Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-370-2017.pdf
PDF · 194.07 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/370/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcov: 1/ F. X., nar. XX.X.XXXX, bytom A., K. XXX/XX a 2/ F. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom A., A. 33, proti žalovaným: 1/ TRADE City, a.s., so sídlom Trebišov, Čsl. Armády 1117, IČO: 36 575 101, 2/ ARCHÍV-SLUŽBY s.r.o., so sídlom Trebišov, Čsl. Armády 1117, IČO: 36 216 895, zastúpený JUDr. Jaroslavom Čollákom, advokátom, Košice, Floriánska 19, 3/ OCEAN TOUR s.r.o., so sídlom Michalovce, T. J. Moussona 1, IČO: 36 576 450, zast. Advokátska kancelária MAJLING & NINČÁK s.r.o., so sídlom v Bratislave, Palárikova 14, IČO: 35 960 728, o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv a určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcov proti rozsudku 19C 246/2016-109 z 15. mája 2017 Okresného súdu Michalovce
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Priznáva žalovaným v 2. a 3. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom v celom rozsahu.
Žalovanému v 1. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobcovia sa žalobou podanou na súde 4.11.2016 domáhali určenia neplatnosti kúpnej zmluvy dňa 2.5.2005 uzatvorenej medzi žalovanými v 1. a 2. rade a kúpnej zmluvy dňa 16.10.2005 uzatvorenej medzi žalovanými v 2. a 3. rade o prevode nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva (LV) č. XXXX v kat. úz. F. a zároveň sa domáhali určenia, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. 9623 v kat. území Michalovce, ako parcela č. XXXX/2 - ostatné plochy o výmere 171 m2, parc. č. XXXX/X - ostatné plochy o výmere 188 m2, parc. č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX mX a robotnícky hotel s reštauráciou súp. č. XXXX postavený na parcele č. XXXX patria do výlučného vlastníctva žalovaného 1/ spoločnosti K. C. a.s. Trebišov. Žalobu skutkovo odôvodnili tým, že sú akcionármi žalovaného 1/, a to s podielom po 25 % akcií a vychádzajúc z ust. § 194 ods. 9 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“) sa domáhajú nápravy nezákonného postupu a následkov neplatnosti kúpnych zmlúv, ktorými boli ako akcionári ukrátení na svojich právach, pričom tvrdili naliehavý právny záujem v zmysle ust. § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) na určení neplatnosti kúpnych zmlúv, pretože rozsudkom bude odstránené ich neurčité postavenie akcionárov spoločnosti vo vzťahu k majetku patriaceho akciovej spoločnosti a iba na výrokom súdneho rozhodnutia dôjde k zápisu predchádzajúceho stavu v katastri nehnuteľností, ktorý bol spôsobený nezákonným konaním akcionárov žalovaného 1/; dňa 2.5.2005 predseda predstavenstva žalovaného 1/ Ing. P. L. bez súhlasu valného zhromaždenia a dozornej rady podpísal kúpnu zmluvu medzi žalovanými 1/ a 2/, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania, za dohodnutú kúpnu cenu 4.200.000,- Sk, pričom kúpna cena bola podhodnotená a nezodpovedala ani všeobecnej hodnote nehnuteľnosti a príslušné listiny -
kúpna zmluva, ako aj znalecký posudok neboli založené do zbierky listín. Následne žalovaný 2/ odpredal nehnuteľnosti kúpnou zmluvou uzavretou dňa 26.10.2005 žalovanému 3/ za kúpnu cenu 8.136.629,- Sk s tým, že obidvaja konatelia spoločnosti žalovaného 2/ boli akcionármi spoločnosti žalovaného 1/ a žalobcov ako akcionárov podviedli, pretože uzavreli kúpno-predajnú zmluvu s vlastnou spoločnosťou ARCHÍV - SLUŽBY s.r.o. o prevode nehnuteľností za podhodnotenú kúpnu cenu v snahe sa obohatiť, čo sa im aj podarilo, keďže o 4 mesiace predmetné nehnuteľnosti predali inej spoločnosti za cenu o 3.936.629,- Sk vyššiu, čo predstavuje škodu spôsobenú žalobcom. Podľa názoru žalobcov úmysel uviesť ich do omylu a obohatiť sa spočíval v tom, že bez vedomia a súhlasu valného zhromaždenia, na ktorom sa žalobcovia mali zúčastniť ako akcionári, konatelia žalovaného 2/ predali nehnuteľnosti už vopred dohodnutej spoločnosti, a ak by takýto úmysel nemali, žalovaný 1/ by nehnuteľnosti predal priamo spoločnosti žalovaného 3/ za sumu 8.136.629,- Sk a z ich predaja by mali prospech všetci akcionári. Žalobcovia poukázali na ust. § 187 ods. 1 ObchZ, § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a argumentovali tým, že podľa zákona a čl. VII. bod 7. 1 písm. k) stanov spoločnosti žalovaného 1/ platných v r. 2005 valné zhromaždenie je najvyšším orgánom spoločnosti a do jeho výlučnej pôsobnosti okrem iného patrí aj rozhodovanie o predaji akéhokoľvek majetku alebo vecí vo vlastníctve spoločnosti, že za účelom predaja majetku sa nezúčastnili na valnom zhromaždení, ktoré sa nekonalo a nemajú vedomosť o tom, aby bolo zvolané, nemali vedomosť o predaji majetku a súhlas na jeho predaj nikdy neudelili, ani v zbierke listine sa nenachádza kúpna zmluva o predaji majetku a ani znalecký posudok, ktorý mal byť za týmto účelom vypracovaný podľa § 59a ObchZ, preto podľa žalobcov je kúpna zmluva uzavretá dňa 2.5.2005 medzi žalovanými 1/ a 2/ absolútne neplatná a žalovaný 2/ ako nevlastník nemohol následne previesť nehnuteľnosti na žalovaného 3/, ktorý tak nadobudol nehnuteľnosti do svojho vlastníctva na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy uzatvorenej 26.10.2005, pretože žalovaný 2/ predmetné nehnuteľnosti nevlastnil a nemohol ich ani ďalej odpredať.
2. Okresný súd Michalovce (ďalej „súd prvej inštancie” alebo len „súd”) rozsudkom zamietol návrh žalobcov zo dňa 4.5.2017 na prerušenie konania (I.) a žalobu vo veci samej v celom rozsahu zamietol (II.). Zároveň priznal žalovaným v 1., 2. a 3. rade ako stranám úspešným v konaní plnú náhradu trov konania, ktorú sú žalobcovia povinní nahradiť žalovaným v 1., 2. a 3. rade spoločne a nerozdielne (výrokmi III., IV. a V.).
3. Návrh žalobcov na prerušenie konania, podaný dňa 4.5.2017 súd zamietol ako nedôvodný, lebo nezistil zákonné dôvody pre prerušenie konania podľa ust. § 164 CSP, vzhľadom na nimi podané trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu podozrivými osobami za skutky, pre ktoré namietajú neplatnosť kúpnych zmlúv a označené konanie vo veci vedenej na OR PZ Michalovce pod sp. zn. ORP-943-2-VYS-MI-2016. Súd argumentoval tým, že žalobcovia k návrhu žiadne relevantné listinné dôkazy nepredložili, pričom podľa ich vlastného vyjadrenia nimi podané trestné oznámenie podľa § 197 Trestného poriadku bolo odmietnuté, a nepredložili žiadny dôkaz ani na preukázanie svojho tvrdenia, že generálny prokurátor na základe ich podnetu nariadil v trestnom konaní pokračovať. V návrhu žiadnym spôsobom nešpecifikovali, aký význam pre toto konanie má označené trestné konanie vo vzťahu k právnym úkonom, ktoré boli v súvislosti s uzatváraním kúpnych zmlúv vykonané, keďže išlo o právne úkony právnických osôb, a nie fyzických osôb. Návrh na prerušenie konania je všeobecný, bez akýchkoľvek relevantných dôvodov vzťahujúcich sa k predmetu konania, ktorým je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pričom súd skonštatoval, že orgány činné v trestnom konaní zisťujú, či bol alebo nebol spáchaný trestný čin, ale nie sú oprávnené riešiť otázku vlastníckeho práva a rozhodovať o platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov vo vzťahu k vlastníckemu právu, ktorú otázku posudzuje iba súd v občianskom súdnom konaní.
