Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_69Ek-48-2017.pdf
PDF · 81.39 KB
Case nature
Subarea
69Ek/48/2017
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Bc. J. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom Na hlinách XXXX/XX, XXX XX Q., proti povinnému: Bc. Q. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX/XX, XXX XX D. T., právne zastúpený: JUDr. Miloš Chrenko, advokát so sídlom Hlavná 25, 917 01 Trnava, vedenej súdnou exekútorkou: JUDr. Eva Šajánková, Exekútorský úrad so sídlom Sadová 621, 905 01 Senica, pod sp. zn. 386EX 18/17, o vymoženie výživného, rozhodujúc o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 69Ek/48/2017 zo dňa 12. decembra 2017, takto
rozhodol:
Súd sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 69Ek/48/2017 zo dňa 12. decembra 2017 z a m i e t a.
odôvodnenie:
1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 23.08.2017 domáhal voči povinnému vykonania exekúcie za účelom vymoženia zameškaného výživného na podklade exekučného titulu - rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 17C/100/2011-41 zo dňa 13.09.2011. Dňa 04.09.2017 poveril súd vykonaním exekúcie súdnu exekútorku JUDr. Evu Šajánkovú.
2. Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 69Ek/48/2017 zo dňa 12.12.2017 zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie a to zmysle § 61l ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov v znení od 1.4.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“) z dôvodu, že nezistil dôvod na zastavenie exekúcie. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 61k ods. 1, 2, 5, § 61l ods. 3 Exekučného poriadku a § 62 ods. 1-3, 5, § 65 ods. 1, § 76 ods. 1-2 zákona o rodine a vecne tým, že jednorazová úhrada výživného vopred nie je bez schválenia súdom v slovenskom právnom poriadku prípustná, rovnako ako započítanie pohľadávky týkajúce sa výživného maloletých detí.
3. Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podal povinný v zákonom stanovenej lehote dňa 22.12.2017 sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie súdu vychádza z nesprávnych záverov, je v rozpore so zisteným skutkovým stavom a tiež v rozpore so zákonom a preto žiadal, aby súd uznesenie zo dňa 12. decembra 2017 zmenil tak, že návrhu povinného na zastavenie exekúcie vyhovie a exekúciu zastaví. Povinný sa s názorom vyššieho súdneho úradníka nestotožnil, pretože pri platbe výživného nešlo o započítanie, keďže plnenia, ktoré si poskytli povinný s matkou oprávnenej neboli plneniami vzájomnými a teda ani plneniami spôsobilými na započítanie. Súd tiež bez dôkazu konštatoval fiktívnosť výmeny peňazí, pretože z príjmového dokladu vyplýva, že matka oprávnenej prevzala od povinného sumu 22.610 eur titulom výživného na maloleté deti. Podľa povinného nedôveryhodnosť tvrdení oprávnenej, že peniaze na výživné neboli skutočne zaplatené, vyvracia nielen konanie matky oprávnenej, ale aj konanie samotnej oprávnenej, ktoré sa po celú dobu od prijatia peňažných prostriedkov v r. 2012 až do plnoletosti oprávnenej nedomáhali platenia výživného. Povinný tvrdí, že výživné zaplatil, čo preukázal príjmovým pokladničným dokladom vyhotoveným a podpísaným matkou oprávnenej a preto mu pohľadávka z titulu výživného zanikla splnením. Povinný ďalej pokladal
za nesprávny záver súdu o nemožnosti zaplatiť výživné vopred s poukazom na to, že zákon o rodine nezakazuje, aby povinný splnil svoju vyživovaciu povinnosť skôr, pričom § 76 ods. 1 zákona o rodine iba stanovuje splatnosť výživného. To, že matka oprávnenej disponovala prostriedkami výživného vopred nebránilo priebežnému plateniu vyživovacích potrieb oprávnenej. Na záver poukázal na možnosť platenia výživného vopred upravenú priamo v zákone o rodine, ktorý upravuje možnosť tvorby úspor v § 63 ods. 3 zákona o rodine a na možnosť jednorazového zaplatenia výživného vopred upravenú v § 64 zákona o rodine (tezaurácia výživného).
4. Oprávnená sa k sťažnosti povinného v súdom stanovenej lehote nevyjadrila.
5. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 1.4.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
6. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
7. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
8. Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
9. Podľa § 242 CSP sťažnosť sa podáva v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, ktorý napadnuté uznesenie vydal.
10. Podľa § 244 CSP rozsah, v akom sa uznesenie napáda, môže sťažovateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie sťažnosti.
11. Podľa § 245 CSP v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.
12. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
13. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
14. V zmysle § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
15. Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoR“), plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
16. Podľa § 65 ods. 1 ZoR ak rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú, súd upraví rozsah ich vyživovacej povinnosti alebo schváli ich dohodu o výške výživného.
17. Podľa § 76 ods. 1 ZoR výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu.
18. Súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami preskúmal napadnuté rozhodnutie a po preskúmaní veci sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka. Súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany povinného uvedené v sťažnosti tak logicky za nedôvodné. Súd nemal v tejto veci dôvod (a to napriek presne opačnému názoru povinného), pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie
použitej v napádanom rozhodnutí na podporu ním zvoleného postupu a týmto pojatej aj do odôvodnenia napadnutého uznesenia. Práve pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť (objektívnu z pohľadu schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho nespochybniteľný záujem na inom výsledku konania) takto súdom predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov pre zamietnutie návrhu povinného na zastavenie exekúcie s odvolaním sa na ne. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 6 odôvodnenia tohto rozhodnutia, s poukazom na podrobne vyargumentovaný nesúhlas povinného prezentovaný v sťažnosti, sa súd nad rámec zákona vysporiadaval s najdôležitejšími dôvodmi uvádzanými v sťažnosti.
19. Súd súhlasí s povinným vtom smere, že existuje možnosť zaplatiť výživné vopred s poukazom na to, že zákon o rodine nezakazuje, aby povinný splnil svoju vyživovaciu povinnosť skôr, avšak súd dodáva, že sa tak môže stať len zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom určeným v § 64 zákona o rodine. Ani v takom prípade však nejde o spôsob úplného splnenia výživného, pretože nie je možné aby sa povinný zbavil plnenia jednorazovým splatením určitej čiastky oprávnenému. Podľa § 64 zákona o rodine, súd môže rozhodnúť o povinnosti zložiť peňažnú sumu na výživné, ktoré sa stane splatné až v budúcnosti, na osobitný účet zriadený v prospech maloletého dieťaťa rodičom, ktorý ho má v osobnej starostlivosti, jedná sa o zloženie preddavku na osobitný účet, z ktorého bude zabezpečená mesačná výplata výživného (tzv. tezaurácia výživného), avšak len pre maloleté dieťa a ak existujú osobitné okolnosti. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa by tak súd mohol nariadiť zloženie peňažnej sumy výživného, ktoré sa stane splatným až v budúcnosti na účet oprávneného. Je to určitý preddavok na výživné, ktorý sa skladá na osobitný účet. Táto tezaurácia výživného sa vypočítava zo sumy, ktorou bolo určené výživné. Tak ako hovorí dikcia § 64, v rozhodnutí by sa uviedol spôsob, ako zabezpečiť v prospech maloletého dieťa pravidelné mesačné poukazovanie určených súm na výživné. Oprávneným z práva by v takom prípade mohlo byť len dieťa, ktoré nenadobudlo plnoletosť a súd by nemohol rozhodovať o tezaurácii výživného pre plnoleté dieťa. Nie je to teda suma, ktorou sa má uhradiť nejaká konkrétna potreba. V napádanom rozhodnutí bolo správne poukázané aj na judikát R 8/1982, v zmysle ktorého „Dohoda rodičov maloletého dieťaťa, podľa ktorej sa jeden z nich zaväzuje zložiť v prospech maloletého jednorazovo sumu na plnú úhradu výživného do plnoletosti dieťaťa, nezodpovedá ustanoveniam zákona o rodine týkajúcim sa výživného, a preto ju súd nemôže schváliť.“ V danom prípade rodičia oprávnenej nepodali na súd v základnom konaní návrh na rozhodnutie o povolení uhradiť výživné resp. jeho časť v prospech vtedy ešte maloletej oprávnenej vopred na osobitný účet na podklade odôvodnených osobitných okolností a preto nebolo súdom rozhodované o možnosti uhradiť výživné jednorázovo vopred. Výživné podľa zákona o rodine predstavuje opakujúce sa mesačné plnenia. Výživné sa poskytuje vopred, jeho podstatou je zabezpečiť oprávnenému prostriedky na živobytie v danom mesiaci. Súd v rozhodnutí o výživnom určuje posledný deň splatnosti, do ktorého je vždy v mesiaci potrebné výživné zaplatiť. V danej veci považuje súd za bezpredmetné, či reálne došlo k zaplateniu jednorazovej sumy vopred k rukám matky oprávnenej dňa 13.11.2012 tak ako tvrdí povinný. Ak by zo strany rodičov oprávnenej k takémuto konaniu došlo, považuje ho súd za obchádzanie zákona, pričom nie je úlohou exekučného súdu skúmať okolnosti takéhoto konania, keď medzi rodičmi oprávnenej vznikne spor. Konanie rodičov oprávnenej by preto malo byť vyhodnotené ako nesúladné so zákonom, pričom takéto konanie nemôže byť v neprospech oprávnenej, ktorá v zmysle zákona a vykonateľného rozhodnutia súdu nedostávala bežné výživné v pravidelných mesačných opakujúcich sa sumách. Súd preto považoval námietky povinného uvádzané v sťažnosti ohľadom toho, že jednorazové plnenie poskytnuté medzi rodičmi oprávnenej nebolo fiktívne, za bezpredmetné. Súd v tomto smere dopĺňa, že v zmysle konštantnej judikatúry dôkaz o zániku dlhu zaťažuje v konaní o výkon rozhodnutia povinného (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 4 Cdo 83/02 zo dňa 30. júla 2002). Tvrdenie povinného o tom, že sa matka oprávnenej a následne po dosiahnutí plnoletosti aj oprávnená nedomáhali výkonu súdneho rozhodnutia nezakladá domnienku, že peniaze na výživné boli povinným skutočne zaplatené. Povinný nepreukázal, že by oprávnenej bolo bežné výživné vyplácané riadne tak, ako to stanovil vykonateľný exekučný titul a to pravidelne každý mesiac vo výške 133 eur vždy do 15. dňa v mesiaci vopred. Podľa zákona o rodine ďalej neexistuje ani nárok na vrátenie dobrovoľného plnenia prevyšujúceho súdom určené výživné vo vzťahu k maloletým deťom. Ust. § 63 ods. 3 zákona o rodine, na ktorý odkazoval povinný, sa týka tvorby úspor pre maloleté deti, o ktorých rovnako rozhoduje súd v základnom konaní za splnenia zákonných podmienok, pričom ide o plnenie navyše popri plnení výživného a teda nejedná sa o preddavok na výživné maloletého dieťaťa.
20. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti sa súd nestotožnil s výrokom povinného uvedeným v sťažnosti, podľa ktorého rozhodnutie súdu by malo vychádzať z nesprávnych záverov v rozpore so
zisteným skutkovým stavom a v rozpore so zákonom. Súd má za to, že vyšší súdny úradník postupoval správne a v súlade so zákonom, keď v danej veci zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie z dôvodu, že povinný nepreukázal dôvody, pre ktoré by po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, resp. sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
21. Na záver súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
22. Vzhľadom na vyššie uvedené závery súd rozhodol tak ako vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 69Ek/48/2017 zo dňa 12. decembra 2017 ako nedôvodnú zamietol.
23. Čo sa týka dodatočne doloženého dôkazu zo strany povinného súdnej exekútorke dňa 9.5.2018 a to dokladu o zaplatení výživného za mesiac december 2011 dňa 15.12.2011 v sume 133 eur, súd k takto predloženému dôkazu uvádza, že v zmysle § 61k ods. 2 Exekučného poriadku mohol povinný uplatniť všetky skutočnosti (myslia sa tým aj dôkazné prostriedky) v lehote do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie v návrhu na zastavenie exekúcie, najneskôr však v zmysle § 245 CSP mohol povinný uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné len v podanej sťažnosti resp. v lehote na podanie sťažnosti. Pre sudcu pri rozhodovaní o sťažnosti je rozhodujúci stav, ktorý tu je v čase vydania rozhodnutia, súd musí prihliadnuť aj na tzv. novoty, ku ktorým došlo po rozhodnutí súdnym úradníkom, avšak tieto musia byť uplatnené v zákonnej lehote. Povinný súdu nepreukázal, že by išlo o takú skutočnosť, kedy povinný bez vlastnej viny nemohol dôkazný prostriedok skôr uplatniť. S poukazom na oneskorene predložený dôkazný prostriedok zo strany povinného, súd takémuto dôkazu nepriznal právnu relevanciu a preto naň v konaní ani neprihliadal.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie.