Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_14Sa-5-2018.pdf
PDF · 118.31 KB
Case nature
Area
Subarea
14Sa/5/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v konaní pred sudcom JUDr. Evou Vékonyovou v právnej veci žalobcu: MUDr. E. D., bytom N. D., F. XXXX/X, právne zastúpeného Mgr. Vladimírom Karáskom, advokátom so sídlom Považská Bystrica, Stred č. 60/55, IČO: 42 021 707 proti žalovanému: Sociálna poisťovňa - ústredie so sídlom Bratislava, 29. augusta 8 a 10 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 47659-3/2017-BA zo dňa 18. decembra 2017, takto
rozhodol:
Krajský súd žalobu z a m i e t a .
Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania a zrušenia v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len zákon) zamietnuté jeho odvolanie a súčasne bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Považská Bystrica č. 30361-35/2017-PB zo dňa 15.05.2017 vo veci zániku poistenia. Potvrdeným rozhodnutím bolo rozhodnuté, že žalobcovi nezaniklo povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie dňa 31.12.2006, ale až dňa 30.06.2008.
2. Žalobca v podanej správnej žalobe namietal, že žalobou napadnuté rozhodnutie má charakter rozhodnutia o obnove konania, keďže mení svoje skoršie rozhodnutie. Poukázal na to, že z ust. § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. vyplýva, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne nemusí byť len v písomnej forme. Práve rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia nemá v nesporových prípadoch písomnú formu a uvedené sa len vyznačuje len v spise. Žalovaný nepoprel, že vo veci došlo práve k takémuto vyznačeniu v spise. Toto má bez pochybností charakter nepísomného rozhodnutia. Ak teda došlo k takémuto vyznačeniu v spise, pričom žalovaný ho dáva v prípade nesporných vecí, tak potom nemôže následne vec považovať za spornú a rozhodovať o nej ako o spornom prípade. Z rozhodnutia žalovaného nevyplýva na základe akého ustanovenia zákona takto postupoval. Žalobca poukázal na rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Prešove a Krajského súdu v Trnave v obdobných právnych veciach.
3. Žalobca mal ďalej za to, že hlavným dôvodom, pre ktorý je rozhodnutie žalovaného nezákonné je ust. § 21 ods.4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. účinného k 31.12.2008. V zmysle tohto zákonného ustanovenia prihlásením žalobcu od 01.01.2007 do sociálnej poisťovne na podklade pracovnej zmluvy boli splnené podmienky stanovené v ust. § 21 ods.4 písm. b) zákona a nemocenské a dôchodkové poistenie zaniklo dňa 31.12.2006. V označenom zákonnom ustanovení nie je žiadnym spôsobom konkretizované vyhlásenie nevykonávať samostatne zárobkovú činnosť osoby uvedenej v § 5 písm. c) zákona. Nie je uvedené či toto vyhlásenie je nutné urobiť písomne, ústne alebo postačuje konkludentný úkon. Žalobca mal za to, že samotné zrušujúce rozhodnutie Trenčianskeho samosprávneho kraja zo dňa
19.12.2006, registračný list odhláška z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby je možné považovať za takéto vyhlásenie, keďže ide o právny úkon odôvodňujúci určitý záver, z ktorého možno usudzovať na vôľu konajúceho, a to ďalšie nevykonávanie činnosti samostatne zárobkovo činnej osoby.
