Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17CoPr/1/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu B. X., bytom W., O. XXX/X, zastúpeného JUDr. Y. Z., advokátom so sídlom v V., G. B., proti žalovanému D. B. D. W. s.r.o., so sídlom v P. B., F. XXX/XX, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. U. V., advokátkou v V. č. XXX, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 02. októbra 2017, č.k. 5Cpr/3/2016-160, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. priznal štátu nárok na náhradu trov v rozsahu 100 % voči žalobcovi a výrokom III. žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Z odôvodnenia vyplýva, že žalobca sa žalobou proti žalovanému po úprave petitu domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 25.4.2016, ktoré mu bolo dané zo strany žalovaného, je neplatné a zároveň sa domáhal voči žalovanému zaplatenia náhrady mzdy vo výške 775,32 eur za obdobie od 23.5.2016 do dňa, kedy mu žalovaný umožní pokračovať v práci. Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Súd v prvom rade zisťoval, či žaloba bola podaná včas. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalovanému doručené 25.4.2016, žalobca podal žalobu na súde dňa 16.6.2016. Z uvedeného je zrejmé, uviedol súd, že žaloba bola podaná včas. Súdu bolo zrejmé, že žalovaný doručoval žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru v písomnom vyhotovení v súlade s § 38 ods. 1 Zákonníka práce a vzhľadom k tomu, že žalobca odmietol písomné vyhotovenie okamžitého skončenia pracovného pomeru prevziať, účinky doručenia nastali dňa 25.4.2016. Súd uviedol, že okamžité skončenie pracovného pomeru teda žalobcovi doručené bolo. Súd konštatoval, že žalobca mal už v čase, keď mu po prvýkrát bolo dané upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny pre odmietnutie obsluhy kombinácie dvoch lisov s nakladačom (t.j. dňa 30.3.2016), vedomosť o tom, že vykonávanie obsluhy dvoch lisov nepredstavuje bezprostredné ohrozenie jeho života alebo zdravia. Pokiaľ túto prácu opakovane odmietal, nemal dôvod domnievať sa, že sa nedopúšťa porušenia pracovnej disciplíny. Tvrdenie žalobcu, že podľa pracovnej zmluvy mal vykonávať prácu len na jednom lise, podľa súdu nie je správne. Zo znenia pracovnej zmluvy podľa názoru súdu takáto skutočnosť nevyplýva. Pokiaľ teda žalobca odmietol vykonávať prácu podľa pokynov zamestnávateľa, dopúšťal sa tým porušenia pracovnej disciplíny, čo vyplýva aj z ustanovení pracovného poriadku žalovaného, a ak k takémuto porušovaniu dochádzalo opakovane, čo v konaní bolo preukázané, bolo možné takéto konanie žalobcu hodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, pre ktoré je možné okamžite skončiť pracovný pomer (čl. 4.5.3. písm. b) pracovného poriadku). Súd nezistil nedostatky pri skončení pracovného pomeru zo strany žalovaného ani po formálnej stránke, keď bolo preukázané, že okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom bolo vopred prerokované so zástupcami zamestnancov. Okamžité skončenie pracovného pomeru tiež bolo urobené písomne a dôvod skončenia pracovného pomeru v ňom je uvedený tak, že je zrejmé, aké dôvody viedli žalovaného k rozviazaniu pracovného pomeru so žalobcom, t.j. dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol dostatočne konkretizovaný tak, že nevznikajú pochybnosti o dôvode skončenia pracovného pomeru. Na základe všetkých uvedených skutočností, preto súd považoval okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaného so žalobcom zo dňa 25.4.2016 za platné. V súvislosti s tým potom žalobcovi nevznikol voči žalovanému ani nárok na náhradu mzdy, ktorú si voči nemu uplatnil od 23.5.2016 do doby, kým mu žalovaný neumožní pokračovať v práci. Súd preto vo veci rozhodol tak, že žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. V konaní vznikli štátu trovy v súvislosti s vyplatením svedočného svedkovi X.. Na základe čl. 4 ods. 2 súd považoval za spravodlivé usporiadanie procesných vzťahov v zmysle znenia § 148 ods. 1 predchádzajúcej procesnej normy (Občiansky súdny poriadok). Súd preto v tomto prípade rozhodol o náhrade trov konania štátu podľa výsledku konania - t.j. náhradu trov konania priznal štátu v celom rozsahu voči neúspešnej sporovej strane - žalobcovi. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, a keďže žalovaný mal v konaní úspech v celom rozsahu, preto mu súd priznal aj nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. V zákonnej lehote proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu voči všetkým výrokom rozsudku. Uviedol, že v konaní nebolo riadne preukázané, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo nedôvodné. Mal za to, že súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy. Poukázal na znenie čl. 92 Kolektívnej zmluvy, pričom v danom prípade všetky podmienky boli splnené, aby odmietnutie vykonávať prácu na dvoch lisoch súčasne nemohlo byť považované za porušenie pracovnej disciplíny a vôbec nie za hrubé porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by zakladalo dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru. Pochybenie súdu videl v tom, že z čl. 92 kolektívnej zmluvy plynie záver, že je na zamestnancovi, aby sám posúdil, ak sa dôvodne domnieva, že pri takejto práci môže dôjsť k ohrozeniu života alebo zdravia, či sa jedná o bezprostredné ohrozenie alebo nie. V ustanovení čl. 92 je uvedený aj následný postup, ktorý musí zamestnanec dodržať. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. Cdo 678/2001. Ďalej sa nestotožnil s tým, že mal v čase, keď bol prvýkrát upozornený na porušenie pracovnej disciplíny (dňa 30.03.2016), vedomosť o tom, že vykonávanie obsluhy dvoch lisov súčasne nepredstavuje bezprostredné ohrozenie jeho života alebo zdravia. Sám žalovaný predložil doklad o tom, že až na pracovnej porade, ktorá sa konala dňa 25.04.2016 (teda v deň, keď došlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru), boli zamestnanci oboznámení s tým, že podľa zistených meraní pri obsluhe dvoch lisov súčasne nedochádza k bezprostrednému ohrozeniu života alebo zdravia zamestnanca. Trval na tom, že žalovaný v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru nemal relevantný výstup k tomu, že práca na dvoch lisoch súčasne neohrozuje život alebo zdravie a nie je rozpore s predpismi o bezpečnosti práce. Takýto výstup mal preukázateľne až v mesiaci jún 2016, teda až v mesiaci nasledujúcom po tom, ako bol s ním skončený pracovný pomer. Ďalej upriamil pozornosť súdu na to, že podľa platných právnych predpisov je okamžité skončenie pracovného pomeru výnimočnou možnosťou skončenia pracovného pomeru. Nestotožnil sa s tým, že žalovanému umožňoval pracovný poriadok, aby s ním skončil pracovný pomer pri opakovanom porušení pracovnej disciplíny, tak ako to skonštatoval súd. Nie každé porušenie pracovnej disciplíny, aj pri jeho opakovaní, je možné považovať za hrubé porušenie pracovnej disciplíny. Pracovný poriadok nemôže byť v rozpore so zákonom. Ďalej uviedol, že súd mal pri svojom rozhodovaní zohľadniť aj skutočnosť, prečo len so žalobcom (jedným z 28 sťažovateľov) bol okamžite skončený pracovný pomer. Poukázal na to, že ostatní zamestnanci vykonávajú prácu na dvoch lisoch a že to vykonávajú i ženy, pričom sú to skutočnosti, ktoré nastali až po tom, ako bol okamžite skončený jeho pracovný pomer a bola ukončená skúšobná prevádzka. Konštatoval, že svojim konaním nespôsobil zamestnávateľovi žiadnu škodu a nemal záujem úmyselne porušovať pracovnú disciplínu, len chcel poukázať na to, že žalovaný požadoval vykonávať prácu, ktorá nebola dojednaná v pracovnej zmluve (práca na dvoch lisoch súčasne). Namietal, že vyjadrenie relevantných orgánov o tom, že práca bezprostredne neohrozuje život alebo zdravie zamestnancov, mu nikdy nebolo dourčené a o prípadných relevantných záveroch bol informovaný až v deň, keď bol s ním okamžite skončený pracovný pomer. Záverom preto uviedol, že pri objektívnom posúdení všetkých relevantných okolností nie je možné jeho správanie posúdiť ako závažné (hrubé) porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by mohlo mať za následok okamžité skončenie pracovného pomeru. Žiadal na základe uvedeného odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a zároveň žiadal priznať trovy konania v plnom rozsahu.

3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný prostredníctvom svojej právnej zástupkyne. Uviedol, že rozhodnutie je v celom rozsahu správne. V spore bolo jednoznačne preukázané, že pri výkone práce, ktorú vykonával pre neho žalobca, nedošlo a ani nedochádza k žiadnemu ohrozeniu zdravia zamestnancov ani ich životov. Ešte v roku 2015 vykonala merania Pracovná zdravotná služba a tiež vykonala kontrolu, či je možné, aby zamestnanci obsluhovali dva lisy súčasne, keď pri tom budú využívať automat na nakladanie naloží do formy. Pracovnú zdravotnú službu u neho vykonáva akreditovaná spoločnosť T. S., tá vykonala merania fyzickej záťaže dňa 08.10.2015 a zistila to, že je možné obsluhovať dva lisy súčasne, bez vplyvu na fyzickú záťaž a tiež na ohrozenie života alebo zdravia. Ďalej uviedol, že článok 92 hovorí o bezprostrednom ohrození zdravia. Toto ustanovenie do kolektívnej zmluvy bolo doporučené z Vyššej kolektívnej zmluvy, ktorú prijal Odborový Zväz energetického a chemického priemyslu, a podľa vysvetlenia jej tvorcu sa čl. 92 týka náhleho bezprostredného ohrozenia zdravia ako porucha na stroji, vyššia moc alebo iná nepredvídaná udalosť, a nie to, ako si to vysvetľuje žalobca, že odmietal vykonávať práce, ktoré mu prideľoval, a sústavne tieto práce odmietal s tým, že ani nevyskúšal, či tieto práce je schopný vykonávať. Ďalej uviedol, že podľa súčasného právneho poriadku, čo sa týka pracovného práva, je umožnené zamestnávateľom, aby v rámci kolektívneho vyjednávania alebo svojich interných predpisov, pokiaľ ich majú prerokované a odsúhlasené príslušným odborovým zväzom alebo zástupcom zamestnancov, si bližšie upravil jednotlivé znenia Zákonníka práce. V tomto prípade nejde o rozpor so Zákonníkom práce, ale len o spresnenie zákonných ustanovení v tom smere, čo zamestnávateľ považuje za hrubé porušenie pracovnej disciplíny na strane zamestnanca, pričom v tejto súvislosti poukázal na § 84 ods. 2 a 3 Zákonníka práce. Ďalej uviedol, že spoločnosť sa dôsledne zaoberala sťažnosťou zamestnancov, pričom boli prijaté opatrenia na odstránenie prekážok. Žalovaný tiež reagoval na tvrdenie žalobcu, že mu nespôsobil žiadnu škodu, pričom toto tvrdenie pokladal za mylné, keď uviedol, že pokiaľ prácu žalobca odmietol, musel za neho vykonávať prácu iný zamestnanec, v dôsledku čoho bol potom jeden lis odstavený. Podotkol, že tvrdenie žalobcu, že nemal žiadne stanovisko príslušných orgánov o tom, že práca, ktorú vykonával, neohrozuje jeho život alebo zdravie, sa nezakladá na pravde, nakoľko o všetkých meraniach boli zamestnanci oboznámení na poradách, na ktorých sa zúčastnil i žalobca, dokonca i sám žalobca na pojednávaní uviedol, že si je vedomý toho, že pracovná zdravotná služba vykonávala tieto merania na pracovisku, takže on ako žalovaný nič nevykonával v tajnosti. Uviedol, že žalobca si bol vedomý svojho porušovania pracovnej disciplíny. Žiadal preto napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne a žiadal priznať trovy odvolacieho konania.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdiť v celom rozsahu.

5. Podľa § 68 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec

a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin,

b) porušil závažne pracovnú disciplínu.

6. Závažné porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru. Intenzitu porušenia pracovnej disciplíny, ktorá by bola dostatočným právnym základom na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru, nezakotvuje. Právna kvalifikácia závažného porušenia pracovnej disciplíny závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom by sa malo prihliadať nielen na osobu zamestnanca, na pracovnú pozíciu, ktorú zastáva, na mieru zavinenia, spôsob porušenia pracovnej disciplíny, ale aj na čas a situáciu, v ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny. Zamestnávateľ môže bližšie konkretizovať prípady závažného porušenia pracovnej disciplíny vo svojom vnútornom predpise. Súd však pri rozhodovaní o platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je právne viazaný takýmto vymedzením zo strany zamestnávateľa.

7. Iba závažné porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na charakter citovaného zákonného ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami či hranicami, ale berie do úvahy iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru (ak táto bola prijatá). Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku (alebo v inom internom predpise) hodnotí určité konanie svojho zamestnanca (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo 17/2011).

8. Naplnenie tejto skutkovej podstaty bude najčastejšie súvisieť so zavineným porušením pracovnej disciplíny, základných právnych povinností zamestnanca formulovaných v ust. § 81 Zákonníka práce. Závažné porušenie pracovnej disciplíny musí zamestnávateľ preukázať, a ak ide o zamestnanca, musí byť zavinené aspoň z nedbanlivosti.

9. Odvolacia námietka žalobcu týkajúca sa toho, že z čl. 92 Kolektívnej zmluvy plynie, že je na samom zamestnancovi, aby posúdil, ak sa dôvodne domnieva, že pri takejto práci môže dôjsť k ohrozeniu života alebo zdravia, či sa jedná o bezprostredné ohrozenie alebo nie, je podľa odvolacieho súdu akceptovateľná, avšak v tomto prejednávanom prípade je zjavné, že bezprostredné ohrozenie života alebo zdravia pri výkone tejto práce nehrozilo, navyše žalobca vykonával prácu na dvoch lisoch istý čas a nebolo nijakým spôsobom preukázané „bezprostredné“ ohrozenie života alebo zdravia zamestnancov. Použité slovo „bezprostredne“ v čl. 92 Kolektívnej zmluvy mieri na situácie, kedy ohrozenie života alebo zdravia je vo veľmi blízkej časovej alebo priestorovej vzdialenosti. Neobstála by preto ani úvaha žalobcu, ak by sa dôvodne domnieval, že z vykonávanej práce u neho v budúcnosti môžu nastať zdravotné problémy, nakoľko toto ohrozenie by nebolo „bezprostredné“. Podstatným však v tomto prípade je, že žalobca mal už pred prvým upozornením na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 30.03.2016 vedomosť o tom, že na pracovisku bolo vykonané hodnotenie fyzickej záťaže, z ktorého vyplynulo, že táto práca nie je nebezpečná z hľadiska poškodenia zdravia a neprekračuje stanovené limity z hľadiska povolenej záťaže zamestnanca. Toto hodnotenie bolo realizované dňa 08.10.2015 a preukázateľným spôsobom o ňom mal žalobca vedomosť už pred prvým upozornením z porušenia pracovnej disciplíny (minimálne z porady konanej dňa 02.03.2016, okrem toho tiež potvrdené svedeckými výpoveďami H.). Z uvedeného je preto vecne správny záver súdu prvej inštancie o tom, že pokiaľ žalobca odmietal vykonávať obsluhu dvoch lisov, nemal dôvod domnievať sa, že sa nedopúšťa porušenia pracovnej disciplíny. Na tomto základe potom odvolací súd nemôže akceptovať tvrdenie žalobcu, že nemal vedomosť v čase, keď bol prvýkrát upozornený na porušenie pracovnej disciplíny, že vykonávanie obsluhy dvoch lisov nepredstavuje bezprostredné ohrozenie života alebo zdravia.

10. Podľa § 84 ods. 1, 2 a 3 Zákonníka práce zamestnávateľ môže vydať pracovný poriadok po predchádzajúcom súhlase zástupcov zamestnancov, inak je neplatný. Pracovný poriadok bližšie konkretizuje v súlade s právnymi predpismi ustanovenia tohto zákona podľa osobitných podmienok zamestnávateľa. Pracovný poriadok je záväzný pre zamestnávateľa a pre všetkých jeho zamestnancov. Nadobúda účinnosť dňom, ktorý je v ňom určený, najskôr však dňom, keď bol u zamestnávateľa zverejnený.

11. Pracovný poriadok má podľa ustanovenia § 82 Zákonníka práce normatívny charakter, čo znamená, že je záväzný pre zamestnancov za predpokladu, že bol vydaný v súlade s právnymi predpismi. Aj keď má pracovný poriadok normatívny charakter, na rozdiel od všeobecne záväzných právnych predpisov sa pri ňom neuplatňuje prezumpcia správnosti, preto jeho eventuálnu neplatnosť možno posudzovať podľa ustanovení Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov. neustanovuje povinný obsah pracovného poriadku. Záleží na zamestnávateľovi a jeho sociálnom partnerovi, čo považuje za potrebné a účelné v pracovnom poriadku zakotviť. Základným účelom pracovného poriadku je konkretizovať povinnosti zamestnancov, vyplývajúce z právnych predpisov, kolektívnej zmluvy alebo pracovnej zmluvy. Niektoré práva a povinnosti včlenené do obsahu pracovného pomeru treba podľa osobitných predpisov upraviť výslovne v pracovnom poriadku.

12. Odvolací súd k tvrdeniu žalobcu uvedeného v odvolaní vzťahujúceho sa k tomu, že žalovanému pracovný poriadok umožnil s ním skončiť pracovný pomer a že pracovný poriadok nemôže byť v rozpore so zákonom, uvádza, že výslovne v § 84 stanovuje, že zamestnávateľ (žalovaný) môže vydať pracovný poriadok (a za podmienok v tomto ustanovení uvedených). Je potom zo strany zamestnávateľa legitímne, pokiaľ v pracovnom poriadku stanoví, čo sa rozumie pod závažným porušením pracovnej disciplíny, nakoľko týmto de facto oznamuje svojim zamestnancom, aké správanie bude posudzované ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, pričom zamestnanci majú (vopred) znalosť správania, ktoré je pre zamestnávateľa nežiaduce (a ktorého možným následkom je ukončenie pracovného pomeru). Zamestnávateľ preto môže bližšie konkretizovať prípady závažného porušenia pracovnej disciplíny vo svojom vnútornom predpise, avšak treba dodať, že súd pri rozhodovaní o platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je právne viazaný takýmto vymedzením zo strany zamestnávateľa. Súd v tomto prípade musel prihliadnuť k poznatku, že žalobca opakovane - po viacerých písomných a so žalobcom prerokovaných upozorneniach na porušenie pracovnej disciplíny, a to z dní 30.03.2016, 04.04.2016, 06.04.2016 a 22.04.2016 s tým, že bol žalobca v každom upozornení žalovaným poučený, že bude v prípade opätovného porušenia pracovnej disciplíny s ním pracovný pomer rozviazaný - odmietal vykonávať prácu podľa pokynov zamestnávateľa, čím je nepochybne naplnený dôvod skončenia pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

13. Námietka žalobcu upozorňujúca na to, že súd prvej inštancie mal zohľadniť pri rozhodovaní i skutočnosti, prečo len s ním bol skončený pracovný pomer, je podľa odvolacieho súdu nedôvodná. Je totiž možnosťou zamestnávateľa, či sa rozhodne okamžite skončiť pracovný pomer s niektorým zo svojich zamestnancov v zmysle § 68 Zákonníka práce, a contrario, v prípade naplnenia zákonných dôvodov odôvodňujúcich aplikáciu § 68 Zákonníka práca, zamestnávateľ nemá povinnosť skončiť pracovný pomer so zamestnancom, ktorý naplnil uvedený dôvod. Pokiaľ sa však žalobca domnieva, že zamestnávateľ postupoval voči nemu diskriminačne, právny poriadok ponúka možnosti, ako sa brániť voči takémuto konaniu zo strany zamestnávateľa.

14. K odvolacej námietke žalobcu, že chcel len poukázať na to, že žalovaný vyžadoval od neho vykonávať prácu, ktorá nebola dojednaná v pracovnej zmluve (práca na dvoch lisoch), odvolací súd odkazuje na správne konštatovanie súdu prvej inštancie, že z pracovnej zmluvy nevyplýva fakt, že žalobca mal vykonávať prácu len na jednom lise (bod 31 rozsudku súdu prvej inštancie).

15. Odvolací súd reagujúc na tvrdenie žalobcu uvedené v odvolaní, že mu nikdy nebolo doručené vyjadrenie relevantných orgánov, že ním vykonávaná práca bezprostredne neohrozuje život alebo zdravie a že o prípadných záveroch bol informovaný až v deň, keď bol s ním skončený pracovný pomer, uvádza, že takéto vyjadrenie sa žalobcovi doručovať nemuselo, nakoľko bol o výsledku meraní fyzickej záťaže, ako bolo konštatované vyššie, preukázateľne informovaný, a preto je i táto námietka nedôvodná.

16. Rozsudok súdu prvej inštancie, nakoľko odvolacie námietky žalobcu nie sú dôvodné, je tak vecne správny i vo výrokoch týkajúcich sa nárokov na náhradu trov konania (II. a III.), a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 potvrdiť v celom rozsahu.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi, nakoľko bol v odvolacom konaní plne úspešný. V zmysle § 262 ods. 2 o výške náhrady trov bude rozhodovať súd prvej inštancie.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .