Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11S/86/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a sudcov JUDr. Milana Straku a JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. v právnej veci žalobcu: BIZ MIND SK s.r.o. v likvidácii so sídlom Dukelská 1219/13, Nové Mesto nad Váhom, IČO: 36 342 220, zastúpeného JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom so sídlom Gelnická 33, Košice proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101087495/2017 zo dňa 26. mája 2017, takto

rozhodol:

Krajský súd z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101087495/2017 zo dňa 26. mája 2017 vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal súdneho prieskumu a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 101087495/2017 zo dňa 26. mája 2017. Napadnutým rozhodnutím žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 1189883/2017/2017 zo dňa 28.02.2017, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2012 vo výške 94.218,37 €, keď správca dane nepriznal nadmerný odpočet v sume 80.313,02 € a vyrubil daň v sume 13.905,35 €

2. Správca dane neuznal žalobcovi právo odpočítať si jednak DPH vo výške 2.809,20 € za nákup lepiacej pásky a etikiet z dodávateľskej faktúry č. 04/12/2809 zo dňa 28.9.2012 a č. 05/12/2809 zo dňa 28.9.2012 od spoločnosti RINID, s.r.o., DPH vo výške 22.977,27 € za sprostredkovanie predaja kuracích pŕs a lepenia etikiet a kolkov z dodávateľskej faktúry č. 280901212 zo dňa 28.9.2012 a č. 280902212 zo dňa 28.9.2012 od spoločnosti Bussiness enterprise, s.r.o. a jednak DPH vo výške 68.401,86 € z dodávateľských faktúr od dodávateľa FAMAX plus s.r.o. so sídlom Klincová 37/B, Bratislava, IČO: 46 375 830 za nákup mrazených kuracích pŕs Brasil, a to konkrétne:

- faktúra č. 262012 zo dňa 5.9.2012 množstvo 20 480 kg v celkovej hodnote 67 584,00 eur, daň vo výške 11 264,00 eur,

- faktúra č. 272012 zo dňa 06.09.2012 množstvo 21 280 kg v celkovej hodnote 70 224,00 eur, daň vo výške 11 704,00 eur,

- faktúra č. 282012 zo dňa 14.09.2012 množstvo 20 480 kg v celkovej hodnote 67 584,00 eur, daň vo výške 11 264,00 eur,

- faktúra č. 302012 zo dňa 19.09.2012 množstvo 21 024 kg v celkovej hodnote 68 622,34 eura, daň vo výške 11 437,06 eura,

- faktúra č. 312012 zo dňa 21.09.2012 množstvo 20 480 kg v celkovej hodnote 67 584,00 eur, daň vo výške 11 264,00 eur,

- faktúra č. 332012 zo dňa 27.09.2012 množstvo 20 480 kg v celkovej hodnote 68 812,80 eura, daň vo výške 11 468,80 eura. Platba za nákup tovaru prebehla bezhotovostne, cez účet.

3. Žalovaný pri svojom novom rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu zisteného správcom dane, ktorého zistenia boli doplnené v intenciách rozsudku Najvyššieho súdu SR, ktorý vo veci rozhodoval ako odvolací súd. Skúmal aj vedomosť žalobcu o jeho účasti na zneužívajúcom konaní, ktorého cieľom bolo získanie daňovej výhody.

4. Žalobca v podanej žalobe namietal, že právnym problémom, ktorý bolo treba vyriešiť bola otázka, či bol tovar dodaný spoločnosťou FAMAX plus, s.r.o. a či predložil dôkazy, ktoré by preukazovali uskutočnenie dodávky tovaru touto dodávateľskou spoločnosťou. Poukázal na to, že z obsahu spisu vyplýva, že A. I. vo všetkých svojich výpovediach potvrdil obchod s kuracími prsiami so spoločnosťou FAMAX, resp. FAMAX plus, s.r.o.. Obchod pritom opísal tak, že s M. Q. (spoločnosť FAMAX resp. FAMAX plus, s.r.o.) obchodovali dlhšiu dobu, a to asi od leta 2011. Tovar sa doviezol na Slovensko a po fyzickom prebratí tovaru bola bezhotovostne uhradená kúpna cena. Po preukázaní tejto úhrady bol tovar dopravený do miesta, ktoré uviedol M. Q.. Prepravu zabezpečovala spoločnosť J & M TRANSPED s.r.o.. Cena dopravy bola započítaná do ceny tovaru. K prekládke a nakládke tovaru nedošlo. Svedok vysvetlil prečo bol uvedený na zmluve ako kontaktná osoba. Žalobca mal za to, že z výpovedí jednotlivých svedkov ako aj predložených listinných dôkazov vyplynulo, že tovar existoval a preukázal, že ho dodala spoločnosť FAMAX plus, s.r.o.. Záver žalovaného, že dodávateľ žalobcovi vystavil len faktúry bez reálneho dodania tovaru alebo, že tovar nebol dodaný spoločnosťou FAMAX plus, s.r.o. je v extrémnom rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu.

5. Taktiež podľa žalobcu nie je zrejmé, prečo zisteniam ohľadne spoločnosti FAMAX plus, s.r.o., ktoré nemohol nijako ovplyvniť a ani o nich nemohol vedieť, správne orgány pripísali vyššiu hodnotu závažnosti. Podľa jeho názoru, ak by daňové orgány vyhodnotili dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, museli by prijať logický záver, že spoločnosť FAMAX plus, s.r.o. tovar skutočne dodala. Žalovaný však nepostupoval podľa § 3 ods.3 a § 63 ods.2 Daňového poriadku a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi, nemá v nich oporu a súčasne je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Žalobca poukazoval na to, že vyhodnotenie dôkazov nebolo vykonané v súlade so zásadou objektívnej pravdy a právne závery správcu dane a žalovaného sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a ani pri žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia rozhodnutia z nich vyplývajú.

6. Žalobca zdôraznil, že z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.4Sžf/59/2015 a 4Sžf/22/2016 zo dňa 8.6.2016, ktorými odvolací súd zmenil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11S/27/2014 vyplynula pre žalovaného povinnosť, aby podľa vnútroštátnych procesných pravidiel obsiahnutých v daňovom poriadku overil, či došlo k zneužívajúcemu, prípadne podvodnému konaniu u dodávateľa žalobcu, prípadne aj u žalobcu samotného. Rovnako mal preveriť, či žalobca o takomto konaní vedel alebo musel vedieť, prípadne, že sa ho zúčastnil. Ide pritom o dôkazné bremeno správcu dane. V tomto ohľade žalobca poukázal na bod 54 rozsudku Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C- 354/03, C-355/03 a C-484/03 Optigen, podľa ktorého otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na práva platiteľa dane odpočítať DPH zaplatenú na vstupe. Žalovaný sa uvedenou námietkou vôbec nezaoberal.

7. Žalobca mal podľa žalovaného prijať sporné faktúry bez toho, aby zároveň prijal tovar a jeho vedomosť o fiktívnosti obchodu je teda nespochybniteľná. Rozhodnutie však obsahuje množstvo rozporov, ktoré toto tvrdenie žalovaného spochybňujú. Žalovaný na jednom mieste uvádza, že nespochybňuje existenciu tovaru ani jeho dodanie rakúskym odberateľom, no na druhej strane uvádza, že žalobcovi bola vystavená len faktúra bez reálneho dodania tovaru a išlo o obchody s fiktívnym, neexistujúcim tovarom. Ďalej žalovaný tvrdí, že nebolo spochybnené zapojenie osôb v reťazci a súčasne, že žalobca nepreukázal dodanie tovaru spoločnosťou FAMAX plus, s.r.o., ktorá bola zapojená v obchodnom reťazci. Rovnako žalovaný uvádza, že dodávateľ žalobcu nebol reálne fungujúcou spoločnosťou, no na druhej strane zistil, že tovar nakúpený od dodávateľa MADE GROUP, a.s. predala spoločnosti FAMAX plus, s.r.o. žalobcovi pod predajnú cenu a v množstve dodávaného tovaru sú rozdiely. Z uvedeného je podľa

žalobcu zrejmé, že v rozhodnutí žalovaného absentuje čo aj minimálna miera racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie.

8. Žalovaný argumentoval aj tým, že dodávateľ žalobcu nebol reálne fungujúcou spoločnosťou. Žalobca v tejto súvislosti poukazoval na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-277/14 PPUH Stehcemp, ktorý žalovaný odmietol s tým, že ho nie je možné aplikovať na daný prípad. Žalobca v podanej správnej žalobe poukazoval na konkrétny obsah vyššie uvedeného rozhodnutia a zotrval na svojom názore, že skutkový stav daňovej transakcie medzi žalobcom a jeho dodávateľom má prvky vyššie uvedeného rozsudku Súdneho dvora, čo je dôkazom o tom, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

9. Taktiež ohľadne nesprávne uvedeného identifikačného čísla spoločnosti FAMAX, s.r.o. žalobca poukázal na rozhodovaciu činnosti Súdneho dvora EÚ, konkrétne vec C-273/11 zo dňa 06.09.2012. Záverom zdôraznil, že dôkazné bremeno je spojené so zodpovednosťou za vznik dôkaznej núdze ohľadne preukázania tvrdených skutočností. So skutočností, ktoré uviedol vo svojej správnej žalobe je podľa jeho názoru zrejmé, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by žalobca prijal len fiktívne faktúry, že tovar nedodala spoločnosť FAMAX plus, s.r.o., ako aj účasť žalobcu na podvodnom konaní a ani to, či žalobca o takomto konaní vedel alebo musel vedieť. S poukazom na uvedené žaloba žiadal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

10. Žalovaný vo vyjadrení žiadal správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Zotrval na správnosti skutočností a záverov uvedených v žalobou napadnutom rozhodnutí. Zdôraznil, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, ktorým bolo vlastníctvo tovaru u dodávateľa žalobcu spochybnené a následná dodávka už nespĺňala skutkový stav skutočného obsahu právneho úkonu podľa § 3 ods.6 daňového poriadku v nadväznosti na vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods.1 zákona o DPH. Správca dane preveroval všetky subjekty zapojené do reťazca obchodov. Samotné faktúry spoločnosti FAMAX plus s.r.o., z ktorých si žalobca uplatnil odpočítanie dane, nespĺňajú náležitosti podľa § 71 ods.2 písm. a) zákona o DPH. Uviedol, že správca dane doplnil dokazovanie tak, ako bol zaviazaný odvolacím súdom. Takto doplneným dokazovaním bol potvrdený záver správcu dane uvedený už v jeho prvom rozhodnutí, ktoré bolo vo veci vydané. V prípade žalobcu bolo jednoznačne preukázané, že boli splnené obidve podmienky, pre ktoré nebolo žalobcovi možné priznať odpočítanie dane. Dodávateľ žalobcu neodviedol do štátneho rozpočtu daň, z ktorej si žalobca uplatnil odpočítanie dane, a teda niet pochýb, že vo vzťahu k štátnemu rozpočtu došlo k daňovému úniku. Žalobca spĺňa aj druhú podmienku, t.j. vedomosť o tom, že sa zúčastňuje daňového úniku. Dodávateľ žalobcu v čase uskutočnenia zdaniteľných obchodov nebol reálne fungujúcou spoločnosťou, žalobcovi vystavil len faktúru, bez reálneho dodania tovaru. Pokiaľ žalobca prijal spornú faktúru bez toho, aby zároveň prijal i tovar alebo službu, je jeho vedomosť o fiktívnosti takéhoto zdaniteľného obchodu nespochybniteľná.

11. Žalovaný ďalej uviedol, že správca dane dospel k záveru, že prostredníctvom uvedených spoločností je vytvorených viac fiktívnych plnení, ktoré ako celok vytvárajú umelú situáciu, ktorej cieľom je vytvorenie podmienok na získanie neoprávnenej výhody. Poukázal na to, že správca dane obchodné správanie daňových subjektov v rámci reťazového obchodu nekvalifikoval ako podvodné správanie, pri ktorom by sa musel preukazovať úmysel. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/02.

12. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len správny súd) preskúmal napadnuté rozhodnutia, vrátane rozhodnutia správcu dane, a postup správnych orgánov podľa § 177 ods. 1 SSP v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e) SSP), ktorými je súd v prejednávanom prípade viazaný (§ 134 ods. 1 SSP), vrátane dôvodov podľa § 134 ods. 2 SSP, a ustálil, že žaloba je dôvodná.

13. Z oboznámeného súdneho a administratívneho spisu predloženého žalovaným súd zistil tieto skutočnosti:

14. Predmetom konania v danej veci je preskúmanie rozhodnutia žalovaného zo dňa 26.05.2017, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín zo dňa 28.2.2017, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2012, keď správca dane s poukazom na ust. § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. neuznal žalobcovi právo odpočítať si DPH z dodávateľských faktúr od vyššie uvedených spoločnosti, z ktorých si najväčšiu sumu fakturoval

dodávateľ FAMAX plus s.r.o., za nákup mrazených kuracích pŕs Brasil faktúrami, ktoré sú rozpísané už skôr.

15. Ďalej bolo zistené, že ide o v poradí tretie rozhodnutie žalovaného vo veci. Prvotne správca dane rozhodol o nepriznaní nadmerného odpočtu a vyrubení dane rozhodnutím zo dňa 31.03.2014, ktoré bolo na odvolanie žalobcu žalovaným potvrdené rozhodnutím zo dňa 14.07.2014. Toto rozhodnutie bolo predmetom súdneho prieskumu. Tunajší súd rozsudkom č.k. 13S 229/2014-61 zo dňa 3.6.2015 žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Správny súd sa vo svojom rozhodnutí sám dotkol otázky podvodného konania, účasti žalobcu na tomto konaní a vedomostnej stránky veci. Na odvolanie žalobcu Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 1.12.2016 rozsudok tunajšieho súdu zmenil a rozhodnutie žalovaného a správcu dane zrušil, pričom zaviazal žalovaného doplniť dokazovanie výsluchom svedka A. Nečasa a následne sa zaoberať podľa vnútroštátnych pravidiel otázkou existencie podvodného, resp. zneužívajúceho konania, účasti žalobcu na ňom, vrátane otázky či vedel alebo mohol vedieť, že je jeho súčasťou. Na základe rozsudku NS SR žalovaný rozhodnutím zo dňa 11.1.2017 zrušil ostatné rozhodnutie správcu dane, ktorý nanovo rozhodol vo veci rozhodnutím zo dňa 28.2.2017.

16. Z pôvodne vykonaného dokazovania vyplynulo, že obchodovania s tovarom mrazené kuracie prsia Brasil sa účastnili viaceré spoločnosti, ktoré vytvorili v rámci Európskej únie reťazec v zložení Plusfood Hungary Kft (Maďarsko) - MADE GROUP, a.s. (Česko) - FAMAX plus s.r.o. (Slovensko) - BIZ MIND SK s.r.o. (žalobca, t.j. Slovensko) - NOE Handels GmbH (Rakúsko), resp. WF Interfoods Handels m.b.H. (Rakúsko). Na území Slovenska vystupovali v rámci vyššie uvedeného obchodného reťazca dve spoločnosti (žalobca a FAMAX plus s.r.o.), pričom intrakomunitárne nadobudnutie tovaru na Slovensku malo nastať v spoločnosti FAMAX plus s.r.o., ktorá bola povinná priznať a odviesť DPH z nadobudnutia tovaru na Slovensku a následne, po dodaní tohto tovaru žalobcovi si mohla súčasne túto DPH aj odpočítať, avšak z ceny tovaru fakturovaného žalobcovi bola povinná odviesť DPH do štátneho rozpočtu, čo však neučinila a DPH v tejto spoločnosti je nevymožiteľná. Dodávateľská spoločnosť je nekontaktná, nespolupracovala so správcom dane, jej konateľom bol po Mariánovi Q. od roku 2010 p. O., ktorý je bezdomovcom. Marián Q. disponoval s účtom dodávateľskej spoločnosti aj po tom ako už nebol štatutárom spoločnosti.

17. Zdaniteľné plnenie sa v časti obchodného reťazca MADE GROUP, a.s. (Česko) - FAMAX plus s.r.o. (Slovensko) - BIZ MIND SK s.r.o. (žalobca, t.j. Slovensko) - NOE Handels GmbH (Rakúsko), resp. WF Interfoods Handels m.b.H. (Rakúsko) realizovalo bez akejkoľvek prekládky tovaru a celú prepravu zabezpečovala spoločnosť J & M TRANSPED, s.r.o. Olomouc, ktorá celú túto prepravu (z Hněvotína cez Nové Mesto nad Váhom do Viedne) fakturovala spoločnosti MADE GROUP, a.s., pričom za českú spoločnosť MADE GROUP, a.s. konal Aleš Nečas, ktorý organizačne zabezpečoval celú prepravu tovaru z Čiech, cez Slovensko až do Rakúska. Aleš Nečas, ktorý konal za českú spoločnosť MADE GROUP, a.s. bol uvedený na zmluve ako kontaktná osoba.

18. V rámci obchodného reťazca sa vyskytli nezrovnalosti daňových dokladov, keď na všetkých sporných faktúrach bolo nesprávne uvedené identifikačné číslo pre daň dodávateľa žalobcu (spoločnosti FAMAX plus s.r.o.). Spoločnosti FAMAX plus s.r.o. bolo pridelené identifikačné číslo pre daň 2023357380, na sporných faktúrach je však uvedené identifikačné číslo pre daň 2023056233. Existovali aj nezrovnalosti ohľadne množstva fakturovaného tovaru na jednotlivých stupňoch obchodného reťazca a ceny za tento tovar.

19. V rámci doplneného dokazovania v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu svedok Aleš I. uviedol, že prepravu zabezpečovala a aj platila spoločnosť MADE GROUP, a.s., pričom svedok bol telefonickým kontaktom pre šoféra. Cena uhradenej dopravy bola premietnutá do ceny tovaru fakturovanej spoločnosti FAMAX plus s.r.o.. Preprava sa vždy realizovala z Olomouca do Nového Mesta nad Váhom, kde p. Gajdoš tovar fyzicky skontroloval a potom sa dohováral s p. W.. Aleš I. sprevádzal tovar do Nového Mesta nad Váhom, sledoval zaplatenie ceny na firemný účet a po zaplatení tovar prepustil ďalej. Preprava pokračovala do Rakúska, pričom svedok sa jej už neúčastnil. Dopravu však organizačne zabezpečoval svedok Nečas (a to až do Rakúska) a bol na telefóne k dispozícii šoférovi. Informácie o mieste vykládky tovaru v Rakúsku mu poskytol p. Q.. Do zaplatenia tovaru bol za tovar zodpovedný svedok, preto bol uvedený ako kontaktná osoba v zmluve o preprave. Išlo len o údaj o kontaktnej osobe pre šoféra a to len ohľadne prepravy. Svedok uviedol, že s odberateľmi v Rakúsku nemal nič spoločné, išlo o partnerov p. Q. a W.. Tovar určite nebol vykladaný, mohlo sa stať, že boli odobraté vzorky. Cenu stanovoval svedok,

pričom obsahovala nákupnú cenu, obchodnú maržu a cenu dopravy. Správcovi dane sa nepodarilo kontaktovať p. Mariána Q. a predvolať ho na výsluch.

20. Podľa § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

21. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z.z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

22. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z.z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

23. Správny súd konštatuje, že Najvyšší súd SR nepovažoval odôvodnenie prvotného rozhodnutia správneho súdu za dostačujúce, zaviazal správne orgány doplniť dokazovanie a zaoberať sa existenciou podvodného, resp. zneužívajúceho konania a vedomosťou žalobcu o tom, že sa ňom zúčastňuje.

24. Úvodom správny súd konštatuje, že vnútroštátna právna úprava DPH v jednotlivých členských štátov sa riadi smernicou Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006, o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá nahradila šiestou smernicu Rady 77/388/EHS zo dňa 17.05.1977, o harmonizácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu, jej výklad pritom platí aj pre novú smernicu.

25. Boj proti podvodom, daňovým únikom a pred prípadným zneužitím systému dane z pridanej hodnoty, je cieľom uznaným a podporovaným smernicou 2006/2012. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. (rozsudok Súdneho dvora EÚ Bonik, C-285/11). Právo zdaniteľných osôb odpočítať z DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH splatnú alebo už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou Únie (rozsudok zo 6. decembra 2012, Bonik, C-285/11, bod 25).

26. Súdny dvor opakovane zdôraznil, právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl. smernice 2006/112 je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Predovšetkým sa toto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenia uskutočnené na vstupe (rozsudok Bonik). Je však potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112. Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (opätovne rozsudok Bonik).

27. Tak je to v prípade, ak daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ako aj v prípade, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že sa svojou kúpou zúčastnila na plnení, ktoré bolo súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Zdaniteľná osoba sa totiž musí na účely smernice 2006/112 považovať za účastníka na tomto podvode, a to bez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo poskytnutia služieb v rámci jej uskutočnených zdaniteľných plnení na výstupe.

28. Právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb.

29. Keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne

dôkazy, že skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku sú splnené. Vnútroštátnym súdom napokon prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych skutočností.

30. Správny súd okrem toho konštatuje, že spoločným znakom konceptu zneužitia práva v zmysle rozhodovacej činnosti Súdneho dvora je, že mieri na tzv. umelé situácie, keď fyzické či právnické osoby zámerne umelo vytvoria podmienky pre získanie výhody plynúcej z únijného práva, bez toho, aby formálne porušili právne normy. Ide teda o prípady, keď aj napriek formálnemu splneniu podmienok stanovených právom, nedôjde k dosiahnutiu cieľa týchto noriem. Za zneužitie je považovaná situácia, keď zo všetkých objektívnych okolností vyplýva, že hlavným účelom dotknutých plnení bolo získanie daňových zvýhodnení. Napriek splneniu formálnych podmienok stanovených relevantnými ustanoveniami smernice o DPH a vnútroštátnych predpisov, ktoré túto smernicu vykonávajú by bolo poskytnutie daňového zvýhodnenia v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Je preto potrebné zistiť skutočný obsah a význam dotknutých plnení a pričom je možné zobrať od úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, hospodárske alebo personálne vzťahy medzi subjektmi účastniacimi sa na pláne na znížení daňovej záťaže. (rozsudok Súdneho dvora zo dňa 21.02. 2006, Halifax, C-255/02, odst. 73-75 a 81). Za zneužitie práva je preto možné vo všeobecnosti označiť obchádzanie zmyslu a účelu právnych noriem, bez toho, aby muselo dôjsť ku konaniu v rozpore s ich znením.

31. Naopak podvodom na DPH dochádza k porušeniu právnych noriem. Podvody na DPH môžu mať rôzne formy. Ako poznamenal generálny advokát Ruiz-Jarabo Colomer vo svojom stanovisku k spojeným veciam Kittel a Recolta (C-439/04 a C-440/04, odst. 35), v skutočnosti existujú varianty tak neobvyklé alebo spletité, ako je predstavivosť tých, ktorí ich pripravujú. Vo všetkých prípadoch ide v podstate o to, že nie je určitá čiastka odvedená získaná ako DPH. Jedná sa teda o dva odlišné spôsoby ako neoprávnené získať daňový prospech.

32. Nárok na odpočet dane je chránený za situácie, keď platca dane nevedel a s prihliadnutím ku všetkým objektívnym okolnostiam ani nemohol vedieť o zámere krátiť daň. Za tejto situácie je namieste trvať na tom, že každé plnenie musí byť zohľadnené samo o sebe a povaha určitého plnenia v reťazci dodávok sa nemôže meniť na základe predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí. Pravidlo, že každé plnenie je treba posudzovať samostatne a samo o sebe, bez ohľadu na jeho účel alebo výsledky, totiž vychádza z požiadavky, aby spoločný systém DPH bol neutrálny, a zo zásady právnej istoty, ktorá vyžaduje, aby používanie únijných právnych predpisov bolo pre subjekty, na ktoré sa vzťahuje predvídateľné.

33. Zásada daňovej neutrality bráni všeobecnej diferenciácii medzi legálnymi a protiprávnymi plneniami. Preto subjekty, ktoré príjmu všetky opatrenia, ktoré od nich môžu byť rozumne vyžadované, aby sa uistili, že ich plnenia nie sú súčasťou podvodu, bez ohľadu na to či sa jedná o podvod na DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť dôverovať legalite uvedených plnení, bez toho, aby riskovali stratu svojho nároku na odpočet DPH odvedenej na vstupe (rozsudok zo dňa 11.5.2006 Commissioners of Customs & Excise a Attorney General proti Federation of Technological Industries a další, C-384/04, Sb. rozh., s. I 4191, bod 33). Rozsudky Súdneho dvora umožňujú platcom, ktorí sa bez vlastnej viny stanú súčasťou podvodného daňového reťazca, aby neboli nútení niesť následky protiprávneho konania iných subjektov v prípadoch, keď svoje daňové povinnosti sami riadne plnili. Pokiaľ by obchodníci konajúci v nevedomosti o tom, že sa stali súčasťou podvodného reťazca, nemali nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, niesli by najmä oni náklady podvodu. Také riešenie by ohrozilo ich právnu istotou.

34. Na druhej strane aj nedbanlivostný podiel pre obchodníkov zakladá negatívne účinky. Závery Európskeho súdneho dvora pre podnikateľov neznamenajú iba bezbrehú ochranu nároku na odpočet dane, ale znamenajú okrem iného povinnosť venovať zvýšenú pozornosť kontrolným mechanizmom, aby v prípade odhalenia podvodného konania nevznikli pochybnosti, že o podvode vedeli, či so zreteľom ku všetkým okolnostiam vedieť mohli.

35. Správny súd musí prisvedčiť žalobcovi v tom zmysle, že v rozsudku Súdneho dvora zo dňa 22.10.2015, C-277/14 ( na ktorý sa žalobca opakovane odvoláva) bol dodávateľ daňového subjektu okrem iného nekontaktný, nespolupracoval s daňovým úradom. Budova, ktorá mala byť jeho sídlom bola schátralá a vylučovala vykonávanie hospodárskej činnosti. Nepodával daňové priznania, nemal dokonca v predmete podnikania činnosť, ktorej sa sporný obchod týkal. Uvedené skutočnosti samé o

sebe Súdny dvor nepovažoval za rozhodné pre odopretie nároku na odpočítanie dane. Vo veci C-277/14 však nebolo sporné, že tovar bol daňovému subjektu dodaný, pričom v prejednávanej veci bola práve táto skutočnosť žalovaným spochybnená. Okrem toho vo veci C-277/14 Súdny dvor opätovne skonštatoval, že nepriznanie odpočtu DPH musí byť podmienené preukázaním, že sa daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že plnenie uvádzané ako základ vzniku práva na odpočet bolo súčasťou podvodu na DPH (bod 50 rozsudku).

36. Správny súd konštatuje, že v predmetnej právnej veci správca dane doplnil dokazovanie tak, ako mu nariadil odvolací súd. Vo svojej výpovedi svedok Aleš I. poskytol určité vysvetlenie, prečo je jeho meno uvedené na zmluve o preprave. Súčasne uviedol, že cena dopravy bola premietnutá do ceny tovaru. Potvrdil, že tovar išiel bez prekládky, pričom ho sprevádzal na Slovensko, a po odkontrolovaní úhrady kúpnej ceny bol tovar prepravený k odberateľovi, ktorého označil M. Q.. Uvedené skutočnosti, ktoré vyšli najavo, správca dane vyhodnotil len v podstate len všeobecne a to tak, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa FAMAX plus s.r.o., pričom tieto faktúry nemajú ani zákonom stanovené náležitosti. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia je zrejmé, že správca dane nespochybnil existenciu samotného tovaru a ani to, že tento bol dovezený na Slovensko a následne dodaný do iného členského štátu, ale spochybnil reálnu účasť spoločnosti FAMAX plus s.r.o. v tomto obchodnom vzťahu. Konštatoval, že takéto plnenie vykazuje znaky zneužívajúceho konania, pretože sporné plnenia majú umelý charakter s cieľom získať daňovú výhodu vo forme uplatneného odpočítania dane z dodávateľských faktúr, na ktorú by inak daňový subjekt nebol oprávnený. Otázkou vedomosti žalobcu, že sa zúčastňuje na takomto konaní sa vôbec nezaoberal, a to napriek záväznému pokynu obsiahnutého v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR. Uvedené odstránil až žalovaný, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že nedostatky na faktúrach nie sú samé o sebe dôvodom pre odopretie nároku na odpočet dane. Poukázal na presúvanie dôkazného bremena pri spochybnení pravdivosti predložených faktúr od dodávateľa FAMAX plus s.r.o.. Následne konštatoval, že dodávateľská spoločnosť FAMAX plus s.r.o. neodviedla do štátneho rozpočtu daň, z ktorej si žalobca uplatnil odpočítanie dane, a teda niet pochýb, že došlo k daňovému úniku. Vedomosť žalobcu, že sa zúčastňuje daňového úniku mala byť preukázaná tým, že mu nebol dodaný žiaden tovar a boli vystavené len faktúry bez plnenia. Jeho vedomosť o fiktívnom obchode je teda podľa žalovaného nespochybniteľná.

37. Správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného po doplnení dokazovania neobsahuje riadne a zrozumiteľné vyjadrenie toho, aké skutkové zistenia správne orgány ustálili po doplnení dokazovania, ktoré bolo vykonané s poukazom na obsah rozhodnutia Najvyššieho súde SR v tejto veci. Žalovaný vo svojom rozhodnutí jasne neuviedol, aké skutkové zistenia podľa neho vyplynuli z doplnenej výpovede Aleša Nečasa, či jeho tvrdeniam uveril, a to celkom či sčasti. Neuviedol jasne celkový zistený skutkový stav. Napríklad nie je zrejmé, či za situácie keď správne orgány nespochybňujú existenciu tovaru, ako aj skutočnosť, že bol prepravený cez Slovenskú republiku odberateľovi do Rakúska, mali za preukázané, že ho na Slovensku niekto prevzal, resp. či sa tovar pred odoslaním do Rakúska nachádzal v Novom Meste nad Váhom (tak ako tvrdil svedok). Žalovaný k uvedenému uvádza, že ho „mal prevziať“ p. Gajdoš, pričom z uvedeného vyjadrenia nie je dostatočne zrejmé či touto formuláciou mal za to, že ho táto osoba prevzala alebo nie a ani to, o čo (ktorý dôkaz) opiera svoj skutkový záver.

38. Aj z uvedeného v odseku 35 tohto rozsudku vyplýva dôležitosť skutkových zistení, z ktorých sa potom odvodzuje aj identifikovanie zneužívajúceho (odsek 30 tohto rozsudku) alebo podvodného konania (odsek 31 tohto rozsudku) a následnej vedomosti žalobcu o jeho účasti na takomto konaní. S ohľadom na vyššie uvedené, je preto nevyhnuté, aby žalovaný jednoznačne ozrejmil skutkové závery, z ktorých vychádzal, jasne a zrozumiteľne uviedol, ktoré dôkazy považoval za rozhodné a následne sa vyjadril k tomu, či išlo v danej veci o podvodné alebo zneužívajúce konanie a v nadväznosti na uvedené riadne odôvodnil svoje závery o vedomosti žalobcu o jeho účasti na takomto konaní.

39. Vzhľadom na závažnosť zistení ohľadne nedodania tovaru je teda potrebné, aby boli skutkové závery riadne odôvodnené. Ako bolo uvedené vyššie, v predmetnej právnej veci žalovaný konštatoval, že žalobcovi tovar nebol dodaný a to za situácie keď nespochybnil jeho existenciu, dodanie odberateľovi do Rakúska a to aj cez územie Slovenka. Uvedené uzavrel za situácie, že podľa obchodného práva, nie je podmienkou nadobudnutia vlastníckeho práva resp. práva nakladať s ním ako vlastník, fyzické odovzdanie tovaru a v zmysle zákona o DPH a judikatúry Súdneho dvora sa požaduje pre vznik nároku na odpočet DPH len tzv. ekonomické vlastníctvo. Aj s poukazom na uvedené je potrebné, aby žalovaný

svoje závery riadne odôvodnil, tak aby ich správny súd mohol následne v rámci súdneho prieskumu preskúmať, bez toho, aby si sám domýšľal a dopĺňal úvahy správneho orgánu.

40. Pokiaľ ide o trovy konania, správny súd rozhodnutie žalovaného zrušil v celom rozsahu. Z uvedeného vyplýva, že žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný, a preto mu správny súd podľa § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku priznal voči neúspešnému žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

41. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu jednomyseľne, pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).