Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_1To-34-2018.pdf
PDF · 188.97 KB
Case nature
Area
Subarea
1To/34/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Gallovej a sudcov JUDr. Pavla Polku a JUDr. Vladimíra Kuráka, na verejnom zasadnutí konanom 12. júna 2018 prejednal odvolanie obžalovaného W. C. A. proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 3T/10/2018 zo 16.3.2018 a takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por., ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 3T/10/2018 zo 16.3.2018 v časti: vo výroku o vine v bode 2/ rozsudku a vo výroku o trestoch.
Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.
pri nezmenenom výroku o vine v bode 1/ rozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s použitím § 138 písm. h) Tr. zák.
obžalovaného W. C. A., nar. XX.XX.XXXX v A., Poľská republika, trvale bytom X. A. X/XX, B., Poľská republika, t.č. Ústav na výkon väzby a ústav na výkon trestu odňatia slobody Žilina, u z n á v a z a v i n n é h o , ž e :
v bode 2/
dňa 24. 8. 2017 v čase asi o 12.22 hod. viedol nákladné motorové vozidlo značky Man, ev. č. SWD35380, MPZ PL s návesom ev. č. SWD55P8, MPZ PL po štátnej ceste I/18 v Liptovskom Mikuláši po ulici Garbiarskej smerom na Liptovský Hrádok a v úseku s jedným odbočovacím pruhom a dvoma jazdnými pruhmi v jednom smere jazdy, jazdil v pravom jazdnom pruhu a pred priechodom pre chodcov pri pivovare Liptovär zrazil chodkyňu M. W., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom N. F. P. B. XXXX/XX, M.
- N., R. V., prechádzajúcu z ľavej strany vozovky na pravú stranu vozovky, s vozidlom nezastal, ďalej pokračoval v jazde a neposkytol jej po nehode pomoc, pričom chodkyňa utrpela v súvislosti so zrážkou závažné zranenia, na ktoré na mieste dopravnej nehody zomrela,
t e d a
v bode 2./
dopustil sa konania, ktoré bezprostredne smerovalo k tomu, že ako vodič, po dopravnej nehode, na ktorej mal účasť, neposkytol osobe, ktorá pri nehode utrpela ujmu na zdraví, potrebnú pomoc, hoci tak mohol urobiť bez nebezpečenstva pre seba alebo iného, avšak k dokonaniu trestného činu nedošlo,
č í m s p á c h a l
v bode 2./
prečin neposkytnutia pomoci v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 178 Trestného zákona.
Za to sa o d s u d z u j e
Podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j/, § 37 písm. h/, § 38 ods. 2 Trestného zákona a § 41 ods. 1 Trestného zákona na ú h r n n ý trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky a 6 (šesť) mesiacov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona ho súd na výkon trestu odňatia slobody z a r a ď u j e do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona mu súd u k l a d á trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel na 4 (štyri) roky.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 3T/10/2018 zo 16.3.2018 bol obžalovaný W. C. A. uznaný za vinného zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s použitím § 138 písm. h) Tr. zák. v bode 1/ a prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 178 Tr. zák. v bode 2/ na skutkovom základe, že:
1/
dňa 24. 8. 2017 v čase asi o 12.22 hod. viedol nákladné motorové vozidlo značky Man, ev. č. SWD35380, MPZ PL s návesom ev. č. SWD55P8, MPZ PL po štátnej ceste I/18 v Liptovskom Mikuláši po ulici Garbiarskej smerom na Liptovský Hrádok a v úseku s jedným odbočovacím pruhom a dvoma jazdnými pruhmi v jednom smere jazdy, jazdil v pravom jazdnom pruhu a pred priechodom pre chodcov pri pivovare Liptovär dal prednosť chodkyni idúcej po priechode pre chodcov z pravej strany na ľavú a dostatočne sa nepresvedčil, či po priechode prechádzajú aj iní chodci z opačnej strany a nedal prednosť chodkyni M. W., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom N. F. P. B. XXXX/XX, M. - N., R. V., ktorá vstúpila na priechod pre chodcov z ľavej strany vozovky, v úmysle prejsť na pravú stranu vozovky ďalej pokračovala mimo priechod pre chodcov vľavo, keď sa nachádzala v jazdnom pruhu pred nákladným motorovým vozidlom, ktoré viedol obvinený, tento sa s vozidlom pohol a chodkyňu zrazil, ktorá sa následkom zrážky dostala pod vozidlo a utrpela drvivé poranenie hlavy s následným zlyhaním riadiacich funkcií centrálneho nervového systému, ťažké drvivé poranenia hrudníka, brucha a orgánov v nich uložených, rozsiahle devastačné poranenia horných a dolných končatín s následnou polytraumou, na ktoré na mieste dopravnej nehody zomrela, pričom obvinený porušil ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c/, e/, f/ zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
2/
dňa 24. 8. 2017 v čase asi o 12.22 hod. viedol nákladné motorové vozidlo značky Man, ev. č. SWD35380, MPZ PL s návesom ev. č. SWD55P8, MPZ PL po štátnej ceste I/18 v Liptovskom Mikuláši po ulici Garbiarskej smerom na Liptovský Hrádok a v úseku s jedným odbočovacím pruhom a dvoma jazdnými pruhmi v jednom smere jazdy, jazdil v pravom jazdnom pruhu a pred priechodom pre chodcov pri pivovare Liptovär zrazil chodkyňu M. W., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom N. F. P. B. XXXX/XX, M.
- N., R. V., prechádzajúcu z ľavej strany vozovky na pravú stranu vozovky, s vozidlom nezastal, ďalej pokračoval v jazde a neposkytol jej po nehode pomoc, pričom chodkyňa utrpela v súvislosti so zrážkou závažné zranenia, na ktoré na mieste dopravnej nehody zomrela.
Za tieto trestné činy bol obžalovaný odsúdený podľa § 149 ods. 2 Tr. zák.,§ 36 písm. j) Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky a 6 mesiacov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. súd obžalovanému zároveň uložil aj trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel na 4 roky.
Proti tomu rozsudku podal riadne a včas odvolanie obžalovaný W. C. A., a to proti výroku o vine aj výroku o treste. V písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom svojho obhajcu uviedol nasledovné:
„Čo sa týka výroku o vine, nemôžem sa stotožniť s názorom súdu, že som spáchal trestný čin neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona. Mám za to, že v priebehu konania, tak pred súdom ako aj v prípravnom konaní nebolo preukázané, že som spáchal tento trestný čin tak, ako to bolo uvedené v obžalobe podanej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš dňa 24.01.2018, ako aj vo vyššie uvedenom napadnutom rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš. S rozsudkom prvostupňového súdu sa nestotožňujem, pretože prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. skutkovým zisteniam nejasným a neúplným a pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsudok prvostupňového súdu nie je vecne správny a nie je vydaný na základe objektívne zisteného skutkového stavu, nakoľko sa prvostupňový súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami dôležitými pre rozhodnutie. S dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku sa nestotožňujem. Prvostupňový súd v tomto odôvodnení konštatuje, že vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že skutok, ktorý je predmetom obžaloby, sa stal a má znaky prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona. Vzhľadom na vykonané dokazovanie, tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom, výsluchom svedkov, obžalovaného, ako aj zabezpečením listinných dôkazov, nebolo preukázané, že som sa mal dopustiť trestného činu neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona. Čo sa týka zadovážených dôkazov, nie je tu žiadny priamy dôkaz, že by som sa mal dopustiť prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona, ktorý sa mi v obžalobe kladie za vinu a za ktorý som bol prvostupňovým súdom uznaný za vinného. Mám za to, že neboli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty prečinu, ktoré sa mi kladú za vinu tak, ako je to uvedené v obžalobe. Čo keď i len jeden znak skutkovej podstaty chýba, nemôže dôjsť k spáchaniu trestného činu v zmysle Trestného zákona. Obligatórnym znakom skutkovej podstaty trestného synu neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona je priamy alebo nepriamy úmysel. V prípravnom konaní, ako ani v konaní pred súdom, nebolo preukázané moje úmyselné konanie neposkytnúť pomoc poškodenej a utiecť z miesta činu. Moje správanie po tragickej dopravnej nehode absolútne nenasvedčuje tomu, že by som mal akúkoľvek vedomosť o tom, že som usmrtil nejakú osobu a následne chcel z miesta činu utiecť. Logicky a spontánne som vysvetlil svoje konanie po dopravnej nehode, aj to, že sa mi nepozdávalo niečo s nákladným autom a po zastavení na najbližšom možnom mieste, prvé čo som urobil, išiel som skontrolovať skrinku za kabínou a potom som obhliadol vizuálne celé nákladné motorové vozidlo (NMV), pričom nezbadal som žiadne známky toho, že by mohlo dôjsť k dopravnej nehode. To, že som nič nezbadal, lebo na aute ani nič nebolo potvrdili svojimi výpoveďami príslušníci PZ - W. S. a T. S., ako aj znalec Ing. Chomo. Zastal som cca 1 km od miesta dopravnej nehody, nakoľko inde som skôr zastaviť nemohol, keďže dopravná nehoda sa stala počas pracovného dňa, v centre Lipt. Mikuláša, počas obedu, t. j. v čase dosť hustej a frekventovanej premávky, pričom som prechádzal cez dva semafory, teda cez dve veľké križovatky, na seba priamo nadväzujúce a zastal som tam, kde to bolo najbližšie možné, aby som neohrozil jednak seba ale aj ďalších účastníkov cestnej premávky. Po vykonaní kontroly som išiel plynulé ďalej, išiel som vykladať náklad do Ikey v Závažnej Porube, kde som zrealizoval aj plánovanú vykládku nákladu podľa pokynov svojho zamestnávateľa. Počas čakania na vykládku nákladu som bol kontrolovaný príslušníkmi PZ -W. S. a T. S. v civile, ktorí opakovane prezreli nákladné motorové vozidlo, pričom ako sami na hlavnom pojednávaní vypovedali, pri prvej kontrole nič nezbadali, pritom už oni vedeli, že došlo k smrteľnej nehode a pri prehliadke NMV sa sústredili na túto okolnosť. Taktiež obaja príslušníci PZ zhodne uviedli, že moje správanie bolo normálne, bez odchýlok v bežnom správaní, nebol som nervózny, ani v strese a s príslušníkmi PZ som spolupracoval. V závode Ikea v Závažnej Porube som zrealizoval plánovanú vykládku nákladu a ďalej som pokračoval v smere, ktorý mu bol určený zamestnávateľom. Následne som bol zastavený na diaľnici v smere do Ružomberka a opätovne kontrolovaný políciou, kedy bolo z môjho správania taktiež zjavné, že som nevedel o smrteľnej nehode, ktorú som mal spôsobiť. S príslušníkmi PZ som spolupracoval, dobrovoľne som im vydal kamerový záznam, a aj som chcel, aby mu ho prehrali, avšak toto mi neumožnili. Ako som už uviedol, sám som sa snažil prehrať si kamerový záznam, avšak toto sa
mi nepodarilo. Je nelogické, ba až absurdné, aby som vydal kamerový záznam policajtom, keby som vedel, čo je na ňom zaznamenané a práve toto moje správanie a dobrovoľná spolupráca s príslušníkmi PZ svedčia o tom, že sám som nemal vedomosť, čo sa stalo a snažil som sa situáciu objasniť. Ak by som vedel, čo sa stalo, kamerového záznamu, resp. kamery, som sa mohol kedykoľvek po udalosti zbaviť, zničiť ho, zahodiť a tváriť sa, že takéto zariadenie sa v mojej kabíne nenachádzalo. V súvislosti s tvrdením súdu, že som mal vedomosť o tom, že som mal usmrtil osobu, je potrebné uviesť ten fakt, že pri prehliadke môjho NMV, samotní príslušníci PZ našli stopy biologického materiálu až pri kontrole na diaľnici, kedy mali informáciu o tom, ako malo k zrážke dôjsť a kde majú stopy hľadať. Pri prvej prehliadke NMV ani príslušníci PZ žiadne stopy na NV nenašli, tak ako ja pri mojom následnom zastavení a obhliadke nákladného auta. To, že ani príslušníci PZ, ako profesionáli, ktorí sa častejšie ako laici stretávajú s podobnými udalosťami, neboli schopní pri prvej kontrole NMV zistiť stopy po nehode, svedčí a vážne spochybňuje tvrdenie, že obžalovaný si mal byť vedomý toho, že spôsobil smrteľnú nehodu a z miesta činu ušiel bez poskytnutia pomoci. Aj znalec, Ing. Chomo, tak vo svojom znaleckom posudku, ako aj vo výpovedi na súde, uviedol, že obžalovaný nemohol ani v spätných zrkadlách nebohú poškodenú za svojim motorovým vozidlom vzhľadom na uhol, tesne po nešťastnej dopravnej nehode, vidieť. Čo sa týka prečinu uvedeného v bode 1 napadnutého rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, a to prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, je nepochybné, že som poškodenú zrazil a prešiel, v dôsledku čoho utrpela zranenia nezlučiteľné so životom a zomrela, avšak súd by mal pri rozhodovaní o mojej vine vychádzať z miery zavinenia tak môjho, ako aj poškodenej. Som toho názoru, že znalecký posudok znalca Ing. Choma, ako aj jeho výpoveď na súde, jasne potvrdzujú tú skutočnosť, že vina nebola len na mojej strane, ale aj na strane nebohej chodkyne. Technická príčina nehodového deja má paralelné zložky, a to nesprávnu techniku jazdy vodiča NMV po momente dania prednosti vjazde chodkyniam a následnom zrýchľovaní jazdnej súpravy a následne neskorá reakcia vodiča NMV na kolíznu situáciu a nesprávny spôsob používania komunikácie zo strany chodkyne - poškodenej. Znalec Ing. Chomo sa jasne a presvedčivo vyjadril, že v prípade správnej techniky chôdze chodkyne na prechode pre chodcov by k predmetnému nehodovému deju nedošlo. Taktiež dôležitým aspektom bolo aktívne vnímanie okolia po stránke vizuálnej, ako aj akustickej. V prípade správnej techniky chôdze poškodenej na priechode pre chodcov by ju mal vodič NMV, t. j. obžalovaný, bez problémov zahliadnuť cez bočné zasklenie kabíny, či už by sa pohybovala po priechode vpravo, alebo vľavo. V prípade správnej techniky chôdze poškodenej na priechode pre chodcov mohol obžalovaný opticky kontrolovať pohyb chodkyne a jazdu prispôsobiť okolnostiam. S pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote možno tvrdiť, že v takom prípade by chodkyňa jasne definovala polohu a pohyb jazdnej súpravy a chôdzu cez priechod by okamžite prerušila. Chodkyňa bola tesne pred nehodovým dejom obžalovanému viditeľná vo výhľadovom poli cez čelné sklo NMV pri fáze rozbiehania jazdnej súpravy iba cca 1 sekundu. Primeranú reakciu obžalovaného teda podmieňuje podmienka priameho pohľadu obžalovaného s primeraným sklonom zraku, kedy mohol v tomto časovom rozsahu zazrieť poškodenú buď priamo, alebo aspoň periférne. Avšak, ak nastala skutočnosť, že čo i len na moment obžalovaný odvrátil zrak (napr. priamy cielený, ďaleký výhľad na ďalšiu križovatku, dopravné označenie alebo ovládacie prvky ťahača v interiéry vozidla), nenastal moment registrácie pohybujúcej sa chodkyne a tá sa stratila v oblasti zakrytého výhľadu determinovanou výškou výhľadovej časti čelného skla ťahača nad povrchom vozovky. Chodkyňa sa tesne pred nehodovým dejom pohybovala po konvexnej trajektórii mimo priechodu pre chodcov a vytvorila tak podmienky obmedzenia optického výhľadu pre obžalovaného, navyše predlžovala sekvenciu prechodu zľava doprava a vytvorila časovo-priestorovú podmienku kolíznej situácie, keď vošla do koridoru pohybu jazdnej súpravy. Navyše je zrejmé, že chodkyňa na blížiacu sa jazdnú súpravu vôbec nereagovala. Obmedzenie zmyslového vnímania v akomkoľvek rozsahu spôsobuje zvýšenie pravdepodobnosti vzniku kolíznej situácie. Dopravné správanie chodkyne je v tomto momente technicky nevysvetliteľné a technika chôdze cez komunikáciu je úplne nesprávna. Uvedené tvrdenia znalca korešpondujú s kamerovým záznamom, na ktorom je jasne vidieť, že chodkyňa sa v druhej polovici priechodu pre chodcov začala odchyľovať od hranice priechodu a pohybovala sa mimo priechodu pre chodcov, čím sama porušila predpisy cestnej premávky, keď pri prechádzaní cez cestu nepoužila priechod pre chodcov a vytvorila tak podmienky obmedzenia optického výhľadu pre vodiča NMV a vytvorila časovo-priestorovú podmienku kolíznej situácie. Ako uvádza znalec v závere znaleckého posudku, v prípade správnej techniky chôdze chodkyne na priechode pre chodcov by k predmetnému nehodovému deju nedošlo. Mám za to, že na preukázanie mojej viny súhrn priamych a nepriamych dôkazov musí tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu vzájomne sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaných skutkov a usvedčuje ma z ich spáchania, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Výrok o vine sa môže zakladať len na dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že skutok, ktorý je predmetom
trestného stíhania, som spáchal ja. To platí tým skôr, keď v prejednávanom prípade existujú dve skupiny dôkazov, ktoré si navzájom odporujú, a súd svoje rozhodnutie musí oprieť o vierohodnosť jednej alebo druhej skupiny dôkazov. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že je povinnosťou prokurátora obžalovanému preukázať, že následok vznikol v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním, ktorého som sa mal údajne dopustiť. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti mám za to, že v danom prípade dôkazná situácia neposkytuje dostatočný podklad na rozhodnutie o vine obžalovaného vo vzťahu ku skutku v bode 2 napadnutého rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš - prečin neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona. Treba konštatovať, že celá koncepcia trestného stíhania bola založená len na úvahách a domnienkach prokurátora a súdu, no vina obžalovaného musí byť preukázaná nespochybniteľné. Nie je síce vylúčené a skutočne to tak aj mohlo byť, že skutok sa stal, ako tvrdí obžaloba, ale len úvahy a domnienky nepostačujú na pozitívne rozhodnutie o vine a v takom prípade je súd povinný aplikovať zásadu „in dubio pro reo" (v pochybnostiach v prospech obžalovaného). Použitie uvedenej prichádza do úvahy vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému skutkovému stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. V zmysle zásady prezumpcie neviny je na odsúdenie potrebné, aby sa dokázala vina obžalovaného, pričom odsudzujúci rozsudok možno vyniesť len vtedy, ak sa odstránili všetky pochybnosti o vine obžalovaného. Som toho názoru, že v mojom prípade neexistujú dôkazy, ktoré by mali takú dôkaznú silu, aby mohli viesť k môjmu odsúdeniu za skutok uvedený v bode 2 napadnutého rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš - prečin neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona, bez vzniku akýchkoľvek pochybností. Naopak mám za to, že moja vina nebola v priebehu celého konania riadne a jednoznačne preukázaná. V prípade, ak by bol odvolací súd iného názoru a taktiež ma uznal za vinného, nestotožňujem sa s výrokom o treste. Súd mi uložil úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky a 6 mesiacov a trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel na 4 roky. V zmysle § 34 ods. 4 Tr. zák. má súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadnuť na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. V zmysle § 39 ods. 1 Tr. zák., ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom. Mám za to, že súd mal pri určovaní výmery a druhu trestu vziať do úvahy aj tú skutočnosť, že som dobrovoľne spolupracoval pri objasňovaní nehody s príslušníkmi PZ a nijakým spôsobom som sa im neznemožňoval vyšetrovanie, bol som nápomocný, aj podľa ich vyjadrení bola moja spolupráca s nimi bezproblémová, na požiadanie som vydal všetky požadované predmety. V priebehu trestného konania som niekoľkokrát prejavil svoju ľútosť nad smrťou nebohej M. W., a to aj listom zaslaným manželovi a ostatnej rodine nebohej, ako aj na hlavnom pojednávaní. Nepodmienečný trest odňatia slobody považujem za neprimerane prísny aj vzhľadom na účel, ktorý sa má uloženým trestom dosiahnuť. Sám som si vedomý, že ľudský život je nenahraditeľný, a nedá sa prinavrátiť ani mojou nekonečnou ľútosťou. Sám osobne nedokážem vo svojom vnútri zakceptovať, že do konca života budem musieť žiť s myšlienkou, že som vzal život nevinnej osobe. Nemyslím si však, že je nevyhnutné, aby mi bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, nakoľko som doposiaľ viedol riadny život, mám manželku, dve maloleté deti, som zamestnaný, môj zamestnávateľ ma hodnotí ako spoľahlivého a zodpovedného zamestnanca a nebol som doposiaľ nijako priestupkovo ani trestne stíhaný. Som občanom Poľskej republiky, manželka s deťmi ma pravidelne navštevuje, udržiavame telefonický ako aj písomný kontakt. Vo výkone väzby som nemal s nikým žiadny problém, režim aj disciplínu zvládam tak isto bezproblémovo. Chcem byť čím skôr doma so svojou rodinou, ktorá je mi veľkou oporou v týchto časoch. Ja budem do konca života žiť, s tým čo sa stalo. Neviem si to stále predstaviť ako mohlo k takému strašnému vôbec dôjsť. Taktiež by mal súd zohľadniť tú skutočnosť, že mám manželku a dve malé deti a odlúčením od mojej rodiny netrpím len ja, ale aj oni a nakoľko mám za to, že nie som pre spoločnosť natoľko nebezpečný, aby mi bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, na dosiahnutie účelu trest bude postačovať ak mi bude uložený trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu, pričom budem akceptovať všetky uložené obmedzenia a povinnosti a podriadim sa nariadenému probačnému dohľadu. Je nepochybné, že účelom trestu má byť potrestanie páchateľa, avšak jeho druh a výmera majú zodpovedať miere potreby dostatočne zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom. Za jednu sekundu nepozornosti ísť na dva a polo roka do väzenia sa mi javí ako neprimerane prísne a nespravodlivé, a to predovšetkým za tej skutočnosti, že na dopravnej nehode sa taktiež podieľala samotná nebohá poškodená M. W.. Už samotný výkon väzby je pre mňa dostatočným trestom. Čo sa týka trestu zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel, k tomu
uvádzam, že súd by mal taktiež pri určovaní jeho výmery prihliadnuť na mieru zavinenia trestného činu, ktorý bol pri vedení motorového vozidla spáchaný, a vzhľadom na závery znaleckého posudku som toho názoru, že trest zákazu činnosti na 4 roky je neprimerane prísny. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti navrhujem, aby Krajský súd v Žiline rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 3T/10/2018 zo dňa 16.3.2018 zrušil a rozhodol tak, že ma spod bodu 2. obžaloby - prečin neposkytnutia pomoci podľa § 178 Tr. zák. oslobodí podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku a za prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. mi uloží podmienečný trest odňatia slobody s dlhšou skúšobnou dobou a s probačným dohľadom a primeranými obmedzeniami a povinnosťami a zároveň mi uloží trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel čo najbližšie k dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, resp. navrhujem, aby Krajský súd v Žiline mi v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zák. s poukazom predovšetkým na mieru zavinenia nebohej chodkyne trest mimoriadne znížil a uložil mi trest, resp. úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody pod dolnou hranicou zákonom stanovenej trestnej sadzby a trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel čo najbližšie k dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby".
Krajský súd, ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr. por., zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr. por., odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por., obsah odvolania spĺňa náležitosti § 311 ods. 1, 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Tr. por.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
K výroku o vine
Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. S rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.
Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Predovšetkým je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa v samotnej podstate - v merite veci rozhodol správne.
Aj podľa názoru krajského súdu odsudzujúci výrok prvostupňového súdu je správny, zákonný a má dostatočnú oporu vo vykonaných dôkazoch.
Okresný súd v konaní postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovaného, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. V odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, taktiež akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.
Pokiaľ ide o skutkové zistenia okresného súdu, krajský súd nemá žiadne pochybnosti, že súdené skutky sa stali a že ich spáchal práve obžalovaný W. C. A.. V tomto smere okresný súd veľmi výstižne a presvedčivo v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, na základe akých dôkazov a zistení z nich vyplývajúcich dospel k záveru o vine obžalovaného. Na takomto základe potom okresný súd vyvodil z dôkazov o podstate súdených trestných činov zistenia, ktoré sú správne. Dôvody napadnutého rozsudku sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Odvolací súd znovu pripomína, že v dvojinštančnom súdnom konaní
rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko kvalifikovaného rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolaciemu súdu nezostáva nič iné, len v podrobnostiach poukázať na veľmi správne a erudované dôvody, na ktorých predsedníčka senátu okresného súdu založila svoje odsudzujúce rozhodnutie.
Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na nasledovnú časť odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvého stupňa:
„Vykonaným dokazovaním a zhodnotením všetkých dôkazov jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach, mal súd preukázanú vinu obžalovaného v plnom rozsahu a dospel k záveru, že skutky popísané vo výrokovej časti rozsudku sa stali, dopustil sa ich obžalovaný W. C. A., ktorý svojím konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona (s použitím § 138 písm. h/ Trestného zákona) a prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona, po objektívnej, ako aj po subjektívnej stránke, preto ho súd uznal vinným z ich spáchania.
Hoci obžalovaný v priebehu celého konania popieral svoju vinu a poukazoval na to, že si nebol vedomý ani zrážky jeho nákladného motorového vozidla s chodkyňou ani spôsobenej dopravnej nehody, vykonaným dokazovaním bol však preukázaný opak. Pri hodnotení dôkazov vykonaných na hlavných pojednávaniach, najmä znaleckého dokazovania z odboru cestnej dopravy, súd ustálil skutkový priebeh a dej dopravnej nehody tak, ako je uvedený vo výroku rozsudku, pričom pri jeho ustálení a uznaní viny obžalovaného vychádzal z výpovedí svedkov Y. A., W. T., W. V., Mgr. Q. K., fotodokumentácie z miesta cestnej dopravnej nehody, zápisnice o obhliadke miesta cestnej nehody a nákladného motorového vozidla, záznamu dopravnej nehody, kamerového záznamu z nákladného motorového vozidla obžalovaného, ale najmä znaleckého posudku z odboru cestnej dopravy. Je zrejmé, že znalec v rámci svojich záverov ako technickú príčinu nehodového deja stanovil paralelné zložky, a to nesprávnu techniku jazdy vodiča nákladného motorového vozidla, teda obžalovaného po momente dania prednosti chodkyniam a následnom zrýchľovaní jazdnej súpravy, následne neskorú reakciu vodiča na kolíznu situáciu a zároveň nesprávny spôsob používania komunikácie zo strany chodkyne M. W..
Zo záverov znaleckého posudku však vyplýva jednoznačný a nespochybniteľný záver, že obžalovaný pri príjazde jazdnej súpravy mohol jasne opticky definovať polohu chodkyne M. W. stojacej na medziostrovčeku komunikácie, pri priechode pre chodcov vľavo a neznámej chodkyne stojacej na chodníku pri priechode pre chodcov vpravo, čo dokazuje aj skutočnosť, že vodič spomaľoval jazdnú súpravu so zámerom dať chodkyniam prednosť. V tej chvíli bolo preto zo strany vodiča nákladného motorového vozidla nevyhnutnou povinnosťou vyhodnotiť úmysel stojacej chodkyne M. W. na medziostrovčeku ako zámer vstúpiť do priestoru priechodu pre chodcov, čo bolo umocnené samotným rozhodnutím vodiča dať prednosť čakajúcim chodkyniam. Následnú sekvenciu zrýchľovania mal realizovať vodič až od momentu, kedy mohol spoľahlivo usúdiť, že chodkyne sa nedostanú do koridoru následného pohybu jazdnej súpravy, resp. chodkyňa svoj zámer priechodu neuskutoční a zostane stáť na mieste, čo by síce v danej chvíli zrejme vyžadovalo zmenu polohy vodiča na sedadle ťahača, aby mohol polohu, resp. pohybový stav chodkyne definovať. Dôležitým dôkazom je kamerový záznam z kamery nachádzajúcej sa v kabíne obžalovaného, z ktorého je zrejmé, že v čase približovania sa s nákladným motorovým vozidlom k predmetnému priechodu pre chodcov, kde došlo k dopravnej nehode mal dostatočný výhľad a mal možnosť vidieť osoby nachádzajúce sa pred priechodom pre chodcov, a to jednej osoby sprava (chodkyňa s blond vlasmi) a jednej osoby zľava v strede na ostrovčeku komunikácie (chodkyňa M. W.), z ktorých polohy mal možnosť dostatočne a jednoznačne usúdiť, že chodkyne majú úmysel prejsť na druhú stranu komunikácie, každá vo svojom smere. Obžalovaný jazdil v pravom jazdnom pruhu a v čase možnosti vidieť obe chodkyne sa v ľavom jazdnom pruhu nenachádzalo žiadne motorové vozidlo, obžalovaný dal prednosť len chodkyni prechádzajúcej sprava a nesledoval už, či aj chodkyňa, ktorá sa nachádzala vľavo prechádza alebo nie, cez priechod pre chodcov alebo aj mimo, teda nesledoval riadne situáciu v cestnej premávke a aj napriek tomu sa s nákladným motorovým vozidlom pohol, na čo bezprostredne zrazil pred vozidlom sa nachádzajúcu chodkyňu M. W.. V tomto smere je dôležitým dôkazom aj výpoveď svedka Mgr. Q. K., ktorý uviedol, že nákladné motorové vozidlo stálo v pravom jazdnom pruhu, teda vedľa jeho vozidla a on zastal pred priechodom pre chodcov v ľavom jazdnom pruhu, pričom predtým videl obidve chodkyne. Jedna chodkyňa prešla skôr sprava doľava a on čakal, kým prejde aj chodkyňa zľava doprava. V čase, keď sa nákladné motorové vozidlo pohlo (skôr ako jeho vozidlo) už nemal výhľad na chodkyňu a najprv sa domnieval, že táto stihla prejsť, avšak touto domnienkou si nebol istý a až neskôr sa dozvedel, že chodkyňa bola nákladným motorovým
vozidlom zrazená. Zo záverov znaleckého posudku z odboru cestnej dopravy a výpoveďou znalca mal súd preukázané, že primárnu technickú príčinu nehodovej udalosti je potrebné vidieť v nesprávnej technike jazdy obžalovaného a neskorej reakcii vodiča na situáciu v cestnej premávke. Znalec sám uviedol, že pokiaľ obžalovaný nechal prejsť chodkyňu sprava, začal sa pohýnať a v rámci správnej techniky jazdy sa mal pozerať cez čelné sklo a riadne sledovať situáciu v cestnej premávke. Pretože sa riadne nepresvedčil, že zľava prechádza iná chodkyňa v dôsledku tohto konania obžalovaného došlo k zrážke poškodenej.
Vyjadrenia znalca, ktoré majú význam vo vzťahu k určeniu miery zavinenia obžalovaného a poškodenej na skutkovom deji dopravnej nehody nie je možné vnímať oklieštene a účelovo, ale je potrebné ich hodnotiť v rámci všetkých zistených skutkových okolností a vo vzájomných súvislostiach. Je potrebné si uvedomiť, že prvoradou povinnosťou obžalovaného ako vodiča motorového vozidla, pokiaľ pri príjazde jazdnej súpravy k priechodu mohol jasne opticky definovať polohu chodkyne M. W. stojacu na medziostrovčeku komunikácie pri priechode pre chodcov vľavo, čo dokazuje skutočnosť, že spomaľoval jazdu so zámerom dať chodkyniam prednosť, potom mal nevyhnutne vyhodnotiť, že jej úmyslom bolo tiež prejsť cez cestu, nielen úmyslom chodkyne idúcej sprava, ktorú sledoval a dával jej prednosť.
Pokiaľ teda chodkyňa - poškodená definovala svoju polohu na okraji vozovky s úmyslom vstúpiť na priechod pre chodcov a za týmto účelom jej iné motorové vozidlá stojace súbežne s obžalovaným dávali prednosť, bol to práve obžalovaný, ktorý mal sledovať pohyb nielen chodkyne idúcej sprava, ale aj chodkyne idúcej zľava a mal sa presvedčiť o tom, či obe chodkyne bezpečne cez priechod aj prešli. Pritom z jeho výpovede, ako aj výpovede svedkov W. S. a T. S. vyplynulo, že svoju pozornosť venoval len chodkyni prechádzajúcej sprava. Táto skutočnosť vyplýva aj z výpovede svedka Mgr. Q. K., ktorý vypovedal, že blondína prešla celým priechodom pre chodcov a po tom, čo prešla, sa kamión začal pomaly pohýnať. Až v dôsledku takejto nepozornosti obžalovaného, keď sa chodkyňa M. W. nachádzala už za polovicou priechodu a až potom sa nesprávnou technikou chôdze dostala do zakrytého výhľadu obžalovaného a zároveň sa nachádzala pred pravou prednou časťou jeho motorového vozidla, začal sa pohýnať s jazdnou súpravou a mohol ju zahliadnuť len 2 sekundy pred momentom primárneho kontaktu, vznikla následne kolízna situácia, ku ktorej v tejto časti nehodového deja nesprávnym použitím priechodu pre chodcov prispela aj samotná poškodená, vznikol aj obžalovaným zavinený následok. Napriek preukázanému zavineniu zo strany poškodenej však súd toto zavinenie vyhodnotil len ako paralelnú príčinu kolíznej situácie, nie primárnu príčinu dopravnej nehody, ktorá sa nachádzala na strane obžalovaného.
Obžalovaný porušil svojím konaním ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c/, e/, f/ zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle ktorého bol obžalovaný ako vodič povinný venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke, dbať na zvýšenú opatrnosť voči cyklistom a chodcom, najmä deťom, osobám so zdravotným postihnutím, osobitne voči osobám, ktoré používajú bielu palicu, a starým osobám a dať prednosť chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku a prechádza cez priechod pre chodcov, pritom ho nesmie ohroziť, avšak situáciu v cestnej premávke plne nesledoval a chodkyni M. W., ktorá už medzitým vstúpila na vozovku zľava nedal prednosť, čím ju ohrozil. Obžalovaný ako zodpovedný subjekt počas vedenia motorového vozidla nejazdil spôsobom, ktorý ustanovuje zákon o cestnej premávke, preto ide o porušenie dôležitej povinnosti uloženej vodičovi, lebo v danom okamihu spôsobil bezprostredné ohrozenie druhého účastníka cestnej premávky.
Je potrebné si taktiež uvedomiť, že obžalovaný viedol rozmerovo veľké a ťažké nákladné motorové vozidlo o celkovej hmotnosti 15-20 ton. Práve pri takýchto typoch vozidiel musí platiť zvýšená opatrnosť vodiča pri ich vedení, pretože takéto vozidlá svojimi rozmermi i váhou predstavujú podstatne väčšie riziko a ohrozenie okolia ako osobné motorové vozidlá a spravidla v dôsledku ich zásahu dochádza k vzniku nenapraviteľného následku (rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1To/207/2006) tak, ako tomu bolo aj v tomto prípade. V rámci svojej rozhodovacej činnosti súdy vyšších stupňov ustálili porušenie dôležitej povinnosti pri premávke na cestách ako najmä také porušenie povinností vodiča motorového vozidla, ktoré so zreteľom na silu, rýchlosť a váhu motorových vozidiel môže mať za následok vážnu dopravnú nehodu (s následkami na ľudskom živote a zdraví) a ktoré podľa všeobecnej skúsenosti takýto následok skutočne často máva (rozhodnutie Najvyššieho súdu SSR sp. zn. 2 Tz 85/71 zo dňa 14. 9. 1971, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1To/27/2009 zo dňa 28. 4. 2009).
Vo vzťahu k námietke poškodeného, že kamerový záznam mal byť zmanipulovaný súd uvádza, že takáto okolnosť sa vykonaným dokazovaním nepreukázala, jednak je nepravdepodobné, aby orgány činné v trestnom konaní, ktorým obžalovaný záznam na karte vydal, uvedomujúc si, že ide o významný dôkazný prostriedok, ho akýmkoľvek spôsobom upravovali a manipulovali v prospech obžalovaného a neprospech poškodenej, a tiež sa k tejto otázke na hlavnom pojednávaní vyjadril znalec, ktorý síce možnosť manipulácie posúdiť nevedel, avšak poukázal na to, že na videozázname je prítomná audio aj vizuálna stopa, ktoré sú synchronizované a nevie si predstaviť, že by ho niekto takýmto spôsobom dokázal upraviť. Súd nemá najmenšie pochybnosti o úplnosti a správnosti záverov znaleckého dokazovania, pretože znalec sa vysporiadal so všetkými podstatnými a rozhodujúcimi okolnosťami dôležitými pre priebeh nehodového deja a podal podrobný znalecký posudok. V jeho záveroch nevznikli žiadne pochybnosti zásadného charakteru, najmä o príčinách vzniku dôvodov dopravnej nehody, ktoré by mohli viesť k akémukoľvek spochybneniu viny obžalovaného za žalovaný skutok. Závery znaleckého posudku sú jasné, úplné, presvedčivé, súd nemá dôvod im neveriť a o ich odbornej fundovanosti a objektívnosti súd nepochybuje. Z týchto dôvodov nie je absolútne dôvodné pochybovať o tom, že by znalecký posudok nebol vypracovaný výlučne na základe najlepších odborných znalostí a skúseností znalca.
Následky dopravnej nehody v podobe smrti poškodenej neb. M. W., zranenia, ktoré v dôsledku dopravnej nehody utrpela a mieru poškodenia jej zdravia mal súd preukázanú úmrtným listom, štatistickým oznámením o úmrtí a znaleckým posudkom z odboru zdravotníctva, odvetvie súdne lekárstvo, z ktorých je nepochybné, že v príčinnej súvislosti s konaním obžalovaného porušením dôležitej povinnosti bol spôsobený fatálny následok na živote poškodenej. Obžalovaný uvedený následok na zdraví poškodenej zavinil vo vedomej nedbanlivosti, lebo vedel, že porušením pravidiel v cestnej premávke môže inému účastníkovi cestnej premávky spôsobiť ujmu na zdraví alebo živote, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že jeho konaním ku takémuto následku nedôjde.
Vo vzťahu k prečinu neposkytnutia pomoci súd neuveril obrane obžalovaného, ktorá spočívala v argumentácii, že nemal vedomosť o zrážke s chodkyňou, preto jej nemohol ani poskytnúť pomoc a chýbal u neho úmysel spáchať tento trestný čin. Z kamerového záznamu z kamióna obžalovaného je zrejmé, že v čase zrážky chodkyne obžalovaný musel v kabíne vozidla počuť zreteľný zvuk pripomínajúci silný náraz. Za situácie, keď práve v tom čase obžalovaný prechádzal miestom priechodu pre chodcov, musel nadobudnúť minimálne vážne podozrenie, že zrazil osobu. Z vykonaného obrazovo-zvukového záznamu je zrejmý výrazný zvuk, ktorý vznikol pri kontakte motorového vozidla s telom poškodenej. Tejto fáze nehodového deja sa z akustického hľadiska venoval aj znalec vo svojom posudku, ktorý disponuje dostatočnými odbornými znalosťami a vybavením (ako prevádzkovateľ akreditovaného laboratória na hodnotenie hluku a odborne spôsobilá osoba) na to, aby mohol vyhodnotiť, že hluková udalosť bola jasne definovateľná, presne ohraničená a dostatočne vnímateľná. Uvedenú skutočnosť súd vyhodnocoval v nadväznosti na obsah vykonaných obrazovo-zvukových záznamov z priemyselných kamier, z ktorých je zrejmé, že obžalovaný si pozeral prednú a bočnú časť kamióna, v ktorých častiach aj neskôr boli zaistené stopy svedčiace pre zrážku chodkyne a obhliadal celú súpravu svojho nákladného motorového vozidla (náves aj ťahač), čo vylučuje jeho verziu o padnutí kovovej tyče zavesenej na vozidle. Skutočnosti, že obžalovaný nadobudol takéto minimálne silné podozrenie zrážky nasvedčuje fakt, že krátko po zrážke chodkyne zastavil na najbližšej odstavnej ploche.
Obžalovaný teda v čase zrážky v kabíne vozidla nielen musel počuť zvuk nasvedčujúci pre silný náraz, (o čom podporne svedčí aj vyjadrenie znalca v rámci znaleckého posudku k zvukovej prijateľnosti tejto skutočnosti), ale zjavne registroval aj kontakt chodkyne s prednou a ďalšími časťami vozidla, pričom chodkyňa sa po zrážke podľa výpovedí svedkov vykotúľala spod návesu. Obžalovaný je dlhoročným vodičom kamióna a musel si byť dobre vedomý, že v prípade zrážky chodca s veľkým a ťažkým vozidlom, ako je kamión s naloženým návesom uvedené môže viesť k vážnej ujme na zdraví chodca, až k jeho smrti, a teda vzhľadom na silný náraz, ktorý bol zreteľne počuteľný v kabíne vozidla, ku ktorého počuteľnosti sa vyjadril aj znalec a následný kontakt tela chodkyne s viacerými časťami kamióna. Obžalovaný nielenže nezastavil na mieste dopravnej nehody, ale ani následne po odstavení vozidla na blízkej odstavnej ploche sa nevrátil na miesto dopravnej nehody a neurobil žiadne oznámenie policajnému orgánu, ďalej pokračoval v jazde, pričom až neskôr bol vypátraný a zadržaný policajným orgánom. Pokiaľ obžalovaný svoju obhajobu postavil na tom, že išlo o kovový zvuk a v dôsledku toho, teda nadobudol presvedčenie, že z vozidla spadla tyč zo skrinky, je potrebné poukázať na to, že po oboznámení sa s kamerovým záznamom, tento zvuk neznie ako kovový, ale ako tupý náraz
a dokonca je zreteľné aj zakolísanie vozidla, čo je málo pravdepodobné, že pri spadnutí 1 m dlhej kovovej tyče na posun materiálu na korbe vozidla, by došlo k jeho zakolísaniu. Ak obžalovaný uvádza, že šiel ďalej obzerať, či neodpadla nejaká iná časť (šróby a pod.) je potom otázne, či vozidlo, z ktorého sa môžu kedykoľvek uvoľniť nejaké časti, je vôbec spôsobilé na bezpečnú premávku po cestných komunikáciách. Hoci vyjadrenia svedkov - policajtov, ktorí prišli do kontaktu s obžalovaným v rôznych fázach dňa po dopravnej nehode, sa ohľadne popisu správania obžalovaného rôznili, keď jedni ho popisovali ako nervózneho alebo iní jeho správanie hodnotili ako normálne, nie je možné jeho vedomosť o tom, že bol účastný na dopravnej nehode vyvodzovať len z vonkajších prejavov jeho správania. Už z výpovede samotného obžalovaného je zrejmé, že si uvedomoval nezvyčajnú zvukovú udalosť, ktorú pochopiteľne na svoju obranu vysvetľoval inak. Z vykonaného dokazovania však vyplýva, že zvuková udalosť nemala takýto charakter, bola dostatočným spôsobom pre obžalovaného vnímateľná, naviac bola doplnená o pocitový prvok spočívajúci v zakolísaní kabíny motorového vozidla (na čo poukázal aj znalec). Hoci obžalovaný tvrdil, že zastavenie s motorovým vozidlom by bolo bezprostredným ohrozením cestnej premávky, je toto tvrdenie v rozpore s konaním iných účastníkov dopravnej nehody (svedkovia A. a T.), ktorí po spozorovaní tela na vozovke sa zachovali správne, zastavili vozidlá v odbočovacom pruhu a ihneď privolali pomoc. Z vykonaného dokazovania preto vyplýva jediný záver a to, že obžalovaný z miesta dopravnej nehody, na ktorej mal účasť, napriek vedomosti o nej, ušiel bez toho, aby sa presvedčil, v akom stave sa poškodená osoba nachádzala. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru o zavinení obžalovaného minimálne v nepriamom úmysle, keď vedel, že svojím konaním môže spôsobiť porušenie svojej povinnosti (takým porušením je v zmysle § 137 ods. 2 písm. c, zákona o cestnej premávke porušenie pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom nesplnením si povinností účastníka dopravnej nehody v nadväznosti na povinnosti účastníka dopravnej nehody podľa § 66 ods. 2 písm. b, c, d, citovaného zákona, a to konkrétne poskytnúť podľa svojich schopností a možností zranenej osobe prvú pomoc a bezodkladne privolať záchrannú zdravotnú službu, urobiť potrebné opatrenia na záchranu osoby alebo majetku ohrozeného dopravnou nehodou, zotrvať na mieste dopravnej nehody až do príchodu policajta alebo sa na toto miesto bezodkladne vrátiť po poskytnutí alebo privolaní pomoci, alebo po ohlásení dopravnej nehody) pre prípad, že ho spôsobí bol s tým uzrozumený. Zároveň bolo preukázané, že obžalovaný mohol pomoc poskytnúť alebo sa aspoň vrátiť na miesto nehody bez nebezpečenstva pre seba alebo iného.
Súd dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní považoval za preukázanú príčinnú súvislosť medzi porušením povinností obžalovaným upravených zákonom o cestnej premávke a následkom na živote poškodenej".
Krajský súd ďalej poznamenáva, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na vnútornom presvedčení, získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery boli vyvodené na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvahám, ktorými sa k takýmto záverom došlo, nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom v prospech obžalovaného úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby sa bol spravoval inými úvahami.
Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.
Krajský súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom nezistil, že by súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. a vykonané dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovaného.
Odvolací súd sa stotožnil s vyhodnotením dôkaznej situácie tak, ako to urobil okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.
K prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., s použitím § 138 písm. h) Tr. zák.
Právna kvalifikácia súdeného skutku v bode 1/ rozsudku ako prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., s použitím § 138 písm. h) Tr. zák. aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto smere a všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení.
Prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, sa dopustí ten, kto inému z nedbanlivosti spôsobí smrť, pričom kvalifikovanú skutkovú podstatu tohto prečinu naplní ten, kto ho spácha závažnejším spôsobom konania.
Závažnejším spôsobom konania podľa § 138 písm. h) Trestného zákona sa rozumie porušenie dôležitej povinnosti vyplývajúcej z páchateľovho zamestnania, postavenia alebo funkcie alebo uloženej mu podľa zákona. Podmienkou, aby bolo možné konštatovať, že ide o porušenie dôležitej povinnosti vyplývajúcej zo zamestnania páchateľa, z jeho povolania, postavenia alebo funkcie alebo uloženú mu podľa zákona, je zistenie, že medzi porušením tejto povinnosti a následkom je príčinná súvislosť, t.j. že konanie páchateľa, pokryté zavinením, je tou skutočnosťou, bez ktorej by následok nenastal alebo by nenastal takým spôsobom, ako nastal.
Objektom tohto trestného činu je ľudské zdravie a predmetom útoku je živý človek. Z hľadiska subjektívnej stránky postačuje zavinenie z nedbanlivosti (§ 16 Trestného zákona). Na naplnenie zákonných znakov tohto trestného činu sa vyžaduje, aby páchateľ inému z nedbanlivosti spôsobil smrť. Smrťou podľa § 142 ods. 2 Trestného zákona je biologická smrť mozgu (cerebrálna smrť).
Po subjektívnej stránke tento trestný čin vyžaduje zavinenie z nedbanlivosti v zmysle § 16 Tr. zák. Páchateľ tohto trestného činu nemal úmysel iného usmrtiť, ani mu spôsobiť akúkoľvek ujmu na zdraví, ale napriek tomu, hoci z nedbanlivosti, inému spôsobil smrť (napr. pri dopravnej nehode alebo inej prevádzkovej nehode). Vedomá nedbanlivosť je budovaná na vedomí možnosti vzniku následku, čo predpokladá schopnosť páchateľa rozpoznať a zhodnotiť okolnosti, ktoré vytvárajú možné nebezpečenstvo pre záujem chránený zákonom. Pri nevedomej nedbanlivosti zakladá Trestný zákon zodpovednosť za trestný čin na povinnosti a súčasne i možnosti predvídať možnosť poruchy alebo ohrozenia záujmu chráneného zákonom. Kritériom nedbanlivosti pre obidve jej formy je zachovanie určitej miery opatrnosti. Objektívne vymedzenie miery opatrnosti vyžaduje od každého spravidla rovnakú mieru opatrnosti. Subjektívne vymedzenie miery opatrnosti vyžaduje, aby sa okrem miery povinnej opatrnosti (objektívne kritérium) vzalo do úvahy aj subjektívne vymedzenie tejto opatrnosti, ktorú je páchateľ v konkrétnom prípade schopný vynaložiť (individuálne hľadisko). Preto o zavinenie z nevedomej nedbanlivosti podľa § 16 písm. b) Tr. zák. ide len vtedy, ak povinnosť a možnosť predvídať porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného Trestným zákonom sú dané súčasne. Nedostatok jednej z týchto zložiek znamená, že čin je nezavinený. Príčinná súvislosť medzi porušením povinnej opatrnosti a následkom je základným predpokladom zavinenia z nedbanlivosti. Zavinenie musí zahŕňať všetky znaky charakterizujúce objektívnu stránku trestného činu, teda aj príčinný vzťah medzi konaním páchateľa a následkom trestného činu.
Subjektívna stránka zahŕňa znaky vzťahujúce sa na psychiku páchateľa. Najvýznamnejší z nich je zavinenie, ktoré má formu úmyslu alebo nedbanlivosti. Zavinenie predstavuje vnútorný psychický vzťah páchateľa k podstatným zložkám trestného činu a vzťahuje sa k porušeniu alebo ohrozeniu záujmu chráneného Trestným zákonom spôsobom uvedeným v Trestnom zákone. Vzťahuje sa na priebeh páchateľovho trestného činu, ktorý sa prejavil v objektívnej realite a ktorý zodpovedá znakom skutkovej podstaty trestného činu. Príčinný vzťah spája konanie s následkom. Základným predpokladom trestnej zodpovednosti je bezpečné zistenie príčinného pôsobenia konania obžalovaného na spoločenské vzťahy a toho, či toto konanie má znaky zavinenia.
Páchateľ je trestne zodpovedný za následok, ktorý spôsobil, len potiaľ, pokiaľ ho zavinil. Zavinenie aspoň z nevedomej nedbanlivosti je dané vtedy, ak sa preukáže, že páchateľ si mal a mohol predstaviť, že
príčinný vzťah medzi jeho konaním a následkom sa môže rozvinúť tak, ako sa rozvinul. Pre páchateľa nepredvídateľný príčinný priebeh nie je v zavinení obsiahnutý a páchateľ nezodpovedá za následok, ktorý takto nastane.
Zavinenie z nedbanlivosti (v oboch formách) nie je vylúčené spoluzavinením iných osôb, vrátane poškodeného.
Konanie páchateľa má povahu príčiny aj vtedy, ak okrem jeho konania spôsobilo následok aj konanie ďalšej osoby (vrátane poškodeného). Príčinná súvislosť medzi konaním páchateľa a následkom sa totiž neprerušuje ani v prípade, ak ku konaniu páchateľa pristúpi ďalšia skutočnosť, ktorá spolupôsobí pri vzniku následku, ale konanie páchateľa zostáva takou skutočnosťou, bez ktorej by k následku nedošlo. Dôležité pritom je, aby konanie páchateľa z hľadiska spôsobeného následku bolo príčinou dostatočne významnou.
Súd prvého stupňa sa týmito úvahami vo vzťahu k súdenému trestnému činu dôsledne riadil a jeho závery, že zistil zavinenie obžalovaného, sú správne. V posudzovanej veci niet žiadnych pochybností o tom, že obžalovaný zavinil dopravnú nehodu tým, že v dôsledku nesprávnej techniky jazdy a neskorej reakcii na situáciu v cestnej premávke nedal prednosť chodkyni Viere Piačekovej, ktorá vstúpila na priechod pre chodcov z ľavej strany vozovky a ktorá v úmysle prejsť na pravú stranu vozovky ďalej pokračovala mimo priechod pre chodcov vľavo a keď sa nachádzala v jazdnom pruhu pred nákladným motorovým vozidlom, obžalovaný sa riadne nepozeral cez čelné sklo a riadne nesledoval situáciu v cestnej premávke a nepresvedčil sa, že zľava prechádza chodkyňa, v dôsledku tohto konania obžalovaného došlo k zrážke poškodenej. Obžalovaný tak svojím nezodpovedným konaním vystavil účastníkov cestnej premávky ohrozeniu na zdraví a živote. V konečnom dôsledku spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zomrela poškodená Viera Piačeková.
Niet pochybností ani o tom, že poškodená nesprávnym spôsobom používala komunikáciu, a to nielen preto, že neprispôsobila pohyb po vozovke z technického hľadiska bez nebezpečenstva vo vzťahu k pohybovému stavu jazdnej súpravy nákladného motorového vozidla, ale aj vo vzťahu k povinnosti chodca pri prechádzaní vozovky aktívne vnímať okolie po stránke vizuálnej, aj akustickej. V prípade správnej techniky chôdze chodkyne na priechode pre chodcov by k predmetnému nehodovému deju nedošlo.
V uvedených súvislostiach však treba však uviesť, že ak by sa obžalovaný plne venoval vedeniu motorového vozidla, riadne sledoval situáciu v cestnej premávke, zistil by, že na vozovke sa nachádza poškodená, ktorá bola obžalovanému tesne pred nehodovým dejom viditeľná cca 1,0 s vo výhľadovom poli cez čelné sklo nákladného motorového vozidla pri fáze rozbiehania jazdnej súpravy. Vyššie uvedené pochybenie poškodenej tak bolo možné napraviť. Krajský súd uzatvára, že bezprostrednou príčinou zrážky motorového vozidla obžalovaného s poškodenou nebol úkon poškodenej (nesprávna technika chôdze na, resp. pri priechode pre chodcov), ale konanie obžalovaného spočívajúce v nesprávnej technike jazdy a neskorej reakcii na situáciu v cestnej premávke.
Z výsledkov vo veci vykonaného dokazovania jednoznačne a bez najmenších pochybností vyplýva, že to bol práve obžalovaný, ktorý spôsobom svojej jazdy zavinil vznik predmetnej dopravnej nehody. Poškodenej Viere Piačekovej nemožno pričítať žiadnu mieru spoluzavinenia na dopravnej nehode.
K prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 178 Tr. zák.
Po preskúmaní spisu krajský súd zistil, že právne posúdenie skutku v bode 2/ rozsudku nie je v súlade so zákonom.
V okolnostiach danej veci odvolací súd uvádza, že konanie je vôľa prejavená navonok a môže spočívať v konaní alebo v opomenutí konania. Trestné činy neposkytnutia pomoci sú tzv. pravé omisívne delikty, ktoré možno spáchať výhradne opomenutím páchateľa. Opomenutie páchateľa u pravých omisívnych deliktov je výlučným znakom ich objektívnej stránky. S pravými omisívnymi deliktami súvisia zvláštne modifikácie pokusu. Pokus je možný iba pri úmyselných trestných činov. V zmysle ustálenej súdnej praxe sa páchateľ môže dopustiť pokusu trestného činu neposkytnutia pomoci v prípadoch, keď pôjde o pokus na nespôsobilom predmete útoku, tzv. nespôsobilý pokus. Predmet útoku bol buď už mŕtvy
alebo nebol vôbec zranený. Trestný čin tak nemôže byť dokonaný, lebo nie sú naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu. Páchateľ však nemôže ostať beztrestný, preto bude zodpovedný za pokus takého trestného činu.
V prejednávanej veci niet pochýb o tom, že chodkyňa Viera Piačeková následkom zrážky ihneď zomrela. Obžalovaný, ako vodič, bez toho aby sa presvedčil, v akom stave sa poškodená nachádza, z miesta nehody ušiel. Týmto svojím konaním sa obžalovaný dopustil pokusu trestného činu neposkytnutia pomoci vodičom dopravného prostriedku podľa § 14 ods. 1, § 178 Tr. zák. Chýba tu dokonanie trestného činu neposkytnutia pomoci, pretože poškodenej už nebolo možné pomoc poskytnúť.
Uvedené pochybenie okresného súdu pri rešpektovaní zásady zákazu reformatio in peius krajský súd sám napravil tak, že zrušil napadnutý rozsudok v bode 2/ a konanie obžalovaného v tejto časti kvalifikoval ako pokus prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 14 ods. 1, § 178 Tr. zák. Krajský súd uvádza, že touto zmenou v konečnom dôsledku sa postavenie obžalovaného nezhoršilo.
Vo vzťahu k odvolacím námietkam obžalovaného, že nemal vedomosť o zrážke s chodkyňou, a preto jej nemohol ani poskytnúť pomoc a chýbal tak jeho úmysel spáchať tento trestný čin, je potrebné konštatovať, že sa nimi prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zaoberal, a preto krajský súd ako súd odvolací, v tomto smere na predmetné odôvodnenie odkazuje.
Odvolací súd odkazuje aj na str. 6 odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 2Tpo/31/2017 z 13.9.2017, ktorým bola zamietnutá sťažnosť obžalovaného proti uzneseniu o vzatí do väzby: „Obvinený je usvedčovaný predovšetkým kamerovým záznamom z jeho kamióna, ktorý dobrovoľne vydal a ktorý zachytáva nielen pohyb vozidla pred dopravnou nehodou, ale aj samotný priebeh dopravnej nehody a tiež ďalšiu jazdu obvineného po zrážke chodkyne. Na zázname je viditeľné, že v čase, keď sa obvinený pred priechodom pre chodcov s vozidlom rozbiehal, v jeho zornom poli pred vozidlom sa zreteľne pohybovala v smere zľava doprava chodkyňa, tiež je zo záznamu zreteľný zvuk svedčiaci pre silný náraz. Ďalší kamerový záznam z neďalekej čerpacej stanice Gulf zas zachytáva odstavenie kamióna obvineným v blízkosti tejto čerpacej stanice krátko po zrážke chodkyne, pričom obvinený po vystúpení z kamióna tento kontroloval z jeho prednej a následne aj bočnej strany a to na miestach, kde boli neskôr znalcom zistené stopy po predchádzajúcej zrážke chodkyne. I napriek uvedenému obvinený v jazde s kamiónom ďalej pokračoval a na miesto zrážky sa nevrátil. Obvinený je zo spáchania skutku usvedčovaný tiež obsahom zápisnice o obhliadke nákladného motorového vozidla obvineného, ktorá bola vykonaná krátko po dopravnej nehode. Zápisnica dokomentuje stopy zaistené na viacerých vonkajších častiach vozidla obvineného, ktoré nasvedčujú pre predchádzajúcu zrážku chodkyne. Uvedené stopy a výsledky obhliadky vozidla obvineného sú v spise zadokumentované aj fotograficky. Obvineného zo spáchania skutku tiež usvedčujú výpovede priamych svedkov nehody Otaka Benčeka a Petra Račka, ktorí zhodne popisovali vykotúľanie, resp. vyletenie tela chodkyne spod návesu kamióna. Skutočnosť, že na inkriminovanom mieste došlo k zrážke chodkyne, je preukázaná záznamom z dopravnej nehody a zápisnicou o ohliadke miesta cestnej dopravnej nehody. Predbežná správa zo súdnej pitvy nebohej chodkyne zo dňa 25.8.2017, vypracovaná MUDr. Františkom Štullerom, PhD. a Prof. MUDr. Františkom Novomeským, PhD. konštatuje, že v danom prípade sa jednalo o smrť násilnú, ktorá je v priamej časovej a príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou - s prejdením tela ženy nákladným motorovým vozidlom. Bezprostrednou príčinou smrti chodkyne bol traumaticko - hemoragický šok v dôsledku mnohopočetných poranení nezlučiteľných so životom".
Odvolací súd v posudzovanom prípade ďalej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Obžalovaný odvolanie založil aj na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.
Odvolateľ primárne namieta v podrobnom odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní.
Legitímnym dôvodom pre zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku nemôže byť len nové prejednanie veci súdom prvého stupňa a bez ďalšieho rozhodnutie podľa predstáv jednej zo strán v konaní - v prejednávanej veci odvolateľa. Odvolací súd nezistil, že hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa nebolo založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne. Nezistil, že skutkové zistenia súdu prvého stupňa nie sú logicky odôvodnené. V dôsledku tohto zistenia nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že odvolateľ na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom.
K výroku o treste
Odvolací súd po preskúmaní výroku o treste dospel k záveru, že trest odňatia slobody uložený obžalovanému rozsudkom súdu prvého stupňa za daných okolností zodpovedá požiadavke primeranosti
- proporcionálnosti trestu.
Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal aj odvolací súd zo zásady, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia).
Podľa § 34 ods. 2, 3, 4 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.
Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Podľa § 61 ods. 1 Tr. zák. trest zákazu činnosti spočíva v tom, že sa odsúdenému po dobu výkonu tohto trestu zakazuje výkon určitého zamestnania, povolania alebo funkcie alebo takej činnosti, na ktorú treba osobitné povolenie alebo ktorej podmienky výkonu upravuje osobitný predpis.
Podľa názoru krajského súdu súd prvého stupňa pri rozhodovaní o treste zohľadnil všetky rozhodné okolnosti a príslušné zákonné ustanovenia. Trest bol ukladaný v zmysle zásad pre ukladanie trestov prihliadajúc na generálnu a individuálnu prevenciu, proporcionálnosť a tiež personálnosť trestu.
Krajský súd v zmysle vyššie uvedených právnych úvah s prihliadnutím na § 38 ods. 2 Tr. zák. (tzv. remízu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností), zistil, že okresný súd uložil obžalovanému zákonný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky 6 mesiacov, teda v prvej polovici zákonom ustanovenej trestnej sadzby za trestný čin najprísnejšie trestný. Odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že medzi najzákladnejšie zásady morálky človeka, založenej na elementárnom humanizme a súcite k inému, patrí povinnosť poskytnúť potrebnú pomoc osobe, ktorá je v nebezpečenstve smrti alebo javí príznaky vážnej poruchy zdravia. Obžalovaný ako účastník dopravnej nehody túto elementárnu povinnosť si nesplnil a z miesta nehody odišiel. V okolnostiach danej veci nielen z dôvodu individuálnej prevencie, ale aj z dôvodov
generálnej prevencie je potrebné na obžalovaného pôsobiť výkonom nepodmienečného trestu odňatia slobody. Iný, miernejší druh trestu, ktorého uloženia sa obžalovaný domáhal v písomných dôvodoch odvolania, v prípade obžalovaného neprichádzal do úvahy. Zákonným podmienkam zodpovedá aj zaradenie obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Okresný súd nepochybil ani tým, že obžalovanému podľa § 61 ods. 1 Tr. zák. uložil aj trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel na dobu 4 roky. Podľa názoru krajského súdu uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody len v kombinácii s trestom zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel, ktorý patrí k najúčinnejším prostriedkom ochrany bezpečnosti cestnej premávky, splní účel trestu vymedzený v ustanovení § 34 Tr. zák. Tým je ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, zabránenie odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a priviesť ho k tomu, aby viedol riadny život, pričom uložený trest má správne výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti. Účelom trestu zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá je tiež dočasné vyradenie páchateľa trestného činu z možnosti vykonávať túto činnosť.
Podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.
Ustanovenie § 39 Tr. zák. je jedným z prostriedkov individualizácie trestu a prejavom depenalizácie Trestného zákona. Výnimočnosť použitia § 39 ods. 1 Tr. zák. o znížení trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom vyplýva už zo samotného názvu tohto ustanovenia. Nejde teda o pravidelný postup súdu a tiež preto jeho použitie nemôžu odôvodniť len bežne sa vyskytujúce skutočnosti. Postup podľa § 39 Tr. zák. potom umožňuje riešiť situácie, keď trest odňatia slobody uložený v rámci zákonnej sadzby by nezodpovedal okolnostiam konkrétneho prípadu a keď dolná hranica tohto trestu stanovená v zákone by bola pociťovaná ako prekážka brániaca uloženiu primeranejšieho trestu.
Okolnosťami prípadu z hľadiska použitia ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. sú všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie stupňa nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť a možnosti nápravy páchateľa. Mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody možno tiež odôvodniť i okolnosťami, ktoré sú znakom príslušnej skutkovej podstaty trestného činu, pokiaľ ich význam alebo intenzita naplnenia výraznejšie vybočujú z obvyklých prípadov takýchto trestných činov a odôvodňujú zhovievavejší prístup pri ukladaní trestu. Medzi takéto skutočnosti by bolo možné zaradiť napr. spáchanie trestného činu pod tlakom závislosti alebo podriadenosti, spáchanie trestného činu pod vplyvom hrozby alebo nátlaku, spáchanie trestného činu pod vplyvom ťaživých osobných alebo rodinných pomerov, ktoré si páchateľ nezavinil sám, a pod. Za okolnosti prípadu, ktoré by si zasluhovali osobitnú pozornosť (a ktoré by umožňovali aplikáciu ustanovení § 39 ods. 1 Tr. zák.), treba považovať okrem už uvedených prípadov najmä skutočnosti, ktoré, ako už bolo uvedené, sú v zmysle ust. § 36 Tr. zák. významnými poľahčujúcimi okolnosťami.
Za pomery páchateľa treba považovať rodinné a osobné pomery, ktoré sú v stave u každého páchateľa pri uložení trestu vyvolať osobitne citeľný dopad. Ide v podstate o pomery (rodinné, osobné), ktoré existujú nie v čase páchania činu, ale v čase ukladania trestu. Za takéto pomery treba považovať predovšetkým narušený zdravotný stav, starostlivosť o početnú rodinu a skutočnú odkázanosť viacerých osôb na príjem zo zárobkovej činnosti páchateľa, tehotenstvo páchateľky a pod. Pomery páchateľa sú teda okolnosti, ktoré nemajú priamy vzťah k spáchaniu trestného činu a ktoré v rámci nebezpečnosti činu pre spoločnosť hodnotené nie sú. Sú to len osobné pomery páchateľa.
Na rozdiel od obžalovaného, je krajský súd toho názoru, že v jeho prípade nie sú splnené zákonné predpoklady k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú hranicu, tak ako sú predpokladané ustanovením § 39 ods. 1 Tr. zák. Je úplne bežné, že maloleté deti a manželka výkonom nepodmienečného trestu obžalovaného trpia. Pokiaľ existuje takáto situácia aj v rodine obžalovaného, nejde teda o žiadnu mimoriadnu situáciu, ktorá by bola v populácii neobvyklá, a preto nemôže byť dôvodom pre mimoriadne zníženie dolnej hranice zákonom stanovenej trestnej sadzby pri
trestnom čine, ktorý obžalovaný nepochybne spáchal, a preto odvolací súd pri svojom rozhodovaní o druhu a výmere trestu odňatia slobody obžalovanému neaplikoval ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zák.
Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom rozsudku, a nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.