4. Opakovane poukazoval na to, že podľa § 21 ods.4 písm. b) zákona účinného v čase k 31.12.2007 nemožno žalobcu súčasne považovať za SZČO podľa § 5 písm. c) zákona účinného k 31.12.2007, a to ani v prípade, že v tomto čase disponoval s tzv. „A“-čkovou licenciou Slovenskej lekárskej komory, na čo pamätá ust. § 5 písm. c) zákona účinného k 31.12.2007. Podľa § 5 písm. c) zákona za totiž za SZČO považuje fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu. Zákon v tomto ustanovení určil výnimku, ktorú žalobca jednoznačne splnil, keď mal uzavretý pracovný pomer so spoločnosťou NefroBan, s.r.o. ako poskytovateľom zdravotnej starostlivosti od 01.01.2007 ako odborný zástupca, pričom na výkon odborného zástupcu mal oprávnenie podľa osobitného predpisu, čo je tzv. „C“ licencia vydaná Slovenskou lekárskou komorou. S poukazom na uvedené žiadal žalobou napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej správnej žalobe zotrval na zákonnosti a vecnej správnosti svojho rozhodnutia a žiadal správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že na účely sociálneho poistenia sa za samostatne zárobkovo činné osoby (ďalej len SZČO) považujú osoby vymedzené v ust. § 5 zákona č. 461/2003 Z.z.. Do 31.12.2010 bolo rozhodujúcou skutočnosťou pre status SZČO na účely sociálneho poistenia aj udelenie oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu. Ak fyzická osoba spĺňa právnu kvalifikáciu SZČO t.j. ak má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu (bez ohľadu na to, či na základe tohto oprávnenia činnosť aj vykonáva) nadobúda v zmysle právnej úpravy účinnej do 31.12.2010 status SZČO. Poukázal na to, že podmienkou poskytovania zdravotnej starostlivosti je splnenie podmienok na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods.4 zákona č. 578/2004 Z.z.. V citovanom ustanovení tento zákon upravuje rôzne formy výkonu, resp. poskytovania zdravotníckej starostlivosti, pričom za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu je aj licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A). Žalobca bol považovaný za SZČO na účely sociálneho poistenia podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2010 na základe povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. V čase, keď bolo žalobcovi zrušené povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti bol držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár č. L1A/TN/0479/05 vydanej Slovenskou lekárskou komorou dňa 09.01.2006.
6. Žalovaný trval na tom, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe označovaná ako L1A, na základe ktorej môžu vykonávať samostatnú zdravotnícku prax zdravotnícki pracovníci v povolaní lekár, logopéd, psychológ sa považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a zakladá držiteľovi tejto licencie status SZČO na účely sociálneho poistenia. Vyslovený právny názor prezentovala aj Slovenská lekárska komora na svojej internetovej stránke. Držiteľ tejto licencie je oprávnený priamo vykonávať zdravotnícke povolanie a poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení a dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z.z.
7. Žalovaný poukázal na to, že na základe príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý žalobca dosiahol za rok 2005 (980 839 sk) vzniklo žalobcovi povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie SZČO od 01.07.2006 do 30.06.2007. Vzhľadom na príjmy, ktoré dosiahol za rok 2006 (príjmy 1 155 568 Sk) vzniklo žalobcovi povinné nemocenské poistenie od 01.07.2007 do 30.06.2008. Keďže žalobca bol držiteľom oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu t.j. licencie L1A aj po 31.12.2006 nezaniklo mu povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie podľa § 21 ods.4 zákona dňom 31.12.2006, tak ako namieta žalobca.
8. Pre posúdenie právneho postavenia fyzickej osoby, ako SZČO na účely sociálneho poistenia s účinnosťou do 31.12.2006 nie je právne významné či dotknutá osoba skutočne samostatne zárobkovú činnosť vykonáva, právne významná je len tá skutočnosť, že dotknutá fyzická osoba disponuje oprávnením, ktoré jej zakladá status SZČO. Zákon v znení účinnom do 31.12.2010 neustanovoval žiadne iné podmienky, ktoré by mala splniť fyzická osoba na to, aby nadobudla status SZČO a taktiež neukladá Sociálnej poisťovni skúmať ďalšie podmienky zakladajúce fyzickej osobe status
SZČO na účely sociálneho poistenia. Zdôraznil, že je povinný aplikovať právne normy tak, aby pri vydávaní individuálnych právnych aktov nevznikali neopodstatnené rozdiely a právna neistota v skutkovo obdobných, resp. zhodných prípadoch. V tejto súvislosti poukázal na posudzovanie právneho postavenia advokátov, stavebných inžinierov, architektov.
9. Nadobudnutie právneho postavenia SZČO na účely sociálneho poistenia nezakladá automaticky tejto osobe povinné nemocenské a dôchodkové poistenie. Vznik poistenia závisí od výšky príjmu z podnikania a z inej samostatne zárobkovej osobe podľa § 6 ods.1 písm. c) zákona č. 595/2003 Z.z. alebo výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou zárobkovou činnosťou, ktorý táto osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok. Vznik, resp. zánik poistenia sa posudzuje vždy k 1.7. kalendárneho roka, pričom sa vychádza z príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok. Ustanovenie § 21 ods.1 zákona č. 461/2003 Z.z. odkazuje na príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti ktorý SZČO dosiahla podľa osobitného predpisu, pričom v ustanovení § 21 ods.1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov nie je uvedení bližšia špecifikácia dosiahnutých príjmov. Pri posudzovaní vzniku povinného poistenia je rozhodujúca len skutočnosť, že SZČO dosiahla tento príjem.
10. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia v nesporových prípadoch nemá písomnú formu a toto sa len vyznačuje do spisu. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca považuje samotné vyznačenie nesporného zániku sociálneho poistenia do spisu za rozhodnutie pobočky. Rozhodnutie však musí mať stanovenú formu, keďže ide o individuálny správny akt. Z ustanovenia § 209 ods.1 zákona č. 461/2003 Z.z. vyplýva, že rozhodnutie sa vydáva písomne, ak zákon neustanovuje inak. Z uvedeného je zrejmé, že v zákone musí byť výslovne stanovené, že konkrétne rozhodnutie sa nevydáva písomne. V prípade, ak zánik poistenia nie je sporný, t.j. Registračný list FO- odhláška deklaruje skutočnosti, ktoré vznikli priamo zo zákona, Sociálna poisťovňa vyznačí tento zánik len v spise poistenca. Žalovaný zdôraznil, že zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. nevyplýva, že vyznačenie tejto skutočnosti sa považuje za rozhodnutie Sociálnej poisťovne. Z ust. § 187 ods.1 písm. a) tohto zákona vyplýva, že o vzniku, prerušení alebo zániku sociálneho poistenia rozhoduje pobočka Sociálnej poisťovne len v sporných prípadoch. Výsledkom nedávkového konania o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je rozhodnutie, ktoré má písomnú formu a nadobúda právne účinky márnym uplynutím lehota na podanie odvolania.
11. K namietaným procesným pochybeniam žalovaný uviedol, že žalobca dňa 05.01.2007 predložil pobočke Registračný list FO - odhlášku zo sociálneho poistenia s dátumom zániku poistenia 31.12.2006. Táto odhláška sama o sebe nespôsobuje zánik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia, ale toto nastáva až na základe právnych skutočností ustanovených zákonom č. 461/2003 Z.z. V tejto súvislosti sa žalovaný odvolával na závery Najvyššieho súde SR obsiahnuté v rozhodnutí sp. zn. 1Sžso/16/2016 zo dňa 27.06.2017. Žalobca sociálnej poisťovni neoznámil, že je držiteľom licencie typu L1A. Toto bolo zistené až z údajov poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou dňa 7.4.2016. Zotrval na právnom názore, že rozhodnutie vydané pobočkou nie je rozhodnutím po obnove konania, ktorým sa zmenilo predchádzajúce rozhodnutie, ale pobočka v nedávkovom konaní rozhodla na základe § 178 ods.1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o zániku sociálneho poistenia ako o spornom prípade. Záverom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/16/2016 a závery v ňom obsiahnuté.
12. Žalobca k vyššie uvedenému vyjadreniu žalovaného písomne uviedol, že sa s ním absolútne nestotožňuje. Považoval za nepodstatné, že licencia typu „C“ nezakladá fyzickej osobe status SZČO, nakoľko je podstatné len to, že ide o oprávnenie podľa osobitného predpisu. Okrem toho poukázal, že sám žalovaný považuje zákon č. 578/2004 Z.z. za osobitný predpis, čo vyplýva z jeho vyjadrení a rozhodovacej činnosti. Žalobca ďalej poukázal na rozhodovaciu činnosť krajských súdov ako Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Zaoberal sa výkladom pojmu podnikanie a v tomto kontexte aj na ust. § 4 písm.b) zákona č. 578/2004 Z.z.. Zotrval na to, že rozhodnutie pobočky Považská Bystrica, ktoré bolo v tejto veci vydané má charakter rozhodnutia vydaného po obnove konania, ktorá však nebola povolená.
13. Podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení platnom k 31.12.2010 samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá
a) vykonáva poľnohospodársku výrobu vrátane hospodárenia v lesoch a na vodných plochách a je zapísaná do evidencie podľa osobitného predpisu, b) má oprávnenie prevádzkovať živnosť, c) má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, d) je spoločníkom verejnej obchodnej spoločnosti alebo komplementárom komanditnej spoločnosti, e) vykonáva športovú činnosť zárobkovo, ale nie v pracovnom pomere, f) vykonáva činnosť obchodného zástupcu.
14. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 463/2001 Z.z. v znení účinnom k 31.12.2010 zárobková činnosť podľa tohto zákona je na účely nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia činnosť zamestnanca, činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, z ktorej je povinne nemocensky poistená a povinne dôchodkovo poistená.
15. Podľa § 14 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom k 31.12.2010 povinne nemocensky poistená je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 5.
16. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom k 31.12.2010 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu 34) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu 34) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, ak tento zákon neustanovuje inak.
17. Podľa § 21 ods.4 písm. b) povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c).
18. Podľa § 209 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z. rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu.
19. Podľa § 172 ods.5 zákona č. 461/2003 Z.z. predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy.
20. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len správny súd) preskúmal napadnuté rozhodnutie, vrátane rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, a postup správnych orgánov podľa § 177 ods. 1 SSP a ustálil, že žaloba nie je dôvodná.
21. Z oboznámeného súdneho a administratívneho spisu predloženého žalovaným súd zistil tieto skutočnosti :
22. V predmetnej právnej veci je nesporné, že Krajský úrad v Trenčíne, odbor zdravotníctva vydal dňa 18.03.2002 Rozhodnutie č.: Zdrav.2002/00107-2, ktorým vyhovel žiadosti žalobcu vo veci vydania povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení, pričom mu
bolo povolené poskytovať zdravotnú starostlivosť v neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore detská nefrológia, s miestom výkonu Považská Bystrica, Nemocničná ul. 986. Trenčiansky samosprávny kraj Rozhodnutím č.:TSK/2006/05118/zdrav.-2 zo dňa 19.12.2006 vyhovel žiadosti obchodnej spoločnosti NefroBan, s.r.o., Považská Bystrica a povolil jej prevádzkovanie ambulancie v zdravotníckom povolaní a odbore lekár v špecializačnom odbore nefrológia, pričom odborným zástupcom je žalobca. V odôvodnení tohto rozhodnutia je uvedené, že vyššie uvedené povolenie zo dňa 18.03.2002 stráca platnosť dňom 31.12.2006. Na základe uvedeného žalobca podal odhlášku z poistenia k 31.12.2006. V zdaňovacom období roku 2005 dosiahol žalobca príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti v sume 980 839 Sk a v zdaňovacom období roku 2006 v sume 1 155 568 Sk.
23. V konaní nie je sporné, že Slovenská lekárska komora vydala dňa 09.01.2006 žalobcovi licenciu č. L1A/TN/0479/05 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe.
24. Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica dňa 15.05.2017 vydala rozhodnutie o tom, že žalobcovi nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31.12.2006, ale až 30.06.2008. Pri svojom rozhodovaní pritom vychádzala zo zistenia, že žalobca je držiteľom oprávnenia na podnikanie podľa osobitného predpisu, a to licencie L1A a v rozhodnom období dosiahol zákonom stanovenú výšku príjmu z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutie pobočky Považská Bystrica ako vecne správne potvrdil.
25. Správny súd konštatuje, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár (L1A) je jednou zo štyroch licencií vydávaných Slovenskou lekárskou komorou v zmysle zák. č. 578/2004 Z.z.. Uvedená licencia je určená pre lekárov, ktorí neplánujú mať vlastné zdravotnícke zariadenie, ale budú poskytovať zdravotnú starostlivosť u iných poskytovateľov, ktorí majú povolenie na prevádzkovanie zariadenia zdravotníckej starostlivosti, a to na základe zmluvy (mimo pracovného pomeru). Lekár - zamestnanec túto licenciu nepotrebuje. Takýto lekár potom pri realizácii svojej činnosti za svoje služby účtuje ako podnikateľ formou faktúry, pričom má povinnosť tieto faktúry viesť v rámci svojho účtovníctva. Uvedená licencia predstavuje oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu. Naproti tomu licencia typu „C“ je určitým osvedčením odbornej spôsobilosti pre lekára, ktorý potom garantuje pri právnickej osobe - poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, existenciu určitého zákonom požadovaného stupňa odbornosti, ako jednej z podmienok pre poskytovanie takýchto služieb. Odborný zástupca je teda fyzická osoba, ktorá zodpovedá za odborné poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení zriadenom právnickou osobou, pričom musí byť s týmto zariadením v pracovnoprávnom alebo obdobnom vzťahu. Z uvedeného je zrejmá povaha a aj účel tejto licencie. Na základe tejto licencie nie je lekár oprávnený vykonávať podnikateľskú činnosť vo vlastnom mene a na vlastný účet, ale je oprávnený uzavrieť pracovný pomer ako odborný garant činnosti iného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti - právnickej osoby.
26. V konaní nie je sporné, že žalobca bol od januára 2006 držiteľom licencie typu L1A. K 31.12.2006 podal odhlášku z poistenia, pričom Sociálna poisťovňa nedisponovala informáciou o tom, že v tomto čase bol držiteľom predmetnej licencie, a teda pri posudzovaní odhlášky vychádzala z údajov, ktoré jej boli dostupné. Je nesporné, že predmetná odhláška bola vykonaná výlučne za účelom realizácie odhlásenia, ukončenia povinného poistenia, a preto z jej obsahu nie je možné dovodiť, že by ňou žalobca mienil podať akékoľvek vyhlásenie alebo informáciu o jeho licencii typu L1A alebo o tom, že na základe tejto licencie, resp. vôbec nepodniká. Uvedené nie je možné vyvodiť zo žiadnych okolností realizácie tohto formalizovaného a štandardizovaného úkonu vykonaného na formulári Sociálnej poisťovne. Rovnako v tejto súvislosti nie je možné uvažovať o podaní vyhlásenia o nevykonávaní podnikateľskej činnosti ako SZČO konkludentným úkonom. Správny súd poukazuje na to, že samotný pojem „vyhlásenie“ je vo všeobecnosti chápaný ako určité oznámenie skutočností. Vyhlásením osoba deklaruje existenciu určitých právne významných skutočností, pričom samotné vyhlásenie, aby malo nejakú právnu silu, musí byť jednak právom dovolené (prípustné) a súčasne jasné a zrozumiteľné tak, aby bolo možné rozpoznať bez pochybností jeho obsah. Takéto vyhlásenie zo strany žalobcu bez akýchkoľvek pochybností podané nebolo. Okrem toho, ak žalobca tvrdí, že formalizovaná odhláška z poistenia predstavuje úkon, z ktorého si Sociálna poisťovňa mohla a mala dovodiť skutočnosti, ktoré sa majú podať v zmysle ust. § 21 ods. 4 zákona vyhlásením, tak je potrebné uviesť, že žalovaný a ani pobočka žalovaného v dôsledku porušenia oznamovacej povinnosti žalobcu nemali vedomosť o existencii podnikateľského oprávnenia žalobcu (licencie typu L1A) a preto si v tomto ohľade objektívne nemohli robiť žiadne závery. Okrem toho v prípade, ak by sme prijali argumentáciu žalobcu tak, aby sme v konečnom dôsledku dospeli
k tomu, že správne orgány by si zo štandardizovaných úkonov, ktoré sú výslovne podľa predtlače určené na oznámenie konkrétnej právne významnej skutočnosti, mal sám vyvodzovať aj iné skutkové a právne závery. Uvedeným sa však úplne popiera význam a obsah ust. § 21 ods. 4 písm. b) zákona, ktorý predpokladá vykonanie vyhlásenia daného poistenca o tom, že nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby. Správny súd je teda toho názoru, že neexistuje rozumný dôvod, pre ktorý bolo možné považovať odhlášku z poistenia vykonanú na predpísanom a predtlačenom formulári súčasne za vyhlásenie podľa § 21 ods.4 písm. b) zákona.
27. Správny súd poukazuje na to, že je zrejmé, že Sociálna poisťovňa nedisponovala v čase podania odhlášky žalobcu z poistenia s informáciou o existencii licencie žalobcu typu L1A. Po obdržaní tejto informácie od Slovenskej lekárskej komory, bola vec žalobcu posúdená tak, že pokiaľ ide o zánik poistenia, tak toto nezaniklo (tak ako uviedol v odhláške) dňa 31.12.2006, ale až dňa 30.06.2008, a to s ohľadom na skutočnosť, že bol držiteľom licencie L1A a v rozhodnom období dosiahol zákonom stanovený príjem z podnikania alebo inej samostatnej zárobkovej činnosti.
28. Správny súd uvádza, že sa vo veci zániku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením žalobou napadnutého rozhodnutia ako aj vyjadrenia žalovaného podaného k správnej žalobe, a preto iba stručne konštatuje, že žalobca z dôvodu ukončenia platnosti licencie vydanej Krajským úradom úrad v Trenčíne, odbor zdravotníctva zo dňa 18.03.2002 nestratil postavenie SZČO pre účely sociálneho poistenia, keďže v tomto čase mu bola udelená licencia podľa osobitného predpisu a súčasne dosiahol zákonom stanovenú výšku príjmu z podnikania alebo inej samostatnej zárobkovej činnosti.
29. Ak žalobca zdôrazňoval, že licenciu typu L1A nevyužíval, tak správny súd sa s uvedeným stotožňuje v tom smere, že uvedené oprávnenie na výkon činnosti je potrebné vidieť tak vo formálnej ako aj materiálnej rovine. Zatiaľ čo formálna rovina predstavuje existenciu tohto povolenia (v danej veci licencie), materiálna predstavuje právo na uvedenú činnosť podľa tohto oprávnenia vykonávať a dosahovať z nej príjem. Uvedená materiálna rovina však nepredstavuje dobrovoľné nevykonávanie činnosti, na ktorú je držiteľ oprávnenia licencovaný, ale faktickú (objektívnymi skutočnosťami) danú nemožnosť vykonávať regulovanú činnosť v zmysle udeleného oprávnenia. Uvedené vo svojej podstate konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich nálezoch II.ÚS 63/2012 z 21.2.2013 a II.ÚS 426/2012 zo dňa 21.2.2013, v prípade advokátov, ktorí boli zapísaní v advokátskej komore a zmenili formu výkonu advokácie zo samostatného výkonu advokácie na výkon advokácie ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným. Ústavný súd uviedol, že prípade takejto zmeny formy výkonu advokácie tu existuje zákonná prekážka, ktorá bráni týmto advokátom dosahovať príjem z advokátskej činnosti (nemôžu vykonávať túto činnosť na vlastný účet) a preto uzavrel, že tieto osoby nespĺňajú materiálnu podmienku pre to, aby mohli byť považovaní za osobu samostatne zárobkovo činnú. O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde. Žalobca v podanej správnej žalobe netvrdil a správny súd nezistil, že by tu existovala zákonná prekážka, ktorá by bránila žalobcovi naplniť materiálnu stránku veci, teda dosahovať z predmetnej udelenej licencie príjem. Rozhodnutie žalobcu uvedenú licenciu reálne nevyžívať napriek tomu, že o ňu požiadal, nemá pre posúdenie naplnenia materiálnej roviny postavenia žalobcu ako SZČO právny význam. Rovnako správny súd poukazuje na to, že odhlášku z poistenia nie je možné považovať za čestné vyhlásenie podľa § 21 ods.4 zákona a to z dôvodov uvedených v odstavci 26 tohto rozsudku.
