Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_3Co-31-2018.pdf
PDF · 100.22 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/31/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO : 35 807 598, zastúpený JUDr. Barbora Korenecová, advokátka so sídlom Slnečná 765/5, 900 45 Malinovo, IČO: 42 174 902, proti žalovaným: 1. V. S., N.. XX.XX.XXXX, C. A. S. X/XXX, R. a 2. V. S., M. N.. XX.XX.XXXX, C. A. S. X/XXX, R., o zaplatenie 908,16 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 09. 11. 2017, č. k. 5Csp/33/2016-51 takto jednohlasne
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (I.) a žalovaným nárok na náhradu trov konania nepriznal (II.).
2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca a žalovaná v 1.rade dňa 19. 04. 2006 uzavreli zmluvu o úvere, na základe ktorej žalobca ako veriteľ žalovanej v 1.rade poskytol bezúčelový úver v hotovosti vo výške 464,71 Eur. Žalovaná v 1.rade sa zaviazala túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok 443,47 Eur, t. j. celkovú sumu 908,19 Eur vrátiť v 12-mesačných splátkach po 75,68 Eur počnúc dňom 23. 04. 2006. Žalovaná v 1.rade splátky riadne a včas nerealizovala, preto žalobca pristúpil k zosplatneniu a dňom 28. 06. 2006 sa stal splatným celý dlh. Žalobca a žalovaný v 2.rade uzatvorili dňa 05. 05. 2006 zmluvu o úvere, na základe ktorej žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému v 2.rade ako dlžníkovi úver vo výške 464,71 Eur a žalovaný v 2.rade sa zaviazal túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok 443,47 Eur, t. j. celkovú sumu 908,19 Eur vrátiť v 12-mesačných splátkach po 75,68 Eur počnúc dňom 08. 06. 2006. Žalovaný v 2.rade splátky riadne a včas nezrealizoval, preto žalobca pristúpil k zosplatneniu a dňom 13. 07. 2006 sa stal splatným celý dlh.
3. Rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 11. 07. 2007, č. k. 1T/70/2007-126 boli žalovaní v 1.a 2.rade uznaní vinnými z prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona a poškodený - žalobca s nárokom na náhradu škody bol odkázaný na občiansko-súdne konanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 11. 07. 2007.
4. V predmetnej veci žalobca uplatnil nárok na náhradu škody na súde dňa 26. 10. 2016. Súd skonštatoval, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody má základ v spotrebiteľskej zmluve, žalobca je obchodnou spoločnosťou, pričom jedným z predmetom jeho podnikania je poskytovanie úverov. Žalovaní v 1.a 2.rade sú fyzické osoby - nepodnikatelia. Je nepochybné, že charakteristickým
znakom zmlúv o úvere, ktoré sú predmetom konania je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Z vyššie uvedených dôvodov súd záväzkový vzťah medzi stranami sporu posúdil ako vzťah spotrebiteľský. Vzhľadom na právnu úpravu zakotvenú v ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. účinnú od 01. 05. 2014 súd ex offo prihliadal na premlčanie, teda aj bez námietky strany sporu. Súd nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom a že na úver dopadá tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy. Názory na aplikáciu Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka na otázku premlčania v spotrebiteľských vzťahoch spočiatku neboli jednotné. V súčasnosti už súdna prax je jednotná a otázka premlčania je vo vzťahoch majúcich spotrebiteľský charakter riešená ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Uvedenému svedčí aj právna úprava obsiahnutá v ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
5. Žalobca si svoj nárok na náhradu škody uplatnil žalobou na súde dňa 26. 10. 2016. Vedomosť o osobe škodcu a rozsahu škody žalobca získal nepochybne najneskôr po skončení trestného konania, v ktorom vystupoval ako poškodený. Po doručení rozsudku dňa 18. 07. 2007 mal žalobca riadne pokračovať v uplatnenom nároku na náhradu škody. Po skončení trestného konania odkázaním poškodeného na občianskoprávne konanie pokračovalo plynutie premlčacej doby. Dvojročná subjektívna premlčacia doba tak v predmetnej veci začala plynúť najneskôr 18. 07. 2007, kedy žalobcovi ako poškodenému bol doručený trestný rozsudok a uplynula 18. 07. 2009. Keďže žalobca podal žalobu o náhradu škody na súde až 26. 10. 2016 urobil tak po márnom uplynutí premlčacej doby. Nárok žalobcu na náhradu škody proti žalovaným v 1.a 2.rade je premlčaný, a preto súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol.
6. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 251 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 CSP. Žalovaní mali v konaní plný úspech, náhradu trov konania si neuplatnili, ani im trovy konania zo spisu nevyplývajú, preto súd vyslovil, že žalovaným nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť, žalobe vyhovieť, eventuálne žiadal rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ako dôvod uviedol, že súd prvej inštancie nebol oprávnený prihliadať na premlčanie ex offo, nakoľko aplikácia ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa neprichádza do úvahy, lebo žalobca odmieta postavenie žalovaných ako spotrebiteľov. Žalobca uzatvoril so žalovanými zmluvu o úvere, na základe ktorej bol poskytnutý úver podľa Obchodného zákonníka. Podľa ust. § 380 Obchodného zákonníka, za škodu sa považuje tiež ujma, ktorá poškodenej strane vznikla tým, že musela vynaložiť náklady v dôsledku porušenia povinnosti druhej zmluvnej strany. Podľa ust. § 386 ods. 2 Obchodného zákonníka, náhradu škody nemôže súd znížiť. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody (jeho výšku) v súlade s citovanými právnymi predpismi zmluvou a všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Niet pochýb o tom, že konanie žalovaných malo charakter úmyslu, čo bolo potvrdené rozsudkom, ktorým súd uznal žalovaných vinnými zo spáchania úmyselného trestného činu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Zároveň súd odkázal žalobcu s nárokom na náhradu škody na civilné konanie. Žalobca má za to, že tak v civilnom, ako aj v trestnom konaní žalovaní naplnili znaky občianskoprávnej, ako aj obchodnoprávnej zodpovednosti za škodu, a preto na plynutie premlčacej doby je nevyhnutné aplikovať ust. § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za 10 rokov odo dňa, keď došlo ku udalosti, z ktorej škoda vznikla. Plynutie objektívnej premlčacej doby nezávisí od žiadnej subjektívnej vedomosti žalobcu a jej začiatok sa viaže na objektívne stanovenú skutočnosť vzniku škody. Z uvedeného je zrejmé, že začiatok plynutia subjektívnej a objektívnej premlčacej doby je navzájom nezávislý. Ďalej uviedol, že aj keby sa predmetný záväzkovo-právny vzťah zo zmluvy o úvere posudzoval ako spotrebiteľský, žalobca má za to, že žalovaný sa dopustili prečinu úverového podvodu, a preto im nemožno poskytnúť ochranu spotrebiteľa, nakoľko by došlo k zneužitiu práva v prospech žalovaného a k neprimeranej ochrane. Úmyslom zákonodarcu v ust. § 110 ods. 2 Občianskeho zákonníka bolo nepochybné, aby škodca, ktorý úmyselne spôsobil škodu, túto aj nahradil s možnosťou poškodeného domáhať sa tejto náhrady v dlhšom časovom intervale. Uvedené možno chápať aj ako sankciu za úmyselné konanie škodcu. Konanie žalobcu, ktorý sa domáha náhrady škody je v úplnom súlade s právnym poriadkom, pretože v danom prípade nejde o tzv. šikanózny výkon práva, výkon práva bez právneho dôvodu alebo v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca má za to, že úmyselné konanie žalovaného (naplnenie skutkovej
podstaty úverového podvodu) a jeho následné konanie (ignorovanie výziev žalobcu na uhradenie dlžnej sumy, narastanie úrokov z omeškania) malo za následok zvyšovanie škody spôsobenej žalobcovi, preto nemožno ustáliť, že žalobca sa z trestného rozsudku dozvedel výšku spôsobenej škody, ktorá je jedným z predpokladov plynutia subjektívnej premlčacej doby. Začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je viazaný na udalosť, z ktorej škoda vznikla, pričom túto nemožno stotožňovať iba s protiprávnym úkonom či udalosťou vyvolávajúcou škodu, lebo tak by mohla objektívna premlčacia doba začať plynúť skôr než ku škode na majetku vôbec došlo, prípadne škoda by mohla vzniknúť až po uplynutí objektívnej premlčacej doby alebo by nemusela vzniknúť vôbec. Žalobca má preto za to, že žalobu podal v objektívnej lehote na náhradu škody. Na záver zdôraznil, že ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa expresis verbis ukladá povinnosť súdu prihliadať na premlčanie ex offo len v prípadoch, ak sa rozhoduje o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy, pričom v predmetnom konaní uplatnený nárok je nárokom na náhradu škody, pričom nejde o spor spotrebiteľský.
8. Žalovaní v 1.a 2.rade sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.
9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP) preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie spolu s konaním mu predchádzajúcim v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
10. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
11. V danom prípade niet akýchkoľvek pochybností, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody má svoj základ v zmluve o úvere uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou v 1.rade dňa 19. 04. 2006 a medzi žalobcom a žalovaným v 2.rade dňa 05. 05. 2006. V predmetnej veci má žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody základ v spotrebiteľskej zmluve; ide teda o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, pričom spotrebiteľ úver prijíma na spotrebu. Tento vzťah je typickým občianskoprávnym vzťahom a v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa je potrebné v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov (premlčanie, odstúpenie od zmluvy), na tieto vzťahy aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo. Z výsluchu žalovanej v 1.rade v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn. 1T/70/2007, ktorý bol oboznámený na pojednávaní konanom dňa 09. 11. 2017 (č. l. 48 - 49 spisu) vyplýva, že táto účastníčka si vybavila pôžičku od žalobcu z dôvodu vážnych finančných problémov - bola na materskej dovolenke a jej manžel - žalovaný v 2.rade bol nezamestnaný. Žalovaný v 2.rade potvrdil, že pôžičku si vybavil z dôvodu finančných problémov, keďže so žalovanou v 1.rade žili len z dávok a mali vážne finančné problémy. Za takejto situácie záver o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere má oporu vo vykonanom dokazovaní.
12. Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravoval v čase uzatvorenia zmluvy o úvere Občiansky zákonník v ustanovení § 52. Podľa tohto ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
13. Obdobným spôsobom bola osoba spotrebiteľa definovaná aj v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvárania zmluvy o úvere (spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, § 3 citovaného zákona).
14. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý žalobcom túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné úverové podmienky, ktoré žalovaná ovplyvniť nemohla, nakoľko boli už vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Žalobca má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo preukázané, aby úver poskytol žalovanej za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti tejto účastníčky, prípadne na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
15. S prihliadnutím na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybností dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ. Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže v žiadnom prípade byť len všeobecný nič nehovoriaci údaj o poskytnutí úveru na výkon povolania, zamestnania, resp. podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis má výkon povolania a zamestnania, resp. podnikateľská činnosť s uzatvorením konkrétnej zmluvy a či dlžník pri uzatváraní zmluvy skutočne konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Túto dôkaznú povinnosť si žalobca nesplnil, čo má na posudzovanie právneho vzťahu vzniknutého medzi žalobcom a žalovanými rovnaký vplyv ako keby v zmluve účel jej uzatvorenia uvedený nebol. Vzhľadom na postavenie žalovaných, spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere bol teda bez akýchkoľvek pochybností preukázaný.
16. Novela Občianskeho zákonníka účinná od 1.4.2015 doplnila ust. § 52 ods. 2 o tretiu vetu, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právny predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto právneho predpisu. Tento záver priamo vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.5.2015 vo veci 8MCdo/13/2014, ktorým bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora namietajúceho, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného nie Občianskeho zákonníka.
17. Vo veci 8 MCdo /13/2014 Najvyšší súd Slovenskej republiky priamo skonštatoval, že aj bez riešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného a nie Občianskeho zákonníka je zrejmé, že aj keby Najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie musel by prvoinštančný súd vziať zreteľ na ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod , ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť ustanovenie § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právne predpisy, ktorých súčasťou sú oba tieto ustanovenia nemajú prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou týchto právnych predpisov. Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvej inštancie posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktorý generálny prokurátor navrhuje zrušiť.
18. Právne bezvýznamný je poukaz žalobcu v odvolaní na ustanovenie § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ustanovenie § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
19. Ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka ustanovuje pri právach priznaných právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu 10-ročnú premlčaciu dobu. Vo veci 1T/70/2007 žiadne právo na náhradu škody žalobcovi priznané nebolo. Žalobca bol odkázaný so svojimi nárokmi na náhradu škody na občianskoprávne konanie, čo priamo vyplýva z rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa, č. k 1T/70/2007-126 zo dňa 11. 07. 2007. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 11. 07. 2007. K doručeniu uvedeného rozhodnutia žalobcovi došlo dňa 18. 07. 2007. Od 18. 07. 2007 teda žalobca má vedomosť o potrebe uplatniť si nárok na náhradu škody v občianskoprávnom konaní, o osobe škodcu, ako aj o výške škody.
20. Čo sa týka práva na náhradu škody toto podlieha premlčaniu. Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba a to subjektívna ( § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a objektívna (§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Začiatok subjektívnej i objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne na sebe nezávisle a ich plynutie a skončenie je tiež vzájomne nezávisle. Subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby , ktorú nemôže prekročiť. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a na začatie jej plynutia vždy treba rešpektovať subjektívnu stránku poškodeného týkajúcu sa jeho vedomosti o škode a vedomosti o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, teda o zodpovednom subjekte.
21. Žalobca ako poškodený sa dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá najneskôr dňa 18.07. 2007, kedy mu bol doručený rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa, č. k. 1T/70/2007-126 zo dňa 11. 07. 2007. Žalobu v predmetnej veci žalobca podal na prvoinštančnom súde dňa 26.10.2016, teda po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby vyplývajúcej z ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak odo dňa , keď sa žalobca dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody uplynul čas uvedený v ustanovení § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčalo, aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne. Neprichádza tu už do úvahy objektívna 10 - ročná premlčacia doba vyplývajúca z ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
22. Súd prvej inštancie správne ustálil, že vzťah medzi žalobcom a žalovanými je vzťahom spotrebiteľským, a správne postupoval súd prvej inštancie, keď uplatnený nárok na náhradu škody žalobcu posúdil aj z hľadiska premlčania v zmysle ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.. Citované ustanovenie bolo v čase podania žaloby, ako aj v čase vydania napadnutého rozsudku platné a účinné, a preto nebol daný dôvod, aby ho súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti nároku žalobcu neaplikoval.
23. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil prihliadajúc aj na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR sp. zn. II. ÚS 78/05).
24. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania, ktorý odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o trovách konania, potvrdil.
25. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaní v 1. a 2.rade boli v odvolacom konaní úspešní, žiadne preukázateľne trovy im nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najneskôr podľa § 262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.
26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).