Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Co-256-2017.pdf
PDF · 102.45 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/256/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu F., zastúpeného X. proti žalovanému U., do 30.06.2016 za účasti R. ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, zastúpeného X., o zaplatenie 3.793,95 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 30. januára 2017, č.k. 12C/159/2013-158, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá a vo výrokoch o trovách konania (výroky II., III., IV.) p o t v r d z u j e .
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti prevyšujúcej zaplatenie sumy 524,68 eur, úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 282,52 eur od 22.12.2010 do zaplatenia, úrokov z omeškania 9 % ročne zo súm: 40,36 eur od 02.02.2011 do zaplatenia, 40,36 eur od 02.03.2011 do zaplatenia, 40,36 eur od 02.04.2011 do zaplatenia, 40,36 eur od 02.05.2011 do zaplatenia, 40,36 eur od 02.06.2011 do zaplatenia (výrok I.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.), žalovanému nepriznal náhradu trov konania (výrok III.), R. ako vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného do 30.6.2016 nepriznal náhradu trov konania (výrok IV.) a rozhodol o vrátení súdneho poplatku žalobcovi vo výške 158,30 eur (výrok V.).
1.2 Zamietajúci výrok zdôvodnil súd prvej inštancie tým, že W. dňa 07.06.2006 uzatvorila so žalovaným Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej mu poskytla úver vo výške 1.526,92 eur. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010 W. postúpila svoju pohľadávku voči žalovanému na žalobcu. Nakoľko žalovaný nesplácal úver podľa dohodnutých podmienok, žalobca prostredníctvom spoločnosti V. listom zo dňa 17.02.2011 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a vyzval ho k úhrade dlžnej sumy 3.924,67 eur. Žalovaný dlh neuhradil. Právne súd prvej inštancie posúdil vec podľa ustanovení § 39, § 52 ods. 2 veta druhá, § 524 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, účinného ku dňu uzavretia zmluvy (07.06.2006), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, účinného ku dňu uzavretia zmluvy tak, že vzhľadom na charakter strán sporu ide o spotrebiteľský vzťah. Žalobca nepredložil dôkaz - písomnú výzvu banky (W.), preto je postúpenie pohľadávky voči žalovanému neplatné pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v § 92 ods. 8 zákona o bankách. V dôsledku tohto žalobca nie je nositeľom subjektívneho práva z hmotnoprávneho vzťahu, teda nemá aktívnu vecnú legitimáciu v tomto konaní, preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
1.3 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), avšak úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov konania, pretože žiadnu nežiadal a žiadne trovy mu ani nevznikli. K trovám vedľajšieho účastníka súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že podľa záverov občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedľajší účastník od účinnosti CSP zanikol ako subjekt konania, nedochádza k transformácii zo zákona na osobitný subjekt podľa § 95 CSP. V zmysle § 470 ods. 2 CSP však súd rozhodol o požadovanej náhrade trov konania do 30.06.2016 tak, že aplikoval ustanovenie § 257 CSP s odkazom na dôvody hodné osobitného zreteľa a na judikatúru o neúčelne vynaložených trovách konania (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7MCdo/15/2014, 6MCdo/5/2013). Súd videl tieto dôvody v neúčelnosti a nadbytočnosti vynaloženia trov, pretože združenie na ochranu spotrebiteľov bolo založené za účelom poskytovania ochrany spotrebiteľovi a malo by byť teda samé schopné poskytovať právnu ochranu spotrebiteľovi a nie prostredníctvom advokáta, ktorého si zvolilo, v dôsledku čoho ochranu v skutočnosti neposkytuje združenie, ale iba advokát, čo je v rozpore s účelom právnej úpravy týkajúcej sa postavenia združení na ochranu spotrebiteľa.
2.1 Proti uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie, a to vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol (výrok II.), podal včas odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe vyhovie, prípadne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odvolaní citoval viaceré odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 CSP, ako však uviedol, podstata nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa neho spočíva najmä v nesprávnom právnom posúdení zákona o bankách, zákona o spotrebiteľských úveroch, v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia, jeho nedostatočnej presvedčivosti a prijateľnosti a v nepredvídateľnom postupe súdu prvej inštancie. Poukázal na obsah svojho písomného vyjadrenia, ktorým sa podľa neho súd prvej inštancie nezaoberal, hoci ho v čase rozhodovania mal k dispozícii. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s argumentáciou žalobcu a ani sa k nej nevyjadril. Preto žalobca považuje napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný z dôvodu nedostatočného odôvodnenia (k tomu rozsiahlo citoval judikatúru týkajúcu sa riadneho odôvodnenia súdnych rozhodnutí i vyjadrenia teoretikov práva). Uviedol, že účelom § 92 zákona o bankách je úprava výnimiek z bankového tajomstva a toto ustanovenie nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Výlučne zákon o spotrebiteľských úveroch definuje možnosť postúpenia práva vyplývajúceho zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na tretiu osobu, pričom v ustanovení § 4 ods. 6 v súvislosti s postúpením pohľadávky odkazuje na § 524 Občianskeho zákonníka. Zákon o spotrebiteľských úveroch vôbec neodkazuje na zákon o bankách. Podľa žalobcu preto nie je správny výklad ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách na spotrebiteľský úver takým spôsobom, že aplikáciou tohto ustanovenia sa bude určovať neplatnosť postúpenia pohľadávky a nedostatok aktívnej legitimácie nového veriteľa. Poukázal tiež na prioritu výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k jej neplatnosti (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 15/2014, I. ÚS 640/2014, nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. III. ÚS 3900/12). Žalobca ďalej odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Obo/210/01 (judikát R 119/2003), podľa ktorého relevantným oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi je bez ďalšieho založená aj aktívna legitimácia postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd ju akceptuje bez toho, aby skúmal existenciu, resp. platnosť zmluvy o postúpení. K tomu uviedol, že žalovanému bolo oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky spolu s výzvou na úhradu riadne doručované, pričom toto oznámenie o postúpení pohľadávky s výzvou na úhradu žalobca súdu predložil spolu s dokladom o doručení žalovanému. Poukázal aj na znenie všeobecných obchodných podmienok svojho právneho predchodcu (banky), podľa ktorých (bod 18.14) „klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky... voči klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke, alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky“. Argumentoval aj ustanovením § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého, ak veriteľ postúpi práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na tretiu osobu, postupuje sa podľa Občianskeho zákonníka, ako aj dôvodovou správou k zákonu o bankách, podľa ktorej sa v § 92 ods. 1 až 7 (dnes ods. 8) upravujú prípady prelomenia bankového tajomstva.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
4. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktorého dôvody sú správne (§ 387 ods. 2 CSP) a odvolací súd k tomu dopĺňa nasledujúce:
5. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči žalovanému z pôvodného veriteľa - W. na žalobcu. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal, že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovaného na splnenie peňažného záväzku titulom poskytnutého úveru, preto považoval postúpenie pohľadávky voči žalovanému za absolútne neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách.
6. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi procesné právo uplatňovať si ten-ktorý hmotnoprávny nárok. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (na strane žalobcu) alebo pasívnej (na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Cdo/205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. Pokiaľ žalobca v odvolaní argumentoval rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Obo/210/2001, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení, odvolací súd uvádza, že súdna prax sa už od tohto rozhodnutia odklonila (okrem toho rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Obo/201/2001 sa týkalo obchodnej, nie spotrebiteľskej veci a iných skutkových okolností). Odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Obo/49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo/76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo, a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.
7. Priorita výkladu v prospech platnosti právnych úkonov, ktorou tiež argumentuje žalobca v odvolaní, sa týka výkladu prejavu vôle subjektov uskutočňujúcich daný právny úkon, nie však výkladu právnych noriem. Je však možné uvažovať aj o tom, že ak by bol prípustný taký výklad právnej normy, ktorý by neznamenal neplatnosť toho-ktorého právneho úkonu, bolo by potrebné vykladať danú právnu normu práve týmto spôsobom a nie spôsobom, ktorý vedie k neplatnosti právneho úkonu. V tomto prípade však podľa názoru odvolacieho súdu predmetná právna norma (§ 92 ods. 8 zákona o bankách) nepripúšťa iný rozumný výklad než ten, že týmto ustanovením sú upravené zákonné podmienky postúpenia pohľadávky banky voči klientovi na tretiu osobu, ktorých nerešpektovanie spôsobuje absolútnu neplatnosť postúpenia pohľadávky podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Výklad, ktorým argumentuje žalobca (že ide len o úpravu bankového tajomstva, ktorej nerešpektovanie nemôže mať za následok neplatnosť postúpenia pohľadávky), nemôže obstáť z dôvodov uvedených nižšie.
8. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné na tomto mieste citovať § 92 ods. 8 (predtým § 92 ods. 7) zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“): „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“
9. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia („...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku... postúpiť“), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie „Ochrana klientov a bankové tajomstvo“. Pokiaľ žalobca v odvolaní odkazoval na dôvodovú správu, je potrebné pripomenúť, že táto dôvodová správa sa týkala pôvodného znenia citovaného ustanovenia, avšak novelou zákona o bankách zákonom č. 132/2013 Z. z. bol nadpis štrnástej časti (do ktorej patrí aj § 92) zmenený z „Bankové tajomstvo“ na „Ochrana klientov a bankové tajomstvo“, čo tiež nasvedčuje tomu, že účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Žalobcom citované ustanovenie § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého sa pri postúpení práv zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere postupuje podľa Občianskeho zákonníka, neznamená, že by pri spotrebiteľských úveroch bola vylúčená aplikácia zákona o bankách. Takýto výklad by viedol k absurdnej situácii, keď by klienti banky, ktorí čerpajú iný než spotrebiteľský úver, požívali vyšší stupeň ochrany (keďže na nich by sa § 92 zákona o bankách vzťahoval) než klienti, ktorí majú v banke spotrebiteľský úver. Ak je postupcom banka, je logické, že je povinná postupovať nielen v súlade so všeobecnými predpismi (napr. Občianskym zákonníkom), ale aj s osobitným predpisom, ktorý je určený práve bankám (zákon o bankách). Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je teda potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.
10. Odvolací súd preto konštatuje, že nebol daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, resp. keď na zistený skutkový stav síce aplikuje správny predpis, ale tento nesprávne interpretuje. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie aplikoval a interpretoval ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách správne. Správne vyvodil, že postup právneho predchodcu žalobcu - banky pred postúpením pohľadávky na žalobcu nebol v súlade s citovaným ustanovením (nebolo preukázané, že banka pred postúpením pohľadávky písomne vyzvala žalovanú na splnenie jej záväzku a výzvu jej doručila, resp. aspoň odoslala).
11. Pokiaľ žalobca uviedol ako odvolací dôvod nesprávne skutkové zistenia, nekonkretizoval, v čom mali byť skutkové zistenia súdu prvej inštancie nesprávne. Žalobca v žalobe, v priebehu konania a ani v odvolaní netvrdil, že postúpeniu pohľadávky voči žalovanému predchádzala písomná výzva pôvodného veriteľa (banky), preto toto skutkové zistenie, na ktorom bolo založené právne posúdenie o nesplnení predpokladu platnosti postúpenia pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, považoval odvolací súd za správne.
12. K žalobcom uvedeným odvolacím dôvodom nesplnenia procesných podmienok, inej vady rozhodnutia a nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie odvolací súd taktiež konštatuje, že odvolateľ nekonkretizoval, v čom konkrétne majú spočívať tieto pochybenia súdu prvej inštancie. Jediným konkrétnym odvolacím dôvodom (okrem právneho posúdenia, ktorým sa odvolací súd zaoberal vyššie) je žalobcom tvrdené nedostatočné odôvodnenie, a teda nepreskúmateľnosť rozsudku. K tomu odvolací súd uvádza, že z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 410/2006, II. ÚS 251/2004, III. ÚS 209/2004) i Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že nie je potrebné, aby odôvodnenie súdneho rozhodnutia dávalo odpoveď na každý argument strany, postačí špecifická odpoveď na také argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci významné. Nie je ani tak podstatné, či vyjadrenie strany (v tomto prípade žalobcu) je výslovne spomenuté v odôvodnení rozhodnutia alebo nie; podstatné je to, či sa súd vysporiadal s relevantnými argumentmi, ktoré strana vo svojom vyjadrení uviedla. K tomu odvolací súd uvádza, že „špecifická odpoveď súdu na rozhodujúce argumenty strany“ neznamená, že konajúci súd musí výslovne uviesť, že niektorou svojou úvahou vyvracia argumentáciu konkrétneho účastníka konania. Stačí, keď súd uvedie takú vlastnú právnu argumentáciu, popri ktorej argumentácia strany zjavne neobstojí. V tomto prípade súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol svoje právne posúdenie, podľa ktorého pri bankových úveroch je potrebné rešpektovať okrem § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka aj ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktoré vyžaduje pred postúpením pohľadávky písomnú výzvu banky klientovi a bez tejto výzvy nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky zo strany banky na žalobcu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Takéto odôvodnenie je podľa názoru odvolacieho súdu postačujúce a je z neho zrejmé, že súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcu, že § 92 zákona o bankách ustanovuje len podmienky prelomenia bankového tajomstva a nie podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, a že postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľského úveru by sa malo posudzovať výlučne podľa ustanovení § 524 Občianskeho zákonníka. Proti tejto argumentácii žalobcu uviedol súd prvej inštancie dostatočne jasne svoju vlastnú právnu argumentáciu (s ktorou sa odvolací súd, ako je uvedené vyššie, stotožnil). Súd prvej inštancie sa teda dostatočne vysporiadal s argumentáciou žalobcu týkajúcou sa jeho aktívnej vecnej legitimácie a platnosti postúpenia pohľadávky a na ďalšie argumenty, uvedené v podaní žalobcu, nebolo v tejto situácii potrebné odpovedať.
13. Napokon, pokiaľ žalobca v odvolaní citoval bod 18.14 Všeobecných obchodných podmienok banky, podľa ktorého mal klient súhlasiť s tým, že banka je oprávnená postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky voči klientovi na tretiu osobu, avšak klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky, takéto ustanovenie - okrem toho, že je zahrnuté vo všeobecných obchodných podmienkach, klient takýto súhlas nepodpísal, pričom takto závažné rozhodnutie klienta banky nemožno „ukrývať“ do rozsiahlych všeobecných obchodných podmienok - predstavuje zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, keď umožňuje banke postúpiť svoju pohľadávku aj bez súhlasu klienta, avšak klientovi to isté neumožňuje bez súhlasu banky. Preto toto ustanovenie predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku a nie je možné naň prihliadať.
14. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku zamietajúcom žalobu ako vecne správny potvrdil.
15. Aj keď výroky o trovách neboli výslovne napadnuté odvolaním, vzhľadom k tomu, že ide o súvisiace (závislé) výroky (§ 379 písm. a) CSP), odvolací súd preskúmal aj tieto výroky, avšak len z pohľadu odvolateľa (keďže žalovaný, ani občianske združenie nepodali odvolanie), teda ako výroky, ktorými nebola žalobcovi priznaná náhrada trov konania ani vo vzťahu k žalovanému, ani vo vzťahu k občianskemu združeniu, ktoré malo do 30.06.2016 postavenie vedľajšieho účastníka na strane žalovaného (výrok, ktorým sa nepriznáva náhrada trov žalovanému, resp. vedľajšiemu účastníkovi totiž v sebe zahŕňa aj nepriznanie náhrady trov žalobcovi). Vzhľadom k tomu, že vo veci samej mal plný úspech žalovaný, a tým aj vedľajší účastník na strane žalovaného (§ 255 ods. 1 CSP), resp. v zastavujúcej časti zavinil zastavenie konania žalobca (§ 256 ods. 1 CSP), bolo nepriznanie náhrady trov žalobcovi voči žalovanému aj voči vedľajšiemu účastníkovi správne. Preto odvolací súd potvrdil aj oba výroky o trovách konania (výroky III., IV.).
16. V odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný, ktorý však bol v odvolacom konaní nečinný, žiadne trovy mu v odvolacom konaní nevznikli, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).