Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Cob-83-2016.pdf
PDF · 156.89 KB
Case nature
Area
Subarea
6Cob/83/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej, v právnej veci žalobkyne: J. K., T.. XX.X.XXXX, U. H. XXX XX I. Š. XXX, zastúpenej advokátom JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, 080 01 Prešov, proti žalovanej: I.. C. C. C., T.. XX.X.XXXX, U. H. G. XX, XXX XX C., zastúpenej advokátkou JUDr. Martinou Kožárovou Jenčovou, Slovenská 69, 080 01 Prešov, o určenie, že odstúpenie od zmluvy je neplatné a o zaplatenie sumy 6.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 21Cb/39/2013-272 zo dňa 16.2.2016, takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu zamietol.
Mení rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania tak, že žalovanej nepriznáva náhradu trov konania.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) žalobu zamietol a zároveň vyslovil, že žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 2.549,87 eur, pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za odpor vo výške 360,- eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 2.189,87 eur.
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že uznesením č. k. XXCb/XX/XXXX-XX zo dňa 9.9.2015 v spojení s opravným uznesením č. k. XXCb/XX/XXXX-XXX zo dňa 16.2.2016 naposledy pripustil zmenu žaloby tak, že táto znie:
„Určuje sa, že žalovaná je vlastníkom obchodného podielu vo výške 6.650,- eur v obchodnej spoločnosti S. S. G..M..B.., G. G. I. Š. XXX, V.: XX XXX XXX, F. D. B. M. B. G. C.Š. D. B..: G., D. Č.. XXXXX/P.
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 6.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 6.000,- eur od 1.5.2012 do zaplatenia.“
3. Súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenia § 115 ods. 1, 2, 3, § 345 ods. 1, 2, 3 a § 351 Obchodného zákonníka mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že na základe Zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 14.11.2011, účinnej od 1.1.2012, previedla žalovaná na žalobkyňu celý jej obchodný podiel v obchodnej spoločnosti S. S. G..M..B.., G. G. I. Š. XXX, C. (C. I. XX, H.), V.: XX XXX XXX, F. D. B. M. B. G. C., B.: G., D. Č.. XXXXX/B. Podľa bodu 3.1. (bod 3. Odplata) zmluvy bola dohodnutá
odplata za prevod obchodného podielu vo výške 6.000,- eur, ktorú žalobkyňa vyplatila žalovanej dvoma platbami po 3.000,- eur (dňa 24.11.2011 a dňa 16.12.2011).
4. Podľa bodu 3.2. (duplicitne označený bod 3. Vyhlásenie prevádzajúceho) zmluvy žalovaná ako prevodca obchodného podielu (a zároveň dovtedajší jediný konateľ) vyhlásila, že spoločnosť nemá k dnešnému dňu žiadne neuhradené splatné záväzky.
5. Listom zo dňa 26.3.2012, adresovaným a prevzatým žalovanou dňa 29.3.2012, žalobkyňa odstúpila od Zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 14.11.2011, uzavretej medzi účastníkmi konania a zároveň vyzvala žalovanú na vrátenie zaplatenej odplaty oproti spätnému prevodu obchodného podielu. Toto odstúpenie považoval súd prvej inštancie za neplatný prejav vôle žalobkyne, ktorý z toho dôvodu nemohol mať právne účinky platného odstúpenia od predmetnej zmluvy.
6. Pokiaľ ide o posúdenie neplatnosti predmetného odstúpenia, tu sa okresný súd v celom rozsahu stotožnil s právnou argumentáciou právnej zástupkyne žalovanej, ktorú uvádza vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 21.9.2015, ktoré bolo okresnému súdu doručené dňa 22.9.2015. Žalobkyňa svoju žalobu naozaj opiera len o ustanovenie bodu 3.2. Zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 14.11.2011, podľa ktorého mala žalovaná ako prevodca obchodného podielu vyhlásiť, že spoločnosť nemá ku dňu uzatvorenia zmluvy žiadne neuhradené splatné záväzky. Podľa žalobkyne sa toto vyhlásenie ukázalo ako nepravdivé a v dôsledku toho malo dôjsť k podstatnému porušeniu zmluvy, a preto podľa § 345 Obchodného zákonníka žalovaná platne odstúpila od zmluvy. Odstúpenie od zmluvy zo dňa 26.3.2012 je však, ako už bolo vyššie uvedené, neplatným právnym úkonom, a preto je žaloba žalobkyne nedôvodná. Od zmluvy možno odstúpiť len z dôvodov uvedených v zákone alebo z dôvodov dohodnutých účastníkmi zmluvy, t.j. zmluvnými stranami. Žalobkyňa od zmluvy odstúpila s poukazom na ust. § 345 Obchodného zákonníka, podľa ktorého, ak omeškanie dlžníka (§ 365) alebo veriteľa (§ 370) znamená podstatné porušenie jeho zmluvnej povinnosti, je druhá strana oprávnená od zmluvy odstúpiť, ak to oznámi strane v omeškaní bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o tomto porušení dozvedela. Podľa § 365 Obchodného zákonníka, dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia, alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Podľa § 370 Obchodného zákonníka, veriteľ je v omeškaní, ak v rozpore so svojimi povinnosťami vyplývajúcimi zo záväzkového vzťahu neprevezme riadne ponúknuté plnenie alebo neposkytne spolupôsobenie potrebné na to, aby dlžník mohol splniť svoj záväzok. Ust. § 345 Obchodného zákonníka umožňuje strane, ktorá neporušila zmluvnú povinnosť, odstúpiť od zmluvy v prípade, ak druhá zmluvná strany porušila nejakú svoju zmluvnú povinnosť a takéto porušenie zakladá jej omeškanie (či už ako omeškanie dlžníka alebo omeškanie veriteľa podľa postavenia zmluvnej strany). Pre platné odstúpenie od zmluvy je preto potrebné preukázať, že či už dlžník alebo veriteľ sa dostal do omeškania s plnením zmluvnej povinnosti. Odstúpenie je tak dôsledkom porušenia nejakej zmluvnej povinnosti. Podľa bodu 3.2. predmetnej zmluvy prevádzajúci vyhlásil, že spoločnosť nemá k dnešnému dňu žiadne neuhradené záväzky. Z takto formulovaného vyhlásenia skutočne nie je možné, nielen podľa názoru žalovanej, ale aj podľa názoru súdu prvej inštancie, vyvodiť žiadnu zmluvnú povinnosť pre prevádzajúcu. Ide o deklaratórne vyhlásenie, ktoré nezakladá žiadne práva a povinnosti pre účastníkov zmluvy. Žalovanej z takto formulovanej zmluvy nevznikli žiadne iné povinnosti, okrem povinnosti previesť obchodný podiel na žalobkyňu, čo splnila. Ustanovenie bodu 3.2. totiž neobsahuje žiadnu takú zmluvnú povinnosť, nesplnením ktorej by sa mohla žalovaná dostať do omeškania. Práve z tohto dôvodu je teda právny úkon žalobkyne zo dňa 26.3.2012 neplatný. V dôsledku neplatného odstúpenia od zmluvy nevznikla žalovanej ani povinnosť vrátiť poskytnuté plnenie, a teda žaloba nie je dôvodná ani v tej časti, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanej domáha zaplatenia sumy 6.000,- eur s príslušenstvom.
7. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobkyňu zaviazal na náhradu trov konania žalovanej pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za odpor vo výške 360,- eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 2.189,87 eur za 10 úkonov právnej pomoci + 4x režijný paušál á 7,81 eur, 5x režijný paušál á 8,39 eur a 1x režijný paušál á 8,58 eur.
8. Proti tomuto rozsudku ako celku, podala žalobkyňa včas odvolanie, kde poukazujúc na ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka a § 49c Občianskeho zákonníka namietala nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdu, nakoľko súd prvej inštancie použil na zistenie skutkového stavu veci nesprávne ustanovenia zákona. Uviedla, že od počiatku súdneho konania argumentovala tiež tým, že ju žalovaná pri uzatváraní zmluvy o prevode obchodného podielu uviedla do omylu. Uvedenie žalobkyne do omylu zo strany
žalovanej konkrétne spočívalo v tom, že žalovaná opakovane pred uzavretím zmluvy ubezpečovala žalobkyňu o tom, že Y. nemá žiadne nezaplatené splatné záväzky, je ziskové a má stálu bonitnú klientelu, čo sa malo vykonaným dokazovaním ukázať ako zjavne nepravdivé. Rovnako je podľa žalobkyne zrejmé, že najpodstatnejšou okolnosťou, ktorá ju viedla k uzavretiu Zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 14.11.2011 bolo práve predmetné ubezpečovanie zo strany žalovanej o nezadlžovanej spoločnosti (s.r.o.) a ziskovom Y., a práve kvôli tomu žiadala žalobkyňa do návrhu zmluvy zakotviť ustanovenie, ktoré by to garantovalo ako povinnosť žalovanej.
9. Napriek tomu, že žalobkyňa sa v prvoinštančnom konaní domáhala svojich práv na podklade odstúpenia od zmluvy, mal súd prvej inštancie náležite právne posúdiť vec aj z hľadiska platnosti právneho úkonu, kde malo dôjsť k vysloveniu právneho záveru o tom, že zmluva o prevode obchodného podielu je podľa § 49a Občianskeho zákonníka neplatná, a to pre omyl na strane žalobkyne týkajúci sa rozhodujúcich skutočností (tvrdení žalovanej o neexistencii nezaplatených splatných záväzkov a dosahovaných výnosov kaderníctva), o ktorých žalovaná nielenže vedela, ale tento omyl u žalobkyne úmyselne vyvolala opakovaným ubezpečovaním aj prostredníctvom ďalších spriaznených osôb, ale najmä predkladaním sfalšovaných dokladov (kniha tržieb) a nepredložením účtovníctva žalobkyni. Nakoľko zo strany prvoinštančného súdu nedošlo, podľa žalobkyne, k správnemu vyhodnoteniu právneho vzťahu medzi stranami sporu ako vzťahu založeného o neplatnosť zmluvy o prevode obchodného podielu, došlo k vydaniu nesprávneho a nespravodlivého súdneho rozhodnutia porušujúceho práva a právom chránené záujmy žalobkyne. Žalobkyňa vytkla žalovanej uvedenie do omylu vo vzťahu k podstatným okolnostiam uzavretia zmluvného vzťahu už v samotnom odstúpení od zmluvy zo dňa 26.3.2012, ktorému ešte predchádzala výzva zo dňa 21.2.2012. Týmto úkonom sa žalobkyňa dostatočne určitým spôsobom a včas dovolala neplatnosti právneho úkonu Zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 14.11.2012. Na týchto svojich tvrdeniach žalobkyňa zotrvala aj počas súdneho konania, pričom zdôraznila, že právne posúdenie zo strany žalobkyne nijako nezbavovalo súd prvej inštancie jeho povinnosti vec správne právne posúdiť podľa prednesených skutkových okolností, preto aj prípadné ďalšie argumentácie žalobkyne, či iné označenia žaloby neobstojí, nakoľko právne posúdenie je výlučne vecou súdu.
10. Poukazujúc na ust. § 345 a § § 265 Obchodného zákonníka, aj pre prípad vyhodnotenia zmluvy o prevode obchodného podielu ako zmluvy platnej, sa žalobkyňa nestotožnila so záverom súdu prvej inštancie o tom, že odstúpenie od zmluvy žalobkyňou je neplatné. Predovšetkým mala žalobkyňa za to, že už aj ustanovenie 3.2 Zmluvy, v ktorom žalovaná vyhlásila, že spoločnosť nemá k dnešnému dňu žiadne neuhradené splatné záväzky v kontexte preukázaných pohľadávok žalobkyne, má charakter zmluvnej povinnosti, ktorú mala žalovaná splniť. O tom napokon svedčí aj tá skutočnosť, že žalovaná ako fyzická osoba, vyrovnávala po uzavretí zmluvy o prevode obchodného podielu niektoré záväzky spoločnosti, ktoré vznikli za čas jej pôsobenia, keďže to tak bolo dohodnuté medzi zmluvnými stranami. S odkazom na ust. § 345 ods. 2 Obchodného zákonníka žalobkyňa uviedla, že bolo dokázané popri obsahu písomnej zmluvy o prevode obchodného podielu, že existovali aj ďalšie zmluvné dojednania, z ktorých jednoznačne vyplynulo, že žalobkyňa ako druhá strana nebude mať záujem na plnení povinností pri porušení týchto zmluvných dojednaní, keďže k tomu došlo, je odstúpenie od zmluvy o prevode obchodného podielu zo strany žalobkyne platné a plne dôvodné. Nesúhlasila s prísne formalistickým právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, v zmysle ktorého by bolo možné v danom prípade o platnom odstúpení od zmluvy uvažovať iba vtedy, ak by žalovaná svojim postupom porušila len výslovne v zmluve uvedenú povinnosť. Takto koncipovaný postup a rozhodnutie prvoinštančného súdu je v celom rozsahu nesprávne a navyše v priamom rozpore s ust. § 265 Obchodného zákonníka, podľa ktorého, výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nepožíva právnu ochranu.
11. Žalovaná, podľa žalobkyne, klamala o tržbách, klientele, odovzdaní účtovníctva, o podnájme bytu v H. a platení podnájomného, pričom to ani neuviedla v účtovníctve spoločnosti ako aj v dôvodoch úhrady záväzkov po uzavretí zmluvy ňou ako fyzickou osobou za spoločnosť. Rovnako v rozpore s výkladom dokazovania, prijal súd prvej inštancie záver o tom, že žalobkyni bolo predložené celé účtovníctvo k nahliadnutiu a k dispozícii pred uzavretím zmluvy o prevode obchodného podielu, čo podľa žalobkyne nie je pravda. Svedok I.. D. len uviedol, že im boli žalovanou predložené k nahliadnutiu denné účtovné závierky z registračnej pokladne, ktorým ani nerozumeli, nie však celé účtovníctvo, najmä nimi požadovaný zoznam majetku a záväzkov, ktorý žalovaná nepredložila ani po opakovaných žiadostiach. Aj svedkyňa I. (Ú. G.) podľa žalobkyne, potvrdila, že všetky doklady boli u nej a žalovaná si ich až do konca februára 2012 nikdy nevyžiadala, preto ich ani nemohla žalobkyni predložiť.
12. Samotný návrh zmluvy o prevode obchodného podielu predkladala žalobkyni žalovaná, ktorý vypracoval jej právnik, a bola to žalovaná, ktorá dala svojmu právnikovi zapracovať aj požiadavku žalobkyne o nezadlženosti spoločnosti, a teda akékoľvek nejasnosti idú na jej ťarchu. Z ust. § 43 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zmluvné strany sa majú pri uzatváraní zmluvy vyhnúť nejasným ustanoveniam a výrazom, a viesť predzmluvné konanie tak, aby sa dosiahla jasná a konkrétna dohoda. Informačná povinnosť pred vznikom zmluvy je jedným zo základných pilierov európskeho zmluvného práva. To vychádza z toho, že súčasťou procesu vzniku zmluvy je vzájomné informovanie sa účastníkov o všetkých podstatných okolnostiach, ktoré sa týkajú podstatných obsahových náležitostí zmluvy. Nesplnenie právnej povinnosti vyplývajúcej z ust. § 43 Občianskeho zákonníka, t. j. povinnosti formulovať zmluvy jasne a zrozumiteľne, môže mať za následok, že zmluva sa bude vykladať v neprospech tej zmluvnej strany, ktorá nejasné, resp. nezrozumiteľné znenie zákona naformulovala. Aj v princípoch európskeho zmluvného práva v čl. 5:101 je uvedené, že zmluva musí byť vykladaná v súlade so spoločným úmyslom strán, a to aj vtedy, ak by sa tento úmysel líšil od doslovného významu použitých slov. Relevantnými okolnosťami, na ktoré sa má pri výklade brať ohľad, sú podľa čl. 5:102 princípom európskeho zmluvného práva, okrem iného, okolnosti, za ktorých bola zmluva uzavretá, vrátane konania, ktoré predchádzalo uzavretiu zmluvy, vrátane správania strán nasledujúceho po uzavretí zmluvy.
13. Napokon, poukazujúc na ust. § 1 ods. 2, § 261 ods. 6 písm. a), § 425 ods. 1, 2, § 436 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, žalobkyňa uviedla, že aj keď žalovaná a súd prvej inštancie považujú zmluvu o prevode obchodného podielu za osobitný samostatný typ zmluvy podľa § 115 ods. 3 Obchodného zákonníka, a nie za podtyp kúpnej zmluvy, nepochybne v zmysle ust. § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka a ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, sa aj na zmluvu o prevode obchodného podielu vzťahujú podporne ustanovenia Obchodného zákonníka o kúpnej zmluve, vrátane ustanovení o zodpovednosti prevádzajúceho za vady plnenia, vrátane odstúpenia od zmluvy. Jedným z najvýznamnejších práv, ktoré sú imanentnou súčasťou obchodného podielu, je aj právo na podiel zo zisku, a preto prevádzaný obchodný podiel má, podľa žalobkyne, spĺňať aj tento atribút a túto žalobkyňou osobitne vymienenú vlastnosť. Vzhľadom na uvedené bola požiadavka žalobkyne o nezadĺženom Y. takou rozhodujúcou skutočnosťou, že ju možno považovať v súlade s citovanými ustanoveniami za tzv. vymienenú vlastnosť predmetného kaderníctva, resp. obchodnej spoločnosti, v dôsledku čoho je potrebné nepravdivé vyhlásenie žalovanej v tomto smere považovať aj za dôvod pre odstúpenie žalobkyne od zmluvy titulom zodpovednosti za vady, teda poskytnutím vadného plnenia. Prvoinštančný súd sa s touto argumentáciou žalobkyne nijako nevysporiadal, preto žalobkyňa tiež namietala nepreskúmateľnosť odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu.
14. Napokon žalobkyňa namietala nesprávne rozhodnutie prvoinštančného súdu o trovách konania. Podľa odvolateľky, súd prvej inštancie neskúmal náležite otázky účelnosti a potrebnosti jednotlivých úkonov právnej služby vyúčtovaných právnou zástupkyňou žalovanej a ich správnej výšky. Predovšetkým s prihliadnutím na argumenty a právne závery súdu prvej inštancie, ktoré mu museli byť jasné už z podanej žaloby a predloženia zmluvy o prevode obchodného podielu, je zrejmé, že neúčelné boli všetky úkony po prvom pojednávaní vo veci samej. Pokiaľ by totiž súd prvej inštancie postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami O.s.p. a vyslovil predbežný právny názor ohľadom neplatnosti odstúpenia od zmluvy o prevode obchodného podielu, nevznikli by stranám sporu tak vysoké trovy konania. Ďalej žalobkyňa poukázala aj na skutočnosť, že pojednávanie dňa 26.11.2013 bolo odročené bez prejednania veci samej, ako aj na to, že písomné podanie zo dňa 9.12.2013, doručené okresnému súdu dňa 10.12.2013, nie je vyjadrením vo veci samej, ale je iba procesné podanie, ktorým právny zástupca uplatnil a vyúčtoval tzv. separátne trovy konania podľa § 147 ods. 1 O.s.p.. Ďalej namietala, že vyjadrenie vo veci samej zo dňa 21.9.2015 je duplicitným vyjadrením, ktoré len kopíruje písomné podanie žalovanej zo dňa 30.10.2014 a tam uvedené rovnaké argumenty (za podanie zo dňa 30.10.2014 si ale nárok na náhradu trov žalovaná neuplatnila). Rovnako mala žalobkyňa za to, že pojednávanie zo dňa 30.9.2015 sa uskutočnilo len z dôvodu žiadosti žalovanej a jej právnej zástupkyne o odročenie pojednávania konaného dňa 24.9.2015, na ktorom bol prerušený výsluch žalovanej, a kde bol prítomný aj svedok I.. D., ktorý bol potom vypočutý až na pojednávaní dňa 30.9.2015, keďže konanie tohto pojednávania dňa 30.9.2015 bolo nariadené len pre okolnosti na strane žalovanej, je nespravodlivé, aby trovy jej právnej zástupkyne za účasť na tomto pojednávaní mala znášať žalobkyňa. Rovnako, stanovisko k vyjadreniu žalobkyne zo dňa 24.11.2015 neobsahuje podľa žalobkyne žiadnu novú skutočnosť alebo argument, iba zosumarizovanie ústnych prednesov z pojednávaní a vyjadrenie k listinným dôkazom. Ďalej mala žalobkyňa za to, že pojednávanie dňa 16.2.2016 sa uskutočnilo len z
dôvodu návrhu právnej zástupkyne žalovanej na doplnenie dokazovania výsluchom svedkyne K.. I., čo vzhľadom na právne závery súdu prvej inštancie o neexistencii porušenia povinnosti zo strany žalovanej, a tým neplatnosti odstúpenia od zmluvy, bolo absolútne nadbytočné a neúčelné; a žalobkyňa už na pojednávaní dňa 26.11.2015 žiadala, aby súd vo veci rozhodol.
15. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, žalobe vyhovel a priznal žalobkyni náhradu trov konania.
16. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne s poukazom na ust. § 49a Občianskeho zákonníka uviedla, že tvrdenia žalobkyne môžu založiť maximálne omyl k pohnútke, ktorý ale nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu. Okrem toho, ust. § 49a Občianskeho zákonníka zakotvil relatívnu neplatnosť, t.j. právny úkon je platný, pokiaľ sa ten, kto je takýmto úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Z doterajších vyjadrení žalobkyne, podľa názoru žalovanej, nemožno vyvodiť, že by sa dovolávala relatívnej neplatnosti. Dovolanie relatívnej neplatnosti v prebiehajúcom súdnom konaní však musí byť výslovné, nestačí iba upozornenie, že právny úkon by mohol byť neplatný. Ak účastník v súdnom konaní na túto neplatnosť len upozorní, neznamená to ešte, že sa jej dovoláva (rozsudok NS SR sp. zn. XXCdo XXX/XXXX). Vzhľadom na citovanú judikatúru je právnym úkonom, ktorým sa žalobkyňa dovoláva neplatnosti až podané odvolanie. Právo oprávneného účastníka dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa premlčí vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť dňom, kedy došlo k urobeniu právneho úkonu. Márne uplynutie lehoty má za následok, že sa nemožno s úspechom dovolať relatívnej neplatnosti. S odkazom na uvedené preto žalovaná vzniesla námietku premlčania a práva dovolať sa relatívnej neplatnosti. Právny úkon zmluvy o prevode obchodného podielu bol urobený dňa 14.11.2011, premlčacia lehota tak uplynula 14.11.2014, resp. pri akceptovaní 4-ročnej premlčacej lehoty podľa Obchodného zákonníka, uplynula 14.11.2015, a teda právo dovolať sa relatívnej neplatnosti je premlčané.
17. V ďalšom žalovaná uviedla, že z formulácie ustanovenia bodu 3.2 Zmluvy, v ktorom žalovaná vyhlásila, že spoločnosť nemá žiadne neuhradené splatné záväzky, nemožno ani výkladom vyvodiť, aké sú práva a povinnosti zmluvných strán v prípade, ak spoločnosť takéto záväzky bude mať. Zo zmluvy nevyplýva, že by žalovaná mala povinnosť ich uhradiť, prípadne v akej lehote. Preto nemožno hovoriť o omeškaní žalovanej s plnením týchto povinností, ktoré neexistujú, a teda použitie ust. § 345 Obchodného zákonníka neprichádza do úvahy. Pokiaľ sa žalobkyňa na toto ustanovenie zákona odvoláva v odstúpení od zmluvy, je zrejmé, že potom tento právny úkon nemôže byť platný. Žalobkyňa nepreukázala, že by tu boli ďalšie zmluvné dojednania. Napokon, ani ona sama ich obsah nešpecifikuje, ak žalovaná previedla na žalobkyňu podiel obchodnej spoločnosti, čím v celom rozsahu splnila svoje povinnosti zo zmluvy o prevode obchodného podielu. S plnením žiadnej povinnosti sa neomeškala, a teda odstúpenie od zmluvy pre omeškanie je neplatné. Žalovaná odmietla tvrdenie žalobkyne, že žalovaná ju oklamala, lebo ako potvrdil svedok D., bolo im u účtovníčky predložené účtovníctvo. Neznalosť a neunesenie podnikateľského rizika nie je dôvodom na odstúpenie od zmluvy.
18. Žalobkyňa taktiež vytýkala súdu prvej inštancie, že rezignovala na uskutočnenie dôsledného výkladu o prevode obchodného podielu. Ani s touto námietkou sa žalovaná s poukazom na ust. § 266 Obchodného zákonníka nestotožnila, nakoľko v zmysle tohto ustanovenia súdy majú povinnosť vykladať vôľu účastníkov pri uzatváraní zmluvných vzťahov, avšak nemajú vôľu účastníkov formovať. Súd nemôže za účastníkov naformulovať povinnosti, pri porušení ktorých je možné od zmluvy odstúpiť. Právny úkon musí byť urobený slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne. V danom prípade, podľa žalovanej, zmluva nevyjadruje jasné povinnosti žalovanej uhrádzať záväzky spoločnosti. Pokiaľ teda nebola jasne vyjadrená požiadavka žalovanej takúto povinnosť uložiť, potom súd nemôže túto povinnosť účastníkom nariadiť. Žalovaná nesúhlasila ani s tvrdením žalobkyne, že zmluvu pripravovala žalovaná, ako aj z vykonaného dokazovania je nepochybne preukázané, že žalobkyňa sa na jej tvorbe taktiež podieľala. Samotná žalobkyňa aj svedok Vrábel potvrdili, že zmluva sa prerábala, keďže požadovali jej doplnenie práve o sporné ustanovenie bodu 3.2..
19. Na rozdiel od názoru žalobkyne, mala žalovaná za to, že zmluva o prevode obchodného podielu je samostatným zmluvným typom, ktorej náležitosti sú uvedené v § 115 ods. 3 Obchodného zákonníka. Podľa § 261 ods. 3 písm. a) Obchodného zákonníka, zmluvy o prevode obchodného podielu sa budú vždy riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluva o prevode obchodného podielu je tzv. absolútnym obchodom, na rozdiel od kúpnej zmluvy a žalobkyňou citovaný judikát uvedené nevyvracia,
keď v popísanom prípade súd rieši otázku odstúpenia od zmluvy o prevode obchodného podielu, avšak nie pre vady obchodného podielu. Okrem toho, podľa žalovanej, nie je zrejmé, aké vady mal podľa žalobkyne prevádzaný obchodný podiel. Nebol zaťažený záložným právom ani inými právami tretích osôb. Fakt, že žalobkyňa nedosahovala zisk, nemôže byť považovaný ani za vymienenú vlastnosť, ani za vadu. Žalovaná nemohla plniť podnikateľskú činnosť žalobkyne, a teda ani dosahovanie alebo nedosahovanie zisku. Rovnako, pokiaľ sa týka neúčelnosti vyčíslených trov konania, tak pokiaľ ide o pojednávanie dňa 26.11.2013, nemožno tu hovoriť podľa žalovanej o odročení bez prejednania veci, keďže právny zástupca na ňom rozšíril žalobný návrh. Odročenie pojednávania spôsobil právny zástupca žalobkyne, keďže tento úkon bolo možné urobiť už pred pojednávaním. Písomné podanie zo dňa 9.12.2013 je vyjadrením vo veci samej, keď žalovaná sa vyjadrila aj k žalobnému petitu predneseného žalobkyňou. Podanie zo dňa 21.9.2015 obsahovalo základnú právnu argumentáciu žalovanej, a ako správne žalobkyňa uvádza, žalovaná si neuplatňuje náhradu za podanie zo dňa 30.10.2014. Pokiaľ ide o pojednávanie zo dňa 30.9.2015, išlo o pokračovanie pojednávania zo dňa 24.9.2015. Pojednávanie dňa 24.9.2015 sa začalo o 15.00 hod. a skončilo o 17.30 hod., jeho odročenie sa realizovalo práve s poukazom na pokročilý čas a právny zástupca žalobkyne s jeho odročením súhlasil. Nie je preto pravda, že toto odročenie zavinila žalovaná. Vo vzťahu k vyjadreniu zo dňa 24.11.2015 mala žalovaná za to, že bolo účelné, keďže obsahuje vyjadrenie dôkazov a právnych argumentácií žalobkyne konkrétne k použitiu ustanovenia o kúpnej zmluve. Je pravdou, že pojednávanie dňa 16.2.2016 sa uskutočnilo za účelom vypočutia G. I., ktorú navrhla žalovaná. Argumentácia právneho zástupcu žalobkyne, že toto by bolo nadbytočné s poukazom na právne závery súdu o neexistencii porušenia povinnosti žalovanej neobstojí, keďže žalovaná nevedela, aké bude rozhodnutie súdu. Žalobkyňa sa opakovane vo svojich prednesoch odvolávala na C.. I., a preto jej výsluch sa javil ako podstatný pre rozhodnutie vo veci. K námietke právneho zástupcu žalobcu voči vyčísleným trovám by žalovaná rada poukázala na to, že on sám si vyčíslil trovy omnoho vyššie, ako to robila žalovaná a napríklad za pojednávanie dňa 26.11.2015 alebo 16.2.2016 požaduje dvojnásobný úkon, aj keď trvanie pojednávania zo zápisnice nevyplýva. Vzhľadom na to považovala žalovaná jeho námietky za nedôvodné.
20. S poukazom na uvedené preto žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
21. Žalobkyňa vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalovanej uviedla, že citované ustanovenie § 49a Občianskeho zákonníka neviaže neplatnosť právneho úkonu len na omyl týkajúci sa predmetu tohto úkonu, ako prezentuje žalovaná, ale týka sa akejkoľvek skutočnosti podstatnej pre jeho uskutočnenie. Omyl vo vôli je právne významný vtedy, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá bola pre právny úkon rozhodujúca, resp. podstatná, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť v čase právneho úkonu. Právne významným je tento omyl vtedy, ak je tento omyl skrytý a druhý účastník tento omyl spôsobil priamo úmyselne. Žalovaná žalobkyňu od počiatku ešte pred podpísaním zmluvy úmyselne zavádzala a doslova podviedla, aby sa zbavila zadlženej a hlboko stratovej spoločnosti, vrátane nerentabilnej prevádzky Y.. V ďalšom žalobkyňa zopakovala svoje tvrdenia ohľadom skutočnosti, že žalovaná bola iniciátorom prevodu obchodného podielu, ako aj to, že nepredložila žalobkyni účtovníctvo ani iné relevantné písomnosti. Mala za to, že vznesená námietka premlčania je nedôvodná, keď právne úkony sa hodnotia podľa ich obsahu, pričom žalobkyňa v odvolaní poukázala na viaceré situácie a úkony, kedy bola neplatnosť právneho úkonu pre omyl vytknutá žalovanej, a teda ku namietanej neplatnosti došlo ešte pred uplynutím premlčacej lehoty. Právne posúdenie skutkových okolností je vecou konajúceho súdu.
22. V ďalšom žalobkyňa zopakovala svoje tvrdenia uvádzané v odvolaní ohľadom odstúpenia od zmluvy o prevode obchodného podielu, najmä ohľadom ubezpečenia žalovanou o neexistencii žiadnych dlhov, neodovzdaní účtovníctva, keď tento podvodný postup a nepoctivé konanie žalovanej, ktorému súd prvej inštancie poskytol ochranu zamietnutím žaloby, nemá nič spoločné s akýmsi žalovanou opakovane uvádzaným domnelým neúspechom žalobkyne v podnikaní či neunesením podnikateľského rizika. Rovnako žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že bod 3.2 do zmluvy doplnil a naformuloval právnik žalovanej, čo nemožno ani náhodou považovať za spolupodieľanie sa na tvorbe zmluvy. Právnik celkom zjavne predmetné ustanovenie naformuloval všeobecne a vábne, aby formálne plnilo len deklaratórny charakter a logický záujem žalovanej ako prevodcu nenaviazať v ďalších zmluvných ustanoveniach na porušenie tohto vyhlásenia žalovanej právo odstúpiť od zmluvy, hoci bolo celkom zjavné, že ide o najpodstatnejšiu pohľadávku žalobkyne ako nadobúdateľa. Doslovný výklad textu zmluvy môže, ale
nemusí byť vôľou konajúcich strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu, a ak sa podarí vôľu účastníkov v procesnom hodnotení skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť aj pred doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy. Z výpovede strán sporu bolo podľa žalobkyne nepochybne dokázané, že predmetom prevodu má byť obchodný podiel v nezadlženej obchodnej spoločnosti prevádzkujúcej vysoko výnosné a ziskové Y.. Ukázalo sa, že ani jedno z týchto ubezpečení žalovanej nebolo pravdivé.
23. Jedným z najvýznamnejších práv, ktoré sú imanentnou súčasťou obchodného podielu, je právo na podiel zo zisku. Prevádzaný obchodný podiel má podľa žalobkyne, spĺňať aj tento atribút a túto žalobkyňou osobitne vymienenú vlastnosť, o danosti ktorej žalovaná žalobkyňu opakovane presviedčala, a to predovšetkým falošným dokumentom - knihou tržieb.
24. V prípade potvrdenia rozhodnutia odvolacím súdom navrhla žalobkyňa, aby odvolací súd zmenil minimálne druhý výrok odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, a to podľa citovaného ustanovenia § 257 CSP, a aby nepriznal žalovanej nárok na náhradu trov konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa vyplývajú z podanej žaloby, prednesov a podaní žalobkyne, vrátane odvolania. Ak žalobkyňa bola žalovanou oklamaná a podvedená, za to že jej zaplatila 6.000,- eur, nehovoriac o celkovej strate spojenej s činnosťou spoločnosťou, ktoré sumy jej už nikto v takomto prípade nenahradí, kedy sa žalobkyňa domáhala súdnej ochrany, tejto sa jej nedostalo a ešte bola bez zohľadnenia akýchkoľvek okolností prípadu zaviazaná zaplatiť vysoké trovy konania, ktoré ju vystavujú do rizika ohrozenia uspokojenia jej základných životných potrieb. Podporne žalobkyňa udáva, že jej osobné a majetkové pomery už boli súdom skúmané, a bolo jej priznané aj oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.
25. Odvolací súd so zreteľom na ust. § 470 ods. 2 CSP odvolanie žalobkyne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016, pričom podľa ust. § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Napadnuté rozhodnutie bolo vyhlásené 16.2.2016, teda ešte pred nadobudnutím platnosti a účinnosti Civilného sporového poriadku a rovnako boli strany sporu poučené o možnosti podať opravný prostriedok podľa Občianskeho súdneho poriadku. Teda odvolanie bolo treba posúdiť podľa právnej úpravy platnej a účinnej v čase vyhlásenia rozhodnutia. So zreteľom na princíp legitímneho očakávania a princíp právnej istoty, odvolací súd postupoval podľa Občianskeho súdneho poriadku. Odvolací súd zdôrazňuje, že v podmienkach právneho a demokratického štátu majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu zaručeného čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj zákaz retroaktivity, t.j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval, a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje právne postavenie nadobudnuté v minulosti. Procesné pravidlá a očakávania, s ktorými účastníci do konania vstupujú, by v zásade nemali byť v jeho priebehu menené; pokiaľ sa tak stane, musí súd dbať na ochranu práv dotknutých osôb či už ako účastníkov konania, a to v tých prípadoch, keď takáto nepredvídateľná zmena nastávajúcich pravidiel sa prejaví (viď Nález Ústavného súdu ČR zo dňa 7.6.2016, sp. zn. IV. ÚS 3559/15).
26. Z týchto dôvodov odvolací súd odvolanie žalobkyne prejednal v zmysle § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p., pričom dospel k záveru, že jej odvolanie nie je dôvodné, až na závislý výrok o náhrade trov konania.
27. Odvolací súd v prejednávanom prípade preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o preukázané skutočnosti, právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku, keď prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu vykonal potrebné dokazovanie a vykonané dôkazy správne jednotlivo, i vo vzájomných súvislostiach vyhodnotil.
28. Žalobkyňa sa podanou žalobou okrem iného domáhala určenia, že žalovaná je vlastníkom obchodného podielu vo výške 6.650,- eur v obchodnej spoločnosti S. S., G..M..B... Právna teória,
i konštantná súdna prax už dlhodobo zastáva názor, že za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c) O.s.p., resp. § 137 písm. c) CSP, je potrebné považovať aj návrh na určenie, že žalovaná je vlastníkom obchodného podielu. Základnou podmienkou dôvodnosti, a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby, je potrebná existencia právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení. Právny záujem žalobkyne pritom musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobkyňu to znamená nevyhnutnosť tvrdenia dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi; žalovaným je popieraná (ne)existencia práva, či právneho vzťahu žalobkyne, teda je tu stav, kedy právo, resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný, teda je daná existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi; jestvuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia žalobkyne, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom; jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodnutia súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby tento naliehavý právny záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu.
29. K tomu, či je právny záujem na určení, sa prihliada z úradnej povinnosti v ktoromkoľvek štádiu konania. Podľa konštantnej judikatúry, určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu len predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah, alebo právo.
30. Odvolací súd dáva do pozornosti, že určovacia žaloba prichádza do úvahy vtedy, keď jej prostredníctvom možno eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty právneho vzťahu, pričom k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť iným spôsobom. Ďalej sa uplatní v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie, než iné právne prostriedky, zodpovedá obsahovo a povahe príslušného právneho vzťahu, a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov medzi stranami v konaní. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú s predpokladom naliehavého právneho záujmu. Ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať splnenie týchto funkcií, nie je daný naliehavý právny záujem na určení.
31. Odvolací súd konštatuje, že určenie, či došlo k platnému odstúpeniu žalobkyňou od zmluvy o prevode obchodného podielu, a z toho vyplývajúce posúdenie, kto je vlastníkom obchodného podielu, má povahu predbežnej otázky k nároku žalobkyne na zaplatenie odplaty za prevod obchodného podielu, pričom vždy má prednosť žaloba na plnenie pred určovacou žalobou. Aj v prípade, ak by súd vyhovel návrhu žalobkyne a určil, že žalovaná je vlastníčkou dotknutého obchodného podielu, neodstránil by tým spornosť nároku žalobkyne na vrátenie odplaty za prevod obchodného podielu, ktorej by sa žalobkyňa tak, ako tomu bolo aj v tomto konaní, musela domáhať žalobou na plnenie. Týmto deklaratórnym súdnym rozhodnutím sa teda neriešia všetky otázky sporu, predovšetkým s konečnou platnosťou otázka vrátenia zaplatenej kúpnej ceny za prevod obchodného podielu (už aj z dôvodu vznesenej námietky premlčania), pričom podľa konštantnej judikatúry súdov, žaloba o určenie v zmysle § 80 písm. c) O.s.p., resp. § 137 písm. c) CSP, nie je opodstatnená vtedy, ak má požadované určenie len povahu predbežnej otázky; inak povedané, ak možno žalovať priamo o určenie existencie práva na zaplatenie peňažnej sumy ako zaplatenej odplaty za prevod obchodného podielu, nie je daný naliehavý právny záujem už aj z dôvodu, že žalobkyňa nie je aktívne legitimovaná domáhať sa určenia, že žalovaná je vlastníčkou obchodného podielu, keď žalobkyňa sa môže domáhať pozitívnou určovacou žalobou, že sama je vlastníčkou tohto obchodného podielu, resp. negatórnou určovacou žalobou, že žalovaná nie je vlastníčkou tohto obchodného podielu, nie však, ako tomu bolo po pripustení zmeny žaloby súdom prvej inštancie, kedy sa žalobkyňa domáhala určenia, že žalovaná je vlastníčkou tohto obchodného podielu, na čom nemôže mať naliehavý právny záujem.
32. Žalobkyňa v podanom odvolaní namietala nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 132 O.s.p. (od 1.7.2016 § 191 CSP). Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo, a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí
zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne pretože v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
33. Vyššie uvedené odvolacie námietky odvolateľky vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené bez opory súdom prvej inštancie v zistenom o ustálenom skutkovom stave, a v následnom právnom posúdení veci. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 132 O.s.p. (od 1.7.2016 § 191 CSP). Žalobkyňa od počiatku súdneho konania, vrátane podaného návrhu, argumentovala odstúpením od zmluvy o prevode obchodného podielu z dôvodu, že vyhlásenie žalovanej ako prevádzajúcej obchodný podiel, že spoločnosť nemá ku dňu uzatvorenia zmluvy žiadne neuhradené splatné záväzky, sa ukázalo ako nepravdivé, a to s poukazom na ustanovenie § 345 Obchodného zákonníka, podľa ktorého od zmluvy možno odstúpiť v prípade, ak omeškanie dlžníka alebo veriteľa znamená podstatné porušenie zmluvnej povinnosti, ak to oznámi strane v omeškaní bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o tomto porušení dozvedela. Základným dôvodom na odstúpenie od zmluvy je omeškanie dlžníka alebo veriteľa, ktoré spôsobuje podstatné porušenie zmluvy. Z obsahu Zmluvy o prevode obchodného podielu uzatvorenej dňa 11.11.2011 medzi prevádzajúcou žalovanou a nadobúdateľkou žalobkyňou vyplýva povinnosť prevádzajúcej previesť svoj obchodný podiel v nominálnej hodnote 6.650,- eur v obchodnej spoločnosti S. S., G..M..B.. na nadobúdateľa žalobkyňu, a povinnosť žalobkyne uhradiť odplatu za prevod tohto obchodného podielu v lehote do 31.12.2011 v hotovosti k rukám žalovanej. Z prehlásenia prevádzajúcej - žalovanej, že spoločnosť nemá ku dňu uzatvorenia tejto zmluvy žiadne neuhradené splatné záväzky, nemožno podľa odvolacieho súdu vyvodiť, že toto prehlásenie má charakter zmluvnej povinnosti, ktorej nesplnenie by zakladalo možnosť odstúpiť od zmluvy o prevode obchodného podielu. Podľa názoru odvolacieho súdu, pravdivosť, resp. nepravdivosť takéhoto prehlásenia žalovanej ako prevádzajúcej, by zakladalo nárok na náhradu škody podľa § 373 Obchodného zákonníka (prípadne § 420 Občianskeho zákonníka) vo výške neuhradených splatných záväzkov obchodnej spoločnosti S. S., G..M..B.. ku dňu uzatvorenia zmluvy o prevode obchodného podielu. Podľa § 494 Občianskeho zákonníka, je obsahom záväzku „niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo niečo strpieť“. Vyhlásenie o neexistencii neuhradených splatných záväzkov môže byť pravdivé alebo nepravdivé, nevyplýva z neho však povinnosť niečo dať, konať, zdržať sa alebo niečo strpieť. Rovnako z tejto zmluvy nevyplýva žiadna povinnosť pre žalovanú ako prevádzajúcu, predložiť žalobkyni ako nadobúdateľke obchodného podielu účtovníctvo obchodnej spoločnosti, v ktorej obchodný podiel nadobudla, preto sa ani žalovaná nemohla dostať do omeškania so splnením zmluvnej povinnosti, prečo by žalobkyňa mohla v súlade s ustanovením § 345 ods. 1 Obchodného zákonníka od zmluvy odstúpiť.
34. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobkyňa sa prvýkrát domáhala vyslovenia relatívne neplatnosti v zmysle § 49a Občianskeho zákonníka až podaným odvolaním voči rozsudku dňa 28.7.2016 s tým, že žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu vzniesla námietku premlčania práva dovolávať sa tejto relatívnej neplatnosti. Právny úkon, ktorý má vadu majúcu za následok jeho tzv. relatívnu neplatnosť v zmysle ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka, sa považuje za platný, pokiaľ ten, na ochranu ktorého je dôvod neplatnosti právneho úkonu určený, sa neplatnosti nedovolá. Relatívnej neplatnosti sa treba dovolať (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.8.2010 sp. zn. XCdo/XXX/XXXX). Poukazujúc na uvedené preto neobstojí argumentácia žalobkyne uvedená v jej replike k vyjadreniu žalovanej k odvolaniu (v ktorom žalovaná prvýkrát vzniesla námietku premlčania), spočívajúca v tom, že právne úkony sa hodnotia podľa ich obsahu, pričom žalobkyňa tak, ako to sama v tejto replike uvádza, že „žalobkyňa v odvolaní poukázala na viaceré situácie a úkony, kedy bola neplatnosť právneho úkonu pre jej omyl vytknutá žalovanej, a teda ku namietnutiu neplatnosti došlo ešte pred uplynutím premlčacej lehoty“, z citovaného vyjadrenia je zrejmé (žalobkyňa to sama uvádza), že táto až v podanom odvolaní namietala neplatnosť tohto právneho úkonu. Premlčacia doba začala plynúť odo dňa, kedy došlo k realizácii právneho úkonu, t. j. odo dňa uzatvorenia zmluvy o prevode obchodného podielu, ktorý bol urobený dňa 14.11.2011, kedy boli overené podpisy zmluvných strán a pri aplikácii všeobecnej štvorročnej premlčacej lehoty podľa Obchodného zákonníka (z dôvodu, že sa jednalo pri prevode obchodného podielu o absolútny obchod), uplynula 14.11.2015. Keďže žalobkyňa túto relatívnu
neplatnosť prvýkrát namietala až v podanom odvolaní podanom osobne dňa 28.7.2016, urobila tak po uplynutí premlčacej doby, nemožno jej, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania, právo priznať. Námietka premlčania bola vznesená dôvodne, a preto z hľadiska procesnej ekonómie sa odvolací súd už bližšie nezaoberal odvolacími námietkami žalobkyne vo vzťahu k samotnej neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu.
35. Premlčanie má svoje opodstatnenie preto, aby pod sankciou premlčania bolo uplatnené právo v ustanovených lehotách na príslušných orgánoch, a zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch, a to aj za cenu straty vynutiteľnosti práva. Realizuje sa tak, že ak žalovaný vznesie námietku, súd je povinný na ňu prihliadať, čím nárok zaniká. Súd sa zaoberá zistenou námietkou premlčania bez toho, aby skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva veriteľa, čím sa uprednostňuje hľadisko procesnej ekonómie. Vznesenie námietky premlčania sa v každom jednotlivom prípade zo subjektívneho hľadiska oprávnenej osoby javí ako rozporné s dobrými mravmi, keďže jej zjavne nemožno priznať existujúce právo len v dôsledku toho, že uplatnila svoje právo po uplynutí zákonnej lehoty stanovenej pre premlčanie, a povinná osoba sa premlčania dovolala. Podľa praxe súdov Slovenskej republiky však túto okolnosť nie je možné považovať za uplatnenie práva v rozpore s dobrými mravmi, v dôsledku čoho by sa na vznesenú námietku premlčania neprihliadlo.
36. K poslednej odvolacej námietke žalobkyne, ktorou namietala zodpovednosť žalovanej ako prevodcu obchodného podielu za vady, odvolací súd uvádza, že zodpovednosťou za vady sa nemožno domáhať vrátenia kúpnej ceny, ale je potrebné analogicky pri prevode obchodného podielu vychádzať z ustanovení § 476 a násl. Obchodného zákonníka (zmluva o predaji podniku), a preto v prípade, ak by bola daná zodpovednosť žalovanej za vady predaného obchodného podielu, prichádza v úvahu len aplikácia ustanovenia § 486 Obchodného zákonníka o primeranej zľave z kúpnej ceny za vady predaného obchodného podielu. Obchodný podiel nie je tovarom v zmysle § 409 Obchodného zákonníka, nakoľko zmluva o odplatnom prevode obchodného podielu nie je kúpnou zmluvou, a preto na takýto prevod nemožno priamo vztiahnuť právnu úpravu zodpovednosti za vady tak, ako to urobila žalobkyňa, ktorá žiadala vrátenie kúpnej ceny, ale vyplýva z nej výlučný nárok na zľavu z ceny za prevod obchodného podielu. K uvedenému odvolací súd ešte považuje za potrebné dodať, že zmluva o odplatnom prevode obchodného podielu nie je kúpnou zmluvou podľa ustanovenia § 409 a násl. Obchodného zákonníka, preto na takýto prevod nemožno priamo vzťahovať právnu úpravu zodpovednosti za vady tovaru. Podľa § 61 ods. 1 Obchodného zákonníka, podiel je miera účasti spoločníka na čistom obchodnom imaní, a z neho vyplývajú ďalšie práva a povinnosti, pričom niet pochýb o tom, že obchodný podiel ako predmet prevodu, rozhodne nemožno stotožňovať s tovarom. Tento záver možno urobiť predovšetkým z toho, že kým u tovaru možno, ako to vyplýva z ustanovenia § 420 ods. 2 Obchodného zákonníka vychádzať pri posudzovaní prípadných vád z toho, že tovar musí mať akosť a prevedenie, ktoré sa hodí na účel určený v zmluve, alebo ak nie je tento účel v zmluve stanovený na účel, na ktorý sa takýto tovar spravidla používa. U obchodného podielu z účelu použitia vzhľadom k jeho individuálnej povahe, sa zásadne vychádzať nedá. Nepochybne je však možné, aby si strany zmluvy o prevode obchodného podielu dohodli, aké vlastnosti musí mať obchodný podiel, resp. sprostredkovane podnik spoločnosti, o ktorého obchodný podiel ide. Pokiaľ ide o takto dohodnuté (vymienené) vlastnosti obchodného podielu (k nemu patriaceho podniku), možno podľa presvedčenia odvolacieho súdu právnu úpravu zodpovednosti za vady použiť, avšak výlučne vo forme primeranej zľavy z kúpnej ceny, nie však formou vrátenia kúpnej ceny, ako to v podanom odvolaní žiadala žalobkyňa.
37. K námietke odvolateľky, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery, a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrenej hypotéze právnej normy, a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo stanovené dispozíciou právnej normy).
38. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa dôslednej riadil prislúchajúcou právnou úpravou, ktorú správne aplikoval na daný skutkový stav, keď po nepochybnom zistení skutkového stavu vyvodil aj správne právne závery, s ktorými sa odvolací súd plne stotožnil. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že žalobkyňa až v odvolacom konaní sa domáhala relatívnej neplatnosti právneho úkonu (zmluvy o prevode
obchodného podielu) a zodpovednosti žalovanej za vady predaného obchodného podielu, preto sa súd prvej inštancie nemohol v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať týmito odvolacími námietkami, a správne aplikoval príslušné ustanovenia vzťahujúce sa na odstúpenie od zmluvy z dôvodu omeškania žalovanej ako dlžníka zo splnením svojej zmluvnej povinnosti.
39. Odvolací súd nezistil v rámci odvolacieho prieskumu žalobkyňou uvádzanú nepreskúmateľnosť rozhodnutia okresného súdu. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.5.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higinsová a ďalšie proti Francúzsku z 9.2.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.6.2004 sp.zn. V..Ú. XXX/XX). Preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, s výnimkou výroku o náhrade trov konania ako vecne správne s tým, že s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (s výnimkou odôvodnenia vzťahujúceho sa k náhrade trov konania).
40. Žalovaná bola v konaní vo veci samej plne úspešná (súd prvej inštancie žalobu zamietol), a rovnako bola žalovaná úspešná aj v odvolacom konaní, keď odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, preto pri aplikácii zásady úspechu v konaní (§ 255 CSP), pri rozhodovaní o trovách konania, by tak žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (konanie vo veci nebolo zastavené ani sčasti, preto aplikácia § 256 CSP neprichádza do úvahy). Okrem základných ustanovení o náhrade trov konania podľa zásady úspechu (§ 255 CSP), alebo podľa zásady zavinenia (§ 256 CSP), prichádza do úvahy aj aplikácia dôvodov hodných osobitnosť zreteľa podľa § 257 CSP, ktorý prebral doterajšiu úpravu uvedenú v ustanovení § 250 ods. 1 prvej vety O.s.p.. Rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania preto nie je iba rozhodovanie podľa základných ustanovení (§ 255 a § 256 CSP), ale aj úvahou o možnej úprave rozsahu nároku na náhradu trov konania na základe dôvodov hodných osobitného zreteľa, pretože na tomto základe, aj v celom rozsahu úspešná strana sporu môže mať nárok na náhradu trov konania iba čiastočný, alebo jej možno náhradu trov konania nepriznať aj úplne. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok rovnako, ako predtým Občiansky súdny poriadok, vyžadoval pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.
41. Poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18.1.2012 vo veci sp. zn. XMCdo/X/XXXX, podľa ktorého ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi účastníkmi konania, ale k riešeniu situácie, ktoré je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva, alebo právom chránené záujmy, získal náhradu trov konania, ktoré pri tomto konaní dôvodne vynaložil, sa rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým zmenil výrok okresného súdu o náhrade trov konania, a rovnako ktorým nepriznal úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania, teda aj žalovaná bude znášať svoje náklady, javí ako spravodlivým, predovšetkým vzhľadom na existenciu okolnosti v tom, že žalovaná ako prevádzajúca v zmluve o prevode obchodného podielu, nepravdivo vyhlásila, že obchodná spoločnosť, v ktorej sa prevod obchodného podielu týkal (S. S., G..M..B..), nemá ku dňu prevodu žiadne neuhradené splatné záväzky, pričom toto prehlásenie žalovanej sa ukázalo ako nepravdivé, keď sama žalovaná pri svojom výsluchu na pojednávaniach konaných dňa 24.9.2015 a 30.9.2015, nepoprela existenciu týchto splatných záväzkov, ktoré dokonca následne sama čiastočne uhradila, pričom sa nevedela bližšie vyjadriť k hospodárskym výsledkom obchodnej spoločnosti v roku 2011. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého žalovaná, ktorá v konaní uspela, bude znášať svoje náklady, sa preto javí spravodlivým, predovšetkým s ohľadom na okolnosti uplatnenia nároku žalobkyňou, pokiaľ ide o odovzdanie účtovníctva, ktoré žalovaná neodovzdala pri prevode obchodného podielu, ako aj tá skutočnosť, že žalovaná dodatočne uhrádzala aj po prevode obchodného podielu, záväzky obchodnej spoločnosti S. S., G..M..B.., čím sama vyvrátila svoje vyhlásenie o neexistencii neuhradených splatných záväzkov tejto obchodnej spoločnosti. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania žalovanej sa preto odvolaciemu súdu nejaví ako neprimeraná tvrdosť, a nie je v rozpore s dobrými mravmi.
42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).