4. Po vykonanom dokazovaní súd uplatnený nárok právne posúdil podľa ustanovení § 137 písm. c) a písm. d) CSP, § 155 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 130, § 132 ods. 1, § 133 ods. 2, § 134 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 12 ods. 1 zákona č. 530/2003 Z.z. o obchodnom registri, § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov s tým, že vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 15.5.2015 v neprítomnosti žalobcov, ktorí sa pojednávania bez ospravedlnenia nezúčastnili ani nepodali návrh na jeho odročenie z dôležitých dôvodov v súlade s ust. § 183 CSP, a žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. V prvom rade súd skúmal, či podaná žaloba je prípustná v zmysle ust. § 137 CSP a dospel k záveru, že pokiaľ ide o výroky 1. a 2., ust. § 137 písm. d) CSP takúto žalobu priamo vylučuje, keďže podľa tohto ust. zákona je možné žalovať určenie právnej skutočnosti iba v prípadoch, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Určenie právnej skutočnosti, pod ktorú je potrebné
subsumovať aj žaloby o neplatnosť právneho úkonu, možno žalovať podľa ust. § 137 písm. d) CSP iba v prípadoch, ak na súdne konanie odkazuje priamo konkrétny právny predpis (napr. Zákonník práce v ust. § 77, zákon o dobrovoľných dražbách v ust. § 21 ods. 2, Občiansky zákonník v ust. § 711 ods. 6 a pod.) a pod takéto žaloby nespadajú prípady neplatnosti právnych úkonov predpokladané vo všeobecnej občianskoprávnej norme, ktorou je Občiansky zákonník, akou je aj podaná žaloba žalobcov o neplatnosť právneho úkonu (kúpnych zmlúv) podľa ust. § 39 OZ. Právny názor žalobcov o tom, že je možné žalovať (aj) o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, súd považoval za nesprávny a v tejto súvislosti citoval z dôvodovej správy k ust. § 137 CSP, v ktorej zákonodarca uviedol, že cieľom tejto úpravy bolo vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti, resp. platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej. Súd ďalej poznamenal, že žalobné petity 1. a 2. vzhľadom na znenie 3. navrhovaného petitu (určovací výrok o vlastníckom práve žalovaného 1/) sú nadbytočné a riešia prejudiciálne otázky vo vzťahu k 3. žalobnému návrhu, pričom takáto koncepcia platila aj za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, pretože v prípade žalôb podľa § 80 písm. c) O.s.p. sa vyžadovala podmienka preukázania naliehavého právneho záujmu aj v prípadoch určenia platnosti či neplatnosti právnych úkonov a aj podľa pôvodnej procesnej úpravy naliehavý právny záujem bol vylúčený v prípadoch, ak sa platnosť právneho úkonu posudzovala iba ako predbežná otázka vo vzťahu k inému nároku.
5. Žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva žalovaného 1/ k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. 9623 v k.ú. Michalovce, súd po vyhodnotení vykonaných dôkazov posúdil ako nedôvodnú na základe právneho záveru, že žalobcovia nie sú v konaní vecne aktívne legitimovaní a nesvedčí im právny záujem na požadovanom určení (body 27 a 28 odôvodnenia rozsudku). Pokiaľ žalobcovia žiadali určiť vlastnícke právo v prospech žalovaného 1/, súd skonštatoval, že a priori nie sú takéto žaloby vylúčené, avšak u žalobcov nezistil žiadne hmotnoprávne dôvody, ktoré by im priznávali aktívnu legitimáciu v konaní a zhodne s názorom žalovaného 3/ súd dospel k záveru, že žalobcovia naliehavý právny záujem na požadovanom určení nezdôvodnili a nepreukázali. Za nesporné súd považoval, že žalovaný 3/ je zapísaný ako vlastník nehnuteľností na liste vlastníctva č. XXXX v kat. území F., a to parcely č. XXXX/2 - ostatné plochy o výmere 171 m2, parc. č. XXXX/X - ostatné plochy o výmere 188 m2, parcela č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX m2, a robotnícky hotel s reštauráciou číslo súp. č. XXXX postavený na parcele č. XXXX, a to titulom kúpy od žalovaného v 2. rade. X. právny záujem žalobcov má vychádzať iba zo skutočnosti, že sú akcionármi žalovaného 1/, ktorý prišiel uzavretím kúpnej zmluvy o majetok a tým ich poškodil, súd vyslovil názor, že žalobcovia ako akcionári v právnom slova zmysle nie sú vlastníkmi majetku spoločnosti, ale vlastnia akcie, ktoré podľa ust. § 155 ods. 1 ObchZ predstavujú právo akcionára ako spoločníka podieľať sa podľa zákona a stanov spoločnosti na jej riadení a zisku; ide teda o vnútorné vzťahy obchodnej spoločnosti a jej akcionárov, ktoré je potrebné riešiť v rámci príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali, či a v akom rozsahu došlo k poklesu hodnoty akcií spoločnosti a akým spôsobom ich žalovaný 1/ uzavretím kúpnej zmluvy poškodil napríklad na zisku a ak by aj k takýmto škodám došlo, poškodilo ich konanie štatutárneho orgánu, ak bez súhlasu valného zhromaždenia predal majetok spoločnosti, pričom na takéto prípady dopadá ust. § 194 ods. 6 ObchZ, podľa ktorého sa žalobcovia môžu domáhať nárokov o náhradu škody. Žalobcovia tiež nezdôvodnili, aký právny záujem na podanej určovacej žalobe majú po uplynutí doby 11 rokov od uzavretia kúpnej zmluvy. Súd bol toho názoru, že právny záujem na podanej určovacej žalobe nie je daný okrem iného aj z dôvodu, že žalovaný 3/ je vlastníkom dotknutých nehnuteľností titulom vydržania (bod 29) a vzhľadom na tento záver právnu argumentáciu žalobcov o neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 2.5.2015 pre rozpor so zákonom, pokladal za právne irelevantnú, pretože ak by aj prejudiciálne konštatoval neplatnosť kúpnej zmluvy z 2.5.2015 pre porušenie zákona (konanie štatutárneho orgánu žalovaného 1/ bez súhlasu valného zhromaždenia, či porušenie iných ustanovení Obchodného zákonníka), nebolo by tým dotknuté vlastnícke právo žalovaného 3/, ktorý v prípade neplatnosti nadobúdacieho titulu (kúpnej zmluvy), nadobudol vlastnícke právo vydržaním v zmysle ust. § 134 OZ, ktorá skutočnosť prelamuje aj zásadu, podľa ktorej „nikto nemôže na iného previesť viac práv ako má sám“. Tvrdenie žalobcov, že nemožno vydržať nehnuteľnosť, ktorú niekto nadobudol od nevlastníka, podľa súdu prvej inštancie je v priamom rozpore s ust. § 134 OZ a s ustálenou rozhodovacou praxou. Súd vyložil, aké sú podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním podľa ust. § 130 a nasl. OZ a skonštatoval, že spôsobilým titulom, na základe ktorého sa oprávnená osoba cíti byť vlastníkom veci alebo práva, je aj kúpna zmluva, na základe ktorej nadobudol vlastnícke právo žalovaný 3/. V konaní žalobcovia tvrdili, avšak nepreukázali (svoje tvrdenie nepodložili relevantnými dôkazmi), že žalovaný 3/ pri kúpe vedel, že vec nadobúda od nevlastníka, teda že nebol dobromyseľný. Je nepochybné, že v čase uzatvárania kúpnej zmluvy medzi žalovanými v 2. a 3. rade bol
ako vlastník v katastri nehnuteľností zapísaný žalovaný 2/, išlo teda o údaje verejne prístupné, pričom sa vychádza z prezumpcie správnosti údajov uvádzaných v katastri (§ 70 ods. 1 katastrálneho zákona), z ktorých v dobrej viere vychádzal aj žalovaný 3/ pri uzatváraní kúpnej zmluvy, že žalovaný 2/ ako vlastník je oprávnený s nehnuteľnosťami nakladať, čo napokon žalovaný 2/ prehlásil aj v čl. VI. zmluvy, že na nehnuteľnostiach neviaznu žiadne dlhy, vecné bremená ani iné právne povinnosti. Žalovaný 3/ od nadobudnutia nehnuteľností sa správal ako ich vlastník, nehnuteľnosť zrekonštruoval a investoval do jej zveľadenia nemalé finančné prostriedky, za tým účelom ju aj zaťažil záložným právom ako vlastnícky mu patriacu, po celú dobu od zápisu jeho vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností (27.10.2005) až do podania žaloby (4.11.2016) nebolo jeho vlastnícke právo nikým a ničím spochybňované a nikto ho v držbe a užívaní nehnuteľností neobmedzoval a nerušil, uplynula teda zákonom predpísaná 10 - ročná vydržacia doba, preto súd uzavrel, že žalovaný 3/ je vlastníkom predmetných nehnuteľností a žalobu žalobcov o určenie vlastníckeho práva v prospech žalovaného 1/ z uvedených dôvodov v celom rozsahu zamietol. Žalobcovia navrhli v konaní dokazovanie listinami či výsluchom svedkov, sami však žiadne dôkazy súdu nepredložili a dôkaznú povinnosť si nesplnili ani v minimálnom rozsahu, postupujúc v rozpore s čl. 8 CSP, ust. § 167 CSP a princípom hospodárnosti dôkaznú povinnosť preniesli na súd alebo na žalovaných, čo nezodpovedá zásadám civilného sporového konania. Súd v tejto súvislosti zdôraznil, že na návrh súd vyžiada iba dôkaz, ku ktorému strany sporu nemajú prístup, v ostatných prípadoch táto povinnosť zaťažuje strany sporu. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalovaným, ktorí mali vo veci plný úspech.
6. Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobcovia v 1. a 2. rade, odôvodniac ho odvolacími dôvodmi uvedenými v ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) CSP. Rozsudok označili za arbitrárny, svojvoľný, nezákonný a neudržateľný, hrubo porušujúci základné ustanovenia Civilného sporového poriadku, namietali porušenie práva na spravodlivý proces a vytkli súdu, že nesprávne rozhodol tiež o návrhu na prerušenie konania. Tvrdili, že v označenom trestnom konaní sa rieši podstatná otázka existencie či neexistencie súhlasu valného zhromaždenia k predaju nehnuteľností i ďalšie podstatné skutočnosti totožné s predmetom sporu. Súd na pojednávaní dňa 15.5.2017 rozhodol tak, že návrh na prerušenie zamietol, v konaní pokračoval a rozhodol v merite veci. Poukázali na prípustnosť odvolania v intenciách ust. § 357 písm. n) CSP proti uzneseniu, ktorým súd prerušil konanie. Tým, že súd pokračoval v konaní bez toho, aby žalobcovia mohli podať odvolanie proti tomuto výroku (uzneseniu), porušil ich právo na spravodlivý súdny proces, čo je samotným dôvodom na zrušenie rozsudku v celom rozsahu. Mali za to, že v zmysle ust. § 375 CSP je možné podať odvolanie proti každému uzneseniu súdu prvého stupňa, teda aj proti tomu, ktoré nie je taxatívne vypočítané v ust. § 357 CSP. Ak je podané odvolanie proti uzneseniu, proti ktorému je prípustné, t.j. proti uzneseniu, ktoré je taxatívne vypočítané v § 357 CSP, musí o ňom súd rozhodnúť a nemôže ďalej pokračovať v konaní, čo sa týka aj rozhodnutia o návrhu o prerušení konania. Podľa názoru žalobcov súd mal rozhodnúť o návrhu na prerušenie konania, proti ktorému rozhodnutiu v zmysle § 357 písm. n) CSP je prípustné odvolanie. Ak by súd konal spravodlivo a zákonne po podaní návrhu na prerušenie konania dňa 4.5.2017, nemal vyčkávať na termín pojednávania, ale mal bezodkladne o návrhu rozhodnúť. Svojím rozhodnutím uvedeným vo výroku rozsudku tak súd porušil právo žalobcov na spravodlivý súdny proces, čo je už aj samotným dôvodom nielen na odvolanie, ale aj na dovolanie, príp. ústavnú sťažnosť. Súdom uvedené dôvody, pre ktoré neprerušil konanie, podľa žalobcov nemajú oporu v zákone (ust. § 193 a § 194 CSP). Ušlo pozornosti súdu pri svojom výklade, že súd z výroku o vine musí vychádzať ako z celku a musí brať do úvahy jeho právnu a skutkovú časť s tým, že rieši naplnenie skutkovej podstaty trestného činu konkrétnym konaním páchateľa. Rozsah viazanosti rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, je daný tým, do akej miery sú znaky skutkovej podstaty trestného činu zároveň významnými okolnosťami pre rozhodnutie o uplatnenom nároku. Súd na jednej strane tvrdí, že orgány činné v trestnom konaní nemôžu rozhodovať o otázke vlastníckeho práva a ďalej prikladá vinu žalobcom, že nedoložili súdu doklad o tom, že skutočne generálny prokurátor zrušil rozhodnutie Okresného prokurátora v Michalovciach a prikázal tomuto vo veci konať a rozhodnúť. Vytvára si vzájomné protirečenie, keď na jednej strane požaduje predložiť doklad, t.j. rozhodnutie o zrušení rozhodnutia okresného prokurátora a na druhej strane tvrdí, že ho táto otázka nezaujíma. Žalobcovia jasne uviedli, že rozhodnutie bolo zrušené, vo veci sa pokračuje prostriedkami trestného práva, ktoré sú nad rámec možnosti civilného súdu, a preto je potrebné vyčkať na toto rozhodnutie, ktorým je následne súd viazaný. Bez akejkoľvek opory súd vo svojom rozhodnutí vyslovil sám, že trestné konanie nie je totožné s civilným konaním. Nevedno z akého dôvodu toto súd tvrdí, ak žalobcovia vo svojich podaniach uviedli, že predmetom trestného konania je práve konanie žalovaného 2/ spolu so žalovaným 3/, keď bez vedomosti a súhlasu na to príslušného orgánu odpredali majetok žalovaného 1/, ktorého boli akcionármi, čím sa dopustili podvodného konania.
Toto však súd nezaujíma, pretože svojimi právnymi úvahami vychádza iba z tvrdení žalovaného 2/, ktoré v celom rozsahu preberá do rozsudku, bez akéhokoľvek dôkazu a bez toho, aby sa vysporiadal so všetkými dôkazmi a návrhmi, ktoré mu boli písomnými podaniami predkladané a ktoré žalobcovia navrhovali vykonať. V rámci uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. l písm. b) CSP žalobcovia namietali, že súd prvej inštancie rozhodol arbitrárne, porušil ich právo na rovnosť zbraní a vydal prekvapivé rozhodnutie. Vykonal pojednávanie, aj keď neboli splnené zákonné podmienky, keďže v prvom rade mal rozhodnúť o návrhu na prerušenie konania, voči ktorému je prípustné odvolanie a žalobcovia preto očakávali, že súd im doručí rozhodnutie o prerušení či neprerušení konania, a aj preto sa nezúčastnili pojednávania, ktoré bolo vytýčené na termín 15.5.2017. Tým, že súd rozhodol v merite veci bez vykonania akéhokoľvek dokazovania, celé rozhodnutie je prekvapivé, súd sa nevysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami, ktoré žalobcovia uviedli vo svojich podaniach, nevykonal nimi navrhnuté dôkazy v podaní zo dňa 19.1.2017 ani neuviedol vo svojom rozhodnutí, z akých dôvodov jednotlivé dôkazy nevykonal. V súlade s odvolacím dôvodom uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP nevykonanie týchto dôkazov zakladá samotný odvolací dôvod. Podľa žalobcov súd porušil ich právo na odpoveď, z akého dôvodu tieto dôkazy vykonané neboli a prečo sa súd uspokojil iba s tvrdeniami žalovaného 2/. Uviedli ďalej skutočnosti, ktoré by súd bol zistil, ak by vykonal dôsledne žalobcami navrhnuté dokazovanie, že spoločnosť TRADE CITY a.s. vznikla 16.12.2003, dňa 4.12.2003 boli schválené stanovy spoločnosti, že podľa čl. 10 bod 10.9. konajú a podpisujú za spoločnosť vždy dvaja členovia predstavenstva, podľa notárskej zápisnice z 5.3.2004, kedy sa konalo mimoriadne valné zhromaždenie bod 3 programu, zmena spôsobu konania členov predstavenstva a s tým súvisiaca zmena stanov spoločnosti k bodu 3, Ing. P. L. vysvetlil, že doterajšie konanie je nevhodné pre súčasný stav a pre potreby riadenia spoločnosti a navrhol zmenu, aby predseda predstavenstva spoločnosti konal samostatne a členovia predstavenstva, aby konali vždy dvaja spoločne, valné zhromaždenie v čl. 7. ustálilo, že rozhoduje o predaji akéhokoľvek majetku alebo veci vo vlastníctve spoločnosti, že robotnícky hotel, ktorý je predmetom trestného oznámenia, vrátane pozemku bol kúpený spoločnosťou TRADE CITY, a.s. na základe kúpnej zmluvy, ktorá doteraz nebola doložená do spisu, iba súhlas Krajského súdu v Košiciach na odpredaj nehnuteľnosti z 20.2.2004. Následne žalobcovia v odvolaní podrobne opisujú skutkové dôvody žaloby súvisiace s prevodmi nehnuteľností napadnutými kúpnymi zmluvami uzavretými medzi žalovanými. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP uviedli, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, lebo nevykonal žiadne dokazovanie, nezaobstaral žiadne listinné dôkazy, ktoré žalobcovia označili, dokazovanie nimi nevykonal a nevypočul ani žalobcov. Toto je ukážkový a učebnicový príklad nezákonného postupu súdu, s ktorým sa bude musieť odvolací súd vo svojom rozhodnutí vysporiadať. Uplatnili ďalej odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP a nesúhlasili s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, ktorý predovšetkým poukazuje na ust. § 137 CSP, pri hodnotení tohto ustanovenia však iba opisuje tvrdenia žalovaného 3/, vlastne ich kopíruje. V tejto súvislosti žalobcovia poukázali na svoje vyjadrenie, ktoré bolo súdu ako reakcia predložené dňa 24.2.2017, ktoré k odvolaniu pripojili. Nesúhlasili s názorom súdu, že žaloba o neplatnosť kúpnej zmluvy spolu s výrokom o určení vlastníctva je podľa neho neprípustná. Podľa žalobcov výklad súdu je v rozpore s ust. § 137 písm. c), písm. d) CSP a súd povytrhával určité ustanovenia z komentára k Civilnému sporovému poriadku autorov Števček a kol., Bratislava 2016, str. 493 a nasl. Citovali ďalej zo str. 505 uvedeného komentára: „Tolerovanú prax pred 1.7.2016 môžeme demonštrovať na tomto príklade: Zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na kupujúceho bol vykonaný na základe neplatnej zmluvy. Predávajúci mohol žalovať kupujúceho, že je vlastníkom nehnuteľností. Prax však pripúšťala aj žalobu, že kúpna zmluva je neplatná. Zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť, či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami. Určenie existencie právnej skutočnosti napr. že právny úkon je neplatný, odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Pri určení právnej skutočnosti hovorí rozsudok o tom, čo bolo v minulosti, nie však nevyhnutne o tom, čo je v prítomnosti. Nová právna úprava CSP pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti, ak zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti kupujúceho bol vykonaný na základe neplatnej zmluvy, predávajúci môže žalovať kupujúceho, že je vlastníkom nehnuteľností.“ Vychádzajúc z uvedeného žalobcovia tvrdili, že súdu bol predložený alternatívny žalobný petit a v rámci svojej rozhodovacej právomoci mohol a mal ako prejudiciálnu otázku vyriešiť otázku platnosti či neplatnosti kúpnych zmlúv a následne mal riešiť otázku určenia, či tu právo je alebo nie s poukazom na naliehavý právny záujem. Riešenie otázky o určenie právnej skutočnosti, ako to vyplýva z osobitného predpisu, nebolo predmetom žaloby. Mali za to, že naliehavý právny záujem súdu preukázali. V katastri nehnuteľnosti je zapísaný ako vlastník žalovaný 3/, žalobcovia ako akcionári spoločnosti TRADE City, a.s. sa nemohli dožadovať určenia vlastníctva žalobcov ako fyzickým osobám, pretože žalobu podali ako akcionári TRADE City, a.s., ktorá uzatvárala kúpne zmluvy so spoločnosťou
