Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_26Co-88-2017.pdf
PDF · 117.91 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/88/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov Mgr. Jozefa Mačeja a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, adresa sídla Bratislava, Pajštúnska 5, zastúpenej splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, adresa sídla Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanému: Q. E., nar. X. F. XXXX, adresa trvalého pobytu P., J. XXX, o 308,88 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo 4. januára 2017 č.k. 3C/230/2014-77, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému sa priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu účelne vynaložených trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1.1 Rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 3 ods. 1 a 2 a § 4 ods. 1 a 2 ZoSÚ2001 (zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov), § 273 § 497, § 261 ods. 3 písm. d) Obz (zákon č. 514/2003 Z.z. Obchodný zákonník v znení jeho neskorších zmien a doplnení), § 53 ods. 1, 2 a ods. 3, § 52, § 39, § 517 ods. 1 a 2, § 524 ods. 1 a 2, § 525, § 526 ods. 1 a 2, § 489, § 488, § 565 O.z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov), § 23a ZoOS1992 (zákon číslo 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa) a § 92 ods. 8 ZoB (zákon číslo 483/2001 Z.z. o bankách) a vecne nepreukázaním pasívnej legitimácie žalovaného a aktívnej legitimácie žalobkyne v tomto konaní z dôvodu, že žalobkyňa nepreukázala svoje tvrdenia o platnom postúpení vymáhanej pohľadávky. Žalobkyňa totiž nepredložila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení a to, že pred postúpením pohľadávky bankou, banka žalovaného písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a žalovaný napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní, banka neukončila záväzkový vzťah a úver pred postúpením pohľadávky nebol splatný, pohľadávka banky v čase jej postupovania nebola postúpiteľná, jej postúpenie bolo objektívne (zo zákona) neprípustné, nakoľko svojím obsahom a účelom bolo v priamom rozpore so zákonom a ako také podľa § 39 O.z. bolo neplatné medzi stranami zmluvy o postúpení pohľadávok, a voči žalovanému neúčinné.
1.2 Z vykonaného dokazovania mal za dokázané, že právna predchodkyňa žalobkyne (Slovenská sporiteľňa, a.s.) a žalovaný dňa 1.8.2006 uzavreli písomnú zmluvu o splátkovom úvere číslo 0252871590, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver v sume 1.228,17 eur (37.000 SK) s úrokom 18,40 % ročne. Žalovaný tento úver mal splácať v 59 mesačných splátkach po 34,32 eur, vždy
k 20. dňu v kalendárnom mesiaci spolu s poplatkom za správu úveru 1,99 eur mesačne. Žalovaný čerpal úver v rozsahu 1.228,17 eur, pričom tento riadne a včas nesplatil. Žalovaný svoj záväzok splatil len vo výške 1.150,84 eur. Takúto zmluvu vyhodnotil za spotrebiteľskú (inak typovú, uzatvorenú podľa predtlače veriteľa), z dôvodu, že na jednej strane vystupuje fyzická osoba - spotrebiteľ (v tomto konaní žalovaný), ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a na strane druhej právnická osoba - dodávateľ (v tomto konaní právna predchodkyňa žalobkyne), ktorý pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti.
1.3 Banka svojím oznámením zo 16.10.2012 oznámila žalovanému na adresu J. XXX v P., že postúpila pohľadávku na žalobkyňu zmluvou o postúpení pohľadávky z 27.9.2012 s tým, že žalovaný má plniť záväzok výlučne postupníkovi od okamihu doručenia oznámenia.
1.4 Zo zmluvy o postúpení pohľadávok číslo 1175/2012/CE mal za preukázané, že predmetom tejto zmluvy bolo postúpenie pohľadávky právnej predchodkyne žalobkyne (banky) z práve citovanej úverovej zmluvy voči žalovanému. V čase postúpenia tejto pohľadávky právna predchodkyňa žalobkyne pohľadávku špecifikovala ako pohľadávku na istine po splatnosti vo výške 1.387,29 eur, úrokoch celkom vo výške 535,26 eur, riadnych úrokoch 12,06 eur, UZO vo výške 95,31 eur, UONZ vo výške 427,89 eur.
1.5 Súdu nebol predložený žiadny dôkaz napríklad vo forme výzvy banky, ktorým by mal za preukázané, že banka (veriteľ) pred postúpením pohľadávky vyzvala žalovaného na zaplatenie jeho záväzku. V zmysle zmluvy o splátkovom úvere, uzavretej medzi SLSP a.s. a žalovaným, bolo dohodnuté plnenie záväzku (dlhu) žalovaného v splátkach, ktorých výška a čas zročnosti boli dohodnuté. Správanie banky, dôsledkom, ktorého je postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy, nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako je to požadované zákonom o bankách. V tejto súvislosti uzavrel, že postúpením pohľadávky na subjekt, na veriteľa, ktorý bankou nie je, došlo podľa § 252 ods. 1 a 2 O.z. k zmene obsahu práva dlžníka. Postúpeniu pohľadávky banky na nebankový subjekt (žalobkyňu) bránilo ustanovenie § 252 ods. 1 a 2 O.z., aj je preto podľa § 39 O.z. neplatné, odporujúce obsahu zákona.
1.6 V konaní nebol žalobcom predložený žiadny dôkaz a nebolo žalobcom preukázané, že bola bankou vyhlásená mimoriadna splatnosť alebo žeby zmluvný vzťah z úverovej zmluvy veriteľa - banky a žalovaného zanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy o úvere. Nemožno preto urobiť záver o tom, žeby bol predmetný úver ku dňu postúpenia bankou (k 27.9.2012) splatný. V tejto súvislosti zaujal právny názor, že banka v prejednávanej veci mohla postúpiť len splatnú pohľadávku tú časť svojej pohľadávky, ktorá bola splatná, teda len tú časť, ktorú už dlžníci mali skutočne zaplatiť, ale nezaplatili riadne a včas. Postúpenie neplatne zosplatnenej pohľadávky vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39 O.z., poukazujúc v tejto súvislosti na rozsudky Krajského súdu v Trnave z 30.11.2015 č.k. 23Co/623/2014-132 a z 20.4.2016 č.k. 10Co/328/2015-161 v zmysle ktorých banka mohla postúpiť v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona číslo 483/2001 Z.z. o bankách len splatnú pohľadávku.
1.7 Žalobkyňa nedokázala, že sa stala platne a účinne veriteľom uplatňovanej pohľadávky v akejkoľvek výške, nepreukázala svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie a preto súd žalobu zamietol. 1.8 Pre dôvody neplatnosti postúpenia pohľadávky bankou sa potom nezaoberal hodnotením dôkazov oznámením o postúpení pohľadávky, pretože oznámenie by malo právny význam len v prípade, že by pred postúpením pohľadávky banky boli splnené zákonné podmienky podľa zákona o bankách. Obdobne bez právneho významu potom bol aj pokus o zmier žalobkyne zo 4.10.2013 adresovaný žalovanému a obsahujúci výzvu žalovanému, aby uhradil celú dlžnú čiastku vo výške 2.504,72 eur. 1.9 Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil právne § 255 ods. 1 C.s.p. a vecne nárokom žalovaného na plnú náhradu trov konania z dôvodu jeho plného úspechu v konaní. 2.1 Rozsudok napadla včasným odvolaním žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu úplným vyhovením žalobe, alternatívne s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, viniac súd prvej inštancie, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces.
2.2 Nesprávny bol záver súdu prvej inštancie, že postupovaná pohľadávka právnej predchodkyni žalobkyne voči žalovanému nebola v čase jej postúpenia splatná, nakoľko zmluva o postúpení
pohľadávok, z ktorej si žalobkyňa v tomto konaní uplatňovala voči žalovanému právo na plnenie bola uzatvorená dňa 27.9.2012 a konečná splatnosť úveru z ktorého predmetná pohľadávka pochádza nastala v súlade s dohodou zmluvných strán dňa 20.7.2011.
2.3 Oznámenie o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka (žalobkyne) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník (žalovaný) sa v takomto prípade nemôže úspešne domáhať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ani jej prípadnej neexistencie. Súd prvej inštancie preto pochybil a vec nesprávne právne posúdil ak napriek predloženému oznámeniu o postúpení pohľadávky skúmal platnosť zmluvy o postúpení. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11.6.2003 spisovej značky 4Obo 210/01 a rozsudok Krajského súdu v Žiline z 30.6.2016 spisovej značky 5Co/222/2016, uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo 4.5.2016 spisovej značky 1Co 387/2015 a uznesenie Krajského súdu v Žiline z 30.11.2015 spisovej značky 8Co 564/2015.
2.4 Ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobkyne, ako postupníka pohľadávky, nakoľko zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a toto ustanovenie nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Z predmetného ustanovenia ďalej vyplýva, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi podľa § 92 ods. 8 ZoB nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo ZoB avšak nie sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok.
2.5 Žalobkyňa sa taktiež nestotožňuje so záverom súdu o tom, že v konaní nebola preukázaná žiadna dohoda veriteľa a dlžníka, z ktorej by vyplývalo, že dal dlžník súhlas k postúpeniu pohľadávky a poukazuje na bod 19.16 všeobecných obchodných podmienok, v zmysle ktorého žalovaný výslovne súhlasil s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky. Naproti tomu žalovaný je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne len s predchádzajúcim písomným súhlasom banky. V tejto súvislosti poukazujúc na uznesenie Krajského súdu v Prešove spisovej značky 10 Co/76/2016 zo 7.12.2016 ďalej dôvodila, že ustanovenie § 89 ods. 1 ZoB pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení ZoB, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nevylučuje odchylnú úpravu vzájomných vzťahov.
2.6 Pohľadávky banky voči jej klientom nemožno považovať za druh pohľadávok, ktoré v zmysle § 525 O.z. nemožno postúpiť. Postúpením takýchto pohľadávok totiž nedochádza k zmene ich obsahu ani k zhoršeniu postavenia dlžníka a preto tento druh pohľadávok nespadá pod okruh výnimiek (§ 525 ods. 1 O.z.) zo všeobecne platnej zásady, že predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky môže byť akákoľvek pohľadávka (§ 524 ods. 1 O.z.). Postúpením pohľadávky banky na inú osobu dochádza len k zmene v osobe veriteľa.
3. Žalovaný odvolacie námietky nepodal a k odvolaniu žalobkyne sa nevyjadril.
4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti ako aj v časti rozhodnutia o trovách konania vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p..
5. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 5. júna 2018 (§ 219 ods. 1, 3 C.s.p. v spojení s § 378 ods. 1 C.s.p.).
6. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C.s.p. záväzný skutkový stav reprodukovaný v odseku 1.2 až 1.5 tohto rozsudku. Žalobkyňa nenapadla skutkový záver súdu prvej inštancie, že žalovanému nebola doručená výzva na zaplatenie dlhu pred postúpením pohľadávky, resp., že sa nedostala do takej jeho dispozície, že sa mohol oboznámiť s jej obsahom. V dôsledku toho sa odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi nemohol zaoberať správnosťou tohto skutkového záveru (§ 380 ods. 1 C.s.p.).
