Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/283/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobcu: P. N., bydlisko H. ul. XXXX N., zastúpený Z.. Danou Hankovou, advokátska kancelária so sídlom Björnsonova 2, Nové Zámky, proti žalovanému: K. zastúpený JUDr. Ivanom Drdošom, advokátom, so sídlom Párovská 26, Nitra, o zaplatenie sumy 978,34 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 12. júla 2016 č.k. 17C/137/2014-92, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej, vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e so spresnením, že ide o „brutto“ náhradu mzdy.

Žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

odôvodnenie:

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 836,10 eura spolu s 8,75% úrokom z omeškania ročne, od 01. 12. 2012 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet žalobcu. Vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania. 1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že žalobca u žalovaného pracoval na základe pracovnej zmluvy uzavretej dňa 28. 10. 2004. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú. Žalovaný dňa 30. augusta 2012 zaslal žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písmeno b/ Zákonníka práce, pričom v predmetnej výpovedi uviedol, že žalovaný, ako konateľ spoločnosti, s účinnosťou od 28. 08. 2012 prijal organizačnú zmenu, ktorá spočíva v znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce v spoločnosti, na základe ktorej bolo zrušených 13 pracovných miest v druhu prác - pracovník fyzickej ochrany a pátrania. Ďalej v predmetnej výpovedi uviedol, že táto zmena sa týka tých zamestnancov, ktorí zabezpečovali ochranu objektu Priemyselný park N.. Organizačná zmena sa týka aj žalobcu z dôvodu, že sa stal pre spoločnosť nadbytočným a to podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a z toho titulu dostal výpoveď z pracovného pomeru. Výpovedná doba bola tri mesiace a začala plynúť prvým dňom nasledujúceho po doručení výpovede. Žalovaný zasielal Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Nitra, dňa 19. 10. 2012 oznámenie, že z pôvodne trinástich zamestnancov, ktorí dostali výpoveď z organizačných dôvodov, došlo dňa 18. 10. 2012 k zmene, kde štyria zamestnanci končia pracovný pomer dohodou podľa § 60 Zákonníka práce a to znamená, že nejde o hromadné prepúšťanie. Žalovaný predložil súdu zrušenie zmluvy číslo 292/08, z ktorej je zrejmé, že Priemyselný park dal žalovanému výpoveď zo zmluvy, ktorá bola uzavretá dňa 27. februára 2008, pričom sa jedná o trojmesačnú výpovednú lehotu a tá začína plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveď žalovanému doručená. Predmetná písomnosť s označením výpoveď je adresovaná zo dňa 27. 07. 2012. Žalobca dňa 06. 11. 2012 uzatvoril pracovnú zmluvu so spoločnosťou

Priemyselný park N., a.s., N., pričom žalobca bol prijatý na druh práce strážnik, s nástupom do práce 01. 12. 2012. V predmetnej pracovnej zmluve bola uzavretá skúšobná doba na dobu troch mesiacov.

1.2. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 63 ods. 1 písm. b/, § 73 ods. 1 písm. a/, ods. 2, ods. 4, ods. 6, ods. 8 zákona číslo 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov v čase účinnom dania výpovede (ďalej len „“). 1.3. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že nárok žalobcu bol uplatnený dôvodne. Ako predbežnú otázku riešil výpovedný dôvod a hromadné prepúšťanie, ktoré nastáva vtedy, ak zamestnávateľ rozviaže pracovný pomer výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Zákonníka práce, alebo ak sa pracovný pomer skončí iným spôsobom z dôvodu, ktorý nespočíva v osobe zamestnanca a to počas 30 dní najmenej s desiatimi zamestnancami u zamestnávateľa, ktorý zamestnáva viac ako 20 a menej ako 100 zamestnancov. Okrem toho zamestnávateľ pri hromadnom prepúšťaní má informačnú povinnosť i konzultačnú povinnosť. Dospel k záveru, že výpoveď, ktorá bola daná žalobcovi z dôvodu nadbytočnosti naplnila znaky hromadného prepúšťania, čo bolo potvrdené i výpoveďami svedkov A. B., Q. K. a B. Z.. O tom, že išlo o hromadné prepúšťanie bolo potvrdené aj tým, že zástupca zamestnancov bol informovaný o prepúšťaní 13 zamestnancov, v rámci hromadného prepúšťania, ktoré bolo prerokované aj so zástupcami zamestnancov. Zo strany žalovaného došlo k ukončeniu pracovného pomeru s 13 zamestnancami podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, aj keď neskôr došlo u štyroch zamestnancov k zmene výpovedného dôvodu a to k ukončeniu pracovného pomeru dohodou. Táto skutočnosť nasvedčuje tomu, že zo strany žalovaného došlo k hromadnému prepúšťaniu, nakoľko žalovaný v tom čase zamestnával, podľa jeho vyjadrenia, od 70 do 80 zamestnancov. Žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy najmenej v sume dvojnásobku jeho priemerného zárobku. Súd prvej inštancie priemerný zárobok určil podľa § 134 Zákonníka práce a vychádzal z príjmu, ktorý žalobca dosiahol v rozhodnom období a to jún, júl, august 2012. Žalobca v mesiaci jún dostal mesačnú mzdu vo výške 380,92 eura, v mesiaci júl 422,98 eura a v mesiaci august mal mzdu vo výške 557,60 eura. Žalobca odpracoval 66 dní, priemerná hrubá mzda za mesiace jún, júl a august bola vo výške 1361,50 eura (380,92 +422,98+557,60), čo súd vydelil počtom odpracovaných dní a dostal sumu 20,62 eura, čo predstavuje výšku mzdy na jeden deň, čo delil odpracovanými hodinami, čo je 8 hodín a dostal sumu 2,57 eura, čo prestavuje výšku mzdy za jednu hodinu. Žalobca celkovo odpracoval 988 hodín, čo súd vynásobil priemerným zárobkom za jednu hodinu, čo predstavuje celkovú sumu vo výške 1 254,16 eura, čo delil troma mesiacmi a vyšla priemerná mzda za mesiac vo výške 418 eur, pričom žalobca má nárok na náhradu mzdy za dva mesiace a čo predstavuje čiastku vo výške 836,10 eura, na ktorú súd zaviazal zaplatiť žalovaného žalobcovi. 1.4. Vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol. Žalobcovi priznal i úrok z omeškania, nakoľko žalovaný sa dostal s plnením peňažného záväzku voči žalobcovi do omeškania, súd ho zaviazal na zaplatenie úroku z omeškania od 01. 12. 2012. 1.5. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 2 a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon číslo 160/2015 Z.z. ďalej len „CSP“), a keďže žalobca bol v konaní úspešný, priznal mu plnú náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním žalovaný. Dôvodil, že rozsudok trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ SP), nakoľko aplikácia a výklad právnych noriem súdom je nesprávna. Súčasne súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ a súd nevykonal žalovaným navrhnuté dôkazy (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP. Odôvodnenie rozsudku neobstojí, je argumentačne neudržateľné, vnútorne protirečivé a v nesúlade s ustanoveniami právnych predpisov, základnými zásadami formálno-právnej logiky, teda vo viacerých smeroch nepreskúmateľné. 2.1. Dôvodil tým, že v danej veci žalobca, ako aj ostatní pracovníci, ktorých sa týkalo skončenie pracovného pomeru, išlo iba o formálnu vec, nemali narušené právne istoty, nemuseli sa nahlasovať na Úrade práce ako nezamestnaní, nakoľko išlo iba o formálne prepustenie zamestnancov, nový zamestnávateľ prevzal týchto zamestnancov. Išlo len o prevzatie záväzkov novou firmou, ktorá nastúpila po žalovanom de facto nedochádzalo k ukončeniu pracovného pomeru, nakoľko výkon práce a podmienky práce tak isto aj mzdové podmienky, boli takmer totožné. Došlo k dohode medzi ich firmou a Priemyselným parkom N., a.s. o prevzatí týchto zamestnancov. B. U. a P. Q. skončili pracovný pomer dohodou ku dňu 30. 11. 2012, pričom pracovný pomer im mal pôvodne skončiť až 31. 12. 2012, aby mohli dňa 01. 12. 2012 nastúpiť u nového zamestnávateľa, A. T. a A. F. taktiež skončili pracovný pomer dohodou. Žalovaný nezamýšľal uvedené ukončenia pracovného pomeru so žalobcom ako hromadné prepúšťanie a preto nemal za povinnosť upovedomiť Úrad práce o tejto skutočnosti. Ak by aj k takémuto oznámeniu došlo, malo by čisto formálny charakter, vzhľadom na to, že všetci zamestnanci uvedení

v zozname, predloženom súdu, plynulo prechádzali k preberajúcemu zamestnávateľovi tak, ako to oznámili v liste zo dňa 14. 12. 2015 súdu. 2.2.Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu, žalovaný s ňou nesúhlasí. Súd sa nemal stotožnil len s vyjadrením Inšpektorátu práce. Dokazovanie malo byť vedené aj o prevode práv a povinností z pracovnoprávneho vzťahu žalobu a to konkrétne zo strany spoločnosti žalovaného na spoločnosť Priemyselný park N., a.s. Poukázal na ustanovenie § 28 a nasl. Zákonníka práce s tým, že išlo jednoznačne o prevod práv a povinností, preto nemožno uvažovať o hromadnom prepúšťaní. 2.3. Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa mal zaoberať aj okolnosťami, ktoré boli uvedené vo výpovediach B. a K., ktorí potvrdili, že všetci bývalí zamestnanci žalobcu pokračovali bez prerušenia ako zamestnanci preberajúcej spoločnosti Priemyselný park N., a.s.. Žalovaný opakovane navrhol vykonať dokazovanie výsluchom svedkov Ing. Q. K., ktorý sa za spoločnosť Priemyselný park N., a.s. zúčastňoval na rokovaniach. Ďalej navrhol vypočuť P.. T. L., podpredsedu predstavenstva spoločnosti Priemyselný park N., a.s., s ktorým žalovaný rojkova o prevzatí zamestnancov. Žiadal tiež vykonať dokazovanie vyžiadaním informácií zo Sociálnej poisťovni o tom, kedy bolo k osobám vedeným v zozname nahlásené skončenie pracovného pomeru so žalovaným, a k akému dňu a kedy bol k týmto osobám nahlásený vznik pracovného pomeru. Súd prvej inštancie žiadnym vyššie uvedeným návrhom žalovaného nevyhovel a dokazovanie v tomto smere nevykonal, súd tak konal predčasne, keď skúmal otázku náhrady mzdy žalobcu a jej výšku, z čoho následne odvodil finančný nárok, ktorý priznal žalobcovi. 2.4. Navrhuje zrušiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, resp. zmeniť napadnutý rozsudok a žalobu žalobcu zamietnuť. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania. 3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie sa opieral o dostatočne zistené dôkazy a skutkové tvrdenia. Základom bolo posúdenie otázky, či v spoločnosti žalovaného došlo k hromadnému prepúšťaniu. Z vykonaných dôkazov nepochybne vyplýva, že v danej veci išlo o hromadné prepúšťanie, nakoľko dňa 30. 08. 2012 bol skončený pracovný pomer s 13 zamestnancami žalovaného a to formou výpovede z organizačných dôvodov. Napriek tomuto faktu žalovaný neustále namieta, že o hromadné prepúšťanie nešlo. Proti tomuto tvrdeniu stojí svedecká výpoveď svedkyni B. Z., ktorá potvrdila, že v spoločnosti došlo k hromadnému prepúšťaniu. Avšak, čo sa týka zákonom ustanoveného postupu pri hromadnom prepúšťaní, je potrebné nepochybne uviesť, z vykonaného dokazovania vyplýva, že zákonný postup zo strany zamestnávateľa dodržaný nebol. Preto podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce vzniká zamestnancovi nárok na náhradu mzdy najmenej v sume dvojnásobku jeho priemerného zárobku. Za skončenie pracovného pomeru sa považuje aj dohoda o skončení pracovného pomeru. Uviedol, že žalovaný uzavrel dohody o skončení pracovného pomeru so zamestnancami výslovne účelovo, keďže najprv s nimi rozviazal pracovný pomer výpoveďou a až následne uzavrel s niekoľkými zamestnancami dohodu o skončení pracovného pomeru. Poukázal tiež na ustanovenie § 28, § 29 Zákonníka práce s tým, že ani pri žalobcom tvrdenom postupe, že išlo o prevod práv a povinností, nebol z jeho strany dodržaný postup stanovený zákonom. Ústna dohoda o prevzatí zamestnancov je v danom spore irelevantná, nakoľko žalovaný nedodržal zákonom stanovený postup. Žiada rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. 4.Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“), rozhodujúc o odvolaní žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie, po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania žalovaného podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 , skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, po zopakovaní a doplnení dokazovania na nariadenom odvolacom pojednávaní podľa § 385 ods. 1 CSP, za splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 219 ods. 3 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto podľa § 387 ods. 1 napadnutý rozsudok potvrdil. 5.Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 6.Predmetom konania v danej veci bola žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 978,34 eura dôvodiac, že žalovaný, ako jeho zamestnávateľ, ktorý mu dal výpoveď z organizačných dôvodov, nedodržal postup pri hromadnom prepúšťaní, ktoré pochybenia potvrdil aj Inšpektorát práce. Zo strany

žalovaného došlo k viacerým pochybeniam a porušeniu ustanovení § 73 ods. 2, ods. 3, ods. 4 písm. a/, písm. b/ Zákonníka práce. Preto podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce má nárok na náhradu mzdy najmenej v sume dvojnásobku jeho priemerného zárobku podľa § 134 Zákonníka práce. Vypočítal, že jeho priemerná mesačná mzda za obdobie júl až september 2012 bola 489,17 eura, dvojnásobok predstavuje sumu 978,34 eura. Žalovaný dal žalobcovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce dňa 30. 08. 2012. Ku dňu 31. 08. 2012 žalovaný rozviazal pracovný pomer s 13 zamestnancami, z toho štyria uzavreli dohodu o skončení pracovného pomeru. Žalovaný nedodržal postup stanovený ustanovením § 73 Zákonníka práce, predovšetkým porušil ustanovenia ods. 2, ods. 3, ods. 4 písm. a/, písm. b/ Zákonníka práce, z ktorého dôvodu žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy vo výške dvojnásobku priemernej mesačnej mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce. 6.1. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu v časti o zaplatenie náhrady mzdy vo výške 836,10 eura vyhovel a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Dospel k záveru, že u žalovaného došlo k hromadnému prepúšťaniu, došlo k porušeniu ustanovení § 73 Zákonníka práce, z ktorého dôvodu priznal žalobcovi náhradu mzdy vo výške dvojnásobku priemerného mesačného zárobku. 6.2. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnil žalovaný namietajúc, že k hromadnému prepúšťaniu nedošlo, nakoľko štyria zamestnanci uzavreli dohodu o skončení pracovného pomeru a všetci zamestnanci plynule prešli k inému zamestnávateľovi. Vytýkal súdu prvej inštancie, že jednak nevykonal navrhované dokazovanie a jednak nesprávne právne vec posúdil. 7.Podľa § 387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne 8. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní žalovaného, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie žalovaného a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny. Spornou skutočnosťou v danej veci zostalo posúdenie, či u žalovaného došlo k hromadnému prepúšťaniu ku dňu 31. 08. 2012, alebo nie a či žalovaný v prípade hromadného prepúšťania dodržal povinnosti uvedené v ustanovení § 73 Zákonníka práce. 9. Podľa § 63 ods. 1 písmeno b/ Zákonníka práce v čase účinnom ku dňu 30. 08. 2012 (ďalej len „“), zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, Podľa § 73 ods. 1 písmeno a/ Zákonníka práce, o hromadné prepúšťanie ide, ak zamestnávateľ alebo časť zamestnávateľa rozviaže pracovný pomer výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ a b/ alebo ak sa pracovný pomer skončí iným spôsobom z dôvodu, ktorý nespočíva v osobe zamestnanca, počas 30 dní najmenej s desiatimi zamestnancami u zamestnávateľa, ktorý zamestnáva viac ako 20 a menej ako 100 zamestnancov. Podľa § 73 ods. 2 Zákonníka práce , s cieľom dosiahnuť dohodu je zamestnávateľ povinný najneskôr jeden mesiac pred začatím hromadného prepúšťania prerokovať so zástupcami zamestnancov, a ak u zamestnávateľa nepôsobia zástupcovia zamestnancov priamo s dotknutými zamestnancami opatrenia umožňujúce predísť hromadnému prepúšťaniu zamestnancov alebo ho obmedziť, predovšetkým prerokovať možnosť ich umiestnenia vo vhodnom zamestnaní na iných svojich pracoviskách, a to aj po predchádzajúcej príprave, a opatrenia na zmiernenie nepriaznivých dôsledkov hromadného prepúšťania zamestnancov. Na ten účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť zástupcom zamestnancov všetky potrebné informácie a písomne ho informovať najmä o a/ dôvodoch hromadného prepúšťania, b/ počte a štruktúre zamestnancov, s ktorými sa má pracovný pomer rozviazať, c/ celkovom počte a štruktúre zamestnancov, ktorých zamestnáva, d/ dobe, počas ktorej sa hromadné prepúšťanie bude uskutočňovať, e/ kritériách na výber zamestnancov, s ktorými sa má pracovný pomer rozviazať. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia odpis písomnej informácie podľa odseku 2 zamestnávateľ doručí súčasne aj úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. . Podľa ods. 4 tohto ustanovenia, zamestnávateľ po prerokovaní hromadného prepúšťania so zástupcami zamestnancov je povinný predložiť písomnú informáciu o výsledku prerokovania a)Národnému úradu práce, b)zástupcom zamestnancov. Podľa ods. 6 tohto ustanovenia, pri hromadnom prepúšťaní zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) a b) alebo návrh na rozviazanie pracovného pomeru

dohodou z tých istých dôvodov najskôr po uplynutí jedného mesiaca odo dňa doručenia písomnej informácie podľa odseku 4. Podľa ods. 8 tohto ustanovenia, ak zamestnávateľ poruší povinnosti ustanovené v odsekoch 2 až 4 a 6, má zamestnanec, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer v rámci hromadného prepúšťania, nárok na náhradu mzdy najmenej v sume dvojnásobku jeho priemerného zárobku podľa § 134. 10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolania žalovaného, konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia, dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, súd prvej inštancie však pochybil vo výpočte priemerného zárobku. Z tohto dôvodu nariadil odvolacie pojednávanie, na ktorom podľa § 385 zopakoval dokazovanie, a to oboznámením dodatku k pracovnej zmluve č.l. 6, výpoveďou č.l. 7, oznámením úradu práce č.l. 21, pracovnou zmluvou 52a, 53, zoznamom zamestnancov, s ktorými bol skončený pracovný pomer č.l. 63 a oboznámil mzdový list žalobcu za rok 2012 č.l. 139 spisu. 10.1. Na odvolacom pojednávaní právny zástupca žalovaného zotrval na svojich vyjadreniach tak pred súdom prvej inštancie, ako aj na písomných vyjadreniach a zdôraznil, že u žalovaného nešlo o hromadné prepúšťanie, ale o prechod práv a povinností pracovnoprávnych vzťahov. Žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť. 10.2. Taktiež právna zástupkyňa žalobcu a aj sám žalobca zotrvali na svojich vyjadreniach, žiadali rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať náhradu trov konania. 11. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní žalovaného, ktoré podal proti rozsudku súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti, zaoberajúc sa nielen samotným nárokom žalobcu,, t.j. skutočnosťou, či mu vznikol nárok na náhradu peňažného plnenia voči zamestnávateľovi, teda či k hromadnému prepúšťaniu u žalovaného došlo a či boli splnené všetky základné podmienky, ale zaoberal sa aj výškou priznanej náhrady mzdy vo výške dvojnásobku priemernej mesačnej mzdy. V časti samotného nároku žalobcu dospel k záveru, že tento je daný. Po preskúmaní celého spisového materiálu, jednotlivých dôkazov bolo nepochybne preukázané, že u žalovaného k hromadnému prepúšťaniu došlo. Z tohto dôvodu následne skúmal splnenie podmienok a povinností žalovaného, ktoré ako zamestnávateľ musel splniť pri hromadnom prepúšťaní. 12. Definíciu hromadného prepúšťania vymedzuje ustanovenie § 73 ods. 1 Zákonníka práce. Zároveň určuje postup zamestnávateľa v prípade, ak zamýšľa skončiť pracovný pomer výpoveďou s väčším počtom zamestnancov počas 90 dní z dôvodov uvedených v ustanovení § 63 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Zákonníka práce, alebo ak sa pracovný pomer skončí z iného dôvodu, ktorý nespočíva v osobe zamestnanca. V súvislosti s hromadným prepúšťaním ustanovenie ukladá zamestnávateľovi jednak konzultačnú povinnosť, spočívajúcu v povinnosti prerokovať najneskôr jeden mesiac pred začatím hromadného prepúšťania so zástupcami zamestnancov opatrenia umožňujúce predísť hromadnému prepúšťaniu zamestnancov alebo ho obmedziť. Ďalej ukladá informačnú povinnosť, a to písomne informovať zástupcov zamestnancov o dôvodoch hromadného prepúšťania, počte a štruktúre zamestnancov, s ktorými sa má pracovný pomer skončiť, o celkovom počte a štruktúre zamestnancov, ktorých zamestnáva, dobe, počas ktorej sa hromadné prepúšťanie bude uskutočňovať, kritériách na výber zamestnancov, s ktorými sa má pracovný pomer skončiť. Zamestnávateľ je povinný doručiť odpis písomnej informácie aj úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a informáciu o výsledku prerokovania predložiť úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a zástupcom zamestnancov. Až po splnení týchto povinností môže zamestnávateľ prikročiť k hromadnému prepúšťaniu tak, ako to vyplýva z ustanovenia ods. 6 § 73 Zákonníka práce, a návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou, resp. dohodou z tých istých dôvodov môže dať najskôr po uplynutí jedného mesiaca odo dňa doručenia písomnej informácie o prerokovaní hromadného prepúšťania so zástupcom zamestnancov. 13.1. Podľa § 73 ods. 1 Zákonníka práce môže ísť aj o skončenie pracovného pomeru iným spôsobom, ako výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Zákonníka práce, a z dôvodu, ktorý nespočíva v osobe zamestnanca. V tomto prípade môže ísť napr. o dohodu o skončení pracovného pomeru z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. a/, psím. b/ Zákonníka práce. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na Smernicu Rady 98/59/ES o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa hromadného prepúšťania, keď v oddiely I., článku 1, ods. 1 písm. b/ sa výslovne uvádza, že pre stanovenie počtu prepustených zamestnancov možno považovať i ďalšie formy skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Otázkou prepúšťania a šírkou dôvodov sa zaoberal aj Súdny dvor v právnej veci C-55/02 (Komisia Európskych spoločenstiev proti Portugalskej republike), kde Súdny dvor dospel k záveru, že pojem „prepúšťanie“ má byť vykladaný ako „každé skončenie pracovného pomeru proti vôli zamestnania, a teda bez jeho súhlasu“. V tomto prípade možno dohodu o skončení pracovného pomeru vnímať ako alternatívu výpovede, kde je iniciatíva na strane zamestnávateľa a zamestnanec prejavuje len vôľu nejsť cestou výpovede. Súdny dvor zároveň v tejto veci konštatoval, že: „žiadne skončenie

pracovného pomeru nemôže byť vylúčené z pôsobnosti smernice len na základe skutočnosti, že vyplýva z okolnosti nezávislých od vôle zamestnávateľa. Pod prepúšťaním v zmysle smernice treba rozumieť každé skončenie pracovného pomeru proti vôli zamestnanca, ktoré môžu zapríčiniť aj okolnosti nezávislé od vôle zamestnávateľa“. 13.2. V prípade, ak zamestnávateľ nedodrží postup a nesplní svoje informačné a konzultačné povinnosti, majú zamestnanci, s ktorými sa končí pracovný pomer v rámci hromadného prepúšťania, nárok na náhradu mzdy najmenej v sume dvojnásobku ich priemerných mesačných zárobkov (§ 73 ods. 8 Zákonníka práce). Súčasne zamestnávateľovi hrozí aj sankcia zo strany inšpektorátu práce. 14. Odvolací súd, posudzujúc predmet sporu z hľadiska vyššie uvedených záverov, dospel k záveru, že žalovaný, ako zamestnávateľ, ku dňu 31. 08. 2012 skončil pracovný pomer s 13 zamestnancami. Štatutárny zástupca žalovaného, ako aj jediný spoločník žalovaného, vo svojich výpovediach popierali existenciu hromadného prepúšťania. Dôvodili tými, že v tom čase zamestnávali 70 až 80 zamestnancov a je pravdou, že s 13 zamestnancami skončili pracovný pomer, z toho deviati dostali výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce a štyria neskôr skončili pracovný pomer dohodou z tohto dôvodu. Skončenie pracovného pomeru s týmito zamestnancami nepovažovali za hromadné prepúšťanie, nakoľko plynule, bez prerušenia zamestnania, títo zamestnanci boli zamestnaní inou spoločnosťou, a to Priemyselným parkom a.s. N.. Zamestnancom boli teda nájdené nové pracovné miesta a došlo k uzavretiu nového pracovného pomeru. Skutočnosť, že skončili pracovný pomer s viac ako desiatimi zamestnancami, úradu práce, sociálnych vecí a rodiny neoznámili, so zástupcom zamestnancov prerokovali toto prepúšťanie, avšak stále zastávali názor, že nejde o hromadné prepúšťanie, ale o prechod zamestnancov do druhej firmy so všetkými záležitosťami. Hodnotiac jednotlivé dôkazy, vykonané v rámci dokazovania, ako aj stanovisko žalovaného, odvolací súd jednoznačne dospel k záveru, že v prípade skončenia pracovného pomeru s 13 zamestnancami u žalovaného, došlo k hromadnému prepúšťaniu. Za danej situácie, poukazujúc na ustanovenie § 73 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce, ako aj na judikatúru Súdneho dvora EU (C-55/02), je úplne bezpredmetné, že štyria zamestnanci neskôr skončili pracovný pomer u žalovaného dohodou. Keďže z vykonaného dokazovania (z výpovede samotného majiteľa spoločnosti zamestnávateľa), bolo jednoznačne preukázané, že zamestnávateľ v čase výpovede zamestnával 70-80 zamestnancov, potom podľa citovaného ustanovenia (§ 73 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce) sa za hromadné prepúšťanie považuje skončenie pracovného pomeru najmenej s desiatimi zamestnancami. Táto podmienka u žalovaného splnená bola. 141. Následne sa potom odvolací súd zaoberal skúmaním splnenia podmienok tak konzultačných, ako aj informačných, uvedených v ustanovení § 73 ods. 2 (prerokovanie so zástupcami zamestnancov najneskôr jeden mesiac pred začatím hromadného prepúšťania). Splnenie tejto podmienky žalovaný nepreukázal, nepredložil záznam z prerokovania prepúšťania zamestnancov so zástupcom zamestnancov. Skutočnosť, že malo dôjsť k údajnému prerokovaniu so zástupcom zamestnancov, potvrdila iba svedkyňa B. vo výpovedi dňa 16. 05. 2016. Splnenie tejto podmienky však žalovaný nepreukázal. 14.2. Splnenie ďalšej podmienky, uvedenej v ustanovení § 73 ods. 3 a ods. 4 Zákonníka práce, t.j. doručenie opisu písomnej informácie o prerokovaní so zástupcami zamestnancov, ako aj predloženie písomnej informácie o výsledku prerokovania tak úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ako aj zástupcom zamestnancov, žalovaný nepreukázal. Navyše sám štatutárny zástupca, ako aj jediný spoločník, vo svojej výpovedi potvrdili, že žiadna informácia úradu práce zasielaná nebola, nakoľko podľa jeho názoru nešlo o hromadné prepúšťanie. Až následne, keď zamestnanci uzavreli nové pracovné zmluvy, oznámil skončenie pracovného pomeru úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Z hodnotenia dokazovania v tom smere je nevyhnutné vyvodiť záver, že ani tieto informačné povinnosti zo strany žalovaného splnené neboli. 14.3. Vzhľadom na nesplnenie tak konzultačnej (§ 73 ods. 2 Zákonníka práce), ako aj informačnej (§ 73 ods. 3 a ods. 4 Zákonníka práce), nemohla byť splnená ani podmienka uvedená v ods. 6 tohto ustanovenia, podľa ktorej pri hromadnom prepúšťaní zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď z organizačných dôvodovo alebo návrh na rozviazanie pracovného pomeru dohodou z tých istých dôvodov najskôr po uplynutí jedného mesiaca odo dňa doručenia písomnej informácie podľa ods. 4, t.j. úradu práce a zástupcom zamestnancov. 14.4. Na základe týchto skutočností a dôvodov, odvolací súd jednoznačne dospel k záveru, že žalovaný svoje povinnosti, ktoré mu vyplývali pri hromadnom prepúšťaní, nesplnil. 15. V Zákonníku práce sa priamo vyvodzuje sankcia za nedodržanie povinností uvedených v ods. 2 až ods. 6 § 73 Zákonníka práce, podľa ktorého má zamestnanec, s ktorým zamestnávateľ skončil pracovný pomer v rámci hromadného prepúšťania, nárok na náhradu mzdy najmenej v sume dvojnásobku jeho priemerného zárobku podľa § 134 Zákonníka práce (ods. 8 tohto ustanovenia). Za situácie, že odvolací

súd vyhodnotil, že u žalovaného, ako zamestnávateľa, došlo k hromadnému prepúšťaniu ku dňu 31. 08. 2012, žalovaný si nesplnil svoje zákonné povinnosti uvedené v ustanovení § 73 ods. 1 až ods. 6 Zákonníka práce, je nepochybné, že žalobcovi, ako zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončil pracovný pomer v rámci hromadného prepúšťania (30. 08. 2012), vznikol nárok na náhradu mzdy vo výške dvojnásobku priemerného mesačného zárobku. 15.1. Súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady mzdy, napriek tomu, že v odôvodnení rozsudku správne citoval ustanovenia § 134 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce, za rozhodné obdobie zvolil mesiace jún, júl, august 2012, čo nebolo správne. Výšku priemerného mesačného zárobku vypočítal na sumu 418 eur, dvojnásobok vo výške 836,10 eura. S týmto výpočtom, ani s rozhodným obdobím, sa odvolací súd nestotožnil. 15.2. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní podanom žalovaným proti vyhovujúcej časti napadnutého rozsudku, skúmal i správnosť výpočtu priemerného zárobku žalobcu. Za týmto účelom v rámci odvolacieho konania zabezpečil mzdový list žalobcu od žalovaného za rok 2012, s ktorým strany sporu oboznámil na odvolacom pojednávaní. Vzhľadom k tomu, že k výpovedi žalobcu došlo ku dňu 30. 08. 2012, rozhodným obdobím pre výpočet priemerného zárobku podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce je obdobie druhého štvrťroka 2012, t.j. mesiace apríl, máj a jún 2012. Podľa mzdového listu žalobca v mesiaci apríl dosiahol hrubú mzdu vo výške 411,67 eura, v mesiaci máj hrubú mzdu vo výške 444,67 eura, v mesiaci jún hrubú mzdu vo výške 322,44 eura. Do hrubej mzdy sa nezapočítava náhrada za dovolenku, naopak sa započítavajú odmeny za prácu nadčas (§ 135 Zákonníka práce). Priemerný hodinový zárobok sa vypočíta ako podiel súčtu hrubej mzdy za obdobie apríl až jún 2012 (411,67+444,67+322,44= 1178,78) a počtu odpracovaných hodín za toto obdobie (485,50). Priemerný hodinový zárobok za obdobie apríl až jún 2012 u žalobcu bol 2,4280 eura. Priemerný počet hodín za rozhodné obdobie sa vypočíta ako podiel počtu dní v roku (365,25 dní) a 7 (dní v týždni) je 52,179 týždňov, ktoré po vydelení počtom mesiacov v roku (12) nám poskytne údaj o priemere týždňa v jednom mesiaci (4,348). Ak tento priemer vynásobíme počtom hodín (40), dostaneme priemerný mesačný počet hodín (174). Následne priemerný mesačný zárobok za rozhodné obdobie sa vypočíta ako súčin priemerného hodinového zárobku (2,4280) a priemerného počtu odpracovaných hodín (174) a tento predstavuje u žalobcu výšku 422,48 eura. 15.3. Ustanovenie § 73 ods. 8 Zákonníka práce ako sankciu za nedodržanie podmienok uvedených v ustanovení § 73 ods. 1 až ods. 6 Zákonníka práce pri hromadnom prepúšťaní, stanovuje sankciu zamestnávateľovi vo výške dvojnásobku priemerného mesačného zárobku zamestnanca, s ktorým bol v rámci hromadného prepúšťania skončený pracovný pomer. Žalobca v danom prípade podmienku, že bol s ním v rámci hromadného prepúšťania skončený pracovný pomer spĺňa. Keďže žalovaný podmienky hromadného prepúšťania (konzultačnú a informačnú) nedodržal, vznikol žalobcovi nárok na náhradu mzdy vo výške dvojnásobku priemerného mesačného zárobku. 15.4. Súd prvej inštancie priemerný mesačný zárobok žalobcu vypočítal za obdobie jún, júl, august 2012, čo nebolo správne, nakoľko priemerný mesačný zárobok sa v tomto prípade mal určiť za obdobie apríl, máj, jún 2012 vo výške 418 eur. Následne určil dvojnásobok sumou 836,10 eura. Tento výpočet správny nie je a to jednak z dôvodu, že nezisťoval priemerný mesačný zárobok za správne rozhodné obdobie a taktiež nie je jasné, prečo dvojnásobok priemernej mzdy určil sumou 836,10 eura, keď priemerný zárobok zistil v sume 418 eur. S týmto výpočtom sa odvolací súd nestotožnil. Za tejto situácie potom odvolací súd, keďže určil priemerný mesačný zárobok v sume 422,48 eura, dvojnásobok tohto priemerného mesačného zárobku je 844,96 eura. Súd prvej inštancie však priznal žalobcovi sumu 836,10 eura, vo zvyšku jeho nárok zamietol. Žalobca v zamietajúcej časti odvolanie nepodal, odvolací súd preto nemohol priznať žalobcovi vyššiu sumu, ako mu ju priznal súd prvej inštancie. Z tohto dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému sumu 836,10 eura, potvrdil iba so spresnením, že ide o „brutto“ mzdu. 15.5. Odvolací súd sa v časti úroku z omeškania, jeho výšky a okamihu omeškania, súc viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania, s rozsudkom súdu prvej inštancie stotožnil. V tejto súvislosti iba poukazuje na ustanovenie § 3 Nariadenia Vlády Slovenskej republiky číslo 87/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „Nariadenie“), v čase účinnom k prvému dňu omeškania. Podľa tohto ustanovenia výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Výška úrokovej sadzby ECB k 01. 12. 2012 bola 0,75%, zvýšenie o 8 percentuálnych bodov predstavuje výšku 8,75% ročne. 16. Odvolací súd podľa § 387 ods. 3 k podstatným námietkam odvolateľa, žalobcu, uvedených v podanom odvolaní uvádza:

16.1. Základnou námietkou odvolateľa v podanom odvolaní bola námietka, že v danom prípade nešlo o hromadné prepúšťanie, ale o prevzatie Priemyselným, parkom N., a.s. týchto zamestnancov. Úvahy a dôkazy, na základe ktorých odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade išlo o hromadné prepúšťanie, zdôvodnil vo vyššie uvedených odsekoch, na ktoré dôvody v tejto súvislosti poukazuje. V tejto súvislosti odvolací súd iba dodáva, že v prípade prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov podľa § 28 a § 29 Zákonníka práce, má ísť o prevod celej hospodárskej jednotky a nie iba niekoľkých zamestnancov. Aj z toho dôvodu je námietka odvolateľa neopodstatnená. 16.2. Námietka odvolateľa, že nešlo o hromadné prepúšťanie, nakoľko štyria zamestnanci uzavreli dohodu o skončení pracovného pomeru, je taktiež bezpredmetná a odvolací súd sa k tejto námietke podrobne vyjadril vo vyššie uvedených dôvodoch. Ani skutočnosť, že žalovaný nezamýšľal prepustenie 13 zamestnancov ako hromadné prepúšťanie, tento jeho úkon v plnom rozsahu napĺňa znaky hromadného prepúšťania podľa § 73 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce, keďže v čase prepustenia zamestnával od 70-80 zamestnancov. 16.3. Žalovaný tiež vytýka súdu prvej inštancie, že nevykonal ním navrhované dôkazy. Súd prvej inštancie v danej veci vykonával dokazovanie za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon číslo 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. 06. 2016, ďalej len „OSP“), v ktorom ustanovenie § 120 ods. 1 OSP umožňovalo súdu rozhodnúť, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Taktiež ustanovenie § 185 ods. 1 umožňuje súdu rozhodnúť, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Ak teda v danej veci súd nevykonal všetky dôkazy navrhované žalovaným, ktoré pre rozhodnutie vo veci nepovažoval za potrebné, konal tak v súlade s ustanovením § 120 ods. 1 OSP, resp. § 185 ods. 1 CSP. Podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie v danej veci nebolo potrebné vykonať dokazovanie dožiadaním informácií v Sociálnej poisťovni o tom, kedy bolo k osobám vedeným v zozname nahlásené skončenie pracovného pomeru so žalovaným a ak akému dňu bol nahlásený vznik pracovného pomeru so spoločnosťou Priemyselný park N., a.s. Skutočnosť, že žalobca a s ním ďalší prepustení zamestnanci sa okamžite zamestnali u iného zamestnávateľa, nič nemení na skutočnosti, že žalovaný nedodržal podmienky hromadného prepúšťania. 16.4. Žalovaný v podanom odvolaní namieta, že odôvodnenie rozsudku neobstojí, je argumentačne neudržateľné, vnútorne protirečivé a v nesúlade s ustanoveniami právnych predpisov, základnými zásadami formálno-právnej logiky, teda vo viacerých smeroch nepreskúmateľné. 16.4.1.K tejto námietke odvolací súd poukazuje na stálu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v danom prípade konkrétne na rozhodnutie sp.zn. 3Cdo 118/2016, v ktorom dovolací súd uviedol, že: „nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), nezakladajúcu prípustnosť dovolania. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ OSP.“. Obdobne argumentoval ústavný súd v uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 a tiež v uznesení z 26. augusta 2015 sp. zn. I. ÚS 364/2015. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016. 16.4.2.Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).“ 16.4.3. Uvedené stanovisko sa vzťahuje aj vady konania pred súdom prvej inštancie, na ktoré odvolací súd musí prihliadať aj bez návrhu. Civilný sporový poriadok, upravuje odvolací dôvod, odňatie možnosti konať pred súdom v ustanovení § 365 ods.1 písm. b/ CSP, a po jeho zistení umožňuje

odvolaciemu súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ napadnuté rozhodnutie zrušiť. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v danej veci však nezistil žalovaným namietanú vadu konania, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahovalo náležitosti § 220 ods. 2 CSP, obsahovalo dôvody a úvahy, na základe ktorých v danej veci rozhodol. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku uviedol dôvody, pre ktoré zistil, že u žalovaného došlo k hromadnému prepúšťaniu, uviedol výpočet priemerného mesačného zárobku žalobcu. 16.4.4. S poukazom na tieto dôvody preto námietka žalovaného o nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, uvedená iba všeobecne, bez ďalšej konkretizácie, je neakceptovateľná a nedôvodná. 17. Za vyššie uvedenej situácie potom odvolací súd, keďže výrok napadnutého rozsudku považoval za vecne správny, podľa § 387 ods. 1 CSP, potvrdil.

18. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 396 a § 255 ods. 1 CSP, úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému. O výške trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 1 súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 , to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .