Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_24CoP-27-2018.pdf
PDF · 204.87 KB
Case nature
Area
Subarea
24CoP/27/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová v právnej veci starostlivosti o maloleté dieťa: N. W., narodený XX.X.XXXX, bytom u matky, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, so sídlom Jána Bottu 4, Trnava, dieťa rodičov: matka G. W., narodená XX.X.XXXX, bytom Z. X, G., právne zastúpená: Mgr. Miroslav Tokarčík, advokát, so sídlom Študentská 17, Trnava, otec N. W., narodený X.X.XXXX, bytom J. X, G., právne zastúpený: JUDr. Adriena Vysudilová, advokátka, so sídlom Paulínska 15/A, Trnava, o zmenu výchovného prostredia a o uloženie výchovného opatrenia, o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 32P/15/2017-80 zo dňa 26.10.2017 a o odvolaní otca proti výroku II. rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 32P/15/2017-80 zo dňa 26.10.2017, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a VIII. potvrdzuje, odvolanie matky proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku XI. odmieta a vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom označeným v záhlaví súd prvej inštancie výrokom I. maloletého N. W., nar. XX.XX.XXXX, zveril do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov v týždňových intervaloch so striedaním v pondelok každého týždňa v roku od 14.30 hod. v predškolskom zariadení, neskôr v školskom zariadení a v prípade sviatkov a dní pracovného pokoja, prázdnin v bydlisku toho rodiča, ktorému starostlivosť končí, a to počnúc právoplatnosťou rozhodnutia, pričom otec bude vykonávať starostlivosť v párnom týždni, výrokom II. rozhodol, že rodič, ktorý nemá dieťa v danom čase v osobnej starostlivosti, je oprávnený stretávať sa s mal. N. W., nar. XX.XX.XXXX, každý štvrtok od 14.00 hod. do 18.30 hod. s tým, že mal. N. preberie v školskom zariadení alebo v bydlisku druhého rodiča a odovzdá v bydlisku druhého rodiča, výrokom III. rozhodol, že táto všeobecná úprava sa neuplatní počas obdobia, kedy bude maloletý N. v starostlivosti a) otca: - každý nepárny kalendárny rok počas vianočných sviatkov dňa 23.12. od 9.00 hod do 25.12. do 09.00 hod., - každý párny kalendárny rok počas vianočných sviatkov dňa 25.12. od 9.30 hod do 01.01. nasledujúceho kalendárneho roka do 09.00 hod, - každý párny kalendárny rok dňa 01.01. od 9.00 hod do 05.01. do 18.00 hod., - každý párny rok počas veľkonočných sviatkov v čase od piatka od 09.00 hod. do nedele do 09.00 hod., b) a v starostlivosti matky - každý nepárny kalendárny rok počas vianočných sviatkov dňa 23.12. od 9.00 hod do 25.12. do 09.00 hod., - každý párny kalendárny rok počas vianočných sviatkov dňa 25.12. od 9.30 hod do 01.01. nasledujúceho kalendárneho roka do 09.00 hod., - každý nepárny kalendárny rok dňa 01.01. od 9.00 hod do 05.01. do 18.00 hod., - každý nepárny rok počas veľkonočných sviatkov v čase od piatka od 09.00 hod. do nedele do 09.00 hod., výrokom IV. rozhodol, že obaja rodičia sú oprávnení a povinní zastupovať mal. N. a spravovať jeho majetok, výrokom V. rozhodol, že maloletý N. bude mať trvalý pobyt u matky, matka bude oprávnenou poberateľkou daňového bonusu a rodinného prídavku na maloleté dieťa,
výrokom VI. uložil každému rodičovi povinnosť zabezpečiť mal. N. bežnú stravu, ošatenie a hygienu v jeho domácnosti, ostatné potreby mal. N. je povinná hradiť matka, ktorá je oprávnenou poberateľkou daňového bonusu a rodinných prídavkov na dieťa, výrokom VII. uložil otcovi povinnosť prispievať na zníženým výživným mal. N. sumou 50,-eur mesačne od právoplatnosti tohto rozhodnutia, a to do 15. dňa mesiaca, na ktorý sa výživné poskytuje, k rukám matky, výrokom VIII. zmenil rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 22P/96/2015-57 zo dňa 19.01.2016 v časti zverenia a starostlivosti o maloleté dieťa, výrokom IX. uložil N. W., nar. XX.XX.XXXX, povinnosť zaplatiť znalkyni PhDr. Marte Halášovej náhradu znalečného vo výške 271,60 eur v lehote 10 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, výrokom X. uložil G. W., nar. XX.XX.XXXX, povinnosť zaplatiť znalkyni PhDr. Marte Halášovej náhradu znalečného vo výške 271,60 eur v lehote 10 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, výrokom XI. začal konanie o nariadenie výchovného opatrenia matke G. W., nar. XX.XX.XXXX a N. W., nar. XX.XX.XXXX a napokon výrokom XII. uložil rodičom maloletého dieťaťa G. W., nar. XX.XX.XXXX a N. W., nar. XX.XX.XXXX, aby sa podrobili psychologickému a sociálnemu poradenstvu na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava za účelom rodičovského poradenstva pre pochopenie a aplikovanie princípov zodpovedného rodičovstva v počte stretnutí podľa určenia Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava.
2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 24 ods. 2, § 28 ods. 1, 2, § 62 ods. 1, 2, 4, 5, § 63 ods. 1, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1 Zákona o rodine, § 23 ods. 2 Civilného mimosporového poriadku, § 37 ods. 2 písm. b), d) Zákona o rodine, § 57, § 58, § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, § 259 Civilného sporového poriadku.
3. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že sú splnené podmienky pre rozhodnutie o striedavej starostlivosti, a preto rozhodol tak, že zveril maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov so striedaním v týždňových intervaloch v pondelok každého týždňa v roku od 14.30 hod. v predškolskom zariadení, neskôr v školskom zariadení a v prípade sviatkov a dní pracovného pokoja, prázdnin v bydlisku toho rodiča, ktorému starostlivosť končí, a to počnúc právoplatnosťou rozhodnutia, pričom otec bude vykonávať starostlivosť v párnom týždni. Súd prvej inštancie pri rozhodnutí vychádzal z vykonaného znaleckého dokazovania, t. j. zo záverov znaleckého posudku, ktorý jednoznačne uviedol, že je v záujme maloletého striedavá osobná starostlivosť, pričom otec má všetky predpoklady na jej vykonávanie a poukázal na závery 2 a 3 a13 až 20. Súčasne súd prvej inštancie po vypočutí rodičov upravil aj stretávanie mimo starostlivosť s prihliadnutím na názor rodičov, ktorý zisťoval na pojednávaní dňa 26.10.2017 a tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia s prihliadnutím na to, aby maloletý bol v kontakte s bratom a matkou aj mimo vymedzený čas. Súd prvej inštancie súčasne upravil aj otázku trvalého pobytu v záujme predchádzania konfliktov medzi rodičmi. Zastupovanie upravil tak, že obaja rodičia majú právo zastupovať maloletého a spravovať jeho majetok v bežných veciach, rovnako upravil aj uspokojovanie bežných potrieb maloletého, pričom upravil súčasne aj poberanie daňového bonusu a prídavkov, ktoré bude poberať matka, ktorá však súčasne bude hradiť aj ostatné potreby maloletého dieťaťa. Súčasne z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie zmenil rozhodnutie o výživnom určenom otcovi tak, že bude platiť znížené výživné vo výške 50,- eur, nakoľko matka bude hradiť časť nákladov spojených so školou a iných výdavkov, pričom otec má v súčasnosti vyšší príjem, ako dosahoval v prípade jeho určenia v poslednom rozhodnutí, avšak zohľadnil potreby maloletého dieťaťa a skutočnosť, že otec bude mať výdavky vyššie vzhľadom na to, že dieťa bude v striedavej starostlivosti. Súd prvej inštancie skonštatoval, že pri ostatnom určení vychádzal z tvrdenia otca, že má príjem 700,- eur v čistom, pričom príjem otca za ostatných 9 mesiacov (01-09/2017) bol vo výške 1.054 eur v čistom - viď lustrácia v sociálnej poisťovni. Súd prvej inštancie súčasne vychádzal z toho, že zásadne sa nezmenil príjem matky, ktorý je nižší ako príjem otca a súčasne, že sa ani zásadne zmenili výdavky na maloletého od ostatného určenia v konaní sp. zn. 22P /96/2015. Súd prvej inštancie rozhodol o začatí konania o uložení výchovného opatrenia obom rodičom a súčasne rozhodol o uložení výchovného opatrenia obom rodičom tak, aby sa podrobili psychologickému a sociálnemu poradenstvu na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava za účelom rodičovského poradenstva pre pochopenie a aplikovanie princípov zodpovedného rodičovstva v počte stretnutí podľa určenia Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, pričom pri uložení výchovného opatrenia vychádzal z vykonaného dokazovania, z ktorého bolo zrejmé, že je vážny komunikačný problém medzi rodičmi, ktorý je potrebné odstrániť, aby pochopili obaja, ako majú spolu komunikovať a správať sa voči sebe. Súd prvej inštancie mal za to, že strany konania sú povinné nahradiť znalcovi ako účastníkovi trovy znaleckého dokazovania, ktoré si riadne uplatnil vo výške 543,20 eur, a preto zaviazal obe strany na
ich pomernú náhradu vo výške 1/2, keďže mal za to, že v konaniach vo veci starostlivosti o maloletého nemožno hovoriť o úspechu a neúspechu, ale ide o konanie v jeho záujme a jeho prospech a tak, ako rodičia sú povinní v zásade znášať náklady na neho v jednej polovici.
4. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie vo všetkých výrokoch podala odvolanie matka z dôvodov, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere. že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní uviedla, že súd prvej inštancie vo výroku XI. napadnutého rozsudku rozhodol o začatí konania o uložení výchovného opatrenia obom rodičom a súčasne rozhodol o uložení výchovného opatrenia obom rodičom. Tento postup nepovažuje za správny, a to tak z materiálnej stránky veci, ako aj formálnej. Súd môže konanie o uložení výchovného opatrenia začať aj bez návrhu, no musí o tom vydať uznesenie, ktoré doručí účastníkom konania do vlastných rúk. V tomto prípade súd prvej inštancie začal a fakticky aj hneď skončil konanie o uložení výchovného opatrenia obom rodičom jedným rozhodnutím. Ak by aj pripustila, že uznesenie o začatí konania a zároveň aj výrok vo veci samej tohto konania je vo forme "uznesenia", hoci je vo výroku rozsudku iného rozhodnutia a v inej veci a má len formálnu vadu označenia konania, tak nemôže ignorovať, že takéto rozhodnutie vo veci samej trpí inými procesnými vadami. V prvom rade súd prvej inštancie neumožnil účastníkom konania vyjadriť sa vo veci samej. V zmysle ustanovenia § 33 Civilného mimosporového poriadku súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie. V konaniach vo veciach starostlivosti súdu o maloletých nie je umožnené prejednať vec bez nariadenia pojednávania. Súd prvej inštancie mal v konaní vo veci uloženia výchovných opatrení rodičom umožniť sa im vyjadriť k samotnej veci a tiež nariadiť pojednávanie a až potom mohol vo veci rozhodnúť. Pri rozhodovaní tak nebol dodržaný zákonom ustanovený procesný postup, účastníkom konania nebolo umožnené vyjadriť sa k veci a vec nebola prejednaná na pojednávaní. Navyše súd vydal rozhodnutie vo veci samej iným druhom rozhodnutia, ako to ustanovuje Civilný mimosporový poriadok v § 120 ods. 1 (rozsudkom namiesto uznesenia), a to dokonca vo výroku rozsudku, ktorým rozhodol v úplne inej právnej veci. Na vyvrátenie niektorých tvrdení svedka S. W., ako aj tvrdení otca, navrhla matka vypočuť v konaní svedka mal. W. Z., brata mal. N., ktorý by popísal svoj vzťah k bratovi a uviedol svoj postoj k tejto veci. Keďže ide o jeho jediného súrodenca a najbližšieho priateľa má matka za to, že jeho názor je v tomto konaní minimálne tak dôležitý, ako závery znaleckého posudku. Matka tiež navrhla vypočuť W. B., ktorý je jej nevlastný otec, za účelom ozrejmenia vzťahov v rodine a starostlivosti o mal. N.. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie zveriť mal. N. do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov odôvodnil predovšetkým závermi znaleckého posudku č. 79/2017 zo dňa 03.10.2017 PhDr. Marty Halašovej, PhD, súdnej znalkyne v odbore psychológia, ktorá uviedla, že striedavá starostlivosť rodičov je v záujme mal. N.. Matka je tohto názoru, že pre striedavú starostlivosť v súčasnosti nie sú vytvorené podmienky, tak na strane rodičov, ako aj na strane maloletého. Vzťahy medzi rodičmi sú poznačené hlavne konaním otca v minulosti, dôvera matky voči otcovi je oslabená. Súčasne má matka za to, že mal. N. by v danom veku nariadenie striedavej starostlivosti vnímal negatívne a dokonca si vytvoril negatívny postoj voči otcovi, keďže by bol nútený k niečomu, čo nechce a nasilu odtrhnutý od brata a z prostredia, na ktoré je zvyknutý a kde má pocit bezpečia. Mal. N. veľmi citlivo znáša odlúčenie od svojho brata a ten to tiež prežíva veľmi intenzívne v negatívnom zmysle. Po rozvode si deti ako tak zvykli na nový režim a stabilitu prostredia a už má dôjsť k ďalšej zmene, ktorá výrazne ovplyvni ich vývoj. Matka má za to, že takéto výrazne a náhle zmeny neprospejú ani jednému dieťaťu. Matka tiež navrhla z jej pohľadu veľmi vhodný návrh úpravy styku mal. N. s otcom, ktorý by pomohol zaviesť striedavú starostlivosť tak, že mal. N. by bol v starostlivosti otca nepárne týždne od pondelka až do stredy rána, kedy by ho zaviezol do materskej školy. Podľa matky je znalecký posudok v niektorých jeho častiach neobjektívny a nepravdivý, čo má dôsledok na jeho celkové závery a odpovede na otázky, ktoré mal znalec v posudku zodpovedať. Tvrdenia znalkyne, že pozorovala hru otca s deťmi nie sú pravdivé. Výklad niektorých testov, napr. jej kresba troch stromov, je podľa matky úplne mylný. Konštatovanie prenášania výchovných kompetencií matky na jej sestru je úplne absurdná, keďže matka uviedla, že so sestrou nemá najlepší vzťah, nakoľko vyčítala sestre, že je nezodpovedná, nestará sa riadne o svoje deti a prenáša výchovu a zodpovednosť na ich matku. Zo zákona a konštantnej judikatúry vyplýva, že rozsudky o úprave práv a povinností k mal. deťom možno zmeniť, len ak sa zmenia pomery. V tomto prípade však k žiadnej zmene pomerov nedošlo, a to ani na strane otca, ako ani na strane mal. N..
Čo sa týka rozhodnutia o náhrade za znalecký posudok, ktorý v 1/2 musí znášať aj matka, tak s týmto rozhodnutím matka nesúhlasí. Jednak nenavrhla znalecké dokazovanie, nesúhlasí s vyjadreniami v znaleckom posudku a so závermi znaleckého posudku a jednak samotný súd prvej inštancie konštatoval, že príjem otca je podstatne väčší ako matky a okrem svojich výdavkov a výživného na mal. N. nemá žiadne iné (napr. na deti). Matka teda žiada, aby súd zaviazal k úhrade trov znaleckého dokazovania len otca, a to z dôvodu jeho vyššieho príjmu a skutočnosti, že znalecké dokazovanie navrhol len otec Matka navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku II. o úprave styku podal odvolanie otec. V odvolaní uviedol, že v predmetnom konaní ide o určenie striedavej osobnej starostlivosti a preto takúto úpravu nepovažuje za potrebnú, nakoľko styk oboch rodičov bude v dostatočnej miere v rámci bežného roka zabezpečený a navyše je v predmetnom rozsudku v značnej miere upravený i styk počas sviatkov. Ďalším dôvodom pre podanie odvolania je dôvod praktický. V rozsudku nebol upravený styk napríklad počas letných, či jarných prázdnin a to logicky z dôvodu, že maloletý toho času navštevuje predškolské zariadenie. Avšak takouto úpravou, resp. neúpravou, v spojitosti práve s napadnutým výrokom II. je obom rodičom znemožnené absolvovať s maloletým napríklad dovolenku počas letných mesiacov, čo je skutočne bežná prax a vôbec nejaký dlhší pobyt, nakoľko obaja rodičia majú v zmysle rozsudku povinnosť uprostred týždňa umožniť styk druhému z rodičov. Toto by samozrejme bolo možné riešiť dohodou rodičov, avšak je zjavné, že komunikácia medzi rodičmi nie je v súčasnosti na takej úrovni, aby boli schopní takéto otázky riešiť dohodou. Navrhuje, aby tento výrok rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd zrušil, alternatívne zmenil tak, že predmetná úprava sa neuplatní počas mesiacov júl, august každého kalendárneho roka.
6. K odvolaniam matky a otca sa vyjadril kolízny opatrovník. V odvolaní uviedol, že odporúča odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.
7. Vo vzťahu k výroku XI. napadnutého rozsudku Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenou osobou - účastníkom (§ 359 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), skúmal, či proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku XI. je odvolanie prípustné a dospel k záveru, že odvolanie matky je potrebné odmietnuť, nakoľko bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 386 písm. c) Civilného sporového poriadku).
8. Podľa § 355 ods. 2 Civilného sporového poriadku proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.
9. Podľa § 357 Civilného sporového poriadku odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o a) zastavení konania, b) odmietnutí podania vo veci samej, c) odmietnutí žaloby na obnovu konania, d) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, e) zrušení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1, f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia, g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku, h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku, j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia, k) povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva, l) zabezpečení dôkazného prostriedku, m) nároku na náhradu trov konania, n) prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164, o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia.
10. Podľa § 59 Civilného mimosporového poriadku odvolanie je prípustné aj proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým sa rozhodlo vo veci samej, okrem uznesenia, ktorým súd poveril účastníka zvolaním valného zhromaždenia podľa § 304 písm. f) (ods. 1). Odvolanie je prípustné aj proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zrušení rozhodnutia o dedičstve, ak sa dodatočne zistí, že poručiteľ žije, alebo ak bolo zrušené jeho vyhlásenie za mŕtveho (ods. 2).
11. Podľa § 386 písm. c) Civilného sporového priadku odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
12. Rozhodnutie odvolacieho súdu závisí od zistenia, ku ktorému dospeje po preskúmaní napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd môže rozhodnúť o odvolaní tak, že ho odmietne, rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší. Bez toho, aby odvolací súd skúmal obsah napadnutého rozhodnutia, odvolací súd odvolanie odmietne, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, d) nemá náležitosti podľa § 363 Civilného sporového poriadku, ak pre vady odvolania, nie je možné v odvolacom konaní pokračovať. Ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému prípustné nie je, odvolací súd takéto odvolanie odmietne. Podľa všeobecnej úpravy Civilného sporového poriadku (ktorá platí aj pre mimosporové konanie) je odvolanie prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ak to zákon pripúšťa. Zákon pripúšťa odvolanie proti uzneseniam, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 357 Civilného sporového poriadku. Ustanovenie § 59 Civilného mimosporového poriadku upravuje odchýlky prípustnosti odvolania ako riadneho opravného poriadku v civilnom mimosporovom konaní. Nad rámec uznesení, voči ktorým Civilný sporový poriadok pripúšťa odvolanie, v mimosporovom konaní je odvolanie prípustné aj proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým sa rozhodlo vo veci samej, okrem uznesenia, ktorým súd poveril účastníka zvolaním valného zhromaždenia podľa § 304 písm. f), proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zrušení rozhodnutia o dedičstve, ak sa dodatočne zistí, že poručiteľ žije, alebo ak bolo zrušené jeho vyhlásenie za mŕtveho. Proti iným rozhodnutiam odvolanie nie je prípustné.
13. Neprípustnosť odvolania tak znamená, že zákon výslovne vylučuje možnosť rozhodnutie súdu prvej inštancie napadnúť riadnym opravným prostriedkom. Preto výpočet prípadov, v ktorých je prípustné podať odvolanie proti uzneseniu treba považovať za taxatívny a možno ho rozšíriť len zákonom.
14. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že matka odvolaním napadla výrok XI. rozsudku súdu prvej inštancie, pričom tento výrok napadnutého rozsudku o začatí konania ex offo sa považuje za uznesenie v zmysle ustanovenia § 23 ods. 2 veta druhá Civilného mimosporového poriadku. Napadnutý výrok XI. rozsudku súdu prvej inštancie majúci povahu uznesenia nie je v citovaných zákonných ustanoveniach § 357 Civilného sporového poriadku a § 59 Civilného mimosporového poriadku uvedený, z čoho možno vyvodiť jediný záver, že proti nemu nie je odvolanie objektívne prípustné.
15. Žiada sa dodať, že súd prvej inštancie nesprávne v napadnutom rozsudku poučil účastníkov konania o možnosti podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku proti celému rozsudku, teda vrátane výroku XI.. Odvolací súd poznamenáva, že skutočnosť nesprávneho poučenia účastníkov konania o prípustnosti odvolania proti napadnutému výroku XI. rozsudku súdu prvej inštancie (majúceho povahu uznesenia) zo strany súdu prvej inštancie, nezakladá ich procesnú legitimáciu uplatnenia tohto opravného prostriedku, keďže jeho prípustnosť je ex lege vylúčená. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 362 ods. 3 poskytuje účastníkom konania ochranu iba v prípade nesprávneho poučenia o neprípustnosti odvolania, ktorá spočíva v tom, že odvolateľ je oprávnený podať odvolanie (opravný prostriedok) v zákonom predĺženej trojmesačnej lehote plynúcej od doručenia odvolaním napadnutého rozhodnutia.
16. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a tiež vyššie citované zákonné ustanovenia, odvolanie matky proti výroku XI. rozsudku súdu prvej inštancie tak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa a nevyhnutným tak bolo, aby odvolací súd podané odvolanie s použitím ustanovenia § 386 písm. c) Civilného sporového priadku odmietol.
17. Vo vzťahu k výrokom I. - X., XII. napadnutého rozsudku Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenými osobami - účastníkmi (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), e), f), h) Civilného sporového poriadku v spojení s § 62 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. - X., XII. bez viazanosti rozsahom (§ 65 Civilného mimosporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 66 Civilného mimosporového poriadku), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 Civilného mimosporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch I., VIII. vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a vo výrokoch II., III., IV., V., VI., VII., IX., X. XII. bolo potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu v zrušenom rozsahu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
18. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo rozhodovanie o zmene výchovného prostredia maloletého. Predmetom odvolacieho konania s poukazom na dôvody matky a otca predostreté v odvolaní bolo posúdiť, či súd prvej inštancie svojim procesným postupom neznemožnil účastníkom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva, či súd prvej inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či vec správne právne posúdil.
19. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku vo výroku I. o zverení maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav ohľadne zverenia maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec i správne právne posúdil, rozsudok v tejto časti riadne odôvodnil a zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie o zmene výchovného prostredia maloletého. Odvolací súd nezistil dôvody na odlišné rozhodnutie vo veci zverenia maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov a stotožňuje sa so záverom súdu prvej inštancie, že v prejednávanej veci sú splnené podmienky na rozhodnutie o zmene výchovného prostredia maloletého spôsobom uvedenom vo výroku I. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolacie námietky matky, ani ostatný obsah spisu, neboli podkladom pre privodenie zmeny napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I., nakoľko ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Odvolací súd nezistil ani žiadne vady konania pred súdom prvej inštancie, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
20. Podľa § 26 Zákona o rodine, ak sa zmenia pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností.
21. Podľa § 24 ods. 1 Zákona o rodine, ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa.
22. Podľa § 24 ods. 3 Zákona o rodine súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.
23. V zmysle Čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť.
24. V zmysle Čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
25. V zmysle Čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa je zakotvená zásada, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.
26. Odvolací súd poukazuje na článok 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, v ktorom je zakotvená zásada, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa a považuje za nevyhnutné uviesť v súvislosti so spôsobom rozhodnutia súdu prvej inštancie o zverení maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, že základnú úlohu vo výchove maloletého dieťaťa majú jeho rodičia. Výchova dieťaťa je nielen ich právom garantovaným viacerými medzinárodnými európskymi aj vnútroštátnymi prameňmi, ale aj ich povinnosťou, ktorej sa nemôžu bez závažných právnych následkov svojvoľne zbaviť. Spôsobilosť mať dieťa nemožno nikomu obmedziť. Právo rodiča vychovávať svoje dieťa a starať sa oň zaručuje Ústava Slovenskej republiky v článku 41 ods. 4 a tiež zaručuje dieťaťu právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Podobne Dohovor o právach dieťaťa ukladá zmluvným štátom povinnosť vynaložiť všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že sú to obaja rodičia, ktorý majú spoločnú a rovnakú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa, pričom zmyslom ich starostlivosti musí byť záujem dieťaťa. Rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa majú rodičia. Obsahom ich práva „vychovávať“ je v prvom rade právo a povinnosť chrániť záujmy dieťaťa, ďalej tiež riadiť a usmerňovať jeho konanie a vykonávať nad ním dohľad, právo mať dieťa u seba a právo osobne sa o dieťa starať. Právo mať dieťa u seba je ústavným vyjadrením zásady, že starostlivosť o dieťa a ich výchova je právom rodičov, deti majú právo na rodičovskú výchovu. Obsahom práva rodiča mať dieťa u seba je právo rodiča osobne sa o dieťa starať a realizovať tak výchovu dieťaťa. Dieťa má zásadne bývať u svojich rodičov a možnosť spoločného žitia znamená pre rodiča a jeho dieťa základný element rodinného života.
27. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, po vyhodnotení ktorého dospel k správnemu záveru v tom zmysle, že zmena doterajšieho výchovného prostredia u maloletého je v jeho záujme. Vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie bolo preukázané, že najoptimálnejším riešením je zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti, keďže obaja rodičia sú spôsobilí maloletého vychovávať, obaja majú záujem mať maloletého v osobnej starostlivosti, čím boli splnené zákonom stanovené podmienky pre striedavú osobnú starostlivosť, ktorá je v najlepšom záujme maloletého, ktorý tak bude mať zaistené všetky potreby. Jedinou prekážkou striedavej osobnej starostlivosti bol nesúhlas matky, ktorej záujem bol odlišný od záujmu maloletého, ktorý má právo na výchovu zo strany oboch rodičov v rovnakom rozsahu, keď to umožňujú podmienky v rodine.
28. Základným zmyslom osobnej starostlivosti každého rodiča o dieťa musí byť záujem dieťaťa, ktorý je prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, vrátane tej, ktorá je uskutočňovaná súdmi alebo inými orgánmi. Ustanovenie § 24 ods. 4 Zákona o rodine ukladá súdu, aby pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do výchovy rodičov sledoval predovšetkým jeho záujem s ohľadom na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a tiež schopnosť rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom, pritom dbať, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov. Zverenie dieťaťa do výlučnej starostlivosti jedného z rodičov nesmie byť výrazom ústupku vzájomnej rivalite rodičov, ktorá sleduje boj o dieťa (nález Ústavného súdu Českej republiky z 23. februára 2010 sp. zn. III ÚS 1206/09). Podľa judikatúry Ústavného súdu Českej republiky súd nesmie na spôsob výchovy striedavou osobnou starostlivosťou rezignovať, ak jeden z rodičov s týmto spôsobom výchovy nesúhlasí a preto je daný dôvod zaoberať sa dôvodmi, na ktorých je nesúhlas druhého rodiča so striedavou starostlivosťou vybudovaný.
29. Súd vo všeobecnosti pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností vždy prihliadne predovšetkým na záujem maloletého dieťaťa, ako aj na jeho citové väzby, vývinové potreby a stabilitu budúceho výchovného prostredia. Je teda vždy potrebné dbať na to, aby sa zabezpečili čo najpriaznivejšie podmienky pre zdarný a zdravý vývoj dieťaťa a na jeho citové väzby k tomu-ktorému rodičovi.
30. Zmena pomerov odôvodňuje v súlade s ustanovením § 26 Zákona o rodine zmenu rozhodnutia o výchove maloletého dieťaťa vtedy, ak iné okolnosti prevažujú nad požiadavkou stálosti výchovného prostredia dieťaťa. Tak je tomu obvykle v tých prípadoch, v ktorých sa skôr vykonaná úprava výchovy maloletého dieťaťa stane vzhľadom na zmenu pomerov úpravou, ktorá naďalej nezabezpečuje najpriaznivejšie podmienky pre zdarný vývoj dieťaťa.
31. Otec maloletého podal návrh na zmenu výchovného prostredia dňa 23.2.2017 dôvodiac, že medzi ním a maloletým je vytvorený citový vzťah, maloletý sa sám vyjadril, že by chcel byť s otcom, obaja rodičia bývajú na jednom sídlisku, čo znamená, že maloletý bude môcť dochádzať do rovnakého školského zariadenia a nebude vytrhnutý z bežného sociálneho prostredia a otec má záujem a je spôsobilý vychovávať maloletého. Matka s návrhom otca na zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov nesúhlasila dôvodiac, že na to v súčasnosti nie sú vytvorené vhodné podmienky, dôvera matky v otca je oslabená vzhľadom na jeho správanie v minulosti a maloletý by v jeho veku nariadenie striedavej osobnej starostlivosti vnímal negatívne. V konaní bol vypracovaný znalecký posudok, podľa ktorého obaja rodičia majú k maloletému pozitívny vzťah, psychologickým vyšetrením neboli u otca zistené tendencie k ovplyvňovaniu názorov a postojov maloletého k jeho matke, avšak rétorika maloletého vykazovala znaky ovplyvnenia (pravdepodobne nepriameho) vo výchovnom prostredí matky názorov a postojov maloletého k jeho otcovi, obaja rodičia sú spôsobilí vychovávať dieťa a striedavá osobná starostlivosť by bola v záujme maloletého, pričom dôvodom zmeny doterajšieho spôsobu zabezpečovania starostlivosti o maloletého je jednak záujem otca o túto formu starostlivosti a jeho vhodné osobnostné vlastnosti a jednak možnosť negatívneho ovplyvnenia vzťahu maloletého k otcovi zo strany matky. Od ostanej úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému do rozhodnutia súdu prvej inštancie uplynula doba 1 roka a desiatich mesiacov, maloletý je straší o jeden rok, aktuálne má 5 rokov a navštevuje materskú školu. Matka žije s maloletým a s jeho starším bratom maloletým W. Z., narodeným X.X.XXXX, v trojizbovom byte na Z. X v G. a je zamestnaná ako počtárka u zamestnávateľa Y. M. L., v. o. s. na skrátený pracovný úväzok 6 hodín denne. Otec žije sám v trojizbovom byte na adrese J. X v G. a je zamestnaný ako vodič kamiónu u zamestnávateľa M-S. M. spol. s r.o. Otec sa s maloletým stretáva každý druhý víkend od piatku do nedele, medzi rodičmi sú vzájomné nezhody ohľadne rozsahu a samotnej realizácie styku otca s maloletým. Rodičia sa zúčastnili poradensko - psychologického procesu na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, obaja zotrvali na svojej predstave o vhodnej formy starostlivosti o maloletého, komunikácia medzi nimi bola emotívna a konfrontačná.
32. Vzhľadom na vyššie uvedené závery znaleckého posudku, zmenu postoja otca k osobnej starostlivosti o maloletého, a to prejavením jeho záujmu o zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, pozitívny vzťah oboch rodičov k maloletému, ku ktorému prechovávajú obaja silné citové väzby a vhodné podmienky u oboch rodičov na zabezpečovanie adekvátnej starostlivosti o maloletého, správne postupoval súd prvej inštancie, keď prijal záver, že momentálna rodinná situácia odôvodňuje v záujme maloletého zmenu výchovného prostredia.
33. Dohovor o právach dieťaťa garantuje dieťaťu právo na udržiavanie pravidelného a osobného kontaktu s obidvoma rodičmi (ak dôjde k rozpadu rodiny). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu tak zdôrazňuje, že je v záujme dieťaťa, aby udržiavalo rodinné zväzky s obidvoma rodičmi a dostalo tak príležitosť viesť svoj vzťah s nimi, ako aj prejaviť svoje city slobodne bez akéhokoľvek vonkajšieho tlaku zo strany druhého rodiča. V záujme dieťaťa však nie je, ak niektorý z rodičov úlohu a dôležitosť druhého rodiča v živote dieťaťa neuznáva a bráni mu byť dobrým rodičom, ak prejavuje nedostatok ochoty spolupracovať na spoločnej striedavej osobnej starostlivosti, napriek jej deklarovaniu pred súdom. Preto zamietnutie návrhu na zmenu zverenia maloletého do striedavej osobnej starostlivosti tak, ako žiadala matka, za daného skutkového stavu, by bolo v rozpore so záujmom maloletého dieťaťa, ako aj s garantovaným právom rodiča mať dieťa u seba a zabezpečovať jeho výchovu prostredníctvom osobnej starostlivosti.
