Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Co-72-2018.pdf
PDF · 133.55 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/72/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcov: 1/ R. K., bytom K., C. XXX/X a 2/ N. K., bytom K., C. XXX/X, obaja zastúpení JUDr. Janou Bezákovou, advokátkou so sídlom v Prievidzi, Bakalárska 6, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o určenie, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 20. novembra 2017, č. k. 12Csp/83/2017 - 121, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobcovia m a j ú nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že nehnuteľnosť, byt č. 16, na 4. poschodí, vo vchode č. 1, bytového domu súp. č. 463, postavený na pozemku parcela CKN č. 1030/6, vrátane prislúchajúceho podielu na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu súp. č. XXX, v podiele 663/21984-tin, zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX, k.ú. Sebedražie, obec Sebedražie, okres Prievidza, nie je zaťažená záložným právom, zapísaným v časti „C“ na liste vlastníctva č. XXXX k.ú. K. pod V 4143/09 - VZ 44/10, zriadeným na základe Zmluvy o zriadení záložného práva č. 648/2009
- RAČ, uzatvorenej medzi žalovaným ako záložným veriteľom a žalobkyňou v 1. rade v zastúpení na základe splnomocnenia advokátom Mgr. Brunom Žlnayom, ako záložcom, dňa 07.09.2009. Výrokom II. o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobcovia majú voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. V odôvodnení uviedol, že žalobou podanou dňa 22.5.2017 žalobkyňa 1/ žiadala, aby súd určil, že Zmluva o zriadení záložného práva č. 648/2009-RAČ zo dňa 7.9.2009, uzatvorená medzi žalovaným ako záložným veriteľom a žalobkyňou ako záložcom, na zabezpečenie pohľadávky žalovaného zo zmluvy o úvere zo dňa 10.1.2009, je neplatná. Písomným podaním zo dňa 21.7.2017 navrhla pristúpenie ďalšieho subjektu do konania a navrhla takisto zmenu žaloby. Uznesením č.k. 12Csp/83/2017-56a zo dňa 8.8.2017 súd podľa § 79 Civilného sporového konania (ďalej len „CSP“) pripustil, aby Vrastislav Soblahovský, nar. 6.5.1974, pristúpil do konania na strane žalobcu. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.8. 2017. Uznesením č.k. 12Csp/83/2017-62 zo dňa 20.9.2017, súd podľa § 139 CSP a § 142 ods. 1 a 2 CSP, pripustil zmenu žaloby v znení uvedenom v bode I. výrokovej časti tohto rozhodnutia. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.9. 2017.
3. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že žalobcovia sú bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľnosti špecifikovanej vo výrokovej časti tohto rozhodnutia (výpis z listu vlastníctva č. 1323 pre k.ú. Sebedražie). Dňa 10.1.2009 uzavrela žalobkyňa so žalovaným podľa § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka ÚZ, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 500 eur, ktorý sa zaviazala žalobkyňa žalovanému vrátiť v celkovej výške 984 eur, formou 12 mesačných splátok po 82 eur. Vyššie uvedenú zmluvu uzavrel so žalobkyňou žalovaný ako právnická osoba, ktorý do ÚZ sám vpisoval všetky údaje. ÚZ obsahuje takisto vyhlásenie žalobkyne v postavení splnomocniteľa, že splnomocňuje advokáta, Mgr. Bruna Žlnaya, ktorý mal zastupovať žalobkyňu v prípade, ak by si táto neplnila zmluvné podmienky z ÚZ. Uvedený advokát bol v mene žalobkyne oprávnený spísať a podpísať notársku zápisnicu ako exekučný titul a uzatvoriť a podpísať zmluvu o zriadení záložného práva k predmetnej nehnuteľnosti. Dohoda o plnomocenstve je dvojstranný právny úkon, pričom z ÚZ predloženej do spisu žalobkyňou nevyplýva, že by bol vôbec Mgr. Žlnay plnomocenstvo prijal. Neoddeliteľnou súčasťou ÚZ sa stali Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (č.l. 6). Dňa 7.9.2009 uzavrel žalovaný ako záložný veriteľ so žalobkyňou ako záložcom Zmluvu o zriadení záložného práva č. 648/2009-RAČ. Vyššie uvedenú zmluvu za žalobkyňu, v jej zastúpení, na základe splnomocnenia uvedeného v ÚZ, uzatvoril advokát, Mgr. Bruno Žlnay. Podľa vyššie uvedenej zmluvy sa zmluvné strany dohodli na zriadení záložného práva k BSM k nehnuteľnostiam špecifikovaným vo výrokovej časti tohto rozsudku, v prospech záložného veriteľa, na zabezpečenie všetkých pohľadávok záložného veriteľa voči záložcovi, ktoré vznikli a mali vzniknúť na základe ÚZ zo dňa 10.1.2009, uzavretej medzi záložným veriteľom na strane veriteľa a záložcom na strane dlžníka, najmä na zabezpečenie pohľadávok záložného veriteľa voči záložcovi na vrátenie istiny úveru v sume 500 eur spolu s príslušenstvom. V konaní vedenom na súde pod sp.zn. 11Cb/76/2013 si spoločnosť CD Consulting s.r.o. uplatnila voči žalobkyni nárok na zaplatenie sumy 979,83 eur s príslušenstvom ako právo zo zmenky, ktorou bolo plnenie úveru takisto zabezpečené. Rozsudkom Okresného súdu Prievidza č.k. 11Cb/76/2013-85 zo dňa 8.12.2016, súd návrh žalobcu zamietol. Rozhodnutie je právoplatne skončené. Vo vyššie uvedenom konaní súd uzavrel, že v danom prípade išlo v prípade ÚZ o uzavretie spotrebiteľskej zmluvy a samotný úver má takisto charakter úveru spotrebiteľského.
