Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_4Co-15-2018.pdf
PDF · 110.97 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/15/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a sudcov JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobkyne: P. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX/XX, XXX XX K. N. E., právne zastúpená JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom ul. Sovietskych hrdinov 153/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky a o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaniach strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 7Csp/145/2016-61 zo dňa 15.05.2017 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok vo vyhovujúcom výroku.
Zrušuje rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 68,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 68,- eur od 27.01.2017 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 50 %.
V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, stanovisko strán sporu, výsledky vykonaného dokazovania, obsah pripojených listinných dôkazov, citoval ust. § 137 Civilného sporového poriadku, § 261 ods. 3 písm. d), § 262 ods. 1, § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákona č. 129/2010 Z.z.), § 3 ods. 3, § 8 ods. 3, 4 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej len zákona č. 250/2007 Z.z.), § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1, 3, 5, § 54 ods. 1, 2, § § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uviedol, že právny vzťah medzi stranami sporu vznikol na základe uzatvorenej zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX dňa 26.11.2012, na základe ktorej žalovaný ako veriteľ poskytol žalobkyni ako dlžníčke úver vo výške 100,- eur, ktorý sa zaviazala žalobkyňa vrátiť celkom v sume 168,- eur v 6- tich splátkach po 28,- eur s tým, že sa zaviazala zaplatiť aj poplatok vo výške 68,- eur. Splatnosť prvej splátky bola dňa 20.12.2012. V zmluve nie je uvedená výška ročnej úrokovej sadzby, ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len RPMN), priemerná výška RPMN a konečná splatnosť úveru. Z predloženého potvrdenia žalobkyne vyplýva, že žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 100,- eur, ktorý bol splatený a žalobkyňa celkom uhradila sumu 168,- eur. Dňa 28.09.2015 sa uskutočnilo stretnutie medzi žalobkyňou a zástupcom Združenia na ochranu občana spotrebiteľov HOOS Prešov, na ktorom bola žalobkyňa informovaná o náležitostiach spotrebiteľských zmlúv, o neprimeraných odplatách a úrokoch za úvery, o rozhodnutiach súdov s tým, že bola oboznámená aj s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. Súd
prvej inštancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že uzatvorená zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a teda poukázal na aplikáciu ustanovení vyplývajúcich z § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, t.j. úpravy spotrebiteľských zmlúv. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že medzi stranami sporu bol uzatvorený obchodnozáväzkový vzťah, že sa jedná o absolútny obchod poukázal na to, že novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 102/2014 Z.z. bolo doplnené, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/14/2014 z 21.04.2015, z ktorého vyplýva, že citované ust. § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Po právnom ustálení právneho vzťahu medzi stranami sporu súd skúmal dojednané zmluvné podmienky a najmä namietaný nedostatok zákonných náležitosti zmluvy o úvere. Poukázal na to, že zmluva o úvere neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z.). Údaj o termíne konečnej splatnosti má byť uvedený presne, a to uvedením konkrétneho dňa, mesiaca, roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť. Poukázal na rozhodovaciu prax iných všeobecných súdov s tým, že uviedol, že účelom Zákona o spotrebiteľských úveroch je to, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške, ako dlho je povinný plniť si povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vyžaduje sa časová (dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že v zmluve o úvere absentuje údaj požadovaný zákonom (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.), a to údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený iba počet splátok 6 a výška mesačnej splátky 28,- eur. Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité, nie je ani v súlade s uvedeným zákonným ustanovením. Taktiež poukázal na rozhodovaciu prax všeobecných súdov v obdobných veciach. Ďalej uviedol, že zmluva neobsahuje ani náležitosť vyplývajúcu z ust. § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z., a to výšku úrokovej sadzby, údaj o priemernej hodnote RPMN podľa § 9 ods. 3 písm. y) zákona č. 129/2010 Z.z.. Na základe týchto skutočností súd dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je preto v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Na základe toho, súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 68,- eur, v ktorej časti súd považoval nárok žalobkyne za dôvodný a preukázaný. Súčasťou priznanej istiny vo výške 68,- eur bol aj uplatnený úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 68,- eur od 27.01.2017 do zaplatenia v zmysle ust. § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. K dátumu omeškania uviedol, že žalovaný sa dostal s plnením peňažného záväzku do omeškania nasledujúcim dňom po doručení žaloby, ktorá bola žalovanému doručená dňa 25.01.2017.
Vo vzťahu k nároku žalobkyne na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v čl. 10 všeobecných obchodných podmienok žalovaného súd prvej inštancie uviedol, že uvedená zmluvná podmienka sa týkala poplatku vo výške 2/3 z poskytnutého úveru. Súd poukázal na znenie ust. § 53a) Občianskeho zákonníka a ďalej uviedol, že žalobu o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky považoval za žalobu výlučne podľa ust. § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku, a teda len, ak by takéto oprávnenie žalobkyni vyplývalo z osobitného právneho predpisu (najmä z hmotného práva) by sa formou takejto žaloby mohla súdnou cestou domáhať svojho práva. Žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky nie je formulovaná ako žaloba na určenie, či tu právo je alebo nie je, ale je formulovaná ako žaloba o určenie právnej skutočnosti (neprijateľnosti), ktorej prípustnosť je založená osobitným predpisom. Zo žiadneho osobitného predpisu nevyplýva výslovná možnosť takúto žalobu podať, a preto takýto výklad súdu v zmysle ust. § 137 Civilného sporového poriadku je podľa jeho názoru odôvodnený. Z tohto dôvodu žalobu v časti o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky ako nedôvodnú zamietol. Poukázal na to, že vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v zmysle žalobného návrhu by nemalo žiadne opodstatnenie a žiadny právny dopad na strany sporu, lebo úverový vzťah medzi stranami sporu zanikol splatením poskytnutého úveru s príslušenstvom žalobkyňou. Navyše poukázal na to, že rozsudok v tzv. individuálnom spotrebiteľskom spore vydaný podľa platnej právnej úpravy (§ 290 - § 300 Civilného sporového poriadku) je záväzný len pre strany konania a len v prejednávanej právnej veci, nie je záväzný pre každého.
Vo vzťahu k námietke premlčania uplatneného nároku žalobkyne z dôvodu uplynutia subjektívnej aj objektívnej premlčacej doby súd poukázal na ust. § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka s tým, že uviedol, že pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia plynie subjektívna 2-ročná premlčacia doba plynúca odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil a objektívna 3-ročná premlčacia doba plynúca odo dňa, keď došlo k
bezdôvodnému obohateniu, resp. 10-ročná pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení. V danom prípade je podľa názoru súdu zachovaná objektívna premlčacia doba 10-ročná, pretože bezdôvodné obohatenie žalovaného súd považoval za úmyselné. Ak žalovaný obchádzal zákon č. 129/2010 Z.z. tým, že ním predložená úverová zmluva neobsahuje zákonom stanovené náležitosti, toto jeho konanie sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Poukázal na iné rozhodnutia v obdobných veciach týkajúcich sa posúdenia námietky premlčania. Zdôraznil, že subjektívna premlčacia lehota začala plynúť dňom 28.09.2016, t.j. dňom, kedy sa žalobkyňa dozvedela, že na strane žalovaného na jej úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu tým, že plnila z úverovej zmluvy aj nároky, na ktoré v zmysle zákona žalovanému nárok nevznikol. Uvedená skutočnosť bola preukázaná prehlásením Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS Prešov, ktoré oslovila za účelom poskytnutia právneho poradenstva. Následne podala žalobu dňa 28.11.2016, t.j. počas plynutia subjektívnej premlčacej doby. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalovaného, že premlčacia doba začala plynúť dňom nasledujúcim po prijatí posledného plnenia zo strany žalobkyne, ktorým plnila nad rámec istiny, a to na úroky a poplatky. Žalobkyňa uhradila žalovanému poplatok, na ktorý mu nevznikol nárok. Neznalosť žalobkyne ako spotrebiteľky v čase plnenia, že plnila to, čo nemala, nemôže byť posudzovaná v jej neprospech. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie vyhovel žalobe ohľadne zaplatenia sumy 68,- eur istiny s prísl. a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle ust. § 262 ods. 1 a § 255 Civilného sporového poriadku tak, že predmetom konania boli dva samostatné nároky, preto súd v časti o zaplatenie bezdôvodného obohatenia vyhovel, v ktorej časti bola žalobkyňa úspešná a ohľadne určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky žalobu zamietol, v ktorej časti bol úspešný žalovaný. Vzhľadom na čiastočný úspech žalobkyne a žalovaného, povahu uplatňovaných nárokov a skutočnosť, že sa jedná o spor vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy súd rozhodol tak, že žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 50 %.
2. V zákonom stanovenej lehote podala proti rozsudku odvolanie žalobkyňa. Namietala zamietavý výrok a výrok o náhrade trov konania z dôvodu nesprávnych skutkových zistení, vrátane nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že v predmetnom konaní sa domáhala neprijateľnosti zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z.. Výklad ust. § 137 Civilného sporového poriadku považovala za nesprávny s tým, že zároveň poukázala na čl. 3 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ako aj na obsah ust. § 137, z ktorého vyplýva ... najmä..., ktoré nemožno ignorovať pri posudzovaní druhu podanej žaloby. Právny zástupca žalobkyne namietal, že súd neaplikoval ust. § 298 Civilného sporového poriadku vo vzťahu k rozhodnutiu o neprijateľnosti zmluvných podmienok, v zmysle ktorého súd aj bez návrhu môže v spotrebiteľskom spore vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku - vyhovujúcemu výroku odvolanie žalovaný. Namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, a tým odňatie možnosti konať pred súdom, nesprávne skutkové zistenia, vrátane nesprávneho právneho posúdenia. Nesúhlasil s posúdením vznesenej námietky premlčania pri uplatnenom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Uplatnený nárok z tohto titulu považoval za premlčaný, a to z dôvodu, že žalobkyňa plnila na splátkach dňa 09.01.2013 sumu 28,- eur, dňa 25.01.2013 sumu 28,- eur, dňa 08.03.2013 sumu 28,- eur, dňa 14.03.2013 sumu 28,- eur a dňa 15.03.2013 sumu 56,- eur. Navyše žalobkyňa nepreukázala možnosť uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v 10-ročnej premlčacej lehote. Poukázal na iné rozhodnutia všeobecného súdu v obdobných veciach. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.
4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil. Napadnutý rozsudok v zamietavom výroku odvolaním žalobkyne navrhol potvrdiť.
Právny zástupca žalobkyne v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovaný ako profesionálny poskytovateľ nebankových úverov dlhodobo, systematicky a na území celej Slovenskej republiky porušoval spotrebiteľské právo, ktoré je základným nástrojom jeho profesionálnej činnosti tak bezpochyby musí toto právo ovládať a ak ho porušuje, nie je možné takto konať inak, ako vedome, cielene, a teda úmyselne. Pripravuje formulárovú zmluvu len on, manažuje obsah a formu právneho
úkonu, a tým aj právneho vzťahu, ktorý tak robí vedome tak ako chce. Poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov v obdobných veciach s tým, že navrhol vyhovujúci výrok potvrdiť ako vecne správny. Uplatnil si trovy odvolacieho konania, ktoré špecifikoval.
Žalovaný v rámci odvolacej repliky k vyjadreniu právneho zástupcu žalobcu zotrval na svojich vyjadreniach uvedených v podanom odvolaní. V tejto časti navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zdôraznil, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobkyňa plnila na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov). Vo vzťahu k preukázaniu úmyslu pre plynutie 10-ročnej premlčacej doby uviedol, že Občiansky zákonník podstatu úmyselného konania nevymedzuje, a preto pri skúmaní úmyslu konania osoby je potrebné vychádzať z právnej úpravy zavinenia v trestnom práve. Na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačí všeobecné tvrdenie o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní zmlúv o úvere, ale je nutné, aby v každom jednotlivom prípade s poukazom na okolnosti uzatvorenia úverovej zmluvy bolo preukázané, že žalovaný v čase uzatvorenia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy skutočne vedel alebo aspoň bol uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje. To, že žalovaný požadoval za poskytnutie peňažných prostriedkov odplatu vo forme úrokov za poskytnutý úver je tou činnosťou, ktorou sa žalovaný v čase uzatvorenia zmlúv o úvere zaoberal a na ktorú mal oprávnenie, lebo v predmete podnikania má aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov čo medzi stranami sporu nebolo sporné. Táto skutočnosť však nedokazuje úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie. Žalovaný v čase uzatvorenia zmlúv o úvere nemohol mať vedomosť, ani predpokladať to, že o niekoľko rokov neskôr môže byť predmetná zmluva o úvere posúdená ako zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorá neobsahuje podstatné náležitosti podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch.
Právny zástupca žalobkyne v rámci odvolacej dupliky k vyjadreniu žalovaného poukázal na skutočnosti týkajúce sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že úverová zmluva obsahovala neprijateľný administratívny poplatok, a preto žalovanému vznikol nárok len na vrátenie istiny. Úver bol považovaný za bezúročný a bez poplatkov pre nedostatok náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 9 ods. 2 písm. c), f), i), j), k) zákona č. 129/2010 Z.z.). Vo vzťahu k posúdeniu námietky premlčania uviedol, že pri posudzovaní začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka je potrebné vychádzať z preukázanej, skutočnej nie teda len predpokladanej vedomosti oprávneného o tom, že na jeho úkor došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Žalobkyňa sa dozvedela od Združenia na ochranu spotrebiteľov HOOS Prešov, že žalovaný prijímal platby v rozpore so zákonom, že jej predložil na podpis formulárovú spotrebiteľskú zmluvu, ktorá v rozpore so zákonom vytvárala dojem, že na splátky, na ktoré podľa zákona nemal právo, právo má. Až získaním vedomostí o týchto skutočnostiach prichádzalo do úvahy podanie žaloby na strane žalobkyne, a teda až od tohto momentu mohla začať plynúť subjektívna premlčacia doba. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je irelevantná vedomosť o tom, že niečo objektívne je, podstatná je vedomosť o tom, že to čo je, je podstata subjektívnej premlčacej doby. Poukázal na iné rozhodnutia všeobecných súdov ohľadne stanovenia okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby. Uviedol, že u žalovaného sa nejedná o žiadnu kategóriu osôb, u ktorých sa zavinenie prezumuje, ale o preukázaný úmysel vo vzťahu k spotrebiteľom. Z tohto dôvodu námietku premlčania považoval za nedôvodnú. Navrhol napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku potvrdiť. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania, ktoré špecifikoval.
5. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016 v znení neskorších predpisov, ďalej len CSP) vzhľadom na včas podané odvolania osobami oprávnenými (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako aj internetovej stránke dňa 30.05.2018 (§ 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1, 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti vyhovujúcemu výroku nie je dôvodné. Odvolanie žalobkyne proti zamietavému výroku a súvisiacemu výroku o trovách konania je dôvodné.
Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
6. Oboznámením sa s obsahom spisu, odôvodnením napadnutého rozhodnutia, právnym posúdením uplatneného nároku súdom prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne posúdil právny vzťah medzi stranami sporu ako vzťah spotrebiteľský, ako aj správne skúmal náležitosti dojednanej zmluvy o úvere uzavretej medzi stranami sporu dňa 26.11.2012 s tým, že správne dospel k záveru, že úver je bezúročný a bez poplatkový v zmysle ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. pre chýbajúce náležitosti vyplývajúce z ust. § 9 ods. 2 písm. k), i), y) zákona č. 129/2010 Z.z.. Správne súd prvej inštancie posúdil aj nedôvodnosť vznesenej námietky premlčania žalovaným, pokiaľ súd vychádzal z ust. § 107 Občianskeho zákonníka, a to úmyselnej 10-ročnej premlčacej lehoty vzhľadom na postavenie žalovaného na finančnom trhu ako poskytovateľa spotrebiteľských úverov, pričom okolnosti týkajúce sa pre posúdenie úmyselného konania žalovaného na úkor spotrebiteľov súd založil na známych skutočnostiach vyplývajúcich z rozhodovacej činnosti súdov ohľadne skúmania dodržiavania právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa. V tejto časti sa preto odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdom prvej inštancie.
7. K odvolaniu žalovaného proti vyhovujúcemu výroku odvolací súd dodáva, že ho nepovažoval za dôvodné. Súd prvej inštancie na základe správne zistených skutkových okolností, správne posúdil dôvodnosť uplatneného nároku. Je nesporné, že na základe zmluvy o úvere zo dňa 26.11.2012 č. zmluvy 801900870 (č.l. 5 spisu), žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 100,- eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala vrátiť vo výške 168,- eur, z toho 68,- eur predstavoval poplatok za poskytnutie úveru. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie pri skúmaní dojednaných zmluvných podmienok dospel k záveru, že zmluva o úvere neobsahuje zákonom požadované náležitosti, preto považoval nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia za opodstatnený. K bezdôvodnému obohateniu došlo v zmysle ust. § 451 Občianskeho zákonníka, na ktorú skutočnosť súd prvej inštancie správne poukázal s tým, že došlo k plneniu bez právneho dôvodu, ktorý odpadol. Uplatnená námietka nesprávnych skutkových zistení vrátane nesprávneho právneho posúdenia uplatneného nároku nebola dôvodná.
8. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku týkajúcu sa namietaného nesprávneho posúdenia vznesenej námietky premlčania. Odvolací súd sa v tejto časti stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa sa preukázateľne dozvedela o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia na základe porady so zástupcami Združenia na ochranu práv spotrebiteľa HOOS, Prešov, ktorú skutočnosť preukázala prehlásením o poskytnutí poučenia zo dňa 09.11.2016 (č.l. 17 spisu). Žaloba bola podaná 28.11.2016, t.j. počas plynutia subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle ust, § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa prichádza do úvahy len výnimočne, ak to odôvodňujú konkrétne okolností prípadu. V prípade aplikácie tohto princípu platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa (uznesenie NS SR sp. zn. 6MCdo/9/2012 z 16.01.2013).
9. Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru odvolacieho súdu, napadnuté odôvodnenie spĺňa náležitosti vyplývajúce z ust. § 220 ods. 2 CSP, je jasné, zrozumiteľné a najmä preskúmateľné, a preto uplatnenú námietku týkajúcu sa odňatia možnosti konať pred žalovanému, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.
Z týchto dôvodov vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.
10. Vo vzťahu k zamietavému výroku a podanému odvolaniu právnym zástupcom žalobkyne odvolací súd uvádza, že v tejto časti napadnutý rozsudok považoval za nesprávny. Žalobkyňa ako spotrebiteľka má právo na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ktorých neprijateľnosti sa môže domáhať v súdnom konaní v zmysle ust. § 3 ods. 3, 5 zákona č. 250/2007 Z.z.. V týchto konaniach sa naliehavý právny záujem predpokladá, lebo právo na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami, resp. namietanie konania dodávateľa v rozpore s predpismi na ochranu spotrebiteľa vyplýva z osobitného právneho predpisu. Záver súdu prvej inštancie vo vzťahu k nedôvodnosti určovacieho petitu o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky preto nebol správny. Odvolací súd súhlasí s názorom právneho zástupcu žalobcu, že aj v zmysle ust. § 298 CSP, súd aj bez návrhu môže určiť neprijateľnosť zmluvnej podmienky, a preto v tejto časti súd prvej inštancie nesprávne uplatnený nárok posúdil. Navyše žalobkyňa v podanej žalobe, ako aj v samostatnom podaní zo dňa 13.01.2017 súdu písomne oznámila, že neprijateľnosti zmluvnej podmienky sa domáha v zmysle ust. § 3 ods. 3, 5 veta prvá zákona č. 250/2007 Z.z., nie podľa § 137 CSP i napriek tomu, že v ust. § 137 CSP je uvedený len demonštratívny výpočet možných žalôb, nie taxatívny s prihliadnutím na .... slovo najmä v texte ustanovenia zákona ..... .
Z tohto dôvodu odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v zamietavom výroku a súvisiacom výroku o trovách konania v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. c) CSP pre nesprávne právne posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). Nesprávne právne posúdenie spočívalo v nesprávnom posúdení naliehavého právneho záujmu žalobkyne na určení neprijateľnej zmluvnej podmienky.
11. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.
V ďalšom konaní je úlohou súdu prvej inštancie opätovne sa zaoberať dôvodnosťou uplatneného nároku na určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky vo vzťahu k časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3-ny zahrňujúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívnou s tým spojenou uvedenou v zmysle o úvere č . XXXXXXXXX z 26.11.2012 vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru bodu 10 (č.l. 3 spisu).
Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným v novom rozhodnutí vo veci v zmysle ust. § 396 ods. 1, 3 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu strany v spore § 255 CSP). O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí vo veci (§ 396 ods. 1, 3 CSP).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci. ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý' rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.