Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Co-263-2017.pdf
PDF · 124.8 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/263/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobcu V.. G. G., bytom na B. XXXX/XX, XXX XXX C. 6, Q. republika, zastúpeného JUDr. Milanom Slebodníkom, advokátom Štúrova 20, Košice, proti žalovanej JUDr. Adriane Krajníkovej, advokátke, so sídlom Kuzmányho 57, 040 01 Košice, IČO: 31 308 708, zastúpenej JUDr. Zuzanou Komorovskou, AK Kuzmányho 57, Košice, o zaplatenie 20.000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku č.k. 35C/246/2015-152 z 28.3.2017 Okresného súdu Košice I
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I rozsudkom č.k. 35C/246/2015-152 z 28.3.2017 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 20.000,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 20.000,- Eur od 1.7.2013 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozhodol tak o žalobe doručenej súdu 18.5.2015, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia istiny 20.000,- Eur s príslušenstvom a náhrady trov konania. Nárok odôvodnil tým, že žalovaná ho obhajovala od 9.6.2009 na základe ním udelenej plnej moci v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II v trestnej veci pre trestný čin sprenevery. V súvislosti s trovami obhajoby jej uhradil sumu 3.653,29 € dňa 11.10.2010 a sumu 1.992 € dňa 19.2.2011 na základe žalovanou vystavených faktúr. Následne ho žalovaná požiadala o zloženie preddavku na ďalšie trovy jeho obhajoby vo výške 20.000 €, s čím súhlasil a túto sumu jej zaplatil v dvoch splátkach prevodom na účet tak, že k úhrade čiastky 12.000 € došlo dňa 20.2.2011 a čiastky 8.000 € dňa 23.2.2011. Po vynesení oslobodzujúceho rozsudku súdom prvej inštancie ho žalovaná požiadala o zaplatenie úhrady na ďalšie trovy obhajoby v sume 15.000 € a zaplatenie faktúry za advokátske úkony č. 3 zo dňa 14.5.2013 v sume 3.486 €, ktorú mu v prílohe mailu doručila. Uvedené sumy odmietol zaplatiť, dňa 5.6.2013 odvolal žalovanej plnomocenstvo a zároveň žalovanú požiadal o vyúčtovanie čiastky 20.000 €, ktorú jej zaslal ako preddavok na trovy obhajoby. Žalovaná reagovala oznámením, že advokátska odmena bola medzi nimi dohodnutá ako kombinácia odmeny paušálnej vo výške 20.000 € a dohodnutej tarifnej odmeny podľa jednotlivých faktúr, preto mu túto čiastku nevrátila. Na základe sťažnosti podanej žalobcom na Slovenskú advokátsku komoru, táto prešetrila vec, pričom dospela k záveru, že sťažnosť je dôvodná, na základe čoho bol voči žalovanej podaný návrh na začatie disciplinárneho konania z dôvodu, že vec s ním ako klientom po skončení právneho zastúpenia bezodkladne písomne finančne nevysporiadala, ani na opakovanú výzvu nevrátila prípadný zostatok ním uhradeného preddavku na odmenu advokáta. Žalobca dôvodní, že nedošlo k dohode advokátskej odmeny ako kombinácie odmeny paušálnej vo výške 20.000 € a dohodnutej tarifnej
odmeny, preto ním zložený preddavok vo výške 20.000 € mal slúžiť na krytie budúcich úkonov právnej služby, ktoré mali byť po skončení vyúčtované zo strany žalovanej. Nakoľko si žalovaná ponechala preddavok bez vyúčtovania, došlo u nej k bezdôvodnému obohateniu, ktoré je povinná vydať. Prvoinštančný súd zohľadnil aj stanovisko žalovanej, ktorá potvrdila, že žalobcu obhajovala v trestnej veci na základe plnej moci zo dňa 9.6.2015 (vec vedená na Okresnom súde Košice II sp.zn. 4T/15/2010). Počas zastupovania bola medzi nimi uzavretá dohoda o advokátskej odmene tak, že táto bude uhrádzaná v zmysle § 2 ods. 2 písm. d/ vyhlášky. Začiatkom roku 2011 sa so žalobcom dohodli, že popri tejto odmene jej bude uhradená odmena za kladný výsledok vo veci, t.j. oslobodenie, a to už v štádiu dosiahnutia tohto výsledku na súde prvej inštancie s tým, že v prípade iného výsledku sa táto suma vráti žalobcovi - čiže bola dohodnutá kombinovaná odmena podľa § 2 ods. 3 vyhlášky č.655/2004 Z.z.. Medzi ňou a žalobcom je rozpor v otázke povahy zloženej platby 20.000 €, keď iba tvrdí, že ide o paušálnu odmenu vymienenú pre kladný výsledok veci. Pokiaľ žalobca tvrdí, že išlo o zálohu na tarifnú odmenu, je zrejmé, že došlo k omylu na stranách dohody, kde jeden účastník plnil ako zálohu na tarifnú odmenu a druhý ju prijal ako paušálnu odmenu, v ktorej súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/124/2002 a má za to, že došlo k premlčaniu práva na vrátenie tejto sumy, nakoľko k bezdôvodnému obohateniu došlo už nasledujúci deň po prijatí paušálnej odmeny, keďže žalobca platil zálohu na tarifné úkony. Jej správanie má podľa názoru žalovanej náznaky nakladania s paušálnou odmenou a opak nebol preukázaný.