4. Vzhľadom na vyslovenie pochybností zo strany žalovaného, či súd má právomoc žalobu prejednať a následne o nej aj rozhodnúť, súd predovšetkým skúmal, či má v zmysle § 3 alebo § 4 CSP právomoc vec prejednať a o nej rozhodnúť. V ust. § 137 CSP sa len demonštratívne uvádza, o akých veciach súdy rozhodujú, teda, že rozhodujú aj a najmä o splnení povinností, nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. V právomoci súdu je teda takisto prejednať a rozhodnúť aj spor o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem, pričom naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že ust. § 2 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. (Správny súdny poriadok) vylučuje pôsobnosť CSP v predmetnom konaní a že to spôsobuje, že žaloba je celkom zjavne nedôvodná, poukazujúc na ust. § 31 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z., podľa ktorého okresný úrad preskúma zmluvu z hľadiska toho, či obsahuje podstatné náležitosti zmluvy, či je úkon urobený v predpísanej forme, či je prevodca oprávnený nakladať s nehnuteľnosťou, či sú prejavy vôle dostatočne určité a zrozumiteľné, či zmluvná voľnosť alebo právo nakladať s nehnuteľnosťou nie sú obmedzené, či zmluva neodporuje zákonu, či zákon neobchádza a či sa neprieči dobrým mravom, súd uviedol, že sa s týmto právnym názorom žalovanej nestotožňuje, pretože, tak, ako to tvrdila právna zástupkyňa žalobkyne, žalobcovia sa nedomáhali v konaní odstránenia nedostatkov v administratívnom konaní ako sa možno domnievať z tvrdení žalovaného, ale určenia, že konkrétny právny úkon je neplatný. Podľa § 3 CSP v spojení s § 137 CSP je teda v právomoci súdu tento súkromnoprávny spor medzi stranami prejednať a rozhodnúť. Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je vtedy, ak je tvrdené právo neisté alebo ohrozené za predpokladu, že vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu alebo ohrozenie odstrániť. Naliehavý záujem musí dosahovať dostatočnú intenzitu. Naliehavosť sa prejaví v tom, že určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným spôsobom užitočný. Doktrína preventívneho charakteru určovacej žaloby vychádza z toho, že žalobca má naliehavý právny záujem vtedy, ak k porušeniu práva zatiaľ nedošlo, avšak jeho právo je neisté alebo ohrozené. Stav tejto neistoty alebo ohrozenia možno odstrániť tým, že bude existovať rozhodnutie súdu o existencii (neexistencii) predmetného práva. Naliehavý právny záujem riešil aj Krajský súd v Trenčíne vo svojom rozsudku zo dňa 19.5. 2016, sp. zn. 19Co/618/2014, v ktorom uviedol, že „pokiaľ chce navrhovateľ osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci, vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je a na druhej strane vysvetliť, že práve podaný návrh je procesne vhodným
nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania alebo vytvára pevný základ na jeho usporiadanie). Rozsudok súdu o neexistencii záložného práva je spôsobilou listinou na zápis v katastri záznamom a túto je kataster povinný akceptovať v zmysle katastrálneho zákona. Pri žalobách, ktorými žalobca sleduje dosiahnutie zhody zápisu vo verejnom registri so skutočným právnym stavom, je naliehavý právny záujem žalobcu daný vždy, ak zo zápisu vo verejnom registri vyplýva, že tvrdené právo patrí žalovanému (viď aj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4Co/81/2013).
5. Z obsahu splnomocnenia daného žalobkyňou Mgr. T., ktoré bolo inkorporované do ÚZ, vyplýva, že toto splnomocnenie malo byť dané na všetky právne úkony, ktoré boli potrebné vykonať za účelom uzatvorenia záložnej zmluvy, ktorou sa zabezpečí záväzok voči veriteľovi na základe ÚZ, pozostávajúci z nesplatenej výšky pohľadávky a jej príslušenstva, vrátane nákladov preukázateľne vynaložených za účelom jej zabezpečenia a vykonania príslušného zápisu. Aj podľa právneho názoru súdu je predmetné plnomocenstvo vzhľadom na jeho obsah a formu neplatné z viacerých dôvodov, pričom ide o absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu (§ 37 ods. 1 a § 39 OZ). Plnomocenstvo predovšetkým vôbec neobsahuje špecifikáciu nehnuteľností, ktoré majú byť predmetom zálohy. Formulácia, že predmetom zabezpečenia záväzku sú nehnuteľnosti, ktoré sú v čase uzatvorenia záložnej zmluvy vo vlastníctve splnomocniteľa alebo ktoré sú podľa katastrálneho portálu zapísané na liste vlastníctva, tvoriaceho prílohu zmluvy o úvere, je neurčitá, vágna a nejasná a teda predmet vo vzťahu k zabezpečeniu zmluvy je neurčitý. Obsahom splnomocnenia by mali byť tie isté náležitosti označenia nehnuteľností, ako ich vyžaduje zákon pre zmluvu v súlade s ust. § 42 zákona č. 165/1992 Zb.. V predmetnom splnomocnení nehnuteľnosti, vo vzťahu ku ktorým by sa mala uzavrieť záložná zmluva, nie sú identifikované a tak ani splnomocniteľ a ani splnomocnenec v čase uzavretia ÚZ nemohli objektívne vedieť, čo by malo byť predmetom zálohu, čo spôsobuje nemožnosť uzavretia platnej záložnej zmluvy. Splnomocnenie na uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva je súčasťou ÚZ v predtlačenom texte v zmluve vypracovanom výlučne žalovaným bez možnosti dlžníka - spotrebiteľa ovplyvniť jeho obsah. Takéto splnomocnenie poskytuje žalovanému ako veriteľovi neprimeranú výhodu v tom, že jeho pohľadávka môže byť zabezpečená okrem iného aj záložným právom k nehnuteľnosti dlžníka bez toho, aby si to vyžadovalo ďalšiu aktivitu zo strany dlžníka - záložcu, resp. že by o tom dlžník vôbec vedel. Manžel žalobkyne ako bezpodielový spoluvlastník nehnuteľnosti k uzavretiu záložnej zmluvy navyše nikoho nesplnomocnil a záložnú zmluvu nepodpísal. Okrem toho nemôže byť záložným právom k nehnuteľnosti zabezpečená pohľadávka, ktorá je neporovnateľne nižšia, než je hodnota založenej nehnuteľnosti, čo je v rozpore s dobrým mravmi (§ 3 ods. 1 OZ). Okrem toho danie plnej moci dlžníkom, jemu neznámemu advokátovi, vybraného veriteľom, je nekalou obchodnou praktikou žalovaného, keďže dlžníkovi sám doslova vnucuje osobu, ktorá ho ma zastupovať. Z uvedeného dôvodu súd považoval tiež predmetné splnomocnenie v ÚZ pre advokáta za nekalú obchodnú praktiku žalovaného a tým aj neprijateľnú a teda neplatnú zmluvnú podmienku. Z vyššie uvedených dôvodov sú potom neplatné aj všetky právne úkony, ktoré v mene žalobkyne Mgr. T. vykonal. Žalovaný nespochybnil tvrdenia žalobcov, resp. ich právnej zástupkyne, a síce, že údaje do predtlačeného formulára ÚZ spisoval zástupca veriteľa, pričom žalobkyňa zmluvu len podpísala a preto súd uveril tvrdeniu žalobkyne, že táto nemala možnosť prejaviť svoju slobodnú vôľu pri výbere advokáta s poukazom na § 20 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a že výber splnomocnenca vykonal žalovaný bez ohľadu na vôľu žalobkyne. Navyše, v ÚZ absentuje nielen dátum udelenia splnomocnenia splnomocnencovi splnomocniteľom, ale splnomocnenie, ktoré je dvojstranným právnym úkonom, splnomocnený advokát ani nepodpísal (resp. na ÚZ, ktorú do spisu predložila žalobkyňa, tento podpis absentuje)! Dohoda o splnomocnení je neplatným právnym úkonom (v prípade, že žalovaný disponuje s ÚZ podpísanou advokátom Mgr. Žlnayom) aj pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného podľa § 22 ods. 2 (ďalej aj „OZ“) v spojení s § 39 OZ a pre nedostatok požadovaných náležitostí platného právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 OZ. Právny úkon, urobený splnomocneným zástupcom na základe neplatného plnomocenstva, spôsobuje, že aj zmluva o zriadení záložného práva je absolútne neplatná. Akékoľvek ďalšie úkony záložného veriteľa sú preto neplatné a sú obmedzením práv žalobkyne.
6. Na základe vyššie uvedeného, je zrejmé, že žalovaný realizuje práva záložného veriteľa aj napriek tomu, že právny úkon od ktorého svoje práva odvodzuje, je neplatným, resp. nebol ani uzatvorený. Žalobcovia majú dôvodnú obavu, že žalovaný má snahu realizovať práva, ktoré nikdy nenadobudol, pretože nie je oprávnený vykonávať a realizovať práva záložného veriteľa, ktorým sa nikdy nestal. Žalovaný nerešpektuje vlastnícke a majetkové práva žalobcov. Článok 20 Ústavy Slovenskej republiky však každému priznáva právo vlastniť majetok a vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Ústava Slovenskej republiky zároveň aj vymedzuje štyri základné podmienky,
za ktorých je možné vlastníctvo obmedziť aj proti vôli vlastníka a to iba na základe zákona, v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme a za primeranú náhradu. Žiadna z týchto podmienok nie je a nebola splnená a obmedzenie realizácie vlastníckych práv žalobcov konaním žalovaného preto nie je len v hrubom rozpore s dobrými mravmi a Občianskym zákonníkom ale aj v rozpore s ústavou garantovanou ochranou vlastníckeho práva. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené tvrdenia, je daný naliehavý právny záujem na podaní žaloby o určenie, že nehnuteľnosť špecifikovaná vo výroku I. rozsudku nie je zaťažená záložným právom. Žalobcovia nemajú inú možnosť, ako dosiahnuť zmenu zápisu na liste vlastníctva a dosiahnuť nápravu poškodených práv. Žalobcovia sa stále nachádzajú v stave právnej neistoty, pretože právny stav nezodpovedá stavu skutkovému a ich práva sú permanentne ohrozované. Ust. § 137 CSP len demonštratívne uvádza, o čom môže súd rozhodnúť. Žalobcovia v celom rozsahu preukázali svoje tvrdenia skutkovo ako aj právne, udelené splnomocnenie nespĺňa náležitosti, nebolo udelené riadne, nemohlo vyvolať teda právne predpokladané náležitosti vo vzťahu oprávnení splnomocneného na uzavretie a podpísanie zmluvy o zriadení záložného práva, z dôvodu ktorého sa žalobcovia dôvodne boja o svoj majetok, pretože žalovaný začal s výkonom záložného práva. Keďže žalovaný si uplatňuje proti žalobcom práva, ktoré nikdy nemohol nadobudnúť, dôvodne žalobcovia žiadali súd, aby vyslovil, že nehnuteľnosť v ich vlastníctve zapísaná na LV č. 1323 pre k.ú. Sebedražie nie je zaťažená záložným právom zriadeným v prospech žalovaného, na základe ktorého rozhodnutia bude následne poskytnutá žalobcom riadna ochrana ich práv tým, že kataster zapíše, resp. zruší plombu na dotknutom liste vlastníctva. Žalobcovia majú na takomto určení naliehavý právny záujem, pretože rozhodnutie súdu môže byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu záložného práva, teda jeho výmazu v katastri nehnuteľnosti a bez takého rozhodnutia by bolo právne postavenie žalobcov neisté v tom, či na ich nehnuteľnosť viazne záložné právo žalovaného. Rozsudok súdu o neexistencii záložného práva je spôsobilou listinou na zápis v katastri záznamov bez ďalšieho a také rozhodnutie je správa katastra povinná akceptovať. Okrem toho naliehavosť právneho záujmu na podanej žalobe je preukázaná aj z dôvodov, že zmluva o zriadení záložného práva je absolútne neplatným právnym úkonom a záložné právo žalovaného k nehnuteľnosti žalobcov na zabezpečenie pohľadávky žalovaného zo zmluvy o úvere vôbec nevzniklo.
