Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_24Co-59-2018.pdf
PDF · 139.24 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/59/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobkyne: maloletá Z. N., narodená XX.X.XXXX, bytom X. M. XXX, zastúpená zákonnými zástupcami: Y. N., narodený X.X.XXXX, bytom X. M. XXX a F. N., narodená XX.X.XXXX, bytom X. M. XXX, právne zastúpená: Mgr. Diana Šiagyová, advokátka, so sídlom Jánošíkova 2, Šaľa, proti žalovanej: Obec Dolné Saliby, IČO: 00 305 910, so sídlom Dolné Saliby 355, právne zastúpená: JUDr. Eleonóra Zuzáková, advokátka, so sídlom Mierové nám. 943/3, Galanta, o zaplatenie 1.741 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 5C/268/2014-144 zo dňa 23.10.2017, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovaná m á n á r o k voči žalobkyni na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. rozhodol, že žalovaná má voči žalobkyni právo na náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
2. Napadnutý rozsudkom súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 144 ods. 1 písm. o), § 152, § 153 ods. 1 zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 415, § 420 ods. 1, 2, 3, § 441 Občianskeho zákonníka, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že dňa 11.9.2012 cez prestávku po 4. vyučovacej hodine došlo v triede u žalobkyne k poškodeniu zdravia tak, že žalobkyňa cez prestávku sotila školskú lavicu, ktorá spadla na jej ruku, následkom čoho sa jej zlomil palec ľavej ruky. V dôsledku tohto úrazu má žalobkyňa obmedzenie funkcie v poslednom medzičlánkovom kĺbe palca ľavej ruky. Žalobkyni bola ihneď po úraze poskytnutá prvá pomoc a bola odvedená do Nemocnice sv. Lukáša v Galante. V čase a na mieste úrazu bol zabezpečený pedagogický dozor a žalobkyňa bola poučená o zásadách bezpečného správania vo vzťahu k úrazu na prvej triednickej hodine v školskom zariadení. Úraz nebol spôsobený ani ovplyvnený inou osobou. Predmetný úraz bol zaznamenaný ako registrovaný školský úraz a bol bez výhrad podpísaný zákonnou zástupkyňou žalobkyne. Tieto skutočnosti neboli ani medzi stranami sporé, a rovnako tak sporným nebolo ani vyčíslenie bolestného a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ako ani skutočnosť, že žiaci boli na začiatku školského roka poučení o vnútornom školskom poriadku a zásadách bezpečnosti a ochrany zdravia žiakov v škole. V konaní nebolo preukázané, že by sa žalobkyňa správala mimo rámec detského správania, t. j. že by sa dopustila excesu. Žalobkyňa videla porušenie právnej povinnosti zo strany žalovanej v nezabezpečení vhodného prevedenia podlahovej
plochy v triede základnej školy, ktorú žalobkyňa navštevovala, vrátane jej nesprávnej údržby, ako aj v nezabezpečení dozoru počas prestávky a nezabezpečení sústavného dohľadu nad činnosťou žiakov. Skutočnosť, že podlaha v triede sa šmýkala, však vykonaným dokazovaním preukázaná nebola, a to ani výsluchom svedkov, ktorí síce tvrdili, že podlaha sa šmýkala, avšak odvodzovali to od skutočnosti, že podlaha sa leskla. Úvaha súdu prvej inštancie o tom, že podlaha šmykľavá nebola, podporuje skutočnosť, že nikto iný sa v tejto triede nešmykol a ani sa na šmykľavú podlahu nesťažoval. Aj z technickej špecifikácie podlahového náteru vyplýva, že tento je testovaný na protikĺzavosť. Nebola preukázaná ani nevhodná údržba týchto podlahových plôch a pochybenia sa nezistili ani kontrolou Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Galante. Bolo preukázané, že počas prestávky v triede bol zabezpečený pedagogický dozor. Vykonaným dokazovaním bolo tiež vyvrátené tvrdenie žalobkyne o porušení právnej povinnosti žalovanou spočívajúcom v porušení ustanovenia § 7 ods. 4 zákona číslo 245/2008 Z. z., s tým, že povinnosťou riaditeľa základnej školy je vydať školský vzdelávací program, nakoľko bolo preukázané, že bol vydaný Školský vzdelávací program pre 1. stupeň ZŠ - ISCED 1 platný od 1.9.2012, ktorý obsahuje všetky podstatné náležitosti v zmysle školského zákona, Školský poriadok pre školský rok 2012/2013, v ktorom sú o. i. podrobne rozobraté práva a povinnosti žiakov, ako aj Smernica o zaistení bezpečnosti a ochrany zdravia žiakov v škole s účinnosťou od 1.9.2012. Navyše dňa 6.9.2012 boli žiaci vrátane žalobkyne riadne oboznámení s vnútorným školským poriadkom, ako aj s podmienkami na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia žiakov v škole a dňa 10.9.2012 bola o tomto na triednom rodičovskom združení oboznámená aj zákonná zástupkyňa žalobkyne.
4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že nebolo zistené, že by na strane žalovanej došlo k protiprávnemu konaniu, ktorý ako jeden z predpokladov musí byť splnený pri uplatnení náhrady škody. S argumentáciou právnej zástupkyne žalobkyne, že v danom prípade sa jedná o objektívnu zodpovednosť školy, resp. zriaďovateľa za školský úraz, sa súd prvej inštancie nestotožnil, keď jednotlivé atribúty vzniku nároku na náhradu škody nie sú upravené v školskom zákone č. 245/2008 Z. z., preto je potrebné uplatniť Občiansky zákonník ako „lex generalis“, a to ustanovenia § 415 a ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by žalovaná porušila akúkoľvek právnu povinnosť vrátane prevenčnej, príp. že by zanedbala náležitý dohľad. Pokiaľ ide o bezprostrednú príčinu vzniku úrazu, súd prvej inštancie mal za to, že tento vznikol žalobkyni náhodou, ktorá ju postihla. Za náhodu sa nezodpovedá a súčasne platí, že poškodený si škodu znáša sám v rozsahu, v akom bola spôsobená jeho vlastným konaním, a to aj v prípade, že vznikla následkom konania poškodeného, ktorému pre nedostatok schopnosti ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky nemožno pripočítať zavinenie. Keďže žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala existenciu predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá žalobkyni vznikla, súd prvej inštancie žalobu zamietol.
5. Súd prvej inštancie priznal v celom rozsahu úspešnej žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu.
6. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), e), f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedla, že súd prvej inštancie pochybil pri vyhodnotení skutkového stavu a na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval normu hmotného práva, keď na žalovaný nárok nesprávne aplikoval ustanovenia o všeobecnej zodpovednosti za škodu, ktorá predpokladá porušenie právnej povinností a nie ustanovenia o osobitnej objektívnej zodpovednosti za škodu bez ohľadu na zavinenie. Súd prvej inštancie vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, pričom na pojednávaní dňa 6.12.2017 prezentoval svoj právny názor, v zmysle ktorého uviedol, že sa stotožňuje s tvrdením, že ide o objektívnu zodpovednosť školy vykonávajúcej dočasný dohľad nad maloletým dieťaťom. Následne súd prvej inštancie s predvolaním na pojednávanie vo veci žiadal účastníkov o doručenie záverečných návrhov. O to prekvapivejším bolo potom oboznámenie súdu prvej inštancie priamo na pojednávaní, keď uviedol zmenu predbežného právneho posúdenia veci a žalobu následne v celom rozsahu zamietol. Uvedená zmena spočívajúca v zmene zákonnej sudkyne potom vzbudzuje pochybnosti o nezaujatosti súdu o to viac, keď strana žalovanej prezentovanou zmenou právneho posúdenia vo veci vôbec nebola prekvapená. S prihliadnutím na skutočnosť, že ide o maloleté dieťa, nad ktorým má zo zákona povinnosť vykonávať dohľad v zmysle zákona o rodine rodič, resp. osoba, ktorej bolo dieťa zverené, má povinnosť vykonávať dohľad na dieťaťom dočasne aj škola, družina, iné školské zariadenia, resp. zdravotnícke zariadenie, ktoré majú objektívnu zodpovednosť za škodu, ktorá je spôsobená maloletému dieťaťu, vychádzajúc z osobitného ustanovenia § 422 Občianskeho zákonníka o solidárnej, resp. výlučnej zodpovednosti toho, kto nad dieťaťom vykonáva dohľad. Uvedené vyplýva aj zo školského zákona ust. § 144 ods. 1, v zmysle ktorého je deklarované právo dieťaťa na náhradu škody, ktorá mu vznikla pri výchove a vzdelávaní alebo v priamej súvislosti
s ním. Sudca má rozhodovať spravodlivo, v rámci daných predpisov, ktorými je viazaný. Musí byť nestranný a svoju vnútornú nestrannosť a nezávislosť hájiť, musí používať eqvitu a oporou sú mu pritom tzv. pružné normy pružnej úpravy. Má za to, že súd prvej inštancie vyhodnotil produkované dôkazy a na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval normu hmotného páva, a preto je napadnuté rozhodnutie nesprávne a nezákonné. Navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobe vyhovie v plnom rozsahu.
7. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná. Vo vyjadrení uviedla, že v danom prípade sa nejedná o osobitnú zodpovednosť za škodu (§ 421 - 437 OZ), teda nejde o objektívnu zodpovednosť, ale o všeobecnú zodpovednosť za škodu podľa § 420 OZ, ktorá spočíva v zavinení škodcu, pričom zavinenie škodcu sa predpokladá (prezumpcia zavinenia). Zákon v ust. § 420 ods. 3 OZ dáva škodcovi možnosť zbaviť sa subjektívnej zodpovednosti, avšak iba vtedy, ak v konaní preukáže, že škodu nezavinil. Žalovanej nie je známa žiadna norma hmotného práva a z ust. § 420 OZ o všeobecnej zodpovednosti za škodu nevyplýva v odvolaní tvrdené nesprávne aplikovanie ustanovenia o všeobecnej zodpovednosti za škodu, ktorá predpokladá porušenie právnej povinnosti. V ust. § 420 OZ je zakotvená len prezumpcia zavinenia, ale nie prezumpcia porušenia právnej povinnosti. Keďže v oboch prípadoch občianskoprávnej zodpovednosti (subjektívnej aj objektívnej) sa požaduje pre vznik zodpovednosti protiprávny úkon, pričom dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti jeho preukázania zaťažuje vždy poškodeného, čo zo strany žalobkyne preukázané nebolo, teda žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala existenciu predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu. Keďže nedošlo k preukázaniu porušenia akejkoľvek právnej povinnosti vrátane prevenčnej, príp. zanedbania náležitého dohľadu zo strany žalovanej, je potom pre vec irelevantné riešiť zavinenie, ktoré pri subjektívnej zodpovednosti sa predpokladá a pri objektívnej sa nevyžaduje a teda či ide o objektívnu zodpovednosť alebo nie. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.
8. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), e), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu (§ 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
10. Predmetom konania na súde prvej inštancie je nárok žalobkyne voči žalovanej na náhradu škody na zdraví v sume 1.741 eur s príslušenstvom za školský úraz, z toho v sume 1.258 eur titulom náhrady za bolesť a v sume 483 eur titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobkyne je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či v konaní pred súdom prvej inštancie bolo zachované právo žalobkyne na spravodlivý proces, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či vec správne právne posúdil.
11. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.
12. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že žaloba žalobcu je dôvodná.
13. Ako prvé žalobkyňa v odvolaní namietala, že bola pre ňu prekvapivou zmena predbežného právneho posúdenia veci, čo vzbudzuje pochybnosti o nezaujatosti súdu. Hoci žalobkyňa v odvolaní neuviedla medzi odvolacie dôvody výslovný poukaz na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, z textu jej odvolania (posúdiac ho podľa obsahu podľa § 124 ods. 1 Civilného sporového poriadku) je zrejmé, že mimo iného namieta aj porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces spočívajúce v zmene predbežného právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie.
14. Podľa § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.
15. Podľa § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu.
16. Z dôvodu predvídateľnosti postupu súdu a tým aj práva na spravodlivý súdny proces bola v ustanovení § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 zakotvená povinnosť samosudcu uviesť účastníkom rozsah sporných a nesporných skutočností a dokazovania. Toto oboznámenie malo prebehnúť po úvode prvého pojednávania. Účastníkovi mala tým byť vytvorená možnosť predvídať rozhodnutie súdu a tomu prispôsobiť uplatňovanie - realizáciu svojich procesných oprávnení. Predvídateľnosť rozhodnutia a jeho účinkov je rovnako významná ako iné procesné postuláty; princípy legitímneho (oprávneného) očakávania a predvídateľnosti rozhodnutia súdu sú totiž súčasťou právnej istoty - pojmového znaku právneho štátu. Následne s účinnosťou nového procesného kódexu Civilného sporového poriadku od 1.7.2016 bola v zmysle ustanovenia § 181 ods. 2 účinného zakotvená (mimo iného) povinnosť súdu po otvorení pojednávania, prednesení žaloby, vyjadrení žalovaného k prednesu žalobcu na prvom pojednávaní, uviesť predbežné právne posúdenie veci. Znamená to, že súd je povinný subsumovať významné skutkové okolnosti prípadu pod konkrétne hmotnoprávne ustanovenia a prezentovať relevantný právny názor. Platí, že objektívne právo je súd vždy spôsobilý interpretovať (iura novit curia), avšak záväzne aplikovať ho môže až na definitívne zistený skutkový stav v procesnom zmysle. Predbežné právne posúdenie veci má predovšetkým umožniť objektívnu predvídateľnosť následného súdneho rozhodnutia a vytvoriť priestor na prehodnotenie vlastnej procesnej pozície sporových strán, ich vecnú a efektívnu právnu argumentáciu, riadne substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov a pod.. Účelom tohto inštitútu je zefektívnenie, zrýchlenie a zjednodušenie sporového konania, vrátane prevencie tzv. prekvapivých rozhodnutí. Avšak ani v prípade predbežného právneho posúdenia veci nie je súd takto formulovaným záverom striktne viazaný. Súd musí byť pri svojich právnych záveroch nezávislý a jeho slobodný myšlienkový postup je limitovaný iba obsahom objektívneho práva, ktoré v konkrétnej veci interpretuje a aplikuje. Preto nemôže byť ani priamo obmedzený vlastným predbežným posúdením veci. Ak sa však od neho chce zásadným spôsobom odkloniť, čo má bezprostredný vplyv aj na konečné rozhodnutie súdu, je v záujme právnej istoty nevyhnutné, aby sa v odôvodnení rozhodnutia s týmto odklonom náležite vysporiadal.
17. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie na prvom pojednávaní vo veci konanom dňa 22.10.2014 v zmysle ustanovenia § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 uviedol, že nesporným je úraz žalobkyne, sporným je zavinenie žalovanej a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom, resp. zavinením žalovanej a škodou. Ako to vyplýva z obsahu zápisnice z tohto
pojednávania konanom dňa 22.10.2014, súd prvej inštancie si svoju povinnosť v zmysle citovaného ustanovenia § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 splnil a informoval o rozsahu sporných a nesporných skutočností a dokazovania, pričom podľa vtedajšej právnej úpravy nemal súd prvej inštancie povinnosť uviesť, ako sa mu javí právne posúdenie veci, keďže povinnosť súdu uviesť predbežné právne posúdenie veci bola zavedená až s účinnosťou Civilného sporového poriadku, teda od 1.7.2016. Z uvedeného konštatovania súdu prvej inštancie však bolo zrejmé, že zodpovednosť žalovaného posudzuje ako subjektívnu zodpovednosť založenú na princípe zavinenia, čomu zodpovedal aj ďalší priebeh dokazovania v súdenom spore. Ako vyplýva z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 6.12.2016 vec prejednávajúca samosudkyňa uviedla, že sa jedná o objektívnu zodpovednosť žalovanej, pretože dieťa (rozumej žalobkyňa) bolo riadne odovzdané do školského zariadenia na plnenie povinností vyplývajúcich z povinnej školskej dochádzky a nebolo preukázané, že by sa správalo mimo rámec detského správania, teda súd prvej inštancie informoval sporové strany o zmene jeho právneho posúdenia veci na objektívnu zodpovednosť žalovanej bez zreteľa na zavinenie. Opätovne na pojednávaní konanom dňa 23.10.2017 zmenil súd prvej inštancie svoje predbežné právne posúdenie veci, keď uviedol, že v prejednávanom prípade je potrebné uplatniť Občiansky zákonník, a to ustanovenia § 415 a § 420, ako lex generalis, nakoľko v školskom zákone nie je komplexne upravená zodpovednosť za škodu, pričom vzhľadom na zmenu predbežného právneho posúdenia umožnil stranám, aby oznámili nové návrhy na vykonanie dokazovania. Prítomné právne zástupkyne žalobkyne a žalovanej výslovne uviedli, že nemajú návrhy na doplnenie dokazovania a súd prvej inštancie následne ukončil dokazovanie a vyhlásil rozsudok.
18. Z obsahu spisu je tak zrejmé, že súd prvej inštancie si splnil svoje povinnosti vyjadrené v ustanovení § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 a následne v ustanovení § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, keď počas vedenia pojednávaní vo veci uviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia strán je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a predbežné právne posúdenie veci vrátane zmeny predbežného právneho posúdenia veci. V prípade odklonu od predbežného právneho posúdenia veci tento odklon aj náležite, hoci stručne, zdôvodnil. Na ostatnom pojednávaní konanom vo veci súd prvej inštancie výslovne vyzval prítomné právne zástupkyne strán na predloženie nových návrhov na dokazovanie vzhľadom na zmenu jeho právneho posúdenia veci.
19. Spravodlivým prejednaním veci je také súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 zo dňa 10.5.1994 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je potom porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
20. S poukazom na uvedené je zrejmé, že pokiaľ si súd prvej inštancie splnil zákonom uloženú povinnosť postupovať v zmysle ustanovenia § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 a následne v zmysle ustanovenia § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, neodňal tým stranám možnosť konať pred súdom a neporušil ich právo na spravodlivý proces, v dôsledku čoho ani preskúmavané rozhodnutie nie je nepredvídateľné a prekvapivé. Súd prvej inštancie dodržal zákonný postup vo veci, v zápisniciach o pojednávaní je zaznamenané aj splnenie si jeho poučovacej povinnosti, stranám vytvoril možnosť, aby po zmene jeho predbežného právneho posúdenia veci prispôsobili ich ďalší procesný postup v konaní. Preto vzhľadom na individuálne okolnosti v preskúmavanej veci možno dospieť len k jedinému záveru, že účel sledovaný týmito zákonnými ustanoveniami nebol zmarený a predvídateľnosť postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie bola zachovaná. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku nebol daný.
21. Žalobkyňa v odvolaní ďalej namietala, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, v dôsledku čoho pochybil pri vyhodnotení skutkového stavu.
22. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa, ani žalovaná, v odvolacom konaní neuviedli žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohli uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 Civilného sporového poriadku. Ak žalobkyňa v odvolaní poukazuje na nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, resp. pochybenie pri vyhodnotení skutkového stavu, je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa ustanovenia § 383 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal.
23. Podľa § 191 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (ods. 1). Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (ods. 2).
24. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
25. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalobkyňou v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.
26. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
27. V prejednávanej veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonané dokazovanie vyhodnotil v zmysle zásad upravených v citovanom ustanovení § 191 Civilného sporového poriadku a vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o neexistencii zodpovednosti žalovanej za vznik škody na zdraví žalobkyne, keďže v konaní nebolo preukázané akékoľvek porušenie povinnosti zo strany žalovanej. Odvolací súd je zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že v danej veci bolo podstatnou skutkovou okolnosťou tvrdenie žalobkyne o tom, že žalovaná sa dopustila porušenia právnej povinnosti spočívajúceho v nezabezpečení vhodného prevedenia a údržby podlahovej plochy v triede, v ktorej došlo k úrazu žalobkyne, v nezabezpečení dozoru počas prestávky a sústavného dohľadu nad činnosťou žiakov v škole. Je opäť treba zhodne so súdom prvej inštancie konštatovať, že obrana žalovanej v tomto smere vyznela presvedčivo, ako precízne a vyčerpávajúco vysvetlil súd prvej inštancie v odseku 35. napadnutého rozsudku. Rovnako odvolaciemu súdu nezostáva nič iné len konštatovať, že žalobkyňa neprodukovala ani žiadne relevantné dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia ohľadne porušenia právnej povinnosti žalovanej spočívajúcej v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom a z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa napriek márnemu poučeniu o jej dôkaznej povinnosti nepredložila súdu prvej inštancie a ani nenavrhla vykonať žiadne relevantné dôkazy preukazujúce protiprávne konanie alebo opomenutie toho, čoho malo byť v súlade s právom vykonané. Odvolacia námietka žalobkyne o neúplnom zistení skutkového stavu súdom prvej inštancie je tak nenáležitá.
28. Žiada sa dodať, že podľa ustálenej judikatúry dôkazné bremeno v prejednávanej veci v konaní o náhradu škody (teda, kde sa k zodpovednosti vyžaduje zavinenie) na preukázanie protiprávnosti úkonu spočíva na poškodenom, keďže protiprávnosť zákon nepredpokladá (injuria non praesumitur). Na to, aby sa úkon mohol kvalifikovať ako protiprávny, zákon vyžaduje porušenie právnej povinnosti, ktorá je uložená právnickej a fyzickej osobe. Právna povinnosť môže vyplývať priamo z právnych predpisov (Občiansky zákonník, iný všeobecne záväzný predpis), iných noriem (technické normy, interné smernice, bezpečnostné predpisy), zo zmluvy, iných právnych úkonov alebo z iných právnych skutočností. Z hľadiska protiprávnosti konania nerozhoduje, či právna povinnosť vyplýva zo zákona alebo zo zmluvy. Porušenie právnej povinnosti je potom chápané ako rozpor toho, ako osoba skutočne konala a tým, ako konať mala, aby splnila povinnosť, ktorú jej ukladá zákon alebo iná právna skutočnosť. V tomto prípade neboli preukázané tvrdenia o šmykľavosti podlahy v triede (svedkyne svedčiace v prospech žalobkyne usudzovali na šmykľavosť podlahy z jej lesku, žiadny zo žiakov navštevujúcich triedu sa nesťažoval na jej šmykľavosť, ostatný náter podlahy sa uskutočnil v roku 2008, pričom z jeho špecifikácie vyplýva, že bol testovaný na protikĺzavosť, žiadne pochybenia vo vybavení učební neboli zistení ani kontrolou RÚVZ so sídlom v Galante, pri upratovaní triedy sa používali bežné čistiace prostriedky a nepoužíval sa vosk). Rovnako v konaní bolo preukázané, že dozor v triede počas prestávky bol zabezpečený triednou učiteľkou a žalobkyňa a jej zákonná zástupkyňa boli na začiatku školského roka riadne oboznámené so školským poriadkom a podmienkami na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Bez pochybností možno konštatovať, že žalovaná si splnila svoje povinnosti pri výchove a vzdelávaní, pri činnostiach priamo súvisiacich s výchovou a vzdelávaním a pri poskytovaní služieb vyplývajúce z ustanovenia § 152 zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to zaistiť bezpečnosť a ochranu zdravia detí a žiakov (písm. c)) a poskytnúť nevyhnutné informácie na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia detí a žiakov (písm. d)). Ani žalobkyňou podsúvané tvrdenie už priamo v žalobe a potom i v priebehu celého konania, že úraz si spôsobila pošmyknutím na nadmerne navoskovanej podlahe sa nepotvrdilo, keď zo záznamu o registrovanom školskom úraze podpísanom aj zákonnou zástupkyňou žalobkyne, jasne vyplýva, že žalobkyňa sotila školskú lavicu, ktorá jej spadla na ruku a verzia o inom priebehu úrazového deja nebola žiadnym iným spôsobom preukázaná. Bez právneho významu je napokon aj žalobkyňou tvrdené porušenie povinnosti zo strany žalovanej spočívajúcej v neuzatvorení poistnej zmluvy, keďže zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť školy a školského zariadenia uzavrieť zmluvu o poistení úrazu, ktorý vznikne v škole alebo v školskom zariadení.
29. V danom prípade je potrebné na základe skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vychádzať z toho, že bezprostrednou príčinou poškodenia zdravia žalobkyne bolo jej konanie. Z hľadiska aplikácie ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka vzhľadom na spôsob vzniku úrazu, nemožno podľa odvolacieho súdu vytýkať súdu prvej inštancie ohľadne jeho právneho názoru nesprávnosť. Stále platí, že v rozsahu, v akom bola škoda spôsobená vlastným konaním poškodeného, nesie ju sám (§ 441 Občianskeho zákonníka). Poškodenému sa pričítajú všetky okolnosti (i náhodné) na jeho strane, ktoré
prispeli k škodlivému následku. Samotná okolnosť, že k poškodeniu zdravia žalobkyne došlo v dobe jej prítomnosti v škole, neznamená, že zodpovednosť žalovanej je absolútna.
30. Ďalej obsahom odvolania bola aj odvolacia námietka o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, keď podľa žalobkyne zodpovednosť žalovaného je objektívnou zodpovednosťou, čo vyplýva z ustanovenia § 144 ods. 1 zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
31. V súvislosti s uvedenou námietkou treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku, ale v danom prípade táto námietka nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Základ žalobkyňou tvrdenej (v konaní nepreukázanej) zodpovednosti žalovanej za škodu na zdraví dovodil súd prvej inštancie z ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka. V tomto smere mu nemožno vytknúť žiadne pochybenie pri právnom posúdení veci.
32. Právna úprava náhrady škody v Občianskom zákonníku je všeobecnou úpravou náhrady škody v občianskoprávnych vzťahoch (§ 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ ide o právnu úpravu náhrady škody v Občianskom zákonníku je treba zdôrazniť, že okrem všeobecnej zodpovednosti za škodu (§ 420, § 420a Občianskeho zákonníka), je právna úprava rozčlenená na osobitné druhy zodpovednosti (§ 421 až § 437 Občianskeho zákonníka). Za osobitný druh zodpovednosti je však treba považovať aj právnu úpravu, ktorá je predmetom právnej úpravy v Občianskom zákonníku, nie je však zaradená do vyššie uvedených ustanovení, ale vyplýva z právnej úpravy iných vzťahov upravených Občianskym zákonníkom alebo aj z iných právnych predpisov. Všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka sa použije, ak konkrétny prípad spôsobenia škody nespadá pod niektoré iné ustanovenie Občianskeho zákonníka o náhrade škody, ktoré ustanovuje osobitné podmienky (predpoklady) zodpovednosti za škodu, alebo ak zodpovednosť za škodu nie je osobitne upravená v ustanoveniach iného zákona tvoriaceho súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky. Tento princíp sa uplatní aj v prípade zodpovednosti školy a školského zariadenia za škodu pri úraze dieťaťa alebo žiaka, ktorá mu vznikla pri výchove a vzdelávaní alebo v priamej súvislosti s nimi, keďže zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov neobsahuje osobitnú úpravu náhrady škody. Ustanovenie § 144 ods. 1 zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov síce zakotvuje právo dieťaťa alebo žiaka na náhradu škody, ktorá mu vznikla pri výchove a vzdelávaní alebo v priamej súvislosti s nimi, avšak v žiadnom prípade nie je možné považovať ho za osobitnú úpravu náhrady škody za školský úraz. Nakoľko prípad zodpovednosti školy alebo školského zariadenia za školský úraz nie je osobitne upravený v uvedenom zákone (ani v inom právnom predpise), použije sa na daný prípad ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka o všeobecnej zodpovednosti za škodu. Keďže táto zodpovednosť spočíva na zavinenom spôsobení škody, je odvolacia námietka žalobkyne o objektívnej zodpovednosti žalovanej nenáležitá. Preto aj odvolávanie sa žalobkyne na eqvitu, resp. na dobré mravy, nie je na mieste.
33. Ani námietka žalobkyne o analogickom použití ustanovenia § 422 Občianskeho zákonníka nie je opodstatnená. Toto žalobkyňou žiadané použitie analógie legis na danú situáciu nie je možné aplikovať pokiaľ sa týka spornej otázky, keďže ustanovenia Občianskeho zákonníka o všeobecnej zodpovednosti za škodu nevykazujú medzery, takže použitie analógie iných zákonných ustanovení Občianskeho zákonníka v prípadoch osobitnej zodpovednosti vôbec neprichádza pri ich výklade do úvahy. Navyše ustanovenie § 422 Občianskeho zákonníka sa týka zodpovednosti za škodu spôsobenú zverenou osobou a nie zodpovednosti za škodu spôsobenú zverenej osobe.
34. Žalobkyňa použila aj odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku. Žalobkyňa však bližšie nezdôvodnila tento použitý odvolací dôvod a odvolací súd nevzhliadol v konaní vady, ktoré má na mysli toto ustanovenie.
35. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobkyňou nie sú naplnené. Okolnosti namietané žalobkyňou v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.
36. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu odvolaciu argumentáciu nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
37. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol, rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, vrátane vecne správneho závislého výroku o nároku na náhradu trov konania (osobitne odvolaním nenapadnutého), potvrdil.
38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalobkyni. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.
39. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).