Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

41Cob/20/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej, v právnej veci žalobcu Q. O., nar. X.X.XXXX, bytom Y. H., XXXX/X, XXX XX J., občan SR zastúpeného advokátkou Mgr. Gordanou Dlhou, Koceľova 9, 821 08 Bratislava, proti žalovanému RSNET s.r.o., Dukelských hrdinov 976/38, 979 01 Rimavská Sobota, IČO: 36 631 221, zastúpenému advokátom JUDr. Róbertom Lakatošom, Daxnerova 5, 979 01 Rimavská Sobota, o zaplatenie 1.297,70 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota, č.k. 1Cb/13/2016-52 zo dňa 1. marca 2017, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota, č.k. 1Cb/13/2016-52 zo dňa 1. marca 2017 potvrdzuje.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu a rozhodol, že žalovaný má nárok voči žalobcovi na plnú náhradu trov konania.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca si uplatnil proti žalovanému zaplatenie sumy 1.297,70 Eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že žalobca dodal žalovanému klimatizačné zariadenie, ktorého cenu vyfakturoval faktúrou č. 01407 na sumu 7.786,20 Eur so splatnosťou 11.4. 2014. Žalovaný zaplatil žalobcovi z vyfakturovanej sumy čiastku 6.488,50 Eur, a to dňa 22. 4.2014, teda zostalo uhradiť 1.297,70 Eur. Žalobca žiadal žalovaného o doplatenie tejto čiastky, pričom žalovaný mu oznámil, že dňa 29.10.2014 poukázal túto sumu na účet vedený v W. W., a.s. a tiež zaslal žalobcovi e-mailovú korešpondenciu, v ktorej mal žalobca oznámiť žalovanému zmenu účtu. Žalobca sa dozvedel, že osoba s ním spolupracujúca V. O. oznámil žalovanému zmenu účtu na W. W., a.s. č.účtu XXXXXXXXXX/XXXX. Keďže žalobca zmenu účtu žalovanému neoznámil, a ani ho počas svojho podnikateľského obdobia nemenil, trval na úhrade dlžnej sumy. Žalobca tiež uviedol, že dňom 1.1.2015 ukončil svoju podnikateľskú činnosť, a preto podal žalobu ako fyzická osoba. Žalobca si tiež uplatnil nárok na zaplatenie úrokov z omeškania v zákonnej výške, nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, ako aj nárok na náhradu trov konania.

3. Žalovaný považoval žalobu za nedôvodnú, keďže svoje povinnosti voči žalobcovi vyplývajúce mu z obchodného právneho vzťahu si riadne a včas splnil. Žalovaný uviedol, že komunikácia v súvislosti s uzatvorením zmluvy o dodávke a montáží klimatického zariadenia medzi žalovaným a žalobcom sa uskutočnila v elektronickej forme a takouto formou bola aj zo strany žalovaného uskutočnená objednávka. Žalovaný konal v rámci tejto komunikácie výlučne s pánom V. O., pričom žalovanému nie je známe, v akom vzťahu k žalobcovi tento vystupuje, či ide o zamestnanca žalobcu alebo s

ním spolupracujúcu osobu. Pán O. v mene žalobcu poskytol žalovanému cenovú ponuku, dojednal podmienky uzavretia zmluvy a taktiež na elektronickú adresu, ktorú v rámci komunikácie so žalovaným používal, bola doručená objednávka zo strany žalovaného. Ohľadom časti ceny diela, a to žalovanej sumy 1.297,70 Eur, ktorá v skutočnosti predstavuje DPH vo výške 20 % zo základu dane 6.488,50 Eur, bolo zo strany žalovaného s pánom O. dohodnuté, že táto suma bude uhradená až po šiestich mesiacoch v prípade riadnej funkčnosti dodaného klimatizačného zariadenia, o čom svedčí aj jeho elektronická správa zo dňa 23.10. 2014, v ktorej žalovanému pre úhradu zvyšnej časti faktúry č. 01407 oznamuje č.účtu. Keďže komunikácia žalovaného so žalobcom prebiehala aj dovtedy v elektronickej forme a bol to práve pán O., ktorý v rámci nej konal za žalobcu, vykonal žalovaný dňa 29.10.2014 v zmysle tejto inštrukcie úhradu predmetnej sumy 1.297,70 Eur na novo oznámený účet, pričom prihliadol k zmene účtu z dôvodu, že mu ju oznámila osoba konajúca aj dovtedy za žalobcu, osobitnú pozornosť tomu neprikladal. Žalovaný bol toho názoru, že žalobca by si mal uplatňovať právo na zaplatenie žalovanej sumy voči s ním spolupracujúcej osobe V. O..

4. Žalobca v konaní následne uviedol, že V. O. so žalobcom len spolupracoval, nebol jeho zamestnancom. V prípade zákazky žalovaného zabezpečil vypracovanie cenovej ponuky, dojednanie času dodania tovaru a prijal objednávku. Veci týkajúce sa zúčtovania dodaného tovaru však mal na starosti žalobca. Tiež uviedol, že ak by žalobca menil bankový účet, takúto skutočnosť by svojim zákazníkom oznamoval výlučne on a to písomne a poštou. Podľa názoru žalobcu bolo povinnosťou žalovaného, ak dostal oznam o zmene účtu takouto formou preveriť si, či ide skutočne o oznam podnikateľa alebo nie. Žalobca mal za to, že ustanovenie § 16 Obchodného zákonníka nie je aplikovateľné, keďže nešlo o konanie v prevádzkarní.

5. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ako aj výsluchom V. O. a zistil, že spornou v konaní ostala právna otázka, či došlo k zániku záväzku zo zmluvy o dielo zaplatiť zostatok z ceny diela splnením, keď žalovaný plnil podľa pokynov osoby spolupracujúcej so žalobcom, s ktorou jedinou komunikoval v rámci tohto zmluvného vzťahu, a ktorá mu oznámila iný účet na zaplatenie zostatku kúpnej ceny.

6. Súd konštatoval, že podnikateľ môže v zmysle § 15 Obchodného zákonníka okrem svojho priameho konania konať aj na základe zastúpenia, ktoré môže byť okrem zastúpenia založeného na základe rozhodnutia štátneho orgánu byť buď zmluvné alebo zákonné. Uviedol, že na to, aby určitá osoba mohla konať podľa citovaného ustanovenia § 15 Obchodného zákonníka za podnikateľa zo zákona, ako jeho zákonný zástupca, sa vyžaduje súčasné splnenie dvoch podmienok. Musí ísť o osobu, ktorá je poverená určitou činnosťou, pričom forma poverenia alebo pomer osoby k podnikateľovi nie sú rozhodujúce a druhou podmienkou vzniku oprávnenia poverenej osoby zastupovať podnikateľa priamo zo zákona bez osobitnej plnej moci je to, že činnosť, ktorou bola táto osoba poverená, je činnosťou pri prevádzke podniku. Oprávnenie poverenej osoby vyplývajúce z ustanovenia § 15 Obchodného zákonníka je založené predovšetkým na obvyklosti právnych úkonov, ku ktorým pri činnosti, ku ktorým bola poverená dochádza, pričom ich obvyklosť je treba posudzovať objektívne, nezávisle a na ich prípadnom vymedzení vo vzťahu medzi podnikateľom a poverenou osobou. Ak sú teda splnené podmienky stanovené v § 15 Obchodného zákonníka vo všeobecnosti platí, že osoba, pri ktorej sú uvedené podmienky splnené, je oprávnená konať za podnikateľa samostatne, ako tzv. zákonný zástupca. Súd tiež zdôraznil, že oprávnenie konať za podnikateľa podľa § 15 Obchodného zákonníka vyplýva priamo zo zákona.