7. Pokiaľ žalovaný v priebehu konania tvrdil, že Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti nie je neplatným právnym úkonom podľa § 145 OZ, s poukazom na ust. § 40a OZ, keďže predmetný právny úkon treba považovať za úkon platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá, pričom nárok žalobcu je majetkovým právom, na ktoré sa vzťahuje trojročná premlčacia doba, ktorá podľa § 101 OZ začína plynúť odo dňa, keď sa mohlo právo vykonať po prvý raz, súd s týmto názorom nesúhlasí. Pretože v danom prípade išlo v prípade uzavretia záložnej zmluvy o právny úkon, týkajúci sa nehnuteľnosti, bol na nakladanie s nehnuteľnosťou (vrátane uzavretia záložnej zmluvy, predmetom ktorej bolo založenie nehnuteľnosti) potrebný písomný súhlas druhého vlastníka nehnuteľnosti. V danom prípade nejde o relatívnu (§ 40a OZ), ale o absolútnu (§ 39 OZ) neplatnosť právneho úkonu - uzatvorenie záložnej zmluvy. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobe v celom rozsahu vyhovel. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobcovia boli v konaní v celom rozsahu úspešní, preto im súd priznal plnú náhradu trov konania voči žalovanému. O výške náhrady trov súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom (§ 262 ods. 2 CSP).
8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, v ktorom žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Nestotožňuje sa s tvrdeniami žalobkyne, že táto má v zmluvnom vzťahu postavenie spotrebiteľa, naopak tvrdí, že ÚZ sa riadi ustanoveniami § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Poukázal v tejto súvislosti na ust. § 261 ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka. Má za to, že aj keď zmluva má povahu formulárovej zmluvy, to ešte samo o sebe nevytvára predpoklad, že ÚZ je potrebné posudzovať ako spotrebiteľskú zmluvu. Aj formulárová zmluva môže byť právnym dôvodom vzniku absolútneho obchodu (zmluvy o úvere). Žalobkyňa v ÚZ výslovne prehlásila a svoje vyhlásenie potvrdila osobitne svojím podpisom, že finančné prostriedky sú jej poskytnuté na účely výkonu zamestnania. Ak by žalobkyňa nebrala úver na účel výkonu zamestnania, tak prehlásenie, že finančné prostriedky sú jej poskytnuté na výkon zamestnania, by nikdy neurobila a nepripojila by k takémuto prehláseniu svoj podpis. V ÚZ a vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru žalobkyňa zároveň vyhlásila, že sa oboznámila a súhlasí s obsahom ÚZ, vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru a že nemá k nej žiadne výhrady a zaväzuje sa ju dodržiavať. Úvery poskytnuté na účel zamestnania, povolania, podnikania nemajú povahu spotrebiteľského úveru upraveného zákonom č. 258/2001 Z.z. a ochrana spotrebiteľa o obmedzení
a neskôr úplnom vylúčení zabezpečenia zmenkou sa na tieto úvery (druhy zmlúv) nevzťahuje (viď rozhodnutie NSSR 5Cdo/415/2012). Aplikácia zákona o spotrebiteľských úveroch v prejednávanej veci teda nie je možná (viď uznesenie KS v Bratislave č.k. 18CoE/313/2016-46 zo dňa 31.5.2017). Má za to, že sa dodatočne nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy ÚZ, keďže jej uzavretie v uvedenej forme sama svojím konaním žalobkyňa vyvolala a iniciovala. V prípade postavenia žalovaného je treba akcentovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalobkyňou vstupoval. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (ESD, C-464/01, vo veci Johann Gruber proti Bay Wa AG publikovaný okrem iného v Švestka, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol., Občanský zákoník I §1 až 459. Komentář. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 468 až 469). Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom, je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva. Má za to, že princíp contra proferentem upravený v ustanovení § 54 ods. 2 OZ nie je aplikovateľný na daný prípad. Má za to, že je to žalobca, ktorý do ÚZ vložil rozporné údaje a tie by sa nemali vykladať v neprospech žalovaného, pretože žalobca na jednej strane mal v úmysle preukázať bonitu, t.j. splniť podmienky na poskytnutie úveru a získať úver a v súčasnosti má byť jeho postavenie kvalifikované v jeho prospech ako postavenie spotrebiteľa. Vzhľadom na vyššie uvedené, nie je možné konštatovať, že záložná zmluva napĺňa definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Žalobkyňa doposiaľ uhradila z úveru sumu 25 eur dňa 22.12.2009, 7,34 eur 8.3.2010, 82 eur 12.4.2010, 61,87 eur 10.1.2010, 82 eur 7.7.2010, 30 eur 2.5.2012, 9,96 eur 28.5.2012 a 30 eur dňa 26.6.2012, z čoho vyplýva, že žalobkyňa neuhradila splátky riadne a včas, v dôsledku čoho sa dlh stal splatným dňa 17.5.2009. Aj pre prípad, ak by súd dospel k záveru, že ÚZ je zmluva spotrebiteľská, žalovaný trvá na svojom tvrdení, že záložná zmluva bola platne dojednaná a že takisto plnomocenstvo bolo platne udelené. Popiera tvrdenie žalobcu, že tento nemal vedomosť o tom, že na nehnuteľnosť bolo zriadené záložné právo a že netušil o udelení plnomocenstva. Pre právnu úpravu katastra nehnuteľnosti je charakteristická zásada intabulácie, zásada verejnosti, zásada voľnosti, zásada legality atď., v dôsledku čoho nemožno mať pochybnosti o vedomosti žalobkyne, že na nehnuteľnosti patriace do jej vlastníctva bolo zriadené záložné právo. Poukázal takisto na to, že odosielal žalobkyni upomienky a výzvy na úhradu dlžnej sumy, čo žalobkyňa ignorovala. Žalobkyňa svoju vôľu uzavrieť ÚZ potvrdila svojím podpisom na ÚZ. Skutočnosť, že dodatočne usúdila, že ÚZ je pre ňu subjektívne nevýhodná, ešte nezakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu a nemožno ju kvalifikovať ako nedostatok vážnosti vôle. Má za to, že uzavretie ÚZ nemalo v žiadnom prípade za následok nezákonné postihnutie jej majetku a vlastníctva. Žalobkyňa si bola vedomá svojich záväzkov vyplývajúcich z ÚZ a preto dobrovoľne uhrádzala splátky. Vážnosť vôle nie je možné zamieňať s ľahkovážnosťou spotrebiteľa. Nedostatok opatrnosti spotrebiteľa taktiež nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Má za to, že ÚZ ako aj záložná zmluva sú z objektívneho hľadiska ako celok udržateľné a preto ich nemožno považovať za absolútne neplatné. Takisto má za to, že žalobkyňa nepreukázala naliehavý právny záujem, ktorý je nevyhnutým predpokladom úspešnosti určovacej žaloby. Naliehavý právny záujem nie je v žalobe dostatočne preukázaný a strohé konštatovanie ,,bez tohto určenia je moje právo žalobcu ohrozené a bez tohto určenia je moje právne postavenie neistým“ žalobkyne je bezpredmetné. Naliehavý právny záujem nemôže byť založený len na subjektívnom pocite žalobkyne, že uzavreté zmluvy sú pre ňu nevýhodné. V zmysle ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, určovacia žaloba nie je opodstatnená najmä v prípadoch, keď možno podať žalobu na plnenie. Žalovaný má za to, že v danom prípade nie je daný stav objektívnej právnej neistoty, pretože v katastri je už zriadené záložné právo v prospech žalovaného a žalobkyňa jeho zriadenie v katastrálnom konaní nenamietala. Žalobkyňa taktiež mohla predísť zriadeniu záložného práva tým, že by si svoje povinnosti z ÚZ riadne a včas plnila. Ustanovenie § 137 CSP uvádza jednotlivé druhy žalôb demonštratívne. Iná súkromnoprávna žaloba v § 137 CSP neuvedená je prípustná iba za predpokladu, že osobitný petit vyplýva z hmotného práva, inými slovami hmotné právo musí založiť oprávnenie súdu rozhodnúť tak, že výrok rozhodnutia neznie ani na splnenie povinnosti, ani na deklaratórne určenie (ne)existencie práva, či právnej skutočnosti. Na identifikáciu, či ide o takzvanú inú, v § 137 nepomenovanú súkromnoprávnu žalobu, je rozlišovacím kritérium žalobný návrh (petit neuvedený v § 137) a zároveň aj právny dôvod tvrdeného práva. Význam ust. § 137 nie je len deskriptívny (vymenovanie niektorých druhov žalôb), ale predovšetkým normatívny. Jeho normatívny význam spočíva v tom, že vymedzuje podmienky prípustnosti pre niektoré druhy žalôb. Má za to, že z hmotného práva musí vyplývať, že súd má oprávnenie rozhodnúť, že existujúci právny vzťah medzi stranami modifikuje, mení jeho obsah. Má za to, že žaloba o určenie neplatnosti záložnej zmluvy a už vôbec nie žaloba, ktorou sa žalobca po zmene domáha určenia, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom, nemá povahu žiadnej zo žalôb uvedených v ust. § 137 CSP a
oprávnenie súdu rozhodnúť o predmetnej žalobe nie je založené ani ustanoveniami hmotného práva. Nová právna úprava CSP pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti iba za predpokladu, že tak vyplýva z právneho predpisu (najmä z hmotného práva). Ďalej má za to, že ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. (Správny súdny poriadok) vylučuje pôsobnosť CSP v predmetnom konaní. Uvedené spôsobuje, že žaloba aj po jej zmene je celkom zjavne nedôvodná. S poukazom na ust. § 31 ods. 1 katastrálneho zákona uviedol, že príslušný Okresný úrad, katastrálny odbor, je oprávnený a z úradnej povinnosti súčasne povinný skúmať, či žalobca mohol samostatne bez spoluvlastníka nakladať s nehnuteľnosťou. Nestotožňuje sa ani s tvrdením žalobcu, že zmluva o zriadení záložného práva je neplatným právnym úkonom podľa § 145 OZ s poukazom na ust. § 40a OZ. Predmetný právny úkon treba považovať za úkon platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Právo dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe ustanovenej v ustanovení § 101 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na skutočnosť, že záložná zmluva bola uzavretá dňa 10.1. 2009, považuje záložnú zmluvu za platne uzavretú a právo pristupujúceho žalobcu Vrastislava Soblahovského na dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu, za premlčaný. Vzhľadom na vyššie uvedené, považuje žalobu o určenie, že právna skutočnosť
- zriadenie záložného práva resp. právo (záložné právo) zriadené nie je, za neprípustnú. 9. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedli, že súd prvej inštancie rozhodol správne a preto žiadali rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že zotrvávajú na vyjadreniach uvedených v konaní. Domáhajú sa určenia, že nehnuteľnosť v ich vlastníctve, zapísaná na LV č. 1323 k.ú. Sebedražie, nie je zaťažená záložným právom zriadeným v prospech žalovaného. Majú na takomto určení naliehavý právny záujem, pretože rozhodnutie súdu môže byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu záložného práva (jeho výmazu) v katastri nehnuteľnosti. Bez takéhoto rozhodnutia by bolo právne postavenie žalobcov neisté v tom, či na jeho nehnuteľnosti viazne záložné právo žalovaného. Rozsudok súdu o neexistencii záložného práva je však spôsobilou listinou na zápis v katastri záznamom bez ďalšieho a túto je správa katastra povinná akceptovať. To, že zmluva o úvere uzatvorená medzi účastníkmi je zmluvou spotrebiteľskou, už v konaní vedenom na OS Prievidza pod spisovou značkou 15Er/2428/2010 a 11/Cb/76/2013 skonštatoval aj súd vo vyššie uvedených rozhodnutiach. V konaní je podstatná otázka platnosti uzatvorenej zmluvy o zriadení záložného práva. Zmluvu uzatvoril v mene žalobkyne 1/ ako záložcu advokát, ktorého na to žalobkyňa 1/ splnomocnila v zmluve o úvere. Splnomocnenie na uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva je súčasťou zmluvy o úvere, t. j. predtlačeným textom v zmluve bez možnosti dlžníka - spotrebiteľa ovplyvniť jeho obsah. Takéto splnomocnenie poskytuje žalovanému ako veriteľovi neprimeranú výhodu v tom, že jeho pohľadávka môže byť zabezpečená okrem iného aj záložným právom k nehnuteľnosti dlžníka bez toho, aby si to vyžadovalo ďalšiu aktivitu zo strany dlžníka - záložcu, čo je pre veriteľa jednoznačne zjednodušený postup. Okrem toho je záložným právom k nehnuteľnosti zabezpečená pohľadávka, ktorá je o niekoľko desiatok násobne nižšia, než je hodnota založenej nehnuteľnosti, čo je v rozpore so zákonom, konkrétne absentuje akákoľvek proporcionalita medzi zabezpečovanou pohľadávkou a poskytnutou zábezpekou, čo je jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi. Okrem toho dlžník v zmluve splnomocňuje jemu neznámeho advokáta vybraného veriteľom, čo je nekalou obchodnou praktikou žalovaného, keď dlžníkovi vnucuje osobu, ktorá ho má zastupovať. Z činnosti súdu, najmä z exekučných vecí, v ktorých žalovaný vystupuje ako oprávnený, je známe, že ten istý advokát figuruje v množstve obdobných zmlúv ako splnomocnenec dlžníkov a v mene dlžníkov uznával aj ich záväzky vo forme notárskych zápisníc, ktoré sa mali stať exekučným titulom. Je nanajvýš nepravdepodobné, aby množstvo dlžníkov mimo sídla uvedeného advokáta tohto poznali a sami si ho vybrali ako svojho splnomocnenca a splnomocnili ho na úkony, ktoré sú navyše v ich neprospech. Z uvedených dôvodov považujú splnomocnenie dlžníka v zmluve o úvere pre advokáta Mgr. Žlnaya za nekalú obchodnú praktiku žalovaného, tým aj neprijateľnú, ergo neplatnú zmluvnú podmienku, čím sú neplatné aj všetky právne úkony, ktoré v mene žalobkyne ako dlžníka menovaný advokát vykonal, teda aj právny úkon - zmluva o zriadení záložného práva je neplatná. Záložné právo na zabezpečenie pohľadávky žalovaného k nehnuteľnosti žalobcov tak nemohlo byť platne zriadené a teda ani nevzniklo. Navyše zmluva nebola podpísaná druhým bezpodielovým spoluvlastníkom, preto treba takýto právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka považovať za absolútne neplatný (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. novembra 2010, sp. zn. 3 Cdo 73/2009). Vzhľadom k uvedenému sa v stotožňujú s rozhodnutím súdu prvej inštancie. 10. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcov uviedol, že má za to, že sa dostatočne vyjadril ku všetkým relevantným skutočnostiam prostredníctvom odvolania zo dňa 30.01.2018, na ktorom trvá v celom rozsahu. Nakoľko žalobca vo svojom vyjadrení uvádza opätovne tie isté skutočnosti, žalovaný považuje obsah tohto podania za dostačujúci. Vzhľadom na uvedené žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
11. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. 379, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v náväznosti na § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.
12. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až 194 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. 13. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalovaným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Odvolacie námietky žalovaného vo veci samej sú totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred súdom prvej inštancie, súd prvej inštancie sa s týmito v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vyporiadal a tieto preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní totiž neboli tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Nakoľko odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozsudku stotožňuje, v súlade s ustanovením § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie napadnutého rozsudku odkazuje a v súvislosti s odvolacím námietkami žalovaného dopĺňa. 14. V prvom rade je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie správne posúdil, že zmluva o úvere uzatvorená medzi účastníkmi je zmluvou spotrebiteľskou, tak ako to bolo už konštatované i v konaniach vedených na OS Prievidza pod spisovou značkou 15Er/2428/2010 a 11/Cb/76/2013, v ktorých súd uzavrel, že v danom prípade išlo v prípade ÚZ o uzavretie spotrebiteľskej zmluvy a samotný úver má takisto charakter úveru spotrebiteľského, pričom nebol dôvod od tohto posúdenia sa odchýliť.
15. Rovnako súd prvej inštancie správne právne posúdil žalobu podľa § 137 písm. c) CSP a správne dospel k záveru, že žalobcovia majú na určení naliehavý právny záujem, pretože rozhodnutie súdu môže byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu záložného práva, teda jeho výmazu v katastri nehnuteľnosti a bez takého rozhodnutia by bolo právne postavenie žalobcov neisté v tom, či na ich nehnuteľnosť viazne záložné právo žalovaného. Rozsudok súdu o neexistencii záložného práva je spôsobilou listinou na zápis v katastri záznamov bez ďalšieho a také rozhodnutie je správa katastra povinná akceptovať. Z obsahu splnomocnenia daného žalobkyňou Mgr. Žlnayovi, ktoré bolo inkorporované do ÚZ, vyplýva, že toto splnomocnenie malo byť dané na všetky právne úkony, ktoré boli potrebné vykonať za účelom uzatvorenia záložnej zmluvy, ktorou sa zabezpečí záväzok voči veriteľovi na základe ÚZ, pozostávajúci z nesplatenej výšky pohľadávky a jej príslušenstva, vrátane nákladov preukázateľne vynaložených za účelom jej zabezpečenia a vykonania príslušného zápisu. Aj podľa právneho názoru odvolacieho súdu je predmetné plnomocenstvo vzhľadom na jeho obsah a formu neplatné z viacerých dôvodov, pričom ide o absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu (§ 37 ods. 1 a § 39 OZ). Súd prvej inštancie správne konštatoval, že plnomocenstvo predovšetkým vôbec neobsahuje špecifikáciu nehnuteľností, ktoré majú byť predmetom zálohy. Formulácia, že predmetom zabezpečenia záväzku sú nehnuteľnosti, ktoré sú v čase uzatvorenia záložnej zmluvy vo vlastníctve splnomocniteľa alebo ktoré sú podľa katastrálneho portálu zapísané na liste vlastníctva, tvoriaceho prílohu zmluvy o úvere, je aj podľa odvolacieho súdu neurčitá, vágna a nejasná a teda predmet vo vzťahu k zabezpečeniu zmluvy je neurčitý. Obsahom splnomocnenia by mali byť tie isté náležitosti označenia nehnuteľností, ako ich vyžaduje zákon pre zmluvu v súlade s ust. § 42 zákona č. 165/1992 Zb.. V predmetnom splnomocnení nehnuteľnosti, vo vzťahu ku ktorým by sa mala uzavrieť záložná zmluva, nie sú identifikované a tak ani splnomocniteľ a ani splnomocnenec v čase uzavretia ÚZ nemohli objektívne vedieť, čo by malo byť predmetom zálohu, čo teda spôsobuje nemožnosť uzavretia platnej záložnej zmluvy. Z obsahu úverovej zmluvy bolo ďalej preukázané, že splnomocnenie na uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva je súčasťou ÚZ v predtlačenom texte v zmluve vypracovanom výlučne žalovaným bez možnosti dlžníka - spotrebiteľa ovplyvniť jeho obsah. Takéto splnomocnenie aj podľa odvolacieho súdu poskytuje žalovanému ako veriteľovi neprimeranú výhodu v tom, že jeho pohľadávka môže byť zabezpečená okrem iného aj záložným právom k nehnuteľnosti dlžníka bez toho, aby si to vyžadovalo ďalšiu aktivitu zo strany dlžníka - záložcu, resp. že by o tom dlžník vôbec vedel. Manžel žalobkyne ako bezpodielový spoluvlastník nehnuteľnosti k uzavretiu záložnej zmluvy navyše nikoho nesplnomocnil a záložnú zmluvu nepodpísal. Súd prvej inštancie ďalej správne uviedol, že nemôže byť záložným právom k nehnuteľnosti zabezpečená pohľadávka, ktorá je neporovnateľne nižšia, než je hodnota založenej nehnuteľnosti, čo je v rozpore s dobrým mravmi (§ 3 ods. 1 OZ). Okrem toho danie plnej moci
dlžníkom, jemu neznámemu advokátovi, vybraného veriteľom, je aj podľa odvolacieho súdu nekalou obchodnou praktikou žalovaného, keďže dlžníkovi sám doslova vnucuje osobu, ktorá ho má zastupovať. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie správne považoval tiež predmetné splnomocnenie v ÚZ pre advokáta za nekalú obchodnú praktiku žalovaného a tým aj neprijateľnú a teda neplatnú zmluvnú podmienku. Z vyššie uvedených dôvodov sú potom neplatné aj všetky právne úkony, ktoré v mene žalobkyne Mgr. Žlnay vykonal. Žalovaný nespochybnil tvrdenia žalobcov, resp. ich právnej zástupkyne, a síce, že údaje do predtlačeného formulára ÚZ spisoval zástupca veriteľa, pričom žalobkyňa zmluvu len podpísala a preto súd prvej inštancie správne uveril tvrdeniu žalobkyne, že táto nemala možnosť prejaviť svoju slobodnú vôľu pri výbere advokáta s poukazom na § 20 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a že výber splnomocnenca vykonal žalovaný bez ohľadu na vôľu žalobkyne. Navyše, v ÚZ absentuje nielen dátum udelenia splnomocnenia splnomocnencovi splnomocniteľom, ale splnomocnenie, ktoré je dvojstranným právnym úkonom, splnomocnený advokát ani nepodpísal (resp. na ÚZ, ktorú do spisu predložila žalobkyňa, tento podpis absentuje). Rovnako súd prvej inštancie dospel správne k záveru, že dohoda o splnomocnení je neplatným právnym úkonom aj pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného podľa § 22 ods. 2 (ďalej aj „OZ“) v spojení s § 39 OZ a pre nedostatok požadovaných náležitostí platného právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 OZ. Právny úkon, urobený splnomocneným zástupcom na základe neplatného plnomocenstva, spôsobuje, že aj zmluva o zriadení záložného práva je absolútne neplatná. Akékoľvek ďalšie úkony záložného veriteľa sú preto neplatné a sú obmedzením práv žalobkyne. Na základe vyššie uvedeného, je teda zrejmé, že žalovaný realizuje práva záložného veriteľa aj napriek tomu, že právny úkon od ktorého svoje práva odvodzuje, je neplatným, resp. nebol ani uzatvorený. Žalobcovia majú aj podľa odvolacieho súdu dôvodnú obavu, že žalovaný má snahu realizovať práva, ktoré nikdy nenadobudol, pretože nie je oprávnený vykonávať a realizovať práva záložného veriteľa, ktorým sa nikdy nestal. Čo sa týka námietky žalovaného uvádzanej pred súdom prvej inštancie ako i v podanom odvolaní ohľadom neprípustnosti žaloby odvolací súd opätovne uvádza ako už bolo uvedené vyššie, že vzhľadom na všetky vyššie uvedené tvrdenia, je daný naliehavý právny záujem na podaní žaloby o určenie, že nehnuteľnosť špecifikovaná vo výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie nie je zaťažená záložným právom. Žalobcovia nemajú ani podľa odvolacieho súdu inú možnosť, ako dosiahnuť zmenu zápisu na liste vlastníctva a dosiahnuť nápravu poškodených práv. Žalobcovia sa stále nachádzajú v stave právnej neistoty, pretože právny stav nezodpovedá stavu skutkovému a ich práva sú permanentne ohrozované. Žalobcovia aj podľa odvolacieho súdu v celom rozsahu preukázali svoje tvrdenia skutkovo ako aj právne, udelené splnomocnenie nespĺňa náležitosti, nebolo udelené riadne, nemohlo vyvolať teda právne predpokladané náležitosti vo vzťahu oprávnení splnomocneného na uzavretie a podpísanie zmluvy o zriadení záložného práva, z dôvodu ktorého sa žalobcovia dôvodne boja o svoj majetok, pretože žalovaný začal s výkonom záložného práva. Keďže žalovaný si uplatňuje proti žalobcom práva, ktoré nikdy nemohol nadobudnúť, dôvodne teda žalobcovia žiadali súd, aby vyslovil, že nehnuteľnosť v ich vlastníctve zapísaná na LV č. XXXX pre k.ú. K. nie je zaťažená záložným právom zriadeným v prospech žalovaného, na základe ktorého rozhodnutia bude následne poskytnutá žalobcom riadna ochrana ich práv tým, že kataster zapíše, resp. zruší plombu na dotknutom liste vlastníctva. Žalobcovia teda majú na takomto určení naliehavý právny záujem, pretože rozhodnutie súdu môže byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu záložného práva, teda jeho výmazu v katastri nehnuteľnosti a bez takého rozhodnutia by bolo právne postavenie žalobcov neisté v tom, či na ich nehnuteľnosť viazne záložné právo žalovaného. Rozsudok súdu o neexistencii záložného práva je spôsobilou listinou na zápis v katastri záznamov bez ďalšieho a také rozhodnutie je správa katastra povinná akceptovať. Okrem toho naliehavosť právneho záujmu na podanej žalobe je preukázaná tak ako správne uviedol i súd prvej inštancie aj z dôvodov, že zmluva o zriadení záložného práva je absolútne neplatným právnym úkonom a záložné právo žalovaného k nehnuteľnosti žalobcov na zabezpečenie pohľadávky žalovaného zo zmluvy o úvere vôbec nevzniklo. 16. Vzhľadom na vyššie uvedené teda súd prvej inštancie v predmetnej veci z výsledkov dokazovania vyvodil správny skutkový záver, na ktorý aplikoval správnu právnu úpravu, preto odvolací súd nepovažoval námietky žalovaného za opodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešným žalobcom odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).