike a snahe žalovaného zbaviť ho spotrebiteľskej ochrany je pravdivé. Odvolací súd ma za to, že žalobkyňa okrem vyššie v žalobe uvádzaných tvrdení sa osobne nedostavila ani na pojednávanie a nevyužila tak svoju možnosť na preukázanie pravdivosti ňou v žalobe uvádzaných skutočnosti na základe jej osobného výsluchu.

18. Z uvedeného vyplýva, že medzi žalobkyňou a žalovaným ako dvoma podnikateľskými subjektmi došlo k uzatvoreniu zmluvy podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, ktorý upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľskými subjektmi. Právny vzťah vzniknutý medzi žalobkyňou a žalovaným nebolo dôvodné posúdiť podľa príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, a teda žalobným návrhom nebola daná možnosť žalobkyni domáhať sa ochrany svojich práv z pozície spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

19. Záver súdu prvej inštancie, ktorým vyhovel žalobe v celom rozsahu je teda nesprávny. V zmysle uvádzaných skutkových tvrdení v žalobe nebolo preukázané tvrdenie žalobkyne, že medzi ňou a žalovaným bol na základe Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXX, zo dňa 27.02.2009 uzavretý spotrebiteľský vzťah na základe podmienok zákona č. 258/2001 Z.z., v zmysle ktorého sa žalobkyňa domáhala nárokov uplatnených v žalobe - že úver zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX, z 27.2.2009, je bezúročný a bez poplatkov, a zmluvná podmienka v predmetnej úverovej zmluve o tej časti poplatku, zodpovedajú dve tretiny, zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, je neprijateľná. Naopak, z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa ako subjekt práva uzatvárala zmluvný vzťah so žalovaným ako podnikateľ, pričom podľa obsahu zmluvy (Predmet zmluvy), veriteľ poskytoval dlžníkovi peňažné prostriedky v dohodnutej výške na účel výkonu jeho podnikateľskej činnosti.

20. Len pre správnosť odvolací súd zdôrazňuje, že nemožno súhlasiť s námietkou žalovaného týkajúcou sa existencie prekážky res iudicata v prejednávanej veci so zreteľom na to, že predmetnou úverovou zmluvou sa zaoberal v rámci rozhodcovského konania Stály rozhodcovský súd a to v konaní pod sp.zn. U.. Žalobkyňa bola v postavení žalovaného zaviazaná na plnenie z tejto zmluvy a nie na okolnosti, ktoré sú predmetom konania v súčasnosti. Žalobkyňa sa totiž domáha v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch určenia, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov a tvrdiac, že je spotrebiteľom, domáha sa aj určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Tieto okolnosti neboli predmetom konania v uvedenom rozhodcovskom konaní, a preto tu neexistuje totožnosť predmetu konania, ktorá je jedným zo základov (spolu s totožnosťou okruhu sporových strán) pre konštatovanie, že ide o prekážku res iudicata.

21. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 388 C.s.p. zmenil tak, žalobu zamietol.

22. V zmysle § 396 ods. 2 C.s.p. rozhodol odvolací súd aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a to tak, že podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%. O výške trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením ( § 362 ods. 2 C.s.p.).

23. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).