2. Súd zistil, že rozhodnutím VI. disciplinárneho senátu SAK z 15.10.2014 vo veci sťažnosti žalobcu voči žalovanej bola žalovaná uznaná za vinnú z disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 Zákona o advokácii, pretože zavinene závažným spôsobom porušila povinnosti advokáta podľa 18 ods. 2 a 3 Zákona o advokácii a § 11 ods. 3 a § 13 advokátskeho poriadku SAK tým, že po ukončení zastupovania klienta v trestnej veci sprenevery podľa § 248 ods. 1, 4 Trestného zákona a legalizácie príjmu z trestnej činnosti formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 252 ods. 1 písm. a/ ods. 4 Trestného zákona, účinného v čase spáchania skutku, vec s klientom po skončení zastúpenia bezodkladne písomne finančne nevysporiadala. Klientovi ani na jeho opakovanú výzvu nevrátila zostatok ním uhradeného preddavku na odmenu advokáta a dňa 14.5.2013 písomne vyzvala sťažovateľa, aby uhradil odmenu a preddavok na ďalšiu prácu advokáta na účet, ktorý patril jej synovi, ktorý nie je advokátom, za čo jej bolo uložené podľa § 56 os. 2 písm. c/ zákona o advokácii disciplinárne opatrenie - peňažná pokuta vo výške 10.000,- Eur. V odôvodnení predmetného rozhodnutia bolo uvedené, že obrane disciplinárne obvineného o tom, že uhradená suma 20.000,- Eur predstavovala dohodnutú paušálnu odmenu za úspech vo veci disciplinárny senát SAK neuveril, nakoľko toto tvrdenie advokát nevedel preukázať. V prípade, ak medzi disciplinárne obvineným a sťažovateľom bol spor o povahe poskytnutých peňažných prostriedkov a disciplinárne obvinený nebol schopný preukázať svoje oprávnenie ponechať si tieto peňažné prostriedky na účel náhrady dohodnutej náhrady a odmeny advokáta, bol povinný tieto peňažné prostriedky v lehote 30 dní po skončení zastupovania klientovi vrátiť a vec s ním finančne vysporiadať. Tým, že disciplinárne obvinený prijatú sumu 20.000,- Eur, ani jej časť klientovi nevrátil, pričom v konaní nepreukázal svoj nárok ponechať si túto sumu a klientovi po skončení zastupovania nezaslal finančné vyúčtovanie tejto čiastky, porušil povinnosti advokáta. Okrem toho disciplinárne obvinený požiadal klienta, aby sumu uhradil na účet tretej osoby, ktorá nie je advokátom, konal v rozpore so svojou povinnosťou zachovať mlčanlivosť, advokátske tajomstvo a tým aj v rozpore s povinnosťou konať čestne, svedomito a spôsobom znižujúcim povinnosť advokátskeho stavu. Disciplinárne obvinený nevedel uspokojivo vysvetliť dôvod poukázania prostriedkov na účet tretej osoby, ktorá nevykonávala advokáciu spoločne s disciplinárne obvineným a ani použitie týchto prostriedkov. Takýto postup advokáta môže vyvolávať vo vzťahu ku klientovi dôvodné pochybnosti o čestnosti plánovaného postupu advokáta, čo neprispieva k dôstojnosti advokátskeho stavu a preto bolo potrebné na disciplinárne obvineného pôsobiť peňažnou pokutou vo výške 10.000,- Eur. Advokát, ktorý nie je schopný vierohodne preukázať, že peňažné prostriedky poskytnuté klientom je oprávnený si ponechať na účel úhrady dohodnutej zmluvnej odmeny advokáta, je povinný tieto peňažné prostriedky v lehote 30 dní po skončení zastupovania klientov vrátiť. Na základe odvolania disciplinárne obvineného odvolací disciplinárny senát rozhodol rozhodnutím z 15.6.2015 sp. zn. III. ODS-32/14:3299/2013 tak, že odvolaním napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Odvolací disciplinárny senát zastával názor, že suma 20.000,- Eur zaplatená klientom bola preddavkom na tarifnú odmenu obhajcu za vykonané úkony právnej služby a nákladov spojených s výkonom obhajoby v trestnom konaní, pretože tento právny názor vychádza z neexistencie dvojstrannej (spravidla písomne) dohody medzi klientom a advokátom o tom, že suma 20.000,- Eur je zmluvne dohodnutou odmenou aj s ohľadom na znenie § 24 ods. 3 Zákona o advokácii, podľa ktorého sa určuje odmena advokáta na základe dohody medzi advokátom a klientom a ak nedôjde k dohode
patrí advokátovi tarifná odmena. Disciplinárny senát v závere uviedol, že uložené disciplinárne opatrenie zodpovedá okolnostiam posudzovaného prípadu všetkým kritériám uvedeným v § 56 ods. 4 Zákona o advokácii a § 26 ods. 2 disciplinárneho poriadku SAK. Advokát pri výkone práv a povinnosti obhajcu totiž opakovane požadoval od klienta preddavkovanie trov obhajoby v takom objeme, ktorý nebol adekvátny vykonanej služby podľa § 14 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a napriek tomu, že klient preddavkoval obhajobu sumou viac ako 20.000,- Eur bez primeraného dôvodu a bez reálnej potreby, žiadal od klienta ďalší preddavok vo výške 15.000,- Eur. Navyše z podrobného preskúmania faktúr č. 1, 2, 3 vystavených klientovi bolo zistiteľné, že advokát klientovi fakturoval vykonanie veľkého množstva úkonov právnej služby, napr. štúdia trestného spisu (celkom 6krát), rokovanie s klientom (celkom 9krát) a iné, ktoré neskôr klient právom namietal ako nepodložené písomným záznamom.
3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 451 ods. 1, 2, § 457, § 107 ods. 1, 2, 3, § 563 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka spolu s § 24 ods. 1 a 3 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii, § 1 ods. 2, § 2, § 5, § 6, § 9 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a § 10d ods. 1 a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb.. Za sporné považoval právne posúdenie nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy titulom bezdôvodného obohatenia a obsah ústnej dohody o odmene advokáta vzhľadom na rozporné tvrdenia žalobcu a žalovanej o charaktere tejto odmeny. Vzhľadom na námietku premlčania vznesenú žalovanou a v súlade so zásadou hospodárnosti konania sa súd v prvom rade zaoberal uvedenou námietkou a dospel k záveru, že tento nárok nie je premlčaný. Súd mal za to, že premlčanie uplatneného nároku sa spravuje ustanovením § 107 Občianskeho zákonníka, nakoľko sa jedná o vydanie bezdôvodného obohatenia. Pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná premlčacia doba - subjektívna a objektívna, ktorých začiatok je stanovený odlišne, na sebe nezávisle a ich plynutie a skončenie je taktiež nezávislé. Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, kedy sa oprávnený skutočne dozvedel, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto na jeho úkor bezdôvodného obohatenie získal. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby a to tak trojročnej, ako aj desaťročnej v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci okamih, kedy bezdôvodné obohatenie vzniklo. Bezdôvodné obohatenie získané plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol vzniká okamihom, kedy odpadol právny dôvod už poskytnutého plnenia. Poukázal na judikatúru a vychádzal z úvahy, že bezdôvodné obohatenie získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol (451 ods. 2 OZ), vzniká okamihom, kedy odpadol právny dôvod už poskytnutého plnenia. V prípade, že žalobca poskytol sumu 20.000,- Eur žalovanej ako preddavok na jej odmenu advokátky a následne listom zo dňa 5.6.2013 ukončil túto spoluprácu, je zrejmé, že dátum doručenia listu ukončenia zastupovania žalovanej (dňa 25.6.2013) je okamihom, kedy odpadol právny dôvod už poskytnutého plnenia sumy 20.000,- Eur. Následne advokátka mala povinnosť uvedenú sumu vyúčtovať, čo však neučinila. V tomto prípade, teda subjektívna aj objektívna premlčacia doba začína plynúť okamihom, kedy odpadol právny dôvod poskytnutého plnenia žalobcom žalovanej, t.j. po doručení listu zo dňa 5.6.2013 žalovanej. I keď žalobca nepredložil súdu dôkaz o doručení predmetného listu žalovanej, súd vychádzal z jej odpovede zo dňa 24.7.2013, kedy uviedla, že list prevzala dňa 25.6.20136. Na základe uvedeného súd konštatoval, že k začatiu plynutia tak subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, ktorý odpadol, došlo dňom 26.6.2013. Porovnaním uvedeného dátumu s dátumom podania žaloby 18.5.2015 súd konštatoval, že k premlčaniu nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanej nedošlo a tento nárok bol uplatnený riadne a včas. Čo sa týka sporného obsahu dohody medzi žalobcom a žalovanou ohľadom charakteru odmeny advokátky, súd mal za to, že žalovaná v konaní nepreukázala ňou tvrdenú argumentáciu, že došlo medzi ňou a žalobcom k dohode o poskytnutí paušálnej odmeny viazanej na kladný výsledok, t.j. oslobodzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý nemusel byť ani právoplatný. Obsah takejto dohody zostal len v rovine jej tvrdení. Povahu poskytnutých peňažných prostriedkov ako dohodnutú paušálnu odmenu žalovaná nebola schopná preukázať a preto v zmysle § 1 ods. 2 vyhlášky súd mal za to, že žalovanej prináleží len tarifná odmena, ktorá mala byť žalobcovi vyúčtovaná. Žalovaná predložila súdu faktúru č. 3, ktorou vyúčtovala odmenu za poskytnuté právne služby po úhrade z faktúry č. 2 do výpovede plnej moci žalobcom, kedy nebolo v konaní sporné, že táto suma nebola žalobcom žalovanej uhradená, avšak keďže žalovaná sa v konaní v tomto smere nijako nebránila, ani nevzniesla žiadnu kompenzačnú námietku danej sumy k sume požadovaného nároku 20.000,- Eur resp. iný započítací prejav, súd sa takouto sumou a prípadným jej započítaním vôbec ani nezaoberal a konštatoval, že je plne na žalovanej vymáhať si túto sumu titulom neuhradenej faktúry č. 3 vo vzťahu k žalobcovi prípadne súdnou cestou. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca uhradil žalovanej sumu
20.000,- Eur dňa 21. a 22.2.2011, kedy skutočnosť, že suma 12.000,- Eur bola zasielaná z iného účtu než z účtu žalobcu, neznamená ešte nedostatok aktívnej legitimácie na strane žalobcu v konaní. V tomto prípade išlo o účet manželky žalobcu, kedy je irelevantnou otázkou, z akého účtu bola zasielaná predmetná suma. Podstatnou skutočnosťou bolo, že suma bola platená žalobcom za právne služby mu poskytované žalovanou. Žalovaná nebola v žiadnom právnom vzťahu s manželkou žalobcu a zároveň je nepochybné, že aj ona sama túto sumu 12.000,- Eur prijala ako sumu od žalobcu. Takto sa vyjadrovala počas celého súdneho konania v tejto veci, ako aj počas celého disciplinárneho konania začatého na základe sťažnosti žalobcu pred Slovenskou advokátskou komorou, pričom danú skutočnosť o aktívnej legitimácii žalobcu ohľadom tejto časti sumy nikdy nespochybnila. Nakoľko žalovaná ani na požiadanie žalobcu uvedenú sumu 20.000,- Eur ako nárok z bezdôvodného obohatenia (t.j. z dôvodu, ktorý odpadol) žalobcovi nevrátila, vyúčtovanie uvedenej sumy nevykonala, súd mal za to, že je dôvodnou celá suma 20.000,- Eur a k jej vráteniu žalovanú zaviazal. Čo sa týka úroku z omeškania súd mal za to, že žalovaná sa minimálne dňom 25.6.2013 dozvedela o požiadavke žalobcu na vydanie predmetného bezdôvodného obohatenia (§ 563 OZ) a teda už dňom nasledujúcim 26.6.2013, dochádza k jej bezdôvodnému obohateniu. Vzhľadom na vyššie uvedenú skutočnosť súd priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania vo výške 5,5% ročne zo sumy 20.000,- Eur od 1.7.2013 do zaplatenia. Súd posudzoval aj výšku požadovaného úroku z omeškania a mal za to, že tento je správne uplatnený, pretože ku dňu 26.6.2013 bola sadzba Európskej centrálnej banky 0,5%, čo za použitia § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. predstavuje presne 5,5 % ročne. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a plne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom o konkrétnej výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