34. Matka v odvolaní uvádzala, že znalecký posudok je neobjektívny a nepravdivý, čo má dôsledok na jeho celkové závery. V súvislosti s uvedeným dôkazom odvolací súd v rovine vyhodnotenia znaleckého dokazovania poukazuje primerane a podporne na to, že podľa ustálenej súdnej praxe od iných dôkazných prostriedkov sa dôkaz znaleckým posudkom podaným ústne či písomne líši tým, že jeho hodnoteniu (podľa § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku) nepodliehajú znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti, súd pritom hodnotí presvedčivosť posudku, čo do jeho úplnosti vo
vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie znaleckého nálezu a jeho súlad s ostatnými prevedenými dôkazmi. Ide o špecifický a významný dôkaz, ktorý súd použije pri rozhodovacej činnosti založenej na riešení odbornej otázky. Znalec musí vychádzať z odborných znaleckých záverov a nielen zo skutočností, ktoré príslušná osoba alebo osoby vnímajú svojimi zmyslami. Znalkyňa v prejednávanej veci musela vychádzať z odbornej verifikácie relevantných skutkových okolností, lebo v danom prípade bolo potrebné zistiť vhodnosť zmeny výchovného prostredia maloletého v nadväznosti na vzťah maloletého k rodičom a naopak, osobnostné predpoklady rodičov na výchovu maloletého a záujem maloletého na jeho riadnej výchove a napokon i možné priame alebo nepriame ovplyvňovanie postojov maloletého. Po preskúmaní znaleckého posudku odvolací súd konštatuje, že znalkyňa ustanovená vo veci so zreteľom na svoje odborné znalosti a skúsenosti a zistené informácie (dokumentácia spisu sp. zn. 22P/96/2015, dokumentácia spisu v prejednávanej veci, interviewu s rodičmi a s maloletým, psychologické vyšetrenie rodičov a maloletého, štrukturovaný rozhovor, pozorovanie v štandardnej situácii), prehľadným a logickým zdôvodnením vyložila svoje odborné závery a podklady, z ktorých pri zodpovedaní každej dielčej odbornej otázky postupovala. Pokiaľ matka v odvolaní namietala mylnosť výkladu niektorých testov v znaleckom posudku, je táto odvolacia námietka nenáležitá, zo strany matky sa jedná o nepatričné polemizovanie so závermi použitej metodiky znaleckého posudzovania a vlastnými nekvalifikovanými názormi na odbornú diagnostiku, pričom znalkyňa sa detailne venovala odpovediam na zadané otázky, ktoré odpovede aj dostatočne a zrozumiteľne podložila expertíznymi závermi jej vyšetrení. Ak závery znaleckého dokazovania, ktoré je potrebné vnímať komplexne, nekopírovali požiadavku matky na zamietnutie návrhu otca, nemožno ich z tohto dôvodu vyhodnotiť, ako nesprávne alebo nedostatočné. Vzhľadom k uvedenému mal odvolací súd za to, že nebolo možné vyhodnotiť odvolaciu argumentáciu matku vo vzťahu k pochybeniu súdu prvej inštancie pri hodnotení znaleckého posudku za dostatočnú, a to i vzhľadom na závery celého dokazovania. Správne postupoval súd prvej inštancie, ak v súdenom spore považoval za esenciálny dôkazný prostriedok práve tento listinný dôkaz
- Znalecký posudok č. 79/2017 (v podstate potvrdzujúci skutočnosti uvádzané otcom).
35. Pokiaľ matka v odvolaní namietala, že neboli vypočutí ňou navrhnutí svedkovia, a to maloletý W. Z. ku vzťahu k maloletému a svojmu postoju k maloletému a jej nevlastný otec W. B. za účelom ozrejmenia vzťahov v rodine a starostlivosti o maloletého, odvolací súd nezistil potrebu ňou navrhnutých svedkov vypočuť. Blízky citový vzťah medzi súrodencami nebol v konaní sporný a dopad striedavej osobnej starostlivosti na súrodencov bol ozrejmený v znaleckom posudku. Rovnako aktuálne vzťahy v rodine a priebeh starostlivosti o maloletého boli dostatočne preukázané z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. Výsluch matkou navrhovaných svedkov by bol nadbytočný a jeho vykonanie by viedlo len k predlžovanie samotného konania pred súdom prvej inštancie. Správne postupoval súd prvej inštancie, ak dôkaz výsluchom matkou navrhnutých svedkov nevykonal.
36. Zároveň odvolací súd apeluje na rodičov, aby svoju komunikáciu prispôsobili záujmu maloletého dieťaťa. Zlá komunikácia medzi rodičmi nie je v záujme maloletého dieťaťa, emocionálne ho zasahuje a brzdí jeho rozvoj, aj keď maloletý má na to vysoké predpoklady. Úlohou rodiča nie je dokazovať pred maloletým, kto je lepší rodič a znevažovať postavenie druhého rodiča. Snahou každého dobrého rodiča by malo byť také konanie, ktoré je na prospech maloletého, zabezpečuje mu komfort a najlepšie podmienky pre jeho napredovanie. Každý rodič je povinný dieťa vychovávať k úcte a rešpektu k druhému rodičovi a táto povinnosť nemôže bezdôvodne zaniknúť, a to ani pri rešpektovaní všetkých práv dieťaťa. Zmenu výchovného prostredia nemôžu ovplyvniť výhrady jedného rodiča voči druhému, ktoré sa týkajú jeho postoja ako partnera a tieto nemôžu byť dôvodom na zásah do výchovného prostredia maloletého dieťaťa. V záujme dieťaťa je naplnenie cieľov jeho riadnej výchovy a rodičia sú povinní urobiť všetky kroky smerujúce k tomu, aby nedochádzalo k narušeniu vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Aj len priemerne empatické dieťa sa nemôže cítiť dobre, ak sú rodičia znepriatelenými, pričom nevhodnosť komunikácie medzi rodičmi kladie na jeho psychiku ďalšie neúmerné požiadavky. Skutočným záujmom dieťaťa je jeho riadna výchova. Rodičia sú povinní riadne si plniť svoje povinnosti a pritom majú využiť všetky prostriedky, ktoré im zákon umožňuje.
37. Keďže súd prvej inštancie rozhodol o zmene výchovného prostredia maloletého a maloletého zveril do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, správne v súlade s ustanovením § 121 Civilného sporového poriadku výrokom VIII. rozhodol i o zmene rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 22P/96/2015-57 zo dňa 19.1.2016 v časti zverenia a starostlivosti o maloletého, nakoľko výrokom I. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie došlo k zmene pôvodného rozhodnutia o výchove maloletého z dôvodu zmeny pomerov odôvodňujúcej novú úpravu.
38. Jednou z odvolacích námietok matky tiež bolo, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná, je právnym posúdením veci. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciu práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
39. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci je nevyhnutné súdu prvej inštancie v prvom rade vytknúť, že na danú vec neaplikoval príslušné zákonné ustanovenia vzťahujúce sa na právny vzťah účastníkov konania. Vo vzťahu k výrokom II. a III. o úprave styku, výroku V. o určení trvalého pobytu maloletého, poberateľa daňového bonusu a rodinného prídavku, výroku VI. o povinnosti zabezpečiť bežnú stravu, ošatenie, hygienu a platiť ostatné potreby maloletého absentuje uvedenie akýchkoľvek zákonných ustanovení, podľa ktorých súd prvej inštancie rozhodol. Nevyhnutnou náležitosťou akéhokoľvek súdneho rozhodnutia je nepochybne aj uvedenie právneho posúdenia veci, teda odcitovanie právnej normy, ktorú súd na danú vec aplikoval a v ďalšom vysvetlenie, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu práve tejto zvolenej právnej normy a napokon vysvetlenie, ako súd túto právnu normu aplikuje.
40. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
41. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
42. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 Civilného sporového poaridku), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka konania) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenia sa totiž chápu aj z hľadiska práv účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a tieto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998- I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
43. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k výrokom II., III., IV., V., VI. VII., XII. s vyššie uvedenými kritériami je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu nie sú zrejmé pre rozhodnutie súdu v týchto výrokoch relevantné myšlienkové postupy a úvahy, ktoré viedli súd prvej inštancie k takémuto spôsobu rozhodnutia. Pokiaľ nie je zrejmé, aký právny záver o skutkovom stave veci urobil súd prvej inštancie v rozsúdenej veci vo vzťahu k výrokom II., III., IV., V., VI., XII., teda akú tzv. skutkovú vetu podrobil právnej kvalifikácii, keď odôvodnenie jeho rozsudku v odseku 24., 27. obsahuje vo vzťahu k zvoleným spôsobom rozhodnutia obsahuje iba konštatovanie, že upravil stretávanie mimo starostlivosť, otázku trvalého pobytu, zastupovanie, uspokojovanie bežných potrieb maloletého, poberanie daňového bonusu a prídavkov, tiež rozhodol o uložení výchovného opatrenia vychádzajúc z vykonaného dokazovania a najmä z odpovede na otázku 20. znaleckého posudku, a to dokonca bez akéhokoľvek ďalšieho odôvodnenia zvoleného spôsobu rozhodnutia, bez odôvodnenia vzťahu medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, je potrebné prijať záver, že takéto rozhodnutie je zaťažené vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
44. Vo vzťahu k výroku VII. o výživnom súd prvej inštancie v odseku 24. rozsudku len stručne konštatoval, že príjem otca za ostatných 9 mesiacov (1-9/2017) podľa lustrácie sociálnej poisťovne bol vo výške 1.054 eur a príjem matky sa zásadne nezmenil. Predovšetkým sa žiada uviesť, že v preskúmavanom prípade došlo v dôsledku zmeny pomerov k novej úprave práv a povinností rodičov k maloletému, pričom takáto úprava sa uskutočňuje podľa stavu zisteného v čase rozhodovania súdu a nahrádza doterajšiu úpravu, teda v žiadnom prípade súd prvej inštancie nerozhoduje o zníženom výživného, ako uviedol vo výroku VII. preskúmavaného rozsudku.
45. Podľa § 62 ods. 1, 2, 4 a 5 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť (ods. 1). Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov (ods. 2). Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť (ods. 4). Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť (ods. 5).
46. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
47. Z vyššie citovaných ustanovení Zákona o rodine vyplýva, že konkrétna výška výživného je ovplyvňovaná faktormi jednak na strane výživou oprávneného, jednak na strane výživou povinného. Na strane oprávneného dieťaťa je potrebné skúmať jeho skutočné odôvodnené potreby s ohľadom na zákonnú mieru povinnosti rodiča, ktorá je daná tým, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Oprávnené potreby pritom nezahŕňajú iba stravovanie, ale sú dané širšie jednak potrebami bytovými, odevnými, zdravotnými, kultúrnymi a závisia predovšetkým od veku, zdravotného stavu, schopností živiť sa sám, schopností starať sa o seba a podobne. Vo všeobecnosti možno za odôvodnené (opodstatnené) potreby z hľadiska plnenia vyživovacej povinnosti považovať náklady spojené s výživou, ošatením, bývaním, starostlivosťou o zdravie, ako aj náklady súvisiace so vzdelaním, výchovou, kultúrnym a športovým vyžitím a záujmami. Medzi odôvodnené potreby nepatria len pravidelné mesačné výdavky, ale aj náhodné výdavky, ktoré napríklad súvisia so zdravotným stavom oprávneného ako sú napr. liečebné náklady. Súd na ne musí pri určovaní výživného prihliadnuť. Rámec odôvodnených potrieb sa súčasne so zmenenými ekonomickými pomermi a nárastom spotreby rozširuje. Na strane oprávneného sa tiež skúmajú jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery, existencia a počet iných osôb povinných poskytovať výživu a ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery, počet nimi vyživovaných osôb a výška takéhoto výživného ako i vyživovaciu povinnosť iných povinných voči týmto osobám.
48. Na strane povinného rodiča je nevyhnutné prihliadnuť na okruh osôb, ktoré sú povinné poskytovať výživné dieťaťu a výšku a spôsob už poskytovaných plnení, kde je potrebné zohľadniť tiež starostlivosť o dieťa a jeho domácnosť. Na strane povinného sa prihliada tiež najmä na jeho schopnosti, teda faktické príjmy, ale i na jeho možnosti, teda na to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosť, zručnosti, pracovné skúsenosti i situáciu na trhu práce. Okrem toho je potrebné vždy vyhodnotiť i majetkové pomery oboch povinných rodičov. Táto kategória zahŕňa jednak majetok rodičov a jednak ich životný štandard, ktorým sa navonok prezentujú. Okrem uvedeného na strane povinného rodiča je vždy potrebné prihliadnuť k počtu, druhu, výške a dôvodnosti iných vyživovacích povinností a zároveň na okruh osôb, ktoré sú povinné týmto oprávneným poskytovať výživné, ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery. Súd je povinný prihliadať tiež na zárobkové možnosti povinných rodičov podľa príjmov z obdobia pred zmenou zamestnania alebo zárobku. V takom prípade je súd povinný skúmať dôvody, ktoré ho viedli k strate na príjmoch alebo majetku.
49. Z obsahu spisu v prejednávanej veci však nemožno vyvodiť, že by súd prvej inštancie posudzoval vec dôsledne, a že by tomu dostatočne prispôsobil i postup pri dokazovaní. Vykonané dokazovanie o pomeroch rodičov a maloletého nezodpovedá tomu, aby na jeho základe mohol byť súdom prvej inštancie vyslovený záver o určení povinnosti otca platiť výživné na maloletého vo výške 50 eur mesačne. Súd prvej inštancie sa nie dostatočne sústredil na zistenie príjmov rodičov, ako i na zistenie životnej úrovne rodiny. Z obsahu preskúmavaného rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie pri zisťovaní príjmu otca vychádzal len z lustrácie v sociálnej poisťovne a príjem v tejto lustrácii považoval nesprávne za čistý príjem otca, hoci musí byť súdu prvej inštancie jasné (aj len z jeho rozhodovacej činnosti), že čistý príjem sa neurčuje odrátaním úhrnu poistného od vymeriavacieho základu, ako je to uvedené v predmetnej lustrácii. Aktuálny príjem matky ani súd prvej inštancie nezisťoval. Okrem toho, že súd prvej inštancie nezisťoval dôsledne príjmy rodičov, nezisťoval ani výdavky rodičov a maloletého, životný štandard rodiny, teda vlastné výdavky na život, bývanie, záľuby, oddych a pod., nezisťoval dostatočne ani majetkové pomery rodičov, napr. či majú úspory, aké nehnuteľnosti, prípadne veci vyššej majetkovej hodnoty vlastnia a pod., nezaoberal sa počtom vyživovacích povinností rodičov. Príjmy rodičov neboli správne zistené, výdavky rodičov a maloletého neboli nielenže zdokladované, ale ani zisťované. Súd prvej inštancie sa vôbec nezameral na zisťovanie pomerov u otca, u matky, pričom je potrebné prihliadnuť aj na ich schopnosti a možnosti, na vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosť, zručnosti, pracovné skúsenosti i situáciu na trhu práce, ako i na jej osobné výdavky a životnú úroveň.
50. Súd musí bližšie skúmať i potreby maloletého dieťaťa v zmysle už uvedených kritérií. Pri posudzovaní otázky, čo súd zahrnie do oprávnených nákladov na dieťa, sa najviac prejaví porovnanie životnej úrovne rodičov a dieťaťa. Položky, ktoré sa pravidelne mesačne opakujú (strava, mobilný telefón a pod.), ale aj tie, ktoré sa opakujú prevažnú väčšinu mesiacov v roku (školné, stravné, poplatky za záujmovú činnosť a podobne) je nutné uviesť v konkrétnej výške aktuálne za mesiac, nepravidelné platby (kúpa športových potrieb, zdravotných pomôcok, lyžovačky, letné dovolenky) sa na jednotlivé mesiace rozpočítavajú tak, že celková úhrada každého nákladu sa vydelí dvanástimi mesiacmi a k pravidelným mesačným
nákladom sa pripočíta iba suma zodpovedajúca výške mesačného príspevku, pričom spoločné náklady rodiny zabezpečenie bývania sa do nákladov dieťaťa započítavajú vo výške pripadajúcej na jedného člena rodiny.
51. Povinnosťou súdu prvej inštancie v intenciách vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu, je komplexne vyhodnotiť pomery rodičov dieťaťa, zistiť príjmy rodičov, ale aj výdavky rodičov a maloletého. V zmysle vyhľadávacej zásady, vzťahujúcej sa na nesporové konania, je potrebné objektivizovať príjmy a ustáliť zárobkové a majetkové pomery rodičov, preukázaním ich pravidelných a nepravidelných príjmov ich výsluchom, aktualizáciou príjmov obidvoch rodičov, získaním správ od zamestnávateľov, prípadne iných subjektov. Okrem príjmov a výdavkov majetkové pomery rodičov ovplyvňuje aj vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, hnuteľným veciam vyššej hodnoty, peňažné prostriedky na účtoch v peňažných ústavoch. Pomery v domácnosti sú tiež ovplyvňované spolužitím s inými osobami.
52. Súd prvej inštancie vo vzťahu k výživnému náležite nezisťoval všetky relevantné okolnosti pre rozhodnutie o povinnosti práve otca platiť výživné na maloletého, prípadne pre rozhodnutie, že počas trvania striedavej osobnej starostlivosti rodičov výživné neurčuje, pričom nevykonal i ďalšie dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a tým neposúdil všetky do úvahy prichádzajúce rozhodné okolnosti daného prípadu.
53. Rovnako vo vzťahu k výrokom II. a III. o úprave styku si súd prvej inštancie nezabezpečil dostatok podkladov pre toto rozhodnutie, nezisťoval v tomto smere najlepší záujem maloletého, nezohľadnil konkrétne okolnosti danej veci, nezvážil rozdelenie povinnosti rodičov pri realizácii striedavej osobnej starostlivosti, dôsledne nevypočul k uvedenému účastníkov konania. Pri rozhodovaní o rozsahu styku je dôležité zvážiť okolnosti tak na strane maloletého dieťaťa, ako jeho vek, zdravotný stav, vzťah k rodičovi, doterajší spôsob a rozsah styku, denný režim, ako aj okolnosti na strane rodičov, ako ich vzájomný vzťah, ich časové a ekonomické možnosti, rodinné pomery, vzdialenosť medzi bydliskom dieťaťa a rodiča, a podobne. Prvoradý je tu predovšetkým opäť záujem dieťaťa, ktorý pritom treba chápať čo najextenzívnejšie. V záujme dieťaťa je predovšetkým to, aby vyrastalo v atmosfére šťastia, lásky, porozumenia, stability, tolerancie a harmónie, aby jeho vývoj a výchova smerovala k pozitívnemu rozvoju jeho osobnosti, nadania a rozumových a fyzických schopností, mravnému, duchovnému a sociálnemu rozvoju a aby boli rešpektované jeho práva. Žiadne úvahy v tomto smere nie sú obsiahnuté ani v odôvodnení preskúmavaného rozsudku, ako už bolo konštatované vyššie.
54. V súhrne vzhľadom na uvádzané sa tak vec vo vzťahu k výrokom II., III., IV., V., VI. VII., XII. preskúmavaného rozsudku dostala do takej polohy, v ktorej by náprava pochybení súdu prvej inštancie vyžadovala takú mieru ingerencie odvolacieho súdu, ktorá by v skutočnosti mala za následok aj nahrádzanie činnosti súdu prvej inštancie (úlohou odvolacích súdov napriek preneseniu na ne určitých činností vyžadovaných skôr od súdov prvej inštancie je totiž stále prieskum správnosti rozhodnutí súdov prvej inštancie s prípadným doplnením dokazovania a nie vykonávanie základného dokazovania).
55. Napokon odvolacou námietkou matky bolo tvrdenie o procesnej vade spočívajúcej v tom, že súd prvej inštancie výrokom XI. napadnutého rozsudku začal konanie o nariadenie výchovného opatrenia a zároveň výrokom XII. napadnutého rozsudku uložil rodičom výchovné opatrenie, pričom tak konal v rozpore s ustanovením § 33 Civilného mimosporového poriadku.
56. Podľa § 33 Civilného mimosporového poriadku súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, ak tento zákon neustanovuje, že vec sa môže prejednať bez pojednávania.
57. Civilné mimosporové konanie má určité špecifiká, ktoré majú svoj odraz aj v právnej úprave priebehu konania. Prejednanie veci bez nariadenia pojednávania je výnimkou z princípu priamosti a bezprostrednosti. Právna úprava v Civilnom mimosporovom poriadku je lex specialis a konanie prebieha bez pojednávania, len ak to ustanoví zákon. V mimosporových konaniach je vec sama vymedzená navrhovateľom v návrhu na začatie konania, ak bol podaný, alebo ho určuje súd v uznesení o začatí konania, a to v konaniach, ktoré možno začať aj ex offo. Prejednaním veci samej s nariadením pojednávania sú reflektované základné procesné princípy, ktoré sú vlastné vyspelým demokratickým štátom. Princípy ústnosti a priamosti subsumujú atribúty práva na spravodlivý súdny proces, a to byť prítomný pri prejednaní veci, právo vyjadrovať sa k dokazovaniu a ďalej zdôrazňujú autoritu a osobnosť sudcu, ktorý v priamom a bezprostrednom kontakte s účastníkmi vykonáva procesné úkony a má priestor
pre využitie argumentácie pre ich realizáciu a pre postup v konaní. Medzi mimosporové konania, v ktorých súd nemusí nariadiť na prejednanie veci pojednávanie konanie o uloženie výchovného opatrenia ale nepatrí. Ak súd prejedná vec a rozhodne vo veci bez nariadenia pojednávania v prípade, kedy to zákon neustanovuje, dopustí sa nesprávneho úradného postupu a odníme tým možnosť účastníkom konania konať pred súdom. O takýto prípad išlo aj v prejednávanej veci vo vzťahu k rozhodnutiu súdu o nariadení výchovného opatrenia, keďže tento druh konania nepatrí medzi tie, v ktorých súd nemusí nariadiť na prejednanie veci pojednávanie. Súd prvej inštancie totiž vymedzil predmet konania o uloženie výchovného opatrenia až výrokom XI. rozsudku vo veci samej a súčasne bez prejednania veci rozhodol výrokom XII. rozsudku vo veci samej a uložil rodičom podrobiť sa psychologickému a sociálnemu poradenstvu na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava za účelom rodičovského poradenstva pre pochopenie a aplikovanie princípov zodpovedného rodičovstva v počte stretnutí podľa určenia Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava. Takéto rozhodnutie bolo nepochybne pre účastníkov konania prekvapivým, keďže účastníci konania nemali možnosť predvídať súdne rozhodnutie a náležite vo vzťahu k nemu argumentovať na nariadenom pojednávaní a odvolacia námietka matky o porušení práva na spravodlivý súdny proces a na súdnu ochranu postupom súdu prvej inštancie je opodstatnená.
58. Okrem nepreskúmateľnosti výroku XII. rozsudku súdu prvej inštancie a existencie vady v procesnom postupe predchádzajúcom jeho vydanie tak, ako už bolo uvedené vyššie, uvedený výrok trpí aj vadou nesprávneho právneho posúdenia.
59. Podľa § 37 ods. 2 písm. d) Zákona o rodine, ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd môže rozhodnúť o uložení týchto výchovných opatrení: uloží maloletému dieťaťu a jeho rodičom povinnosť podrobiť sa sociálnemu poradenstvu alebo inému odbornému poradenstvu.
60. Podľa § 37 ods. 8 veta prvá Zákona o rodine súd hodnotí účinnosť výchovného opatrenia priebežne tak, aby pred uplynutím obdobia, ktoré uviedol v rozhodnutí o jeho uložení, zhodnotil splnenie účelu výchovného opatrenia.
61. Sústava výchovných opatrení v zmysle ustanovenia § 37 Zákona o rodine je vybudovaná systematicky, od miernejších zásahov k vážnejším zásahom. Veľmi účinným sa v poslednom období ukázalo najmä využitie uloženia povinnosti podrobiť sa odbornému poradenstvu v špecializovaných zariadeniach, ktoré súd môže uložiť rodičom maloletého dieťaťa alebo maloletému dieťaťu. Hoci zákon hovorí všeobecne o odbornom poradenstve, využíva sa prevažne psychologické poradenstvo. Poradenstvo možno uložiť jednému z rodičov, obom rodičom spoločne, niektorému z rodičov alebo obom rodičom a maloletému dieťaťu. Poradenstvo možno uložiť aj maloletému dieťaťu osobitne. Výhodou tohto opatrenia je, že súd po uložení výchovného opatrenia sleduje jeho vykonávanie a to v súčinnosti s orgánom sociálno-právnej ochrany detí, v súčinnosti s obcou alebo s príslušným zariadením, v ktorom je dieťa umiestnené. Podľa záverov poradenstva rozhodne o aplikácii ďalších opatrení, pričom môže využiť napr. predĺženie poradenstva, resp. jeho rozšírenie o nové ciele. Hmotno-právnou podmienkou uloženia výchovného opatrenia je, že to vyžaduje záujem dieťaťa. Pokiaľ má súd za to, že výchovné opatrenie už nie je potrebné, môže ho zrušiť. Ak výchovné opatrenie neprinesenie želaný výsledok, ktorým je zvyčajne zmena postoja niektorého rodiča, resp. oboch rodičov alebo zmena postoja dieťaťa, potom môže súd využiť ďalšie opatrenia, ktorými fakticky alebo právne zasiahne do výkonu rodičovských práv a povinností. Účinnosť uloženého výchovného opatrenia súd hodnotí jednak priebežne, jednak po skončení doby, na ktorú bolo uložené. Podkladom pre hodnotenie budú správy predkladané osobami, ktoré spolupracujú so súdom pri sledovaní výkonu jednotlivých opatrení. Pri vykonávaní dohľadu je to podľa potreby orgán sociálno-právnej ochrany detí, obec, škola, neštátne subjekty a iné. Pri povinnosti podrobiť sa poradenstvu je podkladom správa, ktorú vyhotoví subjekt, ktorý sociálne poradenstvo, resp. odborné poradenstvo v špecializovanom zariadení vykoná. Rozhodnutie súdu nasledujúce po zhodnotení účinnosti výchovného opatrenia môže spočívať buď v zrušení nariadeného výchovného opatrenia alebo v uložení iného výchovného opatrenia, príp. v predlžení doby trvania výchovného opatrenia. Ak súd zistí, že výchovné opatrenie splnilo sledovaný účel svoje rozhodnutie zruší. Ak zistí, že sledovaný účel nebol dosiahnutý, môže nariadiť iné výchovné opatrenie.
62. Nesprávnosť preskúmavaného výroku XII. rozsudku súdu prvej inštancie tak spočívala aj v neurčení doby, po ktorú sa bude vykonávať uložené výchovné opatrenie. Poradenstvo súd totiž viaže na prepísaný počet hodín alebo na stanovený časový úsek, pričom určuje v rozhodnutí ciele, ktoré má poradenstvo sledovať (v súdenom prípade pochopenie a aplikovanie princípov zodpovedného
rodičovstva), keďže sleduje jeho vykonávanie v súčinnosti s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí, s obcou alebo príslušným zariadením, v ktorom je maloleté dieťa umiestnené a po uplynutí doby jeho trvania hodnotí účinnosť vykonaného výchovného opatrenia. Účinnosť uloženého výchovného opatrenia súd hodnotí jednak priebežne, jednak po skončení doby na ktorú bolo uložené. Vzhľadom na vyššie uvedené je v každom prípade nevyhnutné, aby súd rozhodujúci o výchovnom opatrení určil aj dobu jeho trvania. Pri riadení sa úvahami podanými vyššie potom odvolací súd mal za to, že v prípade uloženia výchovného opatrenia je potrebné vždy rozhodnúť aj o určení doby jeho trvania. Po dobu trvania uloženého výchovného opatrenia i po jej skončení je súd prvej inštancie povinný postupovať spôsobom popísaným vyššie a sledovať priebeh jeho výkonu a zhodnotiť splnenie jeho cieľov. Za tejto situácie preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku XII. je nesprávny aj v právnom posúdení veci, keďže súd prvej inštancie prenechal určenie počtu stretnutí na subjekt, u ktorého sa bude vykonávať odborné poradenstvo.
63. Matka odvolaním napadla aj výroky IX. a X. rozsudku súdu prvej inštancie o povinnosti rodičov zaplatiť náhradu znalečného dôvodiac, že otec má vyšší príjem a znalecké dokazovanie navrhol len otec, pričom žiadala, aby odvolací súd uložil povinnosť zaplatiť náhradu znalečného len otcovi.
64. Podľa § 52 Civilného sporového poriadku žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.
65. Kým Civilný sporový poriadok je materiálnym prameňom právnych noriem upravujúcich sporové konanie, Civilný mimosporový poriadok je materiálnym prameňom právnych noriem upravujúcich iný ako sporový proces, mimosporové konanie. Civilné mimosporové konanie možno charakterizovať ako osobitný, normatívne upravený postup súdu, účastníkov konania a iných subjektov na konaní zúčastnených, ktorý je cielený na poskytnutie ochrany osobitným subjektívnym právam a právom chránených záujmov, na ochranu ktorých má štát verejný záujem, procesná ochrana je tomu prispôsobená a realizovaná s následkom a reflexiou v osobitných procesných prípadoch a procesných postupoch v konaní.
66. Súd prvej inštancie v preskúmavanom prípade vôbec nerozhodol o náhrade trov konania účastníkov a rozhodol len o povinnosti rodičov zaplatiť náhradu znalečného znalkyni. Civilný sporový poriadok je podľa § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku vo vzťahu k Civilnému mimosporovému poriadku lex generalis (tzv. všeobecná subsidiarita sporového poriadku), čo znamená, že ak niektorý z inštitútov nemá komplexnú úpravu v Civilnom mimosporovom poriadku alebo vôbec nie je v Civilnom mimosporovom poriadku upravený, použije sa primerane právna úprava Civilného sporového poriadku. Úprava náhrady trov konania podľa Civilného mimosporového poriadku je komplexná, vylučuje subsidiárne aplikáciu ustanovení Civilného sporového poriadku.
67. Konania podľa Civilného mimosporového poriadku sú spravidla uskutočňované vo verejnom záujme a aj prípadnému navrhovateľovi, pokiaľ sa konanie začalo na návrh, nemožno klásť na ťarchu, pokiaľ konanie vyvolal, hoci si nebol úplne istý, či súd jeho návrhu vyhovie. V týchto konaniach preto platí, že každý z účastníkov si platí trovy konania sám (§ 49 Civilného mimosporového poriadku). Toto všeobecné pravidlo formulované ako generálna klauzula je prelomené v dvoch prípadoch, a to náhradu trov konania možno priznať v prípade, že to ustanovuje zákon (§ 53 Civilného mimosporového poriadku) a vo všetkých konaniach podľa Civilného mimosporového poriadku, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé (§ 55 Civilného mimosporového poriadku). Ak nie sú splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 53 alebo § 55 Civilného mimosporového poriadku, súd v meritórnom rozhodnutí rozhodne o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (§ 52 Civilného mimosporového poriadku).
68. V danom prípade sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal rozhodovaním o náhrade trov konania účastníkov konania a v napadnutom rozsudku absentuje toto rozhodnutie. Súd prvej inštancie neposúdil, či sa v danom prípade uplatní generálna klauzula alebo je daný dôvod na uplatnenie niektorej z výnimiek zo všeobecného pravidla. Až v prípade prijatia jednoznačného záveru, akým spôsobom rozhodne o náhrade trov účastníkov konania, je možné rozhodnúť o tom, kto z účastníkov konania a v akom rozsahu bude platiť náhradu znalečného. Bez komplexného rozhodnutia o náhrade trov konania všetkých subjektov zúčastnených na konaní, nie je možné prijať záver o spôsobe rozhodnutia o náhrade znalečného znalkyni. Právne pochybenie súdu prvej inštancie spočívajúce v neaplikácii zákonných
ustanovení Civilného mimosporového poriadku o náhrade trov konania viedla nutne k zrušeniu rozsudku aj vo výrokoch IX., X. o povinnosti rodičov zaplatiť znalečné, keďže bez celkového rozhodnutia o náhrade trov konania účastníkov konania, nie je možné rozhodovať o čiastkových nárokoch znalkyne na náhradu znalečného.
69. Napokon pozornosti odvolacieho súdu neunikla ani nesprávna formulácia výrokov napadnutého rozsudku. Účastníkmi konania v prejednávanom prípade sú otec, matka, maloletý (zastúpený kolíznym opatrovníkom), ktorí sú v záhlaví označení menom, priezviskom, dátumom narodenia, bydliskom. Napriek tomu, že potom je dostatočným vo výroku rozsudku označovať účastníkov konania ich procesným postavením (matka, otec, maloletý), súd prvej inštancie ich nekonzistentne označuje vždy iným spôsobom, a to maloletý N. W., nar. XX.X.XXXX, potom len maloletý N. alebo mal. N., zasa maloleté dieťa, rodičov označuje matka a otec, potom matka G. W., nar. XX.X.XXXX alebo len G. W., nar. XX.X.XXXX, N. W., nar. X.X.XXXX, tiež rodičia maloletého dieťaťa. Pre prehľadnosť a jednotnosť je rozhodne postačujúce účastníkov konania (bližšie označených v záhlaví rozsudku) označovať len matka, otec a maloletý. Nevykonateľným je aj výrok rozsudku o povinnosti matky hradiť (? správne zrejme platiť) ostatné potreby maloletého, keďže zo žiadneho zákonného ustanovenia, ani z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, čo predstavuje pojem ostatné potreby maloletého, pričom pri výklade a aplikácii neurčitých pojmov je povinnosťou súdu poskytnúť dostatočne jasné a zrozumiteľné vysvetlenie, ako konkrétne skutkové zistenia zodpovedajú týmto pojmom. Súd prvej inštancie bez právneho základu uložil otcovi prispievať na mal. N. zníženým výživným, hoci v súdenom prípade nerozhodoval o znížení výživného ale o zmene výchovného prostredia, preto by mala byť správna formulácia výroku tak, že otec je povinný s účinnosťou od ... (dátum zverenia maloletého do striedavej osobnej starostlivosti) platiť (nie prispievať) výživné na maloletého v sume ..., ak vôbec súd prvej inštancie dospeje k nutnosti uloženia tejto povinnosti otcovi.
70. Odvolací súd riadiac sa uvádzaným, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a VIII. z dôvodu ich vecnej správnosti potvrdil (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku), odvolanie matky proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku XI. odmietol (§ 386 písm. c) Civilného sporového poriadku) a vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b), c) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátil v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
71. Žiada sa dodať, že u nepreskúmateľného rozhodnutia nemožno hodnotiť správnosť relevantných právnych otázok, ani vady prvoinštančného konania, preto bolo nutné tento rozsudok vo zvyšnej časti zrušiť a otvoriť súdu prvej inštancie procesný priestor pre vydanie nového rozhodnutia, ktoré nebude postihnuté zmieneným deficitom. Rovnako nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania, čo vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou.
72. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, bude opätovne vec v zrušených výrokoch posúdiť, vrátane doplnenia dokazovania v naznačenom smere, ktoré je nevyhnutné vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 Civilného sporého poriadku, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty oboch rodičov, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení (ktoré uvedie aj v odôvodnení rozsudku) a potom po zvážení všetkých preukázaných okolností daného prípadu vo veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť.
73. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).
74. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).