30. Ustanovenie § 5 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení účinnom k 31.12.2010 definoval SZČO, pričom žalobca uvedené podmienky splnil. Takto definovanej SZČO vzniká povinné nemocenské a dôchodkové poistenie, ak v predchádzajúcom roku dosiahla príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu. Na strane druhej povinné nemocenské a dôchodkové poistenie zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý sa nedosiahol vyššie uvedený príjem. Skutočnosť, že žalobca nedosiahol v období rokov 2006 až 2008 príjem z predmetnej licencie typu L1A nemá vplyv na právne posúdenie veci ani s poukazom na skutočnosť, že ust. § 21 ods.1 zákona stanovuje ako ďalšiu podmienku vzniku poistenia dosiahnutie príjmu v zákonom stanovenej výške. Ani z gramatického výkladu tohto ustanovenia nie je možné dovodiť, že by malo ísť o príjem práve z tejto licencie. Naopak zákon je postavený na „ jednote“ poistenia fyzickej osoby, ktorá má postavenie SZČO (a to aj v prípade, že dosahuje príjem na základe viacerých oprávnení napr. živnostenského a licencie podľa osobitného predpisu).
Zákon o sociálnom poistení upravuje povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činných osôb ako jedno poistenie. Pri posudzovaní príjmov z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti relevantných na vznik, resp. na trvanie poistenia nie je rozhodujúce či osoba dosiahla tento príjem zo živnosti, alebo z vytvorenia diela a umeleckého výkonu, resp. na základe iného právneho vzťahu, ktorý zakladá osobe status samostatne zárobkovo činnej osoby. Uvedené platí aj pri posudzovaní vzniku a zániku poistenia a teda aj pri posudzovaní vzniku statusu SZČO pre účely poistenia v zmysle zákona. Je preto pre vznik poistenia nerozhodné, že žalobca nedosahoval z tejto licencie v rozhodnom období žiaden príjem, nakoľko je preukázané, že mala príjmy z podnikania, a to vo výške presahujúcej 12 násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 5 zákona. Správny súd sa taktiež poukazuje na to, že dôvodom zániku poistenia žalobcu nie je ani vznik pracovného pomeru v spoločnosti žalobcu, kde vykonával povolanie lekára na základe pracovnej zmluvy a licencie typu L1C. Správny súd uviedol dôvody pre ktoré nie je možné považovať túto licenciu za oprávnenie na podnikanie v odseku 25 tohto rozhodnutia. Bez ohľadu na to, či licencia typu L1C je podmienkou pre vykonávanie pracovného pomeru a oprávnením podľa osobitného predpisu, je zrejmé, že zákon stanovil, aby táto osoba podala vyhlásenie o tom, že nevykonáva činnosť, ktoré však v danej veci nebolo realizované tak ako už bolo uvedené vyššie. Rovnako sa správny súd nestotožňuje s výkladom ust. § 5 písm. c) zákona tak ako ho podal žalovaný, keď z odkazu 21) k tomuto ustanoveniu je zrejmé, že sa pri činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere počíta s oprávnením podľa osobitného predpisu, ktoré je oprávnením na podnikanie, ktorým licencia typu C však bez pochybností nie je. Z uvedených dôvodov považuje správny súd záver správnych orgánom o vzniku poistenia za správny.
31. Pokiaľ ide o námietky žalobcu ohľadne procesného postupu správnych orgánov, tak správny súd konštatuje, že prejednávaná vec predstavuje nedávkové konanie, ktoré sa v súlade s § 184 ods. 8 zákona č. 461/2003 Z.z. začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Konanie, ktoré sa začalo na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ako tomu bolo aj v predmetnom prípade, je podľa § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon č. 461/2003 Z.z. však nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. V tomto ohľade správny súd odkazuje na závery, ktoré vyplývajú z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24.02.2011, od ktorých nie je dôvod sa odchýliť. Okrem toho je správny súd toho názoru, že zákon č. 461/2003 Z.z. neukladá Sociálnej poisťovni lehotu, v ktorej je povinný rozhodnúť o vzniku, zániku alebo o prerušení sociálneho poistenia v sporných prípadoch. Naviac je zrejmé, že správne orgány nerozhodovali o obnove konania. Uvedené nevyplýva z obsahu a ani výroku rozhodnutí, ktoré boli v danej veci vydané. Je zrejmé, že rozhodli vo veci sporného zániku poistenia, a to za situácie, ktorú vyvolal samotný žalobca, ktorý napriek svojej oznamovacej povinnosti poisťovni riadne a včas neoznámil rozhodnú skutočnosť pre trvanie resp. zánik poistenia. Vyznačenie v spise realizované na základe podaného evidenčného úkonu (odhlášky) vo všeobecnosti nie je rozhodnutím, ale len vo svojej podstate len zaevidovaním právnej skutočnosti, ktorá vznikla zo zákona a ktorú príslušný subjekt v súlade so zákonom stanovenou povinnosťou Sociálnej poisťovni oznámil. V čase podania odhlášky žalobcu Sociálna poisťovňa nemala a ani nemohla mať vedomosť o inej právne významnej skutočnosti (existencii licencie, ktorá je oprávnením na podnikanie), ktorá mala za následok, že odhláška nebola podaná dôvodne a nedeklarovala reálny stav. Po zistení existencie licencie bol vyvolaný „sporný stav“ v zmysle ust. § 172 ods.5 zákona, keď evidenčný úkon žalobcu nekorešpondoval so stavom, ktorý vyšiel najavo (v dôsledku porušenia oznamovacej povinnosti žalobcu) s časovým odstupom. Za tejto situácie nie je možné považovať postup Sociálnej poisťovne za nesprávny a nezákonný. Okrem toho je správny súd toho názoru, že rozhodnutia, ktoré Sociálna poisťovňa v predmetnej právnej veci vydala ( rozhodnutie pobočky aj žalovaného) mali všetky zákonom predpísané náležitosti, je z nich zrejmé na základe akých skutočností a právnych predpisov bolo rozhodnuté, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov. Rozhodnutie žalovaného, ktoré je predmetom súdneho prieskumu obsahuje všetky zákonné náležitosti uvedené v § 209 zákona č. 461/2003 Z.z., t.j. jasný, určitý a zrozumiteľný výrok, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Uvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý podliehal právnemu posúdenie správneho orgánu. V prvostupňovom rozhodnutí je zároveň jednoznačne uvedené, že o povinnom sociálnom poistení bolo rozhodnuté podľa § 178 ods. 1 písm. b) prvý bod zákona č. 461/2003 Z.z..
32. Záverom krajský súd konštatuje, že podmienky vzniku a zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia sú presne stanovené v zákone č. 461/2003 Z.z., ktorý nepozná ustanovenie upravujúce zmiernenie tvrdosti zákona alebo uplatňovanie výnimiek u jednotlivých poistencov. Okrem toho správny súd poukazuje na to, že žalobca bol preukázateľne (tak ako ostatní držitelia licencie) svojou stavovskou komorou informovaný o tom, že zakladá postavenie SZČO a pokiaľ nie je využívaná tak, je potrebné ju zrušiť.
33. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú, tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
34. Podľa § 168 žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. V konaní úspešnému žalovanému nebola v zmysle uvedeného priznaná náhrada trov konania, nakoľko neboli zistené dôvody pre takýto postup a žalovaný náhradu trov konania ani nepožadoval.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku m o ž n o podať na Krajský súd v Trenčíne kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.