Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13Co-273-2016.pdf
PDF · 118.06 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/273/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a členiek senátu JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Janky Boroškovej, v právnej veci žalobcu: O.. W. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom A., S. O./XX, zast. JUDr. Jánom Marčokom, advokátom, so sídlom Advokátskej kancelárie Lučenec, M. Gorkého 21, proti žalovanej: H.. I. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom A., L. J. XX, zast. JUDr. Miriam Bitalová - advokátka, s. r. o., so sídlom Rimavská Sobota, Povstania 20, IČO: 47 244 798, o zaplatenie 825,64 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 14C/49/2013-162 zo dňa 18. 02. 2016, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.
II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
odôvodnenie:
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej tiež „súd prvej inštancie“ alebo „prvostupňový súd“) žalobu žalobcu o zaplatenie 825,64 € s prísl. zamietol. Zároveň rozhodol, že žalobca je povinný žalovanej nahradiť trovy konania, ktoré budú vyčíslené v osobitnom uznesení.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že žalobca sa v žalobnom návrhu domáhal prisúdenia 825,64 Eur s príslušenstvom proti žalovanej na tom skutkovom základe, že so žalovanou a jej maloletým synom C., ako aj spoločným synom maloletým synom A. užívali byt nachádzajúci sa v bytovom dome na S. III/XX v A.. Žalovaná spolu s maloletými deťmi užívala predmetný byt do konca mesiaca august 2011 a všetky platby spojené s užívaním bytu, t.j. nájomné, zálohové platby za plyn a elektrickú energiu platil žalobca, a to 7x nájomné v sume 145,46 Eur, 6x zálohovú platbu za plyn v sume 4,- Eur a 7x zálohovú platbu za elektrickú energiu v sume 39,83 Eur mesačne, celkovo za predmetné obdobie zaplatil náklady na bývanie v sume 1 321,03 Eur. Žalobca si týmto návrhom uplatnil nárok na zaplatenie zodpovedajúcej časti na ním zaplatených nákladoch za užívanie predmetného bytu. Voči žalovanej si uplatnil podiel na platbách zodpovedajúci za osobu žalovanej a maloletého syna C. a podiel 1/8 za spoločného maloletého syna A., čo celkovo predstavuje sumu 825,64 Eur. Žiadal priznať náhradu trov konania.
3. Okresný súd vydal vo veci platobný rozkaz, proti ktorému žalovaná podala v zákonnej lehote odpor, preto bol platobný rozkaz v zmysle § 174 ods. 2 O.s.p. zrušený.
4. Žalovaná v odpore proti platobnému rozkazu uviedla, že je pravdou, že v uvedenom období žili účastníci konania v spoločnej domácnosti, v byte na ul. S. II/21 v A., kde žili približne 4 roky. Ich spolužitie skončilo začiatkom mesiaca august 2011, kedy sa žalovaná s obidvomi deťmi z uvedeného
bytu odsťahovala. Dovtedy, počas celého spoločného užívania bytu žalobca od žalovanej nikdy nežiadal, aby prispievala na úhradu nákladov spojených s bývaním. Po narodení ich spoločného syna A. ju požiadal, aby sa nasťahovala s deťmi k nemu, a aby spoločne vychovávali obidve deti. Hoci sa účastníci konania nezosobášili, žili spoločne ako druh a družka, a spoločne aj hospodárili. Medzi účastníkmi konania sa zaužila prax a došlo ku konkludentnej dohode, že náklady spojené s bývaním uhrádzal žalobca, ktorý byt užíval a aj predtým ako sa žalovaná k nemu nasťahovala. Žalovaná zase zo svojho príjmu uhrádzala ostatné bežné výdavky. Nakupovala stravu, oblečenie, kozmetiku a ostatné veci bežnej spotreby, ktoré užíval aj žalobca. Takto boli výdavky obdivoch strán zhruba rovnaké.
5. Prvostupňový súd uviedol, že k veci boli vypočutí ako svedkovia Ing. A. J. a Dr. I. J. a tiež účastníci konania.
6. Svedok O.. A. J., otec žalovanej uviedol, že v januári roku 2007 sa pred ním žalobca vyjadroval tak, že on má dobrý príjem a má aj dobré výsledky, má niečo našetrené, a vôbec nespomínal, že by bolo potrebné za spoločné bývanie s jeho dcérou niečo platiť. So ženou dávali dcére na základe jej požiadania mesačne pravidelne okolo 100 - 150,- Eur na chod domácnosti, a keď bolo treba, on pravidelne chodil do bytu k deťom, keď napr. bolo treba ísť k lekárovi.
7. Svedkyňa Dr. I. J. uviedla, že v roku 2007 prišiel žalobca k nim domov, a spolu s manželom si s ním sadli do kuchyne, a on im povedal, že by bol rád, keby sa ich dcéra nasťahovala k nemu do A., na čo sa jej manžel opýtal žalobcu, či vie, čo je s tým spojené, pretože v tom čase vlastne dcéra mala dve deti, jedno z predošlého manželstva a jedno s ním, a na túto otázku, či je schopný zabezpečiť ich dcéru a deti, žalobca odpovedal, že áno, samozrejme, je schopný a ochotný. Ona sa potom odsťahovala k nemu a žili spolu v spoločnej domácnosti. V júni 2011 sa potom malý vnúčik C. nasťahoval k nim a počas prázdnin bola u nich aj ich dcéra. V minulosti požičiavali žalobcovi nejaké peniaze v značnej výške, a to vo výške 750 000,- Sk, ktoré im v roku 2011 vrátil. Dcére do spoločnej domácnosti dávali sumy okolo 100 - 150,- Eur mesačne. V lete roku 2011 ich dcéra bývala striedavo u žalobcu a u nich, avšak u žalobcu bola veľmi málo, chodila tam zalievať kvety a prerábala si svoj byt, kde sa tiež zdržiavala. Veci mala pobalené a časť mala v byte u žalobcu a časť u nich.
8. Žalobca uviedol, že až do odsťahovania žalovanej z bytu znášal kompletne náklady na prevádzku tohto bytu on, väčšinou nákupu na potraviny, oblečenie a ostatné veci potrebné k životu, ako sú pohonné hmoty a prevádzka motorového vozidla, ktoré mala k dispozícii žalovaná a uhrádzal taktiež telefónne účty. K ukončeniu ich vzájomného vzťahu došlo do februára 2011. Znášal náklady na detské jasle ako aj na stravu v týchto zariadeniach. Náklady hradili každý osobitne, väčšinu nákladov hradil on a niektoré drobné nákupy hradila aj žalovaná, čo bolo skôr sporadické a neexistovala medzi nimi dohoda kto - čo platí. Nevedel uviesť aký príjem dosahovala žalovaná. Ďalej uviedol, že počas mesiacov február - august 2011 ich vzťah nebol partnerský, ale bol to len vzťah rodičov, ktorí vychovávajú maloleté deti a ako vzťah spolubývajúcich.
9. Žalovaná uviedla, že so žalobcom veľmi málo hovorili o finančnej situácii počas ich spoločného bývania , nik jej nepovedal koľko zarába. Z jej strany bola citová väzba aj dlhšie ako on uvádza. Ona nakupovala potraviny, čistiace prostriedky, prala na deti, kupovala im veci. Pohonné hmoty jej žalobca nehradil. Zo strany žalovanej bola citová väzba voči žalobcovi aj v rozhodnom období, on si našiel priateľku o čom sa žalovaná dozvedela neskôr keď zistila, že tento ich vzťah zo strany žalobcu nemá ďalej budúcnosť, tak sa odsťahovala zo spoločnej domácnosti. Praxou bolo zaužívané, že každý z účastníkov si platil náklady, ktoré slúžili na zabezpečenie ich spoločných potrieb a to vedenia domácnosti, starostlivosti o deti má za to, že ide o spoločné hospodárenie, nakoľko v opačnom prípade by žalovaná a žalobca si sadli spolu, robili nejaké vyúčtovania a žiadali polovicu nákladov na toho druhého.
10. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie aj oboznámením sa žalobným návrhom, výpisom z účtu za obdobie od januára 2011 do augusta 2011, platobným rozkazom vo veci, odporom proti platobnému rozkazu, návrhom na úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému synovi, dokladmi o platení školného, vyúčtovaním nákladov spojených s užívaním bytu za obdobie januára 2012 do decembra 2012, za obdobie roku 2010, za obdobie roku 2011, výpisom z účtu majiteľa Ing. W. U. č. XXXXXXXXXX,
judikatúrou, ktorú predložila právna zástupkyňa žalovanej, opätovne vypočul účastníkov konania a ich právnych zástupcov na základe čoho zistil, že žalobca sa žalobným návrhom domáhala zaplatenia alikvotnej časti nákladov na bývanie, kde býval spoločne so žalovanou a jej maloletým synom C. a ich spoločným synom A. za obdobie mesiacov február - august 2011 v celkovej výške 825,64 Eur, čo predstavuje alikvotnú časť celkových nákladov, ktoré za uvedené obdobie mal v sume 1 321,03 Eur. Žalovaná naproti tomu tvrdila, že oni mali ústnu dohodu ohľadom toho, že ona bude hradiť chod spoločnej domácnosti, čo sa týka bežných výdavkov na potraviny, drogériu, školné a pod., a on mal znášať náklady za nájomné a zálohové platby za plyn a elektrickú energiu. Toto žalobca popieral a trval na podanom návrhu. Žalovaná naproti tomu uviedla, že tým, že žili ako druh a družka v spoločnej domácnosti, išlo o faktické spolužitie postavené na úroveň spolužitia manželov a žalobcovi nárok na zaplatenie alikvotnej časti nákladov ani nevznikol a žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Ďalej žalobca tvrdil, že ich spoločné bývanie nenapĺňalo pojmové znaky domácnosti a neexistovala medzi nimi dohoda ohľadom spoločnej úhrady nákladov. Naproti tomu žalovaná uviedla, že žalobca ju sám oslovil s tým, aby sa k nemu prisťahovala a takáto ich dohoda počas spolubývania sa vyskytla v konkludentnej podobe tým, že mali dohodu kto bude, čo uhrádzať na chod domácnosti zo svojich prostriedkov.
11. Právne vec súd prvej inštancie posúdil podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa § 456 Občianskeho zákonníka, podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka a podľa § 115 Občianskeho zákonníka.
12. Uviedol, že z hľadiska výkladu pojmu domácnosť je možné tento pojem vymedziť tým, že ide o trvalé spolužitie a spoločné uhradzovanie nákladov na chod domácnosti.
13. Prvostupňový súd bol toho názoru, že v konaní bolo zistené, že účastníci konania trvale spolu žili v období od roku 2007 do roku 2011. Z ich samotných výpovedí je zrejmý úmysel spolu žiť trvale, nielen na prechodnú dobu. Ďalším pojmovým znakom domácnosti je spoločné uhrádzané nákladov za spoločné potreby, pri ktorom osoby spoločne hospodária so svojimi príjmami , nie sú presne oddeľované finančnými prostriedkami a nerozlišuje sa, ktoré veci v domácnosti môžu tieto osoby užívať. Nie je podmienkou, aby všetci členovia domácnosti prispievali na spoločné potreby len finančne. O spoločné hospodárenie nejde vtedy, ak osoby síce bývajú spoločne v jednom byte, avšak so svojimi príjmami hospodária oddelene. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že počas spolužitia účastníkov konania medzi nimi bola dohoda v tom smere, kto zo svojich príjmov čo bude uhrádzať na spoločný chod domácnosti a to v tom smere, že žalobca uhrádzal náklady na nájomné a služby spojené s nájmom, pohonné hmoty a podobne, a žalovaná zabezpečovala spoločný chod domácnosti nákupom bežného spotrebného tovaru potrebného na chod domácnosti a to hygienických prostriedkov, drogérie, potravín a podobne. Počas celého trvania ich spolužitia žalobca od roku 2007 nepožadoval od žalovanej úhradu alikvotnej časti nákladov, čo svedčí o tom, že bol uzrozumený s tým, že spoločne tvoria domácnosť, a úhrady sa začal domáhať až potom, keď medzi nimi vznikli rozpory týkajúce sa ich spolužitia ako druha a družky.
14. Na základe uvedeného súd prvej inštancie vyhodnotil ich spolužitie tak, že toto napĺňa pojem domácnosť, a preto bol toho názoru , že na strane žalovanej nevzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré by odôvodňovalo u žalobcu vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovanej. Z tých dôvodov súd žalobu opätovne zamietol ako nedôvodnú.
15. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Konštatoval, že žalobca, ktorý vo veci nemal úspech je povinný nahradiť trovy konania žalovanej, ktorá vo veci mala úspech, pričom táto je povinná vyčísliť ich najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia, a o ich náhrade bude rozhodnuté osobitným uznesením podľa § 151 O.s.p.
16. Proti predmetnému rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že jeho žalobe bude v celom rozsahu vyhovené. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.
17. Žalobca v odvolaní namietal, že súd ustálil vznik domácnosti medzi účastníkmi konania na základe splnenia podmienok trvalého spolužitia a spoločného uhrádzania nákladov na chod domácnosti. S týmto
záverom žalobca nesúhlasí a považuje ho za nesprávny. Vo vzťahu k trvalosti spolužitia uviedol, že tento znak nebol naplnený. Je síce pravdou, že úmysel účastníkov konania bol pôvodne žiť trvale spolu, avšak v rozhodnom období, za ktoré žalobca požaduje úhradu (február - august 2011) už so žalovanou nemali úmysel pokračovať v trvalom spolužití. V súvislosti s výpoveďou žalovanej na pojednávaní konanom dňa 15. 02. 2016, kedy uviedla, že jej citová väzba ku žalobcovi trvala aj vo februári 2016, žalobca v odvolaní uviedol, že úmysel trvalého spolužitia musí byť obojstranný a nepostačuje úmysel iba jednej strany. Túto výpoveď zároveň považoval za účelovú, nakoľko so žalovanou spoločné spolužitie ukončili po rozhovore vo februári 2011. Žalobca tiež uviedol, že ani ďalší pojmový znak domácnosti a to spoločné uhrádzanie nákladov za svoje potreby, nebol rovnako naplnený. Pojmom znak domácnosti a to spoločné uhrádzanie nákladov za svoje potreby, nebol rovnako naplnený. Z viacerých výpovedí žalobcu a aj žalovanej jednoznačne vyplýva, že hospodárili oddelene. Žalobca je toho názoru, že ust. § 115 Občianskeho zákonníka neumožňuje absenciu jedného z pojmových znakov domácnosti (spoločné uhrádzanie nákladov na svoje potreby) nahradiť prípadnou dohodou medzi účastníkmi, tak ako to vyhodnotil v napadnutom rozhodnutí súd. V prípade, ak by aj táto dohoda bola preukázaná, nie je možné hovoriť o naplnení pojmových znakov domácnosti podľa ust. § 115 Občianskeho zákonníka. Samotná skutočnosť, že niektorý z účastníkov podľa svojho uváženia vykonával nákup vecí, nie je možné považovať za existenciu dohody. Z výpovedí účastníkov v konaní vyplýva, že neuskutočňovali spoločné nákupy, ale práve naopak, tieto vykonávali oddelene. Samotný fakt, že nakúpené veci spotrebúvali v istej časti spoločne, nie je možné vyhodnotiť ako spoločné uhrádzanie nákladov na potreby alebo ako existenciu istej dohody o hospodárení. Pre posúdenie, či ide o spoločnú domácnosť nie je ani tak podstatné to, že ľudia spolu žijú, spoločne uhrádzajú náklady na potreby, ale predovšetkým ide o úhradu nákladov zo združeného fondu na spoločné potreby domácnosti ako spoločenstva. Je zjavné, že samotné bývanie v spoločnom byte k existencii domácnosti nepostačuje. V prejednávanej veci bolo síce preukázané, že so žalovanou spoločne užívali byt vo vlastníctve matky žalobcu, avšak nebola preukázaná existencia spoločného hospodárenia, resp. spoločného fondu na úhradu spoločných potrieb domácnosti. Z uvedených dôvodov žalobca dospel k názoru, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a to najmä vo vzťahu k vyhodnoteniu existencie dohody o spoločnom hospodárení a zároveň napádané rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v časti týkajúce sa plnenia pojmových znakov domácnosti v zmysle ust. § 115 Občianskeho zákonníka.
18. Žalovaná v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcu uviedla, že podľa jej názoru súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktoré logicky vyplývajú z výpovedí účastníkov konania, ako aj z ich predchádzajúceho použitia a následne dospel k správnemu právnemu záveru. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej trovy odvolacieho konania.
19. Žalovaná v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že v konaní bolo preukázané, že účastníci konania viedli spoločnú domácnosť ako druh a družka takmer 5 rokov, pričom spoločne uhrádzali všetky výdavky s tým spojené. Napokon, toto vyplýva aj z odvolania samotného, keď žalobca poukazuje na to, že náhradu nákladov žiada len za obdobie február až august 2011, keď on už nemal so žalovanou úmysel žiť v spoločne v jednej domácnosti. Toto obdobie je však predmetom konania len z dôvodu eliminovania možnosti podanej námietky premlčania v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe titulom vydania nároku z bezdôvodného obohatenia, keďže žalobu o zaplatenie podal žalobca dňa 21. 01. 2013. Žalovaná si nie je vedomá toho, že by vo februári 2011 žalobca ich spolužitie ako druha a družky ukončil a tým aj spoločnú domácnosť. V súvislosti s týmto žalovaná poukázala na písomný návrh žalobcu na úpravu práv a povinností k maloletému synovi A. U., kde uviedol, že „viedli so žalovanou spoločnú domácnosť do júla 2011, pričom ich spolužitie bolo harmonické a bezproblémové. K rozchodu došlo až po ich vzájomnej dohode“. Dôvodom rozchodu bola žalobcova známosť s inou ženou, o ktorej žalovaná nevedela a po jej zistení sa zo spoločnej domácnosti odsťahovala aj spolu s deťmi. Pokiaľ teda žalobca mienil ukončiť spoločnú domácnosť s odporkyňou vo februári 2011, mal ju o tom upovedomiť a vyzvať ju na odsťahovanie sa, alebo na úhradu na ňu pripadajúcich nákladov spojených s bývaním. Žalovaná až od opustenia spoločnej domácnosti žila v presvedčení, že žijú ako druh a družka, spoločne hospodária s financiami a spoločne uhrádzajú náklady nie len svoje, ale aj na svoje deti. Pokiaľ žalobca uvádza, že v konaní nebola preukázaná existencia spoločného hospodárenia, resp. spoločného fondu na úhradu spoločných potrieb, nakoľko každý samostatne uhrádzal výdavky, hoci aj na spoločné veci, zo svojho príjmu. Takéto hospodárenie však nevylučuje existenciu spoločnej domácnosti. Ak by sa totiž o ňu nejednalo, môžeme predpokladať, že účastníci konania ako „spolubývajúci“ by pravidelne robili
vyúčtovanie nákladov a pýtali si úhrady od druhého za to, čo uhradili zo svojho na jeho výdavky. Takéto vyúčtovanie sa počas piatich rokov nerealizovalo ani raz. Samotná realizácia úhrad a to spôsobom, že každý platí výdavky zo svojho príjmu, môže byť aj je spôsobom spoločnej úhrady nákladov na domácnosť. Obidvaja účastníci konania boli v danom období dospelí zarábajúci ľudia, ktorí sa dohodli, ako bude financovanie ich spoločnej domácnosti realizované a bez problémov to rešpektovali obidve strany takmer 5 rokov. Spoločný fond neznamená len spoločné miesto, kde by účastníci domácnosti odkladali všetky svoje príjmy a odtiaľ by ich v prípade potreby brali. Fond môže predstavovať aj ponímanie príjmov každého z nich ako spoločné, hlavne keď sú príjmy poukazované na bankové účty. Práve úhrada spoločných potrieb každým z nich dokazuje, že išlo o spoločný fond, používaný práve na úhradu chodu domácnosti. Súd správne vychádzal zo zákonného ust. § 115 Občianskeho zákonníka, ktorý definuje spoločnú domácnosť ako faktické spolužitie fyzických osôb, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. Pritom sa oprel aj o výsluch rodičov žalovanej, z ktorého vyplynulo, že žalobcu brali ako člena rodiny, ktorý mal od ich rodinného domu v XX. Krajský aj kľúče. Okrem toho mu požičiavali vysoké finančné sumy. Je nepochybné, že počas celého takmer 5 ročného spolužitia si žalobca nárok na náhradu časti nájomného od žalovanej neuplatňoval, pretože sa sám dobrovoľne rozhodol viesť so žalovanou, ich spoločným dieťaťom a jej dieťaťom spoločnú domácnosť, čo bolo potvrdené aj výsluchom svedkov a napokon aj výsluchom žalobcu samotného. Žalovaná vyjadrila presvedčenie, že ak by účastníci konania netvorili spoločnú domácnosť, žalobca by s cudzími spolubývajúcimi mal uzatvorenú napr. podnájomnú zmluvu a vyžadoval by od nich pravidelné uhrádzanie časti spoločných nákladov ako aj odmeny za užívanie nehnuteľnosti a určite by občas nerobil zadarmo nákupy na spoločne užívané veci.
20. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario) len v rozsahu odvolania žalobcu podľa § 379 CSP a z dôvodov vymedzených odvolaním podľa § 380 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.
21. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie vo veci bolo podané počas platnosti Občianskeho súdneho poriadku, pričom od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (CSP). Podľa prechodných ustanovení upravených v § 470 ods. 1 platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Odvolací súd preskúmal vec na základe podaného odvolania žalobcu, ktorého právne účinky nastali predo platnosti CSP, pričom aplikoval podľa ods. 1 vo veci už CSP.
22. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
23. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
24. Odvolací súd preskúmal všetky odvolacie námietky žalobcu, ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. V tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP na tieto v celom rozsahu poukazuje.
25. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, reagujúc na odvolacie námietky žalobcu, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenia právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu viazaný (§ 379 CSP, § 380 CSP), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvádzanými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či nedošlo k vadám, ktoré by sa týkali procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP).
26. Žalobca svoje odvolacie ťažisko odôvodnil tým, že súd prvej išntnacie nepostupoval správne, keď vzťah medzi žalobcom a žalovanou bol posúdený ako domácnosť v zmysle ust. § 115 Občianskeho zákonníka, nakoľko neboli naplnené všetky kvalifikačné znaky pojmu domácnosť.
27. Odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Žalobca žiadnym spôsobom, argumentmi uvádzanými v odvolaní nespochybnil správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.
28. Podľa § 115 Občianskeho zákonníka, domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby. Domácnosť je historicky aj v súčasnosti spoločenstvo fyzických osôb, ktoré síce nemá právnu subjektivitu, avšak bez priznania tejto kvality právneho postavenia spôsobuje vznik, zmenu a zánik právnych vzťahov, práv a povinností determinovaných existenciou pomeru určitej skupiny fyzických osôb. Pojmovými znakmi vymedzujúcimi domácnosť sú: a) spolužitie, b) aspoň dvoch alebo viacerých fyzických osôb, c) ktoré spoločne uhrádzajú náklady do tejto domácnosti na svoje potreby (spotrebné spoločenstvo) a d) ak charakter tohto spolužitia je trvalý.
29. Odvolací súd preskúmaním veci v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca a žalovaná v rozhodnom období tvorili domácnosť a preto žalobca nemá nárok na zaplatenie ním požadovaného bezdôvodného obohatenia.
30. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca spoločne so žalovanou, ich spoločným synom A. a synom žalovanej C. bývali v jednom a tom istom byte od roku 2007 a takmer 5 rokov, čo medzi účastníkmi ani nebolo sporné. Počas tohto obdobia sa podieľali na chode spoločnej domácnosti. Tento faktický stav rešpektoval tak žalobca ako aj žalovaná. Spoločné žitie v tom istom byte po dobu takmer 5 rokov má nepochybne charakter trvalosti. To, že žalobca, podľa jeho tvrdenia, už vo februári 2011 nemal záujem o ďalšie spoločné bývanie, nijakým spôsobom nepreukázal. Teda odvolacia námietka žalobcu, že pôvodným úmyslom účastníkov konania bolo trvalé spolužitie, ale od februára 2011 už so žalovanou nemali úmysel pokračovať v trvalom spolužití, nie je dôvodná.
31. Nedôvodné sú aj odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa spoločného hospodárenia a teda, že nie je naplnený tento pojmový znak domácnosti.
32. Zo spotrebného spoločenstva viacerých osôb vyplýva, že tieto osoby prispievajú na úhradu spoločných potrieb a každá z nich si okrem toho ešte zaobstaráva čo potrebuje. Vzájomné príspevky sa zásadne nehodnotia, existuje tu pocit spolupatričnosti k jednému celku, v ktorom každý podľa možností prispieva (k tomu porovnaj napr. R 34/1960). Aj formy tohto spoločného hospodárenia môžu byť rôzne, pretože od niektorých osôb sa napríklad nebude ani vyžadovať, aby prispievali finančne na úhradu nákladov, napríklad keď pôjde o maloletých, študujúcich, prípadne tých ktorý sa budú starať o chod spoločnej domácnosti (varia pre všetkých, perú veci všetkých, upratujú a pod. - zabezpečujú chod domácnosti).
33. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že aj pojmový znak domácnosti a to spoločné uhrádzanie nákladov do domácnosti (spoločné hospodárenie) bol vo vzťahu žalobcu a žalovanej naplnený. Samotný fakt, že veci zakúpené či už žalovanou (potraviny, kozmetika a pod.) boli spotrebúvané v istej časti spoločne je potrebné vyhodnotiť ako spoločné uhrádzanie nákladov do domácnosti oproti tomu, že žalovaný platil nájomné za byt a s tým súvisiace poskytované služby. Nie je pritom dôležité, aby tieto úhrady boli realizované zo spoločného účtu resp. z prostriedkov, ktoré by do nejakého fondu vložili tak žalobca ako aj žalovaná. Práve úhrada spoločných potrieb každým z nich samostatne hovorí o spoločnom uhrádzaní nákladov do domácnosti, a teda o spoločnom hospodárení.
34. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil vrátane výroku o trovách konania, ktorý bol odôvodnený plným úspechom žalovanej v spore a ktorý žalobca ani nenapadol konkrétnymi dôvodmi.
35. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaná bola v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešná a vzniklo jej proti žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, preto jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
36. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).