Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_20C-233-2015.pdf
PDF · 158.22 KB
Case nature
Area
Subarea
20C/233/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci žalobkyne: H. P., X.. XX.XX.XXXX, trvale bytom ul. Č. XXXX/XXX, F., v konaní právne zastúpená JUDr. Vladimírom Kašubom, PhD., advokátom, Holubyho ul. 51, Martin, proti žalovanému: K. Y., X.. XX.XX.XXXX, trvale bytom ul. Č. XXXX/XXX, F., v konaní právne zastúpený JUDr. Ľubomírom Ivanom, advokátom, Dukelských hrdinov 22, Zvolen, v konaní o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu, takto
rozhodol:
I. Súd určuje, že výpoveď z nájmu bytu číslo X nachádzajúceho sa v rodinnom dome číslo X v radovej zástavbe na Ulici Č., súpisné číslo XXXX Y. F. zo dňa 28.07.2015 doručená žalobkyni dňa 30.07.2015 j e n e p l a t n á.
II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
III. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť štátu trovy konania vo výške 12,92 Eur ich zaplatením na účet tunajšieho súdu v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti výpovede zo dňa 28.07.2015 (ktorú prevzala dňa 30.07.2015) z nájmu bytu č. 2 nachádzajúceho sa v rodinnom dome č. X v radovej zástavbe na ul. Č. súp. č. XXXX Y. F..
2. Tunajší súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 28.06.2016 č.k. 20C/233/2015-70, ktorým vyhovel podanej žalobe vysloviac, že je neplatnou predmetná výpoveď a súčasne žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 99,50 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 704,- Eur ich zaplatením jej právnemu zástupcovi. Uznesením zo dňa 30.06.2016 č.k. 20C/233/2015-76 tiež uložil žalovanému povinnosť nahradiť štátu trovy konania vo výške 12,76 Eur, ktoré vznikli v súvislosti so zrealizovanou ohliadkou.
3. Tunajší súd v rozsudku zo dňa 28.06.2016 uviedol ohľadne merita veci nasledovné:
„Podaným návrhom žiadala navrhovateľka určiť neplatnosť výpovede zo dňa 28.07.2015 (ktorú prevzala dňa 30.07.2015) z nájmu bytu č. X nachádzajúceho sa v rodinnom dome č. X v radovej zástavbe na ul. Č. súp. č. XXXX Y. F..
Návrh zdôvodnila tým, že byt užíva od roku 1989, kedy im bol s nebohým manželom pridelený. Rodinný dom, v ktorom sa byt nachádza odkúpil v roku 2006 odporca vediac, že nadobúda prenajatý byt. Odvtedy ju neustále vystavuje atakom a hrozbe súdnych konaní, aby ju z bytu „vyštval“. Ešte v roku 2006 jej dal prvú výpoveď z nájmu, ktorá však bola súdom určená za neplatnú, podal návrh na súd na úhradu
údajne dlžného nájomného, čo zobral následne späť a tiež jej zamedzil vchádzať predným vchodom, neumožňuje jej dodávku tzv. nočného prúdu, neposkytuje vyúčtovanie platieb a podobne. Pokračovaním toho je aj výpoveď, ktorú jej dal odporca listom zo dňa 28.07.2015 (prevzala ho 30.07.2015) založená na tom, že potrebuje byt pre svoju sestru U. F.. Ide o vymyslený dôvod, pretože sestra odporcu je jej susedou a býva vo vedľajšom 5-izbovom byte vo vlastníctve svojej nevesty, ktorý je rozdelený na dve samostatné bytové jednotky - v jednej býva sestra odporcu s manželom a v druhej ich syn s manželkou. Odporca jej ponúka náhradný byt, ktorý ak spĺňa podmienky ust. § 712a ods. 1 OZ, tak nie je logický dôvod, aby ho nemohol ponúknuť svojej sestre. Teda nepotrebuje byt pre svojho súrodenca a nie je potom daný výpovedný dôvod. Ide len o to, ako jej ďalej znepríjemniť život.
Odporca žiadal žalobný návrh zamietnuť. Zotrval na tom, že svoj byt aktuálne užívaný navrhovateľkou potrebuje pre bývanie svojej sestry U.Í. F., lebo ide o byt susediaci s bytom, ktorý obýva jeho sestra s rodinou a bolo by tak možné oba stavebne prepojiť a následne užívať pre účely jej rodiny v podstate ako jeden celok.
Súd vo veci vykonal všetky účastníkmi označené dôkazy, konkrétne oboznámil evidenčné listy pre výpočet úhrady za užívanie bytu, listy vlastníctva i kópiu katastrálnej mapy, spornú výpoveď z nájmu, oznámenie Mesta F. zo dňa 11.07.2008 a tiež vypočul účastníkov konania a svedkov a napokon vykonal aj ohliadku bytu navrhovateľky, ako aj bytu, ktorý jej odporca ponúkal ako byt náhradný.
Na základe týchto dôkazov a na základe medzi účastníkmi nesporných skutočností súd mal za preukázané, že navrhovateľka užíva predmetný byt číslo X už od roku 1989, o čom tiež svedčí evidenčný list pre výpočet úhrady za užívanie bytu vystavený dňa 05.07.1989 ešte na meno jej v súčasnosti už nebohého manžela G. P.. Aktuálne navrhovateľka v byte býva spolu so svojim druhom E. G.. Byt sa nachádza v rodinnom dome číslo X, ktorý je súčasťou radovej zástavby a ktorý je vedený na liste vlastníctva číslo XXXX k. ú. F. ako výlučné vlastníctvo odporcu.
V konaní bolo sporným, či priestor užívaný navrhovateľkou je vlastne bytom, keďže odporca cestou svojho právneho zástupcu v závere konania argumentoval, že o byt sa nejedná, nakoľko navrhovateľka obýva priestory v rodinnom dome. Nejde potom o chránený nájom, ale o bežný nájom v zmysle § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Ustanovenie § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka v tejto súvislosti určuje, že predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť tiež byty alebo nebytové priestory.
Byt ako predmet právneho vzťahu nie je definovaný v Občianskom zákonníku, i keď Občiansky zákonník na viacerých miestach tento pojem používa. Byt pritom môže byť predmetom osobitného nájomného vzťahu podľa ustanovení § 685 a nasledovné Občianskeho zákonníka, ktoré sú označené ako osobitné ustanovenia o nájme bytu a tieto majú špeciálnu povahu vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam o nájomnej zmluve v § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Podľa § 125 ods. 1 Občianskeho zákonníka súčasne platí, že osobitný zákon upravuje vlastníctvo k bytom a nebytovým priestorom.
Týmto osobitným predpisom je zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý v § 2 ods. 1 definuje byt na účely uvedeného zákona tak, že ide o miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky. Následne § 2 ods. 2 citovaného zákona definuje bytový dom tak, že ide o budovu, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená na bývanie a má viac ako tri byty a v ktorej byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených týmto zákonom vo vlastníctve alebo v spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu, spoločné zariadenia domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov.
Odporca cestou svojho právneho zástupcu práve poukazujúc na § 2 ods. 1 cit. zákona argumentoval, že sa v prípade navrhovateľkou užívaného priestoru nejedná o byt.
Z tejto právnej úpravy je zrejmé, že bytovým domom je taká budova, ktorá má viac ako tri byty a okrem toho má aj určité spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu.
