Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_11Csp-25-2018.pdf
PDF · 145.63 KB
No categories available
11Csp/25/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v spore žalobkyne: A. I., K.. X.X.XXXX, O. V., Q.U. Č. XX, zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov 163/66, p r o t i žalovanému: HOME CREDIT, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36234176, zastúpený: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom 1. mája 173/11, Trenčín, o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľných zmluvných podmienok takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a.
Žalovaný m á voči žalobkyni náhradu na trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa žalobou zo dňa 21.2.2018 sa domáhala určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky v úverovej zmluve č. XXXXXXXXXX zo dňa X.XX.XXXX uvedenej v hlave 14, záverečné ustanovenia, § 4 Úverových zmluvných podmienok žalovaného v znení: „v prípade omeškania klienta s úhradou splátky úveru, prípadne splátky RÚI. alebo RÚII., či ich častí dlhšieho ako 3 mesiacov je klient ďalej povinný zaplatiť spoločnosti zmluvnú pokutu vo výške 5% z úveru, z ktorého vrátaním spoločnosti je v omeškaní“. Žalobkyňa zároveň uplatnila aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 790,52 Eur s úrokmi z omeškania 5% ročne odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému.
2. V žalobe uviedla, že predmetnou úverovou zmluvou bol jej poskytnutý úver zo strany žalovaného vo výške 20.000 Sk (663,88 Eur) s mesačnou splátkou 917 Sk (30,44 Eur) a 36 splátkami. V zmluve bol uvedený len údaj o RPMN. Predmetná zmluva bola zároveň zmluvou o revolvingovom úvere Premium. Poukázala na § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z.z. a § 4 ods. 5 citovaného zákona, zdôraznila chýbajúci údaj o úroku a uviedla, že úver je bezúročný a bez poplatkový pre chýbajúce náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. a/. Žalobkyňa pritom zaplatila žalovanému celkovo 1.510,52 Eur a vyčerpala z úveru 720 eur. Bezdôvodné obohatenie žalovaného tak predstavuje 790,52 Eur. Uviedla tiež to, že o bezdôvodnom obohatení žalovaného sa dozvedela v auguste 2017 od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS a pripojila o tom aj prehlásenie spomínaného združenia. Vyslovila názor o úmyselnom bezdôvodnom obohatení žalovaného s poukazom na to, že tak to posudzujú súdy vzhľadom na konanie dodávateľov, ktorí porušujú spotrebiteľské právo a poukázala na dva rozsudky Krajského súdu Prešov 21Co/72/2014 a 20Co/166/2014.
3. Žalobu o vyslovenie neprijateľných zmluvných podmienok zdôvodnila zásadou poctivosti a tým, že nepostačuje, ak zmluvná pokuta je uvedená len vo VOP, ale má byť súčasťou samostatnej zmluvy. Poukázala aj na § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka a na to, že súd má z úradnej moci preveriť neprijateľné zmluvné podmienky a citovala aj časť rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-473/00 (Cofidis), ktorý uviedol: „Národná právna úprava, ktorá národnému súdu v rámci konania o žalobe
podanej poskytovateľom spotrebiteľského úveru proti spotrebiteľovi a spočívajúcej na zmluve medzi nimi uzavretej, znemožňuje po uplynutí premlčacej lehoty z úradnej povinnosti alebo na základe podnetu spotrebiteľa určiť, že podmienka obsiahnutá v zmluve medzi nimi uzavretej, je v rozpore so smernicou Rady 93/13/EHS“.
4. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zdôraznil, že zmluva bola už pred 4 rokmi ukončená a preto absentuje naliehavý právny záujem na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky v zmysle § 137 písm. c/ CSP, ale tiež v zmysle § 137 písm. d/ CSP, podľa ktorého žaloba o určenie právnej skutočnosti je dôvodná vtedy, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Týmto osobitným predpisom je § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý umožňuje podanie žaloby o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru alebo neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, avšak nie žalobu o neprijateľnú zmluvnú podmienku.
5. Žalovaný poprel tiež vznik bezdôvodného obohatenia na jeho strane, keďže splátky úveru prijímal oprávnene na základe platnej zmluvy, preto nedošlo k žiadnej forme bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka. Žalovaný spochybnil aj uplatnenú výšku bezdôvodného obohatenia a vzniesol tiež námietku premlčania v časti nároku, pokiaľ ide o úhrady realizované pred 21.2.2015v dôsledku uplynutia trojročnej premlčacej doby, keďže žalobkyňa nepreukázala úmyselné bezdôvodné obohatenie žalovaného. V závere vyjadrenia uvádzal námietku premlčania aj pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu dobu a citoval časť rozsudku Okresného súdu Prešov 29Csp/301/2016, ktorý sa zaoberal posúdením začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby a to od splatenia úveru bez ohľadu na to, či spotrebiteľ vedel o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.
6. Súd vykonal dokazovanie písomnými vyjadreniami strán, ústnymi vyjadreniami ich právnych zástupcov, úverovou zmluvou, úverovými zmluvnými podmienkami, výpismi z účtu, prehlásením Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS a zistil tento skutkový stav:
7. Strany uzavreli dňa X.XX.XXXX formulárovú úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX, ktorou žalovaný poskytol žalobkyni úver 20.000 Sk. Dohodnutých bolo 36 splátok po 917 SK, konečná výška úveru 33012 Sk. V zmluve je uvedené len RPMN 42,7. V závere tejto úverovej zmluvy drobným písmom sa uvádza, že klient a spoločnosť podpisom tejto úverovej zmluvy súčasne uzatvárajú zmluvu o poskytnutí revolvingového úveru, čiže zmluvy o RÚ I. a to s úverovým rámcom a s pravidelnými mesačnými splátkami vo výške dohodnutej v hlave 8 a 9 Úverových podmienok spoločnosti. Na základe takto uzatvorenej zmluvy o RU I. vzniká klientovi právo na poskytnutie revolvingového úveru prostredníctvom úverovej karty za podmienok stanovených v hlave 8, 9, 10 a 11 Úverových podmienok spoločnosti a podpisom tejto úverovej zmluvy súčasne uzatvárajú zmluvu o poskytnutí revolvingového úveru II., čiže zmluvu o RÚII. a to s úverovým rámcom a s pravidelnými mesačnými splátkami vo výške dohodnutej v hlave 13 Úverových podmienok spoločnosti.
8. Úverové zmluvné podmienky žalovaného sú pomerne rozsiahle, obsahujú 14 častí a sú písané drobným písmom a nie sú podpísané stranami.
9. V hlave 14 v § 4 sa uvádza: V prípade omeškania klienta s úhradou splátky úveru, prípadne splátky RÚ I. alebo RÚ II., či ich časti dlhšieho ako 6 mesiacov je klient ďalej povinný zaplatiť spoločnosti zmluvnú pokutu vo výške 5% z úveru, z ktorého vrátením spoločnosti je v omeškaní“.
10. Žalobkyňa k žalobe pripojila výpisy z účtu vedeného žalovaným, ktoré sú za obdobie od 9.4.2010 do 31.12.2015. Posledný výpis je teda za december 2015 a z neho vyplýva, že poslednú úhradu žalobkyňa realizovala dňa 23.12.2015. Z predložených výpisov súd zistil, že za obdobie od 9.4.2010 celkovo žalobkyňa zaplatila žalovanému sumu 1.334,7 Eur a čerpala peňažné prostriedky v úhrnnej výške 720 Eur.
11. Právny zástupca žalobkyne na pojednávaní na výzvu súdu uviedol, že bezdôvodné obohatenie sa týka tak základnej úverovej zmluvy zo dňa 2.11.2007 ako aj zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru a na dotaz súdu uviedol aj to, že zrejme len nedopatrením neboli predložené všetky výpisy z účtu žalobkyne, ktoré však nemal k dispozícii. Právny zástupca žalovaného však ozrejmil, že žalobkyňa začala úverovú kartu používať až od 9.4.2010 a že teda zrejme predmetom jej nároku je plnenie zo zmluvy o revolvingovom úvere.
12. Žalobkyňa k žalobe napokon pripojila aj prehlásenie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS zo dňa 16.8.2017, v ktorom sa uvádza, že začiatkom roka 2016 im predložila výpisy ku karte žalovaného s tým, že bola informovaná o potrebe zabezpečiť úverovú zmluvu, ktorú im žalobkyňa predložila v máji 2017. Vtedy ju Združenie informovalo o tom, že zmluva je bezúročná a bezpoplatková, keďže nie je v nej uvedený úrok, obsahuje tiež neprijateľné zmluvné podmienky a preto došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného o sumu 790,52 Eur.
13. Žalobkyňa uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a násl. Občianskeho zákonníka.
14. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
15. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
16. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
17. Prejudiciálne súd musel posúdiť, či úver poskytnutý žalobkyni zo strany žalovaného sa má považovať za bezúročný a bezpoplatkový v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (v znení účinnom od 1.7.2006 do 31.12.2007) ako aj to, či zmluva o poskytnutí revolvingového úveru je platná.
18. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. spotrebiteľských úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby pôžičky alebo v inej právnej forme.
19. Podľa § 2 písm. b/ citovaného zákona zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
20. Podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.
21. Podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
22. Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná.
23. Podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť, b) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby, d) identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom, e) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, f) meno a adresu spotrebiteľa, g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná percentuálna miera nákladov,
i) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2001/258/20100101?ucinnost=01.07.2006>, ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie sa výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad.
24. Podľa § 4 ods. 3 citovaného zákona pri nesplnení podmienok podľa odsekov 2 a 3 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar alebo poskytnutá služba.
25. Podľa § 4 ods. 5 citovaného zákona od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
26. Vzhľadom na tvrdenie právneho zástupcu žalobkyne na pojednávaní, že bezdôvodné obohatenie sa týka aj tejto základnej úverovej zmluvy, aj keď to súd nepovažuje za pravdepodobné, súd sa zaoberal aj argumentáciou žalobkyne v žalobe v súvislosti s touto základnou úrokovou zmluvou. Ako vyplýva z vyššie uvedenej právnej úpravy, pokiaľ ide o náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru nastáva len vtedy, ak v zmluve chýba RPMN, čo však nie je tento prípad. Súd však považoval za relevantný § 4 ods. 5 citovaného zákona, keďže nepochybne úrok je charakteristickým znakom úverovej zmluvy (§ 497 Obchodného zákonníka) a napokon nutnosť jeho uvedenia v zmluve o spotrebiteľskom úvere je zrejmá aj z § 4 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona. Z § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z.z. jasne vyplýva, že veriteľ nemá nárok na úrok a poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. V predmetnej základnej úverovej zmluve údaj o úroku a poplatkoch chýba a preto žalobkyňa má pravdu o vzniku bezdôvodného obohatenia, pokiaľ žalovaný prijal od nej platby nad rámec poskytnutého úveru. Pri úverovej zmluve základnými kvalifikačnými atribútmi je dohoda o výške úveru a výške úroku. V zmluve podpísanej jej účastníkmi sa síce v závere formuláru uvádza, že strany zároveň uzatvárajú zmluvu o revolvingovom úvere, ale spomínajú sa dva typy zmlúv (RÚ I. a RÚ II.) a navyše nie je v zmluve uvedená ani len výška poskytnutého úveru. Nepostačuje pritom len odkaz na úverové zmluvné podmienky žalovaného, ktoré nie sú stranami podpísané.
27. Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.
28. Podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže právny predpis ustanovuje inak. Podpis sa môže nahradiť mechanickými prostriedkami v prípadoch, keď je to obvyklé.
29. Každá zmluva je ukončená podpismi je účastníkov, ktorí týmito podpismi potvrdzujú uzavretie dohody s tým obsahom, ktorý sa nachádza nad podpismi. Uzavretie zmluvy o revolvingovom úvere bez uvedenia jej základných náležitostí t.j. výšky úveru a úroku, nemožno dospieť k záveru o platnom uzavretí takejto úverovej zmluvy v písomnej forme, čo ešte viac podporuje tá skutočnosť, že v spomínanom formulári sa uvádzajú dva typy zmluvy o revolvingovom úvere. Z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. pritom jasne vyplýva, že pri nedostatku písomnej formy zmluvy o spotrebiteľskom úvere (v danom prípade zmluvy o revolvingovom úvere) je zmluva absolútne neplatná.
30. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
31. Žalobkyňa teda mala žalovanému vrátiť len sumu, ktorú reálne vyčerpala, keďže žalovaný z úverovej zmluvy mal nárok len na istinu úveru (bez úrokov a poplatkov) a zmluva o revolvingovom úvere nebola platne uzavretá. To, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil musí preukázať žalobkyňa. Tá však súdu predložila výpisy z účtu, ale až od apríla 2010, hoci základná zmluva bola uzavretá ešte v novembri 2007. Žalobkyňa mala preukázať čerpanie úveru a všetky jej úhrady (teda aj z pôvodnej zmluvy) vzhľadom na vyjadrenie z pojednávania, že uplatňuje si nárok z oboch spomínaných zmlúv.
32. Aj v prípade, ak by predmetom žaloby malo byť len plnenie zo zmluvy o revolvingovom úvere, ktorý sa mal začať čerpať až v apríli 2010, čo uviedol právny zástupca žalovaného, aj v takomto prípade je
zrejmé, že žalobkyňa nevyčíslila správne výšku bezdôvodného obohatenia, nakoľko podľa predložených výpisov zaplatila žalovanému sumu 1.334,7 Eur a čerpala sumu 720 Eur.
33. Súd sa však predovšetkým zaoberal vznesenou námietkou premlčania a vyhodnotil ju ako dôvodnú.
34. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1964/40/20160701>). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
35. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
36. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
37. Je nepochybné, že subjektívna premlčacia lehota začína plynúť od doby, kedy sa oprávnený subjekt dozvedel o bezdôvodnom obohatení povinného subjektu a o jeho výške, avšak túto vedomosť je potrebné odvíjať od toho, kedy oprávnený subjekt získal vedomosť o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť toto bezdôvodné obohatenie. Nie sú teda vôbec relevantné jeho právne znalosti, teda či vedel o príslušnej právnej úprave alebo judikatúre súdov. Uvedený záver možno vyvodiť z viacerých rozsudkov Najvyššieho súdu ČR pri totožnej právnej úprave, konkrétne rozsudkov 26Cdo 785/2011 zo dňa 24.4.2012, 28Cdo/685/2011 zo dňa 28.3.2012, 28Cdo/3977/2007 zo dňa 18.3.2008, 33Odo 528/2006 zo dňa 29.3.2007, 33Odo 306/2005 zo dňa 27.3.2007, 21Cdo 3433/2008, 25Cdo 3306/2007, 30Cdo 2758/2006, ale tiež rozsudku Najvyššieho súdu SR 1Cdo 67/2011, a tiež rozhodnutia Ústavného súdu SR III.ÚS 413/2013. V zmysle týchto rozhodnutí vedomosťou podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nemieni znalosť právnej kvalifikácie, ale skutkových okolností, z ktorých možno dôvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie. Podľa týchto rozhodnutí nie je významné, či oprávnený má také právne znalosti, aby bol subjektívne schopný posúdiť uvedené skutkové okolnosti.
