Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Co/186/2017

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a členov senátu Mgr. Janky Benkovičovej a JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD., v spore žalobkyne U. X., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom XXX XX M. č. XXX, právne zastúpenej JUDr. Karínou Uhrínovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Nám. Š. Moysesa 4, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o neplatnosť úverovej zmluvy a o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen, č. k. 12Csp/46/2016-36 zo dňa 03. 03. 2017, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen vo výroku, ktorým určil, že úverová zmluva uzatvorená medzi sporovými stranami pod č. XXXXXXXXX zo dňa 09. 01. 2013 je neplatná (I. výrok) m e n í tak, že žalobu o určenie, že úverová zmluva č. XXXXXXXXX zo dňa 09. 01. 2013 je neplatná, z a m i e t a .

II. Rozsudok Okresného súdu Zvolen vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 516,56 Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 30. 05. 2016 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (II. výrok) p o t v r d z u j e .

III. Rozsudok Okresného súdu Zvolen vo výroku o trovách konania (III. výrok), m e n í tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

IV. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania právo.

odôvodnenie:

1.1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 03. 03. 2017 určil, že úverová zmluva uzatvorená medzi sporovými stranami pod č. XXXXXXXXX zo dňa 09. 01. 2013 je neplatná (I. výrok). Žalovanému uložil povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie 516,56 Eur s 5% úrokom z omeškania ročne od 30. 05. 2016 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (II. výrok). O trovách prvoinštančného konania okresný súd rozhodol tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni 100 percent trov konania (III. výrok). 1.2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia neplatnosť úverovej zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 09. 01. 2013 a zároveň žiadala vydať bezdôvodné obohatenie vo výške 516,56 Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 30. 05. 2016 do zaplatenia. Žalobu odôvodnila tým, že jej bol poskytnutý úver vo výške 350,- Eur, ktorý sa zaviazala zaplatiť žalovanému s poplatkom vo výške 346,- Eur, teda celkove sumu 696,- Eur v jednej splátke, v lehote do 18. 01. 2014. Celkový poplatok bol tvorený súčtom úroku 39,15 % ročne, t.j. 137,03 Eur a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere vo výške 208,97 Eur, pri RPMN vo výške 98,86 %, priemernej hodnote RPMN vo výške 40,60 Eur. Ďalej uviedla, že dňa 09. 01. 2013 uzatvorili strany dohodu o plnení v splátkach a sumu 696,- Eur sa žalobkyňa zaviazala žalovanému zaplatiť v 12. mesačných splátkach k 18. dňu v mesiaci po 58,- Eur, počnúc od 18. 02. 2013 s tým, že

žalobkyňa vzala na vedomie výšku RPMN 314,02 %. V prípade omeškania žalobkyne so splátkou 7 dní a viac sa zaviazala zaplatiť omeškanú splátku spolu s paušálnymi nákladmi na osobný výber vo výške 15,- Eur za každý jeden prípad omeškania. Dňa 09. 01. 2013 strany formou predtlače uzavreli rozhodcovskú zmluvu a zároveň dohodu o zrážkach zo mzdy v mesačných splátkach vo výške 58,- Eur, ktoré splátky však neuhrádzala riadne a včas. Žalobkyňa žalovanému uhradila na úver sumu 866,56 Eur. 1.3 V ďalšej časti odôvodnenia prvoinštančný súd konštatoval, že ,, Žalovaný tvrdí, že zmluva o úvere bola uzatvorená v súlade s § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva a že najbližšia právna úprava k nej je v § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, preto považuje zmluvu nie za spotrebiteľskú. Súd v súlade s § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka hodnotí zmluvu ako spotrebiteľskú, nakoľko na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom, alebo účelom je ustanovenie tohto zákona sú neplatné. Súd skúmal v spotrebiteľskej zmluve o úvere neprijateľné zmluvné podmienky, postupoval pritom podľa Zákona č. 129/2010. Súd mal za to, že tým, že bola dohodnutá neprimeraná úroková sadzba, ktorá nekorešponduje s úrokovou sadzbou bánk v danom období a neprijateľná RPMN, ktorá tiež nekorešponduje s RPMN za poskytnuté úvery, nemožno sa stotožniť s tvrdením žalovaného, že nebankové subjekty tým nie sú viazané. Je to neprijateľná zmluvná podmienka, a preto spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd vyslovil, že úverová zmluva je neplatná. Súd mal za to, že je neprijateľný aj administratívny poplatok vo výške 208,97 Eur, ktorý predstavuje 2/3-iny úveru a zahŕňa administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere. Súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 18Co/109/2011 zo dňa 21. 11.2 012 kde výška poplatku vo výške poskytnutého úveru je neprimeraná, v neprospech spotrebiteľa. RPMN v dohode o plnení v splátkach vo výške 314,02 % je neprimeraná. Podľa údajov Ministerstva Financií SR za prvý štvrťrok 2013 je RPMN do výšky 1.500,- Eur vrátane pri platnosti 1 - 5 rokov vo výške 28,2 %. Údaje o RPMN v zmluve o úvere sú zavádzajúce, žalovaný nepresne informoval žalobkyňu o jeho výške, v dohode o splátkach je správne vypočítaná RPMN vo výške 314,02 %. RPMN pre spotrebiteľa je dôležitým ukazovateľom pri rozhodovaní o jeho výhodnosti alebo nevýhodnosti úverového vzťahu. RPMN nesmie byť zavádzajúce, klamlivé, navádzajúce dojem, že náklady spojené s úhradou úveru sú primerané. Celková odplata za poskytnutý úver je neprimeraná a treba ju považovať za neplatnú. Svedčia o tom priemerné úrokové miery z úverov podľa údajov NBS a údajov o novo poskytnutých spotrebiteľských úveroch týkajúce sa RPMN podľa NBS. Rozhodcovská zmluva z 09. 01. 2013 nebola individuálne dohodnutá. Žalobkyňa ju podpísala, pretože nemala inú možnosť pokiaľ chcela uzatvoriť úverovú zmluvu. Nebola informovaná o rozdieloch medzi súdnym a rozhodcovským konaním. Nemala možnosť výberu rozhodcovského súdu, tento vybral výlučne žalovaný. Podľa záveru Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. IV. ÚS 2735/11 zo dňa 03. 04. 2012, právo na zákonného sudcu zaručeného v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd sa primerane vzťahuje aj na rozhodcovské konanie. Je to deklarované aj v záveroch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Mcdo 9/2012, 6Cdo 1/2012, a preto súd považuje dojednanie účastníkov o uzavretí rozhodcovskej zmluvy za neplatné. Zmluvná pokuta vo výške 312,- Eur z poskytnutej sumy 349,- Eur je neprimeraná, v rozpore s dobrými mravmi. Strany sa podľa bodu 5 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli na zaplatení úroku z omeškania v prípade omeškania žalobcu podľa Obchodného zákonníka. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. I. ÚS 3512/11 v rámci spotrebiteľských zmlúv z dojednania zakladajúce zmluvnú pokutu, zásadne nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale iba spotrebiteľskej zmluvy samotnej - listiny, na ktorú spotrebiteľ pripojí svoj podpis. Keďže žalobkyňa všeobecné podmienky poskytnutia úveru nepodpísala, nie sú splnené náležitosti písomnej formy dojednania zmluvnej pokuty podľa § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka a dojednanie o zmluvnej pokute považuje súd za absolútne neplatné. Žalobkyňa ako dlžníčka mala uznať dlžnú sumu vrátane poplatku v celej výške čo do dôvodu a výšky a zaviazala sa ju uhradiť v splátkach. Uznanie dlhu zakomponované do všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku. O tom rozhodol aj Krajský súd v Košiciach pod sp. zn. 5Co/479/2015 zo dňa 07. 04. 2016. Uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka si vyžaduje písomnú formu, čo v prípade zmluvnej pokuty nebolo dodržané, preto súd považuje uznanie dlhu za neplatné. Súd vyslovil, v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka úverovú zmluvu za absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi a obchádzanie zákona, keď snahou žalovaného bolo vylúčenie ochranného režimu zákona č. 129/2010 Z.z. Neplatnosťou úverovej zmluvy na strane žalovaného a žalobkyne vznikla vzájomná reštitučná povinnosť podľa § 457 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa prijala od žalovaného plnenie v sume 350,- Eur, žalovaný prijal od žalobkyne plnenie 866,56 Eur, preto po započítaní vzájomných pohľadávok tak na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 516,56 Eur, ktoré je povinný vydať žalobcovi do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Od nasledujúceho dňa po prevzatí

žaloby žalovaným dňa 30. 05. 2016 o nariadenie predbežného opatrenia spolu s uznesením Okresného súdu Zvolen, sp. zn. 13C/113/2016 sa dostal žalovaný do omeškania, je povinný zaplatiť žalobkyni 5 % úrok z omeškania ročne zo sumy 516,56 Eur od 30. 05. 2016 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku“. 1.4 O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa zásady úspechu v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“) a plne úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

2.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej odvolanie a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. 2.2. V odôvodnení odvolania poukázal na nedostatočne odôvodnený napadnutý rozsudok, na nesprávne skutkové zistenia, ak aj na nesprávne právne posúdenie veci. Poukázal na neodstrániteľnú prekážku konania, nakoľko o platnosti jednotlivých častí zmluvy o úvere bolo rozhodnuté dňa 20. 11. 2014 rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom Bratislava pod sp. zn. SR 13756/14, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť a na rozhodnutia súdov, a to uznesenie Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 29Cdo 2254/2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 100/01, 3Cdo 42/2006, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/79/2011, ako aj na ďalšie rozhodnutia v súvislosti s rozhodnutím rozhodcovského súdu. Ďalej konštatoval, že rozhodcovská zmluva, ktorá bola dohodnutá so žalobkyňou je nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, umožňuje domáhať sa ochrany svojich práv prostredníctvom rozhodcovského alebo súdneho konania a nevyžaduje od žalobkyne, aby spory so žalovaným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Konštatoval prípustnosť rozhodcovských doložiek v zmysle súdnej judikatúry ako aj odbornej literatúry a s poukazom na prechodné ustanovenia § 372v zák. č. 335/2014 Z. z. účinné od 01. 01. 2015 sa spory o neplatnosť spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy a o zrušenie rozhodcovského rozsudku v spore spĺňajúcom podmienky podľa osobitného predpisu, o ktorých sa začalo konať na súde, a ktoré sa do 1. januára 2015 právoplatne neskončili, prerokujú a dokončia podľa doterajších predpisov. Ďalej uviedol, že so žalobkyňou bola uzavretá rozhodcovská zmluva oddelene, na samostatnom liste papiera s tým, že žalobkyňa súhlasila svojím podpisom s jej uzatvorením a bola poučená o dôsledkoch uzatvorenia tejto zmluvy. Navyše, mala možnosť v zmysle rozhodcovskej zmluvy od nej odstúpiť v lehote 10 dní podľa príslušných článkov zmluvy. Namietal, že zmluva o úvere je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto sa na ňu nevzťahujú výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka, nakoľko zmluvné strany sa môžu dohodnúť na zákone, ktorým sa budú v budúcnosti spravovať ich zmluvné vzťahy. Poukázal na vzťah Obchodného a Občianskeho zákonníka na subsidiárnom základe, v dôsledku čoho je Občiansky zákonník všeobecným a podporným právnym predpisom k Obchodnému zákonníku. Dlžník sa zmluvou o úvere zaviazal k úhrade jednej splátky a nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov, či iných poplatkov, pričom v ten istý deň požiadal o možnosť využitia splátkového kalendára - dohody o plnení v splátkach, ktorou sa zaviazal dlžník uhradiť celkovú čiastku v pravidelných mesačných splátkach vo výške 58,-Eur s tým, že každá splátka bola započítaná na istinu, až potom na poplatok a úroky. Uviedol, že v prípade porušenia dohody o splátkach sa dlh stáva splatným v zmysle zmluvy o úvere, z čoho vyplýva, že spolu vzájomne súvisia a podmieňujú sa. Konštatoval, že v čase uzatvorenia zmluvy o úvere zákon nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty, a preto úver poskytnutý na základe zmluvy uzatvorenej do 31. 05. 2014 spôsobuje, že sa obmedzenie výšky odplaty nebude aplikovať. Ďalej poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 09. 11. 2016 C-42/15 a na v ňom citované články 10 ods. 1, 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES. Podľa jeho názoru nie je možné žiadať neplatnosť právneho úkonu ako takého, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, a preto žalobkyňa nemôže dosiahnuť neplatnosť celej zmluvy z dôvodu neprimeranej výšky odplaty pre neexistenciu zákonného ustanovenia, ktorá nevyplýva ani z komunitárneho práva a ani prípadná nekalá obchodná praktika v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ nemôže byť dôvodom neplatnosti celej zmluvy. V tejto súvislosti poukázal na čl. 6 ods. 1 smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom konštatovanie o nekalosti zmluvných podmienok týkajúcich sa nákladov na úver nemá priamy vplyv na posúdenie platnosti uzavretej zmluvy. Konštatoval, že z jeho strany nedošlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle zmluvy o úvere, ktorá nebola právoplatne vyhlásená za neplatnú a neboli splnené zákonné podmienky pre konštatovanie bezdôvodného obohatenia.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu (prostredníctvom právneho zástupcu) navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. V súvislosti so žalovaným uvádzaným rozhodnutím rozhodcovského súdu uviedla, že žiadne rozhodnutie jej nebolo

doručené, nemá o ňom vedomosť a ani o konaní na rozhodcovskom súde, pričom žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie a ani v rámci odvolacieho konania ním uvedený rozsudok nepredložil. K rozhodcovskej zmluve uviedla, že bola súčasťou dokumentov, ktoré podpisovala žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy o úvere, pričom išlo o formulárovú zmluvu, do ktorej sa dopĺňali len údaje dlžníka a iné ustanovenia nebolo možné meniť.

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 24 vec preskúmal v rozsahu určenom ust. § 379, § 380 a § 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario s použitím § 219 ods. 3 a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým určil, že úverová zmluva č. XXXXXXXXX zo dňa 09.01.2013 je neplatná (I. výrok) a v závislom výroku o trovách konania (III. výrok) podľa ust. § 388 zmenil. Rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 516,56 Eur s príslušenstvom (II. výrok) podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

6. Podľa ustanovenia § 388 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa a žalovaný uzavreli dňa 09. 01. 2013 zmluvu o úvere, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 350,- Eur, ktorý bola povinná zaplatiť spolu v sume 696,- Eur z dôvodu zvýšenia o poplatok 346,- Eur. Zároveň dňa 09. 01. 2013 strany sporu uzavreli dohodu o plnení v splátkach, v zmysle ktorej sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť sumu 696,- Eur v 12. mesačných splátkach po 58,- Eur. Strany sporu uzavreli dňa 09. 01. 2013 rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej bol príslušný na konanie všeobecný rozhodcovský súd. Súd prvej inštancie považoval predmetnú zmluvu za spotrebiteľskú a skúmal, či neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, pričom z dôvodu neprimeranej úrokovej sadzby v porovnaní s úrokovou sadzbou bánk v danom období a neprijateľnou RPMN, ktorá taktiež nekorešpondovala s RPMN za poskytnuté úvery, vyhodnotil predmetný spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov a zároveň vyslovil, že úverová zmluva je neplatná. Konštatoval, že údaje o RPMN v zmluve o úvere sú zavádzajúce, celková odplata za úver je neprimeraná, a preto ju treba považovať za neplatnú. Zároveň uviedol, že rozhodcovská zmluva z 09. 01. 2013 nebola individuálne dohodnutá, pretože žalobkyňa ju podpísala z dôvodu, že nemala inú možnosť ak chcela uzatvoriť úverovú zmluvu, pričom nebola informovaná o rozdieloch medzi súdnym a rozhodcovským konaním.

8. Odvolací súd konštatuje, že sa nestotožňuje s právnym posúdením súdom prvej inštancie o neplatnosti úverovej zmluvy uzatvorenej medzi sporovými stranami dňa 09. 01. 2013.

9. Podľa §137 žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o: a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitého predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

10. Uvedené ustanovenie §137 vymedzuje štyri relatívne samostatné typy žalôb, pričom nie je vylúčené, aby sa pred súd dostala aj iná žaloba, teda žaloba, ktorou sa žalobca bude domáhať určenia niečoho iného. Toto vyplýva z prvej vety tohto ustanovenia „aby sa rozhodlo najmä o.“

11. Pokiaľ ide o žaloby, ktorými sa dlžník ako žalobca domáha určenia neplatnosti zmluvy, ide nepochybne o určovaciu žalobu podľa §137 písmeno c) CSP. Žaloby podľa ustanovenia §137 písmeno a) sú tzv. žaloby na plnenie a v prípade, ak dlžník zaplatil veriteľovi viac, ako mu tento poskytol, potom sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia práve takouto žalobou (o plnenie), ktorá nie je podmienená existenciou naliehavého právneho záujmu. Je teda nepochybné, že ide o klasickú určovaciu žalobu podľa ustanovenia §137 písmeno c) CSP. Pre takýto typ žaloby zákon stanovuje existenciu procesnej podmienky a to, že musí byť daný naliehavý právny záujem na určení, že tu právo nie je.

Naliehavý právny záujem predstavuje objektívnu a bezprostrednú potrebu ustáliť právny vzťah medzi stranami. Spravidla je daný v prípadoch, kedy by bez určenia či právo je alebo nie je, bolo právo žalobcu ohrozené a jeho právne postavenie by sa stalo neisté ako aj v prípade, ak rozhodnutie o žalobe vytvorí pevný právny základ, pre sporové strany. Naproti tomu naliehavý právny záujem daný nie je v prípade, ak by žaloba neslúžila potrebám praktického života a v prípade, ak rozhodnutie vo veci nezaloží spomenutý pevný právny základ medzi sporovými stranami a práve naopak možno v budúcnosti predpokladať vznik ďalších sporov. Naliehavý právny záujem je procesná podmienka určovacej žaloby.

12. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, súd prvej inštancie mal v konaní ako predbežnú otázku riešiť, či žalobkyňa má naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 137 CSP. Okresný súd po vykonanom dokazovaní uzavrel, že zmluva o úvere je absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 a zároveň konštatoval, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov pre absenciu podstatných náležitostí zmluvy podľa § 9 ods. 2 zák. č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ,,Zákon o spotrebiteľských úveroch“, resp. ,,zák. č. 129/2010 Z.z.“). Z dôvodu, že súd prvej inštancie musel rozhodovať o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a v rámci právnych úvah o tomto nároku sa musel vysporiadať s otázkou, či je zmluva vadná, nemalo význam rozhodovať o neplatnosti zmluvy osobitne (toto bolo de facto i de jure rozhodnuté priznaním bezdôvodného obohatenia žalobkyni).

13. Odvolací súd rozsudok súdu v odvolaním napadnutom výroku, ktorým okresný súd určil, že úverová zmluva č. XXXXXXXXX zo dňa 09. 01. 2013 je neplatná, podľa § 388 zmenil a žalobu o určenie, že úverová zmluva uzatvorená medzi sporovými stranami pod č. XXXXXXXXX je neplatná (I. výrok) zamietol, keďže rozhodnutie o tom, že zmluva je neplatná neslúžilo potrebám praktického života. Prvoinštančný súd mal riešiť ako predbežnú otázku zmluvy či spĺňa náležitosti zák. č. 129/2010 Z.z. a pri zistení absencie obligatórnych náležitostí zmluvy ju posúdiť za bezúročnú a bez poplatkov, ktoré zistenie bolo podstatné pre rozhodovanie o nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia.

14. Zároveň v deň uzavretia zmluvy o úvere strany sporu uzavreli aj dohodu o plnení v splátkach, na základe ktorej sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť žalobcovi sumu 696,- Eur v 12. mesačných splátkach po 58,-Eur k 18. dňu v kalendárnom mesiaci, počnúc od 18. 02. 2013. Z dohody o plnení v splátkach vyplýva, „Dlžník berie na vedomie, že výška ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) sa vypočítala v zmysle zákona a je vo výške 314,02 %“.

15. V súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného, odvolací súd konštatuje, že zmluva o úvere splatnom jednorazovo a dohoda o plnení v splátkach boli uzavreté súčasne alebo v bezprostrednej časovej následnosti, pričom predmetná dohoda je nakoncipovaná tak, že rozčlenením pôvodného jednorazového splatenia celkovej sumy úveru na čas úveru splatnú skôr a na splácanie sumy úveru rozčlenenú do pravidelných mesačných splátok sa nemení celková suma úveru, v dôsledku čoho sa môže spotrebiteľ domnievať, že sa nemení ani výhodnosť úveru. Reálne však pri splácaní v splátkach je úver menej výhodný pre spotrebiteľa, čo sa prejaví vo zvýšení ročnej percentuálnej miere nákladov na spotrebiteľský úver. Tieto údaje sú však spotrebiteľovi pred podpísaním zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytnuté vzhľadom na formulárový charakter zmluvy o úvere a dohody o plnení v splátkach, ktoré nakoncipoval žalovaný, a preto sa žalobkyňa nemohla domnievať, že by boli pre ňu výhodné. Odvolací súd hodnotil takúto činnosť žalovaného pri uzatváraní zmluvy o úvere a zároveň o prepojenej dohody o plnení v splátkach ako konanie od počiatku cielene smerujúce k dosiahnutiu poskytnutia spotrebiteľského úveru s navýšením RPMN (z 98,86 % na 314,02 %). Spotrebiteľ takto pristúpi k uzatvoreniu dohody o splnení v splátkach v domnení, že sa nemení výhodnosť jeho úveru. Je nelogické, aby spotrebiteľ, ktorý sa nachádza vo finančnej tiesni uzatváral s dodávateľom zmluvu na jednorazovom plnení, pretože v dôsledku nepriaznivej finančnej situácie si berie úver z dôvodu možnosti jeho splácania v splátkach. Takýmto obchádzaním zákona sa snaží žalovaný navýšiť RPMN bez ohľadu na to, aby spotrebiteľ bol schopný posúdiť, či navrhovaná zmena o spotrebiteľskom úvere zodpovedá jeho potrebám a finančnej situácii. Predmetné konanie žalovaného preto odvolací súd hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku, ktorá je ex lege zo zákona zakázaná. Z uvedených dôvodov na obsah dohody o plnení v splátkach nebolo možné prihliadnuť, keďže ide o neplatný právny úkon (§ 39 .

16. Odvolací súd konštatuje, že zmluva o úvere neobsahovala obligatórne náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto súd prvej inštancie správne

konštatoval, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch.

17. Bezdôvodné obohatenie v zmysle Občianskeho zákonníka (§ 451 v pozitívnom vymedzení je majetkový prospech získaný: 1/ plnením bez právneho dôvodu, 2/ plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, 3/ plnením z neplatného právneho úkonu, 4/ majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov, 5/ plnením za toho, kto podľa práva mal plniť sám. O plnenie bez právneho dôvodu ide, ak právny dôvod k plneniu od začiatku vôbec neexistoval.

18. Nakoľko súd prvej inštancie posúdil spotrebiteľský úver ako bezúročný a bez poplatkov a postupoval v súlade so Zákonom o spotrebiteľských úveroch a správne skonštatoval, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu, pretože žalobkyňa prijala od žalovaného plnenie v sume 350,- Eur, pričom žalovaný prijal od žalobkyne celkove sumu 866,56 Eur, a preto bezdôvodné obohatenie predstavuje sumu 516,56 Eur.

19. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 516,56 Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 30. 05. 2016 do zaplatenia (II. výrok) podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

20. Odvolací súd zdôrazňuje, že rozsahom a dôvodmi odvolania je viazaný podľa ust. § 379, § 380 a nakoľko žalovaný výšku úroku z omeškania, resp. dobu omeškania nenamietal, preto sa odvolací súd priznaným úrokom z omeškania nezaoberal.

21. K argumentácii žalovaného o neodstrániteľnej prekážke konania v súvislosti s ním uvádzaným rozhodnutím vo veci rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., odvolací súd uvádza, že žalovaný túto skutočnosť do rozhodnutia súdom prvej inštancie v rámci vyjadrenia neuvádzal, túto novú skutočnosť uviedol až v súvislosti s odvolaním proti rozsudku súdu prvej inštancie, avšak nepredložil žiaden listinný dôkaz preukazujúci jeho tvrdenie, keď žalobkyňa v rámci vyjadrenia k odvolaniu popierala vedomosť o rozhodcovskom konaní, ako aj o rozhodnutie vydané v rámci rozhodcovského konania. Odvolací súd túto argumentáciu považuje za zavádzajúcu, účelovú a nepreukázanú. Tento argument žalovaného preto zostal iba v rovine jeho tvrdení, pričom žalovaný napriek poučeniu prvoinštančným súdom v zmysle ust. § 154 CSP, nepredložil súdu prvej inštancie (ani odvolaciemu súdu) žiaden rozsudok, z ktorého by vyplývala existencia prekážky res iudicata (§ 230 , ktorá by bránila vec prejednať a rozhodnúť. Navyše, žalobca sa na pojednávanie konané dňa 03. 03. 2017 (kedy súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom) nedostavil, svoju neprítomnosť ospravedlnil a zároveň súhlasil, aby sa konanie uskutočnilo v jeho neprítomnosti, preto odvolací súd konštatuje, že v dobe rozhodovania prvoinštančného súdu (ani v dobe rozhodovania odvolacieho súdu) nebolo zo strany žalovaného preukázané, že medzi tými istými stranami, o tom istom predmete konania bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom rozhodcovského súdu.

22. Podľa § 255 ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

23. Podľa § 396 ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

24. O nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie odvolací súd rozhodol vzhľadom na čiastočný úspech oboch strán sporu v konaní, v dôsledku uvedeného rozsudok okresného súdu v závislom výroku o náhrade trov konania podľa § 388 zmenil a v zmysle ustanovenia § 255 ods. 2 vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania právo.

25. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 2 a vzhľadom na čiastočný úspech strán sporu v odvolacom konaní, vyslovil že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .