Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_18Cb-21-2017.pdf
PDF · 169.18 KB
Case nature
Area
Subarea
18Cb/21/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Gabrielou Panákovou v právnej veci žalobcu: DPA HOLDING, s.r.o., so sídlom Krivá 21, 040 01 Košice, IČO: 36 210 820, zast. Sýkora - advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom Zoborská 13, 040 01 Košice, IČO: 47 256 206, proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, o zaplatenie 20.861,88 Eur s prísl., takto
rozhodol:
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 20.861,88 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 20.861,88 Eur od 10.01.2017 do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
1. Dňa 25.01.2017 bola Okresnému súdu Žilina doručená žaloba, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy v celkovej 20.861,88 Eur s príslušenstvom. Svoj nárok odôvodnil tým, že žalobca je výrobcom elektriny. Žalobca zaplatil žalovanému na základe vystavených faktúr sumu 20.861,88 Eur za prístup do distribučnej sústavy týkajúce sa zariadenia žalobcu v roku 2015 za obdobie od 01/2015 do 12/2015 a to napriek tomu, že žalobca s ním nemá uzavretú zmluvu o prístupe. Platby bez platne uzatvorenej zmluvy sú s poukazom na nález ÚS SR Pl ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016 protiústavné a tak došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného na úkor žalobcu.
2. Následne súd po vykonaní procesných úkonov v zmysle CSP nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav:
3. Súd mal zistené, že žalobca je výrobcom elektriny pripojeným do distribučnej sústavy žalovaného v zariadení na výrobu elektriny pod názvom Fotovoltaická elektráreň S.. Dané skutočnosti medzi stranami konania boli nesporné.
4. Medzi stranami bolo nesporné, že žalobca zaplatil žalovanému na základe vystavených faktúr sumu 20.861,88 Eur za prístup do distribučnej sústavy týkajúce sa zariadenia žalobcu v roku 2015 za obdobie od 01/2015 do 12/2015. Žalovaný to výslovne pred súdom potvrdil.
5. Žalobca poukázal na to, že žalovaný mu účtoval poplatok za prístup do distribučnej sústavy na základe § 26 ods.23 vyhl. č. 221/2013 Z.z. ÚRSO, ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike, a to napriek tomu, že žalobca s ním nemal uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Poukázal na nález ÚS SR PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016, podľa ktorého časť daného ustanovenia nie
je v súlade s Ústavou SR. Predmetná časť ustanovenia stanovovala povinnosť výrobcov elektriny platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípadoch, keď im takáto služba nebola dodávaná a ani sa zmluvne nezaviazali za takýto prístup platiť. Platby za tieto služby, vzhľadom na neexistenciu uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny medzi žalobcom a žalovaným, nemajú právny dôvod. Žalobca so žalovaným neuzavrel zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (zmluvný typ je upravený ustanovením § 26 ods.2 zákona o energetike), na základe ktorej by sa zaviazal zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb. Preto má za to, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu vo výške 20.861,88 Eur.
6. Podľa § 451 Občianskeho zákonníka (1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. (2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
7. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
8. Podľa § 458 Občianskeho zákonníka (1) Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. (2) S predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto obohatenie získal, nekonal dobromyseľne. (3) Ten, kto predmet bezdôvodného obohatenia vydáva, má právo na náhradu potrebných nákladov, ktoré na vec vynaložil.
9. Žalovaný trval na tom, že pre žalobcu zabezpečuje požadovanú kapacitu v distribučnej sústave a zabezpečuje mu prístup do distribučnej sústavy a tento ho aj reálne využíva, čo vyplýva aj z toho, že žalobca má so žalovaným uzavretú Zmluvu o pripojení výrobcu do distribučnej sústavy, pričom samotné pripojenie do distribučnej sústavy je povinným a nutným predpokladom využívania a dodávky elektriny do distribučnej sústavy. Žalobca má zároveň zabezpečenú maximálnu rezervovanú kapacitu (MRK) vo výške stanovenej v zmluve o pripojení. Žalovaný musí v distribučnej sústave rezervovať dostatočnú kapacitu, aby bolo zo strany žalobcu kedykoľvek možné dodávať elektrinu v rozsahu MRK. Nakoľko žalobca prístup do sústavy využíva, je povinný za prístup hradiť platbu vo výške určenej platnými právnymi predpismi.
10. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal Vyhlášku, ktorou od 01.01.2014 zaviedol pre výrobcov elektriny novú platbu s názvom - platba za prístup do distribučnej sústavy“ (tzv. G-komponent). Túto platbu mali povinnosť uhrádzať všetci výrobcovia elektriny bez ohľadu na to, či prístup do distribučnej sústavy využívajú, alebo nie, resp. bez ohľadu na to, či uzatvorili so žalovaným zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy alebo nie. Výšku platby za prístup do distribučnej sústavy sa určuje prostredníctvom cenového rozhodnutia Úradu, a to z hodnoty 12-mesačnej rezervovanej kapacity. Takéto cenové rozhodnutie vydáva Úrad pre každý kalendárny rok. V zmysle Vyhlášky URSO č. 221/2013 Z.z. mal každý výrobca elektriny pripojený do distribučnej sústavy žalovaného (t.j. prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy) povinnosť uhrádzať platbu za prístup, a to aj vtedy, keď žiaden prístup do distribučnej sústavy nevyužíval, resp. aj vtedy, ak neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (ďalej len „zmluva o prístupe“). /V zmysle § 26 ods. 23 Vyhlášky platba za prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy (...) na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny./ Dňa 22.06.2016 Ústavný súd SR nálezom sp.zn. I. ÚS 17/2014-132 vyslovil že taká právna úprava je neústavná (v zvýraznenej časti citovaného ustanovenia).
11. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016, právna úprava platby za prístup do distribučnej sústavy je neústavná. Podľa Ústavného súdu SR povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy môže vzniknúť len na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nebol splnomocnený
na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by ustanovil výrobcom elektriny povinnosť platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že títo nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Toto rozhodnutie bolo dňa 21.07.2016 publikované v Zbierke zákonov, čím sa stálo všeobecne záväzným. Ústavný súd SR v konaní o súlade predpisu dňa 22.6.2016 nálezom rozhodol tak, že vyslovil nesúlad napádanej právnej úpravy platby za prístup s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na základe rozhodnutia Ústavného súdu SR, ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky stratilo účinnosť v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.“ Podľa odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu SR „21.5 Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) Zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny [na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods. 2 písm. a) zákona o energetike]. Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup do distribučnej sústavy alebo iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené.“ Zákon o regulácii v § 40 explicitne nesplnomocňuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví na vydanie všeobecne záväzného predpisu, ktorým by bol Úrad pre reguláciu sieťových odvetví oprávnený ustanoviť povinnosť výrobcov elektriny platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že títo nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy.“ Pokiaľ potom časť ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.“ Popísaný stav nekorešponduje s dikciou čl. 123 Ústavy SR, keďže Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nepostupoval pri prijímaní sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii na základe zákonov (zákona o energetike a zákona o regulácii), a v ich medziach. Zároveň tieto časti § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladajú povinnosti výrobcov elektriny, o ktorých nemožno vyhlásiť, že by boli ukladané zákonom alebo na základe zákona (zákona o energetike a zákona o regulácii), čím sa dostávajú do kontradikcie s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví prijatím sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii navyše nekonal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, teda nekonal v súlade s princípom legality vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Nemožno taktiež opomenúť, že aplikáciou neústavných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii dochádza k odčerpaniu časti majetku tých výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, čím dochádza k neústavnému zásahu do základného práva výrobcov elektriny ako podnikateľských subjektov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.“ Čo sa týka ostatných častí napadnutého § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii a napadnutého § 26 ods. 24, 25 a 26 a § 29 ods. 3 vyhlášky o cenovej regulácii, ústavný súd konštatuje, že ide zväčša o technické právne normy, respektíve právne normy, ktorých základ je daný zákonom o energetike a zákonom o regulácii (...).“ Pre výrobcov elektriny, ktorí majú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, znamenajú právne normy § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii v praxi len stanovenie spôsobu výpočtu výšky poplatku, k úhrade ktorého sa zaviazali uzatvorením zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy na základe § 26 ods. 5 zákona o energetike. Pre výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, znamená časť ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii, ktorú ústavný súd bodom 1 výroku vyhlásil na nesúladnú s tam uvedenými ústavnými normami, upravenie povinnosti platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy, ktorá, ako už ústavný súd deklaroval, nemá oporu v zákone o energetike, alebo inom zákone.“ Na základe vyššie uvedeného Ústavný súd SR jednoznačne konštatoval, že je neústavné, aby výrobca elektriny bol povinný platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy v prípade ak nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Ústavný súd SR rovnako konštatoval, že na zavedenie takejto platby Úrad nebol oprávnený.
12. Podľa bodu 21.7 nálezu - povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike, čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.
13. Podľa bodu 21.5 nálezu Ústavného súdu SR jednoznačne ÚS SR uvádza, že bez zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektrickej energie nie je možné tento poplatok uplatňovať a žiadať, pričom ide o zmluvu podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, ktorý stanovuje povinné obsahové náležitosti, bez ktorých táto zmluva uzatvorená nemôže byť. Nemôže ju nahrádzať žiadna zmluva o prístupe, ani iná zmluva, ktorá sa povinne uzatvára. Ústavný súd sa vyjadruje o tejto zmluve, o konkrétnom zmluvnom type, ktorý upravuje zákon o energetike v § 26 ods. 5. ÚS SR sa vyjadril jednoznačne, že pokiaľ táto zmluva medzi prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a výrobcom elektrickej energie uzatvorená nie je, čo v danom prípade nie je, tak nie je možné uplatňovať túto platbu, resp. ju žiadať a z tohto dôvodu sa bez pochýb jedná o bezdôvodné obohatenie.
14. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie Ústavného súdu SR potvrdilo, že ten, kto nemal uzatvorenú zmluvu o prístupe, nemal povinnosť uhrádzať platbu za prístup.
15. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR účinky jeho rozhodnutia o nesúlade právneho predpisu pôsobia spätne (t.j. ex tunc) aj na situácie, ktoré predchádzali jeho vydaniu. Nie je prípustné, aby všeobecný súd v súdnom spore aplikoval právnu normu, ktorá bola medzičasom Ústavným súdom označená za neústavnú. (PLz. ÚS 1/06-4) Rozhodnutie Ústavného súdu SR nie je možné aplikovať len na situácie po jeho publikácii v Zbierke zákonov. Ak Ústavný súd SR konštatuje neústavnosť právneho predpisu, dané ustanovenie právneho predpisu bolo neústavným od už momentu jeho platnosti. Rozhodnutie Ústavného súdu SR o nesúlade právneho predpisu je nutné aplikovať aj na situácie, ktoré predchádzali jeho vydaniu. Nie je prípustné, aby všeobecný súd v súdnom spore aplikoval právnu normu, ktorá bola medzičasom Ústavným súdom označená za neústavnú. Všeobecný súd je viazaný názorom Ústavného súdu SR o ústavnosti/neústavnosti právnych predpisov a preto je v čase rozhodovania povinný aplikovať len tie predpisy, ktoré Ústavný súd SR neoznačil za protiústavné. Uvedené vychádza z rozhodnutí Ústavného súdu SR, ktorého plénum sa k účinkom rozhodnutia vyjadrilo v zjednocujúcom stanovisku prijatom pod sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4, v ktorom ÚS SR vyriešil rozpor medzi rozhodovacou praxou tretieho senátu s rozhodovacou praxou prvého a druhého senátu. Podstatou tohto rozporu bolo, či rozhodnutie ÚS SR o nesúlade právnych predpisov má účinky len od jeho vydania, t.j. ex nunc (názor tretieho senátu), alebo či tieto účinky sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním rozhodnutia Ústavného súdu, a teda toto rozhodnutie má účinky ex tunc (názor prvého a druhého senátu).
16. Teda Ústavný súd SR nálezom sp.zn. I.ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016 konštatoval, že ust. § 26 ods. 23 vyhl. č. 221/2013 Z.z. je v časti - „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny“ v zásadnom rozpore s čl. 13 ods.1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods.1, čl. 2 ods.2, čl. 20 ods.1 a čl. 123 Ústavy SR a v spojení s čl.1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa uznesenia ÚS SR sp.zn. I. ÚS 51/06 zo dňa 08.06.206, ktoré bolo potvrdené aj v zjednocujúcom stanovisku pléna ÚS SR, sp.zn. PLz. ÚS 1/06 - „hoci ústava a zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenie o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov ex tunc.“
17. V zmysle vyššie citovaného nálezu ÚS SR, sp.zn. I. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016, je poplatok za prístup do distribučnej sústavy (G-komponent), ktorý bol stanovený v rámci údajnej pôsobnosti Úradu vo vyhláške č. 221/2013 Z.z. a ktorý si žalovaný v zmysle § 26 ods.23 vyhl.č. 221/2013 Z.z. od žalobcu uplatňoval, protiústavný.
18. Z právnej argumentácie a záverov obsiahnutých v náleze ÚS SR - ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016, ktorý bol publikovaný dňa 21.07.2016 pod č. 220/2016 v Z.z., nie je možné polemizovať nad povinnosťou žalobcu platiť akýkoľvek poplatok alebo sumu za prístup do distribučnej sústavy za
dodanú el.energiu v prípade, kedy výrobu elektrickej energie, v tomto prípade aj žalobca, nemá s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú príslušnú zmluvu o prístupe do sústavy. Uzatvorenie takej zmluvy je právom žalobcu a tento výslovne uviedol, že nikdy toto svoje právo nevyužil, teda nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy v žiadnej forme.