Z výpisu z listu vlastníctva číslo XXXX k. ú. F. pritom vyplýva, že v prípade stavby, v ktorom sa nachádza priestor užívaný navrhovateľkou sa nejedná o bytový dom, ale o rodinný dom č. X v radovej zástavbe, ktorý je spolu s rodinnými domami č. X a č. X vo vlastníctve odporcu. I z ohliadky súčasne vyplynulo, že sa jedná spolu s rodinným domom č. 1 (ktorý je podľa LV č. XXXX k.ú. F. výlučným vlastníctvom nevesty sestry odporcu H.. G. Ť.) zo stavebnotechnického hľadiska síce o jednu budovu, no ide o radovú zástavbu pozostávajúcu zo štyroch samostatne užívateľných celkov, ktoré majú samostatné vchody, čo sa potom len logicky prejavuje v zápise na liste vlastníctva, kde je uvedené, že sa jedná o rodinné domy. Ani zápis na liste vlastníctva, ani žiaden iný vykonaný dôkaz potom nesvedčí o tom, že by sa jednalo o bytový dom, ktorý navyše musí mať podľa vyššie uvedenej definície aj určité spoločné časti a zariadenia domu (v spoluvlastníctve vlastníkov bytov) a tieto sa v predmetnej budove vôbec nenachádzajú - ako bolo zistené aj ohliadkou, spodné podlažie patriace k tomu - ktorému rodinnému domu užíva dlhodobo tá rodina, ktorá užíva aj byt nachádzajúci sa na dvoch podlažiach nad ním.
V tejto súvislosti tiež stavebný zákon č. 50/1976 Zb. definuje v § 43b ods. 1 až 4 čo sa rozumie bytovou budovou, bytovým domom, rodinným domom a bytom. Konkrétne bytové budovy sú stavby, ktorých najmenej polovica podlahovej plochy je určená na bývanie a patria sem bytové domy, rodinné domy a ostatné budovy na bývanie (napríklad detské domovy, študentské domovy atď.). Za bytový dom považuje stavebný zákon budovu určenú na bývanie pozostávajúcu zo štyroch a viacerých bytov so spoločným hlavným vstupom z verejnej komunikácie. Bytový dom je na účely stavebného zákona definovaný v klasickom poňatí ako jedna budova zahŕňajúca viaceré byty, ktoré majú spoločný hlavný vstup z verejnej komunikácie. Naproti tomu rodinný dom je tu definovaný ako budova určená predovšetkým na rodinné bývanie so samostatným vstupom z verejnej komunikácie, ktorá má najviac tri byty, dve nadzemné podlažia a podkrovie. Napokon bytom stavebný zákon označuje obytnú miestnosť alebo súbor obytných miestností s príslušenstvom usporiadaný do funkčného celku s vlastným uzavretím určený na trvalé bývanie.
Z týchto definícií či už v zmysle zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov alebo stavebného zákona je podľa súdu evidentné, že v prípade navrhovateľkou užívaného priestoru sa jedná o byt. Ako byt bol tento priestor navrhovateľke a jej vtedajšiemu manželovi daný predchádzajúcim vlastníkom do užívania ešte v roku 1989, o čom svedčí evidenčný list a tiež samotné stavebnotechnické vyhotovenie užívaných priestorov, ktoré súd mal možnosť vidieť a preskúmať na ohliadke, ktorú vykonal. Jedná sa o byt v rodinnom dome pozostávajúci z prízemia a dvoch nadzemných podlaží, kedy prízemie tvoria v podstate pivnice spolu s dvoma vstupmi. Jeden vstup možno označiť ako „hlavný“, pri ktorom sa na dome nachádza aj označenie súpisným číslom a druhý je zadný - „pivničný“ nachádzajúci sa pod úrovňou vonkajšieho terénu a cez ktorý sa potom do bytu prechádza cez technické zázemie domu (povedľa kotolne a skladu) po schodoch na prvé nadzemné podlažie. Obytná časť sa rozprestiera na prvom a druhom nadzemnom podlaží.
Potom treba zdôrazniť, že zo žiadneho z citovaných zákonov nevyplýva, že byt sa svojim umiestnením môže nachádzať len v bytovom dome, z ust. § 43b ods. 3 stavebného zákona vyplýva pritom opak, byt sa evidentne môže nachádzať aj v rodinnom dome a tak je tomu aj v prejednávanej veci. Byt totižto vo vnímaní priestoru, v ktorom môže fyzická osoba uspokojovať svoje bytové potreby je priestorom požívajúcim aj ústavnú ochranu (čl. 21 ods. 1 Ústavy SR) nie z hľadiska svojej lokalizácie (v akej stavbe sa nachádza), ale z hľadiska svojho významu ako prostriedku poskytujúceho uspokojenie jednej zo základných životných potrieb.
To, že sa jedná o byt bolo potvrdené aj v predchádzajúcom konaní tunajšieho súdu sp. zn. 7C/63/2008, čo je účastníkom známe a v konečnom dôsledku tak postupoval aj odporca, ktorý jednak akceptoval, že kúpil nehnuteľnosť, ktorá je zaťažená právom nájmu k bytu navrhovateľky a takto aj potom postupoval, keď jej vypovedal nájomnú zmluvu s poukazom na § 711 ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka tvrdiac, že potrebuje byt pre svoju sestru.
Z uvedeného súd potom uzavrel, že v presne nezistenom čase v roku 1989 vzniklo navrhovateľke a jej vtedajšiemu manželovi právo spoločného osobného užívania predmetného bytu, ktoré sa následne v zmysle prechodného ust. § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmenilo na spoločný nájom bytu manželmi podľa § 703 a nasl. Občianskeho zákonníka. Po smrti svojho manžela sa potom navrhovateľka stala jediným nájomcom bytu podľa § 707 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V zmysle aktuálnej právnej
úpravy § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka je nájom bytu chránený, čo znamená, že ak nedôjde k dohode možno ho vypovedať len z dôvodov ustanovených v zákone.
V nadväznosti na to potom odporca listom zo dňa 28.07.2015 (nebolo sporným, že tento navrhovateľka prevzala 30.07.2015) dal navrhovateľke výpoveď z nájmu bytu s poukazom na to, že ho potrebuje pre svoju sestru U. F.. Zároveň v liste uviedol, že navrhovateľke poskytuje náhradný susediaci byt číslo X v rodinnom dome číslo X, ktorý je tiež v jeho výlučnom vlastníctve a ktorého pôdorys je prílohou výpovede s tým, že za jeho užívanie požaduje nájomné v sume 85,47 € mesačne, ktorá je rovnaká ako doteraz.
K výpovedi teda odporca pripojil pôdorysy jednotlivých podlaží náhradného bytu a z týchto aj v súvislosti s jeho ohliadkou vykonanou súdom bolo zistené, že byt je svojou podlahovou plochou i členením totožný s navrhovateľkou užívaným bytom - má tiež tri podlažia pozostávajúce z prízemia, prvého a druhého nadzemného podlažia a aj svojim členením miestností na jednotlivých podlažiach ide o byt totožný s bytom užívaným navrhovateľkou. Avšak odporca v pôdorysoch vyznačil navrhovateľke vstup do bytu (čo aj napokon na pojednávaní potvrdil) takým spôsobom, že bude môcť vstupovať do bytu len cez zadný - pivničný vchod a neumožní jej užívať súvisiace priestory na tomto poschodí vrátane hlavného, predného vchodu. Pritom ako vyplýva z listu Mesta F. zo dňa 11.07.2008, ešte k ohláseniu drobnej stavby, ktorú realizovala v tom čase nevesta sestry odporcu H.. G. Ť., malo mesto podmienku, že existujúci prístupový chodník vedený aj cez pozemok CKN parcela XXXX/XX (cez ktorú je možné sa dostať po chodníku k prednému vchodu do bytu užívaného navrhovateľkou) je spoločný pre všetky štyri rodinné domy v radovej zástavbe a preto je potrebné ho nechať priechodný. Aj z ohliadky potom vyplynulo, že navrhovateľka má tento vchod zamedzený tým spôsobom, že ho má ohradený pletivovým plotom tak z jednej, ako aj z druhej strany. V plote sa nachádza síce bránička, ale od tejto nemá navrhovateľka kľúče, kedy odporca uviedol, že kľúče navrhovateľke neposkytla jeho sestra kvôli určitým konfliktom.
Podľa názoru súdu celé tri poschodia tvoria byt, ktorý navrhovateľka užíva a nemožno dať za pravdu odporcovi, že by následne mala užívať (resp. aktuálne užíva neoprávnene) tie časti v prízemí, ktoré jej vyčlenil a prechádzať tak vlastne cez pivničný vstup do bytu. Súd sa plne stotožnil s argumentáciou právneho zástupcu navrhovateľky, že byt bol prenajatý zahŕňajúc všetky tri poschodia, keďže je nemysliteľné, aby sa do bytu vchádzalo len zadným vchodom bez možnosti vchádzať predným, hlavným vchodom, kde je umiestnený aj elektromer patriaci k bytu a kde je aj umiestnené súpisné číslo. Navyše vyhláška, ako to správne uviedol aj právny zástupca navrhovateľky, platná v čase kedy navrhovateľka s manželom vstupovali do nájmu - vyhláška č. 60/1964 Zb. (jej § 6 ods. 3) uvádzala, že do podlahovej plochy na účely výpočtu sadzby za nájom bytu sa nezapočítava zásobáreň a pivnice a preto je vysvetliteľný zdanlivý rozdiel v tom, že navrhovateľke bolo do užívania „pridelených“ len celkovo 104 m2 podľa evidenčného listu pre výpočet úhrady zo dňa 05.07.1989, teda v podstate len prvé dve nadzemné podlažia. Je totiž nemysliteľné, aby k bytu nepatril aj vchod, ktorým sa dá byt uzavrieť a týmto v danom prípade je práve vchod hlavný.
Rovnaký byt v stavebnotechnickom stave takom, že tvorí tri poschodia, si odkúpila aj samotná nevesta sestry odporcu ako to vyplýva z LV č. XXXX k.ú. F., napriek tomu, že aj byt nachádzajúci sa v rodinnom dome číslo 1 bol pôvodne vymedzený čo do podlahovej plochy totožne ako byt aktuálne užívaný navrhovateľkou (evidenčný list pre výpočet úhrad za užívanie bytu na meno Ľ. F.).
V konaní potom bolo sporným, či existujú dôvody spočívajúce v tom, že odporca skutočne potrebuje byt užívaný navrhovateľkou pre svoju sestru U. F..
Menovaná sa v rámci svojej svedeckej výpovede pred súdom vyjadrila, že spolu s manželom sú dôchodcami, užívajú prvé nadzemné podlažie vedľa navrhovateľky sa nachádzajúceho bytu v rodinnom dome číslo 1 a na druhom nadzemnom podlaží býva jej syn s nevestou H.. G. Ť. spolu s dvoma deťmi. Vzhľadom na to, že staršie z detí pomaly pôjde do školy, potrebuje syn s rodinou väčší priestor. Vyriešili by to takým spôsobom, že by sa navrhovateľka presťahovala iba o jeden vchod do vedľa sa nachádzajúceho bytu vo vlastníctve odporcu. Byty nachádzajúce sa vedľa seba, to znamená byt užívaný navrhovateľkou a byt vo vlastníctve nevesty sestry odporcu by bolo následne možné stavebne prepojiť, aby obe rodiny zostali na jednej strane spolu, ale na druhej strane mali každá vlastné oddelené bývanie.
Obdobne sa vyjadrila v rámci svojej svedeckej výpovede na ohliadke aj H.. G. Ť. - nevesta sestry odporcu. Vyjadrila sa, že aktuálne ešte neriešili statické otázky, resp. otázky stavebnoprávneho konania, či by vlastne bolo možné oba byty stavebnotechnicky prepojiť.
Ako už bolo uvedené, aj ohliadkou súd zistil, že všetky byty, či už byt užívaný odporcom, byt označený odporcom ako náhradný, do ktorého by sa mala presťahovať navrhovateľka, tiež byt, ktorý aktuálne táto užíva a napokon byt obývaný sestrou odporcu s rodinou, sa nachádzajú v jednej budove. Každá z týchto bytových jednotiek má samostatný vchod, či už cez pivnicu - zozadu alebo aj spredu po chodníku pre peších. Nebolo v konaní sporným, že v podstate všetky byty sú pôdorysne totožné. Platí to najmä vo vzťahu k zisteniam, ktoré vyplynuli z vykonanej ohliadky, že byt užívaný navrhovateľkou a vedľajší náhradný byt sú takmer totožné. Čo však nie je totožné, je ich stavebnotechnický stav a ich vybavenie. V tejto budove sa ako prvý nachádza byt obývaný sestrou odporcu s rodinou, hneď vedľa sa nachádza, byt užívaný navrhovateľkou, za ním nasleduje byt ponúkaný navrhovateľke ako náhradný a napokon štvrtý byt obýva samotný odporca.
Do istej miery by potom bolo aj pochopiteľným a logickým, že sestra odporcu chce mať vlastné bývanie, najmä preto, aby mali s manželom väčší pokoj ako dôchodcovia vo vzťahu k deťom svojho syna, ktorý obýva s rodinou podlažie nad nimi. Toto by samo o sebe bolo plne akceptovateľné. Druhá stránka veci ale je, či je v súlade s dobrými mravmi, aby sa takéto riešenie uskutočnilo na úkor navrhovateľky. Táto je totiž tiež ako sestra odporcu osobou vo vyššom veku, aktuálne má šesťdesiatosem rokov a býva v predmetnom byte nepretržite viac ako dvadsaťpäť rokov. Za ten čas tam bývala spolu so svojimi (teraz už dospelými) deťmi a manželom s tým, že výstižne pomenoval celú situáciu druh navrhovateľky, ktorý sa vo svojej výpovedi vyjadril, že byt si zariadila navrhovateľka vlastnými rukami.
Presťahovanie sa pritom nie je úplne bežnou záležitosťou, čo obzvlášť platí aj vo vzťahu k navrhovateľke, ktorá byt obýva tak dlhú dobu. Aj keď by sa v danom prípade jednalo o presťahovanie „len“ do vedľajšieho bytu, každý človek si s určitým miestom spája nejaké spomienky. Potom zvlášť pre osobu vyššieho veku je ťažšie akceptovateľné zmeniť po tak dlhej dobe bývanie navyše ešte v rozpore s vlastnou vôľou.
