Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8C/1/2010

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava IV sudkyňou JUDr. Alžbetou Markovou v spore žalobcov: 1. M. F., nar. X.XX.XXXX, trvale bytom Bratislava - V. U., 2. E. F., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom Bratislava - V. U., zast. JUDr. Ing. Ivanom Bojnom, advokátom so sídlom Levárska 11, Bratislava, proti žalovaným: 1. T. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom V. XX, Bratislava, zast. ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA ONDRUŠEK & PARTNERS s. r. o., IČO: 36 867 942, so sídlom Koceľova 25, Bratislava, 2. HILLTON, s.r.o., so sídlom Poľná 15, Levice, IČO: 36 827 100, 3. M. T., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom U. XX, Bratislava, zast. JUDr. Danuše Tichou, advokátkou so sídlom Nám. M. Benku 6, Bratislava o určenie bezpodielového spoluvlastníctva, takto

rozhodol:

Súd žalobu zamieta.

Žalovaný v 1. rade má voči žalobcom v 1. a v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Súd žalovanému v 2. rade voči žalobcom v 1. a v 2. rade náhradu trov konania nepriznáva.

Žalovaný v 3. rade má voči žalobcom v 1. a v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Žalobcovia sa žalobou doručenou súdu dňa 5.1.2010 a v priebehu konania zmenenou domáhali, aby súd určil, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX vedenom Katastrálnym úradom v Bratislave, Správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu, okres Bratislava IV, obec Bratislava- m.č. V. U., katastrálne územie V. U. a to: bytu č. XX nachádzajúceho sa na X. nadzemnom podlaží vo vchode č. XX v bytovom dome na U. ulici v F. s vchodmi č. XX-XX., súpisné č. XXXX, postavenom na pozemku označenom parc. č. XXXX/XX a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku (parc. č. XXXX/XX a XXXX/XXX) vo veľkosti XXXX/XXXXXX (ďalej len predmetná nehnuteľnosť). Zároveň žiadali, aby súd určil neplatnosť Kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 9.5.2007 medzi žalobcami ako predávajúcimi a žalovaným v 1. rade ako kupujúcim, neplatnosť Kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 17.1.2008 medzi žalovaným v 1. rade ako predávajúcim a žalovaným v 2. rade ako kupujúcim, neplatnosť Kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 29.4.2008 medzi žalovaným v 2. rade ako predávajúcim a žalovaným v 3. rade ako kupujúcim, ktorých predmetom bol prevod vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti.

2. Na odôvodnenie svojho nároku žalobcovia uviedli, že dňa 9.5.2007 ako predávajúci uzatvorili so žalovaným v 1. rade ako kupujúcim kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Túto kúpnu zmluvu však považovali za neplatnú, v dôsledku čoho sú stále vlastníkmi predmetných nehnuteľností. Uviedli, že začiatkom roka 2007 žalobcu v 1. rade oslovil jeho kamarát Y. N. so žiadosťou o pôžičku, ktorú súrne potreboval najmä na splatenie svojich dlhov.

Malo ísť o sumu približne 650 000 Sk (21.576,04 €). Žalobca v 1. rade takúto sumu nemal k dispozícii, avšak chcel pánovi N., ako svojmu kamarátovi, v jeho zlej finančnej situácii pomôcť. Pán N. zoznámil žalobcu v 1. rade so žalovaným v 1. rade a navrhol uzavretie dohody, podľa ktorej by žalovaný v 1. rade poskytol pôžičku žalobcovi v 1. a ten by následne získané finančné prostriedky požičal pánovi N.. Na zabezpečenie pôžičky mal žalobca v 1. rade uzavrieť so žalovaným v 1. rade záložnú zmluvu, pričom zálohom by bola predmetná nehnuteľnosť. Následne si mal žalobca v 1. rade vybaviť v banke úver a zo získaných finančných prostriedkov splatiť pôžičku žalovanému v 1. rade. Pán N. by potom pravidelne platil žalobcovi v 1. rade sumy potrebné na splácanie úveru. Keďže pán N. potreboval získať prostriedky na splatenie svojich dlhov čo najskôr, takýto spôsob sa javil ako najrýchlejší a najjednoduchší. Žalovaný v 1. rade sa však vyjadril, že jemu ako zabezpečovací prostriedok k prípadnej pôžičke nestačí záložné právo a že peniaze je ochotný žalobcom poskytnúť iba pokiaľ naňho bude prevedené vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti, aby mal istotu, že o svoje peniaze nepríde. Bol ochotný žalobcom požičať sumu 1.200.000 Sk (39.832,70 €), z ktorej mala byť vyplatená najprv v prospech Hlavného mesta suma vo výške 211.474,68 Sk (7.019,67 €) potrebná na zánik záložného práva Hlavného mesta. Žalovaný v 1. rade požadoval ale aj úroky vo výške 60.000 Sk (1991,63 €) mesačne, pričom úroky za prvé 3 mesiace (jún, júl a august 2007), v celkovej výške 180.000 Sk (5.974,90 €), mali byť žalovanému v 1. rade vyplatené vopred. Naviac žiadal, aby žalobcovia uhradili všetky údajné výdavky spojené s celou vecou. Žalovaný v 1. rade žalobcom opakovane prisľúbil, že po tom, ako naňho prevedú vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti, ich v žiadnom prípade z bytu nevysťahuje, pomôže im pri vybavovaní hypotekárneho úveru, ako dočasný vlastník predmetnej nehnuteľnosti dá súhlas na zriadenie záložného práva k nej, a že po vrátení požičanej sumy predmetnú nehnuteľnosť spätne prevedie na žalobcov. Ubezpečoval žalobcov, že prevod bytu bude len formálny a bude slúžiť len ako zabezpečenie pôžičky. Preto žalobcovia s takouto dohodou súhlasili. Následne nechal žalovaný v 1. rade vypracovať text príslušnej zmluvy v advokátskej kancelárii a zmluvy boli podpísané na notárskom úrade R.. R. Q.. Bolo to krátko pred 16. hodinou, kedy na notárskom úrade končili úradné hodiny. Žalobcovia predloženú zmluvu prečítali len v rýchlosti a v časovej tiesni, keďže žalovaný v 1. rade ich súril, aby zmluvu stihli podpísať kým notársky úrad zatvoria. Namiesto zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, ktorá by jediná zodpovedala skutočnej vôli a dohode zmluvných strán, však bola žalobcom na podpis predložená kúpna zmluva. Žalobcovia sú sluchovo postihnutí a pri podpisovaní kúpnej zmluvy nemali k dispozícii tlmočníka do posunkovej reči, preto zmluva pre nich nebola z obsahovej stránky dostatočne zrozumiteľná. Po podpísaní zmluvy na notárskom úrade malo dôjsť v byte žalobcov k odovzdaniu prvej časti pôžičky (resp. kúpnej ceny) vo výške 400.000 Sk (13.277,56 €). Boli tam prítomní žalobcovia, žalovaný v 1. rade, pán N. a spoločník žalovaného v 1. rade, ktorý sa predstavil ako T.. Žalovaný v 1. rade požadoval, aby žalobca v 1. rade išiel hneď po odovzdaní peňazí vložiť sumu 211.474,68 Sk (7.019,67 €) na účet Hlavného mesta. Žalobcovia od žalovaného v 1. rade dostali v dvoch častiach sumu 940.000 Sk (31.202,28 €) (400.000 + 540.000), uhradili z nej už uvedený záväzok voči Hlavnému mestu a niekoľko splátok spotrebných úverov, časť použili na svoje bežné spotrebné výdavky a zvyšnú čiastku vo výške 600.000 Sk (19.916,35 €) odovzdali pánovi N.. Skutočnosť, že žalovaný v 1. rade žalobcom nevyplatil celú kúpnu cenu uvedenú v zmluve, ale hneď ju znížil o 260.000 Sk (8.630,41 €) predstavujúcich úroky, údajné poplatky a splatenie staršej pôžičky, ako aj to, že kúpna cena bola v zmluve určená v neprimerane malej výške oproti skutočnej hodnote predmetnej nehnuteľnosti, považujú za jeden z dôkazov toho, že kúpna zmluva bola len simulovaným právnym úkonom, a že skutočným úmyslom zmluvných strán bolo poskytnutie pôžičky a jej zabezpečenie. Dňa 31.7.2007 žalobcovia spolu so žalovaným v 1. rade navštívili pobočku Wüstenrot stavebnej sporiteľne, a.s. a požiadali o poskytnutie úveru na kúpu predmetnej nehnuteľnosti od žalovaného v 1. rade vo výške 2.000.000 Sk (66.387.84 €). Na dokumente podpísanom v ten deň vo Wüstenrote, ktorý obsahuje popis záložného nehnuteľného majetku a údaje k otvoreniu neodvolateľného príkazu, je ako záložca (resp. predávajúci) podpísaný žalovaný v 1. rade, čo považujú za jednoznačný dôkaz toho, že žalovaný v 1. rade chcel predmetnú nehnuteľnosť spätne previesť na žalobcov, a teda aj za dôkaz existencie už popísanej ústnej dohody medzi žalobcami a žalovaným v 1. rade. Žalobcovia požiadali o vyššiu sumu ako bola nevyhnutne potrebná na vyplatenie žalovaného v 1. rade najmä z toho dôvodu, že pre poskytnutie hypotéky bolo potrebné, aby splatili všetky svoje spotrebné úvery (išlo o podmienku finančnej inštitúcie). Wüstenrot však žalobcom úver v požadovanej výške odmietol poskytnúť a postupne cieľovú sumu znižoval až na 1.200.000 Sk (39.832.70 €). Neskôr, v druhej polovici januára 2008 sa žalobcovia prostredníctvom ich švagrinej, pani Y. F., dozvedeli, že žalovaný v 1. rade previedol predmetnú nehnuteľnosť na spoločnosť HILTON, s.r.o. - žalovaného v 2. rade. Konateľ tejto spoločnosti, pán Y. R., sa vyjadril, že je ochotný predať predmetnú nehnuteľnosť žalobcom za sumu 2.700.000 Sk (89.623.58 €). K tomu však napokon nedošlo a žalobcovia v predmetnej nehnuteľnosti bývali do februára 2008 a uhrádzali aj platby spojené s užívaním bytu.

3. Žalobcovia zároveň uviedli, že medzi nimi a žalovaným v 1. rade došlo vo formálnom zmysle k uzatvoreniu kúpnej zmluvy v zmysle § 588 Občianskeho zákonníka a zákona o vlastníctve bytov. Ako však vyplýva z opísaného skutkového stavu, kúpna cena dohodnutá v zmluve v skutočnosti predstavovala pôžičku a prevod predmetnej nehnuteľnosti na žalovaného v 1. rade slúžil na zabezpečenie tejto pôžičky. Okrem podpísania kúpnej zmluvy došlo medzi zmluvnými stranami aj k uzatvoreniu ústnej dohody o spätnom prevode nehnuteľnosti po vrátení požičanej sumy aj s úrokmi, teda v podstate k uzatvoreniu zmluvy o budúcej zmluve, hoci nie v predpísanej forme. Skutočným účelom jednotlivých právnych úkonov, ku ktorým medzi zúčastnenými stranami došlo, bolo poskytnutie pôžičky za odplatu a jej zabezpečenie. Žalobcovia tvrdili, že nechceli dosiahnuť trvalý prevod vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľností na žalovaného v 2. rade, skutočná vôľa zmluvných strán smerovala k zabezpečeniu pôžičky. Podpísaná kúpna zmluva je preto simulovaným právnym úkonom, ktorému chýba náležitosť vážnej vôle. Obe strany pri jej uzatváraní vedeli, že ide o predstieraný právny úkon, že jeho účelom nie je uskutočniť prevod vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti. Týmto postupom nebola dodržaná jedna zo základných náležitostí právneho úkonu požadovaná v § 37 ods. 1 OZ, čo spôsobuje absolútnu neplatnosť uzatvorenej kúpnej zmluvy. V tejto súvislosti podporne poukázali aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR (sp. zn.. 30 Cdo 448/2005), ktorý vyslovil, že pokiaľ je z objektívnych skutočností zrejmé, že konajúci nechcel svojím prejavom vôle spôsobiť právne účinky, ktoré s takým prejavom vôle normy občianskeho práva spájajú, je takto urobený prejav vôle neplatným právnym úkonom. Najvyšší súd ČR tu vyslovil, že na základe skutkových zistení spochybňujúcich skutočnú vôľu účastníkov uzavrieť kúpnu zmluvu, je potrebné otázku platnosti tejto zmluvy posúdiť podľa § 37 ods. 1 OZ, a teda vysloviť jej neplatnosť. Neplatnosť uzavretej kúpnej zmluvy však spôsobujú podľa žalobcov aj ďalšie skutočnosti, a to že došlo v tomto prípade aj ku konaniu in fraudem legis (k obchádzaniu zákona). Samotné uzatvorenie kúpnej zmluvy síce nie je v rozpore so zákonom, avšak so zreteľom na ostatné okolnosti, z ktorých vyplýva, že táto zmluva bola uzatvorená za účelom zabezpečenia pôžičky, je nutné povedať, že zmluvné strany síce postupovali podľa práva, ale dosiahli výsledok z hľadiska práva nežiaduci. Použitím prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zakázané, dosiahli vylúčenie záväzných zákonných pravidiel. Z ustanovení § 151j vyplýva, že žalovaný v 1. rade by pri využití inštitútu záložného práva nemohol priamo nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti (tzv. zákaz prepadnej klauzuly), mohol by ju iba speňažiť, uspokojiť sa z výťažku a časť výťažku prevyšujúcu zabezpečenú pohľadávku, by musel žalobcom v zmysle § 151m ods. 10 vydať. Predovšetkým tieto zákonné ustanovenia žalovaný v 1. rade obišiel, keď presvedčil žalobcov, aby pristúpili na ním navrhnutý spôsob zabezpečenia pohľadávky. Uzatvorením kúpnej zmluvy tak došlo k obchádzaniu zákona, čo v zmysle § 39 spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Napokon poukázali na to, že sú sluchovo postihnutí. Podľa výkladu uvádzaného v odbornej literatúre (napr. Vojčík, P. a kol.: Občiansky zákonník, Stručný komentár, 2008, str. 131), sa považujú za osoby, ktoré nemôžu čítať a písať. V zmysle § 40 ods. 6 je na písomné právne úkony tých, ktorí nemôžu čítať a písať, potrebná úradná zápisnica, ktorá však pri uzatvorení kúpnej zmluvy medzi žalobcami a žalovaným v 1. rade spísaná nebola a pri podpisovaní zmluvy nebol prítomný ani tlmočník do posunkovej reči. Žalobcovia bez pretlmočenia nedokázali textu zmluvy dostatočne porozumieť. Pokiaľ by sa preto súd nestotožnil s názorom, že uzatvorená kúpna zmluva je neplatná pre nedostatok vážnej vôle, obchádzanie zákona a rozpor s účelom zákona aj s dobrými mravmi, jej neplatnosť podľa ich názoru spôsobuje aj skutočnosť, že pri jej uzatváraní nebol dodržaný postup predpísaný v § 40 ods. 6 OZ. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody je potrebné uvedené zmluvy považovať za neplatné, v dôsledku čoho sa žalovaný v 1. rade nikdy nestal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Následne, pri uplatnení zásady, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má sám, sú neplatné aj všetky ďalšie prevody. Vo vzťahu k otázke naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení žalobcovia uviedli, že v dôsledku neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcami a žalovaným v 1. rade, ako aj neplatnosti všetkých neskorších zmlúv, ktorými bola predmetná nehnuteľnosť ďalej prevádzaná, sú žalobcovia stále vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti. V takomto prípade je potvrdenie vlastníckeho práva žalobcov k predmetnej nehnuteľnosti súdom z právneho hľadiska nevyhnutné na to, aby mohli dosiahnuť zápis tohto vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti a v konečnom dôsledku začať predmetnú nehnuteľnosť opätovne užívať. Len súdnym rozhodnutím sa môže v celom rozsahu odstrániť spornosť vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti a neistota v právnom postavení žalobcov, vrátane dosiahnutia zápisu ich vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Žalobcovia nemajú pre dosiahnutie ochrany svojho práva k dispozícii žiadny iný právny inštitút ako určovaciu žalobu. Tým je podľa ich názoru daný naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti rozsudkom.

4. Žalovaný v 1. rade žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť z dôvodu, že opodstatnenosť nároku nebola v konaní preukázaná dostatočnými dôkazmi a je potrebné zvážiť aj to, či existuje naliehavý právny záujem z povahy tohto návrhu, a to aj s prihliadnutím na ten fakt, že žalobcovia nespochybniteľne vedeli a poznali tú skutočnosť, že nie sú vlastníkmi predmetného bytu už v mesiaci júl 2007, keďže vtedy boli žiadať o úver Wüstenrot stavebnú sporiteľňu. To, že medzi žalobcami a žalovaným v 1. rade došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, bolo preukázané vo viacerých rozličných listinných dôkazoch a naopak nepovažuje za preukázaný ten fakt, že by pred uzatvorením kúpnej zmluvy, resp. v rámci rokovania o uzatvorení kúpnej zmluvy mala byť uzatvorená aj dohoda o pôžičke alebo o tom, že by mal byť predmetný byt po nejakom čase vrátený žalobcom. V podaní vysvetlenia uvedeného v uznesení o odmietnutí uviedol žalovaný v 1. rade, že zo strany žalobcov mu bolo neskôr uvedené, že ak získajú žalobcovia úver, tak mu splatia jeho peniaze. Z tohto podľa ich názoru jednoznačne vyplýva fakt, že keď by aj malo dôjsť k takejto dohode, tak k nej došlo až po uzatvorení riadnej kúpnej zmluvy. Vzhľadom na to považujú za nepreukázaný fakt, že by sa mal žalovaný v 1. rade angažovať osobne pri vybavovaní úveru vo Wüstenrot stavebnej sporiteľni, keďže tento fakt sa žalobcovia snažia preukázať tým, že mal súhlasiť so zriadením záložného práva v prospech Wüstenrot. Toto je možné považovať maximálne ak tak za poskytnutie súčinnosti, ale rozhodne nie za aktivitu žalovaného v 1. rade, ktorou by sa snažil tento úver vybaviť. Nakoľko bola preukázaná iba tá skutočnosť, že došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, túto kúpnu zmluvu uzavreli slobodne a vážne tak žalobcovia, ako aj žalovaný v 1. rade. Žalobcovia si boli vedomí a využívali osobnú asistenciu aj tlmočníka v prípade vážnejších právnych úkonov, pričom sa sami vyjadrili, že pri uzatvorení kúpnej zmluvy o tieto služby nepožiadali, z čoho sa dá dedukovať, že tomuto právnemu úkonu rozumeli. Každopádne to bolo ich slobodné rozhodnutie, že o tieto služby nepožiadali. Z výkazov je pritom zrejmé, že tieto služby im boli poskytované dá sa povedať pravidelne v dlhom časovom rozsahu a rozhodne nie iba pri úkonoch, kde sa vyžadoval ich podpis, prípadne overenie ich podpisu u notára.

5. Žalovaný v 2. rade sa k žalobe nevyjadril a počas celého konania bol pasívny.

6. Žalovaný v 3. rade taktiež žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že žalobu žalobcov považuje za účelovú a nedôvodnú z viacerých dôvodov. V prvom rade namietal nedostatok naliehavého právneho záujmu, poukázal na to, že určovacia žaloba má predovšetkým preventívnu povahu a môže prichádzať do úvahy tam, kde by vytvorila pevný právny základ pre právne vzťahy účastníkov sporu a predišla by prípadným ďalším návrhom, alebo tam, kde iný návrh nerieši, ani nemôže riešiť celý obsah právneho vzťahu alebo práva. V danom prípade sa o takýto stav nejedná, nakoľko žaloba bola podaná s odstupom viac ako dva a pol roka a naliehavý právny záujem podľa jeho názoru na takejto žalobe mohol byť preukázaný v nie dlhej dobe po uzatvorení kúpnej zmluvy dňa 9.5.2007 so žalovaným v 1. rade, kedy žalobcovia rokovali s ďalšími osobami na vyriešení ich bývania po predaji bytu. V ďalšom neobstojí tvrdenie žalobcov, že právny úkon zmluva o prevode vlastníctva je neplatná podľa § 37 ods. 1 OZ. Žalobcovia na kúpnej zmluve osvedčili u notára pravosťou svojich podpisov a to obaja, bez výhrad, sú spôsobilí na právne úkony, nie je znížená ich schopnosť čítať alebo písať a v tomto zmysle zmluvu po jej prečítaní a porozumení jej obsahu na znak súhlasu podpísali. Kúpna zmluva má všetky náležitosti predpísané zákonom a je vyhotovená v písomnej forme, ktorá je pre tento druh zmlúv obligatórna. Ani jedna z náležitostí potrebných na platnosť právnych úkonov nebola porušená, resp. všetky náležitosti v zmysle tohto ustanovenia boli dodržané a preto neobstojí žalobný návrh z týchto dôvodov. Účastníci zmluvy uzatvorili kúpnu zmluvu a nie je dôležité či predtým uvažovali o inom druhu zmluvy. V praxi je bežné, že pri rokovaniach sa uvádzajú dve alebo viac alternatív ako riešiť právny stav, rozhodujúce je však, ktorá z alternatív bola konaním prijatá. Z písomných podkladov jednoznačne vyplýva, že predávajúci zvolili alternatívu kúpnej zmluvy. Tento právny úkon nemôže byť považovaný ani za obchádzanie zákona, resp., že sa zákonu prieči a rozhodne sa nejedná o simulovaný právny úkon. Vo vzťahu k namietanej tiesni žalovaný v 1. rade poukázal na § 49 OZ, podľa ktorého účastník, ktorý uzavrel zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, má právo od zmluvy odstúpiť, pričom však toto právo žalobcovia nevyužili, hoci v žalobe uvádzajú, že kúpnu zmluvu uzatvorili v tiesni. Ak by tak bolo, mohli konať bezodkladne, čo však neučinili a postavili toto tvrdenie proti sebe. Ak sa uzatvára niečo v tiesni, táto je bezprostredne aktuálna a dá sa charakterizovať a dokázať, obdobne toto platí pri konaní za nápadne nevýhodných podmienok. V prípade, že sa zmluva uzatvorí za takýchto podmienok, účastník môže bezodkladne konať vo veci ochrany jeho práv, napr. aj tým, že oznámi katastrálnemu úradu, aby vo veci zápisu nekonal, nakoľko zmluvu uzatvoril v tiesni, za nápadne nevýhodných podmienok a podobne a toto doloží príslušnou žalobou. Z toho vyplýva, že žalobcovia v čase uzatvorenia zmluvy a bezprostredne po jej uzatvorení nepociťovali žiadnu tieseň v spojitosti s uzatvorením zmluvy a ich konaním. Nemajú zníženú schopnosť čítať alebo písať, nikdy k podobným úkonom podľa doložených dokumentov

nežiadali tlmočníkov do posunkovej reči, žalobcovia boli a sú schopní príslušné právne úkony uzatvárať, o čom okrem napadnutej kúpnej zmluvy svedčí napr. aj zmluva, ktorú uzavreli s Hlavným mestom SR Bratislavou zo dňa 2.4.2002, ktorá je na viac svojim obsahom komplikovanejšia ako kúpna zmluva zo dňa 9.5.2007. Žalobcovia aj v iných právnych dokumentoch konali bez tlmočníka, ako napr. návrh na zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti, nájomná zmluva, prijímanie finančných prostriedkov, komunikácia s bankou, dohoda o užívaní nehnuteľnosti, výzva zo dňa 21.1.2009 ako je zrejmé aj z iných právne významných dokumentov. Napokon žalovaný v 3. rade poukázal na to, že nadobudol predmetnú nehnuteľnosť v dobrej viere od žalovaného v rade 2 (ten od žalovaného v rade 1), vlastnícke právo ako žalovanému v 1. rade, tak aj žalovanému v rade 2 a v konečnom dôsledku i voči žalovanému v rade 3 bolo riadne zavkladované príslušným katastrálnym úradom s čím sú spojené účinky nadobudnutia vlastníctva. Žalovaný v 3. rade poukázal na to, že žalobcovia v konaní nepreukázali, aký bol ich skutočný dôvod údajnej pôžičky, nepreukázali, že dôvod údajnej pôžičky mali byť finančné problémy Y. N., naopak, v konaní sa preukázalo, že práve žalobcovia boli dlhodobo a neustále v zlej finančnej situácii. Žalobcovia podľa žalovaného nepreukázali, že pred rokovaním so žalovaným v 1. rade mali byť neúspešní pri získavaní úveru so založením predmetného bytu, ani to, že by ich skutočná vôľa pri uzatváraní kúpnej zmluvy bola vôľa uzavrieť zmluvu o pôžičke a/alebo záložnú zmluvu na predmetný byt a nepreukázali svoje tvrdenie, že by ich vôľa prejavená kúpnou zmluvou nebola vážna a/alebo že by bola v rozpore s dobrými mravmi. Ďalej nepreukázali, že suma vyplatená žalovaným v 1. rade mala byť peňažnou pôžičkou a nepreukázali, že mali so žalovaným v 1. rade dohodnuté úroky k údajnej pôžičke, nieto že by ich splatili. Taktiež nepreukázali, že mali so žalovaným v 1. rade dohodnuté právo spätnej kúpy (a pokiaľ to aj tvrdili, potom to len potvrdzuje fakt, že museli si byť vedomí, že žalovanému v 1. rade predmetný byt predali), teda nepreukázali, že by kúpna zmluva nemala byť prejavom ich skutočnej vôle, nepreukázali, kedy, ako a v akej sume im mala byť zaplatená kúpna cena resp. vyplatená údajná pôžička, nepreukázali svoje (rozporné) tvrdenia o tom, ako naložili so sumou vyplatenou žalovaným v 1. rade. Za dôkaz o tom, že kúpna zmluva bola len „formálnou“ na „zabezpečenie pôžičky“ rozhodne nemožno považovať skutočnosť, že žalobcovia uhrádzali do februára 2008 úhrady za služby spojené s užívaním bytu, nakoľko je nepochybné, že tam do februára 2008 spolu s deťmi skutočne bývali, a teda tieto náklady spojené s reálnym užívaním bytu boli ich vlastné náklady. V konaní sa teda podľa názoru žalovaného v 3. rade nepreukázalo, že by kúpna zmluva (údajne simulovaný právny úkon) bola zámerne urobená „na oko“, a že by zmluva o pôžičke (resp. iné zmluvy, ktoré špekulatívne a zmätočne uvádzajú žalobcovia v žalobe

- t.j. údajne zastieraný právny úkon) mala byť zámerne skrytá - žalobcovia vedia/môžu čítať a písať, a teda tak ako v ani jednom prípade v minulosti, tak ani v prípade kúpnej zmluvy nepotrebovali urobiť právny úkon formou notárskej zápisnice. Písomná forma kúpnej zmluvy požadovaná zákonom na jej (absolútnu) platnosť je splnená - žalobcovia sami nevyžadovali a netrvali na prítomnosti tlmočníka (a to nielen pri podpise kúpnej zmluvy), pričom z výkazov o úkonoch osobnej asistencie V. U. jednoznačne vyplýva, že táto (aj tlmočníčka) žalobcom priamo v čase podpisu kúpnej zmluvy osobne asistovala.

7. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 8C 1/2010-844 zo dňa 29.5.2013 (v spojení s opravným uznesením č.k. 8C 1/2010-850 zo dňa 29.5.2013) určil, že žalobcovia M. F., rod. F., nar. X.XX.XXXX, trvale bytom Bratislava - V. U. a E. F., rod. H., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom F. - V. U., sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, vedenom Správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu, nachádzajúcich sa v okrese Bratislava IV, obec Bratislava - m.č. V. U., v k.ú. V. U., a to: bytu č. XX, nachádzajúceho sa na X. poschodí vo vchode č. XX, v bytovom dome na U. ulici v Bratislave XX - XX, súp. č. XXXX, postavenom na pozemku parcela registra „C“ č. XXXX/XX, o výmere 815 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, ďalej spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti XXXX/XXXXXX na spoločných častiach a spoločných zariadeniach označeného bytového domu a spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti XXXX/XXXXXX na pozemku parcela registra „C“ č. XXXX/XX o výmere 815 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria a pozemku parcela registra „C“ č. XXXX/XXX o výmere 12 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

8. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi : Kúpnou zmluvou z 9.5.2007 znaleckým posudkom č. 14/2007 K.. H. Z., Kúpnou zmluvou zo 17.1.2008, Kúpnou zmluvou z 29.4.2008, výpismi z LV č. XXXX, kompletným obsahom spisov Správy katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu, ohľadne sporných prevodov vlastníctva, listinou Wüstenrot stavebnej sporiteľne, a.s., z 31.7.2007, viacerými lekárskymi potvrdeniami, správami a nálezmi týkajúcimi sa poškodenia sluchu žalobcov, vrátane výsledkov bežných i osobitných vyšetrení sluchu oboch žalobcov od všeobecných lekárov i lekárov ORL špecializácie, uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru SR, ORPZ Bratislava II, zo dňa

10.9.2008 vo veci ČVS : ORP-968/OEK-B2-2008 Kv, Vyjadreniami notárky R.. R. Q. k otváracím hodinám a času podpisu zmluvy žalobcami a Výkazmi o výkone osobnej asistencie V. U. pre žalobcov v období od mája 2001 až do roku 2008. Súd tiež v konaní vypočul žalobcov a žalovaného v 1. rade, H.. M., ako aj svedkov T. V., Y. F., T. F., H. T., V. U. a V. T. a na základe vykonaného dokazovania ustálil skutkový stav a dôkazy vyhodnotil nasledovne: 8.1. Z výpisu z LV č. XXXX vyplynulo, že žalobcovia boli v čase uzavretia prvej kúpnej zmluvy bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností.

8.2. Z kúpnej zmluvy zo dňa 9.5.2007 súd zistil, že žalobcovia v tento deň uzavreli so žalovaným v 1. rade kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníctva predmetných nehnuteľností na žalovaného v 1. rade, pričom na základe tejto kúpnej zmluvy bol žalovaný v 1. rade zapísaný v katastri nehnuteľností ako ich vlastník.

8.3. Z kúpnej zmluvy zo dňa 17.1.2008 súd zistil, že žalovaný v 1. rade v tento deň uzavrel s žalovaným v 2. rade kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod predmetných nehnuteľností na žalovaného v 2. rade, pričom na základe tejto kúpnej zmluvy bol žalovaným v 2. rade zapísaný v katastri nehnuteľností ako ich vlastník.

8.4. Z kúpnej zmluvy zo dňa 29.4.2008 súd zistil, že žalovaný v 2. rade v tento deň uzavrel s žalovaným v 3. rade kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod predmetných nehnuteľností na žalovaného v 3. rade, pričom na základe tejto kúpnej zmluvy bol žalovaný v 3. rade zapísaný v katastri nehnuteľností ako ich vlastník.

8.5. Z výpisov z LV č. XXXX od 17.9.2009 bolo zrejmé, že v čase rozhodovania súdu bol ako vlastník predmetných nehnuteľností v katastri vedený žalovaný v 3. rade.

8.6. Žalobcovia tvrdili, že vzhľadom na skutočnosť, že sú obaja nepočujúci v spojení so stupňom a charakterom poškodenia ich sluchu neboli objektívne schopní riadne si prečítať obsah kúpnej zmluvy zo dňa 9.5.2007, riadne porozumieť jej textu a obsahu. Z rovnakého dôvodu žalobcovia tvrdili, že ich treba považovať za osoby, ktoré nevedia písať a čítať. Vychádzajúc z vykonaných dôkazov však súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia pravdivosť tohto ich tvrdenia celkom jednoznačne nepreukázali. Je pravdou, že z vykonaných listinných dôkazov, predovšetkým z viacerých objektívnych lekárskych správ, nálezov, vrátane bežných, no i špeciálnych vyšetrení sluchu, vyplynulo, že obaja žalobcovia sú z medicínskeho hľadiska objektívne vzhľadom na poškodenie ich sluchových orgánov hodnotení ako prakticky nepočujúci (diagnostikovaná obojstranná praktická hluchota u oboch žalobcov), pričom počiatok tejto poruchy sa datuje do ich útleho veku. Na druhej strane však z vykonaných dôkazov vyplynulo, že pozostatky sluchu a schopnosti žalobcom umožňovali, hoci s určitými obmedzeniami, komunikovať s okolím, a to ako pri osobnom kontakte dokonca bez prítomnosti tlmočníka, tak aj telefonicky, prípadne e-mailom v prípade žalobkyne v 2. rade. Zároveň medzi stranami nebolo sporné, že žalobcovia sú plne spôsobilí na právnej úkony.

8.7. Z posudku H.. M., v spojení s jej výpoveďou pred súdom vyplynulo, že strata sluchu najneskôr v útlom veku, pokiaľ ide o schopnosť takýchto osôb čítať s porozumením, má zásadný vplyv na schopnosť nepočujúcich pochopiť písaný text prostredníctvom oboznámenia sa s ním formou prečítania. Takýmto obmedzeniam v praktickom živote by mohol nasvedčovať expertízny posudok H.. M. a jej výpoveď aj v prípade žalobcov. Ako už však bolo naznačené, svedkyne V. T. a tiež H. T., o ktorých hodnovernosti súd nemal žiadny dôvod pochybovať, celkom jednoznačne vo svojich výpovediach potvrdili, že jeden alebo obaja žalobcovia s nimi komunikovali hoci ťažšie, no verbálne, pri bežnom osobnom kontakte, dokonca s nimi komunikovali (najmä so žalobkyňou v 2. rade) telefonicky a svedkovia Y. F. a T. F. (brat žalobcu v 1. rade s manželkou) takúto komunikáciu potvrdili tiež. Na druhej strane H.. M. vo svojej výpovedi uviedla, že pojem pôžička je medzi nepočujúcimi bežný a existuje zložený posunok aj na kúpnu zmluvu, pričom vyjadrila názor, že si nemyslí, že žalobcom by pojem kúpna zmluva mal spôsobovať problém. Tieto skutkové zistenia potom vo vzťahu k všeobecným záverom H.. M., ktoré vztiahla aj na žalobcov, ohľadne skutočných schopností žalobcov do veci, viedli k záveru o závažných pochybnostiach o význame a výpovednej hodnote jej posudku i výpovede pred súdom a taktiež v zásadnej miere znížili hodnovernosť výpovedí oboch žalobcov. Pokiaľ by totiž žalobcovia neboli vôbec schopní komunikácie, neprichádza do úvahy, aby so svedkyňami komunikovali priamo, prípadne telefonicky. Rovnako by poškodenie sluchu žalobcov v útlom veku (príp. od narodenia), malo podľa všeobecných záverov H..

M., viesť k ich mimoriadne oklieštenej schopnosti čítať s porozumením a s tým spojenej neschopnosti pochopiť zložitejšie otázky. Takouto sú však aj otázky prevodu nehnuteľností a zriadenia zabezpečenia na nehnuteľnosti, ktoré však žalobcovia evidentne, ako to vyplynulo z výpovede svedkyne V. U., tiež H. T. a V. T., rozlišovali, pričom nemali vždy pri vykonávaní hoc aj zložitejších právnych úkonov k dispozícii asistenta, resp. tlmočníka. Súd však dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti nebolo zo strany H.. M. objektívne (pre nedostatok informácii, keďže konkrétne okolnosti prejednávanej veci nepoznala) možné dospieť k takým skutkovým záverom, ktoré by mohli poskytnúť súdu relevantnú informáciu o skutočnej individuálnej schopnosti, či neschopnosti žalobcov v oblasti čítania s porozumením a pochopenia predmetných právnych vzťahov a už vôbec nie vo vzťahu ku kúpnej zmluve, ktorá je predmetom tohto konania. Preto súd ani na základe posudku H.. M. ani jej výpovede pred súdom nemohol dospieť k jednoznačnému záveru o pravdivosti tvrdení žalobcov v tomto smere prezentovaných v žalobe a priebehu konania.

8.8. Žalobcovia sami nevyužívali vždy pri právnych úkonoch, prípadne zložitejších úkonoch vždy služby tlmočenia, resp. inej formy osobnej asistencie na to spôsobilej osoby. V deň uzavretia spornej kúpnej zmluvy pritom služby asistencie V. U. využili, ako to vyplýva z výkazov o výkone osobnej asistencie pani U.. Dokonca z výkazu o odpracovaných hodinách v mesiaci máj 2007 totiž vyplynulo, že V. U. vykonávala asistenciu pre žalobkyňu v 2. rade v čase od 14 hod. do 16 hod. vo forme dorozumievania. Táto skutočnosť síce priamo nepreukazuje, že pani U. im text zmluvy pretlmočila, avšak vzhľadom na skutočnosť, že asistenciu pre žalobkyňu v 2. rade vykonávala v čase do 16.00 hod. a zmluva bola podľa vyjadrenia notárky R.. Q. zo dňa 9.2.2011 (poskytnutých na základe informácie z informačného systému) podpísaná o 15,31 hod. (pri úradných hodinách minimálne do 16,30 hod.), je to vysoko pravdepodobné (ak nie nepriamo preukázané), a to o to viac, že žalobcovia sa o výkone asistencie V. U. v deň uzavretia zmluvy v priebehu konania ani nezmienili. To potom ešte viac znižuje pravdepodobnosť pravdivosti (i tak jednoznačne nepreukázaného) tvrdenia žalobcov, že sa objektívne nemohli oboznámiť s obsahom kúpnej zmluvy, ktorú podpísali. Pritom súd poukázal na to, že v konaní nebol celkom jednoznačne preukázaný ani opak, teda ani to, že by žalobcovia zvládali čítanie s porozumením bez problémov, na porovnateľnej úrovni, ako ľudia bez poškodenia sluchu. Súd prvej inštancie konštatoval, že z vykonaných dôkazov jednoznačne nevyplynula ani pravdivosť, no ani nepravdivosť tvrdenia žalobcov o tom, že neboli objektívne schopní riadne sa oboznámiť s celým obsahom kúpnej zmluvy, ktorú dňa 9.5.2007 podpísali. V súvislosti so samotným podpísaním kúpnej zmluvy treba na viac poukázať na to, že v konaní nebolo preukázané, že by boli žalobcovia túto zmluvu podpisovali v časovom strese a v tiesni, keďže táto skutočnosť nevyplynula ani z otváracích hodín notárky R.. Q., najmä však z iných vykonaných dôkazov.

8.9. Žalobcovia vo svojich výpovediach podrobne popísali priebeh skutkových udalostí, a to tak, že nimi popísaný priebeh je v zásade zhodný s tým, čo uviedli v návrhu. Ich výpovede však súd vyhodnotil ako nehodnoverné, a to vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovia majú priamy záujem na výsledku sporu, no najmä so zreteľom na rozpor ich výpovede s tým, čo vyplynulo z ostatných vykonaných dôkazov, osobitne z výpovedí svedkov (H. T. a V. T.), o ktorých hodnovernosti niet žiadneho dôvodu pochybovať. Preto skutkový opis udalostí, ku ktorým došlo, poskytnutý zo strany žalobcov v rámci ich výpovedí, nemohol súd považovať za preukázaný ich výpoveďami.

8.10. Rovnako súd vyhodnotil ako nehodnovernú aj výpoveď žalovaného v 1. rade ako stranu sporu. Okrem priameho osobného záujmu na výsledku sporu je aj výpoveď žalovaného v 1. rade (rovnako ako v prípade žalobcov) v rozpore s ostatnými vykonanými dôkazmi, o ktorých hodnovernosti nie je dôvod pochybovať. Žalovaný v 1. rade totiž v evidentnom rozpore so znaleckým posudkom K.. Z. opísal stav predmetného bytu, keď uviedol že byt bol v pôvodnom stave. Taktiež uviedol, že sa osobne neangažoval pri vybavovaní úveru žalobcom, hoci z listiny pre Wüstenrot vyplýva opak. Na viac o zásadnej okolnosti, ktorou je poskytnutie pôžičky, vypovedal celkom inak, než podal vysvetlenie polícii, kde síce výslovne neuviedol, že poskytol žalobcovi v 1. rade pôžičku, avšak uviedol, že mu mal žalobca niečo splatiť aj s úrokmi (hoci žalobca bol predávajúci). Tieto závažné rozpory potom mali za následok, že pri ustálení skutkového stavu veci súd z pravdivosti výpovede žalovaného v 1. rade vychádzať nemohol.

8.11. Napokon súd ako nehodnovernú vyhodnotil aj výpoveď svedka T. V., ktorý vo svojej výpovedi jednoznačne uviedol, že predmetný byt bol „v pôvodnom stave, žiadna rekonštrukcia, starý nábytok“. Takýto popis reality je totiž v evidentnom rozpore s obsahom znaleckého posudku K.. Z., čo síce možno vysvetliť tým, že so žalovaným v 1. rade je v dlhoročnom kamarátskom vzťahu a vzhľadom na tento vzťah

o tom, čo si pamätal z roku 2007 vypovedal skreslene s tendenciou vypovedať v prospech žalovaného v 1. rade. Jeho výpoveď preto nemohla tvoriť ani čiastkový základ pre skutkové zistenia súdu v rámci ustálenia skutkového stavu veci. Pre úplnosť uviedol, že znalec K.. Z. vo svojom znaleckom posudku č. 14/2007 v rámci popisu zariadenia predmetného bytu na základe ohliadky uviedol, že v byte boli realizované stavebné úpravy v podobe nových laminátových podláh v obytných miestnostiach a výmeny prevažnej časti okien za plastové.

8.12. Ďalej poukázal na to, že, ako vyplynulo z uznesenia vyšetrovateľa zo dňa 10.9.2008 vo veci ČVS : ORP-XXX/OEK-BX-XXXX Kv o prerušení trestného stíhania v predmetnej veci, žalovaný v 1. rade sa v rámci podania vysvetlenia vyjadril tak, že „...keď získajú úver, splatia mu jeho peniaze i s príslušným úrokom a on im predá byt naspäť. Dohodli sa na presnom termíne a on súhlasil. Bola to ústna dohoda“. Takéto vyjadrenie síce priamo nepreukazuje, že by bol žalobcom poskytol pôžičku, avšak dôvodne takémuto záveru nasvedčuje. Inak si totiž za stavu, že mu nesvedčal žiadny iný titul, z ktorého by žalobcom vyplývala povinnosť uhradiť mu nejakú peňažnú sumu, logicky nemožno vysvetliť jeho vyjadrenie, že žalobcovia mu mali dať nejaké peniaze aj s úrokmi, naviac, že sa na tom (termíne vrátenia peňazí i s úrokmi) ústne dohodli. Toto jeho vyjadrenie pritom plne korešponduje s výpoveďou svedkyne H. T., ktorá uviedla, že žalovaný v 1. rade jej po podpise kúpnej zmluvy povedal, že im tie peniaze požičal a dal si tú podmienku, že aby sa byt na neho previedol kúpnou zmluvou, lebo fakticky bola vyplácaná kúpna cena, lebo tie peniaze boli v takej výške, ako kúpna cena.

8.13. Svedkyňa H. T. vo svojej výpovedi uviedla, že manželov F. spoznala cez Y. N., ktorý za ňou došiel s tým, že či by manželom F. nepomohla vybaviť hypotekárny úver, pretože si požičali peniaze od p. U., ktoré mu potrebovali vrátiť, aby im on prepísal späť byt. Banka im napokon úver neposkytla. Svedkyňa ďalej uviedla, že sa dozvedela od pani U., V. T. aj Y. N., že pán F. a Y. N. si požičali od pána U. peniaze. Na základe týchto požičaných peňazí potom kúpnou zmluvou previedli na pána U. byt. S pánom F. telefonovala normálne telefonicky, raz volala aj s pani F.. K otázke osobného kontaktu uviedla, že manželia F. nikdy nemali problém komunikovať bez tlmočníka. Komunikovali normálne aj o tom, čo sa stalo, normálne sa o tom rozprávali, nevedia síce komunikovať tak ako svedkyňa, no je im rozumieť. O kúpnej zmluve sa s pánom U. rozprávala tiež, bolo to po podpise kúpnej zmluvy, pán U. jej povedal, že im tie peniaze požičal a dal si tú podmienku, že aby sa byt na neho previedol kúpnou zmluvou, lebo fakticky bola vyplácaná kúpna cena, lebo tie peniaze boli v takej výške, ako kúpna cena. Podľa svedkyne manželia F. presne vedeli čo spravili, že si požičali tie peniaze, vedeli, že prepísali ten byt, že to bolo tak dohodnuté, že oni si ten byt budú vlastne kupovať späť. Napokon treba pre úplnosť uviesť, že svedkyňa vo svojej výpovedi uviedla aj to, že pán U. na stretnutí hovoril, že im vyplácal tých 1.200.000,- Sk a pán N. zas, že si požičali. Nemôže povedať, že tie peniaze boli požičané, lebo je rozdiel medzi tým, keď niekto povie vyplácať a požičať, keďže tam nebola tá zmluva o pôžičke, tak ona nemôže povedať, či to bolo požičané alebo nie. Zmluvu o pôžičke žiadnu nevidela. Táto výpoveď svedkyne bola napokon pre ustálenie skutkového stavu v tejto časti ťažisková. Svedkyňa totiž vo svojej výpovedi poskytla priame (nie sprostredkované) svedectvo o tom, že ako žalobcovia, tak aj žalovaný v 1. rade sa pred ňou (v jej prítomnosti) vyjadrili o poskytnutí pôžičky od žalovaného v 1. rade žalobcom, ktorá mala byť zabezpečená prevodom bytu zo žalobcov na žalovaného v 1. rade. Je pravdou, že svedkyňa nepotvrdila uzavretie písomnej zmluvy o pôžičke a v druhej časti výpovede uviedla, že nevie, či to bola pôžička. V druhej časti jej výpovede však už išlo iba o jej subjektívne hodnotenie. Podstatné a rozhodujúce je to, čo jej povedal žalovaný v 1. rade a o tom svedkyňa nemala žiadnu pochybnosť. Súd výpoveď tejto svedkyne vyhodnotil ako hodnovernú, nakoľko svedkyňa nemá žiadny priamy ani nepriamy záujem na výsledku tohto konania, nemá žiadny vzťah k účastníkom konania, o veci vypovedala vecne, bez akejkoľvek postrehnuteľnej snahy skresľovať to, čo videla, počula, teda čoho bola svedkom. Obsah výpovede svedkyne na viac nebol v rozpore so žiadnymi inými dôkazmi, ktoré súd vyhodnotil ako hodnoverné, či relevantné.

8.14. V súvislosti so zisťovaním skutkového základu pre účely posúdenia, či tu došlo k bežnému predaju, alebo v skutočnosti k iným úkonom, súd poukázal aj na to, že ako to vyplynulo z listiny Wüstenrot stavebnej sporiteľne, žalovaný v 1. rade udelil banke súhlas na zriadenie záložného práva na predmetné nehnuteľnosti na zabezpečenie pohľadávky z úveru, ktorý by sa bol žalobcom poskytol. Pravosť ani hodnovernosť tejto listiny nie je sporná. Pokiaľ však ale došlo skutočne len k „bežnému“ predaju, takýto úkon žalovaného v 1. rade je ťažko rozumne vysvetliteľný, pričom naviac ani samotný žalovaný v 1. rade žiadne rozumné vysvetlenie tohto kroku súdu neposkytol. Aj uvedené potom nasvedčuje (a v spojení s inými dôkazmi aj preukazuje), že predaj bytu žalobcov žalovanému v 1. rade mal skutočne slúžiť iba ako

„zábezpeka“ pre žalovaného v 1. rade pre prípad, že mu žalobcovia nevrátia pôžičku, ktorú im poskytol pre potreby Y. N..

18.15. Z listiny spoločnosti Wüstenrot Stavebná sporiteľňa vyplynulo, že žalovaný v 1. rade pri žiadosti žalobcov o poskytnutie stavebného úveru vystupoval v postavení záložcu a predávajúci, pričom žalobca v 1. rade udelil svoj neodvolateľný príkaz na úhradu sumy 2.000.000,- Sk žalovanému v 1. rade. Táto listina bola podpísaná žalobcami a žalovaným v 1. rade dňa 31.7.2007. V tejto súvislosti pritom súd poukázal aj na to, že, ako to vyplynulo z obsahu spisu Správy katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu V-13315/07, žalovaný v 1. rade prevzal rozhodnutie o povolení vkladu až dňa 12.10.2007 (obdobne ako žalobcovia), teda pred tým, než im „pomáhal“ pri získaní úveru, čo taktiež minimálne mimoriadne spochybňuje tvrdenia žalovaného v 1. rade, že išlo o bežný prevod a žalobcovia až dodatočne, po prevode vlastníctva, chceli byt odkúpiť späť.

8.16. Z uznesenia vyšetrovateľa Policajného zboru SR, ORPZ Bratislava II zo dňa 10.9.2008 vo veci ČVS : ORP-XXX/OEK-BX-XXXX Kv vyplynulo, že žalovaný v 1. rade v rámci podania vysvetlenia polícii uviedol, že v uvedenej veci ho oslovili manželia F. prostredníctvom ich známeho, že chcú predať byt. Neskôr mu uviedli, že keď získajú úver splatia mu jeho peniaze i s úrokom a on im predá ich byt naspäť. Dohodli sa na presnom termíne a on s tým súhlasil. Stanovený termín nebol dodržaný. Čakal trištvrte roka, ale termín nedodržali a dohodnuté peniaze mu nedali. Dokonca im chcel aj pomôcť pri vybavovaní úveru, ale na príslušnú sumu manželia F. nespĺňali podmienky. Ako už bolo uvedené, toto vyjadrenie žalovaného v 1. rade síce ešte celkom priamo nepreukazuje, že poskytol žalobcom pôžičku, avšak v spojení s ostatnými vykonanými dôkazmi, najmä s výpoveďou svedkyne H. T., k takémuto skutkovému zisteniu vedie.

8.17. Súdu sa napriek maximálnej snahe nepodarilo v konaní vypočuť svedka Y. N., preto nezostalo iné, než skutkový stav veci ustáliť bez jeho výsluchu a skutočností, ktoré boli z neho vyplynúť. Okrem jeho výsluchu pritom súd v konaní vykonal všetky dôkazy navrhnuté alebo predložené stranami sporu.

8.18. Na základe vykonaných dôkazov súd skutkovo ustálil, že ako žalobcovia, tak aj žalovaný v 1. rade nemali v skutočnosti v úmysle realizovať predaj bytu žalovanému v 1. rade, ale iba zriadiť určitú formu zabezpečenia pre prípad, že žalobca v 1. rade žalovanému v 1. rade nevráti pôžičku, ktorú mu žalovaný poskytol, pravdepodobne pre potreby Y. N..

8.19. Vo vzťahu k žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že kúpne zmluvy uzavreté medzi žalobcami a žalovaným v 1. rade, žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade a napokon medzi žalovaným v 2. rade a žalovaným v 3. rade sú neplatné, pritom súd dospel k záveru, že na takomto určení nie je daný naliehavý právny záujem. V tejto časti, teda v časti o určenie neplatnosti napadnutých kúpnych zmlúv preto súd pre nedostatok naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80, písm. c) O.s.p. (účinného do 30.6.2016) žalobu ako nedôvodnú zamietol.

8.20. Vo vzťahu k tej časti žaloby, v ktorej sa žalobcovia domáhali určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností, súd dospel k záveru, že tu je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Takýmto určovacím výrokom bude úplne vyriešená sporná otázka vlastníctva predmetných nehnuteľností a na viac, určovacia žaloba je vždy prípustná pri spornosti práv (právnych vzťahov) k nehnuteľnostiam evidovaných v katastri nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie evidovaného a právneho stavu. Preto súd žalobu žalobcov v tejto časti prejednal aj z hľadiska jeho vecnej opodstatnenosti a dospel k záveru, že vôľa zmluvných strán kúpnej zmluvy nesmerovala k predaju a kúpe predmetných nehnuteľností, ale k zabezpečeniu dlhu žalobcu v 1. rade (žalobcov) z pôžičky voči žalovaného v 1. rade, presnejšie k zabezpečeniu splatenia pôžičky, ktorú žalovaný v 1. rade poskytol žalobcom pre potreby Y. N.. Konštatoval, že kúpna zmluva zo dňa 9.5.2007 je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre vady vôle, spočívajúce v tom, že obe zmluvné strany, teda ako žalobcovia, tak aj žalovaný v 1. rade zdanlivo (naoko) formálne prejavili vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu, hoci v skutočnosti ich vôľa smerovala k zabezpečeniu splatenia pôžičky. So zreteľom na ustanovenie § 41a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka právny úkon, ktorý bol uzavretím kúpnej zmluvy v tomto prípade zastretý nemožno považovať za platný, nakoľko by tu išlo o nedovolenú tzv. prepadnú zástavu, ako na to poukazovali aj žalobcovia. Zároveň poukázal aj na rozsudok NS SR vo veci sp. zn. 3 Cdo 144/2010 zo dňa 30.3.2011, V danom prípade bolo výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, že účastníci zmluvy označenej ako

„kúpna zmluva“ len predstierali uzatvorenie kúpnej zmluvy, pretože v skutočnosti mali vôľu zabezpečiť pohľadávku žalovaného v 1. rade zo zmluvy o pôžičke, ktorú uzatvoril so žalobcom. Keďže predmetná „kúpna zmluva“ ako dvojstranný právny úkon nebola urobená vážne (absentoval v nej jeden prvok vôle

- vážnosť), je takáto simulovaná zmluva podľa § 37 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Ich disimulovaný právny úkon by mohol byť platný, iba ak by spĺňal všetky náležitosti právneho úkonu (o tento prípad ale v danej veci nešlo). Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zhrnul, že kúpna zmluva zo dňa 9.5.2007 uzavretá medzi žalobcami a žalovaným v 1. rade je neplatným právnym úkonom, ktorý nevyvolal žiadne právne následky, ktoré s takýmto prevodom zákon spája, teda ani nadobudnutie vlastníctva predmetných nehnuteľností žalovaným v 1. rade. Poukázal však na to, že súd sa nestotožňuje s názorom žalobcov, že nepočujúcich treba bez ďalšieho považovať za osoby, ktoré nevedia čítať a písať a preto musí byť v ich prípade vždy dodržaná osobitná forma právneho úkonu. V prípade nepočujúcich totiž treba ich schopnosť čítať a písať hodnotiť vždy individuálne, vzhľadom na konkrétne schopnosti konajúcej osoby.

8.21. Keďže žalovaný v 1. rade sa vzhľadom na absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 9.5.2007 nikdy nestal vlastníkom predmetných nehnuteľností, nemohol tieto platne previesť na žalovaného v 2. rade. Preto súd aj vo vzťahu ku kúpnej zmluve zo dňa 17.1.2008 uzavretej medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade dospel k záveru, že s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka, v spojení s § 123 Občianskeho zákonníka, je absolútne neplatným právnym úkonom. V nadväznosti na tom potom, keďže kúpna zmluva zo dňa 17.1.2008 je od počiatku absolútne neplatným právnym úkonom, ani žalovaný v 2. rade v skutočnosti nenadobudol vlastníctvo predmetných nehnuteľností a preto nebol oprávnený previesť na žalovaného v 3. rade vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam. Absolútne neplatnou bola preto aj kúpna zmluva uzavretá medzi žalovaným v 2. rade a žalovaným v 3. rade dňa 29.4.2008.

9. Na odvolania žalobcov v 1. a 2. rade a žalovaných v 1. a 3. rade rozhodoval Krajský súd v Bratislave, ktorý rozsudkom č.k. 3Co 622/2013-926 zo dňa 30.6.2016 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti potvrdil a vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

10. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť zamietajúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie a potrebu zrušenia zvyšnej (vyhovujúcej) časti tohto rozsudku. Uviedol, že žalobca má dôkazné bremeno ohľadne všetkých tvrdení, ktorými odôvodňuje svoju žalobu, pričom žalovaný nenesie bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno v prípadoch, keď iba popiera pravdivosť tvrdení žalobcu alebo keď žiada žalobu zamietnuť. Ak teda žalobcovia v 1. a 2. rade tvrdili, že so žalovaným v 1. rade uzavreli zmluvu o pôžičke a že kúpna zmluva predstavovala iba zabezpečenie pôžičky, bolo ich povinnosťou túto tvrdenú skutočnosť preukázať. Žalovaný v 1. rade uvedené tvrdenie žalobcov od začiatku popieral s tým, že žalobcovia mu byt predali napadnutou kúpnou zmluvou zo dňa 9.5.2007. Odvolací súd poukázal na rozpory v tvrdeniach a výpovediach žalobcov v 1. a 2. rade, keď v žalobe tvrdili, že žalobcu v 1. rade oslovil Y. N. so žiadosťou o pôžičku cca 650.000,- Sk (21.576.05 €), ktorú súrne potreboval najmä na splatenie svojich dlhov. V trestnom oznámení podľa uznesenia vyšetrovateľa uviedli sumu 700.000,- Sk (23.235.74 €) za účelom vyplatenia podlžnosti. Žalobca v 1. rade vo výpovedi na pojednávaní dňa 9.3.2011 však uviedol, že požičal Y. N. 128.000,- Sk (4.248.82 €), 150.000,- Sk (4.979.09 €), 250.000,- Sk (8.298.48 €) a 70.000,- Sk (2.323.57 €) (spolu 598.000,- Sk (19.849.96 €)), ktoré peniaze si žalobca v 1. rade požičal od bánk a GE Y.. Splátky mal splácať Y. N.. Keď mal po 8 mesiacoch problém splácať splátky, oslovil dvoch kamarátov (i žalovaného v 1. rade), ktorí povedali, že požičajú N. finančnú čiastku ak žalobca v 1. rade založí majetok. Z peňazí od žalovaného v 1. rade potom žalobca v 1. rade zaplatil magistrátu 211.000,- Sk (7.003.92 €) a zvyšok vyplatil p. N.; peniaze žalovanému v 1. rade mal vyplatiť p. N.. Finančné problémy p. N. boli dlžoby; žalobca v 1. rade sa podrobnejšie nevypytoval. Odvolací súd poukázal na skutočnosť, že žalobca v 1. rade si sám mal za účelom požičania peňazí Y. N. vziať úvery a pôžičky, a keď Y. N. tieto pôžičky nesplácal prostredníctvom žalobcu v 1. rade, mal si žalobca v 1. rade vziať ďalšiu pôžičku od žalovaného v 1. rade (vo výške 1.200.000,- Sk) a zostatok z uvedenej sumy vo výške 789.000,- Sk (1.200.000,- Sk - 211.000,- Sk - 20.000,- Sk - 180.000,- Sk) odovzdať Y. N.. Vrátenie pôžičky žalovanému v 1. rade chcel žalobca v 1. rade podľa výpovede na pojednávaní dňa 8.6.2011 riešiť cez úver v banke, ktorý by si zobral; splácal by ho však p. N.. Ak však Y. N. nesplácal úvery a pôžičky, ktoré si vzal žalobca v 1. rade, v sume 598.000,- Sk (19.849.96 €), je pravdivosť tvrdenia o pôžičke od žalovaného v 1. rade za účelom ďalšej pomoci Y. N. s tým, že následne by si žalobca v 1. rade vzal úver banky, ktorý by splácal Y. N., značne spochybnená. Žalobcovia v 1. a 2. rade totiž nevysvetlili, ako mohli očakávať, že Y. N., ktorý nesplácal za žalobcu v

1. rade pôžičky a úvery v celkovej výške 598.000,- Sk (19.849.96 €), bude splácať úver 1.200.000,- Sk (39.832.70 €), ktorý si žalobca v 1. rade mienil vziať za účelom splatenia dlhu žalovanému v 1. rade. Rovnako neobjasnili, prečo za situácie, keď Y. N. potreboval peniaze začiatkom roku 2007 súrne (ako zdôraznili v žalobe či v trestnom oznámení), došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy až 9.5.2007. Odvolací súd taktiež vytkol súdu prvej inštancie, že sa vôbec nezaoberal zodpovedaním otázky, aký dôvod by mali žalobcovia v 1. a 2. rade požičiavať si peniaze od žalovaného v 1. rade za účelom ich požičania kamarátovi či známemu žalobcu v 1 rade, Y. N.. Bolo na žalobcoch v 1. a 2. rade, aby v konaní bez akýchkoľvek pochybností tento dôvod vysvetlili. Za situácie, ak žalobcovia v 1. a 2. rade mali mnohé peňažné záväzky, je totiž pravdivosť ich tvrdenia o pôžičke od žalovaného v 1. rade za účelom pomoci Y. N. značne spochybnená. Pre hodnotenie pravdivosti tvrdení žalobcov v 1. a 2. rade sú významné aj výpovede svedkov Y. F., T. F., H. T. a V. U., z ktorých je zrejmé, že žalobca v 1. rade ani svojmu bratovi, rodičom ani osobnej asistentke neopísal dňa 5.2.2008 udalosti z roku 2007 tak, ako ich tvrdil v žalobe. Ak žalovaný v 1. rade mal podľa uznesenia vyšetrovateľa uviesť, že žalobcovia v 1. a 2. rade chceli predať byt, pričom po kúpe bytu následne súhlasil s tým, že im byt predá naspäť, tak takéto vyjadrenie skutočne nepreukazuje poskytnutie pôžičky žalobcom v 1. a 2. rade. Z výpovede svedkyne T. bolo podľa odvolacieho súdu zrejmé, že žalobcovia v 1. a 2. rade presne vedeli, čo spravili, vedeli, že si požičali tie peniaze, vedeli, že prepísali ten byt; povedali, že podpísali kúpnu zmluvu a rozumeli rozdielu medzi záložnou a kúpnou zmluvou. Ani na základe výpovede svedkyne H. T. teda nemožno dospieť k záveru o poskytnutí pôžičky zabezpečenej prevodom bytu. Odvolací súd uviedol, že z obsahu spisu tak vyplýva množstvo rozporov v tvrdeniach žalobcov v 1. a 2. rade či už v žalobe, vo výpovediach, alebo v porovnaní s tvrdeniami žalovaného v 3. rade či svedkov. Odvolací súd však potvrdil záver súdu prvej inštancie, že v prípade nepočujúcich osôb treba ich schopnosť čítať a písať hodnotiť vždy individuálne, vzhľadom na konkrétne schopnosti konajúcej osoby. V danom prípade je však otázna pravdivosť tvrdenia žalobcov v 1. a 2. rade, že nevyužili dňa 9.5.2007 služby osobnej asistencie v súvislosti s uzavretím kúpnej zmluvy. Podľa odvolacieho súdu bez ohľadu na využití či nevyužití služieb osobnej asistencie pri uzatváraní kúpnej zmluvy dňa 9.5.2007 však z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobcovia v 1. a 2. rade boli plne spôsobilí porozumieť obsahu a významu kúpnej zmluvy zo dňa 9.5.2007. Žalobcovia v 1. a 2. rade nakoniec dňa 9.5.2007 nepodpisovali len samotnú kúpnu zmluvu, ale aj návrh na vklad, pričom v súvislosti s prevodom bytu zabezpečili od správcu bytu potvrdenie zo dňa 9.5.2007 o vyrovnaní zálohových platieb za služby do 30.4.2007 (potvrdenie bolo vydané na žiadosť vlastníka bytu).

11. Vzhľadom na to, že odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti (t.j. v časti o určenie neplatnosti napadnutých kúpnych zmlúv) potvrdil a vo zvyšnej (vyhovujúcej) časti (t.j. v časti o určenie bezpodielového spoluvlastníctva) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, predmetom sporu tak ostalo konanie o určenie bezpodielového spoluvlastníctva.

12. Podľa § 588 Občianskeho zákonníka (ďalej len z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu.

13. Podľa § 37 ods. 1 právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

14. Podľa § 123 vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

15. Podľa § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len C. s. p.) ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

16. Žalobcovia v 1. a 2. rade následne navrhli doplniť dokazovanie opätovným výsluchom tlmočníčky V. U., za účelom zistenia, či v danom čase a mieste pri uzatváraní kúpnej zmluvy naozaj žalobcom službu tlmočenia poskytla. Ďalej žiadali vykonať dokazovanie výsluchom matky žalobkyne v 2. rade za účelom preukázania, že žalobcovia majú problém porozumieť následkom svojho konania čo do právnych ako aj iných úkonov. Zároveň žiadali, aby súd vykonal dôkaz - objektívny test miery sluchového postihnutia, konkrétne napr. Otoakustické emisie - OAE a Evokované potenciály zo sluchovej dráhy ASSR, ktorý by mohol mať význam vzhľadom na schopnosť žalobcov prijímať vonkajšie podnety a rozumieť hovorenému

slovu a písanému textu. Taktiež opätovne žiadali vykonať dokazovanie výsluchom svedka Y. N., ktorý je podľa žalobcov kľúčovou osobou v tomto spore.

17. Žalovaní v 1. a v 3. rade nemali ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a žiadali, aby súd nepripustil dôkazy navrhnuté žalobcami.

18. Súd v zmysle intencií odvolacieho súdu vec opätovne prejednal, pričom sa všetkými dostupnými prostriedkami pokúsil zabezpečiť prítomnosť svedka Y. N., za účelom doplnenia dokazovania a podania svedeckej výpovede v konaní, avšak bezúspešne a preto súd postupom podľa § 198 ods. 3 C. s. p. návrh na výsluch svedka zamietol. Súd zároveň zamietol aj ďalšie návrhy žalobcov v 1. a 2. rade na vykonanie dokazovania a to: opätovným výsluchom tlmočníčky V. U. ako svedkyne, výsluchom matky žalobkyne v 2. rade E. H. ako svedkyne, prípadne zodpovedaním tejto svedkyne na otázky písomne s poukazom na ust. §-u 196 ods. 3 C. s. p. a vykonanie dôkazu - objektívneho testu miery sluchového postihnutia, konkrétne napr. Otoakustické emisie - OAE a Evokované potenciály zo sluchovej dráhy ASSR z dôvodu, že opätovný výsluch svedkyne tlmočníčky V. U., súd nepovažoval za potrebný, nakoľko v priebehu konania bola táto svedkyňa vypočutá na pojednávaní dňa 16.11.2011, písomne sa vo veci vyjadrila dňa 24.4.2012 a podala čestné vyhlásenie dňa 21.3.2013. Súd vykonanie takéhoto dokazovania považoval za nadbytočné a nehospodárne. Pokiaľ išlo o výsluch matky žalobkyne v 2. rade E. H. ako svedkyne, prípadne zodpovedanie tejto svedkyne na otázky písomne, súd vzhľadom na doteraz vykonané rozsiahle dokazovanie, vykonanie tohto dôkazu z hľadiska hospodárnosti konania rovnako nepovažoval za potrebné, nakoľko výpoveď svedkyne by vzhľadom na vek a dĺžku časového obdobia od rozhodných skutočností, čo je viac ako 10 rokov, nepovažoval za objektívne podstatné pre rozhodnutie vo veci. Navyše sú v spise založené čestné vyhlásenia matiek oboch žalobcov. A napokon vykonanie dôkazu - objektívneho testu miery sluchového postihnutia, konkrétne napr. Otoakustické emisie - OAE a Evokované potenciály zo sluchovej dráhy ASSR, súd s poukazom na intencie odvolacieho súdu a vzhľadom na lekárske správy založené v spise považoval takého dokazovanie za neúčelné a nehospodárne.

19. Súd vychádzal z doteraz vykonaného dokazovania a doplnil dokazovanie výsluchom žalovaného v 1. rade, z ktorého zistil, že na kúpnej cene sa so žalobcami dohodli vzájomne v rozmedzí 1.200.000 Sk (39.832.70 €) do 1.500.000 Sk (49.790.88 €), pretože žalovaný v 1. rade ani nebol ochotný zaplatiť za neprerobený byt viac. Kúpnu zmluvu dal vypracovať žalovaný v 1. rade po vzájomnej dohode so žalobcami, čo však žalobca v 1. rade poprel. V byte žalobcovia istý čas bývali a potom prišli s návrhom na spätný odpredaj bytu, avšak žalovaný v 1. rade to s nimi neriešil a zháňal si iných kupcov. Uviedol, že pánovi N. nepožičiaval žiadne peniaze. Žalovaný v 3. rade poukázal na skutočnosť, že na pojednávaní dňa 8.6.2011 žalobca v 1. rade uviedol, že keď sa vo Wüstenrote pokúšal vybaviť úver k predmetnému bytu žiadal okolo 2.300.000 Sk, ale bol mu poskytnutý úver len na sumu 1.200.000 Sk, čo korešponduje s cenou za predmetný byt. Počas konania právna zástupkyňa žalovaného v 3. rade (R.. V. Y.) uviedla, že dňa 2.11.2017 o 14,00 hod. osobne videla žalobcu v 1. rade vychádzať z herne Y. na V. ulici v Bratislave.

20. Súd vo veci opätovne rozhodol, pričom v novom rozhodnutí bol v zmysle § 391 ods. 2 C. s. p. viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, na základe ktorého dospel k názoru, že žalobe nie je možné vyhovieť.

21. Súd mal z výpisu z LV č. XXXX preukázané, že žalobcovia boli v čase uzavretia prvej kúpnej zmluvy bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností. Rovnako bolo preukázané, že žalobcovia dňa 9.5.2007 uzavreli so žalovaným v 1. rade kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníctva predmetných nehnuteľností na žalovaného v 1. rade, pričom na základe tejto kúpnej zmluvy bol žalovaný v 1. rade zapísaný v katastri nehnuteľností ako ich vlastník. Dňa 17.1.2008 žalovaný v 1. rade uzavrel so žalovaným v 2. rade kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod predmetných nehnuteľností na žalovaného v 2. rade, pričom na základe tejto kúpnej zmluvy bol žalovaným v 2. rade zapísaný v katastri nehnuteľností ako ich vlastník a dňa 29.4.2008 žalovaný v 2. rade uzavrel s žalovaným v 3. rade kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod predmetných nehnuteľností na žalovaného v 3. rade, pričom na základe tejto kúpnej zmluvy bol žalovaný v 3. rade zapísaný v katastri nehnuteľností ako ich vlastník.

22. Odvolací súd poukázal na viaceré rozpory v tvrdeniach žalobcov v 1. a 2. rade, ktorí v žalobe tvrdili, že žalobcu v 1. rade oslovil Y. N. so žiadosťou o pôžičku cca 650.000,- Sk (21.576.05 €), ktorú súrne potreboval najmä na splatenie svojich dlhov. V trestnom oznámení podľa uznesenia vyšetrovateľa

uviedli sumu 700.000,- Sk (23.235.74 €) za účelom vyplatenia podlžnosti. Žalobca v 1. rade vo výpovedi na pojednávaní dňa 9.3.2011 však uviedol, že požičal Y. N. 128.000,- Sk (4.248.82 €), 150.000,- Sk (4.979.09 €), 250.000,- Sk (8.298.48 €) a 70.000,- Sk (2.323.57 €) (spolu 598.000,- Sk (19.849.96 €)), ktoré peniaze si žalobca v 1. rade požičal od bánk a GE Y.. Splátky mal splácať Y. N.. Keď mal po 8 mesiacoch problém splácať splátky, oslovil dvoch kamarátov (i žalovaného v 1. rade), ktorí povedali, že požičajú N. finančnú čiastku ak žalobca v 1. rade založí majetok. Z peňazí od žalovaného v 1. rade potom žalobca v 1. rade zaplatil magistrátu 211.000,- Sk (7.003.92 €) a zvyšok vyplatil p. N.; peniaze žalovanému v 1. rade mal vyplatiť p. N.. Finančné problémy p. N. boli dlžoby; žalobca v 1. rade sa podrobnejšie nevypytoval. Odvolací súd poukázal aj na skutočnosť, že žalobca v 1. rade si sám mal za účelom požičania peňazí Y. N. vziať úvery a pôžičky, a keď Y. N. tieto pôžičky nesplácal prostredníctvom žalobcu v 1. rade, mal si žalobca v 1. rade vziať ďalšiu pôžičku od žalovaného v 1. rade (vo výške 1.200.000,- Sk) a zostatok z uvedenej sumy vo výške 789.000,- Sk (1.200.000,- Sk - 211.000,- Sk - 20.000,- Sk - 180.000,- Sk) odovzdať Y. N.. Vrátenie pôžičky žalovanému v 1. rade chcel žalobca v 1. rade podľa výpovede na pojednávaní dňa 8.6.2011 riešiť cez úver v banke, ktorý by si zobral; splácal by ho však p. N.. Ak však Y. N. nesplácal úvery a pôžičky, ktoré si vzal žalobca v 1. rade, v sume 598.000,- Sk, je pravdivosť tvrdenia o pôžičke od žalovaného v 1. rade za účelom ďalšej pomoci Y. N. s tým, že následne by si žalobca v 1. rade vzal úver banky, ktorý by splácal Y. N., značne spochybnená. Žalobcovia v 1. a 2. rade totiž nevysvetlili, ako mohli očakávať, že Y. N., ktorý nesplácal za žalobcu v 1. rade pôžičky a úvery v celkovej výške 598.000,- Sk, bude splácať úver 1.200.000,- Sk, ktorý si žalobca v 1. rade mienil vziať za účelom splatenia dlhu žalovanému v 1. rade. Rovnako neobjasnili, prečo za situácie, keď Y. N. potreboval peniaze začiatkom roku 2007 súrne (ako zdôraznili v žalobe či v trestnom oznámení), došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy až 9.5.2007. Žalobcovia však uvedené rozpory nevysvetlili a neodstránili ani v ďalšom konaní, rovnako ako nepreukázali, že so žalovaným v 1. rade uzavreli zmluvu o pôžičke a že kúpna zmluva predstavovala iba zabezpečenie pôžičky, čím neuniesli dôkazné bremeno. Zároveň žalobcovia v 1. a 2. rade ani s poukazom na intencie odvolacieho súdu v ďalšom konaní nepreukázali, z akého dôvodu by si požičiavali peniaze od žalovaného v 1. rade za účelom ich požičania Y. N., pretože ak celková dlžná suma žalobcov v 1. a 2. rade bola podľa potvrdenia zo dňa 9.12.2009 o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov vo výške 35.119,11 € sú uvedené tvrdenia žalobcov v 1. a 2. rade o ich pomoci Y. N. spochybnené.

23. Pre hodnotenie pravdivosti tvrdení žalobcov v 1. a 2. rade boli podľa názoru odvolacieho súdu významné i výpovede svedkov Y. F., T. F., H. T. a V. U.. T. F., brat žalobcu v 1. rade, totiž hneď na úvod výpovede uviedol, že môže vypovedať len to, čo vie; to, čo mu naklamali, to nevie posúdiť. Žalobca v 1. rade k nemu prišiel začiatkom februára 2007 (správne však podľa ďalšieho opisu malo byť 2008) spolu s Y. N.; tento uviedol, že sa zaručili za nejaký dom ich kamaráta pri W. A., ktorý však prestal splácať dlh a preto je na predmetný byt exekúcia a že keď v ten deň alebo o deň neskôr nezaplatia 100.000,- Sk (3.319.39 €), exekútor zoberie byt. Následne išli aj so žalobcom v 1. rade k rodičom a odtiaľ žalobca v 1. rade s otcom do M. banky. C. odovzdali žalobcovi v 1. rade 100.000,- Sk (3.319.39 €) a potom odišiel aj s Y. N. preč. Manželka svedka následne zistila na katastri, že vlastníkom bytu je už Žalovaný v 2. rade. Zhodne vypovedala aj Y. F., ktorej takto priebeh stretnutia so žalobcom v 1. rade a Y. N. dňa 5.2.2008 opísal manžel. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca v 1. rade ani svojmu bratovi a rodičom neopísal dňa 5.2.2008 udalosti z roku 2007 tak, ako ich tvrdil v žalobe; spolu s Y. N. za ním došli zrejme s vymysleným príbehom za účelom získania peňazí. Svedkyňa H. T. na otázku, prečo nepožičala žalobcom v 1. a 2. rade peniaze uviedla, že už v tej dobe, keď si chceli požičať, už tam bolo len samé klamstvo; oklamali ju aj v súvislosti s úverovým registrom. Svedkyňa V. U. uviedla, že žalobca v 1. rade za ňou prišiel, že majú problém, že boli ručiť na nejaký dom nejakej kamarátke na hypotéku; na druhý deň jej však Y. N. povedal o uzavretí kúpnej zmluvy. Aj z uvedeného je zrejmé, že žalobca v 1. rade ani osobnej asistentke neopísal najprv udalosti z roku 2007 tak, ako ich tvrdil v žalobe.

24. Žalovaný v 1. rade počas svojich výpovedí tak ako pred vydaním prvého rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej, tak aj v konaní po zrušení napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom, uviedol, že žalobcovia chceli predať byt a vzájomne sa dohodli na kúpnej cene, avšak s odstupom času niekoľko mesiacov po predaji bytu ho žalobca v 1. rade oslovil so žiadosťou o spätnú kúpu bytu. Žalovaný v 1. rade podpísal listinu O. poisťovne, a.s. ako vlastník bytu označeného ako záložný nehnuteľný majetok, z ktorej listiny však vyplýva, že žalobcovia v 1. a 2. rade so žalovaným mienili uzavrieť kúpnu zmluvu, pričom na zabezpečenie úveru, prostredníctvom ktorého žalobcovia v 1. a 2. rade chceli zaplatiť kúpnu cenu, malo byť zriadené záložné právo, predmetom ktorého by bol predmetný byt.

25. Ani z odôvodnenia uznesenia vyšetrovateľa PZ zo dňa 10.9.2008 nebolo preukázané poskytnutie pôžičky žalobcom v 1. a 2. rade, ak mal žalovaný v 1. rade uviesť, že žalobcovia v 1. a 2. rade chceli predať byt, pričom po kúpe bytu následne súhlasil s tým, že im byt predá naspäť.

26. Z výpovede svedkyne H. T. rovnako nevyplýva, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke zabezpečenej prevodom bytu, keďže svedkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že žalobcovia v 1. a 2. rade vedeli čo spravili, že si požičali peniaze a vedeli, že prepísali ten byt, a povedali, že podpísali kúpnu zmluvu, rozumeli rozdielu medzi záložnou a kúpnou zmluvou.

27. Odvolací súd potvrdil záver o tom, že v prípade nepočujúcich osôb treba ich schopnosť čítať a písať hodnotiť vždy individuálne. Žalobcovia v 1. a 2. rade popierali, zhodne so svedkyňou V. U., že jej služby v deň podpisu kúpnej zmluvy v súvislosti s touto zmluvou využili. Podľa výkazov o odpracovaných hodinách osobnej asistencie svedkyne táto dňa 9.5.2007 v čase od 10.00 hod. do 11.00 hod. vykonávala pre žalobcu v 1. rade činnosť osobnej asistencie - dorozumievanie a v čase od 14.00 hod. do 16.00 hod. vykonávala pre žalobkyňu v 2. rade činnosť osobnej asistencie - dorozumievanie. Ak teda podľa oznámenia notárky boli podpisy žalobcov v 1. a 2. rade na kúpnej zmluve dňa 9.5.2007 osvedčené o 15.31 hod., pričom žalobkyňa v 2. rade na pojednávaní dňa 25.1.2013 potvrdila, že s tým, čo je na výkazoch napísané, súhlasí a keď je to zapísané, určite so svedkyňou boli, potom je otázna pravdivosť tvrdenia žalobcov v 1. a 2. rade, že nevyužili dňa 9.5.2007 služby osobnej asistencie v súvislosti s uzavretím kúpnej zmluvy. Tvrdenie V. U. v čestnom vyhlásení zo dňa 21.3.2013, že v niektorých prípadoch sa stávalo, že do výkazu uvádzala aj hodiny, počas ktorých pre žalobcov v 1. a 2. rade niečo vybavovala bez ich fyzickej prítomnosti (a že je pravdepodobné, že o taký prípad išlo aj dňa 9.5.2007 v čase od 14.00 hod. do 16.00 hod.), totiž potvrdzujú založené výkazy osobnej asistencie, avšak vždy je uvedený popis uskutočneného úkonu. Pod popisom dorozumievanie však nemožno chápať vybavovanie vecí pre žalobcov v 1. a 2. rade bez ich fyzickej prítomnosti. Bez ohľadu na využití či nevyužití služieb osobnej asistencie pri uzatváraní kúpnej zmluvy dňa 9.5.2007 však z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobcovia v 1. a 2. rade boli plne spôsobilí porozumieť obsahu a významu kúpnej zmluvy zo dňa 9.5.2007. Vyplýva to z výpovedí svedkov i žalovaného v 1. rade ohľadom priamej komunikácie so žalobcami v 1. a 2. rade, dorozumievania prostredníctvom sms či e-mailov, jednoznačného významu názvu zmluvy, ako aj z dovtedajších právnych úkonov žalobcov v 1. a 2. rade. Títo totiž už zmluvu o prevode vlastníctva bytu uzatvárali, a aj keď to bolo za prítomnosti osobnej asistentky, išlo o zmluvu obsahovo podstatne zložitejšiu ako bola kúpna zmluva zo dňa 9.5.2007. V súvislosti so znaleckým posudkom K.. H. Z. č. 14/2007 zo dňa 13.2.2007, ktorý bol vyhotovený na základe objednávky žalobcu v 1. rade na stanovenie všeobecnej hodnoty bytu pre právny úkon uzavretia záložnej zmluvy a zriadenia záložného práva na nehnuteľnosti v súvislosti s poskytnutím úveru, je nutné uviesť, že ak žalobca v 1. rade ako objednávateľ takto zadal úlohu, vedel bez akýchkoľvek pochybností rozlíšiť záložnú a kúpnu zmluvu. Vo vzťahu priamo k uzavretej kúpnej zmluve sa napr. svedkyňa H. T. vyjadrila, že žalobcovia v 1. a 2. rade vedeli, že podpísali kúpnu zmluvu, pričom chápali jej význam. Žalobcovia v 1. a 2. rade nakoniec dňa 9.5.2007 nepodpisovali len samotnú kúpnu zmluvu, ale aj návrh na vklad, pričom v súvislosti s prevodom bytu zabezpečili od správcu bytu potvrdenie zo dňa 9.5.2007 o vyrovnaní zálohových platieb za služby do 30.4.2007 (potvrdenie bolo vydané na žiadosť vlastníka bytu). V súvislosti s uzavretím kúpnej zmluvy teda žalobcovia v 1. a 2. rade vystupovali aktívne, čomu vôbec nekorešponduje ich tvrdenie o tom, že nevedeli, čo u notárky podpisujú.

28. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, vykonané dokazovanie a závery odvolacieho súdu je zrejmé, že z obsahu spisu vyplýva množstvo rozporov vo výpovediach žalobcov v 1. a 2. rade v porovnaní so žalobou, výpoveďami strán sporu alebo svedkov, ktoré žalobcovia v 1. a 2. rade ako strana sporu, ktorá nesie dôkazné bremeno, neodstránili ani v ďalšom konaní, po tom, čo odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil na ďalšie konanie. Strany sporu, a to najmä žalobcovia v 1. a 2. rade nenavrhli v konaní vykonať také dôkazy, ktoré by neboli doteraz vykonané a ktoré by boli s poukazom na zásadu hospodárnosti konania spôsobilé preukázať tvrdenia žalobcov v 1. a 2. rade, na základe ktorých by bolo možné vo veci samej rozhodnúť v prospech nich.

29. Z vykonaného dokazovania nemožno preto vyvodiť záver, že vôľa zmluvných strán kúpnej zmluvy zo dňa 9.5.2007 nesmerovala k predaju a kúpe predmetného bytu, ale k zabezpečeniu dlhu žalobcu v 1. rade z pôžičky voči žalovanému v 1. rade, resp. k zabezpečeniu splatenia pôžičky, ktorú žalovaný v 1. rade poskytol žalobcom v 1. a 2. rade pre potreby Y. N.. Žalobcovia v 1. a 2. rade dostatočne nepreukázali, že so žalovaným v 1. rade uzavreli zmluvu o pôžičke a že kúpna zmluva predstavovala

iba zabezpečenie pôžičky, z toho potom analogicky vyplýva, že vôľa zmluvných strán kúpnej zmluvy smerovala k predaju a kúpe predmetnej nehnuteľnosti. V zmysle § 37 ods. 1 preto nemožno konštatovať, že kúpna zmluva zo dňa 9.5.2007 a tým pádom ani následné dve kúpne zmluvy zo dňa 17.1.2008 a zo dňa 29.4.2008 sú neplatné. Z vykonaného dokazovania taktiež vyplýva, že žalobcovia v 1. a 2. rade boli plne spôsobilí porozumieť obsahu a významu kúpnej zmluvy zo dňa 9.5.2007 a vedeli aký druh zmluvy podpisujú. Zároveň je nutné dodať, že v konaní nebolo sporné, že sú plne spôsobilí na právne úkony, pričom súd je názoru, že nepočujúce osoby nemožno považovať za osoby, ktoré nevedia čítať a písať.

30. Súd pri opätovnom rozhodovaní vo veci samej vychádzal z doteraz vykonaného rozsiahleho dokazovania, pričom bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, z ktorého jednoznačnej vyplýva záver, že žalobcovia v 1. a 2. rade dostatočne nepreukázali tvrdené skutočnosti v žalobe, čím neuniesli dôkazné bremeno, a preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku a žalobu žalobcov v 1. a 2. rade v zostávajúcej časti nároku o určenie bezpodielového spoluvlastníctva ako nedôvodnú zamietol.

31. O nároku žalovaných v 1. a 3. rade na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Vzhľadom na to, že súd žalobu žalobcov v 1. a 2. rade v celom rozsahu zamietol, žalovaným v 1. a 3. rade priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči neúspešným žalobcom v 1. a 2. rade.

32. O nároku žalovaného v 2. rade na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C. s. p. v spojení § 262 ods. 1 C .s. p. tak, že žalovanému v 2. rade, ktorému ako úspešnej strane sporu vznikol nárok na náhradu trov konania, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne trovy nevznikli.

33. O výške náhrady trov konania (žalovaných v 1. a 3. rade) rozhodne súd v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, v štyroch vyhotoveniach, na Okresnom súde Bratislava IV. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 C. s. p. ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 C. s. p.).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 ods. 3 C. s. p.).