4. Proti uvedenému rozsudku podala žalovaná v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/ a h/ CSP a navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na nové konanie súdu prvej inštancie eventuálne zmeniť rozhodnutie tak, že súd žalobu zamietne. Uplatnila si trovy odvolacieho konania. Žalovaná v odvolaní opakovane zdôraznila, že ona posudzovanú platbu prijala ako paušálnu odmenu za dosiahnutie dohodnutej skutočnosti - oslobodenia na súde prvej inštancie, t.j. ona takto vnímala uvedenú platbu, pričom uvedený výsledok aj bol dosiahnutý. Tarifná odmena bola dohodnutá ako prvá a popri nej neskôr bola dohodnutá aj paušálna odmena, pričom tarifná odmena bola účtovaná osobitnými faktúrami, ktoré žalobca uhrádzal bez výhrad. Podľa názoru žalovanej súd prvej inštancie poukázal na judikatúru, ktorá je pre prejednávanú vec irelevantná a zameral svoju pozornosť jednostranne, keď vychádzal z okamihu ňou prevzatej výzvy od žalobcu na vrátenie sumy 20.000 € bez toho, aby sa vysporiadal s jej obranou, že túto sumu prijala ako odmenu za vymienený výsledok, ktorý aj dosiahla. Pokiaľ súd nemal za preukázané, že k takejto dohode medzi účastníkmi došlo, mal sa vysporiadať s jej obranou, že došlo medzi účastníkmi k nedorozumeniu ohľadne povahy (charakteru) tejto odmeny. V dôsledku takéhoto nedorozumenia podľa jej názoru bezdôvodné obohatenie muselo vzniknúť v čase, keď predmetnú platbu obdržala, t.j. v dňoch 20.2.2011 a 23.2.2011, nie až v čase, ako to ustálil súd prvej inštancie. Vzhľadom na uvedené podľa jej názoru je tento nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčaný.
5. K podanému odvolaniu sa žalobca vyjadril písomne tak, že žalovaná neuviedla akú inú vadu, ktorá podľa nej spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci, malo konanie prvoinštančného súdu napriek tomu, že uplatnila tento odvolací dôvod a rovnako neuviedla ani aký ňou navrhovaný dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností súd prvej inštancie nevykonal, na základe čoho považuje odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/ a písm. e/ CSP za nedôvodné. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a písm. h/ CSP žalobca uviedol, že žalovaná opakovane uvádza skutočnosti a tvrdenia, ktoré uvádzala už pred súdom prvej inštancie, avšak svoje tvrdenie, že predmetnú platbu prijala ako paušálnu odmenu nijakým spôsobom nepreukázala. Nepredložila zmluvu alebo inú dohodu, z ktorej by bolo zrejmé, že popri tarifnej odmene medzi účastníkmi došlo k dohode aj o odmene paušálnej za oslobodzujúci rozsudok pred súdom prvej inštancie. Žalobca opakovane uviedol, že sa nejednalo o paušálnu odmenu, ale jednalo sa o preddavok, ktorý žalovanej na jej žiadosť poskytol a keďže dôkazné bremeno týkajúce sa uzavretia dohody o paušálnej odmene je na strane žalovanej, existenciu takejto dohody mala preukázať práve ona. Súd prvej inštancie teda postupoval správne, bez akýchkoľvek vád, v dostatočnej miere sa vysporiadal s obranou žalovanej, v otázke existencie dohody o paušálnej odmene, ale aj v otázke povahy tejto platby. To, že platbu žalovaná od momentu jej pripísania na jej účet považovala bez akéhokoľvek dôvodu za paušálnu odmenu, nemá žiadny právny význam pre
posúdenie otázky vzniku bezdôvodného obohatenia alebo momentu kedy k nemu došlo. Aj otázku premlčania teda súd prvej inštancie vyhodnotil správne, keďže bezdôvodné obohatenie získané plnením, ktorého právny dôvod neskôr odpadol, vzniká (a objektívna doba pre premlčanie práva na jeho vydanie preto začína plynúť) okamihom odpadnutia právneho dôvodu poskytnutého plnenia. Návrh na vydanie platobného rozkazu bol preto v tomto prípade podaný včas, pred márnym uplynutím subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej lehoty. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.
6. V odvolacej replike žalovaná poukázala na chronológiu úhrad a faktúr účtovaných za tarifnú odmenu, pričom podľa jej názoru, pokiaľ by malo platiť to, čo tvrdí žalobca, že suma 20.000 € mala slúžiť ako preddavok na tarifnú odmenu a iné trovy, ktoré mohli v konaní vzniknúť, nebol by osobitne po zaplatení 20.000 € (v dňoch 20. - 23.2.2011) uhradil následne dňa 5.4.2011 tarifnú odmenu 1.992 €, ale by ju žiadal započítať - uhradiť z čiastky 20.000 €. Súhlasila s názorom žalobcu, že dôkazné bremeno je na jej strane, avšak opakovane tvrdila, že dohoda o paušálnej odmene za účelom oslobodenia na súde prvej inštancie uzavretá bola, čomu zodpovedá jej a žalobcovo konanie ohľadom platieb a vzájomná písomná komunikácia pred aj po ukončení zastupovania. Opakovane poukázala na rozpor v ponímaní predmetnej platby na strane žalobcu a žalovanej, čo podľa nej má právny význam na posúdenie otázky premlčania, konkrétne lehoty jej začiatku, keď opakovane vyjadrila názor, že k vzniku bezdôvodného obohatenia došlo dňom pripísania prostriedkov na jej účet.
7. Žalobca v odvolacej duplike zdôraznil, že žalovaná opakuje len svoje domnienky a tvrdenia uvádzané aj pred súdom prvej inštancie, ktoré nepreukázala listinnými dôkazmi, pričom poradie platieb, na ktoré žalovaná upriamuje pozornosť, nepreukazujú existenciu ňou tvrdenej dohody.
8. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalovanej uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto rozsudok vrátane výroku o trovách konania potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny .
9. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 CSP).
10. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa nasledovné:
12. Žalovaná podala odvolanie z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/, h/ CSP, pretože konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, tiež súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, zároveň súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, t.j. vadami konania podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP sú iné vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok rozhodnutia ,s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP.
14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. e) CSP je v súdnej praxi daný vtedy, ak súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, k čomu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky stranami sporu navrhnuté dôkazy konania, najmä súd nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z
hľadiska hmotného práva nie sú významné a nevykoná ani dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré boli už preukázané iným spôsobom alebo založené na zhodnom tvrdení strán sporu. Neúplné zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, ktorý je spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť. Iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v spore spôsobilým odvolacím dôvodom. Zároveň musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.
15. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods.1 písm. f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§ 191 ods 1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192,193 a 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.
16. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.
17. Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP a rovnako ani odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/,b/,c/ CSP nie sú dané, pretože odvolací súd pri preskúmaní rozhodnutia súdu a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok uvedené v týchto ustanoveniach (t.j. ani procesné vady, v dôsledku ktorých by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ani iné vady konania, ani iné vady ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci).
18. Odvolací dôvod podľa ustanovenia 365 ods. 1 písm. e/ CSP podľa názoru odvolacieho súdu nebol naplnený, pretože nedošlo počas konania pred súdom prvej inštancie k nevykonaniu takých stranou sporu navrhnutých dôkazov, ktoré by boli spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť. Odvolací súd zdôrazňuje, že tak ako je to vyššie uvedené samotná okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz navrhnutý stranou sporu nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom, nakoľko súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Odvolací súd uvádza, že žalovaná v odvolaní ani neuviedla aký konkrétny ňou navrhovaný dôkaz súd prvej inštancie nevykonal, preto nie je možné posúdiť, či sa jedná o dôkaz potrebný na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva boli významné. Je nutné konštatovať, že podľa odvolacieho súdu, prvoinštančný súd vykonal všetky dôkazy potrebné na preukázanie skutočnosti, ktoré z hľadiska hmotného práva boli významné.
19. Rovnako nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, keďže súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav a vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 191 ods 1,2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach. Pritom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo a v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo.
20. Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania, preto nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.
21. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o tom, že žalovaná v konaní nepreukázala ňou tvrdenú argumentáciu, o existencii dohody o poskytnutí paušálnej odmeny viazanej na kladný výsledok, t.j. oslobodzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý nemusel byť ani právoplatný. Obsah takejto dohody zostal len v rovine jej tvrdení. Povahu poskytnutých peňažných prostriedkov ako dohodnutú paušálnu odmenu žalovaná nebola schopná preukázať a preto súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalovanej prináleží len tarifná odmena, ktorá mala byť žalobcovi vyúčtovaná. Odvolací súd poukazuje na to, že k obdobným záverom dospel aj disciplinárny senát SAK, ktorý obrane disciplinárne obvinenej (žalovanej) o tom, že uhradená suma 20.000,- Eur predstavovala dohodnutú paušálnu odmenu za úspech vo veci neuveril, nakoľko toto tvrdenie nevedela preukázať. Rovnako odvolací disciplinárny senát zastával názor, že suma 20.000,- Eur zaplatená klientom bola preddavkom na tarifnú odmenu obhajcu za vykonané úkony právnej služby a nákladov spojených s výkonom obhajoby v trestnom konaní, pretože tento právny názor vychádza z neexistencie dvojstrannej (spravidla písomne) dohody medzi klientom a advokátom o tom, že suma 20.000,- Eur je zmluvne dohodnutou odmenou, a to aj s ohľadom na znenie § 24 ods. 3 Zákona o advokácii, podľa ktorého sa určuje odmena advokáta na základe dohody medzi advokátom a klientom a ak nedôjde k dohode patrí advokátovi tarifná odmena. Zároveň vo svojom rozhodnutí disciplinárny senát SAK vyslovil názor, že v prípade, ak medzi disciplinárne obvinenou a sťažovateľom bol spor o povahe poskytnutých peňažných prostriedkov a žalovaná nebola schopná preukázať svoje oprávnenie ponechať si tieto peňažné prostriedky na účel náhrady dohodnutej náhrady a odmeny advokáta, bola povinná tieto peňažné prostriedky v lehote 30 dní po skončení zastupovania klientovi vrátiť a vec s ním finančne vysporiadať.
22. Vzhľadom na tieto závery správne súd považoval sumu 20.000,- Eur poskytnutú žalobcom žalovanej ako preddavok na jej odmenu advokátky. Pretože následne listom zo dňa 5.6.2013 ukončil žalobca túto spoluprácu, je zrejmé, že dátum doručenia listu ukončenia zastupovania žalovanej (dňa 25.6.2013) je okamihom, kedy odpadol právny dôvod už poskytnutého plnenia sumy 20.000,- Eur. Následne advokátka mala povinnosť uvedenú sumu vyúčtovať, čo však neučinila. V tomto prípade, teda subjektívna aj objektívna premlčacia doba začína plynúť okamihom, kedy odpadol právny dôvod poskytnutého plnenia žalobcom žalovanej, t.j. po doručení listu zo dňa 5.6.2013 žalovanej.
23. Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, v ktorých sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami potrebnými pre rozhodnutie o uplatnenom nároku, vrátane všetkých tvrdení a námietok strán sporu (teda aj námietok žalovanej, na ktoré žalovaná opakovane poukazuje aj v odvolaní). Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu otázky premlčania a s odôvodnením napadnutého rozsudku a odkazuje naň.
24. Skutočnosti uvádzané žalovanou v odvolaní už boli predmetom prieskumu súdu prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal.
25. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že postupu prvoinštančného súdu v konaní, ani jeho rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z odvolacích dôvodov a napadnutý rozsudok preto ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu potvrdil.
26. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní neúspešná, preto jej nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).
27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).