Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3To/69/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alojza Palaja a sudcov JUDr. Jozefa Ryanta a JUDr. Mária Šuleja, na verejnom zasadnutí konanom dňa 06.06.2018, v trestnej veci proti obžalovanej S. U. za prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2, 3 písm.b/ Tr.zák., o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 17.01.2018, sp.zn. 3T/107/2017 takto

rozhodol:

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods.2 Tr. por. zrušuje napadnutý rozsudok vo výroku o treste odňatia slobody, spôsobe jeho výkonu a uloženej povinnosti. Rozhodujúc sám podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovanú S. U., rod. A., nar. XX.XX.XXXX v I., trvalým pobytom A. R., ul. X. K. XXX/XX, naposledy bytom XX W. de P., W. E. de Z., O. XXX, XXX XX Z., F. W., t.č. na neznámom mieste odsudzuje podľa § 207 ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák., § 38 ods. 2,3,8 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok. Podľa § 49 ods. 1 písm.a/ Tr. zák. obžalovanej výkon trestu podmienečne o d k l a d á. Podľa § 50 ods. 1 Tr.zák. obžalovanej u r č u j e skúšobnú dobu na 1 (jeden) rok.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Zvolen zo dňa 17.01.2018, sp.zn. 3T/107/2017 bola obž. S. U., v konaní proti ušlej, uznaná za vinnú z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2, 3 písm.b/ Tr.zák. s poukazom na ust. § 138 písm. b/ Tr.zák. na tom skutkovom základe, že

od 1. januára 1996 do 31. augusta 2009 sa úmyselne vyhýba plneniu svojej zákonnej vyživovacej povinnosti napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k. 11C/112/95-22 zo dňa 25.10.1995, právoplatným dňa 23.12.1995 bola zaviazaná prispievať na výživu maloletého S. U., nar. XX.XX.XXXX sumou 200 Sk (6,64 Eur) mesačne a na výživu maloletého O. U., nar. XX.XX.XXXX sumou 200 Sk (6,64 Eur) mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám otca S. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. R., Ul. X. K.. XXX/XX, počas tejto doby sa zdržiavala na neznámom mieste v zahraničí, nebola evidovaná na úrade práce, pričom ani nepožiadala o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie a nepoberala ani dávky sociálnej pomoci, číra jej takto vznikol dlh na výživnom k rukám otca detí S. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. R., Ul. X. K.. XXX/XX za obdobie od 01.01.1996 do 31.07.2008 vo výške 1 872,14 Eur, voči dospelému synovi S. U., nar. XX.XX.XXXX, toho času bytom U., Z.. I. XXXX/XX za obdobie od 29.11.2006 do 31.08.2008 vo výške 139,44 Eur, voči dospelému synovi O. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. R., Ul. X. K.. XXX/XX za obdobie od 01.08.2008 do 31.08. 2009 vo výške 86,32 Eur.

Za to jej bol uložený podľa § 207 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 36 písm.j/, § 38 ods. 3 Tr. zák. trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov, výkon ktorého jej bol podľa §49 ods. 1 písm.a/ Tr.zák., § 50 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 2 roky. Podľa § 51 ods. 4 písm.d/ Tr. zák. jej bola uložená povinnosť - príkaz zaplatiť zameškané výživné počas plynutia skúšobnej doby.

Treba zdôrazniť, že proti obžalovanej sa trestné konanie viedlo ako proti ušlej (§ 358 a nasl. Tr.por.) najprv na základe opatrenia samosudcu okresného súdu a následne, pokiaľ ide o odvolacie konanie, na základe opatrenia predsedu senátu krajského súdu.

Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní odvolanie obhajca obžalovanej, ktorý mal rovnaké práva ako obžalovaná a to proti výroku o vine, ako aj proti výroku o treste. Odôvodnil ho písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 13.02.2018, v ktorom doplnil, že došlo aj k porušeniu ustanovení Tr.por. v konaní, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo. Poukázal na to, že obžalovaná trestný čin nespáchala, naviac neboli splnené podmienky na to, aby sa viedlo trestné konanie proti nej ako proti ušlej.

Argumentoval tým, že samotné zistenie neplnenia si zákonnej povinnosti vyživovať iného automaticky neznamená, že sa obžalovaná dopúšťala trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Tr.zák. Zároveň musí byť totiž naplnená aj subjektívna stránka trestného činu, t.j. že takého konania sa dopustila úmyselným zavinením. V danom prípade nebol preukázaný úmysel obžalovanej neplniť vyživovaciu povinnosť, resp. sa jej vyhýbať a táto skutočnosť nevyplýva ani zo skutkovej vety výrokovej časti napadnutého rozsudku. Naviac vôbec nebolo zisťované, či vlastní majetok, či pracuje a pod., práve naopak z posledných informácií zo strany francúzskych štátnych orgánov vyplývalo, že obžalovaná bola nemajetná, bez domova, teda nebola zistená výška jej príjmov, čiže ani jej možnosti a schopnosti platiť výživné.

Ďalším relevantným dôvodom odvolania bola skutočnosť, že neboli splnené podmienky na vykonanie trestného konania proti obžalovanej ako proti ušlej. Bolo nepochybne zistené, že sa mala ešte v auguste 2016 zdržiavať vo Francúzsku na konkrétnom mieste, teda ju bolo možné kontaktovať pri spolupráci s políciou Francúzskej republiky. V cudzine sa zdržiavala vždy oprávnene, neskrývala sa, ani sa nevyhýbala trestnému stíhaniu pobytom v cudzine. Do zahraničia odišla za vidinou lepšieho života a nie preto, aby sa vyhýbala trestnému stíhaniu. Ak aj nebol realizovaný príkaz na zatknutie pre nízku závažnosť prečinu, mala byť využitá právna pomoc prostredníctvom orgánov štátu, v ktorom sa zdržiavala, čo sa však nestalo, a len v dôsledku toho ju nebolo možné vyhľadať a doručiť jej zásielku, pritom OČTK poznali miesto, na ktorom sa v danom čase zdržiavala. Za takýchto okolností nebolo vykonanie trestného konanie proti nej ako proti ušlej dôvodné a tým došlo k porušeniu jej práva na obhajobu, predovšetkým ak sa trestné stíhanie začalo už v roku 2003, ale konať proti nej ako proti ušlej sa začalo až v roku 2017. Trestné konanie vedené takmer 15 rokov je nehospodárne a neefektívne, zaťažuje daňových poplatníkov a dlžné výživné nie je škodou, preto takýto dlh nemožno uplatňovať v adhéznom konaní.

Nesprávnym bolo aj uloženie povinnosti spočívajúce v príkaze zaplatiť v čase plynutia skúšobnej doby zameškané výživné, keďže sa vykonáva proti nej konanie ako proti ušlej, teda sa nemá odkiaľ dozvedieť o tejto povinnosti , keďže jej nie sú doručované žiadne písomnosti. Za takého stavu, ak by nesplnila túto uloženú povinnosť, by súd nemusel po uplynutí skúšobnej doby vysloviť, že sa osvedčila, a keď by aj o tejto uloženej povinnosti nevedela, mohol by rozhodnúť, že sa neosvedčila a nariadiť jej vykonať uložený trest odňatia slobody, čo je neprípustné a nezákonné. Do súčasnosti nebola ku skutku riadne vypočutá a bez toho, aby sa tak stalo, nie je možné vec náležite objasniť. Za danej situácie je preto potrebné prihliadať na zásadu prezumpcie neviny a vykladať zistené skutočnosti podľa ďalšej zásady „in dubio pro reo“ v jej prospech, v dôsledku čoho je nemožné, aby bola uznaná za vinnú.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/ Tr.por. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, alternatívne aby odvolací súd sám v zmysle § 322 ods. 3 Tr.por. po zrušení napadnutého rozsudku rozhodol tak, že ju oslobodí spod obžaloby z dôvodu podľa § 285 ods. 1 písm. a/, resp. písm.b/ Tr.por.

Na verejnom zasadnutí obhajca obžalovanej zotrval na dôvodoch odvolania a navrhol, aby mu krajský súd vyhovel.

Naproti tomu zástupca krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhol odvolanie obžalovanej zamietnuť ako nedôvodné, nakoľko napadnutý rozsudok považoval v celom rozsahu za zákonný.

Poškodení S. U. ml., O. U. ako aj ich otec S. U. st. zhodne uviedli, že netrvajú na tom, aby im obžalovaná zaplatila zameškané výživné, nejde im už o peniaze, tá nech si dožije svoj život, aký si vybrala.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací na základe odvolania obžalovanej, podaného obhajcom, v zmysle § 317 ods. 1 Tr.por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovanej bolo podané dôvodne len čiastočne.

Súd prvého stupňa, pri dôslednom dodržaní procesného postupu, vrátane splnenia podmienok na konanie proti obžalovanej ako proti ušlej, a rešpektovaní práva obžalovanej na obhajobu, rozhodol na hlavnom pojednávaní o jej vine v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania. V tomto smere vykonané dôkazy správne vyhodnotil a to jednotlivo, ako aj v ich súhrne, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá všetkým podstatným hľadiskám obsiahnutým v ust. § 168 ods. 1 Tr.por., prejednávanému prípadu venoval náležitú pozornosť a nemožno mu v tomto smere nič podstatné vyčítať, avšak hodnotenie dôkazov a z nich vyplývajúce závery mohli byť uvedené podrobnejšie s dôraznejšou reakciou na obhajobu obžalovanej. Stručne teda vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov tiež vtedy, ak si navzájom čiastočne odporovali. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zároveň zistiteľné, akými právnymi úvahami sa prvostupňový súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušného ustanovenia zákona v otázke viny obžalovanej zo spáchania skutku kladeného jej za vinu a správne postupoval, keď ju v konečnom dôsledku uznal za vinnú z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2, 3 písm.b/ Tr.zák. s poukazom na ust. § 138 písm. b/ Tr.zák. Krajský súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresným súdom, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, avšak považoval za potrebné reagovať v rámci odvolacieho konania aj na ďalšie odvolacie námietky obžalovanej, ktoré však nie je možné akceptovať v takom rozsahu, ktorý by viedol k inému meritórnemu rozhodnutiu vo výroku o vine.

Na začiatku krajský súd poznamenáva, že vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že obžalovaná sa spôsobom uvedeným v skutkovej vete rozsudku prvostupňového súdu vyhýbala plneniu svojej zákonnej povinnosti vyživovať iného a čin spáchal závažnejším spôsobom konania ( po dlhší čas ). Pokiaľ ide o naplnenie subjektívnej stránky daného prečinu možno konštatovať, že obžalovaná ju naplnila z hľadiska zavinenia minimálne vo forme tzv. nepriameho úmyslu. Nemožno opomenúť, že obžalovaná osobne prevzala dňa 07.12.1995 písomné vyhotovenie rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 25.10.1995, sp.zn. 11C/112/95, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23.12.1995, keďže proti nemu nepodala odvolanie. Mala teda nepochybne vedomosť o tom, že jej maloletí synovia S. U. ml. a O. U. boli na čas po rozvode zverení do výchovy a opatery S. U. st. a jej bola uložená povinnosť platiť na každého syna výživné vo výške 200,- Sk (6,64 €) mesačne, vždy do 15.dňa v mesiaci vopred k rukám S. U. st. a ak si túto vyživovaciu povinnosť neplnila, bola minimálne uzrozumená s tým, že sa dopúšťa daného prečinu. Keďže vedela o veku svojich obidvoch synov, bola uzrozumená aj s tým, že takáto zákonná povinnosť jej trvala až do doby, keď dosiahnu schopnosť živiť sa sami. Neobstojí ani námietka obžalovanej, že bola nemajetná a neboli zisťované jej konkrétne príjmy a majetok, nakoľko rozsah jej určenej vyživovacej povinnosti voči obom synom spolu nedosahoval ani 14,- € mesačne, čo je nepochybne veľmi nízka suma výživného, najmä ak sa náklady na zabezpečenie oprávnených potrieb oboch synov postupným dospievaním zvyšovali, naviac keď s nimi absolútne nekomunikovala a neposkytla im za celé obdobie ani žiadnu faktickú starostlivosť. Vzhľadom na tieto skutočnosti nie je rozhodujúce, či v prípravnom konaní komunikovala e-mailom s vyšetrovateľkou v jej mene sama alebo nie, hoci aj z tejto komunikácie vyplývalo, že si bola vedomá zákonnej povinnosti vyživovať svojich synov a opakovane sľubovala, že dlžné výživné zaplatí.

Obžalovaná sa vyhýbala plneniu zákonnej povinnosti vyživovať svojich synov, keďže túto nielenže neplnila, ale svojím aktívnym konaním a to odchodom do cudziny a na to nadväzujúcim zatajovaním miesta svojho pobytu, resp. neoznámením adresy, kde sa zdržiava, resp. kde si bude preberať

písomnosti, nielenže oddialila možnosť nároku na vymáhanie výživného, ale v konečnom dôsledku ho zmarila, s čím bola taktiež minimálne uzrozumená.

Neobstojí ani argumentácia obžalovanej, že neboli splnené zákonné podmienky na to, aby sa viedlo trestné konanie proti nej ako proti ušlej. Je síce zrejmé, že obžalovaná nebola doposiaľ v procesnom postavení obvinenej počas celého trestného konania vypočutá, avšak stalo sa tak len v dôsledku jej konania a postoja k trestnému stíhaniu. Prítomnosť obžalovanej nebolo možné zabezpečiť prostredníctvom iných trestnoprávnych procesných prostriedkov, t.j. ani jej predvolaním, ani jej predvedením, ani pátraním po jej osobe a taktiež ani príkazom na zatknutie, preto bolo nevyhnutné v danom prípade použiť výnimočný osobitný postup, teda konať proti nej ako proti ušlej. Samotný pobyt obžalovanej v cudzine počas určitého obdobia nie je dôvodom, aby sa proti nej použil tento osobitný postup, táto však (viď. predchádzajúci odsek) sa nepochybne pobytom v cudzine snažila aj vyhýbať trestnému konaniu. Pre neprimeranosť zásahu do jej práv nebolo možné vo veci vydať európsky zatýkací rozkaz, ktorý by viedol k zabezpečeniu jej osoby pre potreby trestného stíhania a nebolo ju možné z cudziny ani vyžiadať. Previerku jej pobytu na zistených adresách vo Francúzskej republike za účelom jej lokalizácie nebolo možné vykonať, nakoľko to neumožňuje národná legislatíva uvedeného štátu, jej pobyt bol oznámený len vtedy, ak bola náhodne kontrolovaná policajnou hliadkou, pričom uviedla adresu, kde sa zdržiavala. Napriek opakovanej snahe vyšetrovateľky si však obžalovaná na zistených adresách doručené písomnosti nikdy neprevzala, hoci jej tieto boli na zistené adresy doručované opakovane viackrát, teda je irelevantné tvrdenie obžalovanej, že neboli kontaktované orgány štátu, v ktorom sa zdržiavala. Práve naopak, ani príslušné orgány Francúzskej republiky nevedeli zistiť, kde sa obžalovaná skutočne zdržiavala, naviac z predložených správ vyplynulo, že táto bola osobou bez domova. V súhrne teda možno konštatovať, že ani OČTK a následne na to ani konajúcim súdom neostávala iná možnosť ako vykonať trestné konanie proti obžalovanej ako proti ušlej v zmysle ust. § 358 a nasl. Tr.por.

Preskúmavajúc zákonnosť výroku o treste, dospel krajský súd, na rozdiel od výroku o vine, k inému záveru ako okresný súd a keďže odvolanie obžalovanej v tomto smere považoval za čiastočne dôvodné, preto napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm.e/, ods. 2 Tr.por. vo výroku o treste zrušil a následne rozhodol podľa § 322 ods. 3 Tr.por. o treste sám.

Podľa § 34 ods. 1 Tr.zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchaní trestných činov ; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Tr.zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery, súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Obžalovaná prioritne nenamietala ani druh a ani výmeru trestu uloženého jej rozsudkom okresného súdu, ale za neprimerané považovala predovšetkým uloženie povinnosti podľa § 51 ods. 4 písm.d/ Tr.zák. - príkaz zaplatiť zameškané výživné počas plynutia skúšobnej doby, nakoľko by sa o takejto povinnosti nemusela, vzhľadom na vedené konanie proti nej ako proti ušlej, dozvedieť a v konečnom dôsledku by nesplnenie tejto povinnosti mohlo viesť k nariadeniu výkonu uloženého trestu odňatia slobody.

Pri úvahách o určení druhu trestu a jeho výmery, zistil krajský súd pochybenie v tom, že okresný súd síce uložil obžalovanej primeraný druh trestu v primeranej výmere, avšak určil jej neprimerane dlhú skúšobnú dobu a za daných okolností bolo neprimeraným aj uloženie vyššie uvedenej povinnosti podľa § 51 ods. 4 písm.d/ Tr.zák.

Okresný súd vzhľadom na všetky podmienky vyplývajúce z príslušných ustanovení Tr.zák. správne postupoval v tom smere, keď u obžalovanej zistil jednu poľahčujúcu okolnosť v zmysle ust. § 36 písm.j/ Tr.zák., t.j. že pred spáchaním trestného činu viedla riadny život a taktiež keď u nej nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. V tomto smere mu je potrebné vytknúť iba formálne pochybenie, keď popri uvedení ust. § 38 ods. 3 Tr.zák. zároveň neuviedol aj ust. § 38 ods. 8 Tr.zák. , ktorý určuje základ na zníženie trestnej sadzby, taktiež absentuje aj uvedenie ust. § 38 ods. 2 Tr.zák., z ktorého vyplýva, že pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti zistených poľahčujúcich,

prípadne priťažujúcich okolností. Za daného stavu prevažovali poľahčujúce okolnosti nad priťažujúcimi v pomere 1:0, v dôsledku čoho došlo k zníženiu hornej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu, teda súd mohol obžalovanej uložiť trest odňatia slobody na 1 rok až 3 roky a 8 mesiacov. Vzhľadom na osobu obžalovanej by prichádzalo do úvahy aj uloženie miernejších, alternatívnych druhov trestov, avšak tieto by vzhľadom na jej neprítomnosť neboli vykonateľné, preto okresný súd správne postupoval, keď jej uložil trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere 1 roka, výkon ktorého zároveň podmienečne odložil.

Keďže od dokonania uvedeného prečinu uplynula len do vyhlásenia rozsudku okresného súdu doba približne 8 a pol roka, tento odstup času musel byť náležite premietnutý do uloženého trestu, najmä ak takýto neprimeraný odstup nevznikol len v dôsledku konania obžalovanej, ale aj v dôsledku konania OČTK, keď najmä v období 2010 až 2014 neboli vykonané takmer žiadne vyšetrovacie úkony. Krajský súd túto okolnosť vyhodnotil v prospech obžalovanej a preto skrátil skúšobnú dobu jej určenú na 1 rok. Relevantnou bola argumentácia obžalovanej, že pri tomto osobitnom trestnom konaní vedenom voči nej, nie je namieste, aby jej bola uložená povinnosť - príkaz zaplatiť zameškané výživné počas skúšobnej doby, nakoľko o uvedenej povinnosti by sa nemusela dozvedieť a v nadväznosti na to by ju nemusela splniť, čo by eventuálne mohlo viesť v konečnom dôsledku k tomu, že by jej mohol byť po uplynutí skúšobnej doby nariadený výkon uloženého trestu odňatia slobody. V tomto smere je nezanedbateľné vyjadrenie oboch poškodených synov, ako aj ich otca, ktorí zhodne uviedli, že netrvajú na tom, aby im obžalovaná zameškané výživné zaplatila, preto krajský súd túto a ani inú povinnosť obžalovanej neuložil.

Krajský súd po preskúmaní zákonnosti a odôvodnenosti napadnutých výrokov o vine a treste, ako aj správnosti postupu konania, ktoré im predchádzalo, z vyššie uvedených dôvodov o odvolaní obžalovanej, považujúc ho za čiastočne dôvodné (vo výroku o treste), rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.