19. Pokiaľ ide o platby, ktoré boli vyberané a fakturované za obdobie ešte pred týmto rozhodnutím PL. ÚS 17/2014-132, súd poukazuje, že čo sa týka rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/98 zo dňa 17.2.1999, závery tohto rozhodnutia už boli dávno prekonané. V tejto súvislosti súd opakovane poukazuje na zjednocujúce stanovisko pléna Ústavného súdu SR, sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4, ktoré otázku účinkov rozhodnutia ústavného súdu vyriešilo. Toto stanovisko je rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR rešpektované a neexistuje žiadne neskoršie rozhodnutie, ktoré by jeho právne závery spochybnilo. Z odôvodnenia tohto nálezu je zrejmé, že Ústavný súd SR porovnával právne názory troch senátov Ústavného súdu SR len a výlučne tých, ktoré súviseli s nálezom PL. ÚS 38/03-89. Táto námietka nijakým spôsobom nespochybňuje správnosť právneho názoru, ktorý Ústavný súd SR vyslovil. ÚS SR v konaniach o súlade právnych predpisov vždy posudzuje konkrétny právny predpis a konkrétne právne problémy ktoré sa s jeho znením spájajú. Právne názory ÚS SR ako najvyššej právnej autority, sú však vždy rešpektované a aplikované všeobecnými súdmi aj v iných súdnych sporoch. Ústavný súd SR vo výroku Zjednocujúceho stanoviska k danej právnej otázke jasne uviedol, že „hmotnoprávne účinky nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 38/03-89 (...) nastávajú pre všetkých účastníkov tohto konania ex tunc.“ Preto názor žalovaného je nesprávny.
20. Súd má za potrebné uviesť k účinkom nálezov ÚS SR, že za výnimku zo zásady, podľa ktorej výklad zákonov prislúcha predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Ide najmä o tie ustanovenia, z ktorých možno vyvodiť právne účinky nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky vydaných v konaní o súlade právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Hoci Ústava Slovenskej republiky a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori to musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty (Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 51/06, sp.zn. I. ÚS 60/06 z 08. júna 2006, sp.zn. I. ÚS 195/06 zo 17. októbra 2006 a sp.zn. I. ÚS 320/06 zo 6. decembra 2006).
21. Je nepochybné, že dňa 11.07.2013 Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „Úrad“) vydal vyhlášku č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike (ďalej len „Vyhláška“). Vyhláška pre výrobcov elektriny zaviedla novú platbu za prístup do distribučnej sústavy (tzv. G-komponent), ktorá sa uplatňuje od 01.01.2014 (ďalej len „platba za prístup“).
22. Je nepochybné, že žalobca uvedené platby za prístup uhradil v celkovej výške 20.861,88 eur, pričom žalobca tvrdil, že nikdy nemal uzatvorenú zmluvu o prístupe so žalovaným.
23. Žalobca zotrval na tom, že so žalovaným má uzavretú iba zmluvu o pripojení, čo znamená, že žalovaný umožňuje žalobcovi fyzické pripojenie do distribučnej siete a zabezpečuje mu potrebnú kapacitu na pripojenie do distribučnej siete a v zmysle platnej právnej úpravy o podpore výroby vlastnej energie, obnoviteľných zdrojov energie má žalobca vlastne právo na to, aby žalovaný odoberal od žalobcu vyrobenú energiu, pričom žalovaný má túto povinnosť s tým, že žalobca nepotrebuje prístup do distribučnej siete, ale prístup je neoddeliteľne spätý s distribúciou a žalobca nedistribuuje energie, odovzdáva ju len na rozhraní distribučnej siete žalovanému, ktorý vlastne preberá túto energiu, čiže vlastne žiadna zmluva o prístupe ani distribúcii nikdy uzavretá nebola a žalobca prístup do distribučnej siete nepotrebuje. Preto neexistuje právny základ na to, aby žalovaný vyberal platby za prístup.
24. Súd mal preukázané, že žalobca so žalovaným uzavreli Zmluvu o pripojení, pričom podľa bodu 1.1 Zmluvy žalovaný sa zaväzuje zabezpečiť a umožniť odberateľovi za podmienok dohodnutých v tejto zmluve pripojenie zariadenia odberateľa do distribučnej sústavy žalovaného. V tejto súvislosti súd poukazuje na prechodné ustanovenie - § 96 ods.10 zák.č. 251/2012 Z.z., v zmysle ktorého každý, kto má už pripojené zariadenie, tak už má zákonom garantovanú kapacitu rezervovanú.
25. Žalovaný trval na tom, že zo strany žalovaného aj žalobcu je poskytovaná služba prístupu. Poukázal na znalecký posudok a technické posúdenie, že zo strany žalovaného je poskytovaná služba - prístup a má za to, že táto služba je majetkovo oceniteľná vo výške platby za prístup.
26. Súd mal nepochybne preukázané a medzi stranami bolo nesporné, že žalobca uhradil poplatok za prístup vo výške 20.861,88 Eur, hoci žalobca so žalovaným nikdy neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe. Súd však dané platby, resp. fakturáciu za prístup, považuje za protiústavné a bez právneho základu, nakoľko boli na základe neústavného právneho predpisu. a celý čas mu bola platba za prístup fakturovaná len na základe ustanovenia Vyhlášky, a to bez akéhokoľvek zmluvného základu. Na strane žalovaného tak došlo k bezdôvodnému obohateniu z dôvodu plnenia bez právneho dôvodu, a to vo výške 20.861,88 Eur.
27. Súd poukazuje na rozdielnosť pojmu pripojenie a prístup do distribučnej sústavy. Zákon č. 251/2012 Z.z. o energetike (ako aj zákon č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby v znení neskorších predpisov) striktne rozlišujú medzi pripojením a prístupom do distribučnej sústavy. Ide o dve úplne odlišné záležitosti. Súd vzhľadom na uvedené skutočnosti sa preto zaoberal uvedenými pojmami, ako aj obsahom zmluvy, nakoľko zmluvu je nutné posudzovať podľa obsahu a nie podľa názvu a zároveň sa zaoberal aj vôľou zmluvných strán. Je nutné rozlišovať pojmy - pripojenie a prístup, medzi ktorými je v zmysle zákonných definícií diametrálny rozdiel. Aj ÚS SR rozlišuje medzi danými pojmami a konštatuje rozdiel a ich rozdielnu podstatu. V dôsledku toho je nutné rozlišovať aj predmet daných zmlúv a nemožno ich zamieňať, resp. subsumovať jednu pod druhú. Pokiaľ nebola dohodnutá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, nemôže žalovaný požadovať platby od žalobcu. Ak žalovaný poskytoval, nebolo to zmluvne dojednaná. Pokiaľ požaduje platby za prístup, resp. mal záujem taký prístup fakturovať, bolo v jeho záujme, aby si to zmluvne dojednal. Zmluva je 2-stranný právny úkon, v rámci ktorého dochádza k prejavu vôle zmluvných strán, teda ak sa má konštatovať zmluvný vzťah ohľadom prístupu, v žiadnom prípade nemôže jedna strana jednostranne umožňovať, ukladať,... bez prejavu vôle druhej strany, v danom prípade žalobcu. Z uvedeného je zrejmé, že zo Zmluvy o pripojení nevyplýva aj dojednanie prístupu a Zmluvu o prístupe do DS nemožno subsumovať pod Zmluvu o pripojení.
28. Podľa § 2 písm. a) bodu 12 Zákona o energetike sa prístupom do sústavy rozumie „prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity.“ Dané ustanovenie upravuje, že prístupom je využívanie distribučnej sústavy prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Zákon zároveň vyžaduje, aby bol prístup dohodnutý v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Distribúciou elektriny sa podľa § 2 písm. b) bodu 4 Zákona o energetike rozumie „preprava elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účel jej prepravy odberateľom elektriny. Zo zákonnej definície prístupu do distribučnej sústavy obsiahnutej v citovanom ustanovení je zrejmé, že sa realizuje výlučne podľa konkrétneho typu zmluvy, ktorou je zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Je evidentné, že nebola dohodnutá distribučná kapacita tak, ako sa vyžaduje pre prístup.
29. Podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb.
30. ÚS SR vychádza z definície prístupu do distribučnej sústavy, ktorú upravuje samotný Zákon o energetike, keď v bode 21.1 svojho rozhodnutia konštatoval, že samotný prístup do distribučnej sústavy je „právo „vpúšťať“ do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu.“ Je zrejmé, že výrobca elektriny, pri uzatvorení zmluvy o prístupe si dohodne
to, že môže elektrinu vpúšťať, ako aj to, že táto elektrina bude distribuovaná (prepravená) odberateľom alebo iným účastníkom trhu. V prípade žalobcu však k ničomu takému nedošlo. Výrobca elektrinu len dodá distribučnej spoločnosti, a tá si s touto elektrinou nakladá podľa vlastného uváženia. Potom, ako distribučná spoločnosť odoberie elektrinu, žalobca nad ňou nemá žiadnu moc a nijako nemôže ovplyvniť jej distribúciu.
31. Súd má za to, že žalovaný účelovo vychádza len z prvej časti podstaty prístupu uvedenej v dotknutom rozhodnutí ÚS SR, a to práva „vpustiť elektrinu“. Prehliada však druhú podstatnú vec, a to, že zmluva o prístupe v sebe musí zahŕňať aj dohodu o tom, že vyrobená elektrina má byť distribuovaná (prepravená) do stanoveného miesta. Uvedené vyplýva ako z definície prístupu podľa § 2 písm. a) bodu 12 Zákona o energetike, tak aj z definície zmluvy o prístupe podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike a rovnako aj z dotknutého rozhodnutia Ústavného súdu SR. S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že vymedzenia pojmu prístup do distribučnej sústavy, ktoré vo svojich vyjadreniach uvádza žalovaný, nekorešpondujú so zákonnou definíciou prístupu do distribučnej sústavy a rovnako ani s právnym názorom ÚS SR, ktorý je uvedený v predmetnom náleze. Žalovaný svojimi tvrdeniami vytvára bez opory v právnej úprave akýsi vlastný inštitút „prístupu“, ktorý považuje za nevyhnutný predpoklad pre výrobu elektriny a jej dodávku na základe zmluvy o výkupe elektriny na straty zo strany žalobcu.
32. Žalovaný predložil technickú odbornú analýzu s názvom „Technicko - odborné posouzení využívaní kapacity distribuční soustavy výrobci elektriny. Žalovaný sa touto analýzou usiloval preukázať, že dodávka elektriny žalobcom je akýmsi využívaním kapacity distribučnej sústavy. Z tohto žalovaný odvodzuje, že sa jedná o prístup. Žalovaný uvedeným postupom však mieša technické a právne otázky a zároveň sa vyhýba záväznej právnej úprave. Dodávka je však odlišný pojem ako distribúcia, čo však žalovaný zamieňa. Jediným právnym základom pre uhrádzanie platieb za prístup do distribučnej sústavy je podľa zákona o energetike a Nálezu ÚS SR zo dňa 26.6.2016, sp. zn.: PL. ÚS 17/2016, platne uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. (l.č. 196)
33. Žalovaný podaním zo dňa 29.01.2018 predložil ako prílohu aj znalecký posudok č.. vo veci posúdenia využívania distribučnej sústavy výrobcami elektriny vypracovaný Z. v N.. (l.č. 298) Posudok bol vypracovaný dňa 26.01.2018, pričom neobsahuje náležitosti súkromného znaleckého posudku v zmysle § 209 CSP, keďže neobsahuje znaleckú doložku podľa § 209 ods.1 CSP, preto nemožno daný posudok považovať akoby išlo o posudok súdom ustanoveného znalca. Podľa záverov znaleckého posudku výrobca využíva distribučnú sústavu a jej kapacitu.
- súd však poukazuje na to, že znalecký posudok je vypracovaný vo všeobecnej rovine, nevyjadruje sa konkrétne k žalobcovi.
34. Strany konania navrhovali vypočuť znalca a vyjadrenie sa k skutočnostiam ním uvedeným v znaleckom posudku, avšak súd odmietol vykonanie takého dôkazu, nakoľko to považoval za nehospodárne a neefektívne, keďže podľa strán konania, znalec sa mal vyjadriť k skutočnostiam, ktoré uviedol v znaleckom posudku bez konkrétneho vzťahu k žalobcovi a predsa nie je potrebné, aby sa znalec vyjadroval, resp. opakoval skutočnosti, ktoré uviedol v posudku. Iné dokazovanie nebolo navrhnuté a predsa znalecký posudok nie je vyhotovený vo vzťahu k žalobcovi, ale všeobecne k výrobcom, čo však neznamená, že ho možno automaticky aplikovať aj pre žalobcu, znalec nevypracoval znalecký posudok vo vzťahu k žalobcovi. Súd má za to, že ide o posúdenie právne a nie technické, preto aj výsluch znalca je nadbytočný, a to s poukazom na konštatovanie ÚS SR, pričom teda znalca nepovažoval vypočuť za hospodárne a efektívne, keďže mal iba objasňovať skutočnosti uvedené v znaleckom posudku. Pokiaľ žalovaný uviedol, že ak by žalobca nebol povinný za prístup platiť, išlo by o bezdôvodné obohatenie na jeho strane, súd poukazuje na to, že ak by aj došlo k tomu, tak zo strany žalovaného nebol podaný žiadny procesný návrh/protinávrh. Avšak súd vyhodnotil, že nejde o prístup, za ktorý by žalobca bol povinný platiť poplatok, a to ani v zmysle vyhl. URSO.
35. Súd zároveň poukazuje na to, že pokiaľ znalec uviedol, že výrobca využíva distribučnú sústavu a kapacitu, toto vyplýva zo samotnej Zmluvy o pripojení, v rámci ktorej bola aj rezervovaná kapacita. Zmluvu o prístupe však nemožno subsumovať pod Zmluvu o pripojení, je nutné rozlišovať prístup a pripojenie a taktiež kapacitu v zmysle Zmluvy o pripojení.
36. Súd zdôrazňuje, že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny je samostatný zmluvný typ podľa § 26 ods. 5. zákona o energetike. Táto zmluva je uzatváraná zo strany distribučných
spoločností. Nemôže byť nahradená zmluvami inými alebo akýmisi nešpecifikovanými ústnymi alebo nepísomnými dohodami alebo dokonca zmluvou o pripojení. Táto zmluva má tri povinné obsahové náležitosti podľa § 26 ods. 5 cit.zák. - 1/ záväzok rezervovať dohodnutú kapacitu, 2/ umožniť prístup a 3/ záväzok žalovaného prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou, ktorej množstvo je obmedzené výškou rezervovanej kapacity, elektrinu. Tento tretí záväzok nikdy v žiadnej jednej zmluve uzatvorenej medzi stranami konania nebol zakontrahovaný v akejkoľvek forme, či písomnej alebo ústnej. Nález ÚS SR jednoznačne konštatuje, že vyhláška č. 221/2013 je v rozpore v časti: „A to aj v prípade, ak takýto výrobca nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. ÚS SR teda jednoznačne vyslovil, že na to, aby bola možnosť uplatňovať poplatok za G-komponent, musí byť medzi účastníkmi, t.j. medzi prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a výrobcom elektriny, uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny ako konkrétny zmluvný typ, ktorý je upravený v § 26 ods. 5 zákona o energetike a pokiaľ táto zmluva uzatvorená nie je, nie je možné tento poplatok uplatňovať. Rezervovaná kapacita, na ktorú poukazoval žalovaný, je právom výrobcu, ktoré vyplýva zo zmluvy o pripojení a za túto bol zaplatený jednorazový poplatok v rámci zmluvy o pripojení. Žalobca poukázal na to, že žiadny výrobca elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov, ktorý má právo na podporu, minimálne do r. 2016 nevyužíval žiadnu distribučnú službu v zmysle toho, že by žiadal prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, aby prepravil tú elektrickú energiu ku koncovému odberateľovi. A nerobil to preto, pretože mal garantovanú cenu na straty. Tá cena na straty v kombinácii s cenou podpory, s cenou doplatku, mu vždy dávala garantovanú cenu na 15 rokov. Takže to nedávalo pre neho žiadny ekonomický zmysel. Teda jediné, čo výrobcovia elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov robili, bolo, že dodávali a odovzdávali v odovzdávacom mieste na začiatku sústavy, odovzdávali prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy tú vyrobenú elektrickú energiu a prevádzkovateľ je povinný ju prevziať a zaplatiť za ňu. Čiže oni mali odber garantovaný a nebol dôvod využívať a nikto ju ani nevyužíval tú distribučnú službu. Je nespochybniteľné, že v prípade, ak nie je uzatvorená medzi účastníkmi písomná zmluva podľa § 26 ods. 5 cit.zák., ani žiadna iná (inominátna, ústna a už vôbec nie zmluva o pripojení), tak v takomto prípade táto platba nemala byť nikdy uplatňovaná. To jednoznačne vyplýva z nálezu ústavného súdu a akýkoľvek iný výklad je v priamom rozpore s týmto nálezom ústavného súdu a je výkladom účelovým a tendenčným.
37. Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, distribúcii elektriny je konkrétny zmluvný typ podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike. Ústavný súd SR vyslovil, že keď táto zmluva uzatvorená nie je s distribučnou spoločnosťou, nemá byť platený G-komponent. Žalobca takú zmluvu uzatvorenú nemá. Táto zmluva má konkrétny obsahový rámec a má tri podstatné obsahové náležitosti, ktoré nie sú v žiadnej inej zmluve medzi stranami tohto konania, ani nikde neboli žiadnou, ani konkludentnou, ani ústnou formou uzatvorené.
38. Nie je sporné, že výrobca musí byť na niečo pripojený a žalovaný je špecializovaná spoločnosť, ktorá sa zaoberá distribúciou. To je jej činnosť a vykonáva prenos od výrobcu k niekomu inému. Žalobca od roku 2011 funguje na trhu, je teda pripojený, pričom všetko platil odberateľ a hoci v právnej úprave, či v zmluvnom vzťahu sa nič nezmenilo, od januára 2014 žalovaný začal účtovať poplatok za prístup s odôvodnením, že URSO vydalo cenové rozhodnutie a zaviedol poplatok za G-komponent a neskôr, že to nie je poplatok, ale cena za nejakú službu. Avšak medzi súkromnými osobami pokiaľ je záväzkový vzťah, tak musí záväzok vyplývať z nejakého zmluvného vzťahu a od roku 2011 sa nič nezmenilo, žiadna zmluva nová sa neuzatvorila, napriek tomu sa od januára 2014 začal účtovať daný poplatok, hoci neexistuje zmluvný podklad pre takýto záväzok. Ak ÚS SR konštatoval vo svojom rozhodnutí, že URSO nemalo právo takýto poplatok zaviesť a pokiaľ by to aj nebol poplatok, ale nejaká cena za služby, tak musí to z niečoho vyplývať, ale URSO nemôže robiť samostatne nejaké úvahy. Žalobca potvrdil, že zmluvný vzťah má so žalovaným, ale nie o prístupe a platná právna úprava toto rozlišuje. Nie je možné subsumovať nejakú inú zmluvu pod zmluvu o prístupe a naopak.
39. Žalovaný trval na tom, že z technického hľadiska je využívanie distribučnej sústavy žalobcom nesporné, čo vraj vyplýva aj z predloženej odbornej analýzy, ako aj z predloženej schémy. Žalobca dané tvrdenie popiera. V tejto súvislosti s poukazom na vyjadrenie žalovaného súd uvádza, že jeho tvrdenie a dohady nemajú žiaden základ v skutkovom stave, ani v príslušnej právnej úprave. Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny nemôže byť zamieňaná za zmluvu o pripojení, ani nie je obsiahnutá v tejto zmluve. Jedná sa o dve rôzne zmluvy, ktoré sú jasne odlíšené, a to nielen svojím predmetom, ale aj zákonnou definíciou.
40. Vzhľadom na uvedené súd opätovne poukazuje na bod 1. Zmluvy o pripojení, podľa ktorého žalovaný sa zaväzuje zabezpečiť a umožniť pripojenie zariadenia odberateľa do distribučnej sústavy SSE-D. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia je zrejmé, že predmetom Zmluvy o pripojení je výlučne pripojenie žalobcovho zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy žalovaného, a nie dohoda o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného. Prístup je možné dohodnúť len v Zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Obsah, ako aj podstatné náležitosti zmluvy o pripojení a zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, sú odlišné. /Súd poznamenáva, že aj zákon č. 656/2004 Z.z. o energetike, v znení účinnom od 01.01.2011 do 31.07.2012 (ďalej len „Starý zákon o energetike“) rozlišoval medzi pripojením do distribučnej sústavy a prístupom do distribučnej sústavy. Starý zákon o energetike (rovnako ako v súčasnosti platný Zákon o energetike), taktiež obsahoval zákonnú definíciu prístupu do distribučnej sústavy. Podľa § 2 písm. a), bodu 23.2. Starého zákona o energetike sa prístupom do sústavy rozumie „prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Je nepochybné, že aj predchádzajúca právna úprava jednoznačne vyžadovala, aby bol prístup dohodnutý v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Distribúciou elektriny sa podľa § 2 písm. b), bodu 7. „starého“ zákona o energetike rozumie „preprava elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia“. Z uvedených ustanovení vyplýva, že aj podľa predchádzajúceho znenia zákona o energetike sa zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny zabezpečoval prístup do distribučnej sústavy, a to výlučne len pre účely prepravy elektriny distribučnou sústavou prevádzkovateľom na časti vymedzeného územia, tzn. na účely distribúcie elektriny (o tom svedčí kumulatívna spojka „a“ ako definičný znak zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny)./
41. V zmysle vyššie uvedeného vyplýva, že aj predchádzajúca právna úprava záväzne definovala pojem prístup a vyžadovala, aby prístup bol dohodnutý na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií umožňovala výrobcovi využívať distribučnú sústavu pre účely distribúcie elektriny inému subjektu, a teda upravovala podmienky takéhoto využívania a distribúcie. Zhrňujúc vyššie uvedené podľa predchádzajúceho zákona o energetike k pripojeniu síce dochádzalo na základe „zmluvy o prístupe a pripojení“, ktorú bol výrobca elektriny podľa § 21 ods. 2 písm. a) povinný uzatvoriť s prevádzkovateľom distribučnej sústavy, avšak jej predmetom bolo výlučne fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy. Napokon aj zmluva o pripojení, ktorú uzatvoril žalobca so žalovaným, obsahuje výlučne dohodu o pripojení žalobcových zariadení na výrobu elektriny do distribučnej sústavy. Z uvedeného je zrejmé, že právo prístupu do distribučnej sústavy bolo aj podľa tzv. starého zákona o energetike výlučne predmetom zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Aj z uvedených dôvodov (pojmových nejasností) došlo Zákonom o energetike k spresneniu zákonných definícií prístupu do distribučnej sústavy a pripojenia do distribučnej sústavy. Dôvodová správa k § 2 Zákona o energetike v tejto súvislosti uvádza, že „Zmena reaguje na skutočnosť, že v aplikačnej praxi dochádza často k zámene pojmov pripojenie a prístup.“ Tvrdenia žalovaného ohľadom toho, že má zabezpečený zmluvný vzťah prístupu do distribučnej sústavy na základe Zmluvy o pripojení, nenachádzajú oporu v hmotnom práve a v konečnom dôsledku ani v samotnom predmete Zmluvy o pripojení.
42. Strany predložili viaceré zmluvy, ktoré však nepreukazujú relevantný stav. Pokiaľ predložili Zmluvu o distribúcii elektriny, či Rámcovú distribučnú zmluvu (medzi SSE, a.s. a žalovaným), či Zmluvu o dodávke a distribúcii elektriny medzi žalobcom a SSE, a.s., tieto sa týkajú výlučne zmluvného vzťahu medzi inými zmluvnými stranami, teda nejde o vzťah sporných strán. Predložené zmluvy sa netýkajú predmetu sporu a vôbec nesúvisia s predmetom konania. Predložené listiny nepreukazujú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny medzi žalobcom a žalovaným. Taktiež za Zmluvu o prístupe nemožno považovať ani predloženú Zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát a Zmluvu o doplatku. Právna úprava v spojitosti s vysloveným názorom Ústavného súdu SR jednoznačne stanovuje uzavretie Zmluvy o prístupe, avšak súd nemal preukázané jej uzavretie v žiadnej forme. Predložené zmluvy nie sú zmluvami o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Predložená zmluva o distribúcii elektriny je uzavretá medzi žalovaným a tretím subjektom, ktorým nie je žalobca. Taktiež aj predložená Rámcová distribučná zmluva nie je zmluvou so žalobcom. Súd poukazuje, že keby aj bola uzavretá Zmluva o dodávke a distribúcii elektriny pred účinnosťou novelizovaného právneho predpisu, tá sa po účinnosti súčasného Zákona o energetike považuje za zmluvu o združenej dodávke elektriny a predmetná zmluva nie je zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Je zrejmé,
že zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny môže uzatvoriť len žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy (§ 26 ods. 5 Zákona o energetike). Podľa názoru súdu je absurdné, že v prípade postavenia žalobcu ako odberateľa, sa žalovaný snaží preukázať využívanie prístupu a umožnenie prístupe a teda existenciu zmluvy o prístupe tak, že odkazuje na iný druh zmluvy, ktorú navyše so žalobcom uzatvoril úplne iný subjekt ako žalovaný. Žalobca od začiatku tvrdí, že nemá so žalovaným uzatvorenú žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, a to ani ako odberateľ a opak jeho tvrdenia nebol preukázaný, ako ani vôľa žalobcu uzavrieť takú zmluvu. Súd nemal preukázaný žiadny úmysel žalobcu prejaviť vôľu smerujúcu uzavrieť zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy v zmysle § 266 Obchodného zákonníka.
43. Podľa § 151 ods.1 CSP, podľa ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
44. S poukazom na uvedené skutočnosti súd posúdil nárok žalobcu za opodstatnený z dôvodu neuzavretia zmluvy o prístupe, a preto uhradený poplatok za prístup je žalovaný povinný vrátiť žalobcovi. Keďže zmluva o prístupe nebola uzavretá, žalobca nebol povinný platiť, jeho povinnosť z ničoho zákonného nevyplýva a predsa vyhláška nemôže stanovovať dané povinnosti, čo konštatoval aj Ústavný súd SR.
