Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_34C-205-2016.pdf
PDF · 160.44 KB
Case nature
Area
Subarea
34C/205/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I sudkyňou JUD. Lýdiou Nemešovou v právnom spore žalobcu: R., nar. X.X.XXXX, bytom G., H., štátny občan Ukrajiny, zastúpený: JUDr. Ladislav Mikluš, advokát, so sídlom Stará Baštová 2, 040 01 Košice, proti žalovaným: 1/ L., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., štátny občan Slovenskej republiky, 2/ E.k, nar. X.X.XXXX, bytom P., štátny občan Slovenskej republiky, obaja právne zastúpení: JUDr. Ján Mochnáč, advokát, so sídlom Benadova 1, 040 22 Košice, v spore o vydanie hnuteľných vecí, resp. o náhradu škody vo výške 2.000,- Eur, takto
rozhodol:
I. Žalovaní v 1. a 2. rade s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- Eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.
III. Žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
IV. Svedok Z., nar. XX.X.XXXX, bytom V. má voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu svedočného v rozsahu 100%, o výške ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
V. Svedkyňa U. nar. X.X.XXXX, bytom L. má voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu svedočného v rozsahu 100%, o výške ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobca žalobou zo dňa 14.11.2016 žiadal súd, aby zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade k povinnosti vydať mu hnuteľné veci 1 ks plazma televízor zn. SAMSUNG 127 cm uhlopriečka, zakúpený v roku 2011 v pôvodnej cene 733,- Eur (terajšia hodnota 400,- Eur), 1 ks rustikálna sklenená obývačková vitrína, pôvodná cena 600,- Eur (terajšia hodnota 300,- Eur), 1 ks rustikálna komoda, pôvodná hodnota 300,- Eur (terajšia hodnota 150,- Eur), 1 ks rustikálna skrinka pod TV, pôvodná cena 300,- Eur (terajšia hodnota 150,- Eur), talianska sedacia súprava svetlozelenej farby 3+1+1 (gauč a 2 kreslá), pôvodná cena 2.500,- Eur (terajšia hodnota 800,- Eur), 1 ks kuchynský chrómový stôl s čiernym sklom a k tomu 4 ks kožené chrómové stoličky, pôvodná cena 350,- Eur (terajšia hodnota 200,- Eur) a v prípade nemožnosti plnenia, aby zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť mu náhradu škody vo výške 2.000,- Eur. Zároveň žiadal súd, aby zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade k povinnosti nahradiť mu trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku za podanú žalobu a v trovách právneho zastúpenia.
2. Žalobu žalobca odôvodnil najmä tými skutočnosťami, že po predaji vlastného bytu v Košiciach, na ulici M. sa po dohode s matkou R., naposledy bytom M. P., toho času nebohou, rozhodol dočasne uložiť u nej v byte, ktorý bol jej výlučným vlastníctvom okrem iných hnuteľných vecí, televízor 1 ks plazma, zn. SAMSUNG 127 cm uhlopriečka, zakúpený v roku 2011 v pôvodnej cene 733,- Eur (terajšia hodnota 400,- Eur), 1 ks rustikálnu sklenenú obývačkovú vitrínu v pôvodnej cene 600,- Eur (terajšia hodnota 300,- Eur), 1 ks rustikálnu komodu v pôvodnej cene 300,- Eur (terajšia hodnota 150,- Eur), taliansku sedaciu súpravu svetlozelenej farby 3+1+1 (gauč a 2 kreslá) v pôvodnej cene 2.500,- Eur (terajšia hodnota 800,- Eur), 1ks kuchynský chrómový stôl s čiernym sklom a k tomu 4 ks kožených chrómových stoličiek v pôvodnej cene 350,- Eur (terajšia hodnota 200,- Eur). Všetky tieto hnuteľné veci boli jeho vlastným majetkom a boli uskladnené v byte jeho nebohej matky s jej súhlasom z dôvodu, že v tom čase predal vlastný byt a nemal kde uskladniť vyššie uvedené hnuteľné veci. Jeho matka R. po dlhej a ťažkej chorobe dňa XX.X.XXXX zomrela a tak v dedičskom konaní sp. zn. 16D/72/2015, Dnot 40/2015 vedenom notárskym úradom JUDr. Pavla Semjana sa dedičia zo zákona dohodli, že nehnuteľnosť v kat. území zapísaná na LV č. XXXXX byt na P., súp. číslo XXXX nadobúdajú L. a E.. Pri tomto dedičskom konaní ho na základe udeleného splnomocnenia z dôvodu, že bol ako občan UA administratívne vyhostený cudzineckou políciou z územia Slovenskej republiky do konca roka 2017, hájil jeho oprávnený nárok advokát JUDr. Ladislav Mikluš, AK Košice, Stará Baštová 2. Tento sa zároveň ústne dohodol s jeho nevlastnými bratmi žalovanými v 1. a 2. rade, že mu vydajú všetky jeho hnuteľné veci. Chce zvýrazniť skutočnosť, že predmetom dedičského konania nebolo zariadenie bytu vrátane týchto vyššie uvedených hnuteľných vecí. Po telefonickej dohode poslal auto do bytu jeho nebohej matky pre veci, ktoré mal u nej uskladnené, ktoré čiastočne žalovaní v 1. a 2. rade vydali vysťahovaním na chodbu obytného domu okrem vyššie uvedených vecí. Z uvedených dôvodov požiadal svojho advokáta, aby menovaným zaslal písomnú predžalobnú výzvu na vydanie hnuteľných veci, ktorá im bola dňa 10.8.2016 zaslaná, a ktorú dňa 12.8.2016 prevzal žalovaný v 2. rade, žalovaný v 1. rade výzvu na vydanie vecí neprevzal.
3. Žalovaný v 1. rade vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 10.3.2017 uviedol, že žalobca nežil s nimi v spoločnej domácnosti, ale býval vo svojom byte na M. v M. na sídlisku Y.. Po tom, čo bol cudzineckou políciou vyhostený z územia Slovenskej republiky, tento byt predal a dohodol sa s ich mamou, že časť vecí u nej ponechá, keďže ich nemal kde uskladniť a bolo mu ľúto ich vyhodiť. O tomto nebola spísaná žiadna dohoda o uskladnení ani preberací protokol o prevzatí týchto vecí. On ani jeho brat v tejto dohode neboli zainteresovaní, keďže jednalo sa o byt ich mamy a šlo o dohodou medzi mamou a žalobcom. Po smrti ich mamy prebehlo dedičské konanie, v ktorom zastupoval záujmy žalobcu advokát JUDr. Ladislav Mikluš, zapísaný v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory č. 3699. Predmetom tohto konania o dedičstve neboli veci, ktoré žalobca u nich v byte ponechal, a ktoré sa snaží vymôcť žalobou. Počas konania ich žalobcom splnomocnený advokát vyzval, aby mu vydali osobné veci žalobcu, ktoré sa v tom čase nachádzali u nich v byte. Tak aj urobili a všetky veci, o ktorých s určitosťou vedeli, že patria žalobcovi vydali ľuďom, ktorí pre tieto veci prišli autom. O tomto nebol spísaný žiadny preberací protokol, a ani odovzdávací protokol. Medzi týmito vecami určite bol televízor Samsung 127 cm, ktorého vydanie sa domáha žalobca touto žalobou. Vie, že tam boli ďalej DVD prehrávač, set top box, záclony, koberce, osobné veci ako oblečenie, hygienické potreby. Ak si dobre pamätá, tak žiaden nábytok medzi týmito vecami nebol. Nábytku, ktorý žalobca po dohode s mamou priniesol, sa mama postupom času zbavovala. Pamätá si, že niektoré z týchto vecí vyhodila, lebo boli poškodené alebo zaberali veľa miesta. K jednotlivým položkám sa vyjadriť nevie. Myslí si, že veci ktoré uvádza žalobca v žalobe u nich ani neboli resp. nemá vedomosť o tom, že tam mal byť nejaký rustikálny nábytok. Jednalo sa prevažne o obyčajný nábytok z drevotriesky. Pamätá si, ako mama vyhodila stolík pod televízor, ktorý bol polámaný a spomína si, že bol z drevotriesky. Hnuteľnými vecami, ktorých vydanie sa žalobca touto žalobou domáha, v čase vydávania tzv. iných vecí nedisponovali, vydali všetky veci, ktoré sa nachádzali v tom čase v byte a o ktorých vedeli, že patria žalobcovi. Žiaden rustikálny nábytok sa v tom čase už v byte nenachádzal, rovnako tam v tom čase už nebola žiadna sedacia súprava svetlozelenej farby, ani kuchynský chrómový stôl s čiernym sklom a ani 4 kusy kožených chromovaných stoličiek. Ak by sa v byte v tom čase takéto jeho veci nachádzali, tak by mu ich s určitosťou vydali.
4. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k žalobe zo dňa 7.3.2017 zhodne ako žalovaný v 1. rade v jeho vyjadrení, poukázal na skutočnosť, že žalobca býval vo svojom byte na ulici M. Po tom, čo tento byt predal, dohodol sa s ich mamou, že časť vecí u nej ponechá. Po smrti ich matky prebehlo dedičské konanie, predmetom ktorého však neboli veci, ktoré žalobca u nich v byte ponechal, a ktoré sa snaží vymôcť žalobou. Počas konania ich žalobcom splnomocnený advokát vyzval, aby mu vydali osobné veci žalobcu, ktoré sa v tom čase nachádzali u nich v byte. Išlo o osobné veci ako napríklad jeho oblečenie,
lampy, porcelán, kuchynské potreby, hygienické potreby a podobne. Žalobcovi vydali aj televízor značky Samsung 127 cm uhlopriečka, ktorého vydanie sa žalobca napriek tomu, že mu ho už dali, domáha žalobou zo dňa 14.11.2016. Všetky veci, ktoré sa v ich byte v čase doručenia výzvy nachádzali, vydal ľuďom, ktorí prišli pre tieto veci na aute, ktoré žalobca poslal. Ostatných vecí sa mama počas života postupne zbavila, nakoľko tieto jej v byte prekážali. Nevie uviesť komu ich darovala alebo čo s nimi urobila.
5. Žalobca v replike zo dňa 7.4.2017 uviedol, že pokiaľ ide o vydanie hnuteľných vecí, z bytu, ktorý nadobudli žalovaní po právoplatne ukončenom dedičskom konaní po poručiteľke (nebohej mame sporových strán) je pravdou, že pri prejednávaní predmetného dedičského konania po ústnej dohode medzi ním a žalovanými bol dohodnutý deň a čas, kedy mu majú byť vydané všetky hnuteľné veci, ktoré boli v tomto byte len uskladnené. Tieto ani nemohli byť predmetom dedičského konania, lebo boli len s jej súhlasom uskladnené a poručiteľka nikdy nebola ich majiteľkou. Veci, ktoré uvádzajú žalovaní sa v čase ich odovzdania už nachádzali na chodbe, a to takým spôsobom, že ich predtým vyniesli pred dvere na chodbu pred byt, žalovaní v 1. a 2. rade napriek klopaniu a zvoneniu neboli ochotní otvoriť domové dvere, až vyšiel ich sused s otázkou, čo za neporiadok je na chodbe a išlo len o vydanie hnuteľných vecí nepatrnej hodnoty. Predmetného prevzatia hnuteľných vecí sa nemohol osobne zúčastniť, pretože má zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky až do konca roku 2017. Z uvedených dôvodov tam poslal kamaráta (označeného v žalobe ako svedka), ktorý veci vyložené pred bytom žalovaných zobral. Hnuteľné veci 1 ks plazma televízor zn. SAMSUNG uhlopriečka 127 cm, 1 ks rustikálna sklenená obývačková vitrína, 1 ks rustikálna komoda, 1 ks rustikálna skrinka pod TV, talianska sedacia súprava svetlozelenej farby 3+1+1 (gauč a 2 kreslá), 1 ks kuchynský chrómový stôl s čiernym sklom a k tomu 4 ks kožené chrómové stoličky neboli žalovanými vydané, hoci žalovaní nikdy ich nevlastnili, a tak bez právneho dôvodu si ich ponechali. Tieto hnuteľné veci si žalovaní v byte ponechali, napriek prísľubu jeho právnemu zástupcovi pri prejednávaní dedičského konania, že tieto mu vydajú. Skutočnosť, že predmetné hnuteľné veci mu patria a v byte po poručiteľke len boli uskladnené, potvrdí aj svedok. Tvrdenia žalovaných o tom, že ich nebohá mama mala tieto hnuteľné veci vyhodiť, resp. niekomu darovať, dokonca vyhodiť skrinku pod televízor sú klamstvom, pretože ich nebohá mama vedela, že tieto veci mu patria a nikdy by tak nekonala, ako to uviedli žalovaní. Ich nebohá mama bola vo vyššom fyzickom veku, ktorá dlhodobo bola ťažko nemocná, takmer bezvládna (rakovina 4 štádia), a tak si to nevie ani predstaviť, ako by údajne mohla skrinku pod televízor vyhodiť. Je zaujímavé, že žalovaní, ktorí s poručiteľkou v spoločnej domácnosti žili, nevedia uviesť, ako s vecami bolo naložené. Ako už uviedol ani pri prejednávaní dedičského konania a ani pri ústnej žiadosti jeho zástupcu o vydanie ho neinformovali, že tieto predmetné veci sa nachádzajú v byte. Ďalšou skutočnosťou je fakt, že napriek doručenej písomnej výzve na vydanie predmetných hnuteľných vecí žalovaní nereagovali a začali len reagovať na súdom doručenú žalobu. Nie je pravdou tvrdenie žalovaných o tom, že mu bol vydaný televízor zn. Samsung s uhlopriečkou 127 cm, medzi vecami, ktoré sa nachádzali na chodbe domu, bol nejaký starý malý Samsung televízor, ktorý nikdy nebol v jeho vlastníctve. Nie je pravdivá ani skutočnosť, ktorú uviedli vo svojom vyjadrení k žalobe, že predmetný nábytok nebol rustikálny, ale len z drevotriesky, čo vie preukázať súdu fotodokumentáciou tohto nábytku.
6. Žalovaný v 1. rade v duplike zo dňa 12.5.2017 uviedol, že nerozumie ako môže právny zástupca žalobcu podávať svedectvo a zároveň zastupovať žalobcu. Žalobca v replike potvrdil, že mu vydali veci. To, že sa medzi týmito vecami nenachádzali tie, ktoré on požadoval, je klamstvo. Toto jeho tvrdenie je účelové. Všetky veci patriace žalobcovi, ktoré boli v ich byte v čase, keď ho zdedili, mu vydali. Všetky veci mu pripravili, a keď si pre ne prišiel poverený človek, tak ich dali na chodbu, odkiaľ si tieto veci postupne vzal. Zoznam vecí, kvôli ktorým ich žalobca žaluje, nie je ničím podložený. Neexistuje žiaden preberací protokol ani žiaden dokument, na základe ktorého by sa mali tieto veci nachádzať u nich. Nič o týchto veciach nevie. Mal si ich vziať, keď bola mama na žive, ak vôbec niekedy u nich boli také veci. Všetko, čo sa nachádzalo v byte a patrilo žalobcovi mu vydali tak, ako ich o to požiadal. Nemal dôvod si nejaké veci ponechať, nemali by pre neho žiadnu hodnotu. Tvrdenia žalobcu, že klame o tom, že mama vyhodila skrinku pod televízor ho urážajú. Zaujímalo by ho, ako chce žalobca preukázať toto jeho tvrdenie, pretože je pravdou, že mama nejaké veci vyhodila. Žalobca do dnešného dňa nepreukázal, že vôbec nejaké veci u nich resp. v byte nebohej mamy uskladnil. Nerozumie, akú fotodokumentáciu chce žalobca predložiť a čo má z tej fotodokumentácie vyplývať.
7. Súd vykonal dokazovanie vyjadreniami sporových strán, výsluchom sporových strán, výsluchom svedkov E. Z., U., a oboznámením sa s listinnými dôkazmi predloženými žalobcom.
8. Žalovaný v 1. rade na pojednávaní dňa 5.4.2018 uviedol, že žil v byte na P. spolu s matkou, o ktorú sa vzhľadom na jej zdravotný stav staral a poberal na matku opatrovateľský príspevok. V spoločnej domácnosti s nimi s určitými prestávkami býval aj žalobca, a to v období od roku 2002 do roku 2010. Po smrti matky prebehlo dedičské konanie, pričom na základe Osvedčenia o dedičstve zo dňa 20.4.2016 vydanom JUDr. Pavlom Semjanom, notárom ako súdnym komisárom, byt nadobudol spolu so žalovaným v 2. rade do podielového spoluvlastníctva v podiele 1. Následne od žalovaného v 2. rade odkúpil jeho podiel na nehnuteľnosti a stal sa jej výlučným vlastníkom. Po matkinej smrti nikto od neho nič nežiadal, neskôr ho kontaktoval zástupca žalobcu, aby vydali spolu so žalovaným v 2. rade nejaké veci žalobcovi. V lete roku 2015 prišiel Z. po osobné veci žalobcu, ale z vlastnej iniciatívy mu vydal aj elektroniku a cenné veci, ktoré sa nachádzali v byte. Išlo o elektroniku všetkého druhu - DVD prehrávač, videorekordér, WIFI veža, plazmový televízor, malý televízor, doplnky do domácnosti, závesy a obrusy. Dňa 29.8.2016 mu vydal zvyšok. Veci odovzdal Z. tým spôsobom, že ich vyložil na chodbu, pričom tento mal po veci prísť v dohodnutý čas a veci zobrať. Z. veci odniesol, niektoré dokonca nechal na mieste, pričom nenamietal nevrátenie určitých vecí.
9. Z výpovede žalovaného v 2. rade vyplynulo, že sa so súrodencami dohodol v rámci dedičského konania. Nemá so žalobcom dobrý vzťah, ide totiž o jeho nevlastného brata. Žili so žalobcom však v spoločnej domácnosti v byte ich nebohej matky, pretože si to želala a oni sa jej požiadavke museli podriadiť. Vo svojej výpovedi poukázal na trestnú činnosť žalobcu a na tú skutočnosť, že jeho sestra U. je sociálny prípad a alkoholička, ktorá sa nestará o deti, a preto nerozumie ako môže svedčiť v prospech žalobcu. Na pojednávaní dňa 5.4.2018, potom čo mu súd dal k nahliadnutiu fotografie, ktoré predložil do konania žalobca za účelom identifikácie hnuteľných vecí, ktoré žiada vydať, uviedol, že veci na fotografiách spoznáva a tiež uviedol, že v byte na P. sa nachádzala aj gaučová súprava, komoda, WIFI veža.
10. Svedkyňa U. na pojednávaní dňa 3.5.2018 uviedla, že sporové strany sú jej súrodenci. Má za to, že veci, ktoré žiadal od žalovaných žalobca, by mu mali vrátiť, pretože tieto veci sa nachádzali najprv v byte žalobcu na M., po predaji bytu veci žalobca preniesol do bytu ich nebohej matky na P.. O týchto skutočnostiach má vedomosť, pretože žila v byte matky a neskôr, keď sa jej narodil druhý syn I., z dôvodu nevyhovujúcich životných podmienok sa presťahovala do jednoizbového bytu v tom istom bytovom dome, ktorý si prenajímala. Nájom jej pomohla vybaviť pani V., domová dôverníčka, od ktorej tiež vie, že žalovaní nábytok predali, pretože bola vykonať odpočty meračov a byt bol bez nábytku, bol prázdny. K tejto skutočnosti sa jej priznal aj v telefonickom rozhovore žalovaný v 1. rade, ktorý jej mal povedať, že nábytok predali a žalobca peniaze za jeho predaj nikdy neuvidí. Všetky veci, ktorých vydania sa žalobca od žalovaných domáha, sa nachádzali v byte matky. Okrem týchto vecí sa v byte matky nachádzali ďalšie veci žalobcu, ktoré nepatrili žalovaným, a to televízor plazma, ktorý bol zabalený, konferenčný stôl, koberce, rustikálne skrine, oblečenie a osobné veci žalobcu. Sťahovacie auto vybavil žalobca, ona vybavila so žalovanými, že sprístupnia byt na vydanie vecí, a že veci vyložia a odovzdajú Z.. Keď tento prišiel pred bytový dom spolu so sťahovacím autom, žalovaní mu dokonca nechceli otvoriť ani vchodovú bránu, tak asi dvadsaťkrát telefonovala žalovanému v 1. rade, ktorý jej oznámil, že všetky veci sú vyložené, čo však nebola pravda. Vo svojej výpovedi tiež poukázala na skutočnosť, že o ich matku sa staral prevažne žalobca, ktorý ich rodinu aj finančne podporoval. Pomohol ich nebohej matke vybaviť štátne sociálne dávky, tiež vybavil prerobenie jej bytu na byt bezbariérový. Zakúpil osobné motorové vozidlo pre potreby matky, vlastnícke právo však za života matky bolo prevedené na žalovaného v 1. rade, ktorý zneužil zdravotné problémy ich matky. Uviedla, že je pravdou, že žalovaný v 1. rade poberal opatrovateľský príspevok vo výške 220,- Eur za opatrovanie ich matky, avšak tento použil na splácanie svojich pôžičiek a z dôchodku ich matky sa uhrádzalo inkaso, navyše žalovaní nemali dosť finančných prostriedkov na uhrádzanie svojich základných životných potrieb. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovaných, že býva v chatrči v lese a o svoje maloleté deti sa nestará, poukázala na nájomnú zmluvu, ktorou na pojednávaní preukázala, že platí nájom za trojizbový byt v P. v ktorom žije s maloletými deťmi, o ktoré sa riadne stará.
11. Z výpovede svedkyne E.j vyplynulo, že nebohá matka sporových strán bola jej švagriná. Nebohú matku sporových strán navštevovala, aj napriek rozvodu jej brata sa so švagrinou stýkala. Bola ju navštíviť aj v jej byte, ktorý bol pekne zariadený nábytkom žalobcu. Uviedla, že má vedomosť, že žalobca jej finančne pomáhal, pomohol jej tiež so zariadením bytu, keď kúpil vchodové dvere a pomohol nebohej matke sporových strán s rekonštrukciou bytu. Staral sa o ich nebohú matku aj tým, že jej kupoval lieky,
zaobstaral dioptrické okuliare. Postaral sa aj o pohreb, ktorá je pochovaná v rodisku žalobcu v V. na Ukrajine, kde sa aj žalobca v súčasnosti zdržiava.
12. Svedok Z. uviedol, že ho žalobca požiadal, aby odniesol jeho veci z bytu nebohej matky. Stretnutie si dohadoval so žalovaným v 1. rade. Telefonicky mu vyvolával asi mesiac, ale žalovaný v 1. rade vôbec nereagoval ani na zaslané sms správy. Neskôr ho kontaktovala sestra žalobcu U.. Zavolala mu, že v ten a ten deň môže prísť po veci, čo aj realizoval, a po dohode so žalobcom si zabezpečil sťahovacie auto, pretože išlo o veci väčších rozmerov. Žalobca ho požiadal, aby od žalovaných prevzal gauč, komodu, rustikálnu skriňu, televízor, kuchynský stôl a štyri kuchynské stoličky. Žalovaní mu neotvorili vchodovú bránu, túto mu otvorila ich suseda. Keď prišli na chodbu zistil, že sa tam nenachádzajú veci, ktoré mal podľa pokynov žalobcu prevziať od žalovaných, boli tam totiž tašky, koberce, lampy, starý televízor zo 70. rokov, mikrovlnná rúra, poháre, šatstvo žalobcu. Tieto veci zobral, a keď neskôr kontaktoval žalovaného v 1. rade ohľadom vydania vecí, žalovaný v 1. rade mu oznámil, že mu žiadne veci už nevydá.
13. Z Osvedčenia o dedičstve vydaného JUDr. Pavlom Semjanom, notárom ako súdnym komisárom, dňa 20.4.2016 pod sp.zn. 16D 72/2015, Dnot 40/2015 súd má za preukázané, že v dedičskej veci po poručiteľke R., zomrelej dňa XX.X.XXXX, dedičia - žalobca (syn poručiteľky), U. (dcéra poručiteľky), žalovaný v 1. rade (syn poručiteľky) a žalovaný v 2. rade (syn poručiteľky) uzavreli dohodu o vyporiadaní dedičstva, podľa ktorej nehnuteľnosti v katastrálnom území Skladná, zapísané na LV č. XXXXX ako parcely registra „C“ parc. č. XXXX/XX - zast. plochy a nádvoria o výmere 645 m2, obytný dom P., súp. číslo XXXX na parc. č. XXXX/XX v spoluvlastníckom podiele 119/10000, byt č. XX na X. posch. vo vchode č. XX na P., pod V. v celosti nadobudli žalovaní v 1. a 2. rade, každý z nich v podiele 1 v pomere k dedičstvu, s povinnosťou vyplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi a U., každému z nich sumu 18.750,- Eur v lehote 90 dní odo dňa právoplatnosti osvedčenia o dedičstve.
14. Podľa ust. § 123 Občianskeho zákonníka vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.
15. Podľa ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.
16. Podľa ust. § 126 ods. 2 Občianskeho zákonníka obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba.
17. Podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
18. Podľa ust. § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.
19. Podľa ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
20. Podľa ust. § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu.
21. Podľa ust. § 443 Občianskeho zákonníka pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase poškodenia.
22. Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.
23. Žaloba v zmysle ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. žaloba na vydanie veci (vindikačná, resp. reivindikačná žaloba) je žaloba, ktorou sa vlastník hmotnej veci (či už ide o osobu fyzickú, alebo právnickú) domáha ochrany proti tomu, kto mu ju neprávom, t.j. bez právneho dôvodu, zadržiava, zbavuje tak vlastníka možnosti výkonu vlastníckeho práva a zároveň mu odmieta vec vydať. Pre
vindikačnú žalobu vo všeobecnosti platí, že sa ňou vlastník veci domáha od toho, kto túto vec neoprávnene zadržiava, aby mu ju vydal do jeho (vlastníkovej) moci, pričom podmienky úspešnosti vindikačnej žaloby sú nasledovné:
a) vec sa nenachádza vo faktickej moci vlastníka, ale v moci inej osoby, ktorá predmetnú vec odmieta vydať, b) žalovaný má vec u seba, a preto má možnosť vec vydať vlastníkovi, c) predmetom žaloby je vec, o vydanie ktorej sa žiada; musí byť individualizovaná takým spôsobom, aby ju bolo možné odlíšiť od iných vecí, najmä od vecí rovnakého druhu (v prípade nehnuteľnosti je potrebné predložiť výpis z katastra nehnuteľností), d) žalovaný vec zadržiava protiprávne, t. j. bez existencie záväzkového právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným (napr. na základe zmluvy o výpožičke, nájomnej zmluvy a pod.); po zániku obligačného vzťahu je vindikačná žaloba prípustná, e) vlastník musí preukázať existenciu vlastníckeho práva, oprávnenej držby alebo detencie k veci, o vydanie ktorej žiada.
24. Základnou podmienkou úspechu vlastníckej žaloby na vydanie veci - vindikačnej žaloby v súlade už s vyššie uvedeným je tak preukázanie vlastníckeho práva k hnuteľným veciam, ktoré žalobca žiada vydať, resp. žalobca musí preukázať, že nastali skutočnosti, na ktoré právo viaže nadobudnutie vlastníctva, a musí byť splnená aj druhá podmienka, že vec sa neoprávnene nachádza vo faktickej moci inej osoby než vlastníka, a táto osoba predmetnú vec odmieta vydať, teda bráni vlastníkovi vo výkone jeho vlastníckeho práva. Takýto stav musí existovať a byť preukázaný v čase rozhodovania súdu a vyhlasovania rozsudku. Ak by odpadla základná podmienka vindikačnej žaloby - jej predmet, vlastník by sa mohol domáhať náhrady škody, takže by už šlo o obligačno-právny vzťah s poukazom na ustanovenie § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Predmetom žaloby musí byť vec, ktorá je individualizovaná takým spôsobom, aby ju bolo možné odlíšiť od iných vecí, najmä od vecí rovnakého druhu. Súdna prax v tejto súvislosti vychádza z toho, že od žalobcu nemožno vždy žiadať, aby vec, ktorej vydania sa domáha, popísal spôsobom, ktorý by ju odlíšil od všetkých existujúcich vecí rovnakého druhu. Postačí, ak ju popíše všeobecnejšie. Pokiaľ by žalovaný tvrdil, že má v držbe (detencii) viac vecí, ktoré by zodpovedali takto špecifikovanej veci, bolo by na ňom ohľadne tohto tvrdenia dôkazné bremeno; v prípade, že by v konaní vyšlo najavo, že to tak skutočne je, musel by žalobca popis vecí upresniť. Žalobca má povinnosť čo najbližšie konkretizovať hnuteľné veci, ktorých vydania sa domáha, prípadne aj doplniť ich označenie.
25. Ak by odpadla základná podmienky vindikačnej žaloby - jej predmet - v dôsledku zničenia, odcudzenia, resp. spotrebovania veci, vlastník by sa mohol domáhať náhrady škody, takže by išlo o obligačnoprávny vzťah. Porušovateľovi vlastníckeho práva už potom vzniká zodpovednostná povinnosť na náhradu škody (viď. napr. Občiansky zákonník, Komentár, Jaromír Svoboda a kolektív, V. vydanie, EUROUNION, 2005, str.180; Občiansky zákonník, Stručný komentár, Peter Vojčík a kolektív, Iuraedition, 2008, str. 264).
26. Ak totiž vec už neexistuje, zaniká aj vlastníctvo k nej a vlastník sa môže domáhať ochrany zaniknutého vlastníckeho práva. V tomto prípade sa môže domáhať reparácie vzniknutej ujmy, teda náhrady škody (viď J. Spáčil, Ochrana vlastnictví a držby v Občanském zákonníku, 2. doplněné vydaní, C.H.BECK, 2005, str. 55-56).
27. Predmetom konania v prejednávanom spore je žaloba o vydanie hnuteľných vecí, pričom žalobca sa v žalobe eventuálne domáhal zaplatenia finančnej náhrady za tieto veci v sume 2.000,- Eur pre prípad, že by tieto veci nebolo možné vydať počas konania.
28. Podľa ust. § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
29. Podľa ust. § 191 ods. 2 Civilného sporového poriadku vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.
30. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov ( čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky). Táto zásada znamená, že záver, ktorý si
sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Žiadny právny predpis, ale nestanovuje presný postup pri ich hodnotení a nestanovuje ani to, aký stupeň vierohodnosti alebo dôkaznej sily má hodnotiaci sudca priznať tomu ktorému dôkazu. Civilný sporový poriadok nepriznáva žiadnemu z dôkazov väčšiu dôkaznú silu ako majú ostatné dôkazy. Voľné hodnotenie dôkazov sa teda opiera o oprávnenie súdu rozhodovať o tom, ktoré z dôkazných prostriedkov súd vykoná a ktoré nie, o možnosť súdu doplniť dokazovanie na základe návrhov sporových strán, v nespornom konaní aj bez tohto návrhu, pokiaľ to vyžaduje priebežné hodnotenie dôkazov, súčasne tiež aj povinnosť súdu vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy bez zreteľa na to, či potvrdzujú alebo nepotvrdzujú tvrdenia sporových strán.
31. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k presvedčeniu, že žalobca v spore preukázal, že nastali skutočnosti, na základe ktorých nadobudol vlastníctvo k hnuteľným veciam, vydania ktorých sa domáha, preukázal, že tieto hnuteľné veci sa nenachádzajú vo jeho faktickej moci ako vlastníka, ale v moci žalovaných v 1. a 2. rade, ktorí predmetné hnuteľné veci mali v čase prebiehajúceho dedičského konania u seba a odmietli ich žalobcovi resp. ním splnomocnenej osobe vydať, teda bránili žalobcovi ako vlastníkovi vo výkone jeho vlastníckeho práva, a tiež preukázal, že žalovaní v 1. a 2. rade tieto hnuteľné veci zadržiavali protiprávne, t. j. bez právneho dôvodu, pričom predmetné hnuteľné veci, vydania ktorých sa domáha boli individualizované takým spôsobom, že je ich možné odlíšiť od iných vecí.
32. Z výpovedí svedkýň E. a U., ktorých výpovede korešpondovali s tvrdeniami uvádzanými žalobcom v žalobe totiž vyplynulo, že žalobca u nebohej matky sporových strán R. rod. N., naposledy bývajúcej v byte na P., zomrelej dňa XX.X.XXXX, ponechal hnuteľné veci, ktoré žiada vydať od žalovaných v 1. a 2. rade, ktorí žili v spoločnej domácnosti s poručiteľkou R. a ich sestrou svedkyňou U.
33. Svedkyňa E. uviedla, že navštevovala nebohú matku sporových strán v byte, ktorý bol v jej výlučnom vlastníctve, pričom byt bol pekne zariadený nábytkom žalobcu. Uviedla, že jej nebohá R. tiež povedala, že žalobca jej finančne pomáha, pomohol jej tiež so zariadením bytu, keď kúpil vchodové dvere a pomohol aj s jeho rekonštrukciou.
34. Tvrdenia uvádzané svedkyňou E. boli potvrdené aj výpoveďou ďalšej svedkyne sestry sporových strán U., ktorá žila v spoločnej domácnosti s matkou a uviedla, že všetky veci, ktorých vydania sa žalobca od žalovaných v 1. a 2. rade domáha, sa nachádzali v byte matky. Okrem týchto vecí sa v byte matky nachádzali ďalšie veci žalobcu, ktoré nepatrili žalovaným v 1. a 2. rade, a to televízor plazma, ktorý bol zabalený, konferenčný stôl, koberce, rustikálne skrine, oblečenie a osobné veci žalobcu. Má vedomosť, že tieto sa v byte už nenachádzajú, nakoľko ich žalovaní v 1. a 2. rade predali.
35. Súd považuje za preukázané tvrdenie žalobcu, že si uskladnil u nebohej matky nábytok po predaji svojho bytu na ulici M. na základe kúpnej zmluvy zo dňa 16.5.2013 (čl. 57 - 59 spisu), nakoľko svedkyňa E. a U. spoznali hnuteľné veci na fotografiách zhotovených žalobcom v byte na M., pričom zhodne uviedli, že tieto veci sa nachádzali aj v byte nebohej poručiteľky R. na P. Uvedené konštatovanie podporuje aj výpoveď žalovaného v 2. rade, ktorý na pojednávaní súdu dňa 5.4.2018 na priamu otázku súdu, na akom mieste boli fotografie vyhotovené a či spoznáva hnuteľné veci nachádzajúce sa na fotografiách vyhotovených žalobcom uviedol, že: „Bolo to v byte žalobcu, spoznávam na fotografiách aj žalobcu, bolo to niekedy spred 15 rokov, spoznávam tam televízor, tento sme vydali žalobcovi, ale to je ten televízor, ktorý som spomínal, že zanechal svedok na prízemí pred výťahom bytového domu. Spoznávam aj gaučovku, je to gaučovka, ktorú mal žalobca minimálne 15 rokov“ a na otázku súdu, či sa gaučová súprava nachádzala aj v byte ich nebohej matky na P. žalovaný v 2. rade uviedol: „Áno, nachádzala sa“. Súd pre úplnosť uvádza, že z Osvedčenia o dedičstve vydaného JUDr. Pavlom Semjanom, notárom ako súdnym komisárom, dňa 20.4.2016 pod sp.zn. 16D 72/2015, Dnot 40/2015 okrem iného vyplynulo, že byt č. XX na X. posch. vo vchode č. XX na P., v celosti nadobudli žalovaní v 1. a 2. rade, každý z nich v podiele 1 v pomere k dedičstvu, s povinnosťou vyplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi a U. každému z nich sumu 18.750,- Eur v lehote 90 dní odo dňa právoplatnosti osvedčenia o dedičstve, avšak bez povšimnutia súdu nemôže zostať skutočnosť, že zo súpisu aktív a pasív dedičstva (str. 2 Osvedčenia o dedičstve čl. 54 spisu) vyplýva, že zariadenie bytu nebohej matky nebolo súčasťou prejednania dedičstva ako aj následne uzavretej dohody medzi dedičmi.
36. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že ak by byt nebohej poručiteľky bol zariadený nábytkom patriacim nebohej matke sporových strán, boli by tieto veci vo vlastníctve poručiteľky predmetom dedičského konania.
37. Tvrdenia žalobcu o tom, že hnuteľné veci boli umiestnené v byte jeho matky na P. a tieto po jej smrti boli v držbe žalovaných v 1. a 2. rade, ktorí ich neoprávnene užívali, tak nezostali iba v rovine nepreukázaných tvrdení, ale boli preukázané dôkazmi, ktoré boli žalobcom navrhnuté a predložené.
38. Ako bolo už vyššie uvedené, jedným z predpokladov úspešnosti žaloby o vydanie veci, je aj preukázanie, že žalovaný neoprávnene vec zadržuje.
39. V danom prípade išlo o uplatnenie nárokov zo strany žalobcu eventuálne, kedy sa žalobca domáhal uloženia určitej povinnosti - vydania hnuteľných vecí (primárny petit) - a zároveň pre prípad, že by toto plnenie súd nemohol prisúdiť, napr. pre nemožnosť plnenia, požaduje iné plnenie (eventuálny petit) - zaplatenie peňažného ekvivalentu vo výške 2.000,- Eur. Vzťah medzi primárnym a eventuálnym petitom spočíva v tom, že súd nemôže vyhovieť obom žalobným petitom a nemá ani možnosť voľby medzi nimi, pretože o eventuálnom petite rozhoduje až vtedy, ak primárny petit neprichádza do úvahy.
40. V prejednávanej veci súd výsluchom žalovaných v 1. a 2. rade ako aj svedkyne U. ustálil, že petitu, ktorým žalobca požaduje od žalovaných vydanie hnuteľných vecí, nie je možné vyhovieť, a preto tento zamietol a žalobcovi priznal peňažný ekvivalent, ktorého sa žalobou domáha.
41. Podľa článku 8 Civilného sporového poriadku strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
42. Podľa článku 9 Civilného sporového poriadku strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon.
43. Podľa článku 10 Civilného sporového poriadku strany sporu postupujú v konaní v súlade so zákonom a podľa pokynov súdu. Súd dohliada na riadny priebeh konania, určuje lehoty a ukladá potrebné opatrenia. Súd môže určiť záväzné procesné lehoty na niektoré procesné úkony.
44. Podľa článku 15 Civilného sporového poriadku dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.
45. Podľa článku 17 Civilného sporového poriadku súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
46. Podľa ust. § 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.
47. Podľa ust. § 187 ods. 1 Civilného sporového poriadku za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.
48. Podľa ust. § 187 ods. 2 Civilného sporového poriadku dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
49. Podľa ust. § 153 ods. 1 Civilného sporového poriadku strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.
50. Podľa ust. § 153 ods. 2 Civilného sporového poriadku na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.
51. Podľa ust. § 153 ods. 3 Civilného sporového poriadku ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.
52. Podľa ust. § 264 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak možno hodnotu nárokov alebo hodnotu, ktorá má byť základom na výpočet súdneho poplatku, zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojho odhadu.
53. Podľa ust. § 264 ods. 2 Civilného sporového poriadku rovnako sa postupuje aj vtedy, ak hodnotu podľa odseku 1 síce možno zistiť znaleckým posudkom, avšak náklady na jeho vypracovanie sú v zjavnom nepomere k predmetu sporu, alebo ak má byť znalecký posudok vykonaný len na účely vyrubenia súdneho poplatku.
54. Podľa Čl. 4 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.
55. Škoda sa v právnom zmysle definuje ako peniazmi vyjadriteľná ujma na majetku poškodeného, ktorú možno vyjadriť peňažným ekvivalentom, t. j. peniazmi (R 55/1971).
56. Skutočnou škodou je zmenšenie majetku poškodeného. Škoda v danom prípade spočíva v zmenšení majetku žalobcu. Žalovaní v 1. a 2. rade zasiahli do vlastníckeho práva žalobcu, nakoľko tieto veci mu žalovaní v 1. a 2. rade neoprávnene zadržiavali a odmietli vydať, čím mu spôsobili škodu.
57. Za skutočnú škodu možno považovať napr. náklady potrebné na obstaranie novej veci (napr. v prípade straty vypožičanej knihy). Ide o náklady, ktoré poškodený musí vynaložiť na získanie novej veci za vec poškodenú, zničenú alebo odcudzenú, a to i vtedy, ak tieto náklady presahujú cenu veci v čase škody (R 5/1978).
58. Ak poškodený preukáže v občianskom súdnom konaní vznik škody, ale nepreukáže jej výšku uplatnenú v žalobe, prizná súd náhradu škody vo výške, ktorá bola preukázaná; ohľadne tej časti škody, ktorej výšku možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ju nemožno zistiť vôbec, môže súd s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania použiť ustanovenie § 136 O.s.p. (R 13/1985).
59. Súd konštatuje, že Občiansky súdny poriadok bol od 1.7.2016 nahradený novým procesným predpisom a to zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok. Ustanovenie § 136 Občianskeho súdneho poriadku teda na danú vec z tohto dôvodu už použiť nemožno.
60. Ustanovenie § 264 ods. 1 Civilného sporového poriadku je systematicky zaradené v rámci právnej úpravy rozhodovania o trovách konania, nie je však vylúčená jeho prípadná aplikácia s poukazom na Článok 4 základných princípov Civilného sporového poriadku aj na rozhodovanie o iných nárokoch.
61. Vzhľadom na to, že v danom prípade výšku nároku žalobcu možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, resp. ju nemožno zistiť vôbec, a to bez viny žalobcu, súd dospel k záveru, že výšku škody určí podľa vlastnej úvahy.
62. Súd musí mať na zreteli zásadu spravodlivosti. Súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nie súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného príslušnou normou. Nie je možné v právnom štáte akceptovať takéto konanie a žalovaných v 1. a 2. rade nezaviazať k náhrade škody, ktorú žalobcovi spôsobili.
63. Určenie výšky nároku nie je záležitosťou voľnej úvahy nepodliehajúcej hodnoteniu. Základom úvahy podľa ust. § 136 (bývalý Občiansky súdny poriadok, teraz s použitím článku 4 C.s.p. § 264 Civilný sporový
poriadok) je zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožní založiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí (pozri Drápal, L., Bureš, J. a kol. Občanský soudní řád I. § 1 až 200za. Komentář.1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2009, 940 s.).
64. Súd preto pri určení výšky škody vychádzal výlučne zo zistených skutočností, ktoré kvantitatívne posúdil.
65. Na základe vyššie uvedeného, súd určil, že žalobcovi vznikla škoda v sume 2.000,- Eur. Práve tu je premietnutá úvaha súdu o výške škody, pretože súd hodnotil vyčíslenie žalobcu v rovine nákladov, ktoré by bolo potrebné žalobcom vynaložiť na získanie nových vecí, nejde o náklady, ktoré v minulosti na ich získanie vynaložil.
66. Žalobca predložil súdu listinné dôkazy ( čl. 70 - 90 spisu), preukazujúce cenu vecí podobných hnuteľných vecí s cenami, ktoré sú predmetom žaloby o vydanie hnuteľných vecí. Konkrétne žalobca v spore predložil inzerciu z webovej stránky bazoš.sk ohľadom ceny podobných hnuteľných vecí, ktoré súd prvej inštancie považuje za primerané a nenadhodnotené.
67. Na tomto mieste súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca je v zásade povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho ohrozené alebo porušené právo, resp. právom chránený záujem. Žalovaný je povinný (za predpokladu, že chce byť úspešným v spore) tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Z tohto vyplýva, že v spore nedokazuje iba žalobca, ale v závislosti od procesnej situácie môže dochádzať k presunu bremena tvrdenia a dôkazného bremena na žalovaného.
68. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môže privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tejto skutočnosti preukázať. Strany v spore sú povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu v spore, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie.
69. Aby strana sporu mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočnosti stranou v spore, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana v spore nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana v spore vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v spore najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti, bude mať pre stranu v spore väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon ukladá stranám sporu povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočnosti, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodne preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.
70. Bremeno tvrdenia, dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane strany sporu treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo že neexistencia (niečoho) majúce trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.
71. V tejto súvislosti súd uvádza, že ak aj suma bola žalovanými rozporovaná, žalovaní v 1. a 2. rade nepredložili žiaden dôkaz o tom, že táto suma nie je adekvátnou náhradou, a preto tak neuniesli dôkazné bremeno ohľadom výšky škody, ktorá žalobcovi vznikla.
72. K námietke premlčania uplatnenej žalovanými v 1. a 2. rade súd uvádza, že podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Ak by odpadla základná podmienka v indikačnej žaloby - jej predmet v dôsledku zničenia odcudzenia, resp. spotrebovania veci, vlastník sa môže domáhať náhrady škody, takže ako už súd vyššie uviedol, išlo by o obligačnoprávny vzťah. Právo na náhradu škody sa premlčuje i vtedy, ak sa vindikačná žaloba zmení na zaplatenie peňažnej čiastky z dôvodu, že povinnosť vydať vec nebude možné uložiť, pretože žalovaný už vec nemá a že vlastníkovi nie je možné zabezpečiť a obnoviť výkon vlastníckych oprávnení k predmetnej veci. Ani v tomto prípade požiadavka na peňažité plnenie neprestáva mať charakter nároku na náhradu škody, preto sa premlčuje podľa ust. § 106 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty sa však neviaže k okamihu, kedy sa poškodený dozvedel, že mu bola vec odcudzená a kým, ale až k okamihu, kedy zistil, že proti škodcovi nemôže uspieť vlastníckou žalobou na vydanie veci t.j. že sa znížil jeho majetkový stav (vznikla škoda) v dôsledku toho, že škodca vec už nemá, teda získal poškodený znalosť o tom, že sa nemôže domôcť ochrany svojich práv žalobou na vydanie veci a že mu patrí len nárok na náhradu škody. Škoda spočívajúca v tom, že ten kto vec neoprávnene zadržoval, vlastníka o vec pripravil a jej stratou mu spôsobil majetkovú ujmu vzniká práve okamihom straty, či zničenia veci, preto subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr napr. v okamihu, keď sa poškodený dozvie o odňatí veci určitou osobou.
73. V danom prípade nebohá poručiteľka - matka sporových strán zomrela dňa XX.X.XXXX a žalovaní v 1. a 2. rade nadobudli byt po poručiteľke, v ktorom boli umiestnené veci žalobcu na základe Osvedčenia o dedičstve zo dňa 20.4.2016, pričom žaloba bola na súd žalobcom podaná dňa 14.11.2016. Až z výpovede svedkyne U. na pojednávaní dňa 3.5.2018 vyplynula skutočnosť, že žalovaní v 1. a 2. rade veci, ktoré žiadal vydať žalobca žalobou, boli žalovanými v 1. a 2. rade predané. Za týchto okolností súd vyhodnotil námietku premlčania žalovaných v 1. a 2. rade za nedôvodnú.
74. Čo sa týka ďalšej námietky žalovaných v 1. a 2. rade, že žalobca nedisponuje preberacím protokolom od R. svojej matky, že si tieto veci od neho prevzala, súd uvádza, že vzhľadom na rodinnú väzbu medzi žalobcom a R. je nepravdepodobné, že by žalobca od svojej matky žiadal písomné potvrdenie prevzatia vecí. Rovnako ak žalovaní v 1. a 2. rade spochybňujú nárok žalobcu tým, že rovnako neexistuje preberací protokol o tom, že svedok Z. prevzal od nich konkrétne veci, tak práve z výpovedí žalovaných v 1. a 2. rade, výpovedí svedkov vyplynulo, že žalovaní v 1. a 2. rade odmietali veci žalobcovi vydať, a ak aj niektoré veci po určitej dobe vydali, uskutočnili to vyložením vecí na chodbu bytového domu, pričom neposkytli svedkovi Z. žiadnu potrebnú súčinnosť.
75. Podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
76. Podľa ust. § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
77. Podľa ust. § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
78. Podľa ust. § 251 Civilného sporového poriadku trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
79. Podľa ust. § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
80. Podľa ust. § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
81. Podľa ust. § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak bola v konaní úspešná strana zastúpená advokátom, súd uvedie v uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady trov konania advokáta.
82. Ustanovenia § 255 až § 261 Civilného sporového poriadku účinného odo dňa 1.7.2016 upravujú predpoklady, za splnenia ktorých majú strany sporu (alebo tretie osoby) právo na náhradu trov konania, ktoré vynaložili.
83. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane sporu, ktorej to priznáva zákon, náhradu týchto trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti so sporom musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu neexistoval spor pred všeobecným súdom.
84. Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku a je samo o sebe spôsobilé zasiahnuť do práva strany podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí zo dňa 6.2.1954 vo veci Beer proti Rakúsku, resp. v rozhodnutí zo dňa 7.10.2004 vo veci Bauman proti Rakúsku (č. 30428/96, resp. 76809/01).
85. Zásada úspechu v spore sa premieta v ust. § 255 Civilného sporového poriadku. Zásada úspechu v spore (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
86. Vzhľadom k uvedenému súd o náhrade trov konania rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
87. Podľa ust. § 258 ods. 1 až ods. 3 Civilného sporového poriadku svedkovi môže súd ako svedočné priznať náhradu účelne vynaložených hotových, preukázaných a uplatnených výdavkov spojených s jeho výsluchom. Náhradu účelne vynaložených hotových, preukázaných a uplatnených výdavkov súd prizná aj znalcovi, ak bol vyslúchnutý podľa § 208 ods. 3. Náhrada podľa odsekov 1 a 2 sa uplatňuje pri podaní výpovede, najneskôr však do desiatich dní, inak právo na náhradu podľa odsekov 1 a 2 zaniká.
88. O svedočnom súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku s poukazom na ust. § 258 Civilného sporového poriadku. Týmto rozhodnutím sa konanie končí, preto súd rozhodol aj o nároku na svedočné. Svedkovia boli v spore vypočutí, preto im vznikol nárok na svedočné. V súlade s ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, Čl. 4 ods. 1 Civilného sporového poriadku im súd priznal nárok na náhradu svedočného podľa výsledku konania proti žalovaným v 1. a 2. rade, ktorí boli v spore neúspešný. O výške svedočného rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v troch písomných vyhotoveniach.
Podľa ust. § 359 Civilného sporového poriadku odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa ust. § 363 Civilného sporového poriadku sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania ( ust. § 127 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ust. § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ust. § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa ust. § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).