Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/75/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v spore žalobcu: B. N., U.. XX.X.XXXX, R. L. Č.. XXX, XXX XX T., zastúpený advokátom JUDr. Antonom Wagnerom, so sídlom Kudlovská 1, 066 01 Humenné, proti žalovanému: Slovenská republika konajúca Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu a náhradu nemajetkovej ujmy, takto o odvolaní žalobcu, ako aj žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 10C/24/2016-114 zo dňa 1.3.2017

rozhodol:

Odmieta odvolanie žalobcu voči vyhovujúcemu výroku.

Odmieta odvolanie žalovaného voči zamietavému výroku.

Potvrdzuje rozsudok.

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Humenné (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 894,53 eura spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 894,53 eura od 18.11.2015 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že náhradu trov konania stranám nepriznal. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou v znení zmeny pripustenej súdom 1.2.2017 domáhal toho, aby súd uložil žalovanému, o ktorom pôvodne predpokladal, že by za neho malo konať Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, následne za konajúceho označil Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, zaplatiť mu sumu 990,82 eura s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo žalovanej sumy od 16.8.2012. V žalobe uviedol, že postupom orgánov verejnej moci bola mu nezákonným rozhodnutím spôsobená ujma. Uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Humennom č. ČVS: ORP-531/ HE-HE-2012 zo dňa 22.6.2012 bolo začaté jeho trestné stíhanie pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2, písm. e) Trestného zákona nakoľko na základe zistených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver, že v období od 9.11.2011 do 10.5.2012 vykonal neoprávnený zásah na prívodovom vodiči medzi poistnou skriňou a elektromerovým rozvádzačom rodinného domu č. XXX v obci L. za účelom napojenia rodinného domu mimo merania, a teda že neoprávnene odoberal elektrickú energiu, čím spôsobil Východoslovenskej distribučnej, a.s. Košice škodu vo výške 778,11 eura. V tejto veci sa na Okresnom súde Humenné viedlo konanie pod sp.zn. 22T 50/2012, pričom žalobca bol rozsudkom zo dňa 3.3.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. 1Pv 406/2012 zo dňa 10.9.2012 spod obžaloby oslobodený. Pre účely trestného konania sa nechal zastupovať advokátom, ktorý si vyčíslil

trovy obhajoby na sumu 990,82 eura. Zaplatením trov obhajoby vznikla mu škoda, ktorú mu má žalovaný zaplatiť. Žiadal taktiež, aby súd uložil žalovanému zaplatiť mu nemajetkovú ujmu 3.000 eur, ktorá mu bola spôsobená neprofesionálnym prístupom, výsledkom ktorého bolo vznesenie obvinenia, došlo tým k zásahu do zdravia, cti a jeho súkromia. Musel jednak vyhľadať lekársku pomoc a dlhodobo sa liečil na srdce, pretože po trestnom oznámení utrpel infarkt myokardu. Aj spoluobčania v obci sa začali na neho pozerať ako na zlodeja, pretože informácia o nelegálnom odbere elektrickej energie sa v malej obci rýchlo rozšírila. Trestným stíhaním došlo k strate jeho dôveryhodnosti a spochybneniu ako seriózneho a poctivého človeka. Žalobca uviedol, že požiadavku o predbežné prerokovanie uplatneného nároku adresoval okrem Generálnej prokuratúry aj Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky a Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky. V zákonnej 6-mesačnej lehote jeho požiadavka na náhradu škody nebola uspokojená. Z vykonaného dokazovania súd zistil relevantnosť tvrdení o trestnom stíhaní žalobcu, ako bolo uvedené v žalobe. Podľa faktúry, ktorú žalobca predložil súdu súd zistil, že obhajca žalobcu C.. C. E. trovy povinnej obhajoby vyúčtoval vo výške 990,82 eura, a to za tieto úkony právnej pomoci:

- dňa 16.8.2012 prevzatie a príprava obhajoby - 63,58 eura,

- dňa 7.9.2012 podanie vo veci samej - 63,58 eura,

- dňa 27.9.2012 podanie vo veci samej - 63,58 eura,

- dňa 4.10.2012 obhajoba na hlavnom pojednávaní - 63,58 eura,

- dňa 31.10.2012 obhajoba na hlavnom pojednávaní - 63,58 eura,

- dňa 16.11.2012 obhajoba na hlavnom pojednávaní od 11.00 do 13.15 - 127,16 eura,

- dňa 3.7.2013 podanie vo veci samej - 57,95 eura,

- dňa 26.8.2013 obhajoba na hlavnom pojednávaní od 9.00 - 12.35 - 115,90 eura,

- dňa 23.1.2014 obhajoba na hlavnom pojednávaní - 60,11 eura,

- dňa 6.3,2014 obhajoba na hlavnom pojednávaní - 60,11 eura,

- dňa 11.9.2014 obhajoba na hlavnom pojednávaní - 60,11 eura (cestovné T. - D. a späť 0,087 x 160 x 1,5 + 0,183 x 160) - 50,16 eura, náhrada za stratu času 12,02 x 5 - 60,11 eura,

- režijný paušál 6 x 7,63, 2 x 6,95, 3 x 7,21 eura - 81,31 eura. Súd prvej inštancie zo spisu Okresného súdu Humenné sp. zn. 22T/50/2012 zistil, že dňa 6.3.2014 sa neuskutočnilo žiadne pojednávanie a preto nepatrí advokátovi náhrada vo výške 60,11 eura (na hlavnom pojednávaní dňa 23.1.2014 bol vyhlásený rozsudok) a za podanie vo veci dňa 3.7.2013 patrí náhrada iba v jednej polovici podľa ustanovení § 14 ods. 3, písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z., pretože išlo o návrh na vykonanie dokazovania t.j. suma 28,97 eura. Keďže sa pojednávanie dňa 6.3.2014 nekonalo, ani nebolo vytýčené, nepatrí advokátovi náhrada za režijný paušál vo výške 7,21 eura za rok 2014. Preto právnemu zástupcovi žalobcu v trestnom konaní patrila náhrada vo výške 894,53 eura (990,82 - 60,11

- 28,97 - 7,21). Žalobca obhajcovi, ako vyplynulo z pokladničných dokladov uhradil 6.10.2014 200 eur, 16.8.2012 300 eur, 7.11.2012 200 eur, 29.8.2012 100 eur a 29.8.2013 sumu 200 eur. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca v konaní preukázal, že má nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím a to uznesením povereného príslušníka Okresného riaditeľstva PZ v Humennom zo dňa 22.6.2012, ktorým bolo voči nemu vznesené obvinenie pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku. Aj keď toto rozhodnutie v neskoršom konaní nebolo zrušené a žalobca bol v konaní pred súdom oslobodený spod obžaloby, za ústavne konformný treba považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia zastavenie trestného stíhania, alebo oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania. Žalobca voči žalovanému uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla úhradou účelne vynaložených nákladov a trov konania v súvislosti s jeho právnym zastúpením v trestnej veci. Súd po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, že škoda, ktorú uplatňuje žalobca, je v príčinnej súvislosti s vydaným nezákonným rozhodnutím a z obsahu pripojeného trestného spisu jednoznačne bolo preukázané, že žalobca bol v trestnom konaní právne zastúpený. Z vyúčtovania vyplýva, právny zástupca si vyúčtoval odmenu vo výške 990,82 eura. Súd však zo spisu Okresného súdu Humenné sp. zn. 22T/50/2012 zistil, že dňa 6.3.2014 sa neuskutočnilo žiadne pojednávanie a preto nepatrí advokátovi náhrada vo výške 60,11 eura (na hlavnom pojednávaní dňa 23.1.2014 bo vyhlásený rozsudok) a za podanie vo veci dňa 3.7.2013 patrí náhrada iba v jednej polovici podľa ustanovení § 14 ods. 3, písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z., pretože išlo o návrh na vykonanie dokazovania t.j. suma 28,97 eura. Keďže sa pojednávanie dňa 6.3.2014 nekonalo, ani nebolo vytýčené, nepatrí advokátovi náhrada za režijný paušál vo výške 7,21 eura za rok 2014. Preto právnemu zástupcovi žalobcu v trestnom konaní patrila náhrada vo výške 894,53 eura (990,82 - 60,11 - 28,97 - 7,21). Preto súd priznal žalobcovi náhradu

v tejto výške. Z priznanej sumy mal za dôvodný aj úrok z omeškania, nie však vo výške a od času, ako žalobca žiadal. Podľa súdu až márnym uplynutím 6-mesačnej lehoty na prerokovanie sa žalovaný dostal do omeškania s náhradou škody, pretože do podania návrhu na predbežné prejednanie nároku žalovaný nemal o dlžnej sume vedomosť. Od podania návrhu 6-mesačná lehota uplynula 18.11.2012, keďže návrh na predbežné prejednanie nároku bol daný 18.5.2015, preto od 19.11.2012 uložil zaplatiť aj úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo žalovanej sumy. Súd prvej inštancie mal za nepreukázaný žalobcom uplatnený nárok na nemajetkovú ujmu 3.000 eur, nakoľko na preukázanie tohto nároku žalobca nenavrhol vykonať žiadne dôkazy a z obsahu spisu nevyplynuli žiadne skutočnosti, ktoré by tento nárok odôvodňovali. Preto súd žalobu v časti žiadaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol a zamietol nárok na náhradu škody za trovy obhajoby a úrok z omeškania v rozsahu prevyšujúcom sumu, zaplatenie ktorej uložil žalovanému. Pri právnom posúdení veci súd uviedol, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Pokiaľ mal žalovaný za to, že v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia boli splnené všetky zákonné podmienky, uznesenie nebolo prokurátorom zrušené a nikdy nebol konštatovaný nezákonný postup orgánov činných v trestnom konaní, konštatoval, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Súdna prax pri posudzovaní obdobných nárokov dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti, teda aj zákonnosti začatia a vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Orgány činné v trestnom konaní sú prokurátor a policajt, pričom policajtom sa na účely tohto zákona rozumie aj vyšetrovateľ PZ. Na úseku trestného konania, ktoré začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšené podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ PZ, ako aj prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna prokuratúra SR. V danom prípade podal žiadosť o predbežné prejednanie nároku žalobca na Ministerstvo vnútra SR, ktoré postúpilo žiadosť Generálnej prokuratúre SR a preto súd mal za to, že boli splnené všetky podmienky pre to, aby Generálna prokuratúra posúdila tento nárok žalobcu ako orgán kompetentný túto žiadosť posúdiť. Súd prvej inštancie citoval ustanovenia Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci - § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1 písm. f), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 15 ods. 1, 2, § 18 ods. 1, 2, 3, ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 a 2 a ustanovením § 262 ods. 1 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobca aj žalovaný, obaja voči všetkým výrokom rozsudku súdu prvej inštancie.

3. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil to, aby mohol uskutočniť jemu patriace procesné práva, v dôsledku toho došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Konanie má podľa neho inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pokiaľ súd neuložil žalovanému zaplatiť mu škodu, ktorá mu vznikla zaplatením trov obhajoby v sume, ako mu vyúčtoval jeho obhajca, je rozhodnutie nesprávne, pretože škodou, ktorá mu vznikla sú trovy obhajoby, ktoré musel vynaložiť, čím došlo k úbytku v jeho majetku. Nebolo jeho povinnosťou skúmať, či ním zvolený obhajca účtuje úkony právnej pomoci v súlade s platnými právnymi predpismi. Svoju povinnosť si splnil tým, že za vyúčtované právne služby riadne a včas zaplatil. Prenesením zákonnej povinnosti obhajcu na jeho ťarchu by bolo jeho zákonné právo ohrozené. Konajúci súd sa otázkou účelnosti vynaložených trov právneho zastupovania nemal vôbec zaoberať. Z takéhoto názoru vychádzali aj iné súdy v skutkovo a právne totožnej veci. Správnym nie je taktiež názor súdu, pokiaľ

mal za to, že na úrok z omeškania nemá nárok od času, ako v žalobe žiadal. Podľa žalobcu je bezpredmetné, že žalovaný nemal do jeho podania návrhu na predbežné prejednanie nároku vedomosť, že sa dostal do omeškania. Jemu reálne škoda vznikla prvou zálohovou platbou za právne služby advokáta už 16.8.2012 a ďalej zaplatením ďalších preddavkov ako uviedol v konaní. Súd nemal v danom prípade lipnúť na formálnosti, ale vec mal posudzovať v širších spojitostiach, a to na základe ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., kde poškodený má nárok aj na ušlý zisk. Od 16.8.2012 finančné prostriedky, ktoré vyplatil právnemu zástupcovi nemohol zúročiť. Formálna chyba žalobného návrhu by nemala brániť výkonu zamýšľaného účinku, keďže obsahovo bolo zrejmé, čoho sa domáha. Pokiaľ súd zamietol jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, bolo tým porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky. Súd sa touto vecou vôbec nezaoberal. Nie je pravdou, že nenavrhol vykonať žiadne dôkazy. Jeho právny zástupca žiadal vyžiadať spis Okresného riaditeľstva policajného zboru. Práve tento dôkaz mal potvrdiť nezákonnosť trestného stíhania voči jeho osobe. Ak by sa súd zaoberal jeho nárokom na nemajetkovú ujmu v súvislosti s vyšetrovacím spisom, dospel by k zisteniu, že poverený policajt dôkazy v jeho neprospech zmanipuloval a zabezpečil ich v rozpore s Trestným poriadkom, a to tým, že výpoveď svedka A. M., ako zamestnanca oznamovateľa trestného činu doslovne skopíroval a vsunul do výpovede svedka Ľ. Z., kde zmenil len časť výsluchu. Napriek protiprávnym procesným postupom a pochybeniam okresný súd podal na neho na Okresný súd Humenné obžalobu. Na pojednávaní prokurátor nepredložil žiadny dôkaz, ktorým by minimálne preukázal, že v jeho rodinnom dome vôbec dochádzalo k neoprávnenému odberu elektriny. Okresný prokurátor sa odvolal aj voči rozsudku Okresného súdu Humenné s odôvodnením, že aj napriek zisteným pochybeniam má za to, že došlo k neoprávnenému odberu elektrickej energie. Ak by vo veci trestného stíhania prokurátor konal v súlade s trestným poriadkom, tak nielen že by nepodal na neho obžalobu, ale dospel by k zisteniu, že oznamovateľ trestného činu, Východoslovenská distribučná, a.s. pri kontrole jeho odberného miesta postupovala v rozpore s vlastnými internými normami, ako aj v rozpore s ustanovením zákona č. 656/2004 Z.z.. Z rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd sa nezaoberal a nepreskúmal rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s jeho trestným stíhaním, čím boli porušené jeho základné práva a slobody. Z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Trestné stíhanie a súdne konanie voči jeho osobe trvalo dva a pol roka, v súvislosti s jeho vekom sa to odzrkadlilo na jeho psychickom a fyzickom zdraví, negatívne dôsledky pretrvávajú doposiaľ. Najviac ho zasiahla skutočnosť, že v demokratickom a právnom štáte je možné trestne stíhať a obžalovať z trestného činu občana na základe aj protiprávneho konania oznamovateľa trestného činu a za existencie dôkazov, ktoré boli orgánmi činnými v trestnom konaní vytvorené účelovo a v rozpore s trestným poriadkom. Pre uvedené skutočnosti trpí pocitmi krivdy a nespravodlivosti. Nesprávne je aj rozhodnutie súdu čo sa týka trov konania. Jeho trovy konania boli vynaložené v príčinnej súvislosti s jeho procesným postavením k predmetu konania, ak súd vo výroku o trovách konania rozhodol tak, že mu neboli priznané, tak v dôsledku tohto rozhodnutia došlo nielen k znehodnoteniu jeho primárneho úspechu, ale predovšetkým sa týmto rozhodnutím zasiahlo aj do jeho majetkovej sféry. Žiadal preto, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a rozhodol tak, že jeho návrhu vyhovie v celom rozsahu.

4. Žalovaný v odvolaní uviedol, že podľa neho rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa žalovaného nárok na náhradu škody vzniká len za splnenia podmienky podľa ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V súlade so zásadou prezumpcie správnosti rozhodnutí, súd v konaní o náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy titulom zodpovednosti štátu za vznik škody nie je oprávnený sám posudzovať zákonnosť rozhodnutia vydaného orgánom verejnej moci v trestnom konaní a podmienka nezákonnosti rozhodnutia je splnená len vtedy, ak bolo toto právoplatné rozhodnutie skutočne ako nezákonné zrušené alebo zmenené príslušným nadriadeným orgánom. Súd, ktorým rozhoduje o náhrade škody, resp. nemajetkovej ujmy, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Extenzívnym výkladom zákona č. 58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. bol síce judikatúrou prijatý záver, čo z pohľadu nároku na náhradu škody má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť aj zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby, ako je tomu v tomto prípade, ale uvedený záver nemôže byť prijímaný absolútne a bezvýhradne. Za nesprávny úradný postup a za nezákonné rozhodnutie nemôže byť automaticky považované každé začatie trestného stíhania, resp. každé vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného, resp. obžalovaného bez posúdenia a zohľadnenia osobitosti každej jednej veci. V prejednávanej trestnej veci vedenej na Okresnom súde Humenné

pod č. 22T/50/2012 boli v čase vydania uznesenia o začatí trestného stíhania vznesení obvinenia orgánmi činnými v trestnom konaní voči žalobcovi splnené všetky zákonné predpoklady. V čase vydania oboch uznesení existovala vo fáze prípravného konania z vykonaného dokazovania pravdepodobnosť zo spáchania tam definovaného skutku žalobcom, ktorá sa však v trestnom konaní vedenom pred súdom napokon nepotvrdila. Vydaním uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi orgánmi činnými v trestnom konaní nedošlo k porušeniu základných zásad trestného konania vyjadrených v § 2 Trestného poriadku. V predmetnom civilnom konaní tak nemohla byť a nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi vznikom uplatneného nároku v súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia, keďže žiadne z rozhodnutí orgánov verejnej moci nebolo príslušným orgánom pre nezákonnosť zrušené v priebehu vedenia trestného konania. Súd v danej veci tak nezistil, aby žalovaný vydal nejaké nezákonné rozhodnutie, a preto mal dospieť k záveru o neexistencii právneho titulu pre priznanie náhrady škody. Žalovaný preto žiadal, aby odvolací súd rozsudok súd prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že z odvolania podľa neho vyplýva, že v celom rozsahu poprel zmysel zákona č. 514/2003 Z.z.. Je mu zrejmé, že vyjadrenia prokurátora zastupujúceho žalovaného sú formálne, alibistické a nie sú podložené minimálne rozumným odôvodnením. Priečia sa zmyslu zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj právam zakotveným v Ústave Slovenskej republiky. Podľa neho súd by mal určovať, resp. posudzovať túto vec aj vo vzťahu so správnosťou, postupom a aj rozhodnutím orgánov činných v trestnom konaní, ktorými bolo zasiahnuté do jeho základných práv a slobôd.

6. Žalovaný sa nevyjadril k odvolaniu žalobcu a nevyjadril sa ani k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu.

7. Na výzvu Krajského súdu v Prešove príslušného na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 k možnému použitiu ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa žalobca vyjadril tak, že v súlade s ust. § 17 iba konštatovanie porušenie práva by pre neho nebolo zadosťučinením vzhľadom na ujmu, ktorá mu nezákonným rozhodnutím bola spôsobená. Trpí psychickou frustráciou, že v právnom štáte orgány činné v trestnom konaní obvinia a obžalujú občana z trestného činu len na základe trestného oznámenia za absencie dôkazov, ktoré by minimálne preukázali, že porušil ustanovenia Trestného zákona a Energetického zákona. Vyšetrovateľ ani prokurátor neskúmali, že oznamovateľ trestného činu v jeho prípade porušili viaceré zákonné ustanovenia, a to ust. zákona č. 300/2005 Z.z., a to § 194 ods. 2, § 190 ods. 1, § 192 ods. 1, § 269, § 269a, § 345. V jeho prípade prokuratúra Slovenskej republiky chráni protiprávne konanie oznamovateľa trestného činu a svoje pochybenia. Žalovaný na výzvu súdu nereagoval. Nereagoval ani na podanie žalobcu vo vzťahu k výzve súdu.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), vzhľadom na včas podané odvolania oboch strán sporu, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie rozhodnutiu súdu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli, ako aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 6.6.2018 (§ 219 ods. 3 a dospel k záveru o tom, že tak odvolanie žalobcu, ako aj odvolanie žalovaného je potrebné v časti odmietnuť a vo zvyšku rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví aj medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte so stranami sporu tvrdeným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd na zistený skutkový stav správne v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

11. Podľa § 386 písm. b) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

Osobou oprávnenou podať odvolanie je tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté. Podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania je existencia ujmy spôsobenej napadnutým rozhodnutím. Ujma sa pritom posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Vychádza sa z výroku odvolaním napadnutého rozhodnutia. Výrokom, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 894,53 eura spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 894,53 eura od 18.11.2015 do zaplatenia nebolo rozhodnuté v neprospech žalobcu, práve naopak, ak podal odvolanie voči celému rozsudku súdu prvej inštancie, znamená to, že vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku nebol žalobca oprávnenou osobou k podaniu odvolania, preto odvolací súd odvolanie žalobcu vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku odmietol. Zamietavým výrokom nebolo rozhodnuté v neprospech žalovaného. Žalovaný, podobne ako žalobca, podal odvolanie voči celému rozsudku súdu prvej inštancie, t.j. voči všetkým jeho výrokom, nakoľko zamietavým výrokom nebola mu spôsobená žiadna ujma, nebolo rozhodnuté v jeho neprospech, odvolací súd odmietol odvolanie žalovaného voči zamietavému výroku.

12. Podstata odvolacích argumentov žalobcu aj žalovaného vo vzťahu k tým výrokom rozsudku, ktorými bolo rozhodnuté v ich neprospech, bola koncentrovaná na tvrdenie o nesprávnosti právneho posúdenia spočívajúceho v tom, že podľa žalobcu súd nesprávne posúdil výšku škody, náhradu ktorej žiadal, nesprávne posúdil jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a neposúdil ani relevantnosť úkonov a postupu orgánov činných v trestnom konaní, ktoré skončilo jeho oslobodením spod obžaloby. Nesprávnosť právneho posúdenia súdom prvej inštancie podľa žalovaného spočívala v tom, že, vychádzajúc zo zásady prezumpcie správnosti rozhodnutí, nemôže súd v konaní o náhradu škody sám posudzovať zákonnosť rozhodnutia vydaného orgánom verejnej moci v trestnom konaní, keďže je rozhodnutím tohto orgánu viazaný.

13. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery.

14. Oboznámením sa s obsahom spisu, odôvodnením napadnutého rozhodnutia, zisteným skutkovým stavom, právnym posúdením uplatneného nároku súdom prvej inštancie, odvolací súd konštatuje postačujúce zistenie skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie veci, ako aj z vykonaného dokazovania vychádzajúce správne právne posúdenie. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmý vzťah medzi skutkovými zisteniami, úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym záverom. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalobcu a žalovaného dodáva:

15. Predmetom konania je nárok na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť z toho dôvodu, že uznesením Okresného riaditeľstva policajného zboru v Humennom ČVS: ORP-531/HE-HE-2012 zo dňa 22.6.2012 bolo začaté trestné stíhanie žalobcu pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. e) Trestného zákona. Žalobca bol však rozsudkom Okresného súdu Humenné z 30.3.2014 sp. zn. 22T50/2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 10.9.2012 sp. zn. 1Pv 406/2012 spod obžaloby oslobodený.

16. Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

17. Podľa § 17 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výrkone verejnej moci: Spôsob a rozsah náhrady škody § 17 1) Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.1a) 2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. 3) Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

18. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola primerane odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela judikatúra k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/15/2009 z 18.8.2010). Podmienkou zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. nie je porušenie právnej povinnosti, rozhodujúcou je skutočnosť, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu. V danom prípade bol žalobca právoplatne spod obžaloby oslobodený, čo znamená, že predpoklady uplatneného nároku na náhradu škody v zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 1 a § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. boli preukázané. Argumentácia žalovaného o tom, že v čase vydania uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia orgánmi činnými v trestnom konaní voči žalobcovi boli splnené všetky zákonné predpoklady a existovala vo fáze prípravného konania vykonaného dokazovania pravdepodobnosť o spáchaní skutku žalobcom nebola namieste. Takisto nebola namieste a nebolo relevantnou argumentácia o tom, že v konaní o náhradu škody nie je súd oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia vydaného orgánom verejnej moci v trestnom konaní. Ako uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky v už citovanom rozhodnutí z 18.8.2010 sp. zn. 4MCdo/15/2009, ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým zasiahli do práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv, zbaviť. V takej situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenia, ale to, či sa ich podozrenia v trestnom konaní potvrdili. Posúdenie nezákonného rozhodnutia orgánu konajúceho v mene štátu súdom prvej inštancie bolo preto správne, a preto uplatnená námietka nesprávneho posúdenia tohto zákonného predpokladu pri uplatnenom nároku na náhradu škody z titulu zodpovednosti štátu bola nedôvodná.

19. Žalobca žalobou uplatnil jednak nárok na náhradu škody, jednak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Čo sa týka nároku na náhradu škody, mal žalobca za to, že súd prvej inštancie nesprávne kvantifikoval jeho nárok na náhradu škody titulom trov, ktoré zaplatil obhajcovi v trestnom konaní. Mal za to, že určujúcim hľadiskom pre kvantifikáciu náhrady škody je suma, ktorú reálne obhajcovi zaplatil. Podľa žalobcu oprávnením súdu nie je skúmať dôvodnosť týchto trov v tom zmysle, či ich obhajca vyčíslil správne. Názor žalobcu nie je správny. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/402/2015, ktoré bolo na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia z 12.12.2017 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdom Slovenskej republiky ako judikát R 17/2018, dospel k záveru, že zásada, podľa ktorej každý účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu osobne a trovy svojho zástupcu, sa v trestnom konaní prejavuje v tom, že obvinený znáša vlastné trovy a výdavky spojené so zvolením obhajcu, včítane odmeny dohodnutej medzi ním a advokátom, pritom sa ale uhradzujú len účelne, či dôvodne vynaložené náklady v konaní, a teda nie všetky náklady, ktoré účastník v konaní vynaložil. Aj v prípade, ak sa klient s advokátom dohodne na zmluvnej odmene pri určení nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti fyzickej či právnickej osobe, sa výška odmeny advokáta určí podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene. Niet dôvodu, aby štát uhrádzal poškodenému v prípade náhrady škody všetky náklady, ktoré vynaložil v trestnom konaní na svoju obhajobu. Obsah základného práva obvineného na právnu pomoc pri obhajobe v trestnom konaní,

spočívajúci v možnosti zvoliť si obhajcu, nemôže byť z hľadiska rozsahu nároku na náhradu škody proti štátu neobmedzený. Vychádzajúc z citovaného názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol správny záver súdu prvej inštancie, pokiaľ sa v konaní zaoberal správnosťou toho, aké trovy obhajoby, v akej výške sú škodou, ktorá žalobcovi v súvislosti s trestným konaním, v ktorom bol spod obžaloby oslobodený, skutočne vznikla. Tak, ako bola nedôvodná odvolacia námietka vo vzťahu k samotnej kvantifikácii trov obhajoby, nesprávna bola aj odvolacia námietka vo vzťahu k času, od ktorého sa dostal žalovaný do omeškania s úhradou škody žalobcovi vzniknutej. Pre začiatok omeškania s plnením nemôže byť totiž rozhodnou hypotetická vedomosť o rozhodnej skutočnosti, márnych uplynutím ktorej sa povinná osoba dostane do omeškania. Predpokladom uplatnenia nároku na náhradu škody je totiž predbežné prejednanie tohto nároku, a až márnych uplynutím lehoty pre plnenie je subjekt, povinnosťou ktorého je nárok na náhradu škody zaplatiť, dostáva do omeškania. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo preto správne.

20. Žalobca žalobou uplatnil aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy 3.000 eur. Súčasné sporové konanie je kontradiktórne, čo znamená, že ten, kto z určitej skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé následky, musí tieto skutočnosti tvrdiť a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešným byť nemôže. Zo spisu vyplýva, že žalobca len tvrdil, že trestným konaním bolo zasiahnuté do jeho súkromia, jeho cti a zdravia. K týmto tvrdeniam však neoznačil ani nepredložil žiadne dôkazné prostriedky, ktorými by preukázal dôvodnosť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Pojednávania, ktoré súd na prejednanie veci nariadil na deň 1.2.2017 sa nezúčastnil, jeho právny zástupca výslovne uviedol, že nenavrhuje, aby bol v konaní vypočutý, argumentujúc jeho zdravotným stavom. Za týchto okolností, okolností nepreukázania relevantnosti tvrdení, ktorým bol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnený, nie je možné konštatovať iné, ako to, že pokiaľ súd prvej inštancie nárok na náhradu nemajetkovej ujmy ako nepreukázaný zamietol, že rozhodol správne. Dôkazom, ktorý mal preukázať dôvodnosť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemohli byť žalobcom tvrdené okolnosti, ktoré by mali plynúť z vyšetrovacieho spisu v tom zmysle, že podľa žalobcu mali byť v trestnom konaní nesprávne, resp. neadekvátne vyhodnotené dôkazné prostriedky a procesné úkony, či už vyšetrovateľa alebo prokurátora. Nie je oprávnením súdu v civilnom konaní posudzovať správnosť alebo nesprávnosť konkrétnych vyšetrovacích postupov orgánov činných v trestnom konaní. Odvolaciemu súdu tiež neuniklo, že žalobca v žiadosti voči žalovanému, konajúcemu Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky v zmysle § 17 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. neuviedol požadovanú výšku úhrady nemajetkovej ujmy. Len pre úplnosť žiada sa uviesť, pokiaľ žalobca ako dôvod nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uvádzal zdravotné problémy - po trestnom oznámení údajne utrpel infarkt, že tvrdené zdravotné problémy zodpovedajú skôr nároku na náhradu ujmy na zdraví, nie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (obdobne Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí z 29.11.2011 sp. zn. 28Cdo/3545/2010).

21. S poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žaloby v časti uplatneného nároku na náhradu škody a zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti vo vzťahu k časti nároku na náhradu škody a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy neboli žalobcom a žalovaným skutočnosti uvádzané v ich odvolaniach spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie; odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

22. Správnemu rozhodnutiu vo veci samej zodpovedá aj výrok o náhrade trov konania, rozhodnutie o trovách konania vychádza zo základnej zásady rozhodovania o trovách konania, zásady úspechu vo veci. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa § 396 ods. 1 v spojení v § 262 ods. 1 podľa § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého, ak mala strana vo veci úspech len čiastočne, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. V odvolacom konaní bol úspech a neúspech oboch sporových strán rovnaký. Odvolací súd preto o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 Zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.