Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Cob-129-2019.pdf
PDF · 137.23 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/129/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu JUDr. Marty Šašinkovej a JUDr. Ley Gubovej, v právnej veci žalobcu G. T. S., K. XXX/X, Y., W.M.: XX XXX XXX, práv. zast. Advokátska kancelária VASIĽ & partners, s.r.o., Žižkova 4D, Košice - mestská časť Juh, IČO: 47 240 482, proti žalovanému Orange Slovensko, a.s., Metodova 8, Bratislava, IČO: 35 697 270, práv. zast. Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s.r.o., Vajnorská 21A, Bratislava, IČO: 46 759 875, o zaplatenie 492.588,73 EUR s prísl., a o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 26Cb/176/2014-1497 zo dňa 13.12.2018 jednohlasne, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 26Cb/176/2014-1497 zo dňa 13.12.2018 p o t v r d z u j e .
Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 246.294,36 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,15% ročne zo sumy 246.294,36 EUR od 4.7.2014 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky vo výške 40,- EUR, druhým výrokom vo zvyšku žalobu zamietol a tretím výrokom žiadnej zo strán sporu nepriznal právo na náhradu trov konania.
2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 22.6.2015 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej istiny titulom zaplatenia odstupného. Z vykonaného dokazovania vyplývalo, že žalobca vykonával pre žalovaného činnosť obchodného zástupcu už od roku 1997. Žalobca ako obchodný zástupca a žalovaný ako zastúpený medzi sebou uzatvorili viacero zmlúv o obchodnom zastúpení, na základe, ktorých žalobca prevádzkoval pre žalovaného značkové predajne v Humennom na Mierovej ulici č. 33/11 a Námestí slobody č. 12. Dňa 3.6.2008 uzatvorili žalobca a žalovaný ďalšiu zmluvu o obchodnom zastúpení, na základe ktorej prevádzkoval žalobca značkovú predajňu vo Vranove nad Topľou, na ulici Duklianskych hrdinov 31. Dňa 30.11.2012 žalobca a žalovaný uzatvorili novú Zmluvu o obchodnom zastúpení a spolupráci pri prevádzkovaní značkovej predajne Orange Slovensko, a.s. (ďalej „zmluva o obchodnom zastúpení), ktorou boli nahradené všetky predchádzajúce zmluvy uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným, a ktorou sa žalobca zaviazal vyvíjať činnosť smerujúcu k uzatváraniu obchodov ako aj uzatvárať a dojednávať obchody v mene žalovaného, a to v značkových predajniach pre žalovaného. Táto zmluva bola uzatvorená na dobu určitú, t.j. na dobu troch rokov, avšak s možnosťou automatického predĺženia jej účinnosti o ďalší jeden rok v prípade, ak niektorá zo zmluvných stráv v zmluvne dohodnutej lehote písomne neoznámi druhej zmluvnej strane, že nemá záujem na predĺžení zmluvy. Obdobné ustanovenie obsahovali aj predchádzajúce zmluvy uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným, pričom pravidelne dochádzalo k predlžovaniu ich
platnosti. Žalobca tak nemohol s určitosťou predvídať dátum reálneho ukončenia zmluvného vzťahu so žalovaným, a teda sa ani nemohol prakticky pripravovať ku konkrétnemu dátumu na prípadnú zmenu obsahu svojej podnikateľskej činnosti. Ku skončeniu platnosti zmluvy navyše došlo ešte pred uplynutím dojednanej doby, po ktorú mal zmluvný vzťah trvať. Dňa 28.3.2014 žalovaný doručil žalobcovi oznámenia o zrušení oprávnenia obchodného zástupcu vykonávať obchodné zastúpenie v jednotlivých značkových predajniach a SME kancelárii. Žalovaný následne odstúpil do zmluvy o obchodnom zastúpení listom zo dňa 2.6.2014 a ako dôvod odstúpenia uviedol v zmysle čl. 36 bod 3 písm. c) zmluvy skutočnosť, že viac ako tridsať dní nie je účinný ani jeden dokument „Zriadenie značkovej predajne“ a zároveň nie je účinný žiadne osobitný SME dodatok. Dňa 30.6.2014 žalobca zaslal žalovanému návrh na mimosúdne urovnanie veci, ktorým si u neho písomne v prekluzívnej lehote stanovenej § 669 ods. 5 Obchodného zákonníka uplatnil svoj nárok na odstupné vo výške 492.588,73 EUR.
3. V prejednávanej veci tak bolo zrejmé, že k ukončeniu zmluvného vzťahu medzi stranami sporu došlo na základe jednostranného konania žalovaného, ktorý najprv jednostranne bez uvedenia dôvodu odobral žalobcovi oprávnenie prevádzkovať značkové predajne a SME kancelárie, a následne práve z tohto dôvodu od zmluvy aj odstúpil. Žalobca následne požiadal žalovaného o vyplatenie odstupného. I keď svedok O. vo svojej výpovedi uvádzal, že k ukončeniu spolupráce malo dôjsť z dôvodov na strane žalobcu a žalobca už ku koncu spolupráce nedosahoval také výsledky aké dosahoval predtým, tieto tvrdenia boli v rozpore s listinnými dôkazmi (faktúr vystavených žalovanému v období rokov 2009 až 2012, výpočtov úhrnnej odmeny obchodného zástupcu za kalendárny mesiac), z ktorých takéto skutočnosti vôbec nevyplývajú. Spôsob výkonu obchodného zastúpenia a ani ním dosahované výsledky žalovaný ani ako dôvod ukončenia spolupráce neuviedol.
4. Zo zisteného skutkového stavu vyplývalo, že žalobca vykonával pre žalovaného činnosť obchodného zástupcu prakticky od začiatku pôsobenia žalovaného na trhu. Množstvo objem a rozsah obchodov sprostredkovaných žalobcom pre žalovaného vyplývala zo žalobcom predložených listinných dôkazov faktúr vystavených žalovanému v období rokov 2009 až 2012. Za toto obdobie žalobca fakturoval žalovanému provízie za sprostredkovanie (bez osobitných bonusov) v celkovej sume 2.462.943,66 EUR. Žalobca pri fakturovaní všetkých provízií vychádzal z podkladov, ktoré mu na výpočet provízie poskytoval žalovaný v súlade čl. 14 Zmluvy o obchodnom zastúpení Orange Slovensko, a.s. v značkovej predajni obchodného zástupcu, ako aj v súlade s ustanovením § 660 ods. 4 Obchodného zákonníka. Z týchto podkladov označených ako „Výpočet úhrnnej odmeny obchodného zástupcu za kalendárny mesiac“ jednoznačne vyplýva nielen výška samotnej provízie, ale aj druh a počet jednotlivých obchodov sprostredkovaných žalobcom, teda, že za posledných 5 rokov žalobca získal pre žalovaného 29.607 nových zákazníkov a uskutočnil 59.680 výmen. Za nepopreté skutkové tvrdenie žalobcu je možné považovať aj skutkové tvrdenie žalobcu o tom, že od začiatku až po ukončenie spolupráce žalobca získal pre žalovaného najmenej 100.000 nových klientov a sprostredkoval uskutočnenie 179.000 výmen po skončení viazanosti, pričom do týchto čísiel nie sú zahrnutí ďalší získaní, ktorých žalobca získal pre užívanie predplatených služieb žalovaného. Už z uvedených objemov sprostredkovaných obchodov bolo nutné dospieť k záveru, že podmienka získania nových zákazníkov a rozvinutia obchodu pre zastúpeného bola splnená. Súd sa nemohol stotožniť s argumentáciou žalovaného, v zmysle ktorej žalobca nemá nárok na odstupné, nakoľko objem obchodov, resp. aj cena uhrádzaná zákazníkmi za sprostredkované obchody v poslednom období spolupráce klesala, keďže takáto argumentácia okrem toho, že z vykonaného dokazovania nevyplývala, nenachádza oporu v ustanovení § 669 Obchodného zákonníka. Žalobca nezískaval pre žalovaného nových zákazníkov iba v priebehu posledných dvoch rokov spolupráce, ale počas celého obdobia výkonu obchodného zastúpenia. Ak má byť predmetom skúmania množstvo získaných zákazníkov, sprostredkovaných obchodov a celkový prínos zo sprostredkovaných obchodov žalobcom ako obchodným zástupcom, treba vychádzať z porovnania stavu v čase, kedy došlo k ukončeniu obchodnej spolupráce s objemom obchodov žalovaného v danom regióne pred začiatkom spolupráce so žalobcom. Tu je potrebné opätovne uviesť, že žalobca spolupracoval so žalovaným už od počiatku jeho pôsobenia na trhu, teda už v čase kedy žalovaný žiadnych zákazníkov v danom regióne nemal. I keď žalovaného v regióne Humenné, Snina a Vranov nad Topľou zastupovali aj iný obchodný zástupcovia, s týmito postupne spoluprácu ukončil a predajne prevádzkované týmito zástupcami prevzal žalobca. Tak, ako to vyplývalo aj z výsluchov žalobcu, ako aj svedkov J. a O. žalovaný postupne znižoval počet svojich obchodných zástupcov. K znižovaniu počtu obchodných partnerov dochádzalo tak, že bola ukončovaná spolupráca s tými menej úspešnými, pričom nimi prevádzkované predajne následne prevzali tí úspešnejší. Aj z uvedeného bolo zrejmé, že žalovaný dosahoval nadpriemerné výsledky voči ostatným obchodným zástupcom
pôsobiacim v tej istej oblasti, pričom nadpriemerné výsledky dosahoval aj v rámci celoslovenských hodnotení. Vzhľadom na výšku provízie získanú žalobcom v období posledných piatich rokov pred ukončením spolupráce (2.462.943,66 EUR), ako aj s ohľadom na skutočnosť, že ročná výška týchto provízií, ako aj počet dojednaných obchodov neustále stúpal, možno viac ako dôvodne predpokladať, že aj v prípade, ak by nedošlo k ukončeniu vzájomnej spolupráce, žalobca by aj v priebehu nasledujúcich rokov získal províziu v obdobnom (resp. väčšom) rozsahu. Z faktúr, ktorými boli žalovanému fakturované provízie, ako aj z podkladov pre výpočet týchto provízií jednoznačne vyplývala nepravdivosť skutkových tvrdení žalovaného o znižovaní objemu sprostredkovaných obchodov, ale zároveň možno považovať za preukázané, že žalobca ukončením obchodného zastúpenia stratil pomerne vysoké provízie, ktoré by v prípade pokračovania spolupráce nepochybne dosiahol.
5. Žalovaný vo svojej obrane neustále poukazoval na Správu o uplatňovaní článku 17 Smernice Rady o koordinácii právnych predpisov členských štátov tákajúcich sa samostatných obchodných zástupcov (86/653/EHS) predloženej Komisiou európskych spoločenstiev dňa 23.7.1996, ako aj na samotné znenie predmetnej smernice. Súdu tak prináležalo overiť, či môže dospieť k takému výkladu § 669 Obchodného zákonníka, ktorý bude v súlade so znením čl. 17 Smernice Rady č. 86/653/EHS o koordinácii právnych predpisov členských štátov tákajúcich sa samostatných obchodných zástupcov. Pri porovnaní ustanovení Obchodného zákonníka upravujúcich vznik nároku obchodného zástupcu na odstupné s ustanoveniami uvedenej smernice bolo potrebné konštatovať, že tieto sú v zásade zhodné, a to tak pokiaľ ide o pozitívne aj negatívne vymedzenie kritérií vzniku nároku na odstupné, určenie kritérií pre určenie výšky odstupného, ako aj pokiaľ ide o úpravu maximálnej výšky tohto nároku. Pri výklade ustanovení Obchodného zákonníka upravujúcich vznik a výšku nároku na odstupné pre obchodného zástupcu, tak súd vychádzal nielen zo znenia § 669 a nasledujúce Obchodného zákonníka, ale aj zo znenia čl. 17 Smernice Rady č. 86/653/EHS o koordinácii právnych predpisov členských štátov tákajúcich sa samostatných obchodných zástupcov, ako aj z výkladu tohto ustanovenia smernice vyplývajúceho z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.
6. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca pre žalovaného tak, ako to vyplývalo zo zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu a podkladov pre vyúčtovanie provízií, získaval od žalovaného provízie najmä za sprostredkovanie, tzv. postpaidových služieb, teda za sprostredkovanie služieb, ktoré sú uhrádzané spätne za určité obdobie. Zákazníci žalovaného tieto služby užívajú počas celej doby trvania zmluvného vzťahu, pričom zmluvy sú obvykle uzatvárané na dobu neurčitú. Zákazníci žalovaného sa niekedy v týchto zmluvách okrem iného zaviazali aj k tomu, že služby žalovaného budú používať po určitý čas. Ekonomický prínos žalovaný z obchodov sprostredkovaných žalobcom však nezískaval iba zo zmlúv obsahujúcich záväzok viazanosti a po dobu viazanosti, t.j. po dobu kedy zákazníci jeho služby „museli“ užívať, ale po celý čas trvania zmluvného vzťahu. Ukončením trvania zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k ukončeniu ním sprostredkovaných zmlúv, tieto trvali naďalej a naďalej žalovanému plynuli aj príjmy z týchto sprostredkovaných obchodov. Práve s ohľadom na množstvo obchodov sprostredkovaných žalobcom, ich charakter, s ohľadom na skutočnosť, že žalobca celú svoju podnikateľskú aktivitu orientoval práve na sprostredkovávanie obchodov pre žalovaného a jeho príjmy žalobcu pozostávali iba z vyplatených provízií, ako aj s ohľadom na množstvo sprostredkovaných obchodov súd nemohol dospieť k inému záveru, ako k tomu, že žalobcovi právo na odstupné patrí. K tomuto záveru dospel súd aj s ohľadom na skutočnosť, že medzi žalobcom a žalovaným došlo aj k uzatvoreniu konkurenčnej doložky (čl. 27 bod 6 zmluvy), v zmysle ktorej sa žalobca po skončení obchodného zastúpenia zaviazal po obdobie troch mesiacov nevykonávať činnosti, ktoré boli predmetom zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu a zároveň sa zaviazal nevykonávať činnosti, ktoré by mali konkurenčný charakter k činnosti žalovaného. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s argumentáciou žalovaného, podľa ktorej žalobcovi nárok na odstupné nepatrí, nakoľko zákazníci sa získavali celoplošne realizovanou marketingovou kampaňou, ktorá bola pripravovaná, vyberaná, schvaľovaná žalovaným alebo inými osobami, ktoré pre žalovaného túto činnosť vykonávali za odplatu, pričom obchodní zástupcovia vykonávali len úkony spojené so začatím, zmenou alebo ukončením poskytovania služieb zákazníkovi, ktorý už vstupom do predajne toho-ktorého zástupcu prejavil záujem o služby žalovaného na základe celoplošne realizovanej reklamy alebo podľa jeho konkrétnych požiadaviek. Skutočnosť, že žalovaný svojim marketingom vytváral nielen značku Orange, ale ja podmienky pre predaj svojich služieb, nebola sporná. Zo žiadnych ustanovení Obchodného zákonníka však nevyplýva, že by marketingové aktivity zastúpeného na predaj jeho výrobkov a služieb obmedzovali nárok obchodného zástupcu na vyplatenie provízie alebo na vyplatenie odstupného pri zániku obchodného zastúpenia. Žalovaný v rámci svojej obrany taktiež tvrdil, že objemy predaja od
činnosti obchodných zástupcov v podstate nezáviseli a úlohou obchodných predajcov bolo v podstate iba uzatvárať, meniť a rušiť zmluvy uzatvorené medzi zákazníkmi. Na strane druhej jednotliví obchodní zástupcovia dosahovali pri svojej činnosti rôzne výsledky, a to napriek tomu, že svoju činnosť vykonávali za rovnakých podmienok (ako to vyplýva aj z tvrdení žalovaného). Žalovaný ich výsledky hodnotil, a tým najúspešnejším poskytoval aj mimoriadne hodnoty. Bolo teda zrejmé, že výsledky obchodných zástupcov záviseli aj od ich činnosti, žalovaný sa dokonca v zmluve uzatvorenej so žalobcom zaviazal hodnotiť úspešnosť jednotlivých predajcov a podporovať ich súťaž. Ak by činnosť obchodných zástupcov mala mať v podstate iba administratívny charakter, hodnotenie ich výkonnosti by postrádalo akýkoľvek zmysel. Pri posudzovaní oprávnenosti nároku žalobcu na vyplatenie odstúpeného samozrejme nemožno opomenúť ani skutočnosť, že žalobca bol žalovaným za svoje výkony aj ocenený a boli mu vyplatené aj mimoriadne finančné bonusy nad rámec bežnej provízie.
7. Súd poukázal na to, že zo zmlúv uzatvorených medzi žalobcom a žalovaným jednoznačne vyplývalo, že zmluva mala charakter zmluvy o obchodnom zastúpení, pričom v tomto vzťahu žalobca vystupoval ako obchodný zástupca a žalovaný ako zastúpený. Pri rozhodovaní o nároku na odstupné pre žalobcu bolo preto bezpredmetné zaoberať sa otázkou, či by žalovaný dosiahol rovnaké predajné výsledky aj v prípade, ak by maloobchodný predaj svojich tovarov a služieb zabezpečoval sám a prostredníctvom svojich zamestnancov. Bolo vecou žalovaného akú predajnú stratégiu si zvolí. Pokiaľ sa však rozhodol realizovať predaj prostredníctvom svojich obchodných zástupcov, s týmito uzatvoril zmluvy, musí rešpektovať aj povinnosti, ktoré mu z tohto právneho vzťahu vyplývajú, a to vrátane povinností vyplývajúcich z kogentných ustanovení Obchodného zákonníka § 669. Zmluva o obchodnom zastúpení a o spolupráci pri prevádzkovaní značkovej predajne Orange Slovensko, a.s. je z hľadiska svojho obsahu zmluvou o obchodnom zastúpení uzatvorenou podľa § 652 a nasl. Obchodného zákonníka. Na tom nič nemení ani fakt, že zmluva ukladala obchodnému zástupcovi povinnosti pri vykonávaní obchodného zastúpenia nad rámec povinností vymedzených Obchodným zákonníkom. Žalobca ako obchodný zástupca vykonával svoju činnosť samostatne, na vlastnú zodpovednosť a sám znášal podnikateľské riziko spojene s výkonom obchodného zastúpenia. Obchody so zákazníkmi uzatváral v mene a na účet žalovaného a to na základe osobitného splnomocnenia, ktoré mu bolo v zmluve udelené žalovaným. Dokonca aj tovar dodávaný za účelom plnenia záväzkov žalobcu SIM karty, mobilné telefóny, SIM karty, modemy, televízne zariadenia a príslušenstvo, ako aj dobíjacie kupóny a stieracie karty potrebné na úhradu predplácaných služieb boli vlastníctvom žalovaného a žalobca ich predaj iba sprostredkovával. Vzťah medzi žalobcom a žalovaným zároveň v žiadnom prípade nemožno označiť ani ako franšízu. I keď je franšízingová zmluva nepomenovanou zmluvou jej charakteristickým znakom je, že takouto zmluvou nadobúdateľ (farnšízant) získava oprávnenie za odplatu využívať vo svojej podnikateľskej činnosti obchodné meno, ochranné známky, výrobné, technologické, či odborné postupy poskytovateľa (franšízora). Podstatné je, že franšízant predáva takéto tovary služby vo svojom mene, pričom príjmy takto získané sú príjmami franšízantna. Už z uvedeného je zrejmé, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným tieto základné znaky franšízy nespĺňal. Pri určení výšky samotného odstupného súd vychádzal z miery ekonomických výhod vyplývajúcich zo spolupráce medzi žalovaným ako zastúpeným a žalobcom ako obchodným zástupcom.
8. Pri rozhodovaní o výške odstupného súd zobral do úvahy špecifický charakter činnosti žalobcu ako obchodného zástupcu v danom prípade, keďže v prípade obidvoch predmetných zmlúv o obchodnom zastúpení žalobca nezískaval nových zákazníkov a nerozvíjal obchody s doterajšími zákazníkmi výlučne ako výsledok svojej aktívnej činnosti a svojej vlastnej iniciatívy zahrňujúcej vyhľadávanie potenciálnych zákazníkov, vrátane marketingovej činnosti bez aktívnej súčinnosti samotného žalovaného, ale uzatváranie obchodov žalobcom v prospech žalovaného a aj úspešnosť žalobcu ako obchodného zástupcu boli vo výraznej miere ovplyvnené marketingovou činnosťou samotného žalovaného, pričom za dôležitú súd považoval aj skutočnosť, že aj samotné značkové predajne žalobca zriadil s materiálnou, finančnou a inou pomocou žalovaného, ktorý aj počas celej doby trvania zmluvných vzťahov jednak marketingovou a propagačnou činnosťou, ako aj metodickým usmerňovaním a jednak realizovaním školení pre zamestnancov žalobcu výraznou mierou prispieval k uzatváraniu obchodov so zákazníkmi a tým aj k jeho úspešnosti ako obchodného zástupcu. I keď bolo nutné poukázať aj na skutočnosť, že žalovaný na jednej strane uvedenú podporu žalobcovi poskytoval, na strane druhej tak, ako to vyplýva aj z ustanovenia čl. 15 bod 10 zmluvy, žalobca bol povinný sa na týchto nákladoch podieľať platbami vo výške 1,6% z úhrnnej sumy provízií. Nebolo právom, ale povinnosťou žalobcu vysielať svojich zamestnancov na školenia organizované žalovaným, rovnako tak bol v zmysle zmluvy povinný využívať aj iné služby poskytované žalovaným za odplatu (i keď iba čiastočnú). Rovnako aj obchodnú
značku Orange mohol žalobca využívať iba na základe licencie udelenej žalovaným, za ktorú taktiež poskytoval žalovanému úhradu. Žalovaný teda poskytoval žalobcovi pri výkone obchodného zastúpenia nadštandardnú súčinnosť, na strane druhej aj sám žalobca sa na marketingových aktivitách, školeniach finančne podieľal. Takto súd dospel k záveru, že v danom prípade je primerané a spravodlivé priznanie nároku na odstupné vo výške 50% z maximálnej výšky odstupného upravenej Obchodným zákonníkom, t.j. priemernej ročnej provízie vypočítanej z priemeru ročných provízií získaných žalobcom v posledných piatich rokoch spolupráce so žalovaným. Pri určovaní výšky priemernej ročnej provízie súd vychádzal z faktúr vystavených žalobcom, ako aj z výpočtov úhrnnej odmeny obchodného zástupcu za kalendárny mesiac, ktoré predstavovali podklad pre výpočet provízie žalobcu.
9. Žalovaný samotný výpočet priemernej ročnej provízie spočiatku nenapádal, v priebehu konania jeho správnosť poprel a predložil súdu vlastný výpočet. Do svojho výpočtu priemernej ročnej výšky vyplatených provízií žalovaný zahrnúť iba provízie vyplatené za aktivácie nových klientov, pričom u týchto ešte ďalej zohľadňoval, či k aktiváciám došlo v období posledných dvanástich mesiacov. Takýto spôsob výpočtu súd nemohol akceptovať, nakoľko je v priamom rozpore s ustanovením § 669 ods. 2 Obchodného zákonníka a rovnako aj s ustanovením čl. 17 ods. 2 písm. b) Smernice Rady o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatne zárobkovo činných obchodných zástupcov (86/653/EHS). Z ustanovenia § 669 ods. 2 Obchodného zákonníka jednoznačne a explicitne uvedené, že základom pre výpočet provízií (resp. podľa uvedenej smernice odplaty) je súčet provízií vyplatených v posledných piatich rokoch pred ukončením zastupovania, a to bez povahu na druh sprostredkovaného obchodu. Napriek uvedenému žalovaný bez akejkoľvek opory znižoval výpočet priemernej ročnej výšky provízie tak, že do tohto výpočtu nezahrnul, napr. zmeny paušálu priobjednania ďalších služieb v rámci už existujúcich zmlúv. Aj takéto sprostredkovanie uvedených druhov obchodov je potrebné vyhodnotiť ako výkon činnosti obchodného zástupcu a provízia za ich sprostredkovanie sa do celkovej výšky prijatých provízií samozrejme započítava. Rovnako z priemernej výšky odstupného nie je možné odrátavať náklady (napr. na rekonštrukcie predajní, školenia, ošatenie zamestnancov a pod.), ktoré žalovaný žalobcovi uhrádzal. Súd tak, ako bolo uvedené zohľadnil špecifiká obchodného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným a na základe týchto špecifík dospel k záveru, že žalobca nemá nárok na úhradu odstupného v plnej výške. Skutočnosť, že žalovaný poskytoval žalobcovi značný „servis“ pri výkone jeho činnosti, na ktorom sa ale finančné podieľal, bola aj dôvodom pre zníženie výšky odstupného. Žalovaný vo svojich podaniach poskytol súdu skutkové tvrdenia, z ktorých jasne zreteľne vyplývalo, v čom spočívajú rozdiely medzi jeho výpočtom priemernej ročnej výšky odstupného a výpočtom žalobcu. Súd preto nepovažoval za potrebné vykonať žalovaným navrhované výsluchy svedkov, ktorými mali byť práve tieto skutkové tvrdenia preukázané.
10. Súd prvej inštancie uviedol, že Zmluva o obchodnom zastúpení a o spolupráci pri prevádzkovaní značkovej predajne Orange Slovensko, a.s. obsahovala v čl. 26 bod 13 vlastnú úpravu odstupného, podľa ktorej malo byť obchodnému zástupcovi v prípade zániku obchodného zastúpenia vyplatené odstupné vo výške priemernej jednomesačnej provízie. Ustanovenie § 669 Obchodného zákonníka upravujúce spôsob vzniku nároku na odstupné, ako aj jeho výšku, je v zmysle ustanovenia § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka ustanovením kogentným, od ktorého sa zmluvné strany nemôžu odchýliť. Nakoľko dohoda o maximálnej výške odstupného, ktorá je zahrnutá do zmluvy o obchodnom zastúpení, je s uvedeným kogentným ustanovením Obchodného zákonníka v rozpore, a preto je neplatná. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 C.s.p.
11. Proti II. a III. výroku rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní uviedol, že sa nestotožňuje s odôvodnením v bodoch 76, 77 a 78 odôvodnenia rozsudku, kde súd prvej inštancie uvádza skutočnosti, ktorých výsledkom je záver o priznaní odstupného iba vo výške 50% zo žalovanej sumy. Má za to, že boli naplnené a preukázané okolnosti, ktoré odôvodňujú priznanie celej žalovanej sumy, prípadne podstatne vyššej sumu ako je 50% žalovanej sumy. Poukázal na rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp.zn. 42Cb/54/2013 zo dňa 12.10.2017, ktorý v obdobnej právnej veci iného žalobcu (SOLIUM spol. s r. o.) proti tomu istému žalovanému priznal taktiež 50% z pôvodne žalovanej sumy odstupného. V danom konaní však iný žalobca (SOLIUM spol. s r.o.) vo svojom výpočte žalovanej sumy, zarátal do výpočtu odstupného aj odplaty za tzv. prepaidové služby (pri ktorých nebola dojednaná žiadna viazanosť zákazníkov žalovaného) a najmä započítal do výpočtu odstupného aj osobitné bonusy a mimoriadne odmeny, ktoré boli žalovaným priznávané vždy osobitne, podľa uváženia žalovaného. Práve tieto mimoriadne bonusy a odmeny žalobca v tomto súdnom konaní vyňal zo svojho výpočtu. Aj keď na tieto platby mal žalobca nárok podobne ako uviedol vyššie a ako si ich uplatnil v inom konaní
iný obchodný zástupca, žalobca v tomto konaní tieto mimoriadne bonusy a odmeny vyňal, aby urobil vo vzťahu k žalovanému kompromis a podarilo sa vec čo najskôr uzavrieť. Avšak ak by sme vzali do úvahy aj jednotlivé bonusy, ktoré žalobca žalovanému za svoje služby fakturoval a ktoré aj žalovaný riadne v minulosti zaplatil, tak celková fakturovaná suma za uplynulých 5 rokov je vo výške 2.792.512,66 EUR. Pri zohľadnení aj tohto príjmu žalobcu z činnosti obchodného zástupcu by bola priemerná provízia vo výške 558.502,53 EUR (= 2792512,66 / 5), t.j. o 65.913,80 EUR viac ako žalovaná suma. Túto skutočnosť konajúci súd nijako nezohľadnil. Pritom práve o uvedené bonusy a ich nezohľadnenie je znížený nárok žalobcu už od momentu podania žaloby. K náhrade trov konania uviedol, že pri náležitom aplikovaní platnej právnej úpravy mal súd priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania, keďže žalobca bol v konaní úspešný (preukázal základ nároku na úhradu odstupného).
12. Proti I. a III. výroku rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, ktorý má za to, že súd sa riadnym spôsobom nevysporiadal so žalovaným predloženými dôkazmi, a to ako listinnými, tak aj svedeckou výpoveďou svedka Ing. I. O.. Žalovaný od začiatku sporu rozporuje samotný nárok žalobcu na odstupné a od začiatku konania tvrdí, že žalobca nezískal/nezískaval pre žalovaného zákazníkov ani podstatne nerozvinul obchod so stávajúcimi zákazníkmi, nemôže potom ako nesporné tvrdenie byť posúdené tvrdenie, že žalovaný získal nejaký počet zákazníkov. Bolo by predsa nelogické aby žalovaný v zmysle svojej základnej argumentácie, ktorú uvádza v niekoľkých podaniach a opakovane počas pojednávaní považoval vyjadrenie žalobcu o získaní konkrétneho počtu za správne. Žalovaný naopak počas celého konania tieto tvrdenia žalobcu rozporoval. Súčasne považuje za nesprávne uvádzanie a hodnotenie činnosti žalobcu v období, ktoré nesúvisí s prejednávaným obdobím. Žalovaný taktiež opätovne uviedol, že žalobcom uplatnený nárok a jeho výška nie je v súlade s právnymi predpismi a reálna činnosť žalovaného neodôvodňuje uplatnený nárok, tento nárok nie je v súlade s korektívom ekvity, nie je spravodlivý, resp. vyplatenie požadovanej náhrady ako odškodnenia vo výške požadovanej žalobcom nie je ku všetkým okolnostiam prípadu spravodlivé. V tomto prípade totiž neexistujú také skutkové okolnosti, ktoré zákon pre vznik práva na odstupné v zmysle § 669 ObZ predpokladá. Slovenská úprava odškodnenia vychádza predovšetkým z týchto predpokladov - „že činnosť obchodného zástupcu bola pre zastúpeného prospešná - obchodný zástupca získal nových zákazníkov alebo významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi a súčasne zastúpený má podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s nimi“ - a súčasne, že obchodný zástupca ukončením vzťahu stráca možnosť zisku provízie, ktorá vyplýva z obchodov uskutočnených s ním privedenými zákazníkmi alebo so zákazníkmi s ktorými podstatne rozvinul obchody „s prihliadnutím na všetky okolnosti, najmä na províziu, ktorú obchodný zástupca stráca a ktorá vyplýva z obchodov uskutočnených s týmito zákazníkmi, je spravodlivé; tieto okolnosti zahŕňajú aj použitie alebo nepoužitie konkurenčnej doložky podľa § 672a. Žalovaný má za to, že vznik samotného nároku na odstupné nie je možné preukázať faktúrami, resp. prílohami faktúr. Žalobca v konaní relevantným spôsobom nepreukázal počet získaných nových zákazníkov alebo počet podstatne rozvinutých obchodov so stávajúcimi zákazníkmi, teda svoj podiel na takomto rozvoji, a následne nepreukázal ani jeho podiel na vzniku goodwill a jeho výšku žiadnymi relevantnými dôkazmi.
13. Žalovaný uviedol, že v konaní teda bolo preukázané, že tvrdená činnosť žalobcu, ktorou odôvodňuje vznik ako aj výšku ním požadovaného nároku na odstupné, nebola v takej miere významnou časťou, ak vôbec, prispel k získaniu alebo udržaniu, rozvoju obchodu so zákazníkmi. Tieto skutočnosti boli v konaní preukázané systémom spolupráce, predloženými dokumentmi - Zmluva o obchodnom zastúpení a jej prílohy, ako aj svedeckou výpoveďou. V prípade, ak by odvolací súd mal za to, že žalobca predsa len preukázal svoju aktívnu samostatnú činnosť, ktorou získal zákazníkov, alebo s nimi podstatne rozvinul obchod za súčasného preukázania trvania podstatných výhod pre zastúpeného, nedošlo z jeho strany ani k preukázaniu, že vyplatenie ním požadovaného odstupného, vzhľadom na všetky okolnosti, je spravodlivé, a to najmä vzhľadom na provízie, ktoré obchodný zástupca za takéto svoje už vykonané obchody ukončením zmluvného vzťahu stratil. Má za to, že priznanie 50% požadovanej výšky nároku nezohľadňuje vykonané dokazovanie. Žalovaný poukázal i na to, že zmluva o obchodnom zastúpení bola uzavretá na dobu určitú, a to po dobu troch rokov z čoho vyplýva, že žalobca si musel byť vedomý, že môže dôjsť k ukončeniu spolupráce so žalovaným po uplynutí určenej doby, pričom automatické predĺženie nastalo až v prípade, ak podľa zmluvne dohodnutého mechanizmu v stanovenej lehote, žalobca neobdržal od žalovaného oznámenie o ukončení zmluvného vzťahu alebo toto oznámenie nezaslal žalobca žalovanému. Ak žalobca orientoval celú svoju podnikateľskú činnosť na výkon obchodného zastúpenia žalovaného, musel si byť vedomý následkov, ktoré z tejto skutočnosti budú vyplývať v prípade ukončenia zmluvného vzťahu so žalovaným. Súčasne má za to, že v časti priznania úroku z omeškania vo výške 8,15% ročne zo sumy 246.294,36 EUR od 4.7.2014 do zaplatenia
súd pochybil, nakoľko žalobca uzatvoril so žalovaným dohodu o výške úroku tak ako je uvedené v Zmluve o obchodnom zastúpení zo dňa 30.11.2012, pričom sám žalobca si uplatnil práve úrok z omeškania v zmluvne dohodnutej výške, teda vo výške 0,1% denne zo žalovanej sumy od 4.7.2014 do zaplatenia, a teda súd rozhodol nad rámec žalobcom uplatneného.
14. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý poukázal na to, že neuhrádzal len samotné odmeny /„provízie“ z obchodnej činnosti, ale počas celej doby zmluvného vzťahu so žalobcom žalobcovi uhrádzal aj náklady a kompenzácie - „bonusy“ ako napr. náklady na zamestnancov spôsobom a v rozsahu dohodnutom so žalovaným, náhradu za neziskové pozície jeho zamestnancov, vrátane odvodových povinností, ohodnotenie vybavenia predajne, náklady na „inováciu“ predajní, reklamné kampane, náklady na špeciálne zriadené miesto Orange poradca, atď. Tvrdenia žalobcu obsiahnuté vo svojom odvolaní žiadnym spôsobom nepreukazujú a neodôvodňujú, žalobcom uplatnenú argumentáciu, na základe ktorej by mu mal byť v konaní priznaný ešte vyšší nárok na odstupné v zmysle § 669 ods. 1 a 2 ObZ, a to práve z dôvodu, že si v konaní neuplatnil „bonusy“, resp. náklady, ktoré mu žalovaný počas doby spolupráce vyplácal. Naopak, tieto jeho tvrdenia nie sú v súlade s právnou úpravou a žiadnym spôsobom nepreukazujú splnenie podmienok pre priznanie vyššieho nároku na odstupného v zmysle § 669 ods. 1 a 2 ObZ ako bolo súdom priznané napadnutým rozsudkom.
15. Žalobca k odvolaniu žalovaného uviedol, že zo strany žalobcu nedošlo ani po podaní odvolania žalovaným k zmene právnej argumentácie a aj naďalej sa v celom rozsahu stotožňuje so svojou doterajšou argumentáciou a svojimi vyjadreniami, ktorých sa v plnom rozsahu pridržiava a odkazuje na ne. Žalovaný neuvádza ani žiadne nové právne argumenty oproti tým, ktoré už boli predložené v konaní a ku ktorým sa žalobca vyjadril.
16. Žalovaný na vyjadrenie žalobcu poukázal na svoju doterajšiu argumentáciu obsiahnutú v odvolaní a k tvrdeniam žalobcu obsiahnutým v žalobcom odvolaní, že žalobca zabezpečoval servis pre zákazníkov žalovaného v podstatne väčšom rozsahu, pre väčší okruh subjektov, prostredníctvom viacerých prevádzok, ďalej poukazovanie žalobcu na dĺžku trvania spolupráce a tvrdenia žalobcu o jeho úspešnosti v rámci celoslovenského hodnotenia obchodných zástupcov pre ktoré by mu mal byť priznaný vyšší nárok na odstupné uvádzame, že tieto nepreukazujú dôvodnosť vyššej výšky odstupného. Opätovne uviedol, že žalobcom uplatnený nárok a jeho výška nie je v súlade s právnymi predpismi a reálna činnosť žalovaného neodôvodňuje uplatnený nárok, tento nárok nie je v súlade s korektívom ekvity, nie je spravodlivý, resp. vyplatenie požadovanej náhrady ako odškodnenia vo výške požadovanej žalobcom nie je ku všetkým okolnostiam prípadu spravodlivé.
17. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 30.3.2022. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu žalovaného, ich vyjadreniami, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť.
18. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
19. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
20. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku a odvolania žalobcu a žalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku, pričom z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca ako obchodný zástupca a žalovaný ako zastúpený uzatvorili medzi sebou viacero zmlúv o obchodnom zastúpení, na základe ktorých žalobca prevádzkoval pre žalovaného značkové predajne. K ukončeniu zmluvného vzťahu medzi stranami sporu došlo na základe jednostranného konania žalovaného, ktorý najprv jednostranne bez uvedenia dôvodu odobral
žalobcovi oprávnenie prevádzkovať značkové predajne a následne z tohto dôvodu od zmluvy odstúpil. Žalobca si následne uplatnil nárok na odstupné. Množstvo, objem a rozsah obchodov sprostredkovaných žalobcom pre žalovaného vyplýva zo žalobcom predložených faktúr, ktoré vystavil žalovanému v období rokov 2009-2012, pričom za toto obdobie fakturoval provízie za sprostredkovanie (bez osobitných bonusov) v celkovej sume 2.462. 943,66 EUR. Za nepopreté skutkové tvrdenie odvolací súd považuje, že od začiatku až po ukončenie spolupráce, žalobca získaval pre žalovaného nových zákazníkov, uskutočňovali výmeny, získaval predplatné služby.
21. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že žalobcovi právo na odstupné vôbec nevzniklo. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobcovi právo na odstupné v súlade s § 669 ods. 1 a 2 ObZ jednoznačne vzniklo, keďže v konaní bolo preukázané, že činnosťou žalobcu došlo k získaniu nových zákazníkov pre žalovaného a k významnému rozvinutiu obchodu s doterajšími zákazníkmi. Odvolací súd súhlasí so žalovaným, že za samotný výkon činností žalobca dostal zaplatené v podobe mesačnej provízie/bonusov a právo na odstupné by malo predstavovať odmenu za niečo naviac, čo priniesol pre zastúpeného. Ide práve o zohľadnenie zásluhovosti a právo na odstupné vzniklo z dôvodu, že zo zoznamu uzavretých zmlúv ako aj výšky provízií je zrejmé, že žalobca ako zástupca získal nových zákazníkov a žalovaný má výhody vyplývajúce z týchto obchodov, čo je jeden zo zákonných predpokladov pre vznik práva na odstupné.
22. O odvolacej námietke žalobcu, a to záveru o priznaní odstupného iba vo výške 50% odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie odstupné nekrátil, iba rozhodol, že priznáva nárok na vyplatenie odstupného vo výške 50% žalovanej sumy, pričom zdôvodnil, na základe akých skutočností určil túto výšku a prečo nepriznal celú žalovanú sumu. Podľa odvolacieho súdu súd správne v bode 78. odôvodnenia napadnutého rozsudku správne určil priemernú ročnú províziu vypočítanú z priemeru ročných provízií získaných žalobcom v posledných piatich rokoch spolupráce so žalovaným a poukázal na to, že ani jednu z položiek zahrnutých to žalobcovho výpočtu priemernej odmeny nemožno považovať za úhradu akýchkoľvek nákladov alebo výplatu bonusu. Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie má za to, že spravodlivé je s prihliadnutím na všetky okolnosti vyplatenie odstupného ako aj na významný podiel žalovaného a jeho spolupôsobenie na obchodnej činnosti žalobcu vo výške priznanej súdom prvej inštancie. Odvolací súd považuje za nedôvodnú námietku žalobcu že žalobca v tomto konaní mimoriadne bonusy a odmeny vyňal z výpočtu odstupného, aby urobil vo vzťahu k žalovanému kompromis a podarilo sa vec čo najskôr uzavrieť. Celková fakturovaná suma za uplynulých 5 rokov je vo výške 2.792.512,66 EUR. Pri zohľadnení aj tohto príjmu žalobcu z činnosti obchodného zástupcu by bola priemerná provízia vo výške 558.502,53 EUR (= 2792512,66 / 5), t.j. o 65.913,80 EUR viac ako žalovaná suma. Súd je pri rozhodovaní viazaný žalobným návrhom a len dôvodnosť žalobou uplatnenej sumy na základe dokazovania posudzuje, nie je možné priznať viac ako je v konaní uplatnené. Súd prvej inštancie v konaní dospel k názoru, že žalobcov nárok je dôvodný v 50% -tách z uplatnenej sumy.
23. Podľa odvolacieho súdu nie je uvedený názor v rozpore s rozhodnutím NS SR sp.zn. 4 Obo/117/2008, podľa ktorého „Prvou podmienkou je, že obchodný zástupca pre zastúpeného získal nových zákazníkov alebo významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi a prospech z tejto činnosti obchodného zástupcu musí trvať aj v dobe skončenia zmluvy o obchodnom zastúpení. To znamená, že odplata obchodnému zástupcovi patrí len za činnosť, ktorá spočíva v jeho aktívnej účasti na získaní nových klientov. Druhou podmienkou je skutočnosť, že odplata musí byť posúdená ako spravodlivá, teda zodpovedajúca poctivému obchodnému styku a obchodnej morálke.“ V prejednávanej veci priznané odstupné zohľadňuje aktívnu činnosť zástupcu ako aj hľadisko spravodlivosti.
24. K žalovaným namietaným úrokom z omeškania vo výške 8,15% ročne zo sumy 246.294,36 EUR od 4.7.2014 do zaplatenia sa dostatočným spôsobom vyjadril súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie postupoval správne ak uložil žalovanému zaplatenie úrokov z omeškania v zákonnej výške.
25. Odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú i námietku žalovaného, že súd sa riadnym spôsobom nevysporiadal so žalovaným predloženými dôkazmi, a to ako listinnými, tak aj svedeckou výpoveďou svedka Ing. Jaroslava Ružičku, ako i námietku, že súd sa k argumentácii žalovaného vyjadril len stroho. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na ustanovenie § 185 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Bolo vecou uváženia súdu, ktoré z navrhnutých dôkazov sa rozhodne vykonať, pričom súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zároveň v súlade s
§ 220 ods. 2 C.s.p. dostatočne vysvetlil, prečo tieto navrhnuté dôkazy nevykonal. Podľa odvolacieho súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky náležitosti požadované ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p., súd v odôvodnení rozsudku uviedol, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti mal v konaní preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Rovnako z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, akými úvahami sa súd riadil. Takéto odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje odvolací súd za dostačujúce, zrozumiteľné a presvedčivé. V danom prípade nedošlo zo strany súdu k odňatiu práva žalobcu i žalovaného na spravodlivý proces, súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie skutkového stavu, vysporiadal sa so všetkými relevantnými skutočnosťami, dôležitými pre právne posúdenie veci a rozhodnutie, dal odpoveď na všetky podstatné otázky nastolené stranami sporu, a výsledkom je spravodlivé a zákonné rozhodnutie vo veci.
26. Odvolací súd poukazuje na to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Uvedené kritéria pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok splnil.
27. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil, keďže neboli naplnené odvolacie dôvody uvádzané žalobcom a žalovaným.
28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v odvolacom konaní nepriznal žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania vzhľadom na úspech v konaní o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovaného, pretože obaja boli v odvolacom konaní neúspešní.
29. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).