Aj keď § 711 ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka teda umožňuje prenajímateľovi vypovedať nájom bytu v prípade, že potrebuje byt pre svojho súrodenca, čo v danom prípade splnené bolo, treba prihliadať aj na konkrétne okolnosti prípadu vo väzbe na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý hovorí, že výkon práv a povinností z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
V danom prípade tiež ust. § 711 ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka bolo prijaté novelou č. 509/1991 Zb. (s účinnosťou od 01.01.1992) v spoločenskej situácii reagujúcej na spoločensko-politické zmeny po roku 1989, kedy nastávalo obdobie transformácie a odštátňovania bytového fondu (čoho produktom potom bol aj zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov) a podľa vedomosti súdu nebolo vtedy bežným, že jedna osoba vlastnila viacero bytov. Preto bol podľa súdu týmto zakotvený logický princíp, že ten kto byt vlastní a prenajíma (resp. jeho najbližší rodinní príslušníci) má právo ho aj užívať, ako toto čiastkové oprávnenie vyplýva z obsahu vlastníckeho práva vymedzeného v zároveň prijímanom ust. § 123 Občianskeho zákonníka. Čiže potom v tomto kontexte treba aj vykladať skutočný zámer zákonodarcu sledovaný ust. § 711 ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka a to ten, že treba uprednostniť bytovú potrebu prenajímateľa a jeho blízkych rodinných príslušníkov pred bytovou potrebou nájomcu ako cudzej osoby v situácii, kedy sám prenajímateľ či jeho blízki nemajú bytovú otázku vyriešenú.
I keď sa relevantná judikatúra zhoduje v tom, že súd jednoducho nemá právo určovať, v ktorom z bytov bude vlastník bývať pokiaľ je vlastníkom viacerých bytov, zhoduje sa tiež v tom, že okolnosti prípadu pri rozhodovaní o platnosti, či neplatnosti výpovede z nájomnej zmluvy je potrebné posudzovať širšie spolu s prihliadnutím na dobré mravy ako už bolo povedané, čo potom umožňuje súdu nepriznať vlastníkovi (prenajímateľovi) bytu súdnu ochranu voči nájomcovi.
V situácií kedy odporca má okrem bytu, ktorý obýva navrhovateľka voľný aj hneď vedľajší byt a chce do bytu namiesto navrhovateľky nasťahovať svoju sestru s manželom, je podľa súdu šikanóznym, aby navrhovateľka sa mala presťahovať do vedľajšieho bytu, keď „svoj“ byt dlhodobo užívala, je osobou vyššieho veku a nie je ničím dokázané, že by stavebnotechnické riešenie priameho prepojenia bytu užívaného navrhovateľkou a vedľajšieho bytu H.. G. Ť. bolo vôbec realizovateľné.
Súd preto návrhu navrhovateľky vyhovel, lebo dospel k záveru, že za daných okolností je odporcom daná výpoveď v rozpore s dobrými mravmi a tým v rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka, ktorý hovorí, že je neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. V konaní síce bolo preukázané, že odporca potrebuje byt pre svoju sestru U. F., no v okolnostiach danej veci nemožno akceptovať ako súladné s dobrými mravmi, že by sa to malo uskutočniť na úkor navrhovateľky. Skutočne v tomto treba dať za pravdu právnemu zástupcovi navrhovateľky, že nemožno v súčasnej situácii zamietnuť žalobu navrhovateľky ako nedôvodnú s poukazom na platnosť výpovede, keď by skutočne potom mohlo dôjsť k situácii, že v konečnom dôsledku sa odporcom a jeho rodinou navrhované riešenie stavebného prepojenia oboch bytov vôbec nemusí dať zrealizovať.
Už len záverom možno uviesť, že súd si v rámci ohliadky prezrel aj „náhradný“ byt a tento skutočne svojim aktuálnym technickým stavom a vybavením nezodpovedá bývaniu tej úrovne, ktorú má navrhovateľka v aktuálne užívanom byte. Aj keď stav tohto bytu nebol podstatným pre rozhodnutie v tomto spore (keď primárne by kvalita náhradného bytu mohla byť skúmaná v konaní o vypratanie, pokiaľ by výpoveď bola platná, lebo vzhľadom na § 712c ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že ak zákon neustanovuje inak nájomca nie je povinný sa vysťahovať z bytu a byt vypratať kým nie je pre neho zabezpečená zodpovedajúca bytová náhrada), súd musí konštatovať, že v čase ohliadky byt predstavoval priestor na uskladnenie množstva rozličných vecí odporcu, nenachádza sa v ňom vaňa ani všetky radiátory a teda v stave v akom sa nachádza neposkytuje dôstojné bývanie zodpovedajúce tomu, aké naopak vo „svojom“ byte navrhovateľka má. Súd na druhej strane chápe, že odporca nie je ochotný (a možno ani schopný) investovať do tohto bytu, pokiaľ sa tam navrhovateľka nepresťahuje, no za takéhoto stavu je potom podľa názoru súdu najideálnejším riešením ponechať navrhovateľku v byte, ktorý aktuálne obýva a práve sestra odporcu sa môže presťahovať do bytu, ktorý si prispôsobí podľa svojich potrieb a pomerov. Tento byt jej umožní i poskytovať pomoc svojmu synovi a jeho deťom ako to deklarovala pred súdom a rovnako tak aj naopak.“
3. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 24.04.2018 č.k. 14Co/158/2017-97 rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie (s tým, že uznesením zo dňa 24.04.2018 č.k. 14Co/159/2017-102 Krajský súd v Banskej Bystrici zrušil aj uznesenie tunajšieho súdu zo dňa 30.06.2016 č.k. 20C/233/2015-76). Odvolací súd sa v zrušujúcom uznesení plne stotožnil so záverom tunajšieho súdu, že priestor užívaný žalobkyňou je potrebné považovať za byt, pričom v bode 11. uznesenia uviedol odvolací súd nasledovné:
„11. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že potrebu bývania sestry navrhovateľa mal v konaní preukázanú, nakoľko táto so svojím manželom nemá vlastné bývanie, nesvedčí jej aj vlastnícke, ani užívacie právo k inému bytu, nakoľko býva so svojím synom, jeho manželkou a dvoma deťmi v útlom veku v byte, vedľa bytu navrhovateľky. Súd prvej inštancie v konaní mal teda preukázanú bytovú potrebu sestry žalovaného ako osoby taxatívne vymedzenej v § 711 ods. 1 písm. a), čo však v konaní pred súdom prvej inštancie preukázané nebolo, je práve odôvodnená a preukázaná potreba konkrétneho bytu, t.j. bytu, ktorý navrhovateľka v súčasnosti užíva ako nájomníčka. Pokiaľ žalovaný ako prenajímateľ vo výpovedi (a ďalej i v konaní pred súdom) tvrdí, že práve uvedený byt je tým bytom, ktorý výlučne spĺňa predstavy a potreby pre bývanie sestry žalovaného v tom smere, že podmienkou je práve bezprostredné susedenie bytov z dôvodu vzájomnej pomoci medzi rodičmi a deťmi (resp. starými rodičmi a vnúčatami), potom je takúto odôvodnenú potrebu tohto konkrétneho bytu nutné preukázať, nakoľko obdobným predpokladom zodpovedá i byt nachádzajúci sa v radovej zástavbe, ktorý je v súčasnosti voľný, neobývaný a ktorý bol ponúknutý žalobkyni ako náhradný. Odôvodnenú potrebu a opodstatnenosť požiadavky práve konkrétneho navrhovateľkou užívaného bytu je možné preukázať konštatovanou objektívnou možnosťou stavebnotechnického prepojenia, tvrdeného ako žalovaným tak aj jeho rodinnými príslušníkmi, resp. krokmi, či konkrétnymi úkonmi vykonanými zo strany žalovaného k uvedeným stavebnotechnickým úpravám. Pokiaľ by takéto stavebnotechnické prepojenie dvoch vedľa seba nachádzajúcich sa bytov nebolo mienené vážne, resp. nebolo realizovateľné, potom nie je naplnená potreba a opodstatnená požiadavka konkrétneho bytu v užívaní navrhovateľky a takáto (bytová) potreba konkrétneho bytu nie je preukázaná. Až v prípade, keď vykonaným dokazovaním bude mať súd za preukázané, že prepojenie dvoch susediacich bytov je realizovateľné a stavebnotechnicky možné, resp. že žalovaný s rodinnými príslušníkmi (napr. H.. G. Ť. ako vlastníčkou susediaceho bytu) podnikol konkrétne úkony smerujúce k takémuto prepojeniu, resp. spojeniu bytov, až v takom prípade je možné konštatovať odôvodnenú a opodstatnenú potrebu uvedeného konkrétneho bytu užívaného
navrhovateľkou. Súd prvej inštancie teda nad rámec a predčasne skúmal súlad resp. rozpor daného úkonu - výpovede danej žalobkyni žalovaným s dobrými mravmi, pokiaľ nemal dostatočne preukázanú odôvodnenú bytovú potrebu svojej sestry daného konkrétneho bytu. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 389 ods. 1 písm. c) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V tomto súd prvej inštancie vykoná dokazovanie ohľadom na preukázania naplnenia dôvodov obsiahnutých v ustanovení § 711 ods. 1 písm. a) a zameria dokazovanie na preukázanie odôvodnenosti potreby práve konkrétneho bytu užívaného v súčasnej dobe žalobkyňou. Až po ustálení otázky, či je daná bytová potreba naplnená a požiadavka na konkrétny byt opodstatnená, môže sa zaoberať otázkou, či je možné od žalovaného (prenajímateľa) spravodlivo požadovať, aby mu bola ochrana jeho práva dočasne odopretá. Po zvážení všetkých vyššie uvedených okolností súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodne.“
4. Po vrátení veci tunajší súd v zmysle usmernenia odvolacieho súdu doplnil dokazovanie (pričom vykonal všetky stranami označené a predložené dôkazy) o stavebnotechnickú dokumentáciu a žiadosť o stavebné povolenie, ktoré dôkazy doložil žalovaný a dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je dôvodná.
5. Ako už súd uviedol vo svojom predchádzajúcom rozsudku zo dňa 28.06.2016, tak znovu tunajší súd uvádza, že podanou žalobou žiadala žalobkyňa určiť neplatnosť výpovede zo dňa 28.07.2015 (ktorú prevzala dňa 30.07.2015) z nájmu bytu č. X nachádzajúceho sa v rodinnom dome č. X v radovej zástavbe na ul. Č. súp. č. XXXX v F.. Poukazovala na to, že byt užíva od roku 1989, kedy im bol s nebohým manželom pridelený. Rodinný dom, v ktorom sa byt nachádza odkúpil v roku 2006 žalovaný vediac, že nadobúda prenajatý byt. Odvtedy ju neustále vystavuje atakom a hrozbe súdnych konaní, aby ju z bytu „vyštval“. Ešte v roku 2006 jej dal prvú výpoveď z nájmu, ktorá však bola súdom určená za neplatnú, podal návrh na súd na úhradu údajne dlžného nájomného, čo zobral následne späť a tiež jej zamedzil vchádzať predným vchodom, neumožňuje jej dodávku tzv. nočného prúdu, neposkytuje vyúčtovanie platieb a podobne. Pokračovaním toho je aj výpoveď, ktorú jej dal žalovaný listom zo dňa 28.07.2015 (prevzala ho 30.07.2015) založená na tom, že potrebuje byt pre svoju sestru U. F.. Ide o vymyslený dôvod, pretože sestra žalovaného je jej susedou a býva vo vedľajšom 5-izbovom byte vo vlastníctve svojej nevesty, ktorý je rozdelený na dve samostatné bytové jednotky - v jednej býva sestra žalovaného s manželom a v druhej ich syn s manželkou. Žalovaný jej ponúka náhradný byt, ktorý ak spĺňa podmienky ust. § 712a ods. 1 OZ, tak nie je logický dôvod, aby ho nemohol ponúknuť svojej sestre. Teda nepotrebuje byt pre svojho súrodenca a nie je potom daný výpovedný dôvod. Ide len o to, ako jej ďalej znepríjemniť život.
6. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť zotrvajúc na tom, že svoj byt aktuálne užívaný žalobkyňou potrebuje pre bývanie svojej sestry U.Í. F., lebo ide o byt susediaci s bytom, ktorý obýva jeho sestra s rodinou a bolo by tak možné oba stavebne prepojiť a následne užívať pre účely jej rodiny v podstate ako jeden celok.
7. Súd vo veci vykonal všetky stranami označené dôkazy, konkrétne oboznámil evidenčné listy pre výpočet úhrady za užívanie bytu, listy vlastníctva i kópiu katastrálnej mapy, spornú výpoveď z nájmu, oznámenie Mesta F. zo dňa 11.07.2008, vypočul sporové strany a svedkov, vykonal aj ohliadku bytu užívaného žalobkyňou, ako aj bytu, ktorý jej žalovaný ponúkal ako byt náhradný a tiež oboznámil stavebnotechnickú dokumentáciu predloženú žalovaným vrátane žiadosti o stavebné povolenie.
8. Na základe týchto dôkazov a na základe medzi stranami nesporných skutočností súd mal za preukázané, že žalobkyňa užíva predmetný byt číslo X už od roku 1989, o čom tiež svedčí evidenčný list pre výpočet úhrady za užívanie bytu vystavený dňa 05.07.1989 ešte na meno jej v súčasnosti už nebohého manžela G. P.. Aktuálne žalobkyňa v byte býva spolu so svojim druhom E. G.. Byt sa nachádza v rodinnom dome číslo X, ktorý je súčasťou radovej zástavby a ktorý je vedený na liste vlastníctva číslo XXXX k. ú. F. ako výlučné vlastníctvo žalovaného.
9. V konaní bolo sporným, či priestor užívaný žalobkyňou je bytom, keďže žalovaný cestou svojho právneho zástupcu argumentoval, že o byt sa nejedná, nakoľko žalobkyňa obýva priestory v rodinnom dome. Nejde potom o chránený nájom, ale o bežný nájom v zmysle § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka. K tejto otázke sa už síce vyjadril aj odvolací súd v zrušujúcom uznesení, no i tak je pre úplnosť potrebné zopakovať, že ust. § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka v tejto súvislosti určuje, že predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť tiež byty alebo nebytové priestory.
10. Byt ako predmet právneho vzťahu nie je definovaný v Občianskom zákonníku, i keď Občiansky zákonník na viacerých miestach tento pojem používa. Byt pritom môže byť predmetom osobitného nájomného vzťahu podľa ustanovení § 685 a nasledovné Občianskeho zákonníka, ktoré sú označené ako osobitné ustanovenia o nájme bytu a tieto majú špeciálnu povahu vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam o nájomnej zmluve v § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka.
11. Podľa § 125 ods. 1 Občianskeho zákonníka súčasne platí, že osobitný zákon upravuje vlastníctvo k bytom a nebytovým priestorom.
12. Týmto osobitným predpisom je zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý v § 2 ods. 1 definuje byt na účely uvedeného zákona tak, že ide o miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky. Následne § 2 ods. 2 citovaného zákona definuje bytový dom tak, že ide o budovu, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená na bývanie a má viac ako tri byty a v ktorej byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených týmto zákonom vo vlastníctve alebo v spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu, spoločné zariadenia domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov.
13. Žalovaný cestou svojho právneho zástupcu práve poukazujúc na § 2 ods. 1 cit. zákona argumentoval, že sa v prípade žalobkyňou užívaného priestoru nejedná o byt.
14. Z tejto právnej úpravy je zrejmé, že bytovým domom je taká budova, ktorá má viac ako tri byty a okrem toho má aj určité spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu.
15. Z výpisu z listu vlastníctva číslo XXXX k. ú. F. pritom vyplýva, že v prípade stavby, v ktorom sa nachádza priestor užívaný žalobkyňou sa nejedná o bytový dom, ale o rodinný dom č. X v radovej zástavbe, ktorý je spolu s rodinnými domami č. X a č. X vo vlastníctve žalovaného. I z ohliadky súčasne vyplynulo, že sa jedná spolu s rodinným domom č. 1 (ktorý je podľa LV č. XXXX k.ú. F. výlučným vlastníctvom nevesty sestry žalovaného H.. G. Ť.) zo stavebnotechnického hľadiska síce o jednu budovu, no ide o radovú zástavbu pozostávajúcu zo štyroch samostatne užívateľných celkov, ktoré majú samostatné vchody, čo sa potom len logicky prejavuje v zápise na liste vlastníctva, kde je uvedené, že sa jedná o rodinné domy. Ani zápis na liste vlastníctva, ani žiaden iný vykonaný dôkaz potom nesvedčí o tom, že by sa jednalo o bytový dom, ktorý navyše musí mať podľa vyššie uvedenej definície aj určité spoločné časti a zariadenia domu (v spoluvlastníctve vlastníkov bytov) a tieto sa v predmetnej budove vôbec nenachádzajú - ako bolo zistené aj ohliadkou, spodné podlažie patriace k tomu - ktorému rodinnému domu užíva dlhodobo tá rodina, ktorá užíva aj byt nachádzajúci sa na dvoch podlažiach nad ním.
16. V tejto súvislosti tiež stavebný zákon č. 50/1976 Zb. definuje v § 43b ods. 1 až 4 čo sa rozumie bytovou budovou, bytovým domom, rodinným domom a bytom. Konkrétne bytové budovy sú stavby, ktorých najmenej polovica podlahovej plochy je určená na bývanie a patria sem bytové domy, rodinné domy a ostatné budovy na bývanie (napríklad detské domovy, študentské domovy atď.). Za bytový dom považuje stavebný zákon budovu určenú na bývanie pozostávajúcu zo štyroch a viacerých bytov so spoločným hlavným vstupom z verejnej komunikácie. Bytový dom je na účely stavebného zákona definovaný v klasickom poňatí ako jedna budova zahŕňajúca viaceré byty, ktoré majú spoločný hlavný vstup z verejnej komunikácie. Naproti tomu rodinný dom je tu definovaný ako budova určená predovšetkým na rodinné bývanie so samostatným vstupom z verejnej komunikácie, ktorá má najviac tri byty, dve nadzemné podlažia a podkrovie. Napokon bytom stavebný zákon označuje obytnú miestnosť alebo súbor obytných miestností s príslušenstvom usporiadaný do funkčného celku s vlastným uzavretím určený na trvalé bývanie.
17. Z týchto definícií či už v zmysle zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov alebo stavebného zákona je podľa súdu evidentné, že v prípade žalobkyňou užívaného priestoru sa jedná o byt. Ako byt bol tento priestor žalobkyni a jej vtedajšiemu manželovi daný predchádzajúcim vlastníkom do užívania ešte v roku 1989, o čom svedčí evidenčný list a tiež samotné stavebnotechnické vyhotovenie užívaných priestorov, ktoré súd mal možnosť vidieť a preskúmať na ohliadke, ktorú vykonal. Jedná sa o byt v rodinnom dome pozostávajúci z prízemia a dvoch nadzemných podlaží, kedy prízemie tvoria v podstate pivnice spolu s dvoma vstupmi. Jeden vstup možno označiť ako „hlavný“, pri ktorom sa na dome
nachádza aj označenie súpisným číslom a druhý je zadný - „pivničný“ nachádzajúci sa pod úrovňou vonkajšieho terénu a cez ktorý sa potom do bytu prechádza cez technické zázemie domu (povedľa kotolne a skladu) po schodoch na prvé nadzemné podlažie. Obytná časť sa rozprestiera na prvom a druhom nadzemnom podlaží.
18. Potom treba zdôrazniť, že zo žiadneho z citovaných zákonov nevyplýva, že byt sa svojim umiestnením môže nachádzať len v bytovom dome, z ust. § 43b ods. 3 stavebného zákona vyplýva pritom opak, byt sa evidentne môže nachádzať aj v rodinnom dome a tak je tomu aj v prejednávanej veci. Byt totižto vo vnímaní priestoru, v ktorom môže fyzická osoba uspokojovať svoje bytové potreby je priestorom požívajúcim aj ústavnú ochranu (čl. 21 ods. 1 Ústavy SR) nie z hľadiska svojej lokalizácie (v akej stavbe sa nachádza), ale z hľadiska svojho významu ako prostriedku poskytujúceho uspokojenie jednej zo základných životných potrieb.
19. To, že sa jedná o byt bolo potvrdené aj v predchádzajúcom konaní tunajšieho súdu sp. zn. 7C/63/2008, čo je účastníkom známe a v konečnom dôsledku tak postupoval aj žalovaný, ktorý jednak akceptoval, že kúpil nehnuteľnosť, ktorá je zaťažená právom nájmu k bytu žalobkyne a takto aj potom postupoval, keď jej vypovedal nájomnú zmluvu s poukazom na § 711 ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka tvrdiac, že potrebuje byt pre svoju sestru.
20. Z uvedeného súd potom uzavrel, že v presne nezistenom čase v roku 1989 vzniklo žalobkyni a jej vtedajšiemu manželovi právo spoločného osobného užívania predmetného bytu, ktoré sa následne v zmysle prechodného ust. § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmenilo na spoločný nájom bytu manželmi podľa § 703 a nasl. Občianskeho zákonníka. Po smrti svojho manžela sa potom žalobkyňa stala jediným nájomcom bytu podľa § 707 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V zmysle aktuálnej právnej úpravy § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka je nájom bytu chránený, čo znamená, že ak nedôjde k dohode možno ho vypovedať len z dôvodov ustanovených v zákone.
21. V nadväznosti na to potom žalovaný listom zo dňa 28.07.2015 (nebolo sporným, že tento žalobkyňa prevzala 30.07.2015) dal žalobkyni výpoveď z nájmu bytu s poukazom na to, že ho potrebuje pre svoju sestru U. F.. Zároveň v liste uviedol, že žalobkyni poskytuje náhradný susediaci byt číslo X v rodinnom dome číslo X, ktorý je tiež v jeho výlučnom vlastníctve a ktorého pôdorys je prílohou výpovede s tým, že za jeho užívanie požaduje nájomné v sume 85,47 Eur mesačne, ktorá je rovnaká ako doteraz.
22. K výpovedi teda žalovaný pripojil pôdorysy jednotlivých podlaží náhradného bytu a z týchto aj v súvislosti s jeho ohliadkou vykonanou súdom bolo zistené, že byt je svojou podlahovou plochou i členením totožný so žalobkyňou užívaným bytom - má tiež tri podlažia pozostávajúce z prízemia, prvého a druhého nadzemného podlažia a aj svojim členením miestností na jednotlivých podlažiach ide o byt totožný s bytom užívaným žalobkyňou. Avšak žalovaný v pôdorysoch vyznačil žalobkyni vstup do bytu (čo aj napokon potvrdil na pojednávaní dňa 12.05.2016, viď str. 6 zápisnice) takým spôsobom, že bude môcť vstupovať do bytu len cez zadný - pivničný vchod a neumožní jej užívať súvisiace priestory na tomto poschodí vrátane hlavného, predného vchodu. Pritom ako vyplýva z listu Mesta F. zo dňa 11.07.2008, ešte k ohláseniu drobnej stavby, ktorú realizovala v tom čase nevesta sestry žalovaného H.. G. Ť., malo mesto podmienku, že existujúci prístupový chodník vedený aj cez pozemok C-KN parcela č. 1224/34 (cez ktorú je možné sa dostať po chodníku k prednému vchodu do bytu užívaného žalobkyňou) je spoločný pre všetky štyri rodinné domy v radovej zástavbe a preto je potrebné ho nechať priechodný. Aj z ohliadky potom vyplynulo, že žalobkyňa má tento vchod zamedzený tým spôsobom, že ho má ohradený pletivovým plotom tak z jednej, ako aj z druhej strany. V plote sa nachádza síce bránička, ale od tejto nemá žalobkyňa kľúče, kedy žalovaný uviedol, že kľúče žalobkyni neposkytla jeho sestra kvôli určitým konfliktom.
23. Podľa názoru súdu celé tri poschodia tvoria byt, ktorý žalobkyňa užíva a nemožno dať za pravdu žalovanému, že by následne mala užívať (resp. aktuálne užíva neoprávnene) tie časti v prízemí, ktoré jej vyčlenil a prechádzať tak vlastne cez pivničný vstup do bytu. Súd sa plne stotožnil s argumentáciou právneho zástupcu žalobkyne, že byt bol prenajatý zahŕňajúc všetky tri poschodia, keďže je nemysliteľné, aby sa do bytu vchádzalo len zadným vchodom bez možnosti vchádzať predným, hlavným vchodom, kde je umiestnený aj elektromer patriaci k bytu a kde je aj umiestnené súpisné číslo. Navyše vyhláška, ako to správne uviedol aj právny zástupca žalobkyne, platná v čase kedy žalobkyňa s manželom vstupovali do nájmu - vyhláška č. 60/1964 Zb. (jej § 6 ods. 3) uvádzala, že do
podlahovej plochy na účely výpočtu sadzby za nájom bytu sa nezapočítava zásobáreň a pivnice a preto je vysvetliteľný zdanlivý rozdiel v tom, že žalobkyni bolo do užívania „pridelených“ len celkovo 104 m2 podľa evidenčného listu pre výpočet úhrady zo dňa 05.07.1989, teda v podstate len prvé dve nadzemné podlažia. Je totiž nemysliteľné, aby k bytu nepatril aj vchod, ktorým sa dá byt uzavrieť a týmto v danom prípade je práve vchod hlavný.
24. Rovnaký byt v stavebnotechnickom stave takom, že tvorí tri poschodia, si odkúpila aj samotná nevesta sestry žalovaného ako to vyplýva z LV č. XXXX k.ú. F., napriek tomu, že aj byt nachádzajúci sa v rodinnom dome číslo 1 bol pôvodne vymedzený čo do podlahovej plochy totožne ako byt aktuálne užívaný žalobkyňou (evidenčný list pre výpočet úhrad za užívanie bytu na meno Ľ. F.).
25. V konaní potom bolo sporným, či existujú dôvody spočívajúce v tom, že žalovaný skutočne potrebuje byt užívaný žalobkyňou pre svoju sestru U. F..
26. Menovaná sa v rámci svojej svedeckej výpovede pred súdom vyjadrila, že spolu s manželom sú dôchodcami, užívajú prvé nadzemné podlažie vedľa žalobkyne sa nachádzajúceho bytu v rodinnom dome číslo 1 a na druhom nadzemnom podlaží býva jej syn s nevestou H.. G. Ť. spolu s dvoma deťmi. Vzhľadom na to, že staršie z detí pomaly pôjde do školy (v súčasnosti je zrejme už v školskom veku, poznámka tunajšieho súdu), potrebuje syn s rodinou väčší priestor. Vyriešili by to takým spôsobom, že by sa žalobkyňa presťahovala iba o jeden vchod do vedľa sa nachádzajúceho bytu vo vlastníctve žalovaného. Byty nachádzajúce sa vedľa seba, to znamená byt užívaný žalobkyňou a byt vo vlastníctve nevesty sestry žalovaného by bolo následne možné stavebne prepojiť, aby obe rodiny zostali na jednej strane spolu, ale na druhej strane mali každá vlastné oddelené bývanie.
27. Obdobne sa vyjadrila v rámci svojej svedeckej výpovede na ohliadke aj H.. G. Ť. - nevesta sestry žalovaného. Vyjadrila sa, že ešte neriešili statické otázky, resp. otázky stavebnoprávneho konania, či by vlastne bolo možné oba byty stavebnotechnicky prepojiť.
28. Ako už bolo uvedené, aj ohliadkou súd zistil, že všetky byty, či už byt užívaný žalovaným, byt označený žalovaným ako náhradný, do ktorého by sa mala presťahovať žalobkyňa, tiež byt, ktorý aktuálne táto užíva a napokon byt obývaný sestrou žalovaného s rodinou, sa nachádzajú v jednej budove. Každá z týchto bytových jednotiek má samostatný vchod, či už cez pivnicu - zozadu alebo aj spredu po chodníku pre peších. Nebolo v konaní sporným, že v podstate všetky byty sú pôdorysne totožné. Platí to najmä vo vzťahu k zisteniam, ktoré vyplynuli z vykonanej ohliadky, že byt užívaný žalobkyňou a vedľajší náhradný byt sú takmer totožné. Čo však nie je totožné, je ich stavebnotechnický stav a ich vybavenie. V tejto budove sa ako prvý nachádza byt obývaný sestrou žalovaného s rodinou, hneď vedľa sa nachádza byt užívaný žalobkyňou, za ním nasleduje byt ponúkaný žalobkyni ako náhradný a napokon štvrtý byt obýva samotný žalovaný.
29. Do istej miery by potom bolo aj pochopiteľným a logickým, že sestra žalovaného chce mať vlastné bývanie, najmä preto, aby mali s manželom väčší pokoj ako dôchodcovia vo vzťahu k deťom svojho syna, ktorý obýva s rodinou podlažie nad nimi. Toto by samo o sebe bolo plne akceptovateľné. Druhá stránka veci ale je, či je v súlade s dobrými mravmi, aby sa takéto riešenie uskutočnilo na úkor žalobkyne. Táto je totiž tiež ako sestra žalovaného osobou vo vyššom veku, aktuálne má šesťdesiatosem rokov a býva v predmetnom byte nepretržite takmer tridsať rokov. Za ten čas tam bývala spolu so svojimi (teraz už dospelými) deťmi a manželom s tým, že výstižne pomenoval celú situáciu druh žalobkyne, ktorý sa vo svojej výpovedi vyjadril, že byt si zariadila žalobkyňa vlastnými rukami.
30. Presťahovanie sa pritom nie je úplne bežnou záležitosťou, čo obzvlášť platí aj vo vzťahu k žalobkyni, ktorá byt obýva tak dlhú dobu. Aj keď by sa v danom prípade jednalo o presťahovanie „len“ do vedľajšieho bytu, každý človek si s určitým miestom spája nejaké spomienky. Potom zvlášť pre osobu vyššieho veku je ťažšie akceptovateľné zmeniť po tak dlhej dobe bývanie navyše ešte v rozpore s vlastnou vôľou.
31. Aj keď ust. § 711 ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka teda umožňuje prenajímateľovi vypovedať nájom bytu v prípade, že potrebuje byt pre svojho súrodenca, čo v danom prípade splnené bolo, keďže v súlade so záverom krajského súdu mal súd stavebnotechnickou dokumentáciu preukázané, že prepojenie bytu užívaného žalobkyňou a susedného bytu vo vlastníctve H.. G. Ť. je stavebnotechnicky možné a aj realizovateľné, pričom žiadosť o vydanie stavebného povolenia podaná na stavebnom
úrade dňa 05.06.2018 dokazuje, že žalovaný s rodinnými príslušníkmi podnikol konkrétne kroky smerujúce k takémuto prepojeniu, resp. spojeniu oboch bytov, a teda je možné konštatovať odôvodnenú a opodstatnenú potrebu žalovaného vo vzťahu ku konkrétnemu bytu užívanému žalobkyňou, treba prihliadať aj na konkrétne okolnosti prípadu vo väzbe na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý hovorí, že výkon práv a povinností z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
32. V danom prípade tiež ust. § 711 ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka bolo prijaté novelou č. 509/1991 Zb. (s účinnosťou od 01.01.1992) v spoločenskej situácii reagujúcej na spoločensko-politické zmeny po roku 1989, kedy nastávalo obdobie transformácie a odštátňovania bytového fondu (čoho produktom potom bol aj zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov) a podľa vedomosti súdu nebolo vtedy bežným, že jedna osoba vlastnila viacero bytov. Preto bol podľa súdu týmto zakotvený logický princíp, že ten kto byt vlastní a prenajíma (resp. jeho najbližší rodinní príslušníci) má právo ho aj užívať, ako toto čiastkové oprávnenie vyplýva z obsahu vlastníckeho práva vymedzeného v zároveň prijímanom ust. § 123 Občianskeho zákonníka. Čiže potom v tomto kontexte treba aj vykladať skutočný zámer zákonodarcu sledovaný ust. § 711 ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka a to ten, že treba uprednostniť bytovú potrebu prenajímateľa a jeho blízkych rodinných príslušníkov pred bytovou potrebou nájomcu ako cudzej osoby v situácii, kedy sám prenajímateľ či jeho blízki nemajú bytovú otázku vyriešenú.
33. I keď sa relevantná judikatúra zhoduje v tom, že súd jednoducho nemá právo určovať, v ktorom z bytov bude vlastník bývať pokiaľ je vlastníkom viacerých bytov, zhoduje sa tiež v tom, že okolnosti prípadu pri rozhodovaní o platnosti, či neplatnosti výpovede z nájomnej zmluvy je potrebné posudzovať širšie spolu s prihliadnutím na dobré mravy ako už bolo povedané, čo potom umožňuje súdu nepriznať vlastníkovi (prenajímateľovi) bytu súdnu ochranu voči nájomcovi.
34. V situácií kedy žalovaný má okrem bytu, ktorý obýva žalobkyňa voľný aj hneď vedľajší byt a chce do bytu namiesto žalobkyne nasťahovať svoju sestru s manželom, je podľa súdu šikanóznym, aby žalobkyňa sa mala presťahovať do vedľajšieho bytu, keď „svoj“ byt dlhodobo užívala, je osobou vyššieho veku a je dokázané, že stavebnotechnické prepojenie oboch bytov by bolo zrealizované (a k tomu smeruje aj žiadosť o stavebné povolenie) v prízemí oboch susediacich bytov. Tým sa získa len to, že by rodina žalovaného prechádzala medzi oboma bytmi interiérom, namiesto prejdenia niekoľko málo metrov (cca 18 metrov podľa predloženej dokumentácie) medzi vchodmi bytov č. 1 a č. 3 v exteriéri.
35. Súd preto žalobe žalobkyne vyhovel, lebo dospel k záveru, že za daných okolností je žalovaným daná výpoveď v rozpore s dobrými mravmi a tým v rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka, ktorý hovorí, že je neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. V konaní síce bolo preukázané, že žalovaný potrebuje byt pre svoju sestru Emíliu Komorovú, no v okolnostiach danej veci nemožno akceptovať ako súladné s dobrými mravmi, že by sa to malo uskutočniť na úkor žalobkyne.
36. Záverom súd dodáva, že si v rámci ohliadky prezrel aj „náhradný“ byt a tento skutočne svojim aktuálnym technickým stavom a vybavením nezodpovedá bývaniu tej úrovne, ktorú má žalobkyňa v aktuálne užívanom byte. Aj keď stav tohto bytu nebol podstatným pre rozhodnutie v tomto spore (keď primárne by kvalita náhradného bytu mohla byť skúmaná v konaní o vypratanie, pokiaľ by výpoveď bola platná, lebo vzhľadom na § 712c ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že ak zákon neustanovuje inak nájomca nie je povinný sa vysťahovať z bytu a byt vypratať kým nie je pre neho zabezpečená zodpovedajúca bytová náhrada), súd musí konštatovať, že v čase ohliadky byt predstavoval priestor na uskladnenie množstva rozličných vecí žalovaného, nenachádza sa v ňom vaňa ani všetky radiátory a teda v stave v akom sa nachádza neposkytuje dôstojné bývanie zodpovedajúce tomu, aké naopak vo „svojom“ byte žalobkyňa má. Súd na druhej strane chápe, že žalovaný nie je ochotný (a možno ani schopný) investovať do tohto bytu, pokiaľ sa tam žalobkyňa nepresťahuje, no za takéhoto stavu je potom podľa názoru súdu najideálnejším riešením ponechať žalobkyňu v byte, ktorý aktuálne obýva a práve sestra žalovaného sa môže presťahovať do bytu, ktorý si prispôsobí podľa svojich potrieb a pomerov. Tento byt jej umožní i poskytovať pomoc svojmu synovi a jeho deťom ako to deklarovala pred súdom a rovnako tak aj naopak.
37. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a v celom rozsahu úspešnej žalobkyni súd priznal plnú náhradu trov konania, t.j. v rozsahu 100 %. Výška trov konania bude určená samostatným uznesením ako to vyplýva z § 262 ods. 2 CSP.
38. Nakoľko v konaní vznikli štátu trovy konania vo výške 12,92 Eur v súvislosti s použitím služobného motorového vozidla za cestu na ohliadku do F. dňa 01.06.2016, súd vychádzajúc z článku 4 odsek 1 a 2 Základných princípov CSP, ktoré hovoria o tom akým spôsobom posudzovať vec, pokiaľ absentuje určité zákonné ustanovenie, podľa ktorého by súd mal danú vec prejednať a rozhodnúť, aplikoval obdobne ust. § 255 ods. 1 CSP a uložil povinnosť zaplatiť tieto trovy neúspešnému žalovanému.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.