Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_7S-125-2017.pdf
PDF · 160.3 KB
No categories available
7S/125/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Tymka a členov senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Milana Končeka, v právnej veci žalobcu P. D., miesto podnikania A. XXX, IČO: 30 249 830, zastúpeného Vašiv & Partners s.r.o., so sídlom Vrátna 28, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102032505/2017 zo dňa 25.09.2017, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Daňový úrad Košice rozhodnutím č. 101461867/2017 zo dňa 30.06.2017 podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov určil daňovému subjektu P. D., A. XXX, A. XXX XX, DIČ: 1020659915, IČ DPH: SK1020659915 rozdiel v sume nadmerného odpočtu 41 985,54 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2013. Daňový úrad Košice znížil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2013 zo sumy 49 439,90 eur na sumu 7 454,36 eur.
Nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní doručenom dňa 19.06.2013 - 49 439,90 eur Nadmerný odpočet zistený správcom dane - 7 454,36 eur Rozdiel v sume - 41 985,54 eur.
2. Odôvodnenie citovaného rozhodnutia Daňového úradu Košice je obsahom podrobného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného.
3. V odvolaní proti rozhodnutiu Daňového úradu Košice žalobca žiadal zrušiť predmetné rozhodnutie, ktorým správca dane určil platiteľovi dane P. D., rozdiel v sume 41 985,54 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2013.
4. Odvolacie námietky žalobcu proti rozhodnutiu Daňového úradu Košice korešpondujú so žalobnými námietkami a sú taktiež obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného.
5. Žalovaný napadnutým rozhodnutím podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 101461867/2017 zo dňa 30.06.2017, ktorým bol podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe dani (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu 41 985,54 eur, na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie máj 2013 daňovému subjektu P. D., Komárovce 101, 044 55 Komárovce, IČO: 30 249 830, DIČ: 1020659915, IČ DPH: SK1020659915 potvrdil.
6. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na rozhodnutie Daňového úradu Košice a uviedol, že počas daňovej kontroly a následne vo vyrubovacom konaní správca dane preveroval oprávnenosť odpočítania dane z pridanej hodnoty z predmetných faktúr v rámci celého reťazca obchodu s predmetom fakturácie a zistil, že ani jedna zo spoločností uvedených v celom zistenom reťazci dodávateľských spoločností nepotvrdila reálne vykonanie fakturovaných prác - konateľ spoločnosti EDEMI, s.r.o. Rešica potvrdil, že práce reálne nevykonával vo vlastnej réžii, ale boli vykonané v subdodávke firmou ASHA, s.r.o.; konateľ spoločnosti ASHA, s.r.o., p. F. C. sa do zápisnice vyjadril, že práce boli vykonané v subdodávke, a to spoločnosťou RD Plus s.r.o.. V čase preverovania bola konateľkou spoločnosti RD Plus s.r.o., p. G. A. (11.04.2013 - 28.04.2015) a neskôr p. X. Q., v súčasnosti M. P.. Uvedení bývalí konatelia, aj súčasný konateľ RD Plus s.r.o., sú nekontaktní, na výzvu správcu dane nereagujú. Zo systému daňovej správy správca dane zistil, že spoločnosť ASHA, s.r.o. nemala zamestnancov a ani spoločnosť RD Plus s.r.o. v uvedenom období nemala zamestnancov (iba konateľku). Konateľ spoločnosti F. C. bol v čase deklarovaných zdaniteľných obchodov konateľom obidvoch deklarovaných dodávateľských spoločnosti v reťazci: spoločnosti ASHA, s.r.o. (od 25.02.2013 do 02.10.2014) a spoločnosti RD Plus s. r. o. (od 10.12.2008 do 17.10.2013), ktorí v čase deklarovaných obchodov nemali zamestnancov. Žalovaný ďalej uviedol, že daňový subjekt predložil správcovi dane čestné vyhlásenie konateľky spoločnosti RD Plus s.r.o., p. G. A., z 28.07.2014 (toho času bývalej konateľky). Čestné vyhlásenie predstavuje jednostranný úkon, ktorý nemôže nahrádzať dôkaz. Ako dôkaz možno považovať výpoveď svedka do zápisnice správcu dane. Bývalá konateľka spoločnosti RD Plus s.r.o. p. G. A. je nekontaktná.
7. Správca dane konštatoval, že deklarovaný dodávateľ EDEMI, s.r.o. Rešica sám uvedené práce nevykonal, ale práce mali vyť vykonané prostredníctvom subdodávateľov v reťazci (sú nekontaktní, nespolupracujú). Kontrolovaný daňový subjekt mal a mohol predpokladať, že správca dane bude preverovať reálnosť deklarovaných zdaniteľných plnení a mal si k svojím tvrdeniam zaobstarať dostatok dôkazov na to, že tovar a služby boli reálne na preukázanie reálnosti dodania fakturovaných služieb osobami, ktoré sú uvedené na faktúrach.
8. Žalovaný poukázal na to, že zdokladované zistenie nekontaktnosti dodávateľa v reťazci, spoločnosti RD Plus s.r.o., ako aj bývalej konateľky spoločnosti RD Plus s. r. o., pani G. A., vyvracia vierohodnosť a preukaznosť dokladov a odôvodňuje pochybnosť o pravosti a pravdivosti údajov v nich uvedených. V prípade, ak sa daňový subjekt správcovi dane vyhýba alebo svojim konaním znemožňuje správcovi dane vykonať úkon, je sám nedôveryhodný a nemožno tak prijať za vierohodný dôkazný prostriedok znejúci na takýto subjekt. Súčasne je taký dôkazný prostriedok nepreukazný, pretože nemožno jeho pravosť a pravdivosť údajov v ňom uvedených overiť v účtovníctve nekontaktného subjektu.
9. Žalovaný ďalej uviedol, že taktiež pán F. C. ako bývalý konateľ spoločnosti RD Plus s. r. o., nevedel uviesť kto bol subdodávateľom preverovaných prác a ani kto menovite dané práce vykonal. V spoločnostiach dodávateľov v reťazci došlo k zmenám konateľov, v spoločnosti ASHA, s.r.o. je v súčasnosti (od 28.04.2014) konateľom p. P. B. (Maďarsko) a v spoločnosti RD Plus s. r. o. je konateľom M. P. (Maďarsko).
10. Žalovaný konštatoval, že správca dane na základe vyššie uvedených zistení počas daňovej kontroly a na základe skutočností zistených vo vyrubovacom konaní zistil v zdaňovacom období máj 2013 u daňového subjektu porušenie § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty a z uvedeného dôvodu neuznal daňovému subjektu právo na odpočítanie dane z faktúr č. XXXXXX a č. XXXXXX, vystavených spoločnosťou EDEMI s.r.o. Rešica, v celkovej výške 41 985,54 eur. Uplatnením odpočítania dane na základe predmetných faktúr došlo podľa zistení správcu dane k porušeniu ustanovení § 49 ods. 1, § 49 ods. 2, § 51 ods. 1 písm. a/, § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty.
11. Žalovaný citoval § 3 ods. 1, 3, 6, § 24 ods. 1, 2, 4 Daňového poriadku, § 49 ods. 1, 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty a k námietkam žalobcu uviedol nasledovné:
12. K námietke žalobcu, v ktorej pravdepodobne (keďže v odvolaní je uvedená sp. zn. „3S6F1/2011“) poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu 3Sžf/1/2011, žalovaný uviedol, že z ustanovenia § 24 ods. 2 Daňového poriadku vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Daňový subjekt si svoju povinnosť čiastočne splnil tým, že predložil faktúry č. XXXXXX a č. XXXXXX, na ktorých je deklarované dodanie služieb od dodávateľskej spoločnosti EDEMI, s.r.o. Rešica. Keďže dokazovaním bolo preukázané, že fakturované práce neboli vykonané spoločnosťou uvedenou na predložených faktúrach, ale ďalšími spoločnosťami v reťazci, správca dane bol v záujme úplného zistenia skutkového stavu oprávnený preverovať i ďalšie skutočnosti o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného obchodu. To ale neznamená, že daňový subjekt sa mohol zbaviť dôkazného bremena vo veci preukázania splnenia zákonom stanovených podmienok na odpočítanie dane. Možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku) tým, že preukázal, že fakturované práce nevykonala spoločnosť uvedená na faktúrach a v takom prípade bolo opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov, preukáže reálne uskutočnenie prác konkrétnou spoločnosťou. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednávacej. Daňovým subjektom navrhované a vykonané dôkazy však nepreukázali vykonanie fakturovaných prác konkrétnou spoločnosťou.
13. Žalovaný k tvrdeniam žalobcu uvedeným na strane č. 2 odvolania (prvé tri odseky) uviedol, že v spisovom materiáli, konkrétne v zápisnici č. 9810401/5/1821145/2014 zo dňa 12.05.2014 je uvedené vyjadrenie daňového subjektu (pána P. D.), v ktorom uviedol, že: „na realizácii (stavebných prác na agroturistických zariadeniach AUZ 1 a AUZ 2 pre daňový subjekt za zdaňovacie obdobie máj 2013) sa podieľala spoločnosť EDEMI, s.r.o. Rešica, ďalej pán C., názov spoločnosti neviem. EDEMI s.r.o. bola hlavným dodávateľom stavby. Pán C. zabezpečoval terénne úpravy, práce vykonávali pracovníci neviem ktorej spoločnosti.“ Ďalej v zápisnici č. 9810401/ 5/411818/2015 zo dňa 25.02.2015 je uvedené vyjadrenie svedka F. C. (konateľ spoločnosti Rómsky dom s.r.o., vznik funkcie 10.12.2008, skončenie funkcie 11.04.2013, konateľ spoločnosti ASHA, s.r.o., vznik funkcie 25.02.2013, skončenie funkcie 02.10.2014) k spôsobu a priebehu dodávok stavebných prác v znení: „Prišli dodávatelia, čo vlastne robili pre RD Plus s.r.o., dali sme im objednávku na práce, vykonali, čo vykonali, resp. čo bolo dohodnuté dali nám faktúru a my sme im zaplatili. Niektorým dodávateľom sme vyplatili zálohu v hotovosti. V priebehu celej stavby sa práce odovzdávali pred každou fakturáciou a pri jednom odovzdávaní pre spoločnosť EDEMI s.r.o. bol prítomný aj pán D. a ja za spoločnosť ASHA, s.r.o.“ Na základe uvedeného je zrejmé, že pán F. C. bol v období od 25.02.2013 do 11.04.2013 konateľom v oboch dodávateľských spoločnostiach (Rómsky dom s.r.o. a ASHA, s.r.o.), čiže možno konštatovať, že uvedené spoločnosti boli personálne prepojené. Z obsahu vyjadrení pána P. D. a pána F. C. možno konštatovať, že uvedené osoby sa poznali a tiež to, že P. D., ako štatutárny zástupca daňového subjektu, mohol vedieť o účasti spoločnosti Rómsky dom s.r.o. (neskôr RD Plus s.r.o.) a spoločnosti ASHA, s.r.o. na prácach na agroturistických zariadeniach AUZ 1 a AUZ 2 už v období do konca júna 2013 (kedy bolo deklarované odovzdanie prác) a nie až počas daňovej kontroly, ako to tvrdí daňový subjekt vo svojom odvolaní. Na základe uvedeného nemožno považovať tvrdenia daňového subjektu o tom, že v čase vykonávania zemných prác nevedel, že zemné práce mala dodať pre spoločnosť EDEMI, s.r.o. Rešica, dodávateľská spoločnosť ASHA, s.r.o. a pre túto zase ďalšia dodávateľská spoločnosť Rómsky dom s.r.o.(teraz RD Plus s.r.o.) za pravdivé.
14. Žalovaný k námietkam žalobcu uvedeným na strane č. 3 podaného odvolania (prvé dva odseky) uviedol, že daňový subjekt všeobecne poukazuje na nesprávny postup správcu dane, ale nijakým konkrétnym spôsobom neuvádza, ktoré základné zásady správy daní správca dane nesprávne aplikoval, ktoré skutkové zistenia správcu dane sú nesprávne, akú právnu úpravu použil správca dane nesprávnym spôsobom, ktoré závery správcu dane sú nesprávne, akým spôsobom mal správca dane svojvoľne a účelovo nakladať so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly. Z uvedeného dôvodu považoval žalovaný námietky daňového subjektu za neopodstatnené.
15. K námietke žalobcu o zodpovednosti za konanie subdodávateľských spoločností žalovaný uviedol, že daňový subjekt síce nie je priamo zodpovedný za konanie spoločností, ktoré mali vykonať práce v subdodávke pre spoločnosť EDEMI, s.r.o. Rešica, v predmetnom prípade, kedy si daňový subjekt uplatnil nárok na odpočítanie dane z faktúr za služby (stavebné práce), bol však daňový subjekt povinný preukázať, že práce deklarované na predmetných faktúrach vykonala dodávateľská spoločnosť na faktúrach uvedená, dokazovaním táto skutočnosť preukázaná nebola, rovnako ako nebolo preukázané, kto práce reálne vykonal.
16. K námietke žalobcu (strana č. 4 podaného odvolania), ktorou žalobca poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-280/10, body 48 a 49 (ďalej len „rozsudok C-280/10“), žalovaný uviedol, že v predmetnom rozsudku C-280/10 sa Súdny dvor EÚ zaoberal otázkami, či má subjekt pozostávajúci z budúcich spoločníkov, ktorý pred formálnym zápisom spoločnosti ako obchodnej spoločnosti a registráciou na účely DPH uskutoční investičné náklady, po svojom zápise a registrácii na účely DPH nárok na odpočet DPH, ktorá bola zaplatená na vstupe za uskutočnené náklady vynaložené na zdaniteľnú činnosť spoločnosti a či je faktúra, ktorá je dôkazom o uskutočnených investičných nákladoch, a ktorá bola vystavená na mená spoločníkov a nie na spoločnosť, prekážkou odpočtu DPH zaplatenej za uskutočnené investičné náklady v zmysle prvej otázky. Na základe uvedeného je zrejmé, že vo veci C-280/10 rozhodoval Súdny dvor EÚ v skutkovo úplne rozdielnej veci - odpočítanie DPH pri registrácii obchodnej spoločnosti. Daňový subjekt nijako nepreukázal súvislosť medzi jeho prípadom a rozsudkom C-280/10 a z tohto dôvodu považoval žalovaný námietku žalobcu za neopodstatnenú.
17. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej uviedol, že z predloženého spisového materiálu zistil, že správca dane pri výkone kontroly a počas celého daňového konania vykonal dokazovanie, z ktorého vyplynulo, že dodávateľ daňového subjektu hodnoverne nepotvrdil vykonanie prác na úpravu areálu dvoch agroturistických ubytovní v Komárovciach. Žiaden z dodávateľov v reťazci hodnoverne nepotvrdil reálne dodanie tovarov a služieb, a teda daňový subjekt nemal v zmysle uvedeného právneho predpisu nárok odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň zo služieb z predmetných faktúr (č. XXXXXX a č. XXXXXX). Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané reálne dodanie fakturovaných prác konkrétnym dodávateľom. Správca dane nespochybnil skutočnosť, že predmetné fakturované práce neboli vykonané, spochybnil však to, kto fakturované práce v skutočnosti vykonal. Na základe uvedených dôvodov považoval žalovaný námietky žalobcu uvedené v odvolaní za neopodstatnené.
18. V závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaný konštatoval, že správca dane pri dokazovaní a hodnotení zisteného skutkového stavu vychádzal zo základných zásad daňového konania upravených v § 3 Daňového poriadku, vykonal dokazovanie smerujúce k prevereniu dôkazov o tom, či fakturované práce boli prijaté od spoločností uvedených na dokladoch a či údaje uvedené na faktúrach odrážajú skutočnosti tak, ako nastali. Správca dane dostatočne zistil skutkový stav, jednotlivé dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Daňový subjekt nepreukázal, že stavebné práce boli v skutočnosti realizované tak, ako je to uvedené na faktúrach.
19. Včas podanou všeobecnou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. 102032505/2017 zo dňa 25.09.2017 a rozhodnutia Daňového úradu Košice, pobočka Michalovce, č. 101461867/2017 zo dňa 30.06.2017 a vrátenia veci na ďalšie konanie.
20. V podanej žalobe žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Mal za to, že Daňový úrad Košice (ďalej len ako „správca dane“), ako aj Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej aj ako „odvolací orgán“ alebo „FR SR“) postupovali nesprávne pri vytváraní skutkového stavu veci, keď sa vzdialili od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu tým, že predmetom dokazovania urobili skutočnosti, ktoré neboli relevantné pre určenie práva žalobcu na odpočet dane z pridanej hodnoty. Prihliadajúc na závery napadnutého rozhodnutia taktiež doposiaľ zistený skutkový stav neodôvodňoval presun dôkazného bremena zo žalovaného na daňový subjekt. Tieto skutkové vady následne vyústili do nesprávneho právneho posúdenia veci.
21. Žalobca konštatoval, že v daňovom priznaní za máj 2013 si uplatnil odpočítanie dane v súlade s § 49, § 51 a § 19 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len ako „ZoDPH“) v znení neskorších
predpisov, okrem iného aj na základe faktúry č. XXXXXX vo výške DPH 20 992,77 eur a z faktúry č. XXXXXX vo výške 20 992,77 eur za stavebné práce - zemné práce, ktoré boli vystavené spoločnosťou EDEMI, s.r.o. Rešica dňa 07.06.2013, a ktorých prílohou bol aj súpis vykonaných prác. Žalobca mal uzatvorený zmluvný vzťah o dodaní týchto prác s dodávateľom EDEMI, s.r.o. Rešica. Zmluvu o dielo uzatvorenú so spoločnosťou EDEMI, s.r.o. Rešica zo dňa 21.04.2010 aj predložil správcovi dane.
22. Žalobca uviedol, že daňový subjekt EDEMI, s.r.o. Rešica riadne stavebné práce odovzdal a boli taktiež žalobcom prevzaté. Všetky práce podľa vystavených faktúr boli vykonané, pričom následne počas výkonu daňovej kontroly žalobca zistil, že zemné práce mal dodať pre EDEMI, s.r.o. Rešica dodávateľ ASHA, s.r.o. a pre neho v subdodávke Rómsky dom, s.r.o. (teraz RD Plus, s.r.o.). Túto vedomosť žalobca v čase vykonávania zemných prác nemal a taktiež sa nepodieľal ani na angažovaní uvedených spoločnosti do akéhosi „reťazca“ dodávateľom predmetných prác. Práce si objednal a dohodol so spoločnosťou EDEMI, s.r.o. Rešica, od tejto spoločnosti ich aj prevzal spolu s faktúrami XXXXXX a XXXXXX za ich dodávku a ďalej sa venoval svojim podnikateľským aktivitám.
23. Žalobca poukázal na to, že až počas daňovej kontroly vykonávanej Daňovým úradom Košice a následnej obnovy konania, sa žalobca začal zaujímať o spoločnosti ASHA, s.r.o. a Rómsky dom, s.r.o., a to v súvislosti s tým, aby aktívne pristúpil k zabezpečeniu dôkazov o vykonaní stavebných prác, ktoré od žalobcu požadoval Daňový úrad Košice, pobočka Michalovce. Opakovane sa pokúšal zabezpečiť svedkov na ústne pojednávanie jednak z vlastnej iniciatívy, ako aj na základe výzvy správcu dane. Počas daňovej kontroly bol žalobca aktívny a spoločne s jeho splnomocnenou zástupkyňou Ing. E. G. D. predkladal doklady, ktoré mal k dispozícii, vrátane dodávateľských faktúr č. XXXXXX a XXXXXX vystavených spoločnosťou EDEMI, s.r.o. Rešica, nijakým spôsobom sa nevyhýbal konaniu, uvádzal a navrhoval ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania - výsluchu svedkov, dokonca z vlastnej iniciatívy vyhľadával jednotlivých svedkov a snažil sa získať na nich kontakty.
24. Žalobca ďalej uviedol, že dôvodom na neuznanie nároku na odpočítanie dane bolo zistenie správcu dane, že ani jedna z dodávateľských spoločností nepotvrdila reálne vykonanie fakturovaných prác, nakoľko boli vykonané subjektmi, ktoré so správcom dane nespolupracovali, príp. boli nekontaktné. Po tom, čo sa žalobcovi prítomnosť správcom dane požadovaných osôb nepodarilo zabezpečiť, správca dane dospel k záveru o nesplnení podmienok na uplatnenie odpočtu dane.
25. Žalobca poukázal na to, že rozsah dôkazného bremena daňového subjektu je daný v ust. § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. Daňový poriadok, podľa ktorého daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
26. Žalobca konštatoval, že zo znenia tohto zákonného ustanovenia nemožno vyvodzovať dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa. Všetky skutočnosti, ktorých dokazovanie mohol správca dane v súlade s právnymi predpismi požadovať od žalobcu, mu boli patričným spôsobom preukázané. Žalobca v konaní predložil Zmluvu o vykonaní diela uzatvorenú dňa 21.04.201 medzi žalobcom ako objednávateľom a spoločnosťou EDEMI, s.r.o. Rešica ako dodávateľom, faktúry č. XXXXXX a č. XXXXXX vystavené spoločnosťou EDEMI, s.r.o. Rešica spolu s položkovitým opisom dodaných tovarov a služieb a preukázaním reálneho dodania predmetu faktúr. Vo vzťahu k preukázaniu reálnosti plnenia dal do pozornosti súdu aj zápisnicu o miestnom zisťovaní Daňového úradu Košice zo dňa 05.11.2015, počas ktorého sa správca dane osobne presvedčil o tom, že objednané plnenie - Agroturistické ubytovacie zariadenia reálne existujú. Upriamil pozornosť na to, že Poľnohospodárska platobná agentúra, t.j. organizácia zapojená na Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR vykonala u žalobcu kontrolu, predmetom ktorej bolo okrem iného aj skúmanie reálnosti plnenia dodaného žalobcovi od spoločnosti EDEMI, s.r.o. Rešica. Poľnohospodárska platobná agentúra počas kontroly nezistila žiadne pochybnosti o tom, či boli žalobcovi deklarované tovary a služby reálne dodané a kto mu ich dodal. Žalobca bol presvedčený, že stav, keď rôzne štátne orgány a organizácie dospejú pri skúmaní tej istej skutočnosti k vzájomne si odporujúcim záverom je maximálne nežiaduci, a preto je podľa jeho názoru povinnosťou súdu takýto stav odstrániť.
27. Žalobca ďalej poukázal na to, že žalovaný napriek tomu požadoval od žalobcu nad rámec jeho dôkazného bremena preukázanie toho, kto bol konečným článkom v dodávateľskom reťazci. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011, ktorý konštatoval, že: „dôkazné bremeno (daňového subjektu) nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek skutočnosti, teda i tých ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt.“ Ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočnosti, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Žalobca taktiež poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House), kde súdny dvor vyslovil že, „nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama osebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami.“ Taktiež poukázal aj na konanie vedené pred Nejvyšším správním soudem ČR v konaní vedenom pod sp. zn. Afs/58/2017-78.
28. Podľa názoru žalobcu sú nedôvodné domnienky správcu dane o tom, že žalobca bol článkom vopred dohodnutého reťazca odberateľov a dodávateľov, ktorého cieľom bolo získať vrátkami dane neoprávnený prospech. Všetky pochybnosti, ktoré správca dane v tejto otázke vyslovil pramenia zo skutočnosti týkajúcich sa dodávateľov žalobcu, nie samotného žalobcu. Žalobca podotkol, že správca dane v celom konaní nevyslovil žiadne pochybnosti o správnosti, úplnosti, či preukázateľnosti žalobcovho účtovníctva. V uvedenom prípade správca dane nedisponoval žiadnymi zisteniami, ktoré by osvedčovali jeho pochybnosti o osobe a pohnútkach žalobcu a umožňovali prenesenie dôkazného bremena. Preto, ak sa správca dane opiera o dikciu v § 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a konštatuje, že postupoval podľa neho a v súlade s ním, nepochopil zásady v ňom uvedené. Zásada objektívnej pravdy v spojení so zásadou voľného hodnotenia dôkazov nijako nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale aj táto podlieha postupu, kedy je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Ústavný súd v tomto smere osobitne vyzdvihuje objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci (II.ÚS 9/00, II.ÚS 143/02).
29. V podanej žalobe žalobca ďalej uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že stavebné práce boli urobené v súlade s existujúcou objednávkou a boli riadne odovzdané a zaprotokolované priloženým súpisom vykonaných prác, žalobca nemohol mať žiadnu pochybnosť o tom, že práce neboli vykonané dodávateľom, keď došlo k ich riadnemu a reálnemu odovzdaniu. Navyše žalobcovi ako daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie obstarávacích procesov svojich dodávateľov.
30. Žalobca mal za to, že si splnil svoju dôkaznú povinnosť a uniesol svoje dôkazné bremeno. Počas daňovej kontroly predložil požadované doklady a poskytol požadované informácie a vysvetlenia, ktoré preukázali vecnú stránku reálnej existencie dokladov, čím žalobca splnil povinnosť úzko spolupracovať so správcom dane a preukázal skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní a na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Z uvedených vyplýva, že zákonné formálne i materiálne podmienky na odpočítanie dane boli splnené.
31. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 22.02.2018 k žalobným dôvodom uviedol, že správca dane na základe vykonaného dokazovania u žalobcu a zhodnotením získaných dôkazov (dôkazy predložené žalobcom, vyjadrenia svedkov, zistenia o jednotlivých spoločnostiach) dospel k záveru, že žalobca odpočítal daň z preverovaných faktúr od spoločnosti EDEMI s.r.o. neoprávnene, pretože nebolo preukázané, že spoločnosť EDEMI s.r.o. reálne dodala fakturované stavebné práce. Žalobca nepreukázal dodanie služieb od spoločnosti EDEMI s.r.o..
32. Žalovaný konštatoval, že žalobca predložil iba formálne doklady (faktúry č. XXXXXX a č. XXXXXX, Zmluvu o dielo, Protokol o prevzatí a odovzdaní diela, výpisy z účtu, súpisy vykonaných prác), ktoré však nepreukazujú reálne dodanie predmetu fakturácie osobou uvedenou na faktúrach a obmedzil sa na tvrdenie, že práce prevzal od spoločnosti EDEMI s.r.o., ktorá vystavila faktúry, a že nepreveroval, kto ich v
skutočnosti vykonal. Žalobca nevyužil svoje právo a nepreukázal, že faktúry boli vystavené dodávateľom, ktorý fakturované práce skutočne dodal. Žalobca síce preukázal, že stavebné práce na agroturistických ubytovniach AUZ 1 a AUZ 2 boli zrealizované, čo správca dane ani nespochybnil, ale podstatné je, že okrem uvedených formálnych dôkazov nepredložil žiadne iné dôkazy preukazujúce dodanie týchto stavebných prác a materiálu spoločnosťou EDEMI s.r.o., ktorá vystavila preverované faktúry. Skutočnosť, že žalobca disponuje faktúrou a formálnymi dokladmi ešte neznamená, že spoločnosť, ktorá faktúru vystavila, v skutočnosti stavebné práce aj uskutočnila. D.. Ľ.Í. B., ktorý bol konateľom spoločnosti EDEMI s.r.o. v čase deklarovaných zdaniteľných obchodov, potvrdil, že fakturované stavebné práce nevykonala spoločnosť EDEMI s.r.o., ale tieto práce mala vykonať spoločnosť ASHA, s.r.o., v ktorej bol v rozhodnom čase konateľom p. F. C., ktorý zase uviedol, že predmetné práce mala subdodávateľsky vykonať spoločnosť Rómsky dom, s.r.o. (od 18.05.2013 RD Plus s.r.o.), ktorej konateľom do 17.05.2013 bol práve pán F. C., ktorý ale nevedel uviesť, kto práce reálne vykonal. F. C. tiež uviedol, že spoločnosti ASHA, s.r.o. a RD Plus s.r.o. nemali zamestnancov ani potrebné materiálne zabezpečenie. Spoločnosť RD Plus s.r.o. bola počas celého daňového konania nekontaktná, bývalá konateľka tejto spoločnosti (od 18.05.213), pani G. A. so správcom dane nespolupracovala a ďalší z konateľov spoločnosti RD Plus s.r.o. (p. F. C.) vykonanie prác v rozsahu podľa príloh k faktúram tiež nepotvrdil. Skutkový stav je podrobne rozpísaný v odôvodnení rozhodnutia správcu dane, ako aj v odôvodnení rozhodnutia žalovaného.
33. K námietkam týkajúcich sa dôkazného bremena žalobcu, žalovaný uviedol, že v zmysle nálezu Ústavného súdu SR č. III.ÚS 401/09-17 zo dňa 16.12.2009 daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku), a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.
34. Žalovaný konštatoval, že žalobca predložil v rámci daňového konania doklady, ktorých hodnovernosť bola vzhľadom na skutočnosť, že spoločnosť EDEMI s.r.o., ani ďalšie spoločnosti v pomyselnom reťazci dodávok nevedeli preukázať reálne vykonanie prác, správcom dane spochybnená. Správca dane tak požadoval od žalobcu preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Správca dane nepreniesol dôkazné bremeno v plnej miere na daňový subjekt, ale sám vykonal dokazovanie a zabezpečil dôkazy. Keď teda nebolo preukázané, že osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ práce reálne dodala, potom je na mieste konštatovanie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a odpočítanie dane zo zdaniteľných obchodov deklarovaných predloženými faktúrami uplatnil neoprávnene.
35. Žalovaný k rozsudkom (rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Sžf/1/2011, rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House) a rozsudok Nejvyššího správního soudu ČR Afs/58/2017-78), na ktoré poukázal žalobca, presnejšie na tie časti uvedených rozsudkov, ktoré sa týkajú dôkazného bremena daňového subjektu, uviedol, že z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR vyplýva, že pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní, alebo v súdnom prieskumnom konaní odvolával na niektoré rozsudky Súdneho dvora, je jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora, a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené.
36. Žalovaný v písomnom vyjadrení ďalej poukázal na zistené skutočnosti a dôkazy, ktoré korešpondujú s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Konštatoval, že v odvolacom konaní postupoval v súlade s ustanovením § 74 ods. 2 Daňového poriadku a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa zaoberal všetkými námietkami žalobcu, ktoré boli obsahom odvolania. Z obsahu rozhodnutia vyplýva, z akých skutočností žalovaný vychádzal a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadil. Žalovaný posúdením celého rozhodnutia správcu dane, ako aj obsahu predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery o porušení citovaných ustanovení zákona
č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov boli vecne správne a sú v súlade tak s príslušnými ustanoveniami citovaného zákona, ako aj Daňového poriadku. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca okrem tejto žaloby podal aj podnet na preskúmanie rozhodnutia žalovaného mimo odvolacieho konania, voči žalobou napadnutému rozhodnutiu žalovaného. Žalovaný konštatoval, že žalobca poukazuje na skutočnosť, ktorá nebola predmetom odvolania, t.j., že Poľnohospodárska platobná agentúra nezistila žiadne pochybnosti o tom, či boli žalobcovi deklarované tovary a služby reálne dodané a kto mu ich dodal. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že v predmetnej veci nebola spornou skutočnosť, či boli služby dodané, ale to, kto konkrétne tieto služby reálne dodal.
37. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby Krajský súd v Košiciach žalobu zamietol.
38. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 07.03.2018 k vyjadreniu žalovaného uviedol, že z rozhodnutí najvyšších právnych autorít, na ktoré žalobca poukazuje v žalobe je zrejmé, že dôkazné bremeno nezaťažuje platiteľa dane bezhranične, a že po adekvátnom splnení dôkaznej povinnosti platiteľom dane prechádza dôkazné bremeno na správcu dane. Súdna prax, na ktorú žalobca odkazuje, stanovila určité limity v dôkaznej povinnosti platiteľa dane práve v reakcii na priam šikanózne konania správcu dane, ktorý aj v prípadoch, keď platiteľ dane produkoval rôzne relevantné dôkazy o uskutočnení zdaniteľného plnenia sa opakovane odvolával na neunesenie dôkazného bremena o zdaniteľnom plnení platiteľom dane v takom rozsahu, ktorý platiteľ dane objektívne nedokázal splniť.
39. Žalobca poukázal na to, že preukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia tým, že v konaní predložil Zmluvu o dielo uzatvorenú medzi žalobcom a EDEMI s.r.o., faktúry, súpisy vykonaných prác, protokol o prevzatí a odovzdaní diela, či výpisy z účtu. O skutočnosti materiálneho plnenia sa správca dane presvedčil taktiež miestnym zisťovaním, počas ktorého zistil vyhotovenie diela v súlade so zmluvou. Taktiež počas miestneho zisťovania správcu dane u spoločnosti EDEMI s.r.o. jej konateľ D.. Ľ. B. potvrdil, že dielo pre žalobcu vykonal v subdodávke so spoločnosťou ASHA, s.r.o.. Žalobca zdôraznil, že spoločnosť EDEMI s.r.o. splnila svoj záväzok zo Zmluvy o dielo voči žalobcovi, a to spôsobom zodpovedajúcim zmluvným podmienkam a súpisom vykonaných prác, ktorý je súčasťou faktúr č. XXXXXX a č. XXXXXX.
40. Žalobca mal za to, že pochybnosti správcu dane o reálnosti zdaniteľného obchodu nemajú žiaden súvis so skutočnosťami týkajúcimi sa žalovaného, ale až spoločnosti RD Plus s.r.o., ktorá mala práce dodať pre spoločnosť ASHA, s.r.o.. Spoločnosť RD Plus s.r.o. bola nekontaktná, a preto nebol schopný zistiť, či spoločnosť RD Plus s.r.o. realizovala práce na diele sama alebo v spolupráci s ďalšími subjektmi. Podotkol, že ani správca dane v postavení orgánu štátnej moci nebol schopný zabezpečiť jej súčinnosť a zistiť ním požadované skutočnosti, ktoré navyše podľa názoru žalobcu nemajú žiadnu relevanciu k jeho nároku na odpočítanie dane. Napriek tomu správca zaťažil týmto dôkazným bremenom žalobcu, a to pri plnom vedomí o objektívnej nemožnosti uniesť ho.
41. Žalobca taktiež poukázal na to, že žalovaný dospel k záveru o tom, že žalobca mohol mať vedomosť o podvodnom úmysle ďalších článkov v obchodnom reťazci len zo samotnej skutočnosti, že žalobca sa poznal so štatutárnym orgánom spoločnosti RD Plus s.r.o. a v tomto smere opätovne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2010.
42. Žalobca konštatoval, že žalovaný postavil svoju procesnú obranu na právnych vetách účelovo vytrhnutých zo súdnych rozhodnutí týkajúcich sa okolností odlišných po stránke skutkovej i stránke právnej. Uviedol, že v prípade žalobcu existencia materiálneho plnenia nebola správcom dane nikdy spochybnená, pričom sám sa miestnym zisťovaním presvedčil o tom, že objednané dielo - agroturistické zariadenia AUZ 1 a AUZ 2 boli skutočne zhotovené.
43. Žalobca mal za to, že dostatočným spôsobom osvedčil, že na daňovom subjekte neleží dôkazné bremeno v absolútnom rozsahu, že žalobca svoje dôkazné bremeno vyčerpal a žalovaný nemal žiadne právo požadovať od žalobcu preukázanie skutočnosti týkajúcich sa iných subjektov.
44. Vo vzťahu k nemožnosti aplikovať rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie na predmetné konanie žalobca vyslovil presvedčenie, že rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, na ktoré žalobca poukázal v tomto konaní, sa s týmto konaním skutkovo zhodujú v tom, že v dôsledku vykonávania prác subdodávateľmi vzniká reťazová transakcia, do ktorej je zapojených viacero subjektov. Predmetné
rozhodnutia skúmajú práve takéto transakcie a určujú v nich mechanizmus prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na daňový subjekt a taktiež rozsah dôkazného bremena daňového subjektu.
45. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie trpí závažnými vadami, ktoré je správny súd povinný odstrániť. Správca dane, ako aj žalovaný, prehliadajú modifikáciu ustanovení príslušných daňových predpisov právom Európskej únie. Správca dane a žalovaný postupovali nesprávne, ak vec posudzovali iba podľa vnútroštátnych predpisov a vec neposúdili aj z hľadiska práva Európskej únie. Z uvedených dôvodov žalobca trval na podanej žalobe v celom rozsahu.
46. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok uvedených v § 107 SSP, dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
47. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“), právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z., platiteľ dane môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 3 ods. 1 zákona o správe daní (Daňový poriadok), pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie, a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, preukazuje tie skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania a preukazuje vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
48. Predmetom súdneho prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovaného č. 102032505/2017 zo dňa 25.09.2017, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 101461867/2017
zo dňa 30.06.2017, ktorým bol podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu 41 985,54 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2013 žalobcovi.
49. Ako vyplýva z už vyššie podrobného odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, správca dane pri výkone kontroly a počas celého daňového konania vykonal dokazovanie, z ktorého vyplynulo, že dodávateľ daňového subjektu hodnoverne nepotvrdil vykonanie prác na úpravu areálu dvoch agroturistických ubytovní v Komárovciach. Žiaden z dodávateľov v reťazci hodnoverne nepotvrdil reálne dodanie tovarov a služieb, a teda daňový subjekt nemal v zmysle uvedeného právneho predpisu nárok odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň zo služieb z faktúr č. XXXXXX a č. XXXXXX, pričom vykonaným dokazovaním nebolo preukázané reálne dodanie fakturovaných prác konkrétnym dodávateľom.
50. Žalobca v podanej žalobe predovšetkým namietal s poukazom na § 24 ods. 1 Daňového poriadku, že zo znenia tohto zákonného ustanovenia nemožno vyvodzovať dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa, pričom žalovaný napriek tomu požadoval od žalobcu nad rámec jeho dôkazného bremena preukázanie toho, kto bol konečným článkom v dodávateľskom reťazci a v tomto smere poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011. Žalobca bol toho názoru, že vzhľadom na skutočnosť, že stavebné práce boli urobené v súlade s existujúcou objednávkou a boli riadne odovzdané a zaprotokolované priloženým súpisom vykonaných prác, žalobca nemohol mať žiadnu pochybnosť o tom, že práce neboli vykonané dodávateľom, keď došlo k ich riadnemu a reálnemu odovzdaniu.
51. Správny súd po oboznámení sa s pripojenými administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, ako aj podanou všeobecnou správnou žalobou uvádza, že správa daní vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno. Uvedené platí v plnom rozsahu aj na uplatnenie nadmerného odpočtu DPH. Správca dane je oprávnený a zároveň aj povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnené vrátenie DPH. Z uvedeného dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane, predchádzajúcej rozhodnutiu o uplatnenom nároku na vrátenie DPH, autoritatívnym spôsobom, formou rozhodnutia uplatňuje dôsledná aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom dane spolu so zásadou objektívnej pravdy vo vzťahu k potrebným zisteniam, aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov, nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.
52. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, pretože daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.
53. Z pripojených administratívnych spisov vyplýva, že správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať o čo najúplnejšie zistenie potrebných skutočností, vykonal rozsiahle dokazovanie, keď preveroval oprávnenosť odpočítania dane z pridanej hodnoty z predmetných faktúr v rámci celého reťazca obchodu s predmetom fakturácie a zistil, že ani jedna zo spoločností v celom zistenom reťazci dodávateľských spoločností nepotvrdila reálne vykonanie fakturovaných prác. Z dôvodu, že dodávateľská spoločnosť
EDEMI, s.r.o. Rešica v zdaňovacom období máj 2013 priamo nevykonávala stavebné práce, správca dane za účelom preverenia uskutočnenia deklarovaných stavebných prác, preveroval vykonanie predmetných prác u ďalších spoločností v reťazci, a to ASHA, s.r.o. a RD Plus s. r. o.. V dňoch 25.10.2013 a 26.11.2013 vykonal správca dane dve ústne pojednávania s pánom F. C., konateľom spoločnosti ASHA, s.r.o., ktorý uviedol, že spoločnosť ASHA, s.r.o., zaoberajúca sa stavebnou činnosťou, vystavila pre spoločnosť EDEMI, s.r.o. Rešica faktúru č. 201306002, v zmysle ktorej sa malo jednať o zemné práce v Komárovciach - úpravu areálu dvoch agroturistických ubytovni AUZ 1 a AUZ 2 navezenie hliny, založenie trávnika, dodávka záhradníckeho materiálu atď.. Uvedené práce boli vykonané opäť v subdodávke spoločnosťou RD plus s.r.o., pričom pán F. C. taktiež uviedol, že spoločnosť Rómsky dom, s.r.o. (od 18.05.2013 RD Plus s.r.o.) práce vykonávala tiež v subdodávke, ale napriek tomu, si nepamätal a nevedel uviesť, kto bol subdodávateľom prác, prípadne kto práce vykonal. Jednotlivé dôkazy vykonané správcom dane sú podrobne odôvodnené v napadnutom rozhodnutí žalovaného.
54. Pokiaľ žalobca v podanej žalobe namietal, že rozsah dôkazného bremena daňového subjektu je daný v ustanovení § 24 ods. 1 Daňového poriadku, pričom zo znenia tohto zákonného ustanovenia nemožno vyvodzovať dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a v tomto smere poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011, k tomu správny súd uvádza, že v zmysle nálezu Ústavného súdu SR č. III.ÚS 401/09-17 zo dňa 16.12.2009 daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie, pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku), a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a dňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednávacej.
55. Žalobca predložil v rámci daňového konania doklady, ktorých hodnovernosť bola vzhľadom na skutočnosť, že spoločnosť EDEMI s.r.o., ani ďalšie spoločnosti v reťazi dodávok nevedeli preukázať reálne vykonanie prác správcom dane spochybnená, pričom správca dane požadoval od žalobcu preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený, a to osobou uvedenou na faktúre. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného je nesporne preukázané, aké dôkazy boli vykonané správcom dane v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov, čo preukazuje, že správca dane si splnil svoju dôkaznú povinnosť, a preto nie je možné v danej veci aplikovať rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011, z ktorého vyplýva, že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia „faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane“.
56. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predložené daňové doklady a dôkazy nespĺňajú zákonné kritériá na uplatnenie nadmerného odpočtu DPH, a preto bolo na žalobcovi, aby preukázal svoje tvrdenia o dodaní prác konkrétnym dodávateľom, aj inými dôkaznými prostriedkami preukazujúcimi jeho tvrdenia a vierohodnosť skutočností uvedených vo faktúrach. Na základe uvedených skutočností je preto dôvodné konštatovanie daňových orgánov oboch stupňov, že v predmetnej právnej veci nebolo preukázané, že skutočne došlo k zdaniteľnému plneniu, čo by odôvodňovalo uplatnenie nároku na nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty. Vo vyššie uvedenom smere správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/75/2014 zo dňa 29.09.2016, ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 784/2015 z 02. decembra 2015.
57. Pokiaľ žalobca v podanej žalobe poukázal na rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House) a rozsudok Nejvyššího
správního soudu ČR Afs/58/2017-78), ktoré sa týkajú dôkazného bremena daňového subjektu, k tomu správny súd uvádza, že žalobca bol povinný konkrétne preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora, pričom žalobca len uvádzal niektoré právne závery v týchto rozsudkoch a konkrétne nepreukázal, že skutkový stav v jeho prípade má prvky niektorého z rozsudkov. K tomu je zároveň potrebné uviesť, že transakcie boli správcom dane posudzované samy o sebe a práve z dôvodu, že z predložených dokladov a vyjadrení osôb, nebolo preukázané reálne uskutočnenie čo i len jednej z transakcií, ktoré subjekty v reťazci deklarovali, preto nebol správcom dane priznaný nárok na odpočítanie dane.
58. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol.
59. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1, § 168 SSP tak, že účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Žalobca nemal vo veci celkom, ani sčasti úspech, a preto nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možno od žalobcu spravodlivo požadovať.
60. Správny súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 3 ods. 9, posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení zák. č. 333/2011 Z. z.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.