Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/93/2017

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: Intrum Slovakia s.r.o., Mýtna 48, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154, zastúpenej advokátom: JUDr. Ján Šoltés, Mýtna 48, 811 07 Bratislava - Staré Mesto, proti žalovanému: O. O., nar. XX. B. XXXX, trvalo bytom E., V. XXXX/X, o zaplatenie 4.388,12 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 10. novembra 2016 č. k. 16/568/2015-38 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zvyškovo zamietajúcej žalobu a v časti náhrady trov prvoinštančného konania r u š í a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. konanie v časti sumy 593,88 eur titulom zmluvnej pokuty zastavil; II. vo zvyšku žalobu zamietol a III. žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3, § 37 ods. 1, § 39, § 41, § 52 ods. 1, § 53 ods. 9, § 53a, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, § 565 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy stranami); § 497, § 499 Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 1 ods. 2, § 2 písm. d/, § 9 ods. 2 písm. k/, § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „ZoSÚ“); § 2 písm. a/ a b/, § 3 ods. 1 a 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy (?); § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov; § 121 ods. 2 a 3, § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 a 2 a § 156 (Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z. z.) a poukazom na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/77/2013. Vecne dôvodil, že žalobkyňa (pôvodná žalobkyňa - Consumer Finance Holding a.s.) sa podanou žalobou (proti žalovanému) domáhala zaplatenia zostatku pôžičky. Pred začatím konania vo veci samej zobrala žalobu v časti zmluvnej pokuty vo výške 593,88 eur späť a konanie žiadala zastaviť, súd prvej inštancie v takejto časti konanie zastavil. Vychádzal zo zisteného skutkového stavu, podľa ktorého dňa 22.11.2011 uzavreli strany (pôvodná žalobkyňa a žalovaný) Zmluvu o poskytnutí pôžičky č. 5010900, na základe ktorej poskytla pôvodná žalobkyňa žalovanému pôžičku 3461,33 eur, žalovaný sa zaviazal úver splácať 72 splátkami vo výške 81,34 eur mesačne, splatnosť pôžičky bola dohodnutá termínom 12/2017, ročná úroková sadzba 21%, RPMN 21 %, priemerná RPMN 18,29 %, náklady spotrebiteľa 2395,15 eur, celková výška pôžičky 3461,33 eur, žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou splátok, uhradil žalobkyni 325,36 eur, žalobkyňa zosplatnila dlh listom z 23.12.2012, ktorým vypovedala zmluvu, žiadala zaplatenie čiastky 3851,23 eur do 5 dní od doručenia výpovede - doručená (resp. neprevzatá a uložená bola 8.1.2013). Citoval ust. § 497 a § 499 Obch.z., § 1 ods. 2, § 2 písm. d/, § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ a § 52 ods. 1 O.z. a uviedol, že v danom prípade sa jedná o pôžičku, ktorú je potrebné posudzovať v zmysle citovaných ustanovení. Ďalej uviedol, že zmluva o pôžičke, resp. VOP č.l.5 v bode 11.2, obsahujú neprijateľnú zmluvnú podmienku o zmluvnej pokute, rovnaká zmluvná podmienka

bola vyhlásená ako neprijateľná za neplatnú - rozsudkom Okresného súdu Komárno z 31.5.2013, č. k. 13C/96/2013-40, potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6Co/172/2013 z 30.4.2013: "Spoločnosť je oprávnená požadovať od Klienta Zmluvnú pokutu v prípade, ak sa Klient dostal do omeškania so splatením ktorejkoľvek jednotlivej Splátky. V 30-ty deň po dobe splatnosti je Klient povinný zaplatiť Zmluvnú pokutu vo výške 10 % z dlžnej Splátky. V tento deň sa Zmluvná pokuta stáva aj splatnou". V zmysle § 53a O.z. ide o zákonný zákaz ďalšieho používania tejto zmluvnej podmienky alebo podmienky s rovnakým významom. Ďalej dôvodil, že zmluva neobsahuje v rozpore s § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, zmluve sa uvádza len výška splátky 81,34 eur bez bližšej špecifikácie, t. j. nie je uvedená výška splátky istiny, úroku a poplatkov, posledná splátka a splatnosť úveru konkrétnym dátumom, hoci zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Nebola tiež dohodnutá splatnosť úveru. Uvedené obsahové nedostatky zmluvy mali podľa názoru súdu prvej inštancie za následok, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalobkyňou žalovanému je potrebné v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ považovať za bezúročný a bez poplatkov, žalobkyňa tak nemá nárok na zaplatenie úroku z úveru, ani iných poplatkov. Zmluva je nezrozumiteľná a nejasná, neobsahuje však vyššie uvedené základné náležitosti zmluvy. Jedná sa o formulárovú zmluvu, ktorej obsah nemohol spotrebiteľ ani ovplyvniť. Žalobkyňa nepreukázala, že žalovaného ako spotrebiteľa o týchto náležitostiach informovala, pretože zmluva neobsahuje žiadne údaje o výške uplatneného nároku zo spotrebiteľského úveru, v ktorej súvislosti poukázal na § 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na uvedené dôvody pre zamietnutie nároku súd nevyslovil neplatnosť a neprijateľnosť zmluvných podmienok. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že úverová zmluva neobsahovala údaj o výške zmluvného úroku, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, resp. o ich krytí platbou splátky. Úverové podmienky žalovaný nepodpísal. Súd prvej inštancie bol názoru, že všeobecné zmluvné podmienky majú obsahovať len skutočnosti technického, spresňujúceho, resp. vysvetľujúceho charakteru, nemôžu však obsahovať podstatné náležitosti zmluvy, ktorou je aj riadne dojednanie výšky úroku za poskytnutý úver alebo výšky jednotlivých poplatkov. Nakoľko neboli stranami platne dohodnuté podstatné náležitosti zmluvy je potrebné hľadieť na poskytnutý úver ako bezúročný a bez poplatkov. Zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje povinnú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, čoho následkom je že v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, v ktorej súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/77/2013. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie považoval úverovú zmluvu pre absenciu základných náležitostí za absolútne neplatnú, žalovanému bola poskytnutá pôžička 3461,33 eur, z ktorej uhradil 325,36 eur, zostáva teda k úhrade 3135,97 eur (žalobkyňa uplatňuje 4388,12 eur). Túto čiastku ako zostatok úveru ako taký je však s poukazom na uvedené možné posúdiť len ako bezdôvodné obohatenie. V danom prípade žaloba bola podaná 10.12.2015 (správne 14.12.2015), žalobkyňa zosplatnila úver listom z 23.12.2012 (keď žalovanému poskytla lehotu 5 dní na zaplatenie dlhu), zásielku žalovaný neprevzal, bola uložená 8.1.2013, lehota na plnenie skončila 13.1.2013) žaloba bola podaná po uplynutí 2-ročnej premlčacej lehoty, počítanej od 14.1.2013 (uplynula 14. 1. 2015). V časti o náhrade trov konania svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP. Vecne úspechom žalovaného v konaní v celom rozsahu (i v zastavenej časti, keď k späťvzatiu žaloby došlo až po jej podaní a žalobkyňa v tejto časti zapríčinila zastavenie konania) a neuplatnením si náhrady trov konania žalovaným.

2. Proti tomuto rozsudku iba v časti zamietajúcej zvyškovo žalobu a v časti trov konania podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na zmenu rozsudku v napadnutej časti tak, že odvolací súd zaviaže žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 3.794,24 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 3.794,24 eur od 14.1.2013 do zaplatenia, a to všetko v lehote do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku a prizná žalobkyni voči žalovanému náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia podľa pomeru úspechu v spore v rozsahu 72,94%. Odvolanie právne odôvodnila ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Dôvodila, že súd prvej inštancie nesprávne označil úverovú zmluvu za absolútne neplatný právny úkon a jeho rozhodnutie nemá oporu v zákone ani v skutkovom stave, úverová zmluva bola uzavretá riadne a platne v písomnej forme podľa ust. § 9 ods. 1 ZoSÚ, na základe nej žalovaný čerpal úver 3.461,33 eur tak, ako je výška úveru uvedená v základných náležitostiach úverovej zmluvy, čo nerozporoval, úverovú zmluvu žalovaný podpísal dobrovoľne, bez nátlaku. Existencia záväzkovo-právneho vzťahu založeného úverovou zmluvou medzi žalovaným

a právnou predchodkyňou žalobkyne je preukázaná úverovou zmluvou so zmluvne dohodnutými splátkami vo výške 81,34 eur so splatnosťou k 20. dňu v mesiaci. O výške splátok, termíne konečnej splatnosti úveru, spôsobe navýšenia úveru o úroky a o celkových nákladoch bol žalovaný riadne písomne vyrozumený, tieto sú riadne uvedené v základných náležitostiach žalobkyňou predloženej úverovej zmluvy, periodicita splácania úveru bola dojednaná k 20. dňu v mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom došlo k uzavretiu úverovej zmluvy podľa čl. 6 bod 6.1, 6.2 a 6.4 Všeobecných zmluvných podmienok úverovej zmluvy. Nakoľko úverová zmluva bola uzavretá riadne v písomnej forme, úver žalovaný čerpal a zmluvné strany sa riadili jej zmluvnými dojednaniami, aj v záujme zachovania a naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov úverového vzťahu, nie je možné úverovú zmluvu ako celok označiť za absolútne neplatný právny úkon pre absenciu náležitostí časti úverovej zmluvy. Naviac ZoSÚ úverovú zmluvu pre prípadnú absenciu náležitostí podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ v znení platnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy nesankcionuje absolútnou neplatnosťou, ale len bezúročnosťou úveru pri splnení podmienok podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ v znení platnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy. Vytkla napadnutému rozsudku jeho vnútornú rozpornosť, keď súd prvej inštancie považoval úver za bezúročný a bez poplatkov pre absenciu zákonnej položky podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ rozloženia úverovej splátky v členení na istinu, úroky a poplatky a absenciu uvedenia konečnej splatnosti úveru (ods. 16 odôvodnenia napadnutého rozsudku), následne úverovú zmluvu pre absenciu zákonných položiek podľa ust. § 9 ods. 2 ZoSÚ označil za absolútne neplatný právny úkon (ods. 27 odôvodnenia) s nastolením režimu vydania bezdôvodného obohatenia s dvojročnou subjektívnou premlčacou dobou. S poukazom na nález Ústavného súdu SR z 1.4.2015 sp. zn. I. ÚS 640/2014 a právne závery vyjadrené v rozhodnutí Súdneho dvora (ES) z 15.3.2012 vo veci C-453/10 Pereničová, Perenič proti SOS Finance spol. s r.o. bola názoru, že neexistuje zákonný dôvod pre označenie dotknutej úverovej zmluvy ako celku za absolútne neplatný právny úkon. V dôsledku nesprávneho posúdenia absolútnej neplatnosti úveru je nesprávne aj nastolenie režimu bezdôvodného obohatenia a tým aj nesprávna aplikácia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 O. z. na ňou uplatnený nárok. Úverová zmluva bola uzavretá platne, preto sa vzťahuje na plynutie premlčacej doby ňou uplatneného nároku režim trojročnej premlčacej doby podľa § 101 O. z. a ňou uplatnený nárok z úverovej zmluvy premlčaný v čase začatia konania nebol. Žalovaného listom z 23.12.2012 vyzvala na plnenie v lehote do 13.1.2013, žaloba bola podaná 10.12.2015, t. j. pred uplynutím trojročnej premlčacej doby. Právny názor súdu, že úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu neuvedenia presného stanovenia konečnej splatnosti úveru a nerozloženia úverových splátok na jednotlivé zložky, t. j. splátku istiny, úrokov a poplatkov nie je správny a je v rozpore s právnym názorom vyjadreným v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 v právnej veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, ktorým sú slovenské súdy viazané. Rozloženie splátok v členení na istinu, úrok a poplatky priamo v základných náležitostiach úverovej zmluvy predstavuje rozpor s požiadavkou stručnosti, prehľadnosti, určitosti a zrozumiteľnosti základných náležitostí úverovej zmluvy ako právneho úkonu. Neexistuje racionálny dôvod, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere mala byť už v hlavných zmluvných dojednaniach zložitejšia ako napr. zmluva o úvere uzavretá podľa Obch. z.. Ku konečnej splatnosti úveru uvedením mesiac + rok, ako bolo v posudzovanom prípade „5/2016“uviedla, že je dostatočne určité a zrozumiteľné, plne v súlade s platnými právnymi predpismi. Odkázala na vyhlášku MF SR č. 620/2007 Z. z., ktorou sa ustanovuje vzor formulára o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere, konkrétne na jej prílohu v časti vysvetliviek 2C. Splatnosť jednotlivých úverových splátok bola podľa čl. 6 bod 6.1, 6.2 a 6.4 Všeobecných zmluvných podmienok úverovej zmluvy stranami dohodnutá k 20. dňu v mesiaci, so splatnosťou prvej mesačnej splátky 20. dňa v mesiaci nasledujúceho po mesiaci, v ktorom došlo k uzavretiu úverovej zmluvy. Úverová zmluva bola uzavretá 22.11.2011, splatnosť prvej úverovej splátky tak nastala 20.12.2011, konečná splatnosť úveru pri počte 72 mesačných splátok by tak za riadneho plnenia nastala dňa 20.12.2017.

3. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril, odvolací návrh nepodal.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“), keďže podľa § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , stranou v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané

odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je čiastočne dôvodné.

5. Podľa § 389 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby účastník konania nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho čo uviedli strany. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí potom vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácií obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho závery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé. Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce (napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, seria A č. 254-B, s. 49).

6. V prvom rade je potrebné vytknúť súdu prvej inštancie, že žiadnym spôsobom neodôvodnil zamietnutie žaloby v časti príslušenstva sumy 593,88 eur, v ktorej časti vzala žalobkyňa žalobu späť v jej podaní z 8.11.2016 (č.l. 30). Súd prvej inštancie napriek čiastočnému späťvzatiu žaloby v časti o zaplatenie 593,88 eur s príslušenstvom, konanie zastavil iba v časti sumy 593,88 eur (bez jej príslušenstva), hoci žalobkyňa čiastočné späťvzatie žaloby formulovala jednoznačne: „v časti o zaplatenie sumy 593,88 € s prísl. titulom uplatnenej zmluvnej pokuty pre omeškanie s platením úverových splátok berieme žalobu späť...“. O príslušenstve sumy 593,88 eur rozhodol bez akéhokoľvek vecného či právneho odôvodnenia výrokom o zvyškovom zamietnutí žaloby. Teda rozhodol aj o tej časti žalobného nároku, o ktorej v rámci dispozitívneho práva žalobkyne (v zmysle ktorého môže až do právoplatného skončenia sporu vziať žalobný návrh v celom rozsahu alebo v časti späť) žalobkyňa už ďalej konať nechcela (§ 144, § 145 ods. 2 , ktorým postupom jej súd prvej inštancie znemožnil realizovať jej základné procesné práva a tým je odňal možnosť konať pred súdom.

7. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku citoval viacero ustanovení právnych predpisov avšak bez toho, aby tieto uspokojivým spôsobom vyložil a najmä riadne (konkrétne) aplikoval na prejednávanú vec. Z odôvodnenia nie je zrejmé z akého dôvodu sú citované ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (body 17,22,23,24 odôvodnenia napadnutého rozsudku), účinného do 10.6.2010 a zároveň zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (body 7-10 odôvodnenia). Súd prvej inštancie uvádza, že v danom

prípade sa jedná o pôžičku (bod 12), ktorú je potrebné posudzovať v zmysle citovaných ustanovení zákona, čomu však predchádza citácia ustanovení Obch.z. týkajúcich sa úveru, ust. ZoSÚ a § 52 ods. 1 O.z.. Súd prvej inštancie na jednej strane uvádza, že ide o spotrebiteľský úver, ktorý sa pre absenciu náležitostí zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm a/ ZoSÚ), na inom mieste uvádza, že zmluva je nejasná, nezrozumiteľná a napokon (v bode 27 odôvodnenia) uzatvára, že považoval zmluvu pre absenciu základných náležitostí za absolútne neplatnú. V rozpore s uvedeným opätovne uvádza, že žalovanému bola poskytnutá pôžička 3461,33 eur, z ktorej uhradil 325,36 eur, zostáva k úhrade 3.135,97 eur (žalobkyňa uplatňuje 4.388,12 eur), túto čiastku ako zostatok úveru posúdil ako bezdôvodné obohatenie s poukazom na uvedené (?) bez toho aby uviedol, ktoré zákonné ustanovenia (týkajúce sa bezdôvodného obohatenia), ktorého predpisu a z akého dôvodu aplikoval, prečo by sa malo jednať o bezdôvodné obohatenie, hoci išlo o zásadnú otázku i pre posúdenie dĺžky premlčacej doby. Citoval síce ust. § 100 ods. 1, § 107 ods. 1 O.z. a § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., avšak z odôvodnenia výslovne nevyplýva či sa námietkou premlčania zaoberal na námietku žalovaného alebo ex offo. Súd prvej inštancie si neurobil dostatočne jasno ani v otázke predmetu konania, vytýčil termín pojednávania v čase, kedy nebola v žalobe dostatočne špecifikovaná žalobkyňou uplatnená pohľadávka, tento nedostatok bol iba čiastočne odstránený v podaní žalobkyne z 8.11.2016. Súd prvej inštancie nevyhodnotil ani výpoveď zmluvy pôvodnou žalobkyňou z 23.12.2012, ktorú označil za zosplatnenie úveru, ku ktorej právnemu posúdeniu nepristúpil. Podľa § 103 O.z. ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. Podľa § 565 O.z. ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Ustanovenie § 103 O.z. rešpektuje zásadu zmluvnej voľnosti občianskoprávnych vzťahov, ktorá umožňuje, aby sa zmluvné strany dohodli aj na splnení dlhu plnením v splátkach. Zákon stanovuje, kedy v prípade dohody o plnení v splátkach začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok a to tak, že jednotlivé splátky sa premlčujú samostatne (premlčacia doba jednotlivých splátok začína plynúť odo dňa zročnosti jednotlivej splátky). Ustanovenie § 103 O.z. však treba vykladať vo väzbe na právne dôsledky uvedené v ustanovení § 565 O.z., ktoré obmedzuje veriteľa v práve požadovať splnenie celého dlhu. Právo žiadať zaplatenie celej pohľadávky môže veriteľ len do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky. Ak by veriteľ svoje právo nevyužil, pokračovala by premlčacia doba iba vo vzťahu k neuhradenej splátke. Samotnú realizáciu splatnosti dlhu ustanovenie § 565 O. z. podmieňuje žiadosťou veriteľa (nenastáva automaticky zo zákona). Pre splatnosť pohľadávky v dôsledku straty výhody splátok nie je významné, kedy veriteľ mohol dlžníka z dôvodu jeho omeškania so splátkami o zaplatenie celej pohľadávky (alebo jej zostatku) najskôr požiadať, ale či a kedy sa rozhodol svoje oprávnenie využiť a o zaplatenie celej pohľadávky skutočne požiadal. Ustanovenie § 103 O. z., upravujúce plynutie premlčacej doby odo dňa zročnosti nesplnenej splátky, výslovne odkazuje na ustanovenie § 565 O. z., podľa ktorého splatnosť celého dlhu nenastáva automaticky zo zákona (nezaplatením splátky, po vykonanej poslednej úhrade). Ustanovenie § 565 O. z. len umožňuje veriteľovi pri splnení zákonom stanovených predpokladov žiadať zaplatenie celej pohľadávky naraz a to iba vtedy, ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo veriteľa je pritom časovo ohraničené, keďže veriteľ ho môže využiť iba do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Nevyužitím tohto práva veriteľa alebo márnym uplynutím lehoty na zaplatenie ďalšej splátky, resp. do jej účinného splnenia, nedochádza k splatnosti celého dlhu, ale platí naďalej pôvodné dojednanie o splátkach (nie sú dotknuté dôsledky omeškania s tou ktorou splátkou). Toto právo však veriteľ opäť získa, ak sa dlžník dostane do omeškania nezaplatením ďalšej splátky. Ak veriteľ riadne a včas svoje právo neuplatnil, môže voči dlžníkovi požadovať naďalej len dohodnuté splátky. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie odvodzoval splatnosť celej pohľadávky priamo zo zákona, bez ohľadu na skutočnosť či a aká bola dohoda zmluvných strán, neskúmal náležite ani zákonom stanovené podmienky ustanovené v § 565 O. z., najmä právo veriteľa na zaplatenie celého dlhu, ako ho uplatnil, kedy sa tak stalo a s akými právnymi následkami, nesprávne vec právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav. Rozsudok súdu prvej inštancie zvyškovo zamietajúci žalobu nemusel byť nutne v celom rozsahu vecne nesprávnym, bol však predčasným a z pohľadu poskytnutia právnych argumentov na podporu záveru o premlčaní žalobou uplatneného nároku nenáležitým (nepreskúmateľným alebo tiež arbitrárnym). Bol vnútorne rozporným, keď súd prvej inštancie považoval úver za bezúročný a bez poplatkov a následne

z tých istých dôvodov označil zmluvu za absolútne neplatný právny úkon, čo mu dôvodne odvolateľka vytýkala. Uvedené malo za následok nemožnosť posúdenia zo strany odvolacieho súdu správnosti zvoleného spôsobu rozhodnutia, rozsudok súdu prvej inštancie v časti zostatkovo zamietajúcej žalobu nespĺňal požiadavky obsiahnuté v ustanovení § 220 ods. 2 na riadne odôvodnenie rozsudku, najmä požiadavku presvedčivosti, ani požiadavky naň kladené ust. § 191 ods. 1 CSP. Jedná sa o závažné procesné pochybenia, v dôsledku ktorých došlo k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý proces a zároveň k odňatiu im možnosti konať pred súdom, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. Z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie postráda náležitú argumentáciu vo vzťahu k zamietajúcemu výroku, ako aj vzhľadom na absenciu komplexného hodnotenia vykonaných dôkazov (každý jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti), chýbal argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať. Uvedeným procesným postupom a rozsudkom súd prvej inštancie znemožnil najmä odvolateľke, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nebolo možné napraviť pred odvolacím súdom, a preto odvolaciemu súdu nezostalo nič iné, len v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zvyškovo zamietajúcej žalobu a v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania zrušiť a podľa § 391 ods. 1 vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Súd prvej inštancie je v zmysle § 391 ods. 2 viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol. Náležité odôvodnenie rozhodnutia súdu je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia, ktoré sa vysporiada aj so všetkými relevantnými špecifickými námietkami strany.

9. Podľa § 396 ods. 3 ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

10. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435