ARCHÍV- SLUŽBY bez ich vedomia a súhlasu, čím došlo k vzniku škody pre spoločnosť. Určením vlastníckeho práva v prospech spoločnosti TRADE City, a.s. by došlo k zosúladeniu právneho stavu s faktickým stavom. Tvrdenia súdu, že nedošlo k spôsobeniu škody akcionárom TRADE City, a.s., pretože akcionári nie sú vlastníkmi majetku spoločnosti, ale vlastnia iba akcie, sú zvrátením celej právnej teórie obchodnej spoločnosti a znamená svojvoľný výklad súdu bez opory v ust. § 155 ods. 1 až ods. 6 Obchodného zákonníka, z ktorých je zrejmé, že akcia je cenným papierom, ktorý má zákonnom stanovený obsah zachytený eminentom na listine ako hmotnom nosiči. U akcií v listinnej podobe zostáva fakticky zachované spojenie práv obsiahnuté v cennom papieri s materiálnym nosičom informácií o týchto právach. Súd nemôže posudzovať obsah akcií, s ktorými sú spojené aj majetkové práva, pretože akcie vyjadrujú nielen majetkovú hodnotu akcií, ale aj ďalšie skutočnosti, ktoré súdu v tomto konaní neboli známe. Vytkli súdu, že im poprel základné právo na vyjadrenie sa pred súdom, nevykonal žiadne dokazovanie. Nesúhlasili ani so záverom, že žalovaný 3/ nadobudol vlastnícke právo na základe vydržania a nestotožnili sa s názorom súdu o dobromyseľnom nadobudnutí nehnuteľností, keď túto nehnuteľnosť nadobudol žalovaný 3/ od nevlastníka. Podľa žalobcov nikto nemôže byť zbavený vlastníckeho práva spôsobom, na ktorý poukazuje súd. Záverom citovali právny názor z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 255/2010, podľa ktorého „porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. l Dohovoru je aj prílišný formalistický postup všeobecných súdov. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavných princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho - ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.“ Ústavný súd zvýraznil, že v súlade s právom na spravodlivý proces je taká aplikácia právnych predpisov, ktorá zohľadňuje všetky súvislosti. Vzhľadom na uvedené navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil vo všetkých jeho výrokoch a prikázal súdu prvej inštancie vo veci konať s tým, že právny názor odvolacieho súdu bude preň záväzný.
7. Žalovaný v 1. rade sa k odvolaniu žalobcov nevyjadril.
8. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedol, že odvolanie je odôvodnené paušálnou aplikáciou odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a) až h) CSP, s výnimkou odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. l písm. c) CSP. Odvolanie je podľa názoru žalovaného 2/, zhodne so žalobou a písomnými podaniami žalobcov, bez akejkoľvek právnej relevancie a v celosti je založené iba na tvrdeniach a domnienkach žalobcov bez toho, aby títo svoje tvrdenia doložili reálnymi skutočnosťami a dôkazmi. Odvolaciu argumentáciu žalobcov, že súd mal rozhodnúť o návrhu na prerušenie konania ešte pred rozhodnutím o veci samej, aby sa tomuto výroku mohli brániť odvolaním, je potrebné odmietnuť, keďže je v priamom rozpore s relevantnými ustanoveniami CSP, konkrétne s ust. § 162 ods. 3 CSP, podľa ktorého o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím o veci samej. Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné, lebo podľa ust. § 357 písm. n) CSP odvolanie je prípustné iba proti kladnému rozhodnutiu o prerušení konania, a aj to len v niektorých prípadoch [§ 162 ods. 1 písm. a) a § 164 CSP]. Odvolanie žalobcov proti výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania teda smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné (rovnako Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár, Praha, C.H.Beck, 2016, s. 1204). Preto žalovaný 2/ navrhuje, aby odvolanie proti tomuto výroku odvolací súd odmietol podľa § 386 písm. c/ CSP. Z vecného hľadiska žalovaný 2/ konštatuje, že dôvody uvádzané v návrhu žalobcov na prerušenie konania neboli preukázané, a čo je zvlášť podstatné, žalobcovia in concreto nijak nešpecifikovali, aký význam má toto trestné konanie pre prebiehajúce civilné konanie. S týmito skutočnosťami sa súd prvej inštancie presvedčivo vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku (body 13. a 14.). K námietke žalobcov voči konaniu v ich neprítomnosti na pojednávaní dňa 15.5.2017 uviedol, že žalobcovia nemohli mať žiadne legitímne očakávania na taký postup súdu, že rozhodne najskôr o prerušení, resp. neprerušení konania, a toto rozhodnutie im doručí s následnou možnosťou odvolania, lebo taký názor nemá oporu v žiadnom ustanovení CSP. Napokon s touto argumentáciou sa súd prvej inštancie presvedčivo a preskúmateľne vyrovnal v bode 15. odôvodnenia rozsudku. Poukázal na to, že žalobcovia boli na pojednávanie 15.5.2017 riadne predvolaní, a tohto sa bez ospravedlnenia nezúčastnili, ani nepodali návrh na jeho odročenie z vážnych dôvodov, preto boli splnené zákonné podmienky pre konanie v ich neprítomnosti. Je otázkou procesnej zodpovednosti samotných žalobcov, aby v duchu zásady vigilantibus iura (bdelým patrí právo) sami aktívne pristupovali k uplatňovaniu svojich práv. Ak sami takto nepostupovali, a bez relevantných dôvodov sa nezúčastnili pojednávania ani nepožiadali o jeho odročenie, nemôžu zodpovednosť za
vlastné pochybenia prenášať na konajúci súd. K námietke nevykonania dôkazov žalovaný 2/ uviedol, že žalobcovia ako nositelia dôkazného bremena nepredložili žiadne dôkazy, a súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými žalovanými v 2. a 3. rade. Odvolacia argumentácia žalobcov týkajúca sa nevykonania dôkazov zjavne odporuje čl. 8 CSP v spojení s ust. § 167 CSP. Žalobcovia mali pri podaní žaloby, ako aj v rámci repliky k vyjadreniam žalovaných vytvorený priestor pre označenie a predloženie dôkazov, tento však nimi efektívne využitý nebol. Napokon tento priestor mali aj na pojednávaní dňa 15.5.2017, ktorého sa však z vlastného rozhodnutia nezúčastnili. Ak následne až v podanom odvolaní navrhujú vykonať nimi uvedené dokazovanie, takýto postup nemá oporu v ust. § 366 CSP upravujúcom novoty v odvolacom konaní. Súd prvej inštancie správne rozhodol, pokiaľ žalobu o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv zamietol jednak z dôvodu, že ust. § 137 písm. d) CSP takéto žaloby neumožňuje, a súčasne z dôvodu, že petity o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv sú vzhľadom na znenie petitu o určenie vlastníckeho práva, nadbytočné. Takéto závery súdu prvej inštancie majú oporu v doktríne (Števček, M. a kol.: Civilný sporový poriadok, Komentár. Praha. C.H.Beck, 2016, s. 505 a nasl.), a preto odvolacia argumentácia žalobcov nemôže byť úspešná. Stotožnil sa s rozhodnutím o zamietnutí žaloby o určenie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, ktoré súd prvej inštancie odôvodnil absenciou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, keď žalobcovia podali žalobu v prospech žalovaného 1/ a po uplynutí 11 rokov od uzavretia kúpnej zmluvy, teda neodôvodnili ani naliehavosť požadovaného určenia vzhľadom na uplynutie dlhej doby a súd prvej inštancie celkom správne uzavrel, že konanie štatutárneho orgánu zaväzuje žalovaného 1/, a ak žalobcovia majú za to, že tým boli ukrátení, môžu uplatniť individuálne nároky na náhradu škody. Súd prvej inštancie pritom nijako nespochybnil platnosť kúpnych zmlúv (z 2.5.2005 a 16.10.2005), a naviac uviedol, že aj v prípade ich neplatnosti (ktorá konštatovaná nebola), by žalovaný 3/ nadobudol vlastníctvo vydržaním. Žalovaný 2/ sa so závermi súdu prvej inštancie stotožňuje, a na margo odvolacej argumentácie žalobcov doplnil, že predaj nehnuteľností žalovaným 1/ žalovanému 2/ bol odsúhlasený všetkými akcionármi, pričom sa udial v kontexte s predajom iných nehnuteľností (nadobudnutých žalovaným 1/ rovnako v rámci predaja majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu SC Pozemné stavby, s.r.o.) do vlastníctva inej obchodnej spoločnosti, ktorá bola ovládaná výlučne žalobcami v 1. a 2. rade. Zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka a ani z iného všeobecne záväzného právneho predpisu nevyplýva, že súhlas valného zhromaždenia je podmienkou platnosti zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam (na rozdiel od napr. obligatórneho súhlasu podľa ust. § 115 ObchZ). Predmetnú kúpnu zmluvu podpísal za spoločnosť Ing. P. L., ktorý bol predsedom predstavenstva oprávneným konať a podpisovať v mene žalovaného 1/ samostatne. Žalobcami citované stanovy žalovaného 1/ na tejto skutočnosti nič nemenia, keďže sú len vnútorným dokumentom, ktorý normuje vnútorný život a vzťahy v spoločnosti, vo vzťahu k tretím osobám však nemajú význam z pohľadu platnosti kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľností. Žalovaný 1/ predal označené nehnuteľnosti žalovanému 2/ za sumu 4.200.000 Sk, ktorá zodpovedala vtedajšiemu faktickému stavu nehnuteľností, vyžadujúcemu si zásadné a významné investície do ich rekonštrukcie a zhodnotenia, cena pritom bola dohodnutá a odsúhlasená všetkými akcionármi žalovaného 1/ a predstavovala viac ako 82 % všeobecnej hodnoty týchto nehnuteľností určenej znalcom 15.12.2003. Všeobecne platí, že účastníci kúpnej zmluvy nie sú v zásade viazaní, či obmedzení v dojednávaní výšky kúpnej ceny, ktorá nie je upravená cenovými predpismi. Môžu si preto dohodnúť i cenu, ktorá sa odchyľuje od ceny obvyklej (tržnej), najmä ak ide o cenu podstatne nižšiu. Platné právo nemá žiadne ustanovenie o dohode príliš nízkej kúpnej ceny (rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Cob/20/2014 z 26.2.2015 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Obdo 39/2015 z 20.6.2016). V súdenej veci je zrejmé, že dojednaná cena za predaj nehnuteľností žalovaným 1/ žalovanému 2/ sa odchyľovala od všeobecnej hodnoty nehnuteľností o menej ako 18 %, v dôsledku čoho aj v kontexte ďalších skutočností (nadobudnutie nehnuteľností žalovaným 1/ v konkurze za 1.000.000 Sk, reálny stav a potreba významných investícií do nehnuteľností a ďalšie), nemožno uvažovať o hrubom nepomere plnení, ktorý by mohol zakladať rozpor zmluvy s dobrými mravmi, a ani o podhodnotení nehnuteľnosti, ako tvrdia žalobcovia v odvolaní. Skutočnosť, že nehnuteľnosti boli následne žalovaným 2/ predané žalovanému 3/ za sumu 8.136.629 Sk je opäť z pohľadu prípadnej neplatnosti zmlúv právne irelevantná. Vzhľadom na uvedené navrhli odvolaciemu súdu, aby odvolanie proti výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odmietol podľa ust. § 386 písm. c) CSP a vo výrokoch o zamietnutí žaloby v celom rozsahu a o nároku žalovaného 2/ na plnú náhradu trov konania rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.
9. Žalovaný v 3. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedol, že v konaní existujú také vady na strane žalobcov, pre ktoré súd nie je oprávnený priznať navrhovaný právny nárok v rámci žalobného návrhu; indikovaný dôvod na prerušenie konania nebol daný, a to aj s ohľadom na zásady občianskeho
súdneho konania. Žalovaný 3/ je presvedčený, že v súčasnosti neboli riadne naplnené všetky procesné podmienky, resp. že v konaní existujú nedostatky týkajúce sa procesných podmienok, pre ktoré súd nie je povinný venovať sa vecnej stránke sporu, a to najmä preto, že: a) žaloba v navrhovaných žalobných výrokoch č. I. a II. je nevykonateľná; b) nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcov v konaní; c) žalobcovia nepreukázali naliehavý právny záujem v zmysle ust. § 137 písm. c) CSP. K ust. § 137 CSP žalovaný citoval z komentára k Civilnému sporovému poriadku autorov Horváth, E., Andrášiová, A.: Civilný sporový poriadok, Komentár. Bratislava, vyd. Wolters Kluwer, 2015, str. 294. Zákonodarca uviedol, že jeho záujmom bolo vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti, resp. platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej. V zmysle zmien prijatých prostredníctvom nových procesných kódexov, mimo iného najmä CSP, zákonodarca s cieľom vylúčiť niektoré nedôvodné spory vypustil možnosť určovacích žalôb, ktorými súdy Slovenskej republiky majú rozhodnúť o platnosti, resp. neplatnosti právneho vzťahu, a to samostatným výrokom v rámci meritórneho rozhodnutia. Vzhľadom k vyššie uvedenej skutočnosti, je súd v konaní oprávnený meritórnym rozhodnutím rozhodnúť výhradne o dôvodnosti výroku č. III. žaloby, t.j. o určení vlastníctva k nehnuteľnosti v prospech žalovaného 1/, prípadne o zamietnutí žaloby ako nedôvodnej. V tejto súvislosti citoval znenie ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tiež podmienky aktívnej legitimácie žalobcu z Veľkého komentára k Občianskemu zákonníku autora Fekete, I., Občiansky zákonník 1., Bratislava, Eurokódex, 2011, str. 624 - 625 a odkázal na právnu teóriu a širokú judikatúru súdov Slovenskej republiky a Českej republiky k otázke aktívnej vecnej legitimácie sporovej strany v prípade žalôb o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľností (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/192/2004 z 1.1.2009, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/701/2006 zo 14.2.2007). Podľa žalovaného 3/ žalobcovia tým, že nepreukázali svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, nie sú aktívne vecne legitimovaní na podanie žaloby. K absencii naliehavého právneho záujmu žalovaný 3/ uviedol, že s určovacou žalobou sa spája nevyhnutnosť preukázania naliehavého právneho záujmu na určení práva a odborná verejnosť i judikatúra má pomerne konštantný názor, že naliehavý právny záujem je nevyhnutným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby podľa ust. § 137 písm. c) CSP. Žalobcovia už v samotnom obsahu žaloby sa k naliehavému právnemu záujmu vyjadrujú abstraktne, bez špecifikácie ohrozenia práva či hroziacej objektívnej právnej neistoty. Dôležitosť tejto podmienky znižujú aj v podanom odvolaní, pričom naliehavý právny záujem je nosnou podmienkou každej určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) CSP. V tejto súvislosti žalovaný 3/ odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.2.2009 sp. zn. 4Cdo 130/2007, z ktorého citoval právny názor, podľa ktorého „naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je, nie je daný tam, kde sa možno domáhať plnenia. Aj keď v prípadoch žalôb o určenie vlastníckeho práva sa naliehavý právny záujem spravidla odôvodňuje potrebou získať rozhodnutie súdu ako podklad pre zápis vlastníctva do katastra nehnuteľností, nemožno (vzhľadom na účel určovacej žaloby) bez ďalšieho len z tohto faktu vyvodzovať naliehavý právny záujem žalobcu. To platí práve tam, kde právne vzťahy žalobcu k veci boli s istými následkami dotknuté dávno v minulosti a nie dnes, a nestali sa neistými teraz, ale práve prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva je uvádzané do neistoty právo súčasného vlastníka veci. Určovacia žaloba tu nie je nástrojom prevencie a nemieri k nastoleniu právnej istoty na strane žalobcu, ale k jej narušeniu na strane terajšieho vlastníka veci. Naliehavý právny záujem v akomkoľvek konaní o určenie práva či právneho vzťahu musí byť posudzovaný objektívne.“ Žalovaný 3/ vyjadril presvedčenie, že naliehavý právny záujem zo strany žalobcov nie je objektívne daný, a to z dôvodu, že prípadné určenie vlastníckeho práva v prospech žalovaného 1/ nastolí značnú právnu neistotu a súčasne otvorí a vyvolá ďalšie bezcieľne spory sporových strán, určením vlastníckeho práva v prospech žalovaného 1/ dôjde k mnohonásobne rozsiahlejšiemu stavu právnej neistoty vo vzťahoch medzi sporovými stranami. K námietkam žalobcov, že v konaní zo strany súdu došlo k nesprávnemu procesnému postupu a porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že súd zamietol návrh na prerušenie konania, žalovaný 3/ citoval ust. § 162 ods. l písm. a), § 162 ods. 2 CSP a zdôraznil, že nie každá otázka, ktorá je predmetom riešenia iného súdu či orgánu verejnej správy a ktorá je spojená s konaním, je automaticky považovaná za dôvod na obligatórne prerušenie konania. Je na rozhodnutí súdu, či predmetnú otázku posúdi ako otázku dôležitú pre rozhodnutie v konaní alebo ako vedľajšiu otázku síce súvisiacu s konaním, no nie dôležitú s ohľadom na aktuálny stav a vec riešenú v konaní. Pri návrhu niektorej sporovej strany na prerušenie konania v zmysle ust. § 162 ods. 2 CSP je o to dôležitejšie charakterizovať skutočnosť, pre ktorú sa navrhuje konanie prerušiť. Žalobcovia v podaných vyjadreniach v konaní pred súdom nielenže nešpecifikovali konanie alebo orgán verejnej správy, ktorý predmetné konanie rieši, ale tiež ani podrobne neoznačili otázku, ktorá je podľa ich názoru dôležitá pre konanie. Tieto tvrdenia neboli do dnešného dňa relevantne zdôvodnené, preto bolo rozhodnutie súdu o zamietnutí návrhu žalobcov na prerušenie konania správne a zákonné, vydané v súlade s ust. § 162 ods. 3 CSP
a súd o zamietnutí návrhu správne rozhodol spolu s rozhodnutím vo veci samej v súlade s § 162 ods. 2 CSP. Námietky žalobcov o porušení práva na spravodlivý proces žalovaný označil za účelové s cieľom predlžovať už aj tak nedôvodný zásah žalobcov do jeho vlastníckych práv, pričom poukázal na to, že žalobcovia na pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 15.5.2017, sa nedostavili a ani súdu včas nedoručili ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní pre niektorý z kvalifikovaných dôvodov v zmysle CSP, a to aj napriek tomu, že sami podaním zo dňa 19.1.2017 navrhovali predbežné prejednanie sporu. Vzhľadom na uvedené navrhli, aby Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalovanému 3/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
10. Žalobcovia reagovali na vyjadrenia žalovaných v 2. a 3. rade v podaní zo 4.9.2017, doručenom súdu 5.9.2017 (tzv. odvolacia replika, č.l. 160 - 161), v ktorom trvali na tom, že je možné žalovať neplatnosť kúpnej zmluvy v tom prípade, ak preukážu naliehavý právny záujem, a tento v konaní preukázali, pretože bez ich vedomia ako akcionárov došlo bez súhlasu valného zhromaždenia v rozpore so stanovami spoločnosti k odpredaju nehnuteľností, ktoré patrili spoločnosti. Petit žaloby je určený tak, že sa domáhajú určenia vlastníctva s tým, že súd sa otázkou určenia vlastníctva absolútne nezaoberal a „odbil“ žalobu s tým, že bola podaná po niekoľkých rokoch, pritom v súdnej praxi súdy bežne rozhodujú o vlastníckych žalobách aj po uplynutí niekoľko desiatok rokov. K otázke prerušenia konania uviedli, že postup súdu nemôže v žiadnom prípade tvoriť spravodlivý súdny proces a takýmto postupom súd porušil rovnosť zbraní v konaní. K vyjadreniu žalovaného 2/ v prílohe pripojili žalobu podanú Ing. Jánom Volkaiom proti spoločnosti TRADE City, a.s., v ktorej tvrdí presne opačné závery, žiada určiť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, na prevod ktorých udelilo súhlas valné zhromaždenie v súlade so stanovami spoločnosti. Navrhli preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako nezákonný, predčasný zrušil a prikázal súdu prvej inštancie vo veci znova konať a rozhodnúť.
11. Žalovaný v 2. rade reagoval na vyjadrenie žalobcov v podaní doručenom súdu 27.9.2017 (tzv. odvolacia duplika, č.l. 174 -175), v ktorom uviedol, že k odvolaniu sa vyjadril podaním z 26.7.2017, kde zaujal stanovisko ku všetkým odvolacím dôvodom a na svojej argumentácii v celosti zotrváva. Ku skutočnostiam uvedeným vo vyjadrení žalobcov zo 4.9.2017 stručne doplnil, že sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie o absencii naliehavého právneho záujmu na určení vlastníctva, a to po uplynutí 11 rokov od uzavretia zmluvy. Absencia „naliehavosti“ je podľa názoru žalovaného 2/ zrejmá, zjavná a nespochybniteľná. Súd prvej inštancie sa s uvedenou otázkou konzistentne a preskúmateľne vysporiadal v bodoch 28. až 30. odôvodnenia rozsudku, pričom považuje tieto závery za správne a zákonné. Pokiaľ žalobcovia vo vyjadrení uvádzajú, že Ing. Ján Volkai ako akcionár žalovaného 1/ podal žalobu, ktorou žiada určiť neplatnosť právneho úkonu, majú zrejme na mysli konanie vedené na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 8C/4/2017, v ktorom sa však žalobca po pripustení zmeny žaloby domáha okrem určenia neplatnosti kúpnej zmluvy aj určenia vlastníckeho práva, pričom v uvedenej veci vzhľadom na časové súvislosti neuplynula vydržacia doba. Okrem iného je to práve táto skutočnosť, ktorá odlišuje tieto konania, pričom uplynutie vydržacej doby v posudzovanej veci súd prvej inštancie zreteľne konštatoval v odôvodnení napadnutého rozsudku. Zotrvávajúc na skutočnostiach uvedených v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj vo vyjadreniach z 26.7.2017 a 25.9.2017, žalovaný 2/ navrhol, aby odvolací súd odvolanie proti výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odmietol podľa § 386 písm. c) CSP a v napadnutých výrokoch o zamietnutí žaloby v celom rozsahu a o nároku žalovaného 2/ na plnú náhradu trov konania voči žalobcom rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.
12. Žalovaný v 3. rade reagoval na vyjadrenie žalobcov v podaní doručenom súdu 26.9.2017 (tzv. odvolacia duplika, č.l. 169 - 173), v ktorom zopakoval skutočnosti uvedené vo vyjadrení k odvolaniu, znovu odkázal na právnu teóriu a už citovanú judikatúru súdov k otázke aktívnej vecnej legitimácie sporovej strany v prípade žalôb o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a mal za to, že žalobcovia tým, že nepreukázali svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, nie sú aktívne vecne legitimovaní na podanie žaloby a naliehavý právny záujem z ich strany nie je objektívne daný, a to z dôvodu, že prípadné určenie vlastníckeho práva v prospech žalobcu 1/ (správne žalovaného 1/, pozn. odvolacieho súdu) nastolí značnú právnu neistotu a súčasne vyvolá ďalšie bezcieľne spory sporových strán.
13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcov ako včas podané (§ 362 CSP), oprávnenými osobami (§§ 359 až 361 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) CSP], s prihliadnutím na vady, ktoré sa
týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a napadnutý rozsudok potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP, ako vecne správny.
14. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 6.6.2018 o 10.05 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského súdu v Košiciach č. dverí 215/2. posch., po predchádzajúcom oznámení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.
15. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a procesného postupu súdu z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie podané žalobcami nie je opodstatnené a nimi uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané. Odvolací súd nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom alebo boli založené na chybnom hodnotení vykonaných dôkazov, že by súd opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani počas konania nevyšli najavo. Skutkový stav bol objasnený v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie, správne skutkové zistenia súd prvej inštancie podradil pod relevantné právne normy, ktoré aj správne vyložil, aplikoval na zistený skutkový stav a vyvodil zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán. Odvolací súd nezistil ani pochybenia v procesnom postupe súdu porušujúce procesné práva strán alebo právo na spravodlivý proces, ani žiadnu z procesných vád konania v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/, písm. d/ CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
16. Súd prvej inštancie v súlade s procesným predpisom posúdil otázku prípustnosti žalôb o určenie neplatnosti zmlúv a iných právnych úkonov (podľa § 2 ods. 1 OZ zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami), ktoré procesná právna úprava zakotvená v Civilnom sporovom poriadku účinnom od 1.7.2016 vo všeobecnej rovine, ako tomu bolo pred 1. júlom 2016 podľa Občianskeho súdneho poriadku, už nepripúšťa. Určenie existencie právnej skutočnosti (napr. že právny úkon je neplatný) odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Výrok rozsudku, že kúpna zmluva je neplatná, nemá výpovednú hodnotu o tom, či v čase jeho vyhlásenia vlastníkom veci je žalobca, alebo niekto iný, nezohľadňuje napr. skutočnosť, že žalovaný mohol medzitým vec vydržať alebo nadobudnúť iným spôsobom, a pod. Určenie neplatnosti zmluvy nemusí znamenať, že účastník je nositeľom práva, ktoré mu malo v dôsledku zmluvy zaniknúť alebo že nie je nositeľom práva, ktoré mal zmluvou nadobudnúť, pretože právo mu mohlo zaniknúť na základe inej právnej skutočnosti, príp. ho mohol nadobudnúť iným spôsobom (k uvedenému pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 91/2006). Z týchto dôvodov nová právna úprava Civilného sporového poriadku v ust. § 137 písm. d) CSP pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti iba za predpokladu, že taká žaloba vyplýva z osobitného právneho predpisu, najmä z hmotného práva (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár, Praha: C.H.Beck, 2016, s. 505). V prejednávanej veci žalobu (podanú na súde dňa 4.11.2016, t.j. v čase účinnosti Civilného sporového poriadku) v časti žalobného návrhu o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv uzavretých medzi žalovanými 2.5.2005 a 16.10.2005 žiadny osobitný predpis nepredpokladá, preto súd prvej inštancie správne označil takú žalobu za nedovolenú a procesne neprípustnú a už z tohto dôvodu žalobu v tejto časti správne zamietol.
17. Pokiaľ žalobcovia podanou žalobou sa zároveň (kumulatívnym nárokom) domáhali určenia vlastníckeho práva v prospech žalovaného 1/ k sporným nehnuteľnostiam, súd prvej inštancie správne konštatoval, že takáto určovacia žaloba nie je a priori vylúčená (aj podľa názoru odvolacieho súdu vo všeobecnosti taká žaloba je možným prostriedkom ochrany práv žalobcov, ako akcionárov žalovaného 1/ a v tomto smere odvolací súd súhlasí s názorom žalobcov), a správne preto skúmal v prvom rade existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení vrátane vecnej aktívnej legitimácie žalobcov (žalovaného 1/), ktorý podľa ust. § 137 písm. c) CSP je základnou procesnou podmienkou prípustnosti a prípadnej úspešnosti každej žaloby na určenie (ne)existencie právneho vzťahu alebo práva. Túto základnú podmienku určovacej žaloby v danej veci súd posúdil v súlade so zákonom, pritom pri rozhodovaní sa dôsledne riadil i zásadami formulovanými konštantnou judikatúrou a ustálenými v aplikačnej praxi súdov a dospel k správnemu záveru, že žalobcom nesvedčí v danom spore vecná legitimácia a zákonná požiadavka kvalifikovaného právneho záujmu na požadovanom určení vlastníckeho práva v danom prípade nebola splnená a žalobcami preukázaná.
18. Pri posudzovaní otázky naliehavého právneho záujmu pritom súd prvej inštancie, vzhľadom na uplynutie doby 11 rokov od nadobudnutia, držby a užívania nehnuteľnosti žalovaným 3/, sa správne zaoberal aj možnosťou nadobudnutia vlastníckeho práva titulom vydržania vrátane skúmania podmienky dobromyseľnosti žalovaného 3/ pri nadobudnutí nehnuteľností. Po zistení, že sporné nehnuteľnosti sú v katastri nehnuteľností na LV č. 9623 v k.ú. Michalovce zapísané vo výlučnom vlastníctve žalovaného 3/, ktorý ich oprávnene a dobromyseľne po celú dobu užíval ako vlastné, pričom pri uzavretí kúpnej zmluvy vychádzal z prezumpcie správnosti verejne prístupných údajov uvedených v katastri nehnuteľností (§ 70 ods. 1 katastrálneho zákona) vrátane oprávnenia žalovaného 2/ ako vlastníka s nehnuteľnosťami nakladať (čo žalovaný 2/ prehlásil aj v kúpnej zmluve), žalovaný 3/ od nadobudnutia nehnuteľností sa správal ako ich vlastník, jeho vlastnícke právo nikto nespochybňoval, v užívaní a držbe ho neobmedzoval, nehnuteľnosť zveľadil a rekonštruoval a za tým účelom ju aj zaťažil záložným právom, so zreteľom na uvedené skutkové okolnosti daného prípadu súd prvej inštancie celkom správne argumentáciu žalobcov o prípadnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 2.5.2005 pre tvrdený rozpor so zákonom nepovažoval za právne relevantnú (teda neriešil v spore predbežne ani otázku platnosti nadobudnutia vlastníctva žalovanými v 2/ a 3/ rade), keďže dospel k záveru, že žalovaný 3/ vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam mohol nadobudnúť (nadobudol) vydržaním právnym titulom oprávnenej, dobromyseľnej a nerušenej držby, po splnení zákonom stanovených podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva týmto spôsobom podľa ust. § 134 a nasl. Občianskeho zákonníka (body 29. a 30. odôvodnenia rozsudku). Aj podľa názoru odvolacieho súdu zistené skutkové okolnosti posudzovanej veci odôvodňujú záver, že v danom prípade neexistuje reálny nesúlad v otázke vlastníctva predmetných nehnuteľností v doposiaľ (v čase podania žaloby a rozhodnutia súdu) evidovanom právnom stave v porovnaní so skutočným právnym stavom a žalobcovia nepreukázali tvrdenú existenciu spornosti, resp. ohrozenia práva a naliehavú potrebu ingerencie súdu do právneho vzťahu strán určujúcim rozhodnutím súdu po uplynutí doby 11 rokov od uzavretia kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 2.5.2005 medzi žalovanými 1/ a 2/ a následne kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 16.10.2005, ktorou žalovaný 3/ nehnuteľnosti nadobudol od žalovaného 2/.
19. Odvolací súd sa s právnym posúdením a záverom súdu prvej inštancie o nepreukázaní kvalifikovaného právneho záujmu na požadovanom určení vlastníckeho práva žalovaného 1/ stotožňuje a na doplnenie dôvodov napadnutého rozsudku považuje za potrebné pripomenúť, že rozsudkom súd určuje (ne)existenciu práva (aktuálny stav) ku dňu jeho vyhlásenia (§ 217 CSP) a rozsudkom nemožno zásadne určovať práva za dobu minulú (v posudzovanom prípade vlastnícke právo žalovaného 1/), ak tieto v minulosti už zanikli. Súd v každom štádiu konania musí mať osvedčenú existenciu naliehavého právneho záujmu, inak (a to bez skúmania vecnej stránky návrhu) musí žalobu zamietnuť. Súdnou praxou je pritom rešpektovaný názor, podľa ktorého v konaní o určenie vlastníckeho práva súd by mal vždy riešiť ako predbežnú aj otázku, či žalovaný nenadobudol vlastníctvo iným spôsobom, a v kladnom prípade žalobu zamietnuť pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení.
20. Odvolací súd konštatuje, že ani odvolacie námietky a argumentácia žalobcov uvedené v odvolaní neumožňujú prijať iné skutkové alebo právne závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcov odvolací súd dáva do pozornosti strán, že podľa ustálenej súdnej praxe ani neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním (R 44/1996), pričom neplatný právny úkon (napr. neplatná zmluva) je najbežnejším domnelým právnym titulom, na základe ktorej sa držiteľ ujal držby. Súdna prax je jednotná tiež v názore, že ak domnelý právny titul (napr. kúpna zmluva) je neplatným právnym úkonom, pričom držiteľ na základe neho vec držal, nakladal s ňou ako s vlastnou, je potrebné v takom prípade zaoberať sa aj možnosťou vydržania vlastníctva ako predbežnou otázkou. Ak do okamihu zániku oprávnenej držby na základe oboznámenia sa držiteľa so skutočnosťami, ktoré objektívne mohli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí, že je jej vlastníkom, oprávnená držba trvala po zákonom stanovenú vydržaciu dobu, potom mohlo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva.
21. K otázke posudzovania naliehavého právneho záujmu na určení právneho vzťahu alebo práva existuje rozsiahla a konštantná judikatúra, v ktorej sa opakovane zdôrazňuje, že určovacia žaloba v zmysle ust. § 80 písm. c/ O.s.p. (od 1.7.2016 podľa ust. § 137 písm. c/ CSP) má preventívny charakter, ktorou sa sleduje ochrana ohrozeného práva, jej účelom je predísť stavu neistoty alebo ohrozenia určitého práva alebo jeho výkonu v právnom vzťahu, ďalej sa uplatní v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky zodpovedá obsahu a povahe príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia
budúcich sporov medzi stranami v konaní. Jej význam je rýdzo praktický - nastoliť istotu v právnych vzťahoch, ak k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť iným spôsobom, pričom treba zdôrazniť, že u týchto žalôb je treba viac ako u žalôb na plnenie dbať na to, aby nedošlo k jej zneužitiu.
22. Naliehavosť pritom podľa právnej teórie treba chápať tak, že právny záujem na určení má dostatočnú intenzitu a že určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným spôsobom užitočný (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1540s, str. 501). O naliehavý právny záujem môže ísť zásadne len vtedy, ak by bez súdom vysloveného určenia bolo buď ohrozené právo žalobcu alebo by sa jeho právne postavenie stalo neistým, čo znamená, že musí ísť u žalobcu o právny vzťah (právo) už existujúce alebo o takú jeho procesnú, príp. hmotnoprávnu situáciu, v ktorej by objektívne v už existujúcom právnom vzťahu mohol byť ohrozený, príp. pre svoje neisté postavenie by mohol byť vystavený konkrétnej ujme. Aj keď v prípadoch žalôb o určenie vlastníckeho práva sa naliehavý právny záujem spravidla odôvodňuje potrebou získať rozhodnutie súdu ako podklad pre zápis vlastníctva do katastra nehnuteľností, nemožno (vzhľadom na účel určovacej žaloby) bez ďalšieho len z tohto faktu vyvodzovať naliehavý právny záujem žalobcu. To platí práve tam, kde právne vzťahy žalobcu k veci boli s istými následkami dotknuté dávno v minulosti, a nie dnes, a nestali sa neistými teraz, ale práve prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva je uvádzané do neistoty právo súčasného vlastníka veci. Určovacia žaloba tu nie je nástrojom prevencie a nemieri k nastoleniu právnej istoty na strane žalobcu, ale smeruje k jej narušeniu na strane terajšieho vlastníka veci (porov. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 130/2007 z 25.2.2009).
23. Pokiaľ právny záujem na určení nevyplýva priamo zo zákona (z osobitného predpisu), musí ho žalobca v spore osvedčiť, čo prakticky znamená, že musí tvrdiť a podľa možnosti tiež i preukázať skutočnosti odôvodňujúce naliehavý právny záujem na konkrétnom ním požadovanom určení. Podľa väčšinového názoru právnej vedy je naliehavý právny záujem na určení práva otázkou vecnej legitimácie žalobcu. Naliehavý právny záujem je súčasťou žalobného nároku, nejde iba o procesnú podmienku. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie o právnom záujme (či je alebo nie je daný) je meritórne. Absencia naliehavého právneho záujmu je dôvodom zamietnutia žaloby (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, str. 502). Uvedenú interpretáciu si osvojila aj právna prax, podľa ktorej neosvedčenie naliehavého právneho záujmu je samostatným a prvoradým dôvodom, pre ktorý určovací návrh nemôže obstáť a ktorý sám o sebe a bez ďalšieho je dôvodom pre zamietnutie žaloby (por. napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 590/2017 zo 6.10.2017). Je preto povinnosťou súdu primárne sa pri rozhodovaní o určovacej žalobe vysporiadať najprv s otázkou (ne)existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na ním požadovanom určení. O vecnej opodstatnenosti žaloby môže rozhodovať až po zistení, že naliehavý právny záujem je daný.
24. Súd prvej inštancie v danom spore prvoradú otázku (podmienku) existencie naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení vlastníckeho práva žalovaného 1/ vyriešil v súlade so zákonom a vyššie uvedenými zásadami ustálenými v súdnej praxi a správne rozhodol, pokiaľ na základe zistených skutočností žalobu (aj) v tejto časti zamietol z dôvodu, že žalobcovia naliehavý právny záujem na nimi požadovanom určení práva nepreukázali. Správne tiež postupoval, pokiaľ z tohto dôvodu už nepreskúmaval žalobu po vecnej stránke a neposudzoval v danom spore (prejudiciálne) ani otázky platnosti, resp. neplatnosti kúpno-predajných zmlúv uzavretých medzi žalovanými z 2.5.2005 a 16.10.2005 z hľadiska rozhodného (relevantného) hmotného práva. Vzhľadom na dôvod zamietnutia žaloby súd nebol povinný ani vykonať žalobcami navrhnuté dôkazy (v podaní zo dňa 19.1.2017), ktorými mali byť preukázané ich tvrdenia o neplatnosti zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých medzi žalovanými z dôvodu tvrdeného protiprávneho postupu žalovaných v 1/ a 2/ rade, resp. akcionárov žalovaného 1/ pri uzavretí kúpnej zmluvy bez vedomosti a súhlasu na to príslušného orgánu, ktoré skutočnosti aj podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli pre rozhodnutie právne významné, keďže súd žalobou uplatnený nárok (spor) neposudzoval po vecnej stránke. Súd prvej inštancie pritom v odôvodnení rozsudku (bod 31.) veľmi podrobne uviedol, z akých dôvodov žalobcami navrhnuté dôkazy listinami a výsluchom svedkov nevykonal, a preto neobstoja ani odvolacie námietky žalobcov, že napadnutý rozsudok vychádza z neúplných a nesprávnych skutkových zistení a v tejto časti je aj nepreskúmateľný z dôvodu, že súd sa nevysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami a nevykonal nimi navrhnuté dôkazy, ani v rozhodnutí svoj postup neodôvodnil.
25. Pokiaľ žalobcovia navrhli konanie v prejednávanej veci prerušiť do skončenia trestného konania vedeného na OR PZ Michalovce pod sp. zn. ORP-943-2-VYS-MI-2016, v ktorom majú byť riešené otázky (skutky) protiprávneho konania podozrivých osôb, pre ktoré žalobcovia napádajú platnosť kúpnych zmlúv uzatvorenými medzi žalovanými, súd správne procesný návrh žalobcov na prerušenie konania podaný dňa 4.5.2017 zamietol, keďže nezistil zákonné dôvody na prerušenie konania podľa ust. § 164 CSP. Zároveň správne o zamietnutí tohto návrhu rozhodol v konečnom rozhodnutí vo veci samej, rešpektujúc pritom ust. § 162 ods. 3 CSP, z ktorého vyplýva, že ak súd návrh na prerušenie konania zamietne, nerozhoduje o ňom samostatným uznesením, ale uznesenie (výrok) o zamietnutí návrhu bude súčasťou meritórneho rozhodnutia. Tento procesný postup má za cieľ eliminovať množstvo šikanóznych návrhov na prerušenie konania, ktoré zo strany sporových strán viedli k prieťahom v konaní a spôsobovali neprimeranú dĺžku konania, keď sa častokrát ukázali ako absolútne nedôvodné (pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, str. 624). Postup súdu prvej inštancie bol v súlade so zákonom a nezakladá žalobcami namietanú vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie, pričom aj podľa posúdenia odvolacieho súdu pre žalobcami navrhované prerušenie konania podľa ust. § 164 CSP neboli dané zákonné dôvody. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie, že žalobcovia návrh na prerušenie konania riadne neodôvodnili relevantnými skutočnosťami, konkrétnymi dôvodmi a nedoložili dôkazmi preukazujúcimi súvislosť otázok riešených v trestnom konaní s predmetom konania o určenie vlastníckeho práva. Pokiaľ žalobcovia konkretizovali v podanom odvolaní, že predmetom označeného trestného konania má byť podvodné konanie žalovaných v súvislosti s prevodom majetku žalovaného 1/, ktorého žalobcovia boli akcionármi, a otázka (ne)existencie súhlasu valného zhromaždenia k prevodu sporných nehnuteľností, uvedené otázky riešené orgánmi činnými v trestnom konaní podľa názoru odvolacieho súdu z pohľadu posúdenia otázky naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení práva neboli pre rozhodnutie v danej veci významné, preto súd prvej inštancie správne rozhodol, ak v súlade s požiadavkou hospodárnosti a rýchlosti konania návrh žalobcov na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.
26. Žalobcovia v odvolaní v rámci uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP namietali tiež porušenie ich procesných práv a práva na spravodlivý proces postupom súdu, ktorý prejednal a rozhodol spor na pojednávaní dňa 15.5.2017 v ich neprítomnosti. Odvolací súd aj uvedené výhrady žalobcov považuje za neopodstatnené po zistení, že súd prvej inštancie sa nedopustil pochybení porušujúcich procesné práva žalobcov alebo právo na spravodlivý proces tým, že prejednal a rozhodol spor v ich neprítomnosti na pojednávaní dňa 15.5.2017, na ktoré boli žalobcovia riadne a včas predvolaní, avšak pojednávania sa nezúčastnili, svoju neúčasť neospravedlnili ani nepožiadali o odročenie pojednávania z dôležitých dôvodov (§ 183 CSP). Odvolací súd poukazuje na to, že strana sporu alebo zástupca musia výslovne žiadať o odročenie termínu pojednávania, nakoľko ani ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní bez žiadosti o odročenie termínu pojednávania nemožno považovať za žiadosť strany sporu, resp. jej zástupcu o odročenie pojednávania (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 345/2012). V žiadosti o odročenie pojednávania je potrebné nielen tvrdiť, že existujú dôvody na odročenie pojednávania, ale je potrebné preukázať aj ich dôvodnosť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 167/2010). Odvolací zároveň upozorňuje na zásadu platnú v civilnom procese, podľa ktorej vec sa má rozhodnúť na jednom pojednávaní. Ust. § 157 ods. 1 CSP ukladá súdu povinnosť, aby vec rozhodol rýchlo a hospodárne, spravidla na jednom pojednávaní. Možnosť súdu odročiť pojednávanie je potrebné z uvedeného dôvodu vnímať ako niečo výnimočné. Samotné podanie návrhu na prerušenie konania s návrhom na „zrušenie nariadeného pojednávania“, doručeného súdu dňa 4.5.2017 (č.l. 102) po nariadení termínu pojednávania a riadnom predvolaní strán sporu, resp. ich zástupcov, nepredstavuje akceptovateľný (dôležitý) dôvod na odročenie pojednávania a žalobcovia ani nemohli legitímne očakávať taký postup súdu, že o nimi podanom návrhu rozhodne procesným uznesením, ktoré im doručí a za tým účelom pojednávanie odročí, keďže taký procesný postup by bol v zrejmom rozpore s procesným predpisom (§ 162 ods. 3 CSP). Súd postupoval v súlade s ust. § 162 ods. 3 CSP, pokiaľ o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nerozhodol samostatným uznesením, ale o ňom rozhodol v rozhodnutí vo veci samej, pričom svoje rozhodnutie aj riadne vysvetlil a odôvodnil v rámci dôvodov rozsudku. Žalobcovia sa pojednávania 15.5.2017 bez ospravedlnenia nezúčastnili, pričom o odročenie pojednávania z dôležitých dôvodov nepožiadali, a preto súd prvej inštancie nemal dôvod postupovať podľa ust. § 184 CSP a rozhodnúť o odročení pojednávania. S poukazom na túto skutočnosť nemožno akceptovať ani akékoľvek ďalšie výhrady a s touto námietkou súvisiace úvahy žalobcov uvedené v odvolaní o znemožnení realizácie ich procesných práv, popretí základného práva na vyjadrenie sa pred súdom, porušení práva na rovnosť zbraní a práva na spravodlivý
proces týmto postupom súdu a o vydaní prekvapivého rozhodnutia, keďže žalobcovia nepreukázali kvalifikovaný dôvod svojej neprítomnosti na pojednávaní 15.5.2017, vlastným zavinením sa zbavili možnosti aktívnej účasti na konaní (nevyužili ju) a postupom súdu súladným s procesným predpisom nebola im znemožnená realizácia ich procesných práv tvoriacich právo na spravodlivý súdny proces.
27. Zjavne nedôvodné je tvrdenie žalobcov, že súd nevykonal vo veci žiadne dokazovanie, prílišným formalistickým postupom dospel k nesprávnemu záveru, že žalovaný 3/ nadobudol vlastnícke právo titulom vydržania, čím porušil právo žalobcov na súdnu ochranu a spravodlivý proces. K tejto námietke je potrebné uviesť, že obsah základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd spočíva v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo strany sporu na to, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania (strana sporu) pred súdom úspešný, teda aby bolo v spore rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi.
28. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 CSP v prejednávanej veci nie sú preukázané, preto napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
29. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobcovia neboli úspešní v odvolacom konaní, preto im nevznikol nárok na náhradu jeho trov, žalovaní mali v odvolacom konaní plný úspech, preto odvolací súd priznal žalovaným v 2. a 3. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom v celom rozsahu s tým, že o výške trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). Žalovanému v 1. rade však žiadne trovy v odvolacom konaní preukázateľne nevznikli, preto mu náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.
30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).