38. Pri posúdení momentu začatia plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty si súd osvojil právny záver a jeho argumentáciu, ktoré vyplynuli z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Trenčíne 17Co/372/2015-170 zo dňa 27.4.2016. Súd v tomto rozsudku uviedol nasledovné: „Pre uplatnený nárok založený na bezdôvodnom plnení nad rámec poskytnutej istiny úveru sú podstatné 3 zložky, o ktorých musela navrhovateľka vedieť, aby na jej strane mohlo byť usudzované na vedomosť o bezdôvodnom obohatení: 1. vedomosť o tom, že v dôsledku neuvedenia RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere je poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov, teda vedomosť o obsahu práva, 2. vedomosť o obsahu zmluvy, teda že zmluva údaj o RPMN neobsahuje 3. vedomosť o tom, že zo strany navrhovateľky došlo k plneniu na úroky a poplatky, teda v zásade nad rámec poskytnutej istiny ad1. vedomosť o obsahu práva je ovládaná zásadou „neznalosť práva neospravedlňuje“. Znalosť práva sa u jeho adresátov nevyvrátiteľne predpokladá a inak tomu nemôže byť ani v prípade posudzovania jeho znalosti ako východiska pre vedomosť o bezdôvodnom obohatení. Za okamžik vzniku skutočnej vedomosti o obsahu práva je potrebné považovať deň účinnosti právneho predpisu. ad2. vedomosť o tom, že zmluva neobsahuje údaj o RPMN je potrebné na strane navrhovateľky viazať k okamžiku podpisu zmluvy. Podpis predstavuje prejav súhlasu s písomným právnym úkonom. Ako prejav súhlasu teda logicky zahŕňa aj prejav znalosti obsahu. I keď sa z hľadiska skutočného priebehu kontraktačných procesov jedná aj v uvedenom závere často o domnienku, je jej vyvrátiteľnosť založená na skutkovom omyle o obsahu zmluvy. Jeho danosť však z tvrdení navrhovateľky nevyplýva. Pre uvedené zložky vedomia oprávneného o bezdôvodnom obohatení platí, že aj pri posudzovaní skutočnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení v zmysle § 107 ods. 1 OZ je potrebné vychádzať z normatívnych konštrukcií právnych domnienok a nimi predpokladaný stav je potrebné považovať za daný aj z hľadiska skutočnej vedomosti oprávneného. Len v prípade vyvrátiteľnej právnej domnienky možno uvažovať o tvrdení o dôkaze opaku.
ad3. pre posúdenie okamžiku vzniku vedomosti navrhovateľky o tom, že odporcovi uhrádza platby nad rámec poskytnutej istiny je významné, kedy navrhovateľka preukázateľne získala informácie, na základe ktorých si mohla urobiť dostatočný úsudok o tom, že jej platby titulom predmetnej úverovej zmluvy presiahli v úhrne výšku istiny úveru poskytnutej zo strany odporcu. Tým, že splátky úveru uhrádza sám dlžník v jemu známej výške, je možné úsudok o okamžiku zaplatenia sumy zodpovedajúcej istine urobiť na základe jednoduchého matematického výpočtu. Preto sa dlžník musí dozvedieť o tom, že platí veriteľovi nad rámec poskytnutej istiny súčasne s okamžikom, kedy uhradí splátku, ktorou poskytnutú istinu prvýkrát preplatí.
39. Vzhľadom na uvedené nebol správny záver okresného súdu, že navrhovateľka sa o bezdôvodnom obohatení na strane odporcu dozvedela až pri návšteve právneho zástupcu. Vedomosť dlžníka o bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru, ktorý bol bezúročný a bez poplatkov v dôsledku sankcie zakotvenej v právnej úprave spotrebiteľských úverov, vzniká v zásade v okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny“. Totožný právny záver vyplýva aj z rozsudku Krajského súdu Trenčín 17Co/315/2017 zo dňa 6.9.2017.
40. Z ďalších rozhodnutí k tejto problematike súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu Žilina 8Co/216/2016 zo dňa 31.1.2017. V danom spore spotrebiteľ taktiež argumentoval tým, že o vzniku bezdôvodného obohatenia žalovanej spoločnosti sa dozvedel od občianskeho združenia na ochranu spotrebiteľa. Súd druhej inštancie však toto jeho tvrdenie vyhodnotil ako irelevantné. Súd sa stotožňuje s odôvodnením tohto rozhodnutia, v ktorom sa uvádza: „Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený subjekt v konkrétnom prípade dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Rozhodujúci je moment, kedy sa oprávnený subjekt dozvie také okolnosti, ktoré sú relevantné pre uplatnenie jeho práva na súde. Touto vedomosťou sa rozumie znalosť takých okolností, z ktorých možno zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť, nie znalosť právnej kvalifikácie. Okolnosti, za ktorých sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov sú uvedené priamo v zákone. Vedomosť žalobcu ako spotrebiteľa o bezúročnosti a bezpoplatkovosti jeho úveru je preto potrebné spájať s touto skutočnosťou, t.j. s vedomosťou o existencii zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko ho nemôže ospravedlňovať to, že o tomto zákone nevedel. Viazať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na okamih kontaktu žalobcu s občianskym združením, od ktorého sa žalobca mal dozvedieť o tom, že úver poskytnutý žalovaným je bezúročný a bez poplatkov a že z tohto dôvodu sa žalovaný mal na jeho úkor bezdôvodne obohatiť, by bolo neprimeranou ochranou práva vybočujúcou z účelu a právneho významu ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Subjektívna dvojročná premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia, teda začala žalobcovi plynúť prvým dňom začatia splácania prvej splátky a následne s platením každej ďalšej splátky až nakoniec splatením poslednej splátky“.
41. Totožný právny záver prijal aj Krajský súd v Žiline v rozhodnutí 7Co/302/2016 zo dňa 9.11.2016, ktorý uviedol nasledovné: „Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1Cdo/67/2011). V súdenej veci viazať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby od dňa, kedy sa žalobkyňa od svojho právneho zástupcu dozvedela o tom, že povinný sa mal na jej úkor obohatiť a kedy žalobkyňa svojmu právnemu zástupcovi udelila plnú moc na zastupovanie, aj za situácie, že v osobe žalobkyne nejde o právne znalú osobu, je neprimeranou ochranou práva, vybočujúcou z účelu a právneho významu ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Informovanie klienta advokátom v rámci právnej porady o existencii (neexistencii) porušenia práva je bezpochyby momentom, kedy sa oprávnená dozvedela, ako takýto jej nárok, vyplývajúci z existujúcich skutkových okolností možno právne kvalifikovať, čo nie je pri posudzovaní okamihu začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Okolnosti, za ktorých sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov sú uvedené priamo v zákone (vo vzťahu k prejednávanému prípadu zákon č. 258/2001Z.z.. Vedomosť žalobkyne ako spotrebiteľa o bezúročnosti a bezpoplatkovosti jej úveru je potrebné preto spájať s touto skutočnosťou, t. j. vedomosťou o existencii citovaného zákona. Nemožno z tohto dôvodu začiatok plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby viazať k dátumu prvej porady s právnym zástupcom, keď tento mal preštudovať
zmluvy“... „Poukazovanie na rozhodnutie najvyššieho súdu SR 6Mcdo 9/2012 nemá v tomto prípade opodstatnenie, nakoľko v danom prípade sa jednalo o skúmanie exekučného súdu v spotrebiteľskej veci, či existuje riadny exekučný titul na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonávanie exekúcie. Už v tomto rozhodnutí sa konštatuje, že princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. V preskúmavanej veci však bola žalovaným vznesená hmotnoprávna námietka premlčania, na ktorú je súd povinný prihliadnuť. Nie je možné pripustiť, aj pokiaľ ide o spotrebiteľa, aby tento žiadal vydať bezdôvodné obohatenie aj po niekoľkých rokoch po uplynutí premlčacej lehoty (v danom prípade po 4 rokoch) ak druhá strana oprávnene vznesie námietku premlčania“.
42. Za zásadné rozhodnutie vyššej súdnej autority (Najvyššieho súdu SR), ktoré vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý patrí medzi najdôležitejšie princípy právneho štátu a teda vyžaduje si aplikáciu súdmi nižšej inštancie s poukazom na článok 2 ods. 2 CSP možno považovať uznesenie Najvyššieho súdu SR 3Cdo 169/17 zo dňa 10.1.2018, ktorým bolo odmietnuté dovolanie spotrebiteľky v obdobnej veci, keď súdy zamietli jej žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia pre uplynutie subjektívnej premlčacej doby. Jednalo sa o vyššie citované rozhodnutie Krajského súdu v Žiline 7Co/302/2016. Dovolanie žalobkyne ako spotrebiteľky bolo odmietnuté pre jeho neprípustnosť, keďže právna otázka, ktorú nastolila dovolateľka ohľadom posúdenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty bola už dovolacím súdom vyriešená v rozhodnutí 1Cdo/67/2011 (ktorého závery sú citované aj v tomto rozsudku). Najvyšší súd sa vyjadril aj k argumentácii dovolateľky poukazujúcej na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6Mcdo 9/12, v ktorom bol vyslovený názor, že zásada „neznalosť zákona neospravedlňuje“ ustupuje dôležitejšiemu princípu ochrany práv spotrebiteľa, a uviedol, že tento názor bol vydaný v skutkovo a právne odlišnej - exekučnej veci. V nej Najvyšší súd poukázal na uvedený princíp v súvislosti s riešením procesnej otázky - oprávnenia exekučného súdu skúmať právomoc rozhodcovského súdu vydať rozhodcovský rozsudok. V danom prípade však dovolateľka tento princíp vzťahuje na riešenie hmotnoprávnej otázky.
43. Súd teda dospel k záveru, že žalobkyňa sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia žalovaného dozvedela v čase jednotlivých úhrad presahujúcich istinu úveru a pre súd je nemysliteľné, aby bol akceptovateľný názor o plynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty až od roku 2017, kedy sa žalobkyňa údajne dozvedela o bezdôvodnom obohatení od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS.
44. Súd nepovažuje za správne začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty odvíjať od toho, kedy oprávnený subjekt povie, že sa dozvedel o bezdôvodnom obohatení žalovaného. Ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka by stratilo svoje opodstatnenie, keďže každý oprávnený subjekt by si počiatok plynutia tejto lehoty prispôsobil tak, aby nárok premlčaný nebol, keďže posúdenie by záviselo len od jeho tvrdenia.
45. Súd teda dospel k záveru, že žalobkyňa sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia žalovaného dozvedela v čase jednotlivých úhrad presahujúcich istinu úveru a pre súd je nemysliteľné, aby bol akceptovateľný názor o plynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty až od roku 2017, kedy mala byť upozornená na príslušnú právnu úpravu a vznik bezdôvodného obohatenia žalovaného. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na nevyvrátiteľnú domnienku o znalosti právnych predpisov upravenú v § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov SR, podľa ktorého o všetkom čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému koho sa týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.
46. V danom prípade žalobkyňa poslednú splátku úveru zaplatila 23.12.2015, teda dvojročná premlčacia subjektívna lehota uplynula 23.12.2017, pričom žaloba bola podaná až 21.2.2018.
47. Navyše v tomto prípade čiastočne uplynula aj trojročná objektívna premlčacia lehota a to pokiaľ ide o úhrady žalobkyne vykonané pred 21.2.2015 (keďže žaloba bola podaná 21.2.2018). Nepremlčané z pohľadu objektívnej premlčacej doby by tak boli úhrady žalobkyne vykonané od 18.3.2015, čo je 10 splátok po 12 Eur, teda celkovo 120 Eur.
48. Súd sa teda nestotožnil s názorom o desaťročnej premlčacej lehote, ktorú je možno aplikovať len pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení žalovaného. Dôkazné bremeno o úmysle (či už priamom alebo nepriamom) žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobkyne bolo na žalobkyni. Priamy úmysel je podľa súdu nemožné preukázať. O nepriamy úmysel ide, ak žalovaný nechcel priamo sa bezdôvodne obohatiť, ale pre prípad, že k tomu dôjde, bol s tým uzrozumený. 49. Pri posúdení náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vrátane platnosti zmluvy o revolvingovom úvere pri podobnom type zmluvy, ako v tomto prípade, súdy nepostupujú jednotne. Právny zástupca žalovaného v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove 6Co/95/2010 a 9Co/72/2012, ktoré považovali zmluvu o revolvingovom úvere uzavretú v podobnom znení za platnú. Pokiaľ teda aj samotné súdy pripúšťajú rôzny výklad, potom nemožno dospieť k záveru, že žalovaný sa úmyselne dopustil konania, ktorým sa bezdôvodne obohatil. Dôkazné bremeno na preukázanie úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohatiť je na žalobkyni, tá v tomto smere neprodukovala žiadny dôkaz a preto súd vychádzal z trojročnej objektívnej premlčacej lehoty plynúcej od poslednej úhrady žalobkyne. Uvedený názor je podporený aj rozhodnutiami Krajského súdu Banská Bystrica 14Co/128/2014, 17Co/968/2013, 13Co/90/2015, 13Co/518/2015, 12Co/117/2016 alebo Krajského súdu Prešov 15Co/207/2015 a Krajského súdu Žilina 9Co/516/2015 a 9Co/267/2016.
50. Súd v celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica 12Co/517/2015 zo dňa 31.1.2017, ktorý uviedol: „Na preukázanie úmyslu žalovaného získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné tvrdenia žalobcu o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, ale je nutné v každom jednotlivom konkrétnom prípade s poukazom na okolnosti uzavretia úverovej zmluvy preukázať, že žalovaný v čase uzavretia zmluvy a prijatia plnenia na základe takejto zmluvy skutočne vedel alebo aspoň bol byť uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje... Žalovaný skutočne chcel získať na základe zmluvy o úvere odplatu vo forme poplatkov za poskytnutý úver, ale táto skutočnosť ešte sama o sebe nepreukazuje jeho úmysel získať bezdôvodné obohatenie. V čase uzatvorenia žalovaný nemohol vedieť a ani predpokladať, že o niekoľko rokov neskôr posúdi súd ním uzavretú zmluvu so žalobcom ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá nespĺňa zákonom požadované náležitosti a teda, že bude posudzovaná ako zmluva bez úrokov a poplatkov. Podľa názoru odvolacieho súdu pri posúdení, či ide o úmyselné konanie nemožno totiž vychádzať z aktuálneho stavu, ale zo stavu v čase uzatvárania úverovej zmluvy... Odvolací súd dospel k záveru, že nie je možné v danej veci aplikovať na beh plynutia premlčacej lehoty desaťročnú premlčaciu dobu“.
51. Žalobkyňa nepreukázala, že by sa žalovaný úmyselne bezdôvodne obohatil. Zo strany žalobkyne sa jedná len o všeobecné vyjadrenie, ktoré sa týka podnikateľskej činnosti žalovaného, z ktorého nie je možné automaticky vyvodiť, že žalovaný pri výkone svojej podnikateľskej činnosti sa chcel úmyselne obohatiť. Žalovaný poskytuje úvery z vlastných zdrojov, je samozrejmé, že má záujem získať zisk práve prostredníctvom vyplatenia úrokov a poplatkov. Zákonná sankcia v podobe bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru svojou existenciou vylučuje úmysel veriteľa, pretože ho postihuje za takéto konanie obmedzením zisku, teda dôvodu, pre ktorý podniká.
52. Úvaha žalobkyne o úmyselnom zavinení bezdôvodného obohatenia žalovaného postavenej len na tom, že žalovaný vykonáva podnikateľskú činnosť pri poskytovaní úverov a má byť uzrozumený s dôsledkami porušenia príslušných právnych noriem znamená, že aj sudca, ktorého rozhodnutie zmení alebo zruší súd vyššej inštancie pre iné právne posúdenie veci by mala viesť k záveru, že dotyčný sudca úmyselne porušil zákon, čo súd považuje za absurdné. 53. Pokiaľ ide o žalobu o vyslovenie neprijateľných zmluvných podmienok súd zastáva názor, že niet dôvodu na vyslovenie neprijateľnej zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore, ak zmluvný vzťah medzi stranami je už ukončený plnením a súd nevyhovuje žalobe o plnenie, ktoré súvisí s neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ako to vyplýva z § 299 CSP. Aktuálny sporový poriadok totiž umožňuje podať žalobu o určenie právnej skutočnosti (čo sú žaloby o vyslovenie neprijateľnej zmluvnej podmienky) len ak to vyplýva z osobitného predpisu (§ 137 písm. d/ CSP). Týmto osobitným predpisom je zákon o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 250/2007 Z.z.), konkrétne možno poukázať na § 3 ods. 3, 5.
54. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
55. Podľa § 3 ods. 5 vety prvej citovaného zákona proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva.
56. Logicky z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že zákonodarca mal na mysli prípady, keď zmluvný vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom trvá, len vtedy možno konkrétneho spotrebiteľa (teda v individuálnom spotrebiteľskom spore) chrániť pred neprijateľnou zmluvnou podmienkou alebo chrániť ho pred porušením jeho spotrebiteľských práv. Ak je zmluvný vzťah ukončený, vyslovenie neprijateľnej zmluvnej podmienky pre konkrétneho spotrebiteľa nemá žiadny význam, ak súd nerozhoduje aj o plnení zo zmluvy, ktoré súvisí s danou neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
57. Aktuálna právna úprava neumožňuje podávanie nezmyselných žalôb, ktoré nič neriešia. Ochranu spotrebiteľov pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami poskytuje predovšetkým konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach, ktoré je upravené v § 301 až 306 CSP, v ktorom príslušný súd uvedený v § 31 ods. 1 CSP skúma neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. Účelom danej právnej úpravy je prispieť k zjednoteniu judikatúry v spotrebiteľských veciach a k prehľadnosti systému právnej ochrany spotrebiteľov. Predíde sa ňou tomu, aby súdy rôzne posudzovali tú istú zmluvnú podmienku, keďže niektoré ju považovali za neprijateľnú a iné dospeli k opačnému záveru. Na podporu tohto názoru možno poukázať aj na komentár CSP autorov Štefček a spol., vydavateľstvo B.H.BECK str. 1037.
58. V danom prípade zmluvný vzťah medzi stranami bol ukončený splnením záväzku žalobkyne z úverovej zmluvy ešte v roku 2015. Je nemysliteľné, aby po 3 rokoch od ukončenia zmluvy sa mal súd zaoberať neprijateľnosťou niektorej zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore, keď nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia z danej zmluvy súd zamietol, osobitne v prípade, ak žalovaný namietanú zmluvnú pokutu neuplatňoval a neupaltňuje.
59. Totožný právny záver vyplýva aj z rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica 13Co/17/2015 zo dňa 24.5.2016. V príslušnom spore bol uplatnený nárok spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky ešte podľa predchádzajúceho procesného poriadku, ktorý umožňoval cez § 80 písm. c/ O.s.p. vysloviť neplatnosť neprijateľnej zmluvnej podmienky. Žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu premlčania bola však zamietnutá a súd preto ustálil, že určením neprijateľnosti zmluvnej podmienky by nedošlo k zmene právneho postavenia žalobcu, ani k vyriešeniu ich vzájomných vzťahov a teda nezistil naliehavý právny záujem na danom určení a žalobu v celosti zamietol.
60. Citované ustanovenia § 3 ods. 3, 5 zákona o ochrane spotrebiteľa teda podľa súdu umožňujú spotrebiteľovi domáhať sa ochrany svojho práva, ale nárok sa musí uplatniť v čase trvania zmluvného vzťahu, pretože po ukončení zmluvy zanikajú práva a povinnosti zmluvných strán vyplývajúce z príslušnej zmluvy a teda nemôže už dochádzať k porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa. Je absurdné, že by napríklad po 50 rokoch od ukončenia zmluvy spotrebiteľ si zmyslel podať žalobu o vyslovenie neprijateľnej zmluvnej podmienky a pri výklade žalobkyne by súd sa mal napriek tomu zaoberať skúmaním takejto zmluvnej podmienky. Takýto výklad práva súd nepovažuje za správny a preto súd žalobu zamietol aj v časti o vyslovenie neprijateľných zmluvných podmienok.
61. Podobne rozhodol aj Krajský súd v Trnave pod sp. zn. 25Co 92/16 dňa 21.6.2017, ktorý uviedol: „Individuálny spotrebiteľ nemá naliehavý právny záujem na výlučne určovacej žalobe o neprijateľnosti zmluvnej podmienky bez toho, aby sa zároveň domáhal uplatnenia alebo obrany svojich spotrebiteľských práv. Vyhovenie takejto žalobe by nemalo žiadny praktický dopad na individuálne práva spotrebiteľa, neodstránilo by to stav neistoty v jeho právnom postavení, ani ohrozenie jeho individuálnych práv a jednoznačne by neodvrátilo následnú žalobu o plnenie. Ochranu kolektívnych neindividuálnych práv spotrebiteľov môžu na základe zákonného zmocnenia zabezpečiť združenia zriadené za účelom ochrany práv spotrebiteľov, okrem iného aj podávaním žalôb v zmysle § 3 ods. 5 a § 25 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z., čím môžu zabezpečiť efektívnu ochranu kolektívnych práv spotrebiteľov“.
62. Napokon tento výklad vyplýva aj z ustanovenia § 298 CSP. Odsek 1 tohto ustanovenia rieši prípady, kedy súd môže vysloviť vo výroku neprijateľnú zmluvnú podmienku a to v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, čo znamená, že musí byť žalobou uplatnený nejaký iný nárok, či
už zo strany dodávateľa alebo spotrebiteľa, pretože bez ohľadu na žalobný petit, ktorým logicky sa musí uplatniť iný nárok súd môže vysloviť aj neprijateľnú zmluvnú podmienku. Odsek 2 rieši prípady kedy súd musí vysloviť neprijateľnú zmluvnú podmienku a to v prípade, ak súd nepriznal dodávateľovi plnenie z nej vyplývajúce alebo rozhodol o vydaní bezdôvodného obohatenia, náhrade škody alebo finančnom zadosťučinení. Aj z tohto ustanovenia teda vyplýva, že musí byť uplatnený nejaký nárok na plnenie, či už zo strany dodávateľa, ak sa domáha plnenia zo zmluvy alebo zo strany spotrebiteľa a súd vyhovie jeho žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia (resp. náhrade škody alebo primeranom finančnom zadosťučinení), čo v tomto prípade splnené nie je, keďže súd žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol.
63. Vzhľadom na to, že v inom súdnom spore Krajský súd v Prešove vyslovil záver, že časový aspekt pri uplatnení nároku na vyslovenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nie je rozhodujúci a argumentoval rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci „Cofidis“súd uvádza, že táto argumentácia nie je náležitá, keďže spomínaný rozsudok C-473/00 zo dňa 21.11.2002 sa týkal toho, že sa nemá aplikovať vnútroštátna procesná úprava stanovujúca procesnú lehotu na uplatnenie takého nároku (išlo o francúzku právnu úpravu), avšak z obsahu tohto rozhodnutia vyplýva, že príslušná právna veta sa uplatňuje v konaní začatom predajcom alebo dodávateľom proti spotrebiteľovi. Znamená to, že vzťahuje sa na spory, v ktorých dodávateľ uplatnil nárok na plnenie voči spotrebiteľovi. Uvedený záver európskeho súdu teda je v súlade s právnym názorom, ktorý súd vysvetlil vyššie, teda že o neprijateľnej zmluvnej podmienke súd môže rozhodnúť len pri žalobe na plnenie, ak je zmluva už ukončená. V tomto prípade, ak by súd vyhovel žalobe na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré by vzniklo v dôsledku neprijateľnej zmluvnej podmienky. Napokon tento záver jasne vyplýva aj z už citovaného ustanovenia § 298 CSP.
64. Napokon súd dáva do pozornosti aj výsledky celokrajového školenia sudcov obvodu Krajského súdu v Trnave v máji 2017 vedeného lektormi JUDr. Bajánkovou (predsedníčkou občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR) a prof. Doc. JUDr. Mareka Štefčeka PhD. (jedného z autorov CSP), ktorí vyslovili názor, že sa súčasnej procesnej úpravy nemožno žalovať len neprijateľnosť zmluvnej podmienky samostatne, ale len s uplatnením iného nároku.
65. Súd navyše poukazuje aj na to, že neexistuje ani platná zmluva o zmluvnej pokute. Vyslovenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, podľa názoru súdu, logicky prichádza do úvahy len vtedy, ak príslušné zmluvné ustanovenie nie je absolútne neplatným právnym úkonom. Neplatný právny úkon totiž nespôsobuje žiadne právne účinky a preto žaloba o neprijateľnú zmluvnú podmienky prichádza do úvahy len pri inak platnom právnom úkone, pri ktorom sa skúma splnenie osobitných zákonných podmienok v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Je pritom nepochybné, že dohoda o zmluvnej pokute vyžaduje písomnú formu a nemôže byť súčasťou VOP.
66. Podľa § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.
67. Podľa § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka Zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.
68. Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.
69. V tomto konkrétnom prípade ustanovenia o zmluvnej pokute sú uvedené mimo zmluvy a to v úverových podmienkach, ktoré však účastníkmi zmluvy nie sú podpísané a to je pre prijatie záveru o písomnej dohode účastníkov ohľadom zmluvnej pokuty nepostačujúce. V tejto súvislosti súd poukazuje na právny záver vyslovený v náleze Ústavného súdu ČR I.ÚS 3512/11 zo dňa 11.1.2013. Podľa neho v rámci spotrebiteľských zmlúv dohody o zmluvnej pokute zásadne nemôžu byť súčasťou tzv. VOP, ale len samotnej spotrebiteľskej zmluvy (listiny, na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis).
70. Aj z toho dôvodu súd žalobu o vyslovenie neprijateľnej podmienky zamietol. 71. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Nezistil totiž žiadny dôvod pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, ktoré možno použiť len výnimočne. Súd preto priznal žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania a to aj vzhľadom na skutočnosť, že súd v úvode
pojednávania v rámci predbežného právneho posúdenia veci upozornil právneho zástupcu žalobkyne na premlčanie nároku a na nedôvodnosť žaloby o neprijateľnosť zmluvnej podmienky, napriek tomu právny zástupca na žalobe zotrval a preto tento jeho postoj vylučuje aplikáciu § 257 CSP.
72. O výške nároku na náhradu trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Prešov písomne v 2 vyhotoveniach. V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 364 C.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.