7. Odvolací súd sa stotožňuje s námietkou žalobcu o nesprávnom právnom závere súdu prvej inštancie o tom, že vymáhaná pohľadávka v čase jej postupovania nebola splatná (jej splatnosť nastala podľa zmluvy dňa 20.7.2011), ako aj s námietkou o nesprávnom výklade ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom k 27.9.2012. Súd prvej inštancie (s odkazom na niektoré rozhodnutia odvolacích súdov) vyslovil názor, že predpokladom postúpenia pohľadávky bankou na tretiu osobu je, aby bola vyhlásená za predčasne splatnú, teda že banka môže postúpiť len splatnú pohľadávku. Ústavný súd SR síce vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, kedy sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona (porov. napr. III. ÚS 341/07, I. ÚS 351/2010, I. ÚS 306/2010, III. ÚS 72/2010). Zároveň však treba vychádzať z toho, že podstatou výkladu (akoukoľvek metódou) je vždy len výklad, teda objasňovanie významu právnej normy, ktorej primárnym nositeľom je jazyk. Preto má jazykový výklad prvotný význam pri určovaní obsahu právnej normy. Ostatné výklady nadväzujú práve na jazykový výklad, keďže práve jazyk umožňuje pochopenie obsahu napísaného a vyjadreného, a to podľa výkladových princípov, ktoré rozpracúva právna metodológia. To je vyjadrené napr. v často citovanom náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 21/96 vetou: „Je nutné sa pritom [t. j. pri výklade normy, pozn.] vyvarovať ľubovôle; rozhodnutie súdu sa musí zakladať na racionálnej argumentácii.“ Racionálna argumentácia znamená v podstate to, že výklad právnej normy musí byť metodologicky korektný, teda jednotlivé výkladové metódy musia byť korektne aplikované so všetkými svojimi predpokladmi a obmedzeniami. Už vzhľadom na to nemôže súd svoj výklad právnej normy podporiť jedným argumentom, ktorý sa mu hodí, a iné argumenty (výkladové metódy) nechať nepovšimnuté. Súdom prvej inštancie vyslovený záver potom z citovaného ustanovenia nemožno riadnym výkladom vyvodiť.
8. Už podľa doslovného znenia prvej vety § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. platí, že ak je klient banky napriek jej písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe. Z gramatického výkladu tohto ustanovenia je zrejmé, že formulácia „tomuto záväzku“ je mužského rodu a vzťahuje sa k pojmu „peňažný záväzok“, s ktorého časťou je dlžník v omeškaní. Banka je teda podľa citovaného ustanovenia oprávnená postúpiť celú pohľadávku zodpovedajúcu záväzku, s ktorého čo len časťou je dlžník v omeškaní. Už samotný jazykový výklad tohto ustanovenie teda svedčí proti záveru, že by banka bola oprávnená postúpiť len tú časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní. To potom ale nevyhnutne vedie k záveru, že z citovaného ustanovenia nevyplýva, že by celá postupovaná pohľadávka musela byť splatná v čase jej postúpenia.
9. Proti tomuto záveru ďalej svedčí aj systematický a logický výklad tejto vety v spojení s ďalšími vetami § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. Z druhej vety totiž vyplýva, že právo postúpiť pohľadávku nemôže banka uplatniť, ak klient (dlžník) ešte pred postúpením uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva. Podľa § 488 Občianskeho zákonníka zo záväzkového vzťahu vzniká veriteľovi právo na plnenie (pohľadávka) a dlžníkovi povinnosť plniť. Splnením pritom podľa § 559 Obč. zák. zanikne dlh. Vzhľadom na koreláciu dlhu dlžníka a pohľadávky veriteľa však splnením dlhu dlžníka zároveň zaniká aj pohľadávka veriteľa. To isté platí aj podľa § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka. Splnením dlhu (záväzku) dlžníka teda zaniká spôsobilý predmet postúpenia, keďže podľa § 524 Obč. zák. možno postúpiť len pohľadávku, teda právo na plnenie, ktoré ešte nebolo splnené. Ak už splnené bolo, pohľadávka zanikla a neexistuje a nemožno ju postúpiť. Tieto závery sú podľa odvolacieho súdu takmer notorietou a ťažko možno predpokladať, že by neboli známe zákonodarcovi v roku 2001 pri prijímaní zákona č. 483/2001 Z.z. Ak by však z § 92 ods. 8 tohto zákona mala vyplývať len možnosť
postúpiť splatnú pohľadávku, nemala by druhá veta tohto odseku vôbec zmysel. Ak totiž klient uhradí banke omeškaný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva, tento záväzok podľa cit. § 559 Obč. zák. aj § 324 ods. 1 Obch. zák. zanikne, a tým zanikne aj korelujúca pohľadávka banky. Zaniknutú pohľadávku však nie je vôbec možné postupovať. Druhá veta § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. by teda zakazovala niečo, čo nie je možné - zakazovala by postúpenie pohľadávky, ktorá bola uspokojená v celom rozsahu vrátane príslušenstva, teda ktorá neexistuje. Nemožno racionálne predpokladať, že by zákonodarca sledoval cieľ vydať celkom zbytočnú a nezmyselnú normu. Práve naopak, druhá veta § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. nadobudne racionálny zmysel len vtedy, ak sa prvá veta interpretuje tak, že postúpiť je možné celú (aj nesplatnú) pohľadávka, ktorej časť je splatná a dlžník (klient) je v omeškaní s jej úhradou o viac ako 90 dní. V takom prípade druhá veta znamená, že ak dlžník omeškanú časť v celom rozsahu zaplatí (vrátane príslušenstva) zanikne právo banky postúpiť zvyšnú (nesplatnú) časť svojej pohľadávky.
10. Na tieto závery potom nadväzuje logika a systematika časti druhej vety za bodkočiarkou § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.. Podľa nej platí, že ak súčet omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok, potom „to neplatí“, teda neplatí časť pred bodkočiarkou. Neplatí teda to, že banka nemá právo postúpiť pohľadávku, ak dlžník uhradil celú omeškanú časť svojho záväzku vrátane príslušenstva. Opäť si možno položiť otázku, aký význam by táto norma mala, ak by prvá veta § 92 ods. 8 dovoľovala postúpiť len splatnú pohľadávku. V takom prípade by totiž uhradením omeškanej časti tohto záväzku táto (splatná) pohľadávka zanikla a banka by ju nemohla postúpiť, lebo by neexistovala, zvyšnú časť by banka nemohla postúpiť, lebo by jej to už prvá veta nedovoľovala. Načo by potom zákonodarca v § 92 ods. 8 časti druhej vety za bodkočiarkou normoval, že jej právo postúpiť pohľadávku pri uhradení nezaniká, keď by jej vlastne podľa prvej vety tohto odseku ani nevzniklo? Aj časť druhej vety za bodkočiarkou tak možno racionálne vykladať v súvislosti s prvou vetou a prvou časťou druhej vety tak, že ak aj dlžník omeškanú časť záväzku v celom rozsahu zaplatí (vrátane príslušenstva), potom má banka predsa len právo postúpiť zvyšok tejto pohľadávky (nesplatný zvyšok, teda s ktorého úhradou dlžník nie je v omeškaní), ak celkový súčet omeškaní klienta so splnením čo len časti tohto záväzku presiahol jeden rok.
11. Na základe uvedeného tak treba uzavrieť, že gramatickou, systematickou, logickou a teleologickou výkladovou metódou treba obsah normy v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. vyložiť takto: Ak je napriek písomnej výzve banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky celú svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku (teda vrátane časti, ktorá ešte nie je splatná a s ktorého splnením dlžník nie je v omeškaní) postúpiť inej osobe. Právo postúpiť túto pohľadávku banka nemôže využiť, ak klient ešte pred postúpením uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva. Ak ale súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku presiahol jeden rok, potom je banka oprávnená postúpiť zvyšnú časť pohľadávky, aj keď klient pred postúpením uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva.
12. V prerokúvanej veci však stotožnenie sa s týmto názorom odvolateľa nemá žiaden vplyv na výsledok odvolacieho konania. Bez ohľadu na interpretáciu zvolenú súdom prvej inštancie alebo odvolacím súdom je požiadavkou § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. pre platné postúpenie pohľadávky jednak 90- dňové omeškania dlžníka, jednak písomná výzva banky doručená dlžníkovi. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná a jej postúpenie by odporovalo zákonu (§ 525 ods. 2 Obč. zák.) a ako také je neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) účinne písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.
13. V dôsledku nesplnenia tejto podmienky je potom vo výsledku správny záver súdu prvej inštancie, že postúpenie pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a.s., zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0252871590 odporuje zákonu a žalobkyňa sa nestala veriteľom tejto pohľadávky, kvôli čomu jej chýba aktívna legitimácia (tu pozri aj rozsudok NS SR z 24.4.2018 sp. zn. 1Cdo 147/2017). V tejto súvislosti odvolací súd ešte dodáva, že pokiaľ ustálená súdna prax (R 4/2008) už v minulosti ustálila, že zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá v rozpore s ustanovením § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ak by postúpenie
odporovalo dohode s dlžníkom) je absolútne neplatným právnym úkonom (§ 39 OZ), tak takýto záver platí o to viac, ak postúpenie pohľadávky odporuje zákonu na dodržiavanie ktorého sa zmluvné strany dôvodne pri uzatváraní zmluvy o peňažnom záväzku spoliehali.
14. Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na judikát uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov SR pod číslom 119/2003, spisovej značky 4Obo 210/01, odvolací súd (osvojujúc si názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovaný v jeho rozhodnutí z 24. apríla 2018 spisovej značky 1Cdo 147/2017) uvádza, že podľa jeho názoru sa jedná o judikát v obchodnoprávnom spore staršieho dáta, ktorého závery v súčasnosti nie je možné aplikovať v oblasti spotrebiteľského práva, ktoré spočíva na diametrálne odlišných (až protichodných) princípoch ako právo obchodné. Predmetný judikát nevylučuje (a ani nemôže) možnosť súdneho prieskumu platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, najmä v prípade, keď samotná právna úprava postúpenia pohľadávky podľa O.z. obsahuje ustanovenie o zákaze postúpenia (§ 525 O.z.). Je preto logické, že ak bola postúpená pohľadávka v rozpore so zákonom, nemožno uvedené konvalidovať ani včasným a riadnym oznámením o postúpení pohľadávky dlžníkovi. Následkom postupu pohľadávky, ohľadom ktorej nie je cesia podľa § 525 O.z. alebo podľa osobitných predpisov dovolená, je absolútna neplatnosť postupnej zmluvy pre jej rozpor so zákonom (§ 39 O.z.), pričom na absolútnu neplatnosť postúpenia musí prihliadnuť súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ak teda dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadom ktorej to zákon vylučuje, ide o cesiu neplatnú ex tunc a jej neplatnosť nie je možné zhojiť.
15. Pokiaľ ide o odvolateľom nastolenú právnu otázku, či si banka so svojím klientom môžu dojednať vzájomné práva a povinnosti odchylne od ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB odvolací súd udáva, že zadefinovanie podmienok, za ktorých môže banka pristúpiť k postúpeniu pohľadávky (v rámci bankového zákona) je z povahy veci úpravou, ktorej zmyslom (účelom) je to, že bez plnenia takýchto podmienok k postúpeniu prísť nemôže (nesmie). Z pohľadu tolerovateľnosti správania sa subjektov nepochybne súkromnoprávneho vzťahu zmluvy o postúpení pohľadávky je preto rozhodujúce, že u jedného z týchto subjektov a to u postupcu treba usudzovať na existenciu zákonnej povinnosti správať sa určitým spôsobom - neplatí tu, že ho nemožno nútiť konať, čo zákon neukladá, ale je tu presný opak v podobe záujmu zákonodarcu na tom, aby sa konalo určitým zákonom predpokladaným spôsobom. Ak sa strana nespráva spôsobom výslovne stanoveným zákonom a koná jednoznačne v jeho rozpore v neprospech spotrebiteľa je takéto konanie je potrebné považovať za zakázané, a teda aj odporujúce zákonu a tak v konečnom dôsledku neplatné (tu pozri aj Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. marca 2018 spisovej značky 7Cdo 26/2017).
16. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti žaloby potvrdil, a to vrátane vecne správneho a odvolaním osobitne nenapadnutého závislého výroku o náhrade trov konania.
17. O nároku na náhradu trov rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 369 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p., a to tak, žalovaný bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. C.s.p.) a vznikol mu voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.)
18. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p. ). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p. ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p. ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p. ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p. ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p. ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p. ).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p. ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p. ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).