45. S poukazom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že predmetom tohto sporu je výlučne právna otázka, a to, či medzi žalobcom a žalovaným existuje obchodnoprávny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny alebo nie. Predložená technická analýza, ako ani schéma, či grafy, žiadnym spôsobom nedáva odpoveď na túto právnu otázku. Táto analýza, posúdenie nepreukazuje existenciu obchodno-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným založeným zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ktorá je jediným právnym základom pre uhrádzanie platby za prístup. Predmetný listinný dôkaz je tak irelevantný a žiadnym spôsobom nespochybňuje legitímny nárok žalobcu na vrátenie uhradených platieb za prístup do distribučnej sústavy, resp. nárok na doplatenie vystavených faktúr za doplatok. Technicko-odborné posúdenie využívania kapacity je pre danú vec irelevantné, nakoľko podstatou je právne posúdenie a technické otázky a odpovede sú pre právne posúdenie s poukazom na zákonné definície sporných pojmov a rozhodnutia ÚS SR, irelevantné. Výklad žalovaného by mal za následok, že Úrad môže kedykoľvek vymyslieť akúkoľvek platbu, ktorú budú distribučné spoločnosti od výrobcov elektriny vyberať, títo sa ale nikdy nedomôžu spravodlivostí a návratu týchto platieb. Takýto stav nemožno označiť za ústavnokonformný, ani za napĺňajúci princíp právnej istoty. Ak totiž má byť zachovaný princíp právnej istoty, jeho nevyhnutným predpokladom je, že nová právna úprava nebude neústavne zasahovať do práv subjektov. K takémuto zásahu však došlo zavedením neústavnej platby za prístup, čím bola jasne zasiahnutá právna istota výrobcov elektriny. V právnom štáte je nevyhnutné, aby v prípade neústavného zásahu došlo následne aj k spravodlivej náprave. Pokiaľ žalovaný namieta, že aplikáciou nálezu ÚS SR by v tomto spore boli neproporcionálne postihnuté jeho práva, toto tvrdenie nie je pravdivé a nemá žiaden argumentačný základ. V prvom rade totiž poškodeným subjektom je žalobca, nie žalovaný. Nie je dôvod, prečo by práva žalovaného, ktorý poberal neústavné platby, mali prevážiť nad právami žalobcu, ktorý tieto platby bol nútený uhrádzať. Žalobca zdôraznil, že k neproporcionálnemu zásahu by došlo jedine v prípade, ak by žalobcovi ani po rozhodnutí ÚS SR, neboli tieto platby vrátené a že predsa žalobca sa nedomáha žiadnej náhrady škody, žalobca sa domáha len toho, čo bolo bez právneho dôvodu uhradené žalovanému. Je v absolútnom rozpore s elementárnou spravodlivosťou, aby sa výrobca elektriny nemohol domôcť vrátenia platieb, ktoré bol neústavným predpisom roky nútený uhrádzať. Tieto platby navyše uhrádzal žalovanému „za nič“. Prístup totiž žalobca nikdy nevyužíval, ani nechcel využívať. Nemožno chrániť subjekty profitujúce na neústavnej právnej úprave na úkor poškodených subjektov.
46. Z vykonaného dokazovania, ako aj z právneho posúdenia vzhľadom na citované zákonné ustanovenia vyplýva, že je potrebné odlišovať medzi zmluvou o pripojení a medzi zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy. Súd mal preukázané iba uzatvorenie zmluvy o pripojení stranami v konaní ako zmluvnými stranami. Uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny (na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods.2 a) zák. o energ.). Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal vyhlášku č. 221/2013 Z.z., ktorá zaviedla platbu za prístup do distribučnej sústavy, ktorá sa uplatňovala od 01.01.2014, pričom platba za prístup bola možná len na základe zmluvného záväzkového
vzťahu. V tejto súvislosti bolo nutné posúdiť, či medzi stranami sporu bola vôľa uzatvoriť aj zmluvu o prístupe.
47. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
48. Podľa § 266 ods.1 Obchodného zákonníka prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.
49. Podľa § 269 ods.2 Obchodného zákonníka účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.
50. Súd nemal preukázané, že by žalobca prejavil vôľu takú zmluvu o prístupe uzavrieť. Súd skonštatoval, že žalobca nikdy neuzavrel predmetnú zmluvu a taká zmluva nie je ani obsiahnutá v uzavretej zmluve o pripojení, nakoľko neobsahuje náležitosti zmluvy o prístupe, ako bolo vyššie uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia. Predmet zmluvy bol jednoznačne stanovený a špecifikovaný v zmluve a z ničoho nevyplýva, že by táto zmluva zahŕňala aj zmluvu o prístupe. Z ničoho nevyplýva uzavretie danej zmluvy aj v ústnej forme. Súd teda skonštatoval, že medzi stranami nebola uzavretá žiadna zmluva o prístupe. Pokiaľ žalovaný poukazoval aj na nejakú rámcovú zmluvu, táto nebola uzavretá medzi stranami konania, teda nejde o záväzkový vzťah medzi stranami konania ako zmluvnými stranami. Pokiaľ žalovaný poukazoval na údaj obsiahnutý v prílohe č.1 zmluvy o pripojení - rezervovaná kapacita, ide o náležitosť zmluvy o pripojení, nebola preukázaná vôľa oboch zmluvných strán na uzavretie aj zmluvy o prístupe, zo zmluvy o pripojení jednoznačne vyplýva predmet týkajúci sa pripojenia a nie prístupu. Súd mal preukázané, že strany konania uzavreli zmluvu o pripojení, v rámci ktorej bola určená rezervovaná kapacita, čo nemožno považovať za dojednanie aj prístupu.
51. Súd mal za potreby vyjadriť sa aj k účinkom rozhodnutia ÚS SR. ÚS SR jednoznačne vyslovil účinky svojho rozhodnutia - ex tunc, teda účinky sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním rozhodnutia ÚS SR, prednosť má princíp ústavnosti. ÚS SR vo svojom zdôvodnení rozlíšil pripojenie a prístup do distribučnej sústavy tak, že pripojenie je zabezpečenie potrebnej kapacity v distribučnej sústave a fyzické pripojenie zariadenia. Uzavretie zmluvy o pripojení je povinnosťou výrobcu. (V prípade obnoviteľných zdrojov energie je tiež dôležité uviesť, že dodávka elektriny distribučnej spoločnosti a poskytovanie doplatku nie sú v zákone viazané na prístup, ale len na pripojenie) Prístup je právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity. V zmluve o prístupe a distribúcii sa distribútor zaväzuje rezervovať distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť vyrobenú elektrinu podľa dohodnutej kapacity. Keďže ide o právo, výrobca sa môže rozhodnúť, či chce distribuovať elektrinu cez sústavu. ÚS SR posúdil platby za prístup za opodstatnené, avšak je nutné zdôrazniť, že iba v tom prípade, že je uzavretá zmluva o prístupe. Súd v tomto konaní posúdil, že zmluva o prístupe, ktorá by zakladala právo na platby za prístup do distribučnej sústavy, uzavretá nebola.
52. Súd poukazuje na to, že žalovaný nepreukázal žiadny prejav vôle takú zmluvu o prístupe uzavrieť, nepreukázal ani to, že zmluva o pripojení obsahuje náležitosti zmluvy o prístupe a ani zo samotnej zmluvy nevyplýva, že by obsahovala aj zmluvu o prístupe. Jeho tvrdenia sú teda len účelovou a špekulatívnou obranou s cieľom vyhnúť sa vráteniu fakturovaných úhrad, ktoré s poukazom na vyššie uvedené boli fakturované neoprávnene a v rozpore so zákonom.
53. Keďže žalobca sa domáha vrátenia už uhradenej platby za prístup, nie je možné odmietnuť žalobcovi priznať jeho nároky opierajúc sa o neústavné právne normy, ktoré vyberanie platby za prístup umožňovali. Vykonaným dokazovaním súd posúdil nárok žalobcu za opodstatnený tak, ako to vyplýva z vyššie uvedeného. Zároveň mal za to, že prípadné ďalšie dokazovanie by bolo nehospodárne a nadbytočné, keďže dostatočným dokazovaním a vyjadrením sa strán bolo nepochybne preukázané, že zmluva o prístupe nebola uzavretá, nevyplýva zo Zmluvy o pripojení, ani zo žiadnej inej a nevyplýva ani žiadny prejav vôle zo strany žalobcu takú zmluvu uzavrieť, ako ani samotný prístup do distribučnej sústavy nebol preukázaný a teda ak boli fakturované dané platby, v spojitosti s rozhodnutím ÚS SR vystavenie takých faktúr bolo nedôvodné a v rozpore s právnymi predpismi. Keďže došlo k úhrade, je povinnosťou žalovaného dané úhrady vrátiť. Čo sa týka vyjadrenia Českého vysokého učení technického v Prahe, jedná sa o technické vyjadrenie, o technické posúdenie, avšak podstatou sporu
bola skutočnosť, či došlo k uzavretiu zmluvy o prístupe a teda či platby boli opodstatnené, na čo súd skonštatoval, že neboli opodstatnené ani platby, a preto je povinnosťou žalovaného ich vrátiť v celom rozsahu.
54. Súd opakovane poukazuje na to, že toho času je tu záväzný nález ÚS SR, ktorý uvádza, že bez zmluvy podľa § 26 ods. 5 je táto platba požadovaná žalovaným neoprávnená a pokiaľ ide o prístup, nejde o prístup, ktorý bol fakturovaný žalovaným na základe zmluvy o prístupe do DS a to z dôvodov vyššie uvedených. Keby sa pripustila argumentácia žalovaného, tak by nález ÚS SR nemal žiaden význam, lebo všetci výrobcovia sú do distribučnej sústavy pripojení, takže potom by sa netýkal nikoho, pričom ÚS SR rozlišoval medzi subjektmi, ktoré tú zmluvu majú, a ktoré nemajú. Prístup musí mať každý výrobca v odovzdávacom mieste a to bolo zabezpečené práve zmluvou o pripojení. Avšak nejde o prístup do distribučnej sústavy, ktorá je predmetom konania, pretože podstatou zmluvy o prístupe je iný záväzok, než v zmluve o pripojení. Podstatné je to, že je tam záväzok žalovaného umožniť prepravu elektrickej energie ku koncovému užívateľovi, ale nikdy takýto záväzok nebol dohodnutý, ani nikdy oň žalobca nemal žiadny záujem.
55. Súd vykonané dokazovanie hodnotil v zmysle § 191 CSP podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a na zákonné ustanovenia súd posúdil skutkovú a právnu dôvodnosť žaloby tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia. Súd záverom zdôrazňuje, že nemal preukázaný prístup, za ktorý bola žalobcovi vystavená faktúra, ani žiadna zmluva nebola uzavretá. Nie je sporné, že výrobca musí byť na niečo pripojený a žalovaný je špecializovaná spoločnosť, ktorá sa zaoberá distribúciou. Avšak je nesporné, že nejde o prístup do DS tak, ako to vyplýva z platnej právnej úpravy, nie je ani žiadny zmluvný vzťah medzi stranami ohľadom prístupu do DS a nemožno taký prístup, za ktorý žalovaný požadoval poplatok, subsumovať pod zmluvu o pripojení a naopak. Súd po vykonanom dokazovaní posúdil, že nárok žalobcu je opodstatnený a žalovaný je povinný vrátiť poskytnuté plnenie.
56. Žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania od 10.01.2017 zo sumy 20.861,88 eur.
57. Podľa § 369 Obchodného zákonníka: (1) Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. (2) Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením. (3) Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.
58. Podľa § 1 ods.1 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania zvýšenej o osem percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania sa použije počas celého tohto kalendárneho polroka omeškania.
59. Ak má byť bezdôvodné obohatenie vydané v peniazoch a dlžník nesplní svoju povinnosť riadne a včas, veriteľ má právo požadovať aj úroky z omeškania. Ak sa dlžník dostane s plnením tohto dlhu do omeškania, žalobca ako veriteľ si nárok na úhradu úrokov z omeškania uplatňuje dôvodne a v súlade s ustanovením § 517 Občianskeho zákonníka. (R5/2002) (judikát sa uplatní aj obchodných vzťahoch) Vzhľadom na to, že v danom prípade ide o obchodno-záväzkový vzťah, pre bezdôvodné obohatenie sa aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, avšak na úroky z omeškania sa aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka s poukazom na § 261 Obchodného zákonníka. Teda všetko ostatné (úroky z omeškania,...) sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka, pokiaľ to upravuje, čo v danom prípade upravuje. Ide o vzťah medzi podnikateľmi, preto je neopodstatnené aplikovať právnu úpravu úrokov z omeškania podľa Občianskeho zákonníka. Pri výške súd postupoval podľa nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., v zmysle čoho úroková sadzba v rozhodnom období je vo výške uvedenej vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
60. Súd mal preukázané, že žalobca vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia listom zo dňa 02.01.2017 do 04.01.2017. List bol doručený dňa 09.01.2017, čo vyplýva z predloženej doručenky. (l.č. 56) Keďže stanovená lehota bola nesplniteľná vzhľadom na dátum doručenia výzvy, žalobca
si uplatnil úroky pred súdom až od 10.01.2017, teda od nasledujúceho dňa po doručení, teda od najbližšieho možného dňa uplynutého na plnenie. Súd teda rozhodol o úrokoch z omeškania tak, ako to vyplýva z výroku rozhodnutia, t.j. od nasledujúceho dňa po doručení výzvy na zaplatenie. Súd priznal uplatnenú výšku úrokov z omeškania, nakoľko danú výšku posúdil ako primeranú a osobitne ju nedokazoval v zmysle ustanovení CSP.
61. Podľa § 255 CSP
(1) Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. (2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
62. Podľa § 262 ods.1 a ods.2 CSP (1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
63. V zmysle citovaných zákonných ustanovení súd priznal náhradu trov žalobcovi v rozsahu 100%, keďže žalobca bol úspešný v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v zmysle § 262 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
64. Na základe uvedených skutočností súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§127 CSP), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, musí byť podpísané, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 363 CSP) Podľa § 365 CSP 1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).