7. Okresný súd v napadnutom rozsudku tiež konštatoval, že výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Konštatoval, že strany sporu sa zhodli v tvrdení, že svedok V. O. so žalobcom spolupracoval, ako uviedol ako aj sám žalobca, zabezpečoval vypracovanie cenovej ponuky, dojednanie času dodania tovaru a prijatie objednávky. Pokiaľ žalovaný od predzmluvných úkonov, ktorým je hlavne vypracovanie cenovej ponuky, cez prijatie objednávky až po realizáciu diela komunikoval so svedkom V. O., mohol dôvodne predpokladať, že svedok V. O. je splnomocnený aj na úkony týkajúce sa prijatia ceny diela zahŕňajúc aj oznámenie o zmene čísla účtu. Súd mal za to, že ak určitá osoba v podniku je oprávnená vypracovať cenové ponuky a komunikovať so zákazníkmi, niet dôvodu predpokladať, že v prípade oznámenia zmeny čísla bankového účtu išlo v danom prípade o exces. Súd teda zastal názor, že osoba svedka V. O. vykonávala funkciu zákonného zástupcu podnikateľa podľa § 15 Obchodného zákonníka, pričom je irelevantné, na základe akého právneho

vzťahu so žalobcom. V konaní neboli produkované dôkazy o tom, že by žalovaný vedel o tom, že svedok nie je oprávnený na oznamovanie čísla bankového účtu, na ktorý sa má plniť a vzhľadom na okolnosti prípadu, kedy žalovaný komunikoval výlučne so svedkom aj o peňažných otázkach, o prípadnom excese ani nemohol vedieť. Plnením sumy vo výške 1.297,70 Eur na svedkom oznámený účet dňa 29.10.2014 teda žalovaný svoj dlh z uzavretej zmluvy o dielo splnil a jeho dlh zanikol v plnom rozsahu. Súd ďalej konštatoval, že osoba žalovaného už teda nie je v danom prípade osobou pasívne vecne legitimovanou, a preto žalobu zamietol.

8. Súd sa tiež zaoberal otázkou včasnosti splnenia zostatku záväzku žalovaného. Uviedol, že faktúra č. 10407 bola splatná dňa 11.4.2014, avšak k plneniu zostatku ceny diela vo výške 1.297,70 Eur došlo najskôr dňa 29.10.2014, kedy žalovaný poukázal túto sumu na svedkom oznámený bankový účet. Žalovaný v konaní tvrdil, že so svedkom bolo dohodnuté, že táto suma bude uhradená až po šiestich mesiacoch v prípade riadnej funkčnosti dodaného klimatizačného zariadenia. Na podporu svojho tvrdenia uviedol, že aj svedok mu zmenu čísla účtu oznámil až dňa 23.10.2014, čo vyplýva z predloženej e-mailovej komunikácie žalovaného so svedkom. Súd teda zdôraznil, že tvrdenie týkajúce sa posunutia doby splatnosti nebolo žalobcom výslovne popreté, teda ho súd podľa § 151 ods. 1 považoval za nesporné. Z týchto dôvodov považoval žalobu za nedôvodnú aj v časti uplatneného príslušenstva, t.j. úrokov z omeškania.

9. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žalovaný má nárok na plnú náhradu trov konania, keďže mal vo veci plný úspech.

10. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a prizná žalobcovi náhradu trov konania. V odvolaní uviedol, že nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie. Uviedol, že svedok O. bol osobou, ktorá urobila prvotné úkony - pripravila cenovú ponuku, dojednal čas dodania a prijal objednávku od žalovaného. Ostatné úkony, ako dodanie tovaru, montáž, vystavenie a doručenie daňového dokladu realizoval výlučne žalobca. Svedok O. nebol v pracovnom pomere k žalobcovi a bol len spolupracujúcou osobou. Konateľ žalovaného pán D. dostal kontakt na svedka O. od svojho zamestnanca Q. Q., ktorý je B. svedka O., a s ktorým pred rokom 2013 pracoval v jednej spoločnosti podnikajúcej v oblasti predaja a montáže klimatizácií. Žalobca ďalej v odvolaní uviedol, že v konaní bolo preukázané, že tovar predal osobne žalobca, čo vo svojej výpovedi uviedol aj svedok O., keď vypovedal, že žalovaný poslal do O. zamestnanca, ktorý od žalobcu tovar prevzal. Žalobca bol v Y. W. klimatizáciu aj namontovať a spustiť do prevádzky, pretože len tak mohol dať žalovanému záruku na dodaný tovar. Že žalobca tovar namontoval a sfunkčnil, opäť potvrdil svojou výpoveďou svedok O.. K fakturácii uviedol, že suma mala byť uhradená v celosti o čom svedčí e-mailová objednávka žalovaného zo dňa 21.3.2017, kde bolo uvedené, že dojednaná suma obsahuje tovar - klimatizačné jednotky, montáž a náklady na dopravu a faktúra bude preplatená v plnej výške v mesiaci apríl 2014. Žalobca preto aj vystavil daňový doklad na plnú sumu, pričom doprava nebola účtovaná vzhľadom na to, že tovar si bol napokon žalovaný prevziať sám. Nebol dôvod žiadať preddavok, či vystavovať zálohovú faktúru. To opäť dokazuje zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným.

11. Odvolateľ tiež tvrdil, že svedok O. v čase spracovania objednávky nemohol zákazku prijať vo svojom mene, ako sa snažil vysvetliť vo svojej výpovedi, pretože nemal živnostenské oprávnenie, nepodnikal ani ako právnická osoba, ani nebol nikde zamestnaný. Žalovaný teda musel mať o tomto vedomosť, pretože ako svedok O. vypovedal na pojednávaní dňa 15.2.2017: „ po nejakom čase nastali poruchy, bolo treba to odovzdať, ja som už s pánom nespolupracoval, tak som to bol odovzdať a pán D. mi zavolal, že komu ten zvyšok peňazí treba zaplatiť“. Podľa žalobcu toto jasne dokazuje, že žalovaný vedel o tom, že svedok O. koná vo svojom mene, bez vedomia žalobcu a bolo zrejmé, že dlhovanú sumu neplatí žalobcovi, ale v prospech svedka O..

12. Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobcu podaním zo dňa 21.7.2017, v ktorom navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil a aby priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Vo vyjadrení uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a vydaný na základe dostatočne zisteného skutkového stavu. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočným a vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodnil, prečo nebolo možné žalobe žalobcu vyhovieť a túto bolo potrebné po vykonanom dokazovaní zamietnuť. Súd prvej inštancie správne poukázal na právnu úpravu vyplývajúcu z ustanovenia § 15

Obchodného zákonníka, pod ktorú správne subsumoval zistenia vyplývajúce z výsluchu svedka V. O.. Z vykonaného dokazovania jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyplynulo, že žalobca a svedok V. O. spolupracovali pri podnikateľskej činnosti spočívajúcej v dodávke a montáži klimatizačných zariadení. Žalovaný pritom za účelom dodávky a montáže klimatizačného zariadenia do svojej prevádzky komunikoval výlučne so svedkom V. O.. Tento poskytol žalovanému cenovú ponuku, dojednával podmienky uzavretia zmluvy a taktiež na jeho elektronickú adresu, ktorú v rámci komunikácie so žalovaným používal, bola doručená objednávka zo strany žalovaného. Ohľadom žalovanej sumy bolo so svedkom O. dohodnuté, že táto suma bude uhradená až po šiestich mesiacoch v prípade riadnej funkčnosti dodaného klimatizačného zariadenia, o čom jednoznačne svedčí aj jeho elektronická správa zo dňa 23.10.2014. Nakoľko komunikácia žalovaného a svedka O. vo veci dodávky a montáže klimatizačného zariadenia prebiehala aj dovtedy v elektronickej forme a bol to práve svedok O., ktorý v rámci nej konal za žalobcu, vykonal potom žalovaný dňa 29.10.2014 v zmysle tejto inštrukcie úhradu sumy 1.297, 70 Eur na novo oznámený účet, pričom k zmene účtu z dôvodu, že ju oznámila osoba konajúca aj dovtedy za žalobcu, osobitnú pozornosť neprikladal. Žalovaný je toho názoru, že si riadne splnil svoje finančné záväzky voči žalobcovi z titulu dodania a montáže klimatizačného zariadenia, a preto jeho žalovanú pohľadávku neuznáva.

13. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného podaním zo dňa 24.8.2017, v ktorom uviedol, že z vyjadrenia žalovaného je zrejmé, že úhradu na iný účet, ako účet žalobcu realizoval vedome. Žalobca nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že konanie svedka V. O. treba považovať za konanie v mene podnikateľa. Opakovane uviedol, že žalovaný musel byť s prácou žalobcu spokojný, pretože okrem dodávky tovaru v mesiaci apríl 2014 si objednal u žalobcu aj inú službu a demontáž a montáž iného svojho klimatizačného zariadenia v mesiaci august 2014, za ktorú zaplatil v mesiaci september 2014 sumu 420,-Eur na účet žalobcu identický s bankovým účtom na faktúre č. 01407, ktorej čiastočné neuhradenie je predmetom tohto sporu. Zároveň žalobca aj vzhľadom na skutočnosť, že sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie poukázal na to, že z ustanovenia § 15 ods. 2 Obchodného zákonníka vyplýva, že ak konajúca osoba prekročí rozsah poverenia, toto prekročenie zaväzuje podnikateľa len vtedy, ak tretia strana ( žalovaný ) o prekročení nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani vedieť nemohla. Žalobca tvrdí, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný o tom, že neplatí na účet žalobcu vedel, nakoľko sám sa u svedka O. dopytoval komu má zvyšok kúpnej ceny zaplatiť. To jasne dokazuje, že žalovaný nemal v úmysle plniť žalobcovi. Na dopytovanie sa komu zaplatiť zostatok kúpnej ceny nebol dôvod. Žalovaný účet žalobcu poznal z daňového dokladu, ktorým bolo fakturované klimatizačné zariadenie, ako aj z úhrady inej zákazky v mesiaci september 2014. Tieto skutočnosti žalovaný v konaní nevyvrátil. Z týchto dôvodov žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať žalobcovi náhradu trov konania.

14. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu podaním zo dňa 7.10.2017, v ktorom uviedol, že v celom rozsahu sa pridržiava písomného vyjadrenia zo dňa 21.7.2017 a naďalej je rozhodne toho názoru, že žalobcom napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné považovať za vecne správny a vydaný na základe dostatočne zisteného skutkového stavu. Žalobca ani v predmetnom svojom podaní nespochybňuje, ale na druhej strane ani nevysvetľuje spôsob svojej spolupráce pri dodávkach a montážach klimatizačných zariadení so svedkom V. O.. Zatiaľ žiadnym zrozumiteľným spôsobom nevysvetlil právny základ svojej spolupráce so svedkom O., avšak na druhej strane pripustil a v predmetnom svojom vyjadrení to aj potvrdil, že treba mať za preukázané, že práve svedok O. vypracoval cenovú ponuku, dohodol spôsob dodania tovaru a taktiež prijal objednávku. Žalovaný poukázal na to, že z vykonaného dokazovania žiadnym spôsobom nevyplynulo, že by objednávka žalovaného na dodávku a montáž klimatizačného zariadenia bola bývala zadaná priamo práve žalobcovi, ako podnikateľskému subjektu s označením, ako na faktúre č. 01407. Objednávka bola zadaná na e-mailovú adresu S., ktorú možno stotožniť len so svedkom O., a keďže žalobca doposiaľ neobjasnil spôsob svojej spolupráce s týmto svedkom, možno mať potom za to, že to bol práve svedok O., ktorý ďalej zadával objednávky pre s ním spolupracujúce osoby - napríklad žalobcu tak, ako to uviedol tento svedok aj pri svojom výsluchu pred súdom. Žalovaný v čase objednávania dodávky a montáže klimatizačného zariadenia rozhodne nemal žiadnu vedomosť o vzájomných vzťahoch žalobcu a svedka O., jeho prioritou bolo riadne vybavenie jeho objednávky, a keďže komunikoval výlučne so svedkom O., považoval ho potom aj za osobu oprávnenú jednať so žalovaným vo veci dodávky klimatizačného zariadenia. Žalovaný je toho názoru, že v zmysle § 15 ods. 2 Obchodného zákonníka nemal a ani nemohol mať vedomosť o akomkoľvek prekročení poverenia v mene podnikateľa konajúcej osoby, keďže so žalobcom v súvislosti s objednávkou klimatizačného zariadenia nikdy nejednal, pričom žalobca nevyužil možnosť vysvetliť vec

svojím výsluchom ako strany sporu na pojednávaní, ktorého sa nezúčastnil. Týmto zmaril aj možnosť vysvetliť, resp. namietnuť tvrdenie svedka O., že on robil finančné vyúčtovanie a žalovaný o ich dohodách s pánom O. nevedel, pričom sa zároveň vyjadril aj v tom smere, že cena diela bola riadne vyplatená. Pokiaľ sa žalobca odvoláva na údajne ďalšiu službu, ktorú mal pre žalovaného vykonať v mesiaci august 2014, žalovaný na objasnenie veci dodal, že v apríli 2014 mu bolo najprv dodané ( doviezol si ho sám na vlastné náklady ) len samotné technologické zariadenia, na ktoré skutočne bola vystavená faktúra, zaplatenie časti ktorej je predmetom tohto sporu, toto technologické zariadenie bolo následne namontované až v mesiaci august 2014, pričom jeho montáž skutočne vykonal žalobca ( čo potvrdil aj svedok O. ), ktorému bola cena montáže v sume 420,-Eur skutočne uhradená v mesiaci september 2014 úhradou osobitnej faktúru, avšak ohľadom časti ceny samotného technologického zariadenia, a to žalovanej sumy 1.297,70 Eur, ktorá v skutočnosti predstavuje daň z pridanej hodnoty vo výške 20 % zo základu dane 6.488,50 Eur, bolo ďalej zo strany žalovaného s pánom O. dohodnuté, že táto suma bude uhradená až po namontovaní a overení riadnej funkčnosti dodaného klimatizačného zariadenia. Svedčí o tom aj jeho elektronická správa zo dňa 23.10.2014, v ktorej žalovanému po úhrade zvyšnej časti faktúry oznámil číslo účtu, na ktorý bola úhrada žalovanej sumy dňa 29.10.2014 vykonaná, a teda až následne po žalobcom spomínanej úhrade sumy 420,-Eur. Žalovaný zdôraznil, že jeho tvrdenia majú logický časový a postupný sled na rozdiel od tvrdení žalobcu, ktoré nezohľadňujú objektívne skutočnosti a najmä to, že nakoľko samotnú montáž klimatizačného zariadenia vykonal skutočne žalobca, žalovaný nemal potom dôvod mu cenu práce na základe osobitnej ním vystavenej faktúry neuhradiť. Svedok O. pritom vo svojom výsluchu objasnil dôvody, pre ktoré ako osoba komunikujúca so žalovaným vo veci dodávky a montáže klimatizačného zariadenia oznámil žalovanému zmenu účtu za účelom úhrady ceny samotného technologického zariadenia, o ktorých žalovaný v tom období rozhodne nemal vedomosť, a keďže komunikoval výlučne so svedkom O., považoval ho potom aj za osobu oprávnenú jednať so žalovaným vo veci dodávky klimatizačného zariadenia, a teda prípadne aj meniť číslo účtu, na ktorý má byť platba uskutočnená. Súd prvej inštancie teda v napadnutom rozsudku dostatočným a vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodnil, prečo nebolo možné žalobe žalobcu vyhovieť. Žalovaný naďalej žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť.

15. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „CSP“ ) prejednal vec podľa ustanovenia § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 380 ods. 1 CSP, nenariadil pojednávania, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 potvrdil.

16. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ktorý nadobudol účinnosť 1.6.2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

17. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

18. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

19. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

20. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

21. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k zopakovaniu alebo k doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalobcom dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 191 ods. 1 a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.

22. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca žalobou podanou na Okresný súd Rimavská Sobota dňa 8.4.2016 sa domáhal zaplatenia sumy 1.297,70 Eur s príslušenstvom, ako doplatenie kúpnej ceny, ktorú vyfakturoval faktúrou č. 01407 na sumu 7.786,20 Eur, z ktorej zostalo neuhradených 1.297,70 Eur, nakoľko žalovaný túto sumu poukázal dňa 29.10.2014 na účet oznámený V. O.. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní listinnými dôkazmi a výsluchom V. O. dospel k záveru, že V. O. konal za žalobcu v zmysle § 15 Obchodného zákonníka, mal za preukázané, že žalovaný nemal vedomosť o prekročení rozsahu oprávnenia konať za žalobcu, a preto mal za to, že žalovaný svoj dlh splnil, a preto žalobu napadnutým rozsudkom zamietol.

23. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Žalobca v podanom odvolaní namieta, že V. O. nebol oprávnený oznámiť žalovanému zmenu čísla účtu, na ktorý má byť doplatená kúpna cena, pričom tiež poukazoval na to, že žalovaný mal vedomosť a musel mať vedomosť o tom, že V. O. oznámené číslo účtu nie je účtom žalobcu. V tejto súvislosti odvolací súd má za to, že v konaní bolo jednoznačne preukázané a zároveň žalobcom potvrdené, že V. O. prijal od žalovaného objednávku, robil cenovú ponuku, teda úkony, z ktorých žalovaný dôvodne mohol predpokladať, že V. O. je zástupcom žalobcu. Ak žalobca namieta, že V. O. oznámením iného čísla účtu prekročil rozsah poverenia a žalovaný o tom musel vedieť, odvolací súd má za to, že žalobca v konaní neprodukoval žiaden dôkaz o tom, že žalovanému oznámil, v akom rozsahu poveril V. O. zastupovaním v obchodnoprávnom vzťahu so žalovaným. V konaní bolo teda na žalobcovi, ako podnikateľovi, aby preukázal, na základe akého právneho titulu vystupoval V. O. za žalobcu, teda aký mal rozsah oprávnenia, keďže je zrejmé, že celú zákazku sprostredkoval so žalovaným, čo žalobca nespochybnil. Z ustanovenia § 15 ods. 2 Obchodného zákonníka vyplýva, že ak osoba svojím konaním prekročí rozsah poverenia podľa ods. 1, toto konanie podnikateľa zaväzuje len vtedy, ak tretia osoba o prekročení rozsahu poverenia nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani nemohla vedieť. Dôkazné bremeno preukázať, že o tomto prekročení rozsahu tretia strana vedela, je v tomto prípade na žalobcovi, ako podnikateľovi, ktorý dôkazné bremeno v konaní nezvládol.

24. Odvolací súd zároveň dopĺňa, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, pričom Civilný sporový poriadok zvyšuje procesnú zodpovednosť strán v dokazovaní a obmedzuje aktivitu súdu pri navrhovaní, teda aj vykonávaní dôkazov. V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana konania musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia. Žalobca však v konaní žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal, v akom rozsahu splnomocnil V. O. vo vzťahu k žalovanému, a preto sa stotožnil odvolací súd s názorom žalovaného, že vzhľadom na výlučnú komunikáciu s V. O. oprávnene predpokladal, že je oprávnený konať v mene žalobcu aj ohľadne oznámenia zmeny čísla účtu, na ktorý má byť kúpna cena doplatená.

25. V posudzovanom prípade okresný súd jasne a výstižne opísal predmet sporu a uviedol na akých skutkových tvrdeniach žalobcu a žalovaného vec posudzoval. Zhrnul právne relevantné skutočnosti, ktorými odôvodnil prejednávaný spor, vyhodnotil tvrdenia strán a vypočutého svedka, uviedol rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré boli preukázané, vymenoval vykonané dôkazy, ich obsah a uviedol, čo konkrétne z nich zistil. Právne vec posúdil a v odôvodnení citoval právnu normu podľa ktorej uplatnený nárok žalobcu posúdil.

26. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že ide o svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené rozhodnutie, resp. také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu.

27. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 potvrdil.

28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, v nadväznosti na ustanovenie § 262 ods. 1 a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech a ktorému vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 255 ods. 1 priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP.

29. Rozsudok bol jednohlasne schválený